Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


V údolí hmiel - 14. - 15. kapitola

17. 4. 2009

14. kapitola

 

* Naveky nešťastná? *

 

Obrázok

Draco vypadol z kozuba ako prvý a pozdravil sa so strýkom. Kým dorazil i Harry, stihol mu oznámiť, že jeho plán a počet návštevníkov sa žiaľ nepatrne zmenili. Podrobnosti prebrať už nestihli, pretože dorazil druhý mladý muž, v ktorom Noxiss Malfory spoznal známu a ospevovanú tvár Harryho Pottera, chlapca, ktorý prežil a zachránil čarodejnícky svet pred nadvládou zla v podobe lorda Voldemorta.

„Vitaj, ty musíš byť Harry Potter,“ pozdravil ho nadšene a podával mu svoju pravicu, aby si na znak priateľstva potriasli rukami.

„Áno, pane. Teší ma a ďakujem, že ste nás prijali. Dúfam, že vám Draco stihol oznámiť, že nás tu bude o dvoch viac.“

„Niečo málo spomenul,“ poznamenal a uškrnul sa. Harry si všimol, že spoza dverí na nich gúľa zvedavými očami dievčatko a určite hádal správne, keď ju považoval za dcéru Noxissa Malforyho. Ten stál stále čelom ku kozubu, očakávajúc zvyšných hostí. Zanedlho odtiaľ vyšla ich profesorka Jocelyn, ktorá sa pri pohľade na pána Malforyho začervenala a pozdravila ho, s pohľadom sklopeným do zeme. Harrymu sa to zdalo zvláštne a bol by si myslel, že tí dvaja sa odniekiaľ poznajú, ale ani jeden z nich to nepotvrdil slovne a gestá boli málovravné.

Ako posledná vystúpila z kozubu Hermiona, oprašujúc zo seba popol a ospravedlňujúc sa za meškanie. Vzápätí vytiahla prútik z vrecka bundy a neporiadok, ktorý narobila ihneď odstránila. Pán domu privítal i ju a ona sa usadila vedľa Draca na pohovku, pretože Harry sedel v jednom kresle, profesorka zabrala druhú stranu pohovky a posledné kreslo malo patriť ich hostiteľovi, ako správne hádala a rýchlo kalkulovala. Hodila na Harryho spražujúci pohľad, ktorý mu mal naznačiť, ako veľmi sa jej to prieči, ale inak nedala najavo nič.

Noxiss zatiaľ priniesol z kuchyne malé občerstvenie a ponúkol ich čajom, kým si konečne sám sadol a zadíval sa na troch mladých ľudí, dávajúc si veľký pozor, aby ani len pohľadom nezavadil o tú príťažlivú mladú ženu, ktorá sedela tak blízko, že mohol cítiť vôňu jej parfumu, ktorý kedysi tak dôverne poznal. Jeho dcéra Bianca zmizla hneď do svojej izby, len čo si horiaca zvedavosťou obzrela hostí. Bola hanblivá a preto sa nestrachoval, že by z ich rozhovoru niečo mohla začuť, pretože ako správne tušil, mal konečne zveriť niekomu svoje najtajnejšie informácie. Vedel, že to bude ťažké aj preto, že tu bola ... Jocelyn, ale tušil, že nemá na výber.

„Takže čo by ste radi vedeli, Draco? Pán Potter?“ obrátil sa na chlapcov a rukou si podoprel bradu, ale bola to Hermiona, ktorá chlapcov predbehla.

„Neviem, či vám to Draco povedal, ale stala sa mi pred časom čudná vec.“

„O ničom konkrétnom sa nezmienil, ale rád si vypočujem všetky podrobnosti,“ odvetil Noxiss a venoval jej svoj priateľský úsmev.

Hermiona bola nervózna z celého tohto stretnutia. Cítila na sebe uprený pohľad Draca, Harryho i Noxissa. Mädlila si ruky a cítila ako sa jej potia.

„Len pokoj Hermiona, len pokoj. Ty to zvládneš,“ dodávala si odvahy v duchu a zhlboka sa nadýchla. Nebolo to také, ako v prvý deň na škole, tak sa nemala čoho obávať. Teda, okrem možnosti znepokojivých odpovedí, ktoré mohla dostať. Ale to bola maličkosť, nie? Veď posledný rok si toho užila až – až.

„Ste autorom knihy, ktorú som nedávno čítala a je v nej zopár zaujímavých informácií. Chcem sa opýtať, či sú ... sú pravdivé?“

Noxiss sa pohodlne oprel v kresle a ruky si oprel o opierky kresla. „Myslíte si, že som si to všetko vymyslel?“

„Nie, to nie, ale ...“ poponáhľala sa s vysvetlením, ale nedokončila, lebo jej skočil do reči.

„Ale? Pripadá vám to trochu nereálne? Pritiahnuté za vlasy? Uznávam, je to tak. Je to čudesné, ale pravdivé. Čo konkrétne vás zaujíma? Iste ste sem neprišli len tak.“

„To je pravda. Zvlášť ma zaujala tá časť o ... o dementoroch,“ vyjachtala a znova sa musela zhlboka nadýchnuť.

„Je skutočne možné, že sa dementor môže zrodiť z človeka? Teda ... ako opisujete z najhlbšieho žiaľu a smútku? Zo zúfalstva?“ opýtal sa pre zmenu Harry, vstúpiac im do dialógu, lebo už nevydržal len tak ticho sedieť.

Nevedel, či sa má tešiť z Noxissovho prikývnutia kvôli Dracovi, lebo ho snáď prvý raz v živote nepodviedol, alebo smútiť kvôli Hermione, že je to pravda a len jej smútok môže za vyvolanie toho Dementora.

„Viete to naisto? Nie je to len výmysel?“ dožadoval sa opätovného potvrdenia Harry a Noxiss sa neveselo zasmial. Vo zvuku jeho smiechu bolo rozoznať trpkosť i bolestné spomienky.

