Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Srdce draka - 7. a 8. kapitola

2. 10. 2009

7. kapitola

 

Pokušenie

 

 

Obrázok Bolo neskoro v noci, keď Draca prebudil synov plač. Dnes v noci však bolo niečo inak. Vedel to skôr, ako sa dotkol chladného povrchu postriebrenej kľučky na dverách svojej spálne. Pretrel si unavené, ospalé oči a zívol. Len čo sa dostal na chodbu, uvedomil si, že plač jeho syna ustáva. Nikdy predtým sa to nestalo. Vedel, že Scorpius mal zlé sny od chvíle, čo mu zomrela manželka, ale nechcel mu podávať elixír Bezsenného spánku, na to bol ešte veľmi malý. Preto radšej každú noc vstal a šiel k nemu, aby ho upokojil. Zastal uprostred cesty k jeho izbe a počúval. Okrem vlastného dýchania však nezačul nič. Zamračil sa pridal do kroku, odhodlaný predsa ho len skontrolovať. Čím bližšie sa však dostával k jeho izbe, tým väčší nepokoj sa ho zmocňoval. Nie kvôli strachu oňho, ale o seba ...

Ten hlas, hlas, ktorý vychádzal z izby jeho syna a miešal sa jeho ustávajúcimi vzlykmi, ten zamatový hlas, ktorý ho privádzal do vytrženia ... hlas, patriaci jej. Spievala jeho synovi a on sám sa započúval do slov detskej uspávanky. Poznal ju. Bola to tá, ktorú spievala ich synovi Asteria, jeho manželka. Oprel sa o stenu, ťažko dýchajúc. Točila sa mu hlava, alebo len sa mu to zdalo? A prečo sa mu spotili tak odrazu dlane? Ani sa nepohol, len tam ticho postával opretý o stenu a počúval.

„Mesiac na oblohe svieti,

uspáva svojim jasom deti,

luna ich bozká na líčka,

ako ich drahá mamička.

Anjelik môj, len sladko spi,

lebo ja strážim tvoje sny.“

Ostal tam stáť ako prikovaný i keď pieseň doznela a ona sa teraz rozprávala s jeho synom celkom pošepky. Čosi mu šuškala do ucha, celkom nežne, podmanivo a on si prial, aby sa jej mäkké pery takto nežne obtierali o jeho ucho, aby jemu šepkala rovnako nežne ... tak veľmi túžil byť na mieste svojho syna. Na tvári sa objavil pobavený úškrn a div na nerozosmial nahlas.

„Draco, ty bláznieš!“ nadával si v duchu, krútiac nad sebou hlavou. Ani sa len neodvážil nakuknúť do izby. Nechcel ju vyrušiť, hoci túžil pokochať sa na nej pohľadom. Začul jej ticho kroky a vzdialil sa rýchlo do prítmia, aby ho nezbadala. Videl, ako vyšla z izby po špičkách, len aby nezobudila jeho syna a unikala jeho pohľadu v protiľahlej chodbe. Dlho sa za ňou díval. Sledoval jej čierny vodopád vlasov, ktorý jej zakrýval skoro celý chrbát. Ladnú líniu štíhlych, pekne oblých bokov, ktorá sa pri chôdzi zvodne pohojdávala, drobné chodidlá, ktoré sa mihali pod nočnou košeľou v modrých papučkách. Vrátil sa do izby a zvalil sa do postele. Prikrývky ho príjemne chladili a dovolili mu upokojiť už tak rozbúrené telo, zmietané túžbou. Bola preňho takým pokušením a pritom nemala ani len potuchy, že on vie, že ... Vzdychol si a spomenul si na Pansy. Teraz bola jeho partnerkou ona. Iste, ďalšia fraška v jeho živote. Uvažoval, či by to nemal predsa len ukončiť. Ak už nie kvôli nej, tak kvôli sebe. Vedel, čo k nej cítil Blaise už dlhé roky, no ona mala vždy svoju hlavu a zdá sa, rovnako malé srdce ako kedysi.

