Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


V údolí hmiel - 18. a 19. kapitola

11. 5. 2009

18. kapitola

 

* Car kolokol *

 

 

Obrázok Jocelyn dobehla k oknu svojej kancelárie celá udychčaná, len aby ním mohla znovu vyzrieť von a presvedčiť sa, že tam už nie je. Nadšenie v jej tvári skutočne povädlo, keď za Rokfortskou bránou tentoraz nevidela stáť nikoho. Avšak ona tam ešte dlho postávala, rukou sa opierajúc o chladnú okennú tabuľu a premýšľajúc, čo tu Noxiss Malfory hľadal. Bola jeho nevšedná návšteva len náhodou, alebo mala nejaký cieľ? Nevedela si to vysvetliť, no jeho prítomnosť ju nenechala chladnou. A to si myslela, že po tých rokoch odlúčenia, po tom všetkom, čo sa stalo ... Nie, ako by naňho mohla zabudnúť? Bola naivná, keď si myslela, že sa to stane. Musela by si vymazať zo srdca i z mysle všetko, čo ju s ním kedy spájalo. To dobré a krásne, i to zlé a smutné. Z myšlienok ju vytrhlo zaklopanie na dvere a ona zo seba konečne zhodila dlhý kabát tmavozelenej machovej farby.

„Ďalej,“ ozvala sa a vrhla krátky pohľad k dverám. Dnu vstúpila slečna Grangerová, s vlasmi trochu stále rozviatymi a lícami vyštípanými od mrazu.

„Prepáčte, že vás vyrušujem, pani profesorka, ale spomenula som si, ako ste sa raz na hodine zmienili o tom, že vás fascinujúc zvony.“

„Iste, spomínam si. Bolo to na jednej z posledných hodín pred Vianocami, keď sme sa učili premieňať hrušky na sklenené zvončeky.“

„Presne. A tiež ste hovorili, že o nich máte jednu veľmi zaujímavú knihu. Tuším Najväčšie zvony sveta, alebo tak nejako sa volá. Mohla by som si ju požičať?“

„Samozrejme, hneď vám ju donesiem,“ hlesla prekvapene a stratila sa v dverách susednej izby, odkiaľ onedlho vyšla s nie veľmi hrubým výtlačkom knihy v rukách. „Nech sa páči,“ šepla, keď ju podávala študentke a na jazyku ju svrbela otázka, na čo jej tá kniha vlastne bude a či sa to nejako netýka tej veci, kvôli ktorej išli vtedy spolu s Harry a Dracom Malfoyom za Noxissom. Vlastne, keby nie ich, zrejme by sa znova neboli stretli. Jocelyn sa rozhodla svoju otázku radšej prehltnúť a nevyzvedať. Veď ak by Hermiona chcela, môže sa jej pokojne zdôveriť.

Hermiona však iba poďakovala a ponáhľala sa preč a Jocelyn sa zamračila. Premýšľala nad tým, o čom sa vtedy študenti s Noxissom zhovárali. Doteraz tomu nevenovala pozornosť, ale začínalo ju to zaujímať. Riaditeľka im pred časom rozpovedala na zvláštnej porade, čo sa udialo so slečnou Grangerovou, ale oznámila im, že je všetko opäť v poriadku a dokonca zamietla Hermionino vylúčenie zo školy, keďže si opäť opravila všetky známky a vrhla sa do učenia ako dračica. Nič viac im však nepovedala. Až u Noxissa sa dozvedela, že ten dementor, ktorý Hermionu napadol bol vlastne jej vlastným. Nevedela si ani len predstaviť toľký smútok a žiaľ, ktorý v sebe držalo to mladé dievča. Muselo ho tam byť ale požehnane, keď sa z neho zrodil taký obludný tvor. Pri tej predstave sa striasla.

Hoci sa ona rozišla s Noxissom po tej nepríjemnej udalosti, ktorú ona považovala za dvojnásobnú zradu a hoci ho napriek tomu neprestala milovať, uvedomila si, že zrejme nikdy necítila taký obrovský smútok za svojou láskou ako cítilo toto dievča. A možno práve to ju ochránilo pred rovnakým koncom, akým skončila Bianca, Noxissova manželka, alebo samotná Hermiona, ktorú od samej smrti ochránila šťastná náhoda. V tom si spomenula na niečo, čo jej utkvelo v pamäti. Noxiss predsa hovoril o legende a o zvone, ktorý dokáže tie temné bytosti zničiť. Jediná vec, ktorá ich porazí. Otázkou bolo, či taký zvon skutočne jestvuje.

„To preto chcela tú knihu?“ premýšľala nahlas a ťukala si ukazovákom po brade. „Lenže ten zvon ... čo by robil v takej knihe? Čítala som ju už toľko krát a ani zmienky o ňom ... Chúďa dievča, nič tam nenájde,“ pomyslela si a v myšlienkach sa znovu vrátila k tmavovlasému mužovi.

***

Hermiona bola podstatne iného názoru. Len čo mala knihu v rukách, zamierila späť do klubovne, ale na schodoch si to rozmyslela a rozhodla sa ísť do Astronomickej veže, aby ju nik nerušil. Vyčarovala si pár sviečok, aby mala čo najlepšie osvetlenie a sadla si do lavice blízko kozuba, v ktorom tak isto zapálila oheň a s pôžitkom otvorila knihu. Tak sa do jej čítania zahĺbila, že si ani nevšimla kedy sa zotmelo. Dokonca prešvihla i večeru, ale nevadilo jej to, pretože vôbec nebola hladná. Odrazu sa miestnosťou, v ktorej okrem tichého pukotania suchého dreva v ohni, ktorý ho oblizoval ozval jej nadšený výkrik.