„Nie pán Potter, nie je to výmysel, hoci by som bol radšej, keby to tak nebolo. Pravda je však iná. Viem to, pretože práve takto zomrela moja manželka. Preto som sa pustil do pátrania, a preto som napísal tú knihu. Je len škoda, že bývalý minister pred pravdou zatváral oči.“

„Iste, to je,“ pritakal Harry, veľmi dobre poznajúc Fugeove slabé miesta v jeho politickej kariére. Ak mal pravdu povedať, nemal ho rád. „Možno by ste to mohli skúsiť znova. Teraz máme nového ministra a ten je veľmi rozumný.“

„Možno to skúsim,“ súhlasil ich hostiteľ.

„Vo vašej ... k-knihe,“ vyrušila ich znova Hermiona dychtiaca po odpovediach, „spomínate tam, že človek, z ktorého vzišla temná bytosť nebude môcť byť šťastný, kým ju neporazí. Čo ste tým presne mysleli?“

„Len to, čo som napísal. Musíte sa postaviť svojmu dementorovi a zničiť ho.“

„Ako? Veď pokiaľ vieme, neexistuje žiadne známe kúzlo na ich zničenie, len na odohnanie.“ Harry úporne premýšľal, ale naozaj si nevedel ani len vybaviť žiadnu zmienku o tom, že by sa dal dementor ako temná bytosť nejako zničiť.

„Tak ďaleko som v svojom pátraní nedospel, ale môžem vám povedať, čo viem. Neviem, či je to pravda, alebo len akási legenda, ale existuje zvon, na ktorom sú znaky rún. Ak jeho srdce dokáže znova biť, jeho zvuk môže tie temné tvory zahubiť. Lenže kde sa nachádza, alebo či ozaj existuje, to nik netuší. Preto som sa nedostal ďalej vo svojom pátraní. A ešte niečo, aby som nezabudol. Existuje miesto, ktoré sa nazýva Čierna hora. V jej kotline sú večné hmly spôsobené prítomnosťou tých bytostí, ktoré tam majú svoj domov. Ale neradil by som vám ani myslieť na to chodiť tam. Sám som to vtedy skoro neprežil,“ upozornil ich prísne a až teraz vrhol krátky pohľad na ich profesorku, ktorá naňho upierala svoje veľké, mandľové oči, podivne sa lesknúce, akoby silou vôle zadržiavala slzy. V okamihu sa však odvrátila.

Uplynuli dobré dve hodiny, kde bol ich šarmantný hostiteľ terčom mnohých otázok, no bol čas vrátiť sa späť a Harry vstal ako prvý. „Sme vám povďační. Myslím, že je to viac ako sme čakali. Ceníme si informácie, ktoré ste nám tak ochotne poskytli. A ešte raz ďakujeme za vašu pohostinnosť.“

Hermiona sa neusmievala. Stále premýšľala o všetkom, čo sa dozvedela a uvažovala, kde zistiť viac, pokiaľ sa to bude dať. Kozubom prešla prvá, rozlúčiac sa a poďakujúc, presne ako profesorka, ktorá ju vzápätí nasledovala a po nich šiel Harry. Ostal len Draco.

„Naozaj nevieš nič viac o tom zvone?“ odvážil sa opýtať.

„Nie Draco. Netuším, či ozaj existuje, ale kto vie ...“ Noxiss sa odmlčal a chvíľu ho zamyslene pozoroval.

„Záleží ti na nej?“ opýtal sa a videl ako jeho synovec znervóznel.

„Nie sme ani len priatelia,“ odvetil namiesto toho neohrabane. „Dalo by sa povedať, že sme sa do istého času nenávideli.“

„No, ak si mal takú povahu ako tvoj otec, tak sa ani len nečudujem,“ uškrnul sa Nox pobavene. „Je to obdivuhodná mladá dáma. Nedopusť, aby sa jej stalo to, čo mojej Biance.“

„A ... ja viem, že na to nemám právo, ale ... ako zomrela? Pobozkal ju dementor? Čo sa stalo?“

„Mali sme syna. Bol o rok mladší ako moja dcéra a volal sa Azrael. Zomrel na dračie kiahne, keď mal sotva tri mesiace. Moja manželka to neuniesla. Ale nezabil ju bozk dementora. Pred tým som ju uchránil. Zomrela asi pol roka nato. Keď sa jej stav ako tak zlepšil, nastal rapídny obrat a ona znova upadla do depresií. Dalo by sa povedať, že zomrela od smútku. Puklo jej srdce.“

„To je mi ľúto,“ hlesol chlapec úprimne, ale jeho myšlienky nepatrili mŕtvej tete, ale Hermione. „Neviem, či som ja ten pravý, kto by jej mal pomôcť. Má predsa Pottera.“

„Myslím, že ten urobil viac ako dosť, keď pomohol nám všetkým. Možno je čas dokázať, že nie len on vie byť statočný. Si Malfoy. Tí sa nikdy nevzdávajú. Dokáž, že si hoden nosiť to meno a možno ho napokon očistíš od všetkej špiny, ktorú naň nabrýzgal tvoj nepodarený otec.“

Hoci to povedal, Draco sa neurazil. Iste, veď mal pravdu. Jeho otec nebol žiaden svätec a i on sám si zaslúžil všetkého, čo sa mu od spolužiakov dostávalo. Ale ako jej mal pomôcť, keď momentálne nevedel pomôcť ani sám sebe? Bude to ťažšie ako si myslel.

