Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


V údolí hmiel - 10. a 11. kapitola

1. 4. 2009

10. kapitola

 

* Prevaha tieňa *

 

Obrázok Keď Harry vošiel v sobotu ráno na ošetrovňu, Hermiona už bola hore. Sedela na posteli, vankúš jej podopieral chrbát a listovala v akejsi knihe. Ani dnes nevyzerala práve najlepšie, ale húževnato im tvrdila presný opak, že jej je fajn a on tomu chcel veriť. Stále však bola bledá a unavená a väčšinu dňa i noci prespala. Aspoň, že horúčky jej klesli. Jej stav sa však madam Pomfreyovej vôbec nepáčil a sama si s ňou pomaly nevedela rady. Dokonca jej stav konzultovala s viacerými liečiteľmi a zopár sa ich bolo na ňu pozrieť, ale na nič prevratné neprišli. Jej diagnóza znela – upadla do melanchólie a depresií. Preto stále ostávala na ošetrovni, pod dohľadom ich liečiteľky.

„Ahoj Harry,“ pozdravila ho, vykúzliac na perách úsmev, ktorý bol jej spoločníkom od tej smutnej udalosti, ktorá jej spôsobovala všetko toto trápenie.

„Ahoj, Hermiona,“ kývol jej a nahol sa k nej, pobozkajúc ju na líce. „Cítiš sa dnes už lepšie?“ staral sa a ona prikývla, čertiac sa pri tom.

„Samozrejme, nechápem, prečo ma tu stále držia! Horúčky už nemám a dokonca sa mi začína vracať i chuť do jedla,“ pochválila sa a keď Harry zavadil pohľadom o knihu, vzdychla si. „Snažím sa dohnať učivo, ale ešte stále bývam unavená a ide mi to pomaly. No myslela som si, že by si mi mohol pomôcť s obranou, inak profesorka Alyssa nebude zo mňa nadšená. Vieš, že v tom mám svoje medzery.“

„Iste, žiaden problém, to je to najmenej, ale najprv by si sa mala zotaviť úplne,“ napomínal ju Harry. „Madam Pomfreyová vravela, že ešte nie si v poriadku a nemala by si jej rady ignorovať. Vieš, že sa nesmieš namáhať. A učenie predsa počká.“

„Harry, možno tak tebe. Veď vieš, že mi to ... nejako tohto roku nejde. Niekedy uvažujem nad tým, že som sa sem vôbec nemala vracať. Lenže čo zo mňa bude bez riadneho ukončenia školy? Musím mať predsa v ruke nejaké osvedčenia, keď si budem hľadať prácu. A bez nich ma zamestnajú jedine tak v nejakom pochybnom antikvariáte v Zašitej uličke,“ frflala a on premýšľal, či by jej nemal povedať, že riaditeľka uvažuje o možnosti, že ju chcú poslať zo školy domov.

„To pochybujem. Ono sa to urovná, ale zdravie je na prvom mieste,“ nedal sa a pre zatiaľ sa rozhodol mlčať.

„Hej, hej,“ na krátko sa odmlčala, zaklapla knihu a oprela si hlavu o vankúš, zosunúc sa v posteli dlho si zívla. „Kde je Ginny?“ opýtala sa odrazu. Nevidela ju od včerajšieho rána a Ginny jej predsa sľúbila, že sa pri nej zastaví i dnes.

„Je zápas, zabudla si?“ opýtal sa pobavene a jeho pohľad padol na náramkové hodinky, ktoré mu darovala len pred pár týždňami ako oneskorený narodeninový darček. Mali čierny kožený náramok a boli pozlátené. Ručičky ciferníka boli červené, na zlatom pozadí s obrázkom okrídlenej ohnivej strely, kde svietil drobným písmom nápis Chrabromilčan. Sama navrhla tú úpravu a bola rada, keď sa hodinárovi tak pekne podarili. Harrymu sa páčili. Aspoň jej to tvrdil, hoci teraz uvažovala o tom, či mu nemala dať niečo, čo by sa mu hodilo viac. No na druhej strane, už ju otravovalo stále odpovedať na otázku : „Koľko je hodín?“ Takto si to zistí hravo sám.

„S kým to vlastne hráme?“ Vôbec to netušila. Mala dojem, že v poslednom čase jej uniká priveľa informácií.

„So Slizolinom. Tento zápas bude ťažký,“ povzdychol si Harry a prehrabol si rukou vlasy.

„Budeš znova komentovať?“

„Hej. Zrejme sa stanem komentátorom roka,“ uškrnul sa. Keď nehral, aspoň tým komentovaním sa mohol cítiť ako stály člen chrabromilského metlobalového družstva. Malo to niečo do seba, i keď to nebolo celkom ono. No vidieť Ginny na poste stíhača bolo veľmi očarujúce. Bola taká krásna v tom metlobalovom drese.

„Prečo? Veď Malfoy nehrá.“

Harry sa pousmial. Pokúsila sa o vtip a to bolo v poslednom období viac ako úspech, pri jej smutných náladách.

„Nie, zjavne sa na to necíti, kto vie?“ mykol plecom. „Budem musieť ísť. Zápas je o desať minút. Bez komentátora sa nemôže začať.“

„Jasnačka, len bež. Stavím sa, že ťa bude počuť až sem,“ kývla mu na rozlúčku a schúlila sa do klbka, keď sa pretočila na bok. Netrvalo jej dlho a zaspala, premožená únavou, ktorá akoby pramenila hlboko v jej vnútri a nechcela ju opustiť.