***

Hermiona ešte raz skontrolovala svoj výzor v zrkadle, prv než opustila svoju izbu a s kabelkou v ruke zišla dole schodmi. Dnes bola sobota a ako sa dohodli, víkendy mala voľné. A túžila len po jednom. Vypadnúť odtiaľ aspoň na chvíľu. Hoci vedela už teraz, že jej malý Scorpius bude chýbať. Keby jej bol niekto na začiatku toho všetkého, do čoho sa odhodlala pustiť povedal, že jej ten malý tak priľne k srdcu, bola by ho vysmiala. Zaklopala na dvere do knižnice, lebo jej povedali, že lord Malfoy je práve tam.

„Vstúpte,“ ozvalo sa spoza dverí a ona vošla dnu. Toto bola jej naobľúbenejšia miestnosť v celom tom obrovskom dome.

„Dobré ráno,“ pozdravila a premerala si ho od hlavy po päty. Jeho výraz bol nečitateľný a zdal sa jej aj zamyslený, keď na ňu vzhliadol od papierov. Ani jej len neodzdravil. Prešla to mlčaním, hoci mu mala chuť niečo vmietnuť do tváre. Musela sa krotiť, pretože občas zabúdala, že je momentálne jeho zamestnankyňou. „Len som vám chcela oznámiť, že odchádzam do mesta. Vrátim sa poobede. Potrebujem si vybaviť nejaké súkromné záležitosti.“

„V poriadku,“ odvetil, ani len na ňu nepozrúc. Zamračila sa, ale ani teraz nič neriekla. Namiesto toho sa otočila na opätku a vyšla na chodbu, zavrúc za sebou.

„Nemožný chlap,“ zavrčala pokrútiac hlavou a len čo vyšla von, na tvári sa jej rozlial úsmev. Konečne mohla byť na chvíľu sama sebou. Konečne sa mohla stretnúť s niekým iným, než s domácimi škriatkami, alebo sluhami na Malfoyovskom panstve. Rozhodla sa, že sa premiestni až za ohybom zákruty. Cesta jej trvala sotva päť minút, keď tam došla a hneď ako jej výhľad na dom zakryli husté stromy a kry, odmiestnila sa.

V Šikmej uličke vládol čulý ruch, napokon, tak ako vždy. Ulice boli preplnené, ale neubralo jej to úsmev z tváre, keď sa predierala pomedzi všetkých tých ľudí. Keď sa dostala na námestie, prechádzajúc okolo čarodejnice, ktorá núkala zo svojho stánku čerstvé dračie jazyky, zbadala Harryho stáť pred reštauráciou, kde sa mali stretnúť. Pozrel sa na hodinky a jeho oči znova pátravo preskúmali námestie, hľadajúc ju medzi davom. Zakývala mu a pobehla k nemu, padnúc mu do náručia.

„Ahoj, Harry,“ zvolala uľahčene a zoširoka sa naňho usmiala.

„Ahoj Hermiona, nevedel som sa ťa dočkať,“ priznal sa, opätujúc jej objatie, i úsmev. Vtiahol ju do reštaurácie, držiac ju za ruku, kým sa nedostali k stolu, ktorý pre nich rezervoval. Odsunul jej stoličku a počkal, kým si sadne. Až potom sa posadil on.

„Tak hovor, som nesmierne zvedavý. Vieš, že som čakal za tých štrnásť dní aspoň obyčajnú správu, ale nedočkal som sa. Mal som obavy a zvažoval som, či nenapíšem, alebo sa sám nezastavím pod nejakou domnienkou.“

„Viem, prepáč mi. Nestalo sa nič. Išlo len o to, že stále nemám v rukách nič, čoho by sme sa mohli zachytiť.“

„Škoda. No netreba strácať nádej. Si tam ešte krátko a viem, že si najprv musíš získať ich dôveru, než sa začneš vypytovať. Inak by to mohlo byť podozrivé.“

Prišiel čašník a oni si objednali aperitív a predjedlo. Keď sa znova vzdialil, Hermiona sa k nemu mierne naklonila ponad stôl. „Ako dopadlo jeho vypočúvanie?“

„Nijako. Na otázky bez problému odpovedal, hoci nechcel užiť Veritaserum. Mám z toho prípadu zvláštny pocit. Naozaj mám dojem, že by v tom mohol byť nevinne. Aký by mal z toho vôbec prospech? Nevidím v tom žiaden motív,“ hovoril potichu, tak aby ho nik iný nepočul.