„Mám to! Určite to bude ono! Ak nie, zjem svoj klobúk!“ zastrájala sa nadšene. S knihou pod pazuchou a s prútikom v ruke pobehla ku kozubu a zahasila oheň. Odčarovala aj sviečky a ponáhľala sa späť. Vlastne mala najvyšší čas, aby zaľahla, pretože hodiny ukazovali pol tretej v noci. Zakrádala sa tichými chodbami s rozsvieteným prútikom v ruke a modlila sa, aby ju nenačapal školník. Našťastie sa tak nestalo. Do spálne sa vkradla po špičkách, len aby nezobudila dievčatá. Knihu si so spokojným úsmevom položila na stolík vedľa postele a bleskovo sa prezliekla. Bola nadmieru spokojná, pretože už nielen Malfoy, ale i ona niečo zistila. O chvíľu na to, ako sa jej hlava dotkla vankúša tvrdo zaspala.

Jej spánok však vôbec nebol pokojný. Sen, ktorý sa jej prisnil sa zmenil na nočnú moru. Bola vystrašená a chvela sa od chladu, ale nebol to práve nepríjemný pocit. Vlastne to bolo zvláštne. Keď sa vyľakane posadila na posteli, najprv sa dezorientovane obzerala okolo seba, kým sa jej hnedé oči nestretli s Ronovými. Opäť, po toľkej dobe a ona si pomyslela, že je to fajn, že sníva zase o ňom.

„Ahoj, Hermiona,“ pozdravil jej ostýchavo a sklopil zrak na ruku, ktorou sa dotýkal tej jej. „Mala si zlý sen?“

„Ahoj, Ron,“ odzdravila a žiarivo sa naňho usmiala. „Áno mala, chceš ho počuť?“

„Samozrejme,“ odvetil bez premýšľania.

„Snívalo sa mi s drakom,“ riekla po chvíľke zaváhania.

Videla ako sa Ron kyslo zatváril a poponáhľala sa s vysvetlením. „Nie s Malfoyom!“ zasmiala sa, keď si uvedomila, že si to skutočne myslel. „Bol to skutočný drak. Bol veľký a bol vlastne krásny, mal zvláštnu farbu kože a veľké, smutné oči. Boli modré. Ale vieš čo ma vystrašilo? Ten drak ma prosil, nech mu pomôžem a ja som nevedela ako.“

Ron sa zasmial. „Neverím. Ty a nevedela si mu pomôcť? Hermy, veď to bola skutočná nočná mora.“

„Nesmej sa!“ durdila sa. „Naozaj ma to vystrašilo. To znamená, že ešte zďaleka neviem všetko to, čo by som chcela. Raz zo mňa možno bude dobrá čarodejnica, ale stále sa mám čo učiť.“

„Hermy,“ chlácholil ju, „ty už si výnimočná. A si aj tá najmúdrejšia a najkrajšia čarodejnica, akú som len stretol.“

Hermiona sa na chvíľu zamyslela a zahľadela sa na ich dotýkajúce sa ruky so zvrašteným obočím. Aj pery sa jej pohybovali, ani nevydala ani hláska. Keď sa naňho znova pozrela, mala v tvári nečitateľný výraz. „Som? Tak prečo som neprišla na to, čo sa v skutočnosti deje? Prečo som si nevšimla, že nie si len snom Ron? Bola som asi celkom hlúpa, keď som si neuvedomila, že sa z teba stal duch! Pre Merlina!“ vzlykla a poodtiahla sa od neho akoby sa popálila, skrčiac nohy pod seba a zaboriac si tvár do rúk.

Ron celkom onemel. Nevedel, čo má na to povedať. Predbehla ho. Chcel sa jej s tým priznať sám a ona to znenazdajky uhádla. Pôvodne to však neplánoval spraviť dnes v noci. Chcel byť len chvíľku s ňou a dívať sa na ňu, kým spí. Lenže ona sa prebudila kvôli snu. Napokon pokrčil plecami. Čo už. Stalo by sa to tak, či tak. Hoci jej to plánoval prezradiť sám. No až zajtra.

Prisadol si bližšie a načiahol k nej ruku, aby ju pohladil po vlasoch. Tak rád by bol cítil ich mäkkosť vo svojich dlaniach ako kedysi.

„Hermy, prepáč mi to, Hermionka,“ prosil ju šepky, kým ona vzlykala do rukávov nočnej košele. Keď k nemu zdvihla uslzenú tvár, mala v nej toľko výčitiek, toľko bôľu, že to skoro neuniesol.

„Ako si mi to mohol spraviť? Prečo si ma nechal v domnienke, že si len výplodom mojej fantázie?“

„A čo by si spravila ty, keby si bola na mojom mieste?“ opýtal sa opatrne, snažiac sa jej vysvetliť svoje počínanie. „Videl som, čo s tebou spravila moja ... smrť. Videl som, ako trpíš a mal som pripustiť, aby si trpela ešte viac?“

Pokrútila hlavou. „Nie, boli by sme spolu, netrpela by som. Prečo aj? Boli by sme predsa spolu!“ zopakovala naliehavo zatínajúc ruky v päsť.

„Nemyslím si to. Urobil som to, čo som dúfal, že je pre teba najlepšie. Chcel som sa ti však priznať s pravdou. Už ti bolo lepšie a veril som, že to zvládneš, ak sa ti konečne priznám a ukážem. Ak ma chceš nenávidieť preto, že som ťa chcel len chrániť pred ďalšou bolesťou, tak ma ...“

„Prestaň Ron! Už ani slovo!“ zahriakla ho rozčúlene, keď si uvedomila, aký záver si z toho vyvodil. „Nenávidieť ťa? Nikdy!“

Ron sa na ňu pozrel a v jej očiach, v jej tvári videl to, čo vídaval i predtým. Lásku. Nekonečnú lásku, ktorou ho zahŕňala. Bolo to, akoby ho po rokoch blúdenia v temnotách odrazu zalial slnečný jas.