***

Draco chvíľu váhal, kým vošiel na ošetrovňu. Vedel, že Hermiona tam ešte stále je a nechcel, aby sa dozvedela o jeho pravidelných návštevách madam Pomfreyovej. Našťastie spala. Bola tu už (v mysli si odrátal uplynulý čas), viac ako týždeň.

Keď do miestnosti vstúpila ich rokfortská liečiteľka, už sedel na stoličke, jeho čierny habit so zeleným lemovaním ležal prevesený cez jej operadlo a on si uvoľňoval zelenú kravatu.

„Hneď sa vrátim,“ hlesla Poppy a odbehla po masť, ktorou mladému slizolinčanovi pravidelne vtierala do rán na ľavej ruke.

Draco len prikývol a začal si rozopínať gombíky na bielej bavlnenej košeli. Oči mal stále upreté na posteľ, kde spala schúlená do klbka tá malá šprtka a uvažoval, či nemá zatiahnuť záves, aby sa náhodou neprebudila a neuvidela to, čo nechcel, aby zočila. Nakoniec predsa len vytiahol svoj prútik a záves sa nehlučne zatiahol tak, aby ho za sebou bezpečne zakryl pred jej prípadným pohľadom.
Keď sa dvere na ošetrovni znovu otvorili, bol už do pol pása nahý a trpezlivo čakal. No nevošla madam Poppy, ale človek, ktorého v tejto chvíli najmenej očakával. Jeho bledá farba tváre razom zružovela, ako sa zahanbil. Nemohol uveriť tomu, že ho takto niekto videl. A hlavne nie Potter! Nie kvôli tomu, že jeho hruď bola obnažená, ale preto, že videl jeho zranenú ruku.

„Čo sa ti stalo?“ vyhŕklo z Harryho bez rozmyslu. Od prekvapenia uprene civel na jeho ruku poznačenú popáleninami a jazvami, ktoré vyzerali naozaj nepekne, ale zdalo sa, že sa celkom dobre hoja. Rany sa mu tiahli od ramena takmer po zápästie a on si všimol, že i jeho tetovanie lebky a hada je preč. Bolo prekryté popáleninou, ale nie takou hroznou. Vlastne mal dojem, že sa mu akýmsi zázrakom koža regeneruje a obnovuje. A potom dodal len: „Ach,“ keď mu došlo, že je to zrejme následok požiaru z Núdzovej komnaty, keď Crabbe tak neuvážene použil to kúzlo Diabolského ohňa, pri ktorom vyhasol plamienok jeho života.

Draco mlčal. Pery mal pevne stisnuté do tenkej linky a črty tváre prezrádzali napätie, ktoré ho zvieralo. Rýchlo sa načiahol po košeli, aby si zranenú ruku zahalil, hoci už bolo neskoro.

Harry tam postával, s pohľadom zapichnutým do zeme a skúšal si spomenúť, či Dracovi horela ruka v tú noc, keď ho zachránil z horiacej miestnosti, no on mal dojem, že nie. Možno to len prehliadol. Bolo to čudné, ale cítil sa tak trochu za jeho stav vinný, no nemal by. Bol to predsa Crabbe, kto bol na vine. A on mu chcel len pomôcť. Vlastne ho zachránil, takže ...

Nemohol si pomôcť. Otázky sa mu drali na jazyk samé. „Bol na vine ten požiar? Ten diabolský oheň?“

Draco stále nemo prikývol. Nechápal ten jeho prehnaný záujem a bol by najradšej, keby sa Harry vyparil, stratil, ale ten mal zjavne svoju chvíľku.

„To ma mrzí,“ odvetil odrazu Harry a Draco naň neveriacky pozrel.

„Nemá ťa čo,“ odsekol, ale vzápätí dodal: „Ešte som sa ti vlastne ani nepoďakoval za to, že si ma odtiaľ vytiahol,“ hlesol, zvierajúc zranenú ruku v päsť a znova ju povoľujúc.

„To nestojí za reč,“ odvetil Harry a vedel, že to bolo viac ako kedy mohol čakať. Rozmýšľal, či Draca tá ruka aj bolí. Ale zrejme áno, keď ju tak tuho zvieral a znova povoľoval. Akoby v nej mal kŕče. Chcel odísť pozrieť Hermionu, keď ho Draco zastavil strohým: „Hej!“

Harry sa k nemu otočil a čakal, čo bude chcieť.

„Ak to niekomu vykecáš ...“ znelo to ako varovanie a Harry nemal problém pochopiť to.

„Nemaj obavy,“ odvetil a odvrátil sa od neho práve vo chvíli, keď sa do miestnosti vrútila ako víchor madam Pomfreyová s masťou v ruke a ospravedlňovala sa za meškanie.

To však Harryho netrápilo tak, ako prázdna posteľ jeho kamarátky. Bol si istý, že ju tu videl, keď vošiel.

„Madam Pomfreyová?“ opýtal sa a liečiteľka vykukla spoza závesu.

„Čo sa deje pán Potter?“ ozvala sa zamračene. Nemala rada, keď ju rušili pri práci.

„Vy ste Hermionu už prepustili?“

„Čo?“ jej nevysoká, štíhla postava sa mihla popri ňom, aby zistila, čo sa deje. „To snáď nie je pravda!“ zvolala pobúrene. „Kam mohla v túto hodinu ísť?“

Harryho myseľ sa horúčkovito rozbehla na plné obrátky. „Kam mohla Hermiona ísť?“ Hlavne kade, pretože okolo nich neprešla a to by si bol všimol, pretože stál neďaleko vstupných dverí.