***

December a jeho mrazivé počasie na seba nedali čakať. Aj snehová nádielka bola poriadna. Už prvý sneh, ktorý napadol na tretí decembrový deň, aj ostal. Všade bolo bielo, kam len oko dovidelo. Čierne jazero pokrývala hrubá vrstva ľadu, tiež prikrytá snehovou perinou. Len dva týždne delili študentov od Vianočných prázdnin, na ktoré sa tak veľmi tešili a nevedeli sa ich dočkať. Bola sobota a žiaci mali voľno. Keďže riaditeľka stále nepovolila výlety do Rokvillu, väčšina z nich trávila svoj voľný čas vonku, kde stavali snehuliakov, korčuľovali sa alebo sa guľovali. Aj Harry s Ginny boli vonku a vábili aj Hermionu na prechádzku zasneženou krajinou, ale nechcela im kaziť spoločné chvíľky, najmä nie také krásne a romantické, keď sa k sebe môžu navzájom túliť a ohrievať sa. Nebola predsa ako Ron, ktorý každého vždy vyrušil v tej najnevhodnejšej chvíli. Radšej sa vybrala do knižnice, aby ju znova už možno po miliónty raz preskúmala od vrchu dole a presvedčila sa, či tam niečo nenájde. Hľadala hoci čo, čo by ju doviedlo k tomu legendárnemu zvonu, o ktorom sa zmienil pán Malfory. Zatiaľ však šťastie nemala.

Stála za prvým regálom, keď sa dvere knižnice otvorili a dnu vstúpil Draco Malfoy. Nevedno prečo sa jej zrazu zachveli kolená a spotili sa dlane. Otrela si ich do džínsov a nervózne si hrýzla spodnú peru. Cez škáru medzi regálom a knihami ho pozorovala. Prihovoril sa knihovníčke, ale tak ticho, že mu nerozumela. Ľutovala, že nevie odozerať reč z pohybu pier. Vrátil požičané knihy a tašku si položil k vedľajšiemu stolu, na ktorom mala rozložené veci ona. Iba na chvíľu sklonila zrak, keď rukou zavadila o knihu a zachytila ju, aby nespadla a zmizol jej z očí, len aby sa nečakane vynoril za jej chrbtom.

„Ahoj,“ pozdravil jej skoro nečujne a ich oči sa na krátku chvíľku stretli. Jeho modré ako letná obloha a jej hnedé ako mliečna čokoláda.

Hermiona netušila, čo sa to s ňou deje, ale cítila, ako sa jej do líc hrnie krv a v hrdle jej vyschlo. „Ahoj,“ odvetila na pozdrav a sledovala ho, ako sa otočil k regálu a začal ho systematicky prehľadávať. Očividne po niečom pátral. Rovnako ako ona. Ale nechcela vyzvedať. Vlastne ... chcela. Lenže ako začať so slizolinčanom normálnu a nezáväznú konverzáciu? „Ahoj, koho sa ti dnes podarilo začarovať?“ To by asi nebolo vhodné.

„Tvoj strýko je veľmi zaujímavý človek,“ prehovorila napokon, ale cítila sa akoby jej zmľandravel jazyk.

„Mhm,“ zamrmlal.

„Mal smutný osud,“ pokračovala, ale Malfoy sa očividne nechytal.

„Kto nie?“ opýtal sa monotónnym hlasom, stále očami uprenými na tituly kníh, po ktorých kĺzal i jeho ukazovák.

„Hľadám niečo o tom zvone. Aspoň to skúšam, ale zatiaľ som nemala šťastie,“ skúsila to naposledy a pokrčila ramenami. Konečne ju zobral na vedomie, ako sa zdalo a obrátil sa k nej.

„Naozaj si nič nenašla?“ opýtal sa a znechutene pozrel na knihu vo svojich rukách uvažujúc o tom, či čas strávený hľadaním v tejto knižnici nebude len zbytočná strata času. Draco si vzdychol, keď pokrútila hlavou. Znovu na ňu uprel svoje oči a ona si všimla, aký majú tmavý odtieň a rozmýšľala, či je to spôsobené osvetlením miestnosti, alebo emóciami.

„Aj ja som chcel zistiť, či v týchto knihách niečo nenájdem,“ prezradil jej a jeho oči skĺzli celkom pomaly na jej plné ružové pery. Uvažoval, prečo práve jej pery musia byť také dokonalé a vábivé. Keby len bola vedela, čo sa odohráva v jeho vnútri, vzala by nohy na plecia a zdupkala by odtiaľ preč. Lenže ona to nevedela ... a nikdy sa to nedozvie. Nebol na to dôvod. Ona stále milovala toho ryšavca a on veril tomu, že nie je hoden ani len toho, aby sa s ním takto jednoducho zhovárala po tom, ako sa k nej predtým správal.

„Hej, ale aj tak to skúšam. Jeden nikdy nevie,“ nedala sa odradiť a knihu, ktorú vytiahla z regála si pritlačila na hruď.

Sledoval, ako sa od neho odvrátila a sadla si za svoj stôl, zatiaľ čo on pokračoval v prezeraní kníh na regáloch.

Ani jeden z nich si nevšimol striebristého votrelca, ktorý celkom nečujne prešiel cez kamennú stenu a pozoroval ich zo stropných výšok s nedôverčivo prižmúrenými očami plnými hnevu.

Keď sa Draco dostal k svojmu stolu, Hermiona bola preč. Povzdychol si a uškrnul sa. Už aj tak dostával viac ako mohol čakať. Mohol byť vôbec šťastný, že s ním preriekla slovka. Sadol si teda za stôl premýšľajúc, či má alebo nemá požiadať o zmenu výberu povolania. Veľa času mu neostávalo a mal by konať čím skôr. Aj tak to dosť dlho odkladal. Iste, chcel všetkým dokázať, že nehodlá byť zloduchom, ale nebol si istý, či budúcnosť aurora by bola tým, čo by ho naplnilo a uspokojilo. Otec mal pravdu. Kariéra právnika by ho bavila oveľa viac. Tvoriť zákony, hľadať v nich kľučky a skryté možnosti ...

„Dobre, dnes to pošlem,“ zahundral si popod nos a zdvihol sa zo stoličky, berúc si tašku i knihy, ktoré si vybral na preštudovanie. Bol už na chodbe, keď sa za ním ozval známy hlas.

„Prečo jej nedáš do frasa pokoj, Malfoy!“

Nemusel sa otočiť, aby vedel, o koho sa jedná. Bol to Ron Weasley. A zjavne sršal hnevom. Otočil sa mu tvárou v tvár, rovnako nazlostený.