„Ľúbim ťa, Ron,“ šepla a dych sa jej zatajil, keď sa k nej Ron nahol, aby jej na pery vtisol jeden zo svojich bozkov, ľahučkých ako vánok, ktorý vás pohladí v horúcom letnom dni.

„Aj ja ťa ľúbim a nikdy neprestanem,“ odpovedal, keď ju prinútil znova si ľahnúť a on sa stúlil k nej. „A teraz spi, pretože o pár hodín vstávaš. Zajtra je predsa vyučovanie.“

Hermiona sa len ticho zachichotala ako malé neposedné dievčatko a poslušne privrela oči dúfajúc, že to, čo sa odohralo len pred niekoľkými sekundami nebol ďalší z jej snov, ale holá skutočnosť. Tentoraz by jeho stratu asi neprežila. Puklo by jej srdce.

***

Draco sedel na hodine Starobylých rún v svojej poslednej lavici a snažil sa nevšímať si pohľady Pansy Parkinsovej, ktoré po ňom hádzala. Nebolo to síce nepríjemné, ale vedel, že Pansy nie je práve úprimná a o jej hereckých schopnostiach nikdy nepochyboval. Preto vedel, že to, čo k nemu cíti, len hrá. Neveril jej sladkým slovám, ani horúcim pohľadom. Možno preto, že to neboli oči, ktoré chcel, aby naňho hľadeli. Neboli to ani tie pery, ktoré by mu šepkali nežné slová, po ktorých tak veľmi túžil. Nebola to Pansy, do ktorej bol zaľúbený. Už nie.

Sedel tam ticho ako myška a sledoval, ako Hermionina ruka vystrelila do vzduchu. O chvíľu zaznela jej správna odpoveď a Chrabromil si znova prilepšil o päť bodov. No, jedno bolo isté. Slizolin znova tento rok nezíska školský pohár, ale jemu to vôbec neprekážalo.

„Čo tam po nejakom kovovom pohári! Hlavné je, že je Grangerová znovu v poriadku,“ opakoval si neustále a bol spokojný.

Dnes poobede sa mali stretnúť a on jej mal konečne prezradiť, čo sa dozvedel. Tajne dúfal, že budú sami aspoň chvíľku a on sa bude môcť na ňu nerušene dívať, hľadieť jej do očí, počúvať jej zvonivý hlas a vdychovať na plné dúšky jej jemnú citrusovú vôňu.

Len čo prišla chvíľa dohodnutej schôdzky, čakal na ňu vonku, tak ako sa dohodli v aleji za školou. Musel sa veľmi premáhať, aby nevyzeral tak nedočkavo, ako sa cítil a keď sa konečne objavila, musel preukázať všetko sebaovládanie, aby sa mu po tvári nerozlial nejaký ten prihlúply úsmev, ktorý by ho mohol prezradiť.

„Merlin, aká je krásna,“ pomyslel si a v ústach mu zrazu vyschlo. Aj dlane sa mu spotili napriek tomu, že nemal rukavice a vonku bolo stále chladno. Napokon, veď bol január.

„Ahoj, tak si prišla,“ pozdravil a strčil si ruky do vreciek.

„Ahoj, samozrejme. Som veľmi zvedavá, čo si zistil, ale aby si vedel, aj ja niečo mám,“ usmiala sa a on mal pocit, že mu pri tom nežnom úsmeve vynechalo srdce pár úderov.

„Prejdeme sa?“ opýtal sa, a keď prikývla, vykročili cestičkou okolo Severnej veže a k Hagridovej chalupe.

„Začni prvý,“ vyzvala ho netrpezlivo a on súhlasil.

„Myslím, že som našiel ten zvon,“ odvetil a nečakal na jej reakciu. „Objavil som o ňom zmienku v jednej starej knihe, ktorú mal medzi zbierkou kníh ešte môj dedo Abraxas.“

Hermiona zneistela. Ak objavil zvon on, ten jej objav bol teda zlý? Ale pozorne počúvala Draca ďalej.

„Vyrobili ho v osemnástom storočí trpaslíci z rodu Clocha a tajne ho venovali muklom v Rusku. Ten zvon sa volá Car ...“

„Kolokol?“ doplnila ho užasnuto, pretože sa ich objavy predsa len zhodovali.

„Ako vieš?“ ozval sa prekvapene.

„No, aj ja som o ňom niečo čítala, ale nebolo to to, čo si povedal. Ale najprv dokonči svoje rozprávanie. Je zaujímavejšie,“ usmiala sa znova a Draco tam len nehybne stál civiac na jej žiariacu tvár. Uvedomil si, že sa znova bez zábran usmieva a márne hútal, čo túto zmenu spôsobilo.

„Draco? Si v poriadku?“ opýtala sa neisto, keď si uvedomila jeho uprený pohľad, pod ktorým sa červenala ako pečený škrot.

„Iste, iste,“ odkašľal si. „Takže ten zvon,“ začal znovu, „ako som povedal, trpaslíci ho venovali muklom v meste Kremeľ. Lenže keď mesto zachvátil požiar, horel i zvon a ľudia ho chceli uhasiť, preto naň vyliali vodu. Zvon pukol a už nikdy nezazvonil. Trpaslíci si ho jednej noci znova odniesli, aby ho skuli a opravili. V meste vyčarovali jeho napodobeninu, ktorá tam je dodnes ako turistická atrakcia. Myslím si, že by to mohol byť práve tento zvon.“

„Prečo práve on?“

„V knihe bolo napísané, že ten zvon má neobyčajnú moc. Vlastne to bolo preto, že ten zvon nezvonil ako ostatné zvony. Mal veľmi tichý zvuk. Keď ním zazvonili, cinkol iba trikrát nahlas, až postupne utíchol, no stále bil. Jeho srdce sa stále dotýkalo stien zvona, ale zvuk z neho nevychádzal žiaden. Vraj preto, lebo ho tak začarovala jedna veľmi mocná a silná čarodejnica. Ale aj tak tu vidím jeden problém.“

„A aký?“ Hermiona horúčkovito premýšľala o všetkom, čo sa od neho dozvedela.