Aj Draco zízal na prázdnu posteľ stojac pri zástene. Teraz mal na sebe iba košeľu, nedbalo prehodenú cez plecia a dopoly rozopnutú. „Má táto miestnosť aj druhý východ?“ opýtal sa odrazu a obavy, ktoré v ňom vyvolala Grangerovej neprítomnosť len vzrástli, keď ich liečiteľka prikývla.

„Samozrejme. Skoro každá miestnosť má aj núdzový východ. I keď niektoré ho majú skrytý,“ odvetila.

„A kde je?“ opýtal sa a teraz si tú košeľu už zapínal. V tvári sa mu zračilo napätie a Harry si to všimol a naozaj mu to pripadalo dosť čudné. Zdalo sa, že si Malfoy robí starosti o jeho kamarátku. To predsa nebolo normálne.  

„Tam vzadu,“ odvetila Poppy a ukázala prstom na pravú stenu, kde naozaj boli zabudované dvere.

„Pohni Potter, lebo ak prídeme neskoro ...“ Schmatol svoj prútik a vyrazil k dverám. Znova nedokončil, ale Harry sa mračiac vydal za ním.

„Čo myslíš tým, že prídeme neskoro?“ dožadoval sa odpovede, keď sa dostali k dverám a schodiskom, sporo osvetleným lampičkami, ktoré blikotali v tme ako drobné svätojánske mušky.

„Ty si si naozaj nič nevšimol?“ opýtal sa ho prekvapene. Zo schodiska viedla krátka chodba priamo na prízemie. Bolo to dobre, pretože Harry sa obával, že tie schody nemajú konca kraja.

„A čo som si mal podľa teba všimnúť?“ Harryho trpezlivosť mala svoje hranice, ale zdalo sa, že ten slizolinčan ho náročky naťahuje.

Draco neodpovedal. Premýšľal nad tým, čo sa nedávno dočítal v knihe a uvažoval, či neprídu neskoro. V duchu sa hrešil za to, že na ňu nedával lepší pozor. Ale ako, keď s ňou stále niekto bol? Raz Potter, potom Weasleyová a ešte aj ten otravný duch Weasley. Ó, a nesmel zabudnúť ani na ošetrovateľku a riaditeľku. Aj tie sa okolo nej zvŕtali a motali veľmi často.

Vybehli do noci a obaja sa rozhliadli okolo. Nikde ju však nevideli. „Kde do Salazara môže byť?!“ hundral Draco. „Rozdelíme sa. Ty choď tadiaľ,“ ukázal naľavo, „a ja pôjdem tade. Musíme ju čím skôr nájsť, potom ti všetko vysvetlím. Ponáhľaj sa!“ zvolal naňho ponad plece a zmizol za rohom. Harry poslúchol. Netušil, prečo to robí a čo to má všetko znamenať, ale urobil, čo mu prikázal jeho ... No iste, stále ho považoval skôr za nepriateľa ako priateľa, ale v prvom rade bol stále jeho spolužiak. Aj on onedlho zmizol za druhým rohom budovy, vyvolávajúc Hermionu, a hoci neúspešne, nechcel sa len tak ľahko nechať odradiť.

Hneď ako Draco zmizol za rohom školy si kúzlom Lumos maxima rozsvietil prútik, aby mal čo najlepší rozhľad vo veľkom prívale svetla, ktoré sálalo z jeho konca.

„Grangerová!“ zavolal, ale odozva na jeho volanie nebola žiadna. Ani po prvý raz, ani po desiaty. Začínal mať obavy, že prídu neskoro a zároveň dúfal, že Potter, ktorý mal doteraz vždy toľko šťastia ho bude mať i v tomto prípade. Keď sa po chvíli rozhliadol okolo, zistil, že sa dostal až k Severnej veži. Chcel opäť vykríknuť a zvolať do tmavej noci jej meno, keď si uvedomil, že tráva pod jeho nohami je spálená silným mrazom. Iste, inokedy by sa tomu nebol čudoval, veď už bol október a počasie sa mohlo zblázniť i tu, hoci bolo na mrazy priskoro, ale to by nesmeli byť len na jednom mieste. I jeho dych sa premenil na obláčik pary, hneď sa i rozplynúc v mrazivom vzduchu a on zrazu vedel, že musí byť blízko. Zrýchlil krok a pohľadom prečesával každý kúsok okolia. Odrazu ju zbadal. Ležala na zemi v bielej nočnej košeli, ktorá jej siahala až po členky a bola bosá. A nad ňou sa vznášal odporný, temný tieň, skláňajúc sa k jej nehybnému telu. Jej tvár napriek ohyzde, ktorú bola tak blízko tej jej vyzerala pokojne, akoby sa ani nebála. Akoby dokonca vítala svoj koniec ... Dracovi sa z toho zovrel žalúdok. Videl ako sa k nej to monštrum nakláňa čoraz viac a vedel, že nepotrvá dlho a dementor Hermionu pobozká. Nesmel to pripustiť. Pocity skľúčenosti a smútku, ktoré v ňom vyvolal ten temný démon zaplašil, snažiac sa nájsť svoju čo najsilnejšiu spomienku. Namieril ruku s prútikom na dementora a vykríkol: „Expecto patronum!“
Z konca jeho prútika vystrelilo akési veľké zviera a on ho neomylne poslal na temnú bytosť. Až potom, keď jeho patronus roztiahol svoje krídla, zistil, že má podobu draka. A hoci ho videl po prvý raz vo svojom živote, pretože pred tým sa mu nepodaril v takej dokonalosti, nestrácal čas kochaním sa jeho krásou a majestátnosťou. Sledoval, ako jeho patronus vrazil do dementora a ten sa vzápätí stratil v tme.