„Nemáš pocit, že by si to mal spraviť radšej ty?!“ osopil sa naň. „Alebo prečo si myslíš, že skoro zomrela?“

Videl, že jeho slová mali svoj účinok a neľutoval ich. Chcel, aby si ten ryšavý chmuľo uvedomil, aká vážna je celá tá situácia a Hermiona ešte ani zďaleka z toho nebola vonku.

„Ty odporný, slizký had! To odvoláš!“ vyhrážal sa Ron, zlostne zatínajúc svoje nehmotné dlane v päsť.

„Je to pravda. Vlastne by si mi mal byť vďačný! Zachránil som jej život!“ vyprskol napajedene Draco.

„Čo nepovieš?“ odfrkol si Ron. „Možno ti ostatní veria, ale ja ti na to neskočím!“

Draco naň chvíľu len civel a uvažoval, prečo s ním vlastne stráca čas. „Vieš čo? Je mi to jedno. Strať sa. To duchovia predsa robievajú, či nie?“

Ron sa uškrnul a oči mu pomstychtivo zasvietili. „Ako si praješ!“ riekol a namieril si to priamo na toho nenávideného slizolinčana. Prešiel ním skrz – naskrz a stratil sa za najbližšou stenou, spokojne sa smejúc nad tým, ako sa Draco krčí pri stene a nadáva mu.

 

15. kapitola

 

* Vianočné zvesti *

 

Obrázok Jocelyn sedela v svojej kancelárii pohrúžená do vlastných zmätených myšlienok a spomienok, ktoré v jej duši vyvolávali ešte zmätenejšie pocity. Teraz ľutovala, že ju jej sestra donútila ísť so študentmi za tým mužom. Keby len tušila, kto to je, nikdy by s tým nesúhlasila. Privrela oči a zachvela sa i napriek tomu, že sedela v mäkkom kresle stojacom hneď pred blkotajúcim kozubom.

„Ovdovel a má dcéru ... Miloval svoju manželku ... Merlin, tak dávno som ho nevidela ... Nezmenil sa,“ krúžilo jej mysľou ako na kolotoči.

„Prečo práve teraz?“ šepla si sama pre seba.

„Lebo potrebujem, aby si mi poradila!“ ozvalo sa nadurdene z kozuba a Jocelyn prekvapene roztvorila oči do korán.

„To sa nevieš nejako predom ohlásiť? Alebo ti robí radosť, že ma vždy tak vyľakáš?“ opýtala sa sestry pobúrene, strácajúc trpezlivosť s jej netaktnosťou.

„Nepreháňaj, čo ti zas preletelo cez nos?“ Alyssia sa zamračila, ale potom nad ňou len kývla rukou a už sa celá súkala z jej kozuba. „Ako som vravela, potrebujem radu, sestrička,“ trvala na svojom, neberúc ohľad na sestrino rozpoloženie, v ktorom sa očividne nachádzala. Bolo to snáď prvý raz v živote, čo bola taká nervózna. Takúto ju Jocelyn ešte nezažila. Preto sa rozhodla vziať ju na milosť.

„V čom teda ak smiem vedieť?“ odrapotala a čakala, čo si na ňu pripravila tentoraz.

„Tieto, alebo tieto?“ opýtala sa, ukazujúc jej dva rozdielne modely šiat.

„Tie tmavomodré so strieborným vyšívaním,“ odvetila bez premýšľania mladšia so sestier a spýtavo nadvihla obočie. „Chystáš sa niekam?“

„Hm, tak trochu. Trevor ma pozval na večeru. Je milý, nemyslíš?“ v tej chvíli jej zažiarili oči ako hviezdy.

„Zdá sa mi celkom fajn. Nevadí ti, že je Slizolinčan?“

„Prečo by mi malo? Hlavné je to, že je dobrý človek,“ oponovala Alyssia a sadla si do druhého kresla. „Tak dlho som nikde s nikým nebola, že mám strach, aby som nepovedala nejakú hlúposť. Mám pocit, že som to mala radšej zrušiť. Čo ak zistí, že som nudná alebo ...“

Sestra ju včas zastavila a vzala jej ruky do svojich dlaní. „Je síce pravda, že si si koledovala o post mníšky, ale rozhodne nie si nudná. Len buď prirodzená a zamiluje sa do teba až po uši a ak nie, potom ho budem považovať za najväčšieho hlupáka pod slnkom,“ doberala si ju.

„Som nervózna,“ priznala sa jej sestra, ale nemusela. Jocelyn ju poznala zo všetkých najlepšie.

„Neboj sa, dopadne to dobre.“

„Ďakujem ti sestrička,“ Alyssia sa vrhla svojej mladšej sestre okolo krku a tuho ju objala. Potom sa zvrtla a zmizla opäť v kozube.

„Aspoň jedna z nás nech má šťastie v láske,“ zašomrala si s trpkým úsmevom na perách a znova sa pohodlne uvelebila v kresle, v ktorom sedela. Na kolená jej vyskočil čierny kocúr a ticho zapriadol, schúliac sa do klbka, keď si prsty zaborila do jeho huňatého kožúška.

„Prečo práve teraz?“ zopakovala znova a z oka sa jej vykotúľala horká slza. Muž, na ktorého sa snažila toľké roky zabudnúť, muž, ktorý jej zlomil srdce sa vrátil nejakou čudnou náhodou do jej života. Alebo to nebola náhoda?

***

Hermiona zadrkotala zubami, len čo vyšla v sobotu ráno z dverí hradu. Tuhý mráz sa svojimi ľadovými zubami zahryzol do alabastrovej pokožky jej líc, aby ich vyštípal do ružova. Kým došla k soviarni, vlasy, ktoré jej vytŕčali spod strakatej čiapky s brmbolcom na hlave, už boli pokryté trblietavým srieňom ako všetko vôkol. Zamračila sa, snažiac sa ich ukryť aspoň pod kapucňu bundy. Vedela, že inak bude mať vlasy ako strapaté štetinky na metle len čo sa dostane späť do teplúčka. Keď sa jej to ako tak podarilo, opatrne vyšla hore kamenným schodiskom do sovej voliéry a zavolala na svoju sovičku. Vôbec ju neprekvapilo zistenie, že jej sova sedí vedľa toho nádherného sivočierneho výra. Len čo ju zavolala, bez reptavého húkania k nej vzlietla a trpezlivo čakala, kým jej panička pripne list k nôžke.