„Nevieme, kde by sa mohol nachádzať,“ odvetil jednoducho myknúc plecami. Zastal na kopci, kde sa cestička zvažovala dolu zasneženou stráňou priamo k Hagridovej chalupe. Z jeho domca sa k nebu valil hustý biely dym. Nemal chuť ta ísť, ani len okolo. Ešte by sa nad ním ten poloobor zľutoval a pozval by ho na čaj. Preto sa otočil smerom k lesu a bol rád, keď Hermiona neprotestovala. Zjavne bola natoľko zamyslená, že jej to ani neprišlo na um. „A čo si zistila ty?“

„No, v podstate sa naše objavy zhodujú, len sú tu isté nepresnosti. Podľa knihy, ktorú som čítala bol zvon vyrobený jediným majstrom kováčom a venovaný jednému kostolu v Ruskom meste Kremeľ. Pri požiari, ktorý si spomínal skutočne zvon horel, a keď sa ho snažili ľudia uhasiť, prosto pukol a nikdy viac ho neopravili.“

„Hm, to je tak trochu zhodné,“ priznal.

„Hej,“ súhlasila a so sklonenou hlavou sledovala ako sa jej nohy zabárajúc do snehu vyše členkov. „Tvoj príbeh je krajší.“

Draco sa len uškrnul, ale nepovedal na to nič.

„Kde by mohol byť?“ hútala nahlas. „Ak je tvoj príbeh skutočne pravdivý a nie je to len legenda, ktorú spomínal tvoj strýko, kde potom ten zvon je?“  

„Neviem, ale isto na to prídeme.“ Draco si vzdychol. Ich rozhovor sa chýlil ku koncu. Vlastne sa už skončil. Nemal pre ňu viac noviniek a ľutoval to, pretože to by znamenalo ešte pár chvíľ v jej blízkosti. Teraz vedel, že sa rozlúčia a on bude ... Iste, zasa len obyčajný slizolinčan.

„Budem musieť ísť,“ šepla. „Ale rada by som si prečítala knihu, ktorú si spomínal.“

Draco sa usmial, keď z vrecka kabáta vytiahol tenkú čiernu knihu a podal ju užasnutej Hermione. „Myslel som si to,“ dodal pre vysvetlenie.

„Ďakujem, je to od teba ... veľmi milé ... vieš, to všetko ... že .. že mi pomáhaš, hoci neviem, prečo to robíš a ...“ Hermione sa zasekol hlas v hrdle. Cítila, ako jej v ňom rastie obrovská hrča, ktorá dusí ďalšie slová a oči ju začínali páliť. Slzy? Ale prečo slzy? Čo sa to s ňou do kotla deje v jeho prítomnosti?

„Nemusíš mi ďakovať. Pomáham ti preto, lebo chcem,“ odvetil zastaviac jej ďakovnú reč.

„Aj ... aj tak ti ďakujem,“ šepla a otočila sa na päte, bežiac späť k hradu, akoby ju naháňal vlkolak. Odrazu sa zastavila a otočila, kývajúc mu rukou, v ktorej držala knihu. „Vrátim ti ju hneď ako ju prečítam.“ A znova sa rozbehla preč, ako malá školáčka. Rozpustené vlasy jej divoko poskakovali na chrbte a sneh spod jej topánok odskakoval.

Draco za ňou dlho hľadel. Vzdychol si a úsmev, ktorý zdobil jeho tvár zmizol vo chvíli, keď sa stratila.

„Prečo do Salazara?! Prečo práve ja musím byť Malfoy! Prečo práve ja musím byť Slizolinčan!“ horekoval a chrbtom sa oprel o najbližší hrubý kmeň stromu, vyvrátiac hlavu do hora. Tam niekde hore, nad belasou oblohou žiarili v diaľke hviezdy. Tak rád by z nich teraz čítal. Tak rád by vedel, čo bude jeho osudom. Bude ním raz ona? Alebo s ním len jeho srdce rozohralo akúsi krutú hru tak, ako jeho osud? Niečo však bolo isté. Jedného dňa to zistí.

 

19. kapitola

 

* Nevlastní bratia *

 

Obrázok Noxissovi trvalo dlho jeho rozhodovanie, ale predsa len vyhral zdravý rozum nad zakoreneným nepriateľstvom k nevlastnému bratovi. Potreboval informácie a veril, že ak mu ich niekto môže poskytnúť, je to práve Lucius a to kvôli jeho neslávnej minulosti. Dúfal, že v tomto prípade sa osvedčí porekadlo, že aj zlé, môže byť na niečo dobré. Urobil to vlastne aj pre svojho synovca, aj preto, aby sa sám konečne dopátral pravdy a mohol dopísať svoju štúdiu o Temných bytostiach (v tomto prípade o Dementoroch) do úspešného konca, ku ktorému sa zatiaľ vlastnými silami nedopracoval. Avšak príchod synovca vdýchol čerstvý závan vetra do plachiet jeho bárky a on znova začal uvažovať nad problémom, nad bytosťami, ktoré nenávidel najviac z celej duše. Okrem toho, meno Harryho Pottera zaručovalo nové dobrodružstvo a on tak dávno žiadne nezažil. Túžil byť jeho súčasťou, ale rovnako chcel pomôcť nielen Dracovi, ale i Harrymu a tej mladej dievčine. Bola príliš mladá na to, aby zomrela takou hroznou smrťou. Nemohol dovoliť, aby ju stretol rovnaký osud, aký postretol jeho manželku. A potom tu bola Jocelyn Spiderwicková. Mal dojem, že ruka času sa jej nedotkla. Bola krajšia ako si ju pamätal. Musel sa ovládať, aby na ňu otvorene necivel. 