„Pozri, obaja vieme, že Malfoy je bývalý smrťožrút. Hoci ním bol možno krátko, ale bol ním. A obaja vieme, akú má povahu. Isteže, človek sa môže zmeniť, ale nechce sa mi veriť, že by bol z Malfoya odrazu anjel.“

Harry sa zasmial. „Anjel? To dosť pochybujem. Stále je nadutý a arogantý, ale ...“

„Harry, ty nájdi motív, ja nájdem dôkazy. Tak sme sa predsa dohodli, či nie?“ trvala na svojom, odmietajúc pripustiť, čo i len pomyslieť na to, že by mohol byť Draco Malfoy nevinný.

„Skúsim to teda ešte raz. Neznášam, keď ostane nejaký prípad nevyriešený.“

Usmiala sa. „A teraz mi povedz ako sa majú deti a Ginny,“ nabádala ho a on sa konečne uvoľnil a rozhovoril sa o svojich najbližších.

***

Keď sa vrátila späť, bolo po ôsmej večer. Neplánovala, že sa zdrží tak dlho, ale Harry ju presvedčil, aby s ním šla domov (hneď ako jej vyprchal účinok elixíru) a ona napokon súhlasila. Najprv ho však povodila po všetkých hračkárstvach, ktoré v Šikmej uličke boli. Chcela niečo pekné kúpiť Scorpiovi a nakoniec mu vybrala plyšového draka. Bol svetlo-zelený so sivými očami a jeho krídla mali tmavozelenú farbu. Dokonca vedel lietať.

 Hermiona stúpala hore schodmi, zvierajúc v rukách zeleného draka. Nevedela, prečo vybrala práve draka, ale vedel lietať a Scorpius bol nadšený z jej lietajúcich, drobných operencov, ktoré preňho vyčarila. Dúfala, že sa mu proste bude páčiť. Všimla si, že nemal pri sebe v postieľke žiadnu obľúbenú hračku. Opatrne otvorila dvere s úsmevom na perách, vediac, že bude spať, ale nemohla mu neprísť zapriať dobrú noc a dať mu bozk na okrúhle, ružové líčko.

Jej úsmev pohasol, keď zbadala v kresle vedľa postele sedieť opretého jeho otca. Zarazila sa, rozmýšľajúc, čo spraviť. Zdalo sa, že Malfoy spal a ona pozrela nerozhodne na draka v svojich rukách a potom znova na pána domu, ktorý sedel v kresle celkom bez pohybu so zatvorenými očami. Ruka mu visela cez operadlo, kravatu mal uvoľnenú, ale nezložil si ju. Vlasy mu padali do čela a vyzeral ...

„Veľmi unavene,“ pomyslela si a znova pozrela na hračku vo svojich rukách. Netrvalo jej až tak dlho, rozhodnúť sa. Prešla po špičkách k chlapcovej posteli a sadla si na jej kraj, vložiac mu hračku do ruky. Plyšový dráčik sa v jeho náručí pomrvil a pritúlil sa k chlapcovmu telu. Hermiona nemohla potlačiť úsmev pri pohľade naň. Nahla sa k nemu a odhrnula mu z čela jemné, plavé vlásky, vtisnúc mu bozk na dobrú noc, ľahký ako pohladenie motýlích krídel.