„Odnesieš list k nám domov. A môžeš tam na mňa počkať, veď aj tak o tri dni odchádzame,“ prikazovala jej a sovička ticho zahúkala. Potom zatrepotala krídlami a vzniesla sa do vzduchu. Hermy sa za ňou dívala až pokým jej nezmizla z dohľadu. Napokon si vzdychla a vyšla zo soviarne von. Musela si dávať pozor, aby sa nepošmykla na tých zľadovatených schodoch a tak sa rukou pridržiavala múra.

„Ahoj,“ ozvalo sa odrazu priamo pred ňou. Hermionu to vytrhlo zo zamyslenia a od ľaku sa strhla. Aj napriek tomu, aká chcela byť opatrná sa pokĺzla na poslednom schode. Nebolo to ale tvrdé pristátie, pretože padla priamo na Draca Malfoya, ktorý sa ju snažil zachytiť, keď stratila rovnováhu a strhla ho so sebou. Bol to on, kto chrbtom dopadol na udupanú vrstvu snehu a z úst mu vykĺzlo bolestné zjojknutie. Ale napriek tomu ju neprestával držať.

Hermiona celkom stuhla a zrozpačitela. Nebola schopná slova, nie to ešte pohybu. Cítila ako sa jej telom rozlieva horúčava a vedela, že o pár sekúnd bude červená ako rak. Bol to Draco, ktorý sa pohol ako prvý, ale nie tak, ako by si bola v tej chvíli želala. Nadvihol sa na lakťoch a tými svojimi neuveriteľne nebesky modrými očami sa vpíjal do tých jej. Cítila sa ako jeho väzenkyňa. Nebola schopná ani len myslieť v tej chvíli. Akoby ju paralyzoval tým svojím uhrančivým pohľadom. V jednom momente sa zrazu nahol ešte bližšie, že sa takmer dotýkali nosmi a ona ucítila na perách ľahký, letmý dotyk jeho pier. Nevedela, či sa jej to zdalo, alebo naozaj počula, ako si ticho povzdychol a vzápätí sa poodtiahol späť. To ju prebralo a začala sa z neho nemotorne dvíhať.

„Ja ... ja pre-prepáč, ne-nechcela som,“ koktala, a keď vstávala, pri svojej nemotornosti ho kopla do nohy. Slizolinčan však na sebe nedal nič poznať. Nie ako kedysi, keď by bol skučal od bolesti aj vtedy, keby sa mu do prsta zadrela trieska a oplzlo by jej nadával do humusáčok. Urobil niečo iné. Vyšvihol sa na nohy skôr ako ona a pomohol vstať i jej.

„Nič sa nestalo,“ povedal napokon potichu a troma ráznymi krokmi zdolal schody, ktoré Hermionu napriek jej odhodlaniu premohli. Od vtedy ho už nevidela. A nevidela ho ani vtedy, keď sa rozhliadala po vlakovom nástupišti v Rokville, keď v utorok ráno odchádzali na vianočné prázdniny.

***

Draco na ňu hľadel z okna kupé, sediac už vo vlaku. Premýšľal, koho asi hľadá, že sa jednostaj obzerá a uvažoval aj nad tým, či už vie, že Ron Weasley, jej priateľ, ktorý už nie je medzi živými viac ako päť mesiacov, je duchom blúdiacim chodbami Rokfortského hradu. Keď si naň spomenul, rovnako ako na ich malú výmenu názorov, vzbĺkol v ňom hnev. Ten ryšavec bol ako vždy ľahkovážny a neuvedomoval si nič z toho, čo sa mu snažil vysvetliť. Veď prečo by aj? Nikdy neboli viac ako nepriateľmi, ktorí sa nenávidia. Prečo by mal teda počúvať práve jeho? Draco si odfrkol a roztvoril knihu, ktorú držal v rukách. Prelistoval ich už toľko a všetko bolo zbytočné. Informácie, po ktorých pátral stále ostávali záhadou. Lenže nemohol sa sústrediť. Napriek tomu, že do knihy civel už dobrých pätnásť minút, zakotvil na prvej vete, ktorú čítal už asi desiaty raz. Stále na ňu musel myslieť.
 Jeho myšlienky boli ako nepokojný roj včiel. Skoro urobil azda svoju najväčšiu a osudnú chybu, keď ju takmer pobozkal! Problém bol v tom, že po tom túžil ... Ó, Merlin a ako veľmi po tom túžil. Avšak včas sa spamätal a uvedomil si, čo sa chystá spraviť a vedel si celkom živo predstaviť, ako by to celé asi dopadlo. Keby ju naozaj bol pobozkal, zrejme by ho nielen začarovala tými najhoršími kúzlami, aké by jej len prišli na um v tej chvíli, ale navždy by tak stratil jej dôveru a jedinú šancu dokázať jej, že nie je tým, za koho ho všetci majú. Ale bol tak blízko ... a tie jej sladké, ružové pery ... skoro cítil ich hebkosť, chuť ... Musí byť trpezlivý a opatrný. A možno by nezaškodilo prejaviť aj iné dobré vlastnosti, ktoré v ňom driemu ako elixír schovaný pod pokrievkou. Nesmie na to zabúdať. Veď je taká krehká. A on ...

Povzdychol si. Bolo ťažké, pohrúžiť sa nanovo do knihy, keď mal jednostaj pred očami tú jej krásnu tvár, stále zastretú závojom smútku. Ale robil to predsa kvôli nej. Ona bola tým dôvodom, pre ktorý sa rozhodol pátrať a pomôcť jej. Presne tak, ako ju chcel raz a navždy zbaviť toho odporného prízraku, ktorý z nej vzklíčil. Nakoniec však aj túto knihu odložil a tvár mu zastrel mrak pochybností. Premýšľal, či sa im vôbec môže podariť taký zázrak ako je nájsť aspoň nejaké informácie o tom čudesnom zvone. Napokon si našiel inú zábavu a v prázdnom kupé, ktoré patrilo pre dnešok len a len jemu, pretože si k nemu nik nechcel prisadnúť, pozoroval ubiehajúcu krajinu za oknami Rokfortského expresu.