***

Harry pribehol vo chvíli, keď uzrel čudnú striebristú žiaru pri Severnej veži a keďže bol blízko, musel sa tam ísť jednoducho pozrieť a presvedčiť sa, čo sa deje. Ako omráčený sledoval výjav, ktorý sa mu vzápätí naskytol. Hermionu ležiacu na zemi, dementora, ktorý sa skláňal nad ňou, chystajúc sa ju pobozkať a Draca Malfoya, ktorý vyčaril svojho patronusa, aby odohnal toho vraha duší od jeho kamarátky. Celý stŕpol a nevládal ani pohnúť brvou. Videl, ako sa Draco potom náhlil k Hermione, kľakol si k nej a vzal ju do náručia tak opatrne a jemne, čosi jej šepkajúc do ucha ... a on by bol dal hocičo za to, aby vedel, čo to bolo ...

„Čo sa stalo? Čo tu robil ten dementor? Ako to, že sa tu objavil?“ spytoval sa naraz, keď k nemu dobehol, ale Draco ho znova odbil jednoduchým: „Potom Potter.“

Samozrejme, najprv bolo nutné dostať Hermionu späť na ošetrovňu a postarať sa o ňu. Veď skoro zomrela a stačilo, keby boli prišli len o pár sekúnd neskôr! Ešte stále bol z toho zdrvený a v šoku. Vyčítal si i to, že ju nezachránil on, ale Malfoy. Pozoroval ho ako nesie jeho priateľku v náručí, akoby bola ľahká ako pierko, ale videl, že jeho zranená ruka mu robí problémy. Lenže keď si od neho chcel Hermionu vziať, odbil ho tým, že on to zvládne. Neprotirečil mu, len ho nasledoval.

Draco zložil Hermionu v jej posteli a vzápätí ho liečiteľka skoro odsotila. „Čo sa pre Merlina stalo?!“ dožadovala sa odpovede.

„Napadol ju dementor,“ odvetil Harry a sledoval liečiteľku pri práci.

„Dementor? A tu?“ Poppy len krútila hlavou a šomrala si popod nos. „To dievča je magnet na problémy.“

Hermiona bola stále v bezvedomí a Poppy sa do nej pokúšala dostať akýsi hustý, hnedý elixír.

„Čo je to?“ opýtal sa s obavami Harry hľadiac na tú hmotu.

„Predsa varená čokoláda. Vari si nemyslíte, že by som ju do nej teraz v tom stave dostala nejako inak,“ oborila sa naňho. Spokojne sledoval, ako sa Hermione po jej užití vrátila do tváre farba, ale stále spala.

„Kedy sa preberie?“

„Zrejme až zajtra ráno. Potrebuje si oddýchnuť a po tom šoku ... Ráno,“ potvrdila a zalomila rukami. Už nevedela, čo si s tým dievčaťom počať. Uvažovala celkom vážne, že sama navrhne Minerve, aby ju prepustili zo školy, pretože v stave, v akom sa nachádzala nemohla zvládnuť nič, ani len to učivo, ktoré preberali.

Draco po chvíli štuchol do Harryho a naznačil mu, aby ho nasledoval. Prehovoril až na chodbe. „Musíme sa pozhovárať,“ začal.

„Hej, mám dojem, že vieš niečo, čo ja nie,“ riekol Harry uvažujúc nad tým, či práve Draco nemá prsty v tom zoslaní dementora na Hermionu. Lenže prečo by ju potom zachraňoval? Aby si nenarobil problémy? Keď Draco vytiahol z vrecka svojho habitu kus čokolády a rozdelil sa oň s Harrym, ten znova len neveriacky civel.

„Neboj sa, nie je otrávená,“ zašomral a odhryzol si riadny kus so svojej polovice. Keď sa mu sladká pochúťka rozplynula v ústach, hneď sa cítil oveľa lepšie. Zišli v tichosti až do žalárov a pred vchodom Draco na chvíľu zastal a premýšľal. Potom sa otočil k stene a v tej sa zjavili dvere, ktoré sa po vyslovení hesla otvorili.

„Tak poď,“ vyzval Harryho a obaja vstúpili do prázdnej Slizolinskej klubovne, v ktorej sa ozývalo tiché pukotanie ohňa.

 

11. kapitola

 

* Druhý dych *

 

Obrázok Harry zastal uprostred Slizolinskej klubovne a poobzeral sa okolo. Bol tu len raz, keď bol druhák. Vtedy spolu s Ronom vypili Všehodžús, aby sa malou ľsťou práve od Draca dozvedeli informáciu, ktorú potrebovali, a síce, či to bol on, kto otvoril tajomnú komnatu. Obišli však na prázdno, pretože to nezistili.
Draco mu pokynul hlavou k pohovke a odbehol hore schodmi, mieriac do chlapčenských spální. Sadol si teda, zložil si ruky na kolená a podoprel si nimi bradu premýšľajúc o posledných udalostiach, ktoré sa udialo s Hermionou a o všetkom, čoho sa stal svedkom. Draco bol späť ani sa len nenazdal.

„Tak, čo to malo všetko znamenať? Aj ja chcem vedieť, odkiaľ sa tam nabral ten dementor,“ Harry sa odmlčal, uvažujúc, či sa ho opýtať priamo to, na čo už chvíľu myslel. „Bola to tvoja práca?“

„Samozrejme, nijaké iné vysvetlenie ťa nenapadlo, čo? Za všetko môžem ja!“ odfrkol si a podal mu knihu viazanú v karmínovom obale, kde bola zhruba uprostred zelená záložka s obrázkom strieborného draka. „Prečítaj si to,“ prikázal mu a kým Harry čítal a oči mu behali po popísanej stránke, Draco čakal.