Musel sa však sústrediť. Mal pred sebou neľahkú úlohu a bol pevne rozhodnutý zvládnuť ju. No rozhovor s bratom? Vedel, že ak s ním vydrží v jednej miestnosti päť minút, bude to výhra.

Len čo ho uviedli do akejsi spoločenskej miestnosti, pozorne sa porozhliadal okolo seba, ale nesadol si. Stal si k oknu a pozeral z výšky na more, ktoré sa vo vlnách trieštiacich o skaly divoko penilo. O malú chvíľu sa otvorili dvere na druhej strane miestnosti a on otočil hlavu. Jeho tmavé oči sa stretli s očami chladnými ako oceľ.

Lucius si ho najprv začudovane premeral a potom naňho neveriaco civel s otvorenými ústami, kým si ho aj Noxiss obzeral od hlavy až k päte. Nevyzeral zle, to musel uznať. Dlhé, plavé vlasy mal síce ostrihané, ale neubralo mu to z príťažlivosti, ktorou sa vždy pýšil. Mal štíhlu, no nie šľachovitú postavu a vôbec nevyzeral ako väzeň, napriek väzenskej uniforme, ktorú nosil.

„Lucius,“ ozval sa ako prvý Nox a jemne kývol hlavou na pozdrav. Nepohol sa ani o centimeter. Sledoval svojho brata, ktorý sa konečne rozkýval a pobral sa k stoličke, aby si sadol, stále krútiac hlavou.

„Čím som si vyslúžil takú ... poctu, že si sa ukázal ... tu?“ opýtal sa a rukou naznačil oblúkovité gesto, nemysliac tým nič iné ako Azkabanské väzenie.

„Ak si myslíš, že som ti konečne odpustil, mýliš sa. Potrebujem len niečo zistiť,“ odvetil Nox okamžite.

„Takže potrebuješ,“ zatiahol zamyslene Lucius. „A prečo si myslíš, že ti to poviem?“

Noxiss pokrútil hlavou. Jeho brat sa vôbec nezmenil. Namyslený, nadutý chrapúň. Ešte aj tu. Vlastnil privilégiá, ktoré si nikdy nezaslúžil. Stačilo málo a vedel ho vytočiť tak ako nik iný. Jeho opálená tvár sa zamračila, pri bratovej poznámke a ruky zaťal v päsť. Mal chuť ho aspoň udrieť a dať mu jednu poriadnu päsťovku do brady, keďže mu už vzali prútik a nemohol ho začarovať. Nič iné by si ten trkvas nezaslúžil a jemu by sa aspoň trocha uľavilo. Ale nespravil to. Len nad ním pohrdlivo mávol rukou.

„Ľutujem, že som sem meral kroky a márnil čas, vedel som, že mi nepomôžeš,“ riekol duto a chcel odísť, keď ho Lucius predsa len zastavil.

„Tak počkaj! Nemusíš sa hneď urážať, keď si ťa doberám,“ jedoval sa plavovlasý čarodejník a nepokojne sa zavrtel na stoličke. Nebol si istý, prečo za ním brat vlastne prišiel a čo chce. Rozhodne ho to prekvapilo a možno i trochu potešilo. Nechcel si však namýšľať, že je to nejaký čudný krok k ich zmiereniu, hoci by proti tomu nenamietal.

„Vari sa stal zázrak?“ nadhodil Noxiss sarkasticky a hodil očkom po bratovi, strčiac si ruky do vreciek nohavíc, aby sa k nemu predsa len nevrhol a nevrazil mu.

„Veríš na zázraky?“

„Nie,“ odvetil Nox a predsa len poodtiahol stoličku od stola a zasadol oproti svojmu bratovi.

„Takže?“ položil mu Lucius znova otázku a trpezlivo čakal na odpoveď.

„Viem, že si bol na ministerstve ako doma. Možno budeš niečo vedieť o zvone, ktorý hľadám.“

„O zvone?“ Lucius sa zahľadel na mladšieho brata tak, akoby uvažoval, či mu náhodou nechýba v hlave nejaké to koliesko.

„Nepozeraj na mňa ako na idiota!“

„Tak mi to vysvetli. Čo by malo mať ministerstvo s nejakým zvonom?“ požiadal ho a oprel sa o operadlo stoličky.

„Poslal si za mnou svojho syna, lebo sa zaujímal o dementorov a teraz sa mi naskytla príležitosť dokončiť knihu s jeho pomocou.“

„Nechcem, aby si ho do toho zaťahoval. Dementori sú nebezpečné bytosti a ja nechcem, aby sa mu skrivil čo i len vlások na hlave!“

„O to sa neboj. Draco sa vie o seba celkom dobre postarať i sám. Ale nemienim nikoho z nich vystaviť nebezpečenstvu.“

„Akože ... nikoho z nich? Koho ešte?“

„Slečnu Grangerovú a pána Pottera pravdaže, priateľov tvojho syna.“

V tom momente dostal Lucius záchvat smiechu a nevedel sa prestať smiať, kým ho brat zlostne nezahriakol. Neprišiel sem predsa márniť čas. Pre zmenu teraz potreboval informácie on.

„A čo chceš vedieť o tom zvone? Aký to má súvis s dementormi?“ opýtal sa stále sa chichotajúci Lucius.