Nečakal, že si k nemu ktokoľvek prisadne. Už si na to zvykol, že sa mu dokonca vyhýbali i jeho spolužiaci zo slizolinskej fakulty, hoci to bolo dosť nepochopiteľné, lebo nebol horší ako ktorýkoľvek z nich. Ale na príčinu toho stavu neprišiel a nemienil sa v tom ďalej vŕtať. Keď sa zrazu otvorili dvere jeho kupé a dnu vplávala Pansy, takmer od úžasu vyvalil oči.

„Ahoj, smiem si prisadnúť?“ opýtala sa s úsmevom na narúžovaných perách.

„Samozrejme,“ odvetil a celkom zabudol odzdraviť, ako slušnosť káže. V duchu uvažoval, čo sa stalo, že sa Pansy Parkinsová odhodlala k nemu pripojiť. Kedysi tvorili dokonca pár, ale bolo to len chvíľu. Taký malý ošiaľ zmyslov, ako to zvykol časom nazývať. Pansy nebola škaredá, takto by ju neoznačil, ale rozhodne nemala ten pôvab ako Hermiona Grangerová. Aj jej zúžené oči na malej okrúhlej tvári pôsobili trochu divne. Nie tak ako tie Hermionine v jej milej, rozkošnej tváričke. A jej plavé, rovné vlasy s nudným strihom pôsobili oproti Hermioniným mäkkým kučerám ako slama navŕšená na stohu. Ale aj napriek tomu ju nemohol považovať za škaredú, hoci skutočne výrazom tváre pripomínala skôr mopslíka. Rozhodne sa však nedala porovnať s krásou mladej chrabromilčanky. Zamračil sa. Od kedy začal porovnávať dievčatá s tou jednou jedinou? Vari načisto stratil rozum?
„Alebo srdce?“ pomyslel si neveselo. „Mohlo sa stať, že som sa skutočne zamiloval do tej malej chrabromilčanky?“

„Čo to čítaš?“ ozvala sa znova, prekrížiac si nohy, jednu cez druhú.

„Ale ... nič zaujímavé,“ odvetil.

„Hm,“ zamrmlala.

Draco nemal náladu zhovárať sa s ňou, ale túžil vedieť, čo sa to deje s jeho spolužiakmi. Aspoň s nimi. To, že naňho ostatní krivo zazerali a niektorí i útočili, s tým nemohol nič robiť, len sa brániť. Váhal, no napokon sa odhodlal.

„Prečo sa mi ostatní z fakulty vyhýbajú?“ vyhŕkol skôr, akoby si to znovu rozmyslel.

Pansy naňho vyvalila svoje modré oči. „Ty to nevieš?“

„Nie,“ pokrútil hlavou a plavé vlasy mu neposlušne padli do čela.

„Predsa kvôli Crabbovi. Predsa si ho zabil!“

Draco celkom zbledol. „Takže toto si všetci myslia? Že to ja som ho zabil? Priateľa a spolužiaka?“

„A nebol si to ty? Vtedy, v Núdzovej miestnosti?“ stále vyzerala ako vyhúknutá sovička. Netušila, čo sa dozvie, keď sa sem rozhodla prísť. Pôvodne chcela dosiahnuť to, aby sa s Dracom znova spriatelila a mohla s ním zasa chodiť, ale táto novinka predčila všetko ostatné. Aspoň nateraz. Kým to však rozchýri ďalej – čo bola jej obľúbená činnosť, roznášať klebety hneď za horúca – musí vedieť všetky podrobnosti.

„Čo sa tam teda vlastne stalo?“

„To bola Crabbova kliatba. Diabolský oheň. Naučil ho to Amycus Carrow, pamätáš sa? Na jednej z hodín Obrany proti čiernej mágii. Použil ho, ale nevedel ho zastaviť. Bola to nehoda.“

„Ach, iste, spomínam si. Takže on ho skutočne použil? No, napokon, bol to vždy zadubenec. Dobre, musím ísť, som rada, že sme sa pozhovárali. Ešte sa uvidíme,“ prisľúbila a vytancovala z kupé tak rýchlo, ako malý hurikán. Len pokrútil hlavou a viac sa ňou nezaoberal. Ale možno bolo dobre, že sem prišla a konečne sa aspoň ona dozvedela pravdu. Poznal ju natoľko, že nepochyboval, že sa to onedlho dozvedia všetci a tajne dúfal, že sa ich vzťahy urovnajú.

Cesta mu ubiehala pomaly, pretože sa príšerne nudil a keď sa v diaľke začali črtať veže a vežičky Londýna, vedel, že o malú chvíľu budú vystupovať. Nečakal však, že len čo vlak zastaví s hlasným pískaním a prívalom pary, ktorá na pár minút zahalí stanicu, vtrhnú do jeho kupé akýsi chalani a len tak zo zábavy ho začarujú. Ani len nestihol vytiahnuť svoj prútik na obranu, taký bol užasnutý a zaskočený ich vpádom. Keď sa o pár minút zbieral zo zeme, cítil sa, akoby ho prešiel parný valec. Na hlave mu vyrašili akési odporné pupáky, pokožka mu ozelenela. Kým sa stihol dať do pôvodného stavu, vystúpil na prázdne nástupište. V jednej ruke s kufrom a v druhej s klietkou pomaly kráčal k stene, cez ktorú prešiel na druhú stranu, kde ho mala čakať jeho matka.

***

„Som doma,“ zvolala, len čo vsunula kľúč do zámky a otočila ním, otvoriac dvere, na ktorých visel z vonkajšej strany veľký adventný veniec ozdobený malými soškami anjelikov, jedľovými šiškami, rozvitými vianočnými kvetmi a ligotavými lamelami. Z kuchyne sa prihnala jej matka a zovrela ju v náručí. Otec ju nasledoval, vlečúc za ňou od auta veľký kufor.