„Dobrú noc, srdiečko,“ zaželala mu šeptom a chlapec sa pri zvuku jej hlasu pomrvil a spokojne vydýchol, pretočiac sa nabok. Upravila mu prikrývku a chvíľu sa naňho len tak dívala, kým si nespomenula, že tam nie je sama. Chvatne sa obzrela, dúfajú, že Malfoy sa nezobudil a uľahčene si vydýchla. Vstala, rozhodnutá opustiť tú izbu čo najskôr, ale zastala pri ňom mračiac sa. Ruku mal stále spustenú popri kresle a ona vedela, že ak mu ju nezdvihne, bude ju mať celú stŕpnutú. Chvíľu bojovala sama so sebou a presviedčala sa, že jej to môže byť ukradnuté. Ale nakoniec v duchu len zahromžila, preklínajúc svoju dobrosrdečnosť a natiahla sa po jeho ruku, preložiac mu ju na opierku, keď sa jeho prsty pohli. Hermione sa zatajil dych a vzhliadla priamo do jeho tváre. Našťastie spal a ona viac nečakala. Vyrútila sa z izby tak rýchlo, ako sa dalo.

Draco počul ako sa za ňou zavreli dvere a otvoril oči. Nespal. Bol taký unavený, že zadriemal, ale len čo vošla, bol znova hore. Nechcel ju však vyľakať. Myslel si, že bude lepšie, ak bude predstierať, že spí. Sledoval ju spopod mihalníc. Bola krásna a predsa ... Videl ako stála nerozhodne medzi dverami poškuľujúc po ňom i po tej príšere vo svojich rukách. Bol rád, že sa rozhodla predsa len vojsť. Videl ako vložila tú hračku do synovho náručia, ako ho pobozkala a zašepkala mu tie slová ... Nikdy si nebol pomyslel, že preňho bude také ťažké, byť v jej blízkosti celkom pokojný, musieť predstierať spánok. Namiesto toho zatúžil natiahnuť k nej ruky a zovrieť ju v náručí. Alebo aspoň padnúť na kolená a ďakovať jej za tú lásku, ktorú prejavuje jeho synovi. Nespravil však nič z toho. Len ticho sedel a tváril sa, že spí. Keď ucítil jej teplé prsty na svojej ruke, jej dotyk na svojej pokožke, zachvel sa a pohol prstami. Nevidel ako sa zatvárila, lebo mal tuho prižmúrené oči, ale počul jej rýchle kroky a v duchu ju nelichotivo počastoval: „Zbabelec!“ Jeho sivé oči sa zabodli do dverí a pery sa mu roztiahli do spokojného úškrnu.

 

8. kapitola

 

Teta Daphne

 

 

Obrázok Draco sa mračil, keď čítal najnovší výtlačok Denného proroka. Nakoniec noviny nahnevane zložil a plesol ich na kraj stola. Bol taký rozčúlený ako už dlho nie. Ten pochybný reportér Crenshaw mu poriadne liezol na nervy. Najradšej by toho novinárskeho červa chytil pod krk a triasol ním dovtedy, kým by nevypustil tú svoju prekliatu bosorácku dušu.

Hermiona ho po očku sledovala, ale viac ju zaujali noviny, ktoré práve odhodil. Avšak keďže teraz kŕmila Scorpia, nemohla sa po nich načiahnuť. Veľmi ju zaujímalo, čo v nich také bolo, že ho to rozčúlilo. Tvárila sa celkom neutrálne. Aspoň sa o to snažila, ale v duchu sa usmievala.

„Tak ti treba,“ pomyslela si spokojne a znova venovala plnú pozornosť chlapcovi, kŕmiac ho ovocnou ovsenou kašou. Zo zamyslenia ju vytrhol Malfoyov hlas.

„Mali by ste niečo proti tomu, keby ste ma dnes poctili svojou spoločnosťou? Mám lístky do divadla a lady Pansy ochorela. Nechcel by som ich premrhať.“

„Samozrejme, že by si nechcel, ty držgroš,“ pomyslela si, keď naňho vrhla začudovaný pohľad. Rozmýšľala, ako sa vyhovoriť. „Ľutujem, lord Malfoy,“ stále jej to oslovenie len ťažko vychádzalo z úst, „ale plánovala som sa dnes venovať vášmu synovi ako obvykle.“

„Je nedeľa, máte voľný deň. Dnes by ste sa mali venovať výlučne sebe. Okrem toho, môj syn má na dnes iný program,“ odvetil, vôbec nevyvedený z miery.