„Podľa starých legiend existuje zvon, ktorý má silu zničiť ich. Žiadna kliatba, žiadne kúzlo ani elixír, ale ten zvon. Myslel som, že ak už by mal niekde byť, mohol by byť práve na Ministerstve kúzel, pretože oni zbierajú také podivné čarovné artefakty a držia si ich pod dohľadom.“

„Brzdi, Nox. Ak tomu všetkému veríš, tak si blázon. Myslíš si, že nejaký kus kovu dokáže zahubiť temnú bytosť? Je to nezmysel. A okrem toho sa obávam, že ti v tomto nepomôžem, pretože o žiadnom takom zvone nemám ani len potuchy. Ako si vôbec na ten šialený nápad prišiel?“

Noxiss si zahryzol do pery, držiac pre istotu jazyk za zubami. „Jednoducho. Temný pán musel mať niečo, čím tie stvory ovládal. Niečo, čoho sa báli. Neverím, že by bol schopný nasľubovať im nejaké dary. Musel sa im vyhrážať a oni ho pod hrozbou svojej záhuby slepo poslúchali.“

„Uznávam, logiku to má,“ pritakal Lucius a úpenlivo premýšľal, či sa skutočne kedysi o nejakom takom čudnom zvone Lord Voldemort nezmienil pred nikým z nich, ale nemohol sa rozpamätať.

„Ľutujem, ale naozaj o ničom takom neviem. No ak by to predsa len bola pravda – teda, ak by tvoja teória bola pravdivá, určite by som hľadal na Oddelení záhad, ak už myslíš, že by o tom ministerstvo malo niečo vedieť. Také vecičky si predsa strážia prísne len tam,“ odvetil po chvíli ticha a sledoval ako jeho brat vstal zo stoličky, prehrabnúc si svoje krátke tmavé vlasy. Tak veľmi sa od seba líšili. Ako deň a noc. Keď ho tu uvidel, nespoznal ho na prvý pohľad. Chvíľu premýšľal, či je to skutočne on. Videli sa len raz na otcovom pohrebe. Odvtedy utieklo veľa času a z jeho brata vyrástol dospelý muž.

„Dobre,“ ozval sa po chvíli rezignovane. „Budem musieť ísť.“

Lucius bez slova prikývol. „Ja ... rád som ťa videl,“ riekol a sám nemohol uveriť tomu, čo povedal, ale bolo to úprimné.

Noxiss sa zastavil v dverách a otočil sa s úškrnom na perách. „Prestaň s tým, lebo naozaj začnem na tie zázraky veriť,“ zahundral a kývol mu rukou na rozlúčku.

Bol síce sklamaný, ale zároveň sa mu vnútri rozhostil čudný pokoj. Bol so svojím bratom, neskočili si do vlasov, ako predpokladal a dokázali v podstate bez problémov konverzovať. Už to bol pokrok. Ale aj tak ľutoval, že mu Lucius nedokázal povedať nič o tom, čo ho zaujímalo. Zvon i naďalej preňho ostával veľkou záhadou. Uvažoval o tom, že sa bude musieť spojiť s Dracom a zistiť, či medzitým na niečo neprišli oni. Možno mali viac šťastia ako on.

***

Január sa chýlil ku koncu a zima už nevládla takou silou. Aj slnečné lúče, ktoré sa predierali cez mraky sa zdali byť jasnejšie a hrejivejšie. Odrážali sa od mladíkových plavých vlasov, ktoré nadobudli obraz tekutého zlata a jemne hladili jeho bledú pokožku, keď vystavil tvár ich dotyku.
Dnes ráno dostal Draco od Hermiony správu, ktorá znela dosť naliehavo. Potrebovala s ním o niečom hovoriť. Bol tomu len rád. Odkedy sa jej ukázal ten nepodarok Weasley, nemal už toľko možností ako predtým, keď s ňou mohol tráviť viac času, hoci len v knižnici. Weasley sa za ňou teraz všade ťahal ako tieň. Prekvapilo ho, že teraz k nemu kráčala celkom sama, lebo očakával, že príde s ním.

Stál opretý o múr Severnej veže, ktorá sa vypínala k nebu vysoko nad ním, zamyslene ju pozoroval a snažil sa ovládnuť svoje splašene bijúce srdce. Zdalo sa mu, že je iná. Akási spokojnejšia. Asi to bolo zásluhou toho ryšavca a možno mu mali všetci poďakovať, ale on by ho najradšej zahlušil. Bola taká krásna. Prečo si musela vybrať práve toho trkvasa? Veď on nebol horší. Dievčatám sa páčil, tak prečo nie jej? Radšej tie nešťastné myšlienky zaplašil preč, aby sa nimi zbytočne netrápil a pokúsil sa o úsmev.

„Ahoj, tak čo bola tá neodkladná záležitosť, kvôli ktorej si ma sem vytiahla, Grangerová?“

„Ahoj,“ odzdravila a nevdojak si ho očami premerala od hlavy po päty. Draco si všimol, ako jej do líc vkradol rumenec a neveriaco nadvihol plavé obočie.

„Žeby som sa bol mýlil a predsa sa jej aspoň trochu páčim?“ pomyslel si a niekde v jeho vnútri vzbĺkla drobná iskierka nádeje.

„Ide o ten zvon,“ začala Hermiona. „Ak chcem zničiť toho dementora musím zistiť, či je to skutočne ten, ktorý sme určili a musím ho nájsť.“

„Iste, mali by sme a čím skôr. Lenže ako, keď sme zatvorení tu v Rokforte?“ opýtal sa Draco a mysľou už bol v Núdzovej miestnosti a obraze, ktorým sa prvý raz dostal z Rokfortu tajnou chodbou do Rokville a odtiaľ sa premiestnil kam bolo potrebné.

„Povráva sa, že tento víkend by nás mali pustiť do Rokville, takže by sme sa odtiaľ mohli jednoducho premiestniť,“ odvetila a jemu napadlo, že už má zrejme všetko premyslené.