„No to snáď ...“ Harry bol čoraz zmätenejší. „To nemyslíš vážne? Skutočne si myslíš, že uverím niečomu takému?!“ pajedil sa a mal chuť hodiť tou knihou o zem. Alebo priamo tomu blonďákovi do tváre.

„A prečo by nie?!“ vyskočil Draco z kresla a ruky zaťal zlostne v päsť.

„Odkiaľ vôbec máš ten pokutný brak? Zo Zašitej uličky? Musel si spadnúť z metly na hlavu, ak si si myslel, že uverím niečomu takému! Veď je to absurdné!“ kričal Harry a prstom si ťukal po čele.

„Si taký obmedzený, alebo len nechceš prijať ten fakt, že je to skutočne tak? Ako inak by si to celé vysvetlil?“ vyletel naňho i Draco.

„Ja neviem! Zatiaľ,“ dodal Harry už kľudnejšie. „Ale tomuto odmietam uveriť,“ trval rozhodne na svojom. Ako len mohol uveriť niekomu, kto tvrdil, že dementor sa dokáže zrodiť práve z najhlbšieho smútku a priamo z človeka? Veď to bola totálna blbosť! I keď to bol celkom zaujímavý názor a stál aspoň za to, aby ste o ňom pouvažovali, ale aj tak ...

Draco nevedel, ako ho o tom presvedčiť, ale bol taký nazúrený na toho obmedzeného chrabromilčana, že sa ani nenamáhal premýšľať, ako na to. Veľmi sa snažil ovládnuť svoj hnev a dostať ho pod kontrolu a nakoniec sa mu to i podarilo.

„A čo ak ťa vezmem k niekomu, kto potvrdí to, čo je napísané v tom braku, ako o ňom vravíš?“ nadhodil odrazu. Ten nápad dostal z čista-jasna.

Harry chvíľu premýšľal a potom nerozhodne prikývol. „Dobre, ale najprv chcem aj tak hovoriť s ...“

„S Dumbledorom? V poriadku, ale chcem byť pri tom. Chcem počuť, čo ti na to povie,“ trval i Draco na svojom. „A potom ťa vezmem za tým človekom.“

Keď videl, že Harry zaváhal, prevrátil očami. „Nemusíš mať obavy. Nie je to žiaden smrťožrút, ani nič podobné.“

„Ako ti mám veriť, po tom všetkom ...“ ohradil sa Harry nedôverčivo mu hľadiac do očí.

„O to ťa nik nežiada,“ zavrčal Malfoy. „Tak zajtra pred chrličom? Povedzme o desiatej doobeda?“

„Dobre,“ prikývol Harry uvažujúc o tom, že tentoraz to bude veľmi zaujímavá návšteva bývalého riaditeľa.

„Nie, aby si podvádzal a šiel za ním skôr a bezo mňa,“ zahundral Draco.

„Zabúdaš na to, že do Slizolinu patríš ty?“ vrátil mu Harry a chystal sa na odchod, keď ho Draco zastavil.

„Počkaj,“ zdvihol knihu zo stola, kam ju Harry pohodil a podával mu ju. „Prečítaj si to ešte raz a celé. Nielen tú vyznačenú časť. A popremýšľaj o tom. Viac nežiadam.“

Harryho pohľad skĺzol z Malfoyovej tváre na jeho ruku, v ktorej držal knihu a so zadržaným povzdychom sa po nej načiahol. Iste, to mu nijako neublíži, to by mohol spraviť. Potom sa nečujne vytratil z ich klubovne. Cestou do chrabromilskej klubovne zo žalárov uvažoval o tom, či by nebolo vhodné upovedomiť o všetkom riaditeľku, ale potom ho napadlo, že beztak už asi o všetkom vie, pretože sa o dementorovi zmienili pred Poppy a tá si to iste nenechá len pre seba a pobeží to zreferovať svojej priateľke. Veď prečo by aj nie? Človek by si myslel, že po smrti Voldemorta konečne zavládne pokoj a tu toto!

„Zaľúbený duch,“ zašomral heslo, vyrušiac Tučnú pani zo spánku. „Mali by ste zmeniť to heslo, je veľmi nápadné a jemu práve o to nejde,“ napomenul ju a nechýbalo veľa, aby sa neurazila. Nielen, že ju zobudil uprostred noci, ale ešte jej aj chce rozkazovať aké heslá ma používať. Kým znova zaspala, neustále si frflala popod nos.

***

Hermiona sa ráno prebudila odpočinutá a svieža. Tak dobre sa necítila už veľmi dlho. Vlastne si nespomínala, kedy naposledy jej bolo tak dobre. Iste, bola stále smutná, ale už nemala ten stiesnený, zvieravý pocit, ktorý jej nedal pokoj a okrádal ju o pokoj duše. Spokojne sa natiahla v posteli a otvorila oči. Vonku bolo krásne jesenné počasie. Hoci sa blížil koniec októbra a k slovu sa častejšie hlásilo daždivé obdobie, dnes svietilo slnko a obloha bola bezoblačná. Dokonca pofukoval jemný vánok a čechral farebné koruny stromov okolitých lesov a hájov.

Dvere na ošetrovni sa rozleteli a dnu vbehla Ginny. Keď zbadala, že Hermiona už nespí, venovala jej žiarivý úsmev.

„Ahoj, to je fajn, že si hore, pretože chcem počuť všetky podrobnosti!“ vychrlila jedným dychom a vysadla na vedľajšiu posteľ, schovajúc nohy pod seba.