Zamračila sa a jej tmavé obočie sa stiahlo nad zelenými očami. „Aké môže mať štvorročné dieťa plány na nedeľu?“ pomyslela si a pozrela sa na chlapca, ktorý sa nahol k vrchovato naloženej lyžičke, aby zhltol svoj prídel ružovej kaše.

„O necelú polhodinu sa poňho zastaví jeho teta. Lady Daphne Greengrassová, možno ju poznáte,“ poznamenal nevinne. Zastal pri okne, oprel sa oň chrbtom a hľadel na ňu. Neznášala, keď na ňu civel. Cítila sa hlúpo a neisto. Začali sa jej potiť dlane a v žalúdku pocítila čudné chvenie. „Merlin, ako ho len nenávidím,“ pomyslela si a stisla pery do tenkej linky.

„Myslím, že som o nej počula, ale osobne ju nepoznám,“ odvetila zamyslene, pátrajúc v mysli po novej výhovorke. Ako naschvál jej nič neschádzalo na um. Pravdou bolo, že milovala divadelné predstavenia, ale pri predstave dňa stráveného po jeho boku by to s radosťou oželela.

„Tak prijímate, slečna Pollyfaxová?“ naliehal, očakávajúc jej jasnú odpoveď.

„Obávam sa, že na takúto príležitosť nemám vhodné oblečenie a okrem toho, čo by si pomysleli ľudia, keby vás videli s vašou guvernantkou v divadle? Myslím si, že vaša snúbenica by nebola nadšená.“

Draco sa uškrnul. Bolo zábavné, ako sa snažila odmietnuť, ale žiaľ, on chcel dosiahnuť svoje. Bolo len výhodou, že bol jej zamestnávateľ a teda si to pokojne mohol nárokovať. Hoci aj príkazom.

„Nestarám sa o názory ľudí, ktorí mi nie sú ničím,“ odvetil. „A čo sa týka lady Pansy, nemyslím si, že by jej to prekážalo. Nestrávime predsa spolu noc. Ideme len do divadla.“ S lišiackym úsmevom pozoroval, ako sa jej do tváre nahrnula farba. Nemohol sa ubrániť úsmevu. Bola prosto rozkošná.

Zahabkala, stále červená v tvári, očividne bez slov.

„Takže sa uvidíme o pol tretej, slečna Pollyfaxová. A s oblečením si nerobte starosti,“ povedal akoby nič a odišiel z jedálne spokojný sám so sebou.

Hermiona sa otočila k Scorpiovi, snažiac sa upokojiť. „Zlatko, tvoj otec je ... on je ... Och! Ani nechci vedieť, čo je! Dúfam, že ty taký nikdy nebudeš,“ hundrala si, no chlapec len zatlieskal rúčkami a ústočkami chňapol po ďalšej plnej lyžičke.

***

O pol hodinu neskôr sedela Hermiona s chlapcom v salóne a čakali, kým si poňho nepríde jeho teta. Prišla na minútu presne. Vystúpila z kozubu tak elegantne a bez smietky prachu na sebe, až sa to zdalo priam neuveriteľné. Premerala si Hermionu spýtavým pohľadom. Hermione napadlo, že pôsobí chladne ako ľadová socha a neprístupne ako staroveká egyptská sfinga. Stačil jej jediný pohľad na túto ženu a vedela celkom isto povedať, že spolu nebudú vychádzať nikdy. Mala hnedé vlasy, mierne vlnité. Nie také husté ani tak kučeravá ako Hermiona. Nebola od nej vyššia, bolo rovnako štíhla a jej krása bola priam zarážajúca. Ale chlad, ktorý z nej sálal ... Hermiona si zahryzla do spodnej pery. Robila to vždy, keď bola nervózna. A z tejto ženy bola nervózna!