„Mali by nás pustiť? To znamená, že chytili tých ...“

„To nie. Vo včerajších novinách písali, že našli jedného z nich mŕtveho, tak asi preto,“ odvetila bleskovo. „Ty nečítaš Denného proroka?“

„Nemal som čas,“ zahovoril a ona zúžila oči, akoby si chcela v jeho tvári prečítať, čo tak asi robil, keď na to nemal čas. Jeho tvár však bola absolútne nečitateľná. „Čo vlastne zamýšľaš? V sobotu sa premiestniť z Rokville priamo do Kremľa?“ uškrnul sa pobavene, ale Hermiona bola vážna. „Ty to myslíš naozaj?“

„Samozrejme. Potrebujem to zistiť,“ riekla teraz už nervózne.

„Ale prečo? Odrazu máš akosi naponáhlo,“ uvažoval nahlas.

„Dobre, ukážem ti to, ale nikomu o tom nepovieš, prisahaj!“ vyzvala ho a keď prikývol, rozopla si bundu, zhodila šál na zem a vlasy, ktoré teraz nosila rozpustené odhodila z pleca na chrbát. „Pre toto,“ riekla a ukázala mu tmavú škvrnu, ktorá sa jej tiahla od ľavého ucha cez krk ako tenká čiara postupne sa rozširujúca s koncami schovanými kdesi pod svetrom.

„Od kedy to máš?“ Draco neveriacky pristúpil až tesne k nej a rukou sa dotkol toho čudesného znamenia. Bruškami prstov prešiel od jej malého uška až k plecu. Videl, že tá škvrna smeruje nielen dozadu k lopatkám, ale aj dopredu k prsiam. Akoby zvonka obkľúčila jej srdce a snažila sa cez jej zamatovú kožu dostať dovnútra, aby ho otrávila a zahubila.

„Ja ... všimla som si to asi pred troma dňami, keď som sa sprchovala. Netuším, od kedy to mám presne.“

„Je studená,“ preriekol a dotkol sa nepoškvrneného miesta na jej krku, kde bola koža prirodzene teplá. Cítil ako sa pod jeho dotykom zachvela. Aj pulz sa jej zrýchlil. Ale ako mala byť pokojná, keď cítila jeho teplé ruky na nahej pokožke, jeho horúci dych, ktorý ju priam hladkal?

Hermiona po ňom strelila očkom čakajúc, kedy stiahne ruku späť. Znova bola červená ako prskavka a túto svoju fyzickú vadu (lebo za tú rumenec vždy považovala) neznášala.  Len čo odstúpil, rýchlo sa znova pozapínala a vzala si šál, po ktorý sa jej zohol, aby ho zdvihol zo zeme. Takto bezpečne zamaskovaná čakala na jeho odpoveď.

„Tak čo? Pôjdeš tam so mnou?“ Bolo zvláštne žiadať Draca Malfoya o pomoc, ale na Harryho sa ešte stále hnevala a nemienila mu len tak prepáčiť. Zradil ju a sklamal, keď jej nepovedal o tom, že z Rona sa stal duch. Obaja ju sklamali. On i Ginny.

„Dobre, ale nie bez Pottera,“ povedal po chvíli premýšľania.

„Ale ... prečo?“ nechápala, čo to malo zrazu znamenať. Myslela si, že bude stačiť, ak tam pôjdu a preskúmajú to oni dvaja. Netušila, čo malo znamenať to, že trval na tom, aby ta šiel aj Harry. Od kedy sa začali tak dobre znášať? Vlastne, veď aj ona ho už vedela strpieť vo svojej spoločnosti, tak prečo nie Harry? Vzdychla si.

„Neviem, či to bude možné,“ zašomrala.

„Stále sa naňho hneváš, lebo ti nepovedal, že z Weaslyho sa stal duch? Aj ja som to vedel a mlčal som,“ nadhodil a vôbec sa netváril, že by ho to čo i len trošku mrzelo.

„Lenže ty nie si môj priateľ!“ vyštekla nazúrene a až keď si uvedomila, čo povedala, zahryzla si previnilo do pery a sklopila oči.

„Nie, nie som,“ odvetil a ona nevedela, prečo znel jeho hlas tak skleslo a možno i sklamane. Veď ... nepovedala nič zlé. Otočil sa na odchod, ale ešte na ňu cez plece zavolal. „Dobre, tak v sobotu. S Potterom, alebo bez neho, budem ťa čakať o desiatej za hostincom Kančia hlava.“ Vlastne mu to bolo jedno, či Potter pôjde, alebo nie. No bolo by lepšie, keby tam bol. Predsa len mal svoje skúsenosti, zatiaľ čo on ... On by myslel iba na ňu a nevedel by sa koncentrovať. V modrých očiach sa mu usadil zvláštny výraz. Akýsi neprítomný, zádumčivý. Bolo to tak vždy, keď sa jeho myšlienky vrátili k Hermione a dnes mal nad čím premýšľať. A napadlo mu, že by mohol napísať aj Noxissovi, pretože len on mohol vedieť, či tá škvrna nemá niečo spoločné s dementorom, ktorý sa z nej vtedy zrodil.

***

Harry sedel večer vedľa Ginny tak ako vždy vo Veľkej sieni a čosi si pošuškávali, kým sa Hermiona tvárila, že ich jednoducho nevníma. Ginny to už nevydržala a vybuchla zlosťou.

„Dokedy sa na nás ešte chceš hnevať Hermiona?! Vari nechápeš, že sme to pred tebou tajili len pre tvoje dobro?“

Hermiona nazlostene zložila Denného proroka, ktorého pri raňajkách nedočítala a spražila ju hnevlivým pohľadom.

„Samozrejme, že to chápem, ale aj tak ste mi to mali povedať! Čo keby mi to bolo pomohlo a nie uškodilo, ako ste sa domnievali? Možno by sa nebolo stalo to, čo sa stalo!“ dodala pošepky tak, aby ju počuli len oni dvaja.

„No tak Hermy, nehnevaj sa na nich,“ žiadal ju i Ron, ktorý sedel vedľa nej v tej svojej nehmotnej podobe tváriac sa útrpne, keď hľadel po tých horách jedla na stoloch a myslel na to, že on už nikdy nič neochutná.