„Ahoj Ginny,“ odzdravila, krčiac svetlohnedé obočie. „Podrobnosti? O čom to hovoríš?“ opýtala sa nechápavo.

„Chceš mi povedať, že nevieš o tom, čo sa stalo včera v noci?“ zhíkla prekvapene. „Ako je to možné?!“

„Ginny, začínaš ma desiť,“ upozornila ju Hermiona a zachvela sa. V žalúdku jej zaškvŕkalo a Ginny ju rýchlo prerušila.

„Najprv raňajky,“ naliehala a nedala sa presvedčiť, aby jej prezradila viac z toho, čo Hermiona ani len netušila. Znova odbehla, pricupitala ku kozubu, vhodila doň letax a zvolala „rokfortská kuchyňa.“ Prikázala jednému zo škriatkov doniesť raňajky až sem a sama ich zložila kamarátke priamo do lona na peknom drevenom podnose. Kým Hermiona jedla, hovorila jej o zápase, ale bolo na nej badať značnú netrpezlivosť, aby jej mohla rozpovedať o udalostiach včerajšej noci a aj Hermiona horela zvedavosťou a tak sa s raňajkami poponáhľala dúfajúc, že jej z toho nebude zle.

Keď sa jej tanier konečne vyprázdnil a Hermiona vypila aj lahodný medovkový čaj, Ginny sa konečne pustila do rozprávania. Povedala jej o tom ako záhadne zmizla z postele, keď sa Harry na ošetrovni zhováral s Malfoyom a ako ju potom našli a zachránili.

„Takže sa tam objavil dementor?“ zhíkla Hermiona. „Ale kde sa tam nabral? Veď škola je predsa chránená kúzlami!“

„To sa zatiaľ nevie,“ odvetila Ginny chytro. „Harry o tom mlčí, ale ja si myslím, že tak trochu upodozrieva Malfoya. Lenže to nesedí s druhou časťou príbehu,“ hútala.

„S akou druhou časťou?“ opýtala sa Hermiona vraštiac obočie.

„S tvojou záchranou.“

„Zachránil ma predsa Harry, nie? S patronusom má bohatšie skúsenosti ako ktokoľvek.“

„To je síce pravda, ale nebol to on, kto ti pomohol,“ riekla zamyslene Ginny, nakloniac hlavu na stranu a ťukajúc si prstom po brade.

„Ako to? Chceš mi vari tvrdiť, že ... že mi pomohol ... Malfoy?“ zvolala priškrteným hlasom a Ginny s ospravedlňujúcim úsmevom prikývla.

„Hej. Keď tam Harry prišiel, videl už jeho patronusa ako od teba zaháňa dementora preč. Bolo to v poslednej chvíli. Keby tam nebol prišiel skôr ako Harry, mohla si byť ...“ nedokončila, namiesto toho sa otriasla pri tej predstave.

Hermiona to urobila namiesto nej. „Mŕtva?“ Ginny prikývla, spomenúc si na svojich bratov. Fred bol mŕtvy, tak naozaj, ale Ron bol stále tu.
Lenže to ju teraz netrápilo. Hľadela zadumane na svoju kamarátku a uvažovala, v čom je dnes iná. Aspoň sa jej zdala byť iná. Akoby chytila druhý dych. Do tváre sa jej vrátila farba a ... zjedla všetko, čo mala na tanieri, čo bolo len a len skvelé. Videlo sa jej, že nemá ani tú zvyčajnú čudnú náladu a čo bolo lepšie, už sa ani ona necítila v jej prítomnosti tak smutne a skľučujúco.

„Kde je Harry teraz?“ vyzvedala Hermiona.

„U riaditeľky. Ráno si ho dala zavolať spolu s Malfoyom,“ oznámila jej Ginny, ale nezdalo sa jej, že by ju to nejako trápilo. Hneď aj vysvetlila prečo. „Aj tak tam vraj obaja plánovali ísť. Za Dumbledorom.“

„A načo?“

„Kvôli tebe predsa,“ Ginny sa pousmiala a pozrela k oknu, na ktoré zobáčikom zaťukala pekná sovička. Pobehla k nemu a otvorila ho. Sovička vzlietla a pristála na stolíku, aby si od nej Hermiona mohla vziať list. Len čo jej poďakovala, sova vyletela do slnečného dňa a stratila sa kdesi v lese.

„To je od rodičov,“ hlesla Hermy, keď spoznala matkin rukopis.

„Dobre, tak ťa nechám v pokoji si ho prečítať. Ja musím bežať, lebo máme metlobalový tréning.“

„Ako vlastne dopadol ten zápas?“ Hermiona si uvedomila, že doteraz nevie výsledky.

„Hádam si nemyslíš, že by sme prehrali?“ uškrnula sa Ginny. „330 ku 90tim.“ Zakývala jej a vytratila sa.

***

Harry zaklopal a spoza dverí riaditeľne sa ozvalo: „Vstúpte.“ Vošli teda. On i Draco Malfoy. Riaditeľka sedela za svojím stolom oblečená v obľúbenom tmavozelenom habite, s okuliarmi sediacimi jej na úzkom nose, čiernym špicatým klobúkom ozdobenom pávím perom na hlave a tvárila sa nanajvýš prísne.

„Posaďte sa,“ nariadila obom a oni poslúchli. Harry sa však rýchlo pozrel do portrétu, ktorý patril Dumbledorovi a s potešením zistil, že je tam a spokojne sa naňho usmieva.