„Vitaj doma srdiečko,“ zaševelila a pobozkala svoju dcéru na obe líca. „Aká bola cesta?“ opýtala sa a vzala od Hermiony kabát, zavesiac ho na vešiak. Dívala sa ako sa jej dcéra i manžel vyzúvajú a počúvala Hermionino rozprávanie. Sofia bola prekvapená, keď jej Hermiona napísala, že predsa len príde domov. Pravdu povediac, ani ju nečakali. Nie, že by ju doma nechceli, ale nedúfali v to. Zmenila sa. Smútok a žiaľ ju zmenili a oni jej nevedeli pomôcť, hoc ako veľmi ju milovali. Ale teraz sa zdalo, že je všetko v poriadku, hoci smútok z tváre jej dcéry nezmizol úplne. Hermiona, ktorá vždy rada rozprávala o všetkom, čo zažila v škole bola teraz viac zamyslená a tak trochu skúpa na slovo, ale aj tak boli radi, že ju majú doma.

Sofia naliala Hermione čaj, ktorého jablkovo-škoricová vôňa zaplnila celú kuchyňu. Alebo to bola možno vôňa pečenej štrúdle a perníkov? Hermiona sa konečne po dlhom čase usmiala. Bola doma. S ľuďmi, ktorí ju nadovšetko milujú. A boli Vianoce. Tento sviatok mala najradšej zo všetkých. Lenže potom si znova spomenula na Rona aj jej úsmev pohasol rovnako rýchlo, ako sa objavil. Ale aj táto kratučká chvíľka stačila Sofii na to, aby vedela, že jej dcéra ešte nie je stratená.

Sviatky prebehli v dobrej nálade a sviatočnej pohode. Pod stromčekom si našla veľa zaujímavých kníh, ako aj tradičný sveter od pani Weasleyovej. Od Ginny dostala akúsi voňavku a od Luny korkový náhrdelník proti Narglom. Sedela pred kozubom na rohožke, keď ju z prezerania jednej z kníh vyrušilo otcovo tiché šepkanie. Niečo si s mamou šepkali, keď to postrehla.

„Deje sa niečo?“ Hermiona zvraštila obočie, hľadiac na nich podozrievavo i s obavami.

Jej matka pozrela káravým pohľadom na svojho manžela, ale ten len pokrčil plecami. „Vlastne áno,“ povedal. „Radi by sme ti niečo oznámili, ale ...“

„Ešte to nie je definitívne rozhodnutie,“ vstúpila do toho jej matka chytro a znova spražila svojho manžela žeravým pohľadom. Chcela, aby s tým počkal na vhodnejšiu dobu, ale on mal zrejme iný názor.

„Aké rozhodnutie?“ stiahla obočie ešte viac a medzi ním sa jej vykreslila hlboká vráska.

„Radi by sme sa vrátili do Austrálie,“ prezradil jej Mark a obaja s pocitom viny i strachu očakávali jej reakciu.

Hermionu to tak prekvapilo, že nebola schopná slova. „Prečo? Veď toto je náš domov,“ namietala okamžite a očakávala argumenty, ktoré by ihneď mohla zamietnuť, či vyvrátiť.

„Páčilo sa nám tam,“ odvetila napokon jej matka. „Viem, iste, boli sme začarovaní, ale aj tak. Je tam celkom iný vzduch, ľudia a vôbec ...“ mykla bezradne plecami, hryzúc si spodnú peru. „Ale ako som povedala, nie je to definitívne rozhodnutie, len sme o tom uvažovali.“

„Hm,“ to bolo všetko, čo na to povedala. „Idem si čítať hore,“ zaševelila, zdvihla sa zo zeme s plnou náručou kníh a pohľadom zabodnutým do zeme. Ešte začula v dverách výčitky, ktorými jej matka zasypala svojho manžela. Nevenovala im pozornosť. V izbe sa hodila na posteľ a schúlila do klbka.

„Austrália,“ zamrmlala si. „Prečo som ich rovno neposlala do Číny!“ zlostila sa, ale hnev vystriedali slzy, ktoré prepukli v usedavý plač. Nemohla im predsa brániť, aby sa ta presťahovali, keď po tom túžili. Bola dobrou a milujúcou dcérou a ak po tom naozaj túžili, nebude mať proti tomu nič. Ovšem, ona sa sťahovať nebude. A to znamenalo len jedno. Ostane tu celkom sama. Už naozaj bude samučká ako prst. Bude nielen bez Rona, ale aj bez rodičov, ktorý budú niekde na druhom konci sveta. Zaspala vyčerpaná a s tvárou zmáčanou od sĺz.

Presne tak ako i po iné roky sa Brloh cez sviatky preplnil do prasknutia. Okrem Molly a Artura tam bola samozrejme Ginny s Harrym, ktorý tam teraz býval, George so svojou priateľkou Angelinou, Bill s Fleur, Charlie (stále sám), Percy so svojou priateľkou a teraz i Hermiona so svojimi rodičmi. A podvečer prišla dokonca Minerva, ktorá neodolala Mollynmu pozvaniu a šálke najlepšieho vaječného koňaku, ktorým bola Molly taká známa.
Ginny sedela pri Hermione spolu s Harrym, keď Bill všetkým s nadšením jemu vlastným oznámil, že sa onedlho stane hrdým otcom. Hneď na to im všetci blahoželali a zasypali ich celou kopou otázok, takže Hermiona nemala problém vytratiť sa do jednej z izieb. Ocitla sa v tej, ktorá kedysi patrila Ronovi. Teraz v nej síce ubytovali Harryho, ale nič sa tu nezmenilo. Všetko bolo na svojom mieste. Plagáty s obľúbeným metlobalovým družstvom i deka, ktorou bola prikrytá posteľ. Sadla si na ňu a tvár si zaborila do dlaní, keď sa na dvere ozvalo zaklopanie.

„Smiem?“ ozvalo sa spoza nich a dnu vstúpila Ginny v závese s Harrym, keď Hermy prikývla.