„Hermiona, prepáč nám. Urobili sme to s dobrým úmyslom. Chceli sme ťa len chrániť,“ dodal i Harry.

„Tak dobre,“ zahundrala napokon prplúc sa lyžicou v jedle. „Len ma mrzí, že ste mi viac nedôverovali.“
Pootočila sa a vrhla kradmý pohľad k Slizolinskému stolu. Zamračila sa, keď videla sedieť Pansy Parkinsovú tesne vedľa Draca, ale inak nedala najavo svoj hnev, ktorý v nej odrazu vytryskol, lebo Ron, ktorý sedel pri nej, si nezaslúžil, aby sa hnevala pre niečo také nepodstatné a banálne ako boli jej rozhárané city. Hútala nad tým, čo jej dnes Draco povedal a čo povedala ona jemu. Neboli priateľmi, nemala by sa preto cítiť vinná, že to vyslovila a predsa sa tak cítila. Lenže ... čím teda boli? Stalo sa z nich niečo viac? Kedy a ako? Vzdychla si a radšej si povedala, že sa bude venovať jedlu. Aj tak jej ešte nepríjemne škvŕkalo v žalúdku a ona ho potrebovala umlčať.

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

píšeš super !

(viola, 16. 5. 2011 18:40)

Páčia sa mi tvoje poviedky najme tie z Dramione prečítala som už skoro všetky. :))

krasa..

(Tereza, 15. 5. 2009 16:00)

koukam ze Hermiona se z toho tak lehce nedostane :)) a vypada to ze nas v dohledne dobe ceka nejaka dobrodruzna vyprava.. to jsem zvedava kdo vsechno pujde :) diky je to skvele!

Marti,

(Tessa, 15. 5. 2009 14:01)

len si nezvykaj :) To je len preto, že sa učím na testy z autoškoly a keď sa učím, lepšie mi to myslí :))) To preto tá frekvencia a neboj, vysvetlenia budú :)

A hele, nová kapitolka!

(Marti, 15. 5. 2009 12:57)

Ty tu Hermionu vůbec nešetříš! Napřed mozkomor a teď jakási divná tmavá skvrna na kůži? Mimochodem, jak ji Draco zkoumal, to bylo moc pěkně popsaný... A pak dostal takovou studenou sprchu, chudáček ! :-) Jsme čim dál zvědavější, co na nás vlastně chystáš. A doufám, že nás neošidíš o vysvětlení vztahu Noxiss-Jocelyn!

P.S.: Zdá se mi to, nebo si zvýšila frekvenci přidávání kapitol?

no, chystám :D

(Tessa, 15. 5. 2009 11:29)

a už sa neviem dočkať ako budete váľať oči :)))

no, ja si myslim

(Leannka, 12. 5. 2009 15:25)

že ron odide zo sceny jednoducho..hermiona si uvedomi, ze miluje draca a zmieri sa z ronovou smrtou ...bude moct byt konecne stastna a ron teda bude moct odist...tolko moje odhady

..super kapitola..velmi dlho som sa na nu tesila

Tak ty nám chystáš překvapení?

(Marti, 12. 5. 2009 9:24)

Tak nevím, jestli se mám těšit nebo bát (nebo obojí dohromady)...

Jinak onen zvon se jménem Car Kolokol je dodnes vystavený v Kremlu, váží 160 tun a měří 6,14 m na výšku a 6,6 m v průměru. Odlit byl z bronzu v roce 1735 a dva roky trvalo jeho zdobení. Nedalo mi to a mrkla jsem se do Wikipedie :-)))

ja ďakujem Vám,

(Tessa, 11. 5. 2009 20:30)

že to čítate :D Ale verte mi, že hoci dedukujete a kombinujete možné konce, určite vás prekvapím :D už sa na to teším, lebo toto som ešte nespravila ... :D budete pozerať babenky :)

tak aby ste vedeli,

(Tessa, 11. 5. 2009 20:28)

ten zvon skutočne existuje a je v Rusku, všetko až na tých trpaslíkov a čarodejnicu je pravda, len už neviem, či je vystavený ako pamiatka v Moskve, či Kremli

nádhera

(soraki, 11. 5. 2009 18:38)

to se ani jinak nedá nazvat. Moc moc se mi to líbí a jak se to krásně komplikuje... a chudák Dráček - je mi ho líto, ale je to od něj milé, tahle pomoc... takže děkuji za krásné čtení a těším se na další

Souhlasím s Kačabou,

(Marti, 11. 5. 2009 15:01)

Hermiona bude mít za chvíli pěkně zamotanou hlavu: Ron nebo Draco? Osobně bych dala přednost Dracovi - mohli by se spolu vydat na pátrací cestu za tím zvonem a tam se pomalounku polehounku sblížit... Ale co s Ronem, to nevím - je jasný, že by musel nějakým způsobem zmizet ze scény, ale jak?? Nu,jsem zvědavá, jak bude autorka pokračovat, třeba to vyřeší úplně jinak a nám zbyde jen spadlá čelist a nevěřícný pohled na monitor :-))))

to bylo

(Tereza, 11. 5. 2009 14:41)

krasne.. ale Hermiona vzala nejak klidne to ze Ron je duch.. zadne zvedave otazky nic.. ale mozna vi :)) anebo ji cele zajima ten zvon.. ktery je moc hezky vymysleny a opravdu se tesim kde ho budou hledat :)

Jak to asi bude dál...

(KacabaM, 11. 5. 2009 13:07)

Hermionka bude mít za chvilku problémy :) . Stále miluje Rona, Draco ji nenechává chladnou...
Že by mezi nimi začala škodit Pansy? A jak se s tím smíří Ron? No pochybuji, že by to někdy překousl. Leda že by nějak přestal být duchem!
Diky, pěkná kapitola!