„Vitaj, Daphne,“ pozdravil ju Draco, ktorý práve vošiel do dverí. Z nejakého dôvodu sa mračil a zrejme si to ani neuvedomoval.

„Draco,“ ozvala sa mladá žena chladným hlasom, z ktorého prebehli Hermione po chrbte zimomriavky. Znova na ňu vrhla pohľad a Hermiona mohla odprisahať, že bol mrazivejší ako severák.

„Dovoľ, aby som ti predstavil slečnu Pollyfaxovú, Scorpiovu guvernantku,“ predstavil ju, postaviac sa vedľa kresla, v ktorom Hermiona sedela so Scorpiom na rukách.

Hermiona sa postavila, berúc chlapca do náručia a spravila zdvorilý pukerlík. „Teší ma, lady Greengrassová, rada vás spoznávam.“

„To však nemusí platiť i u mňa, však, slečna Pollyfaxová?“ odvetila ľadovým hlasom a Hermiona sa musela veľmi ovládať, aby nezaškrípala zubami. „Zložte to dieťa na zem, má nohy, vie chodiť,“ povedala bridko a Hermiona pred tým, než to spravila, vrhla spýtavý pohľad smerom k Dracovi. Jemne kývol hlavou, aby poslúchla a tak to spravila, hoci mala chuť nepustiť chlapča z dohľadu a už vôbec nie s tou chladnou strigou, za ktorú ju začala považovať, len čo vkročila jej noha do salóna.

„Dúfam, že ho nerozmaznáva, Draco. To by bolo veľmi nemilé,“ poznamenala, akoby tam Hermiona ani nebola a chytila chlapca za ruku. Ten sa nebránil. Ale i tak na ňom Hermiona videla, že tetina spoločnosť mu nie je dvakrát milá. Stislo jej srdce pri pomyslení, že s ňou bude musieť stráviť zvyšok dňa. Taký malý a bezbranný ...

„Samozrejme, že nie,“ zaklamal a usmial sa na ňu. „Očakávam, že do siedmej budete späť,“ povedal a rozlúčil sa s ňou. Hermiona ostala stáť na mieste, sledujúc ako lady Greengrassová mizne so Scorpiom v zelených plameňoch kozuba.

„Nebojte sa oňho. Možno je Daphne beštia, ale chlapca má rada. Nikdy by mu neublížila. Okrem toho, bude so starými rodičmi,“ prehovoril po chvíli a ona sa strhla, keď sa jej ruka dotkla jej pleca, hoc na krátky okamih.

Neuvedomila si, že ju musel po celý čas pozorovať. Zrejme dala príliš jasne najavo, čo si myslí o tej lady už len výrazom v tvári, ktorý sa miešal s jej hnevom a so zúfalstvom zároveň.

„Nezabudnite, na čom sme sa dohodli, slečna Pollyfaxová. O pol tretej vás budem čakať v hale. Buďte presná, prosím vás.“ S týmito slovami sa vytratil preč práve vo chvíli, keď prišla ďalšia návšteva. Hermiona počula, ako sa zvítal s nejakým mužom a zvedavo vykukla zo salónu. Poznala ho. Blaise Zabini. Mladý muž si ju premeral skúmavým pohľadom a žmurkol na ňu. Zrejme sa znova začervenala, lebo sa rozosmial na plné hrdlo.

„Do čerta s tými slizolinčanmi! Ak ich tu bude ešte viac, asi sa z toho zbláznim! Ale čo som čakala, keď som dobrovoľne vošla do hniezda plného zmijí?“ pomyslela si rozhorčene a radšej utiekla do svojej izby.

***

Keď sa za nimi zavreli dvere jeho pracovne, zhodil so seba tmavé sako, ušité na mieru a zamieril k barovej skrinke. „Dáš si?“ opýtal sa priateľa a bez toho, aby mu prv stihol odpovedať, vybral pohár i preňho.

„Dám,“ odvetil Blaise pobavene. „Kto bola tá mačička?“

Draco naňho vrhol krátky, podráždený pohľad. Nepáčilo sa mu oslovenie, ktorým ju počastoval a už vôbec nie akýkoľvek záujem o jeho guvernatku.