„Dobrý deň, pár riaditeľ,“ pozdravil ho a venoval krátky pohľad i portrétu zamračeného profesora Snapa. I jemu pozdravil, ale ten len kývol hlavou naznačujúc, že ho neomylne registruje. Harry viac ani nečakal.

Minerva si odkašľala, aby na seba upriamila ich pozornosť. „Môžete mi vysvetliť, čo sa to včera odohralo medzi vami a slečnou Grangerovou?“ Pozrela prv na jedného, potom na druhého a čakala.

Harry si nebol istý, či by práve on mal byť tým, kto opíše celú udalosť, hlavne preto, že nemal dostatok informácií. Draco vycítil jeho váhanie a tak začal on.

„Bol som v nemocničnom krídle na pravidelnom ošetrení, keď prišiel Potter. Chvíľu sme sa zhovárali, kým neprišla madam Pomfreyová. Potom si Potter všimol, že Grangerová nie je vo svojej posteli a vybrali sme sa ju hľadať. Našiel som ju prvý blízko Severnej veže s dementorom, ktorý sa nad ňou skláňal, chystajúc sa ju pobozkať. Zahnal som ho patronusom a Grangerovú sme dopravili späť na ošetrovňu. To je celé.“

Minerva si v hlave urovnávala myšlienky a zaznamenávala jednotlivé fakty. „Rozprávali sa? A ošetrovňa stále stojí, zaujímavé. Malfoy zachránil Grangerovú? Ešte zaujímavejšie.“ Jej oči sa úzkymi sklami okuliarov ešte viac zúžili, keď jej pohľad skúmavo preskočil z jedného na druhého. Veľmi dobre vedela, ako sa tí dvaja neznášajú už od prvého ročníka a celá tá záležitosť vyvolávala len otázniky.

„Takže pán Potter nevidel odkiaľ sa tam dostal ten dementor a ako napadol slečnu Grangerovú, tak?“ opýtala sa.

„Presne,“ potvrdil bez zaváhania Harry a Draco sa zamračil, akoby vycítil skryté obvinenia.

„Lenže to som nevidel ani ja. Keď som ju našiel, dementor bol už pri nej.“

„Mhm,“ zahmkala Minerva bubnujúc prstami po stole. „Ale svoje tvrdenie nemáte ako dokázať ani vyvrátiť, tak?“

Draco sa nahneval. Ale bol to spravodlivý hnev. Neurobil predsa nič zlé. Dokonca zachránil tej chrabromilčanke život a nakoniec ho ešte obvinia z úmyselného napadnutia a možno z pokusu o zabitie?

„Nie, nemám.“

Minerva sústredila svoje otázky teraz len naňho. „A stále mi chcete tvrdiť, že neviete ako sa tam dostal ten dementor?“

Draco bol ticho. Vrhol krátky pohľad na Pottera, ktorý ho pozoroval a potom na Dumbledora, ktorý robil to isté a pokrútil hlavou.

„Dobre,“ riekla Minerva. „Kým sa to nevyrieši, budete ...“

„Pani profesorka, prepáčte, ale myslím si, že on s tým naozaj nič nemá spoločné,“ prerušil ju Harry ostro, vpadnúc jej do monológu.

Minerva bola chvíľu ticho, znova si ich oboch skúmavo obzerala a nakoniec aj tak trvala na svojom. „Aj tak budete pod dozorom. Obaja. Kým sa nezistí a nevysvetlí, čo sa vlastne stalo. A teraz vás poprosím opustiť moju ka...“

„Pani profesorka,“ vpadol jej do reči znova Harry. „Prepáčte mi, ale radi by sme sa pozhovárali s profesorom Dumbledorom, ak by vám to nevadilo, medzi šiestimi očami. Nebude to trvať dlho,“ prosil ju.

Minerva sa otočila k Albusovi, mierne podráždená, že je tu niečo, z čoho ju chcú vynechať, ale keď Albus prikývol, nedalo sa nič robiť. Elegantne sa zdvihla zo svojej stoličky a vyplávala z miestnosti.

„Takže, čo by si rád, Harry?“ oslovil ho riaditeľ spýtavo.

„Draco tvrdí ... teda,“ odmlčal sa, keď doňho Draco nasrdene štuchol lakťom. „Dal mi jednu knihu, kde sa píše o tom, že dementor sa môže zrodiť priamo z človeka. Aby som bol presnejší, priamo z jeho najhlbšieho smútku a žiaľu. Chcem vedieť, čo si o tom myslíte, pretože hoci sa mi to zdá nepravdepodobné, vysvetľovalo by to náhle objavenie toho tvora.“

„Ty máš knihu od Noxissa Malforyho?“ opýtal sa nadšene Dumbledore.

„Áno,“ odvetil Draco, ktorému venoval Dumbledore uznanlivý pohľad.

„Harry,“ otočil sa k svojmu obľúbencovi, hladkajúc si svoju dlhú sivú bradu. „Ako si myslíš, že vznikajú, alebo rodia sa dementori?“

Harry mlčal. Odvetil až po chvíli. „Priznám sa, že to neviem, pán profesor. Ani na hodinách sme o nich nič konkrétne nebrali.“ Harry počul ako si Snape pohrdlivo odfrkol, ale nevenoval tomu pozornosť.

„Potter si myslí, že tá kniha je brak,“ vmiešal sa do rozhovoru Draco. „A ja mu chcem dokázať, že sa mýli.“

„Hm, celkom dobrý nápad,“ uškrnul sa Dumbledore.