„Deje sa niečo?“ opýtali sa svorne, keď prikývla.

„Všetko ... a nič,“ odvetila unavene. „Naši mi včera oznámili, že sa chcú presťahovať späť do Austrálie.“

„Prečo?“ vyhŕkol Harry. „Pôjdeš s nimi?“

„Majú svoje dôvody, ale nie, nechystám sa s nimi. Aspoň som nad tým zatiaľ nepremýšľala, ale kto vie ...“ nadhodila. „Možno tam by sa mi podarilo začať odznova a zabudnúť ...“

Ginny bola ticho. Nepreriekla ani slova. V duchu s ňou tak trochu súhlasila. Možno tam, ďaleko za morom by naozaj bola schopná zabudnúť, ale ona by nerada stratila svoju najlepšiu priateľku. Vlastne jej Hermiona bola vždy skôr ako sestra. Nebolo ľahké vyrastať s toľkými bratmi. Hneď ako ju spoznala vedela, že si budú skvele rozumieť. A aj si rozumeli. Avšak nemohla jej prikazovať, čo má robiť. To musela Hermiona vedieť najlepšie sama. A ak jej naozaj prospeje, že sa odsťahuje ... nech sa tak stane. Lenže čo Ron, keď sa to dozvie? Mrkla na Harryho, ale ten bol tiež ticho a civel do zeme. Odrazu však vstal a zamieril k dverám.

„Harry?“ zavolala naň Ginny, ale ani sa len neotočil.

„Ja ... myslím, že nás už iste zháňajú,“ odvetil chytro a zmizol za dverami. Ani on to nemal ľahké. Stratil všetkých, ktorých miloval. Rodičov, krstného otca, priateľov a teraz mal stratiť i ju, hneď po Ronovi? Nebolo to síce rovnaké, pretože Hermiona žila, ale bolo preňho nepredstaviteľné, aby prišiel aj o ňu. Nepáčilo sa mu to, ale nevedel, ako jej to dať najavo. Preto radšej odišiel. Aby nepovedal niečo, čo by neskôr mohol ľutovať.  

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

super

(Mon, 27. 4. 2009 9:35)

ten darček by jej mohol prísť :) Mohola by to priniesť tá čierna sovička :)

No super!

(Marti, 26. 4. 2009 16:20)

Další kapča! Už jsem si připadala jako magor, jak sem pořád lezu, jestli už přibylo něco novýho... Řeknu ti, ty tej Hermioně dáváš zabrat. Myslím, že by měla dostat nějakej hezkej dáreček od Draca, aby viděla, že není úplně sama. ;-) Já jsem prostě taková romantická duše, no... Anebo by aspoň mohl přijít na nějakou informaci o tom zvonu, aby bylo na obzoru nějaký vzrůšo!

Skvele!

(Tereza, 26. 4. 2009 15:13)

asi tak :))

Mé prosby byly vyslišeny :)

(KacabaM, 25. 4. 2009 21:51)

Huraaa, to jsem ani nečekala. Popláču si do komentáře a kapča je na světě.
Že bych to zkusila častěji :)?
Děkuju, pěkná kapitola.
Uvidíme co dál. Smrtijedi mají zatím oddych, Draco si začal uvědomovat to, co nám tady naznačuješ od začátku...
Jen tak dál. Hezky to rozepiš. Ne abys to nějak usekla :)! Pokračuj jako vždycky, jako vždycky!

díky

(soraki, 25. 4. 2009 14:29)

díky díky za další kapču...
tak on se nám dráček zamiloval... chudinka, je tak sladkej :-D
ale asi by mě kleplo, kdyby mi rodiče jen tak na vánoce oznámili, že se chtějí přestěhovat...

okej,

(Tessa, 25. 4. 2009 12:43)

prisahať už nebudem, ale je to konečne tu :D

Kači

(Tessa, 24. 4. 2009 15:51)

nič sa neboj, pracuje sa na tom, do večera to bude hotove - prisaham pri Merlinovej brade! :D

Stagnace

(KacabaM, 24. 4. 2009 12:28)

To je pech, nejak nemam co cist :) Lucy taky nic nepridava, Tvoje slibena kapitola taky nikde... :)
Ze by to bylo tim jarem? :) :) :)

no jo,

(Tessa, 18. 4. 2009 21:38)

Mon :) drahá moja, ja sa tiež teším na pondelček, ale menej, lebo ma čaká zubárka

Tereza - NB momentálne stagnuje, ale v blízkej bud. bude ďalšia kapča, len musím vymyslieť, čo s tými dvoma - Sirkom a Markou, lebo nie som si istá aký koniec im pripraviť ...

Soraki a Marti - dik :)

..........

(soraki, 18. 4. 2009 19:01)

další krásná kapitolka, opravdu :-D
Takže profesorka a strýc se znají, jo? Mno, z toho ještě něco bude. A ten konec - jak Ron prošel Dracem - to nemělo chybu. Taky mi občas připadá, jako kdyby mnou proplul duch... brrr, nepříjemný pocit...

paráda

(Marti, 18. 4. 2009 15:41)

super kapča. S tím zvonem to vypadá na hodně zajímavou záležitost, těším se na pokračování!!!

ahoj

(Mon, 17. 4. 2009 23:03)

tak čakám... nech už je pondelok :(

nojo

(Tereza, 17. 4. 2009 22:24)

ja jsem si rikala ze profesorka Jocelyn s nima nejde jenom tak :) ale s tim zvonem a vsim to vypada na nejake zajimave dobrodruzstvi.. to uz se tesim :)
a mam jeste maly dotaz.. Nejasnou budoucnost jeste pises nebo ne? to jen tak pac se mi ten pribeh taky libi :)

mala som

(Tessa, 17. 4. 2009 18:45)

pridať kapitolku skôr, ako som sľúbila, ale žiaľ, nebolo kedy, z dvoch voľných dní sa mi spravil len jeden a musela som do práce :) ďalšia by mala byť - ak Boh dá a Múza dopraje v pondelok večer ...