„Pán profesor?“ ozval sa pre zmenu Draco. „Trápi ma len jedna vec.“

„Áno a to?“

„Ak sa ten dementor naozaj zrodil zo smútku Hermiony Grangerovej, prečo som vedel, že sa niečo deje skôr ako ostatní? Prečo to nevidel Potter?“

„Zrejme narážaš na ten tieň,“ zamyslene prikyvoval Dumbledore. Aj on čítal tú knihu a dokonca poznal pána Malforyho osobne. Jeden čas ho skúšal nalákať na Rokfort ako profesora na vyučovanie hodín o Starostlivosti o čarovné tvory. Ale mladík zdvorilo odmietol. Chápal to. Vtedy bol ešte ženatý a jeho manželka bola tehotná.

„Presne. Prečo ho nevideli oni? Veď bol taký zreteľný a tie príznaky, keď som sa ocitol v jej blízkosti ... Tie museli mať predsa aj ostatní, či nie?“

„Chápem. Je to zrejme preto, že ty si v inom citovom rozpoložení ako ostatní. Inak si to vysvetliť neviem. Harry ten tieň možno nevidel preto, lebo jeho miera šťastia je dosť silná, aby dokázala tomu tieňu a jeho vplyvu odolať.“

Harry len sedel a počúval. Vedel, čo majú tým tieňom na mysli. Teraz už áno, keď si prečítal celú obsiahlu kapitolu venovanú len dementorom. Až teraz mu postupne dochádzalo, prečo mal všetky tie zvláštne, skľučujúce pocity, keď bol s Hermionou. A on na to neprišiel. Musel na to prísť Malfoy. Čo by robil, keby to nezistil nik a stratil by tak ešte aj ju? Bolo už len desivé na to pomyslieť.

„Ale podľa tej knihy ...“ začal Harry a nervózne si oblizol suché pery, „podľa tej knihy musí byť dementor, ktorý sa zrodil z človeka zahubený, pretože ten človek už nikdy viac nenájde svoje šťastie.“

Draco naňho ohúrene pozrel. Nemohol uveriť tomu, že tú knihu predsa len čítal, ale bolo to tak.

„Ja viem,“ riekol Dumbledore. „Preto oceňujem Dracov nápad vziať ťa za autorom tej knihy. On o tom vie najviac, venoval tomu výskumu sedem rokov a jeho poznatky sú vzácne.“

Draco sa sebavedome usmial. Iste, občas sa na svetlo ešte dostala nejaká tá jeho negatívna vlastnosť, ale pokiaľ tým nikomu neubližoval, bolo to v poriadku. Nakoniec, veď bol predsa Malfoy.

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Tess

(soraki, 8. 4. 2009 19:58)

to byly maprosto úžasné kapitolky :-D!!!
Perfektně propracované a promyšlené - klobouk dolů! Děkuji ti za krásný zážitek

Povzbudenie

(Tria, 6. 4. 2009 22:32)

Ahojky
Ja EŠTE nečítam, ale chcem ťa povzbudiť v pokračovaní...čítala som zatial všetky tvoje poviedky(na estranky.cz) a veľmi sa mi páčili tvoje príbehy.
Momentálne nemám časť čítať, ale určite si vo voľnej chvíli prečítam tvoj príbeh. :-)

Fantazia

(Norika, 6. 4. 2009 8:37)

Ty si naozaj myslis, ze ked ti niekto hned nenapise komentik, ze to nikto necita ? Ako si na to prisla? Toto su predsa nase najkrajsie stranky, kde sa moze clovek troska odputat od sveta v ktorom zijeme !!! Pokracuj a nenechaj sa znechutit, ak nemas hned vela komentov. Drzim palce a trocha aj zavidim tvojuschopnost :)

Sa ospravedlňujem...

(Efka, 4. 4. 2009 13:43)

...že som doteraz tento príbeh nekomentovala takto verejne. Ale Tessíku, ty vieš, ako veľmi sa mi páči. Je plný originálnych skvelých nápadov a ešte k tomu tá rýchlosť, s akou pridávaš kapitolky. Bomba!!!
Neviem sa dočkať pokračka. A dúfam, že sa polepším v tom komentovaní. :-)

skvele..

(Tereza, 3. 4. 2009 15:06)

tak se leccos vysvetlilo.. a Hermione uz je konecne lip.. ale jestli hosi budou muset toho dementora zabit aby ji bylo uplne nejlip tak to se asi jeste pekne nadrou :)) snad jim strycek poradi :)

jednicka s hvezdickou

(ferda mravenec, 3. 4. 2009 5:04)

mas skvele napady, opravdu, vynikajici.

Tessa

(Mon, 2. 4. 2009 20:38)

Píšem, aby si vedela , že čítam a veľmi sa mi to páči. Si skvelá :)

neverim

(mimmi, 1. 4. 2009 20:38)

preco nikto nechce verit dracovi och joj...super len tak dalej dufam ze bude coskoro dalsia

superrychlost

(KacabaM, 1. 4. 2009 18:13)

A ta rychlost s jakou píšeš je úžasná. Bojím se, kdy zpomalíš :)

Spolupráce mezi Harrym a Dracem :)

(KacabaM, 1. 4. 2009 18:11)

Tak já teda komentář napíšu :) .
Jako nápad je to super. A myšlenka, že to zjistil Draco a ne Harry je taky OK. Je to pěkné.
A už končím. Musí jít dělat večeři :) . Díky

ahojky,

(Tessa, 1. 4. 2009 11:25)

trošku sme priostrili. Hermy napadol Dementor. Odkiaľ sa tam vzal? Dobrá otázka :) Vysvetlenie sa dozviete v nasledujúcej kapitole. To je v podstate to, čo Hermy trápilo a to, čo sa chystá prezradiť Draco Harrymu :)