„Slečna Pollyfaxová, to je jej meno,“ odvetil unavene, podávajúc mu pohár.

„Rozhodol si sa konečne odložiť celibát? Ale netušil som, že to spravíš takto ... okato,“ podpichol ho a Draco nahnevane zavrčal.

„Je to guvernantka môjho syna, ty tupec!“ Hoci ho urazil, jeho priateľom to ani nehlo.

„No a? To ešte neznamená, že si ju nemôžeš vziať do postele,“ povedal bezstarostne a skoro sa neuhol letiacej knihe. „Šibe ti?“ zvolal pohoršene, ale skrotol, keď sa pozrel na rozzúreného Draca.

„Buď rád, že som na teba nevytiahol prútik!“ zasyčal miesto toho, aby čo i len pomyslel na nejaké ospravedlnenie.

„Tak dobre, dobre, prepáč, že som provokoval. Dnes zrejme nie si vo svojej koži,“ zahundral znudene jeho priateľ.

Draco si vzdychol a zvalil svoje dlhé, štíhle telo do najbližšieho kresla. „To nie som,“ pritakal.

„Stalo sa vari niečo?“

„Nič dôležité,“ odvetil Draco a radšej by zmenil tému. „Ako idú obchody?“

„Všetko je v najlepšom poriadku. Ide to ako po masle. I na burze. Akcie nám len stúpajú. Mimochodom, kúpil som ten starý dom, čo si chcel. Je napísaný na tvoje meno a tu sú kľúče,“ hlesol, vyťahujúc ich z náprsného vrecka svojho svetlošedého saka. Položil ich na stôl. Draco sa po ne okamžite načiahol a schoval ich vo svojej dlani.

„Ďakujem. Máš to u mňa,“ povedal a keď zbadal lišiacky úsmev na priateľových perách, uškrnul sa. „Zabudni na ňu,“ varoval ho mrazivým hlasom. „Nechcel si náhodou Pansy?“

„Tú chladnú mrchu? Občas mám dojem, že je celkom frigidná,“ zaprskal ako nespokojný kocúr.

„Ver mi, že nie je. Asi nie si jej typ,“ odvetil mu Draco spokojne, na čo sa Blaise zamračil. Tak dlho a úporne sa snažil o Pansy, že už pomaly strácal nádej.

„Choď do pekla, Malfoy,“ zahromžil. No áno, a ešte k tomu bol i žiarlivý. Draco sa len pobavene zasmial. „Ako dlho ešte chcete vy dvaja pokračovať v tej fraške?“

„Myslím, že nie dlho. Možno mesiac, dva. Potom sa rozídeme a všetci budú spokojní, lebo Pansy sa nič nestane.“

Blaise sa zamračil. „A čo ak nie? Čo ak sa jej niečo prihodí? Čo ak zomrie aj ona?“

„Neštvi ma aj ty! Nebol to môj nápad, to dobre vieš. Vymysleli ste to vy dvaja, aby ste mi pomohli, tak čo zabŕdaš?“

„Nehnevaj sa na mňa, ale prosto mi tá možnosť napadla,“ povedal a jeho hlas akosi posmutnel. Díval sa do svojho poloprázdneho pohára a uvažoval, čo by sa stalo, keby sa prihodilo nešťastie i Pansy Parkinsonovej.

„Poviem ti, čo potom. Potom by som bol v poriadnej kaši.“ Draco sa oprel o čalúnenú opierku a zatvoril oči. Nie, toto sa nemôže stať. Už žiadna ďalšia obeť, žiadne nevysvetlené úmrtie. V duchu zaklial. Samozrejme, že ho napadla i táto možnosť. Uvažoval nad tým, či by naozaj mohlo ísť o vraždy. Najhoršie však bolo, že sa nenašli žiadne znaky cudzieho zavinenia a to v oboch prípadoch. Stále musel myslieť na to, čo by vraha viedlo k vražde oboch žien. Bezvýsledne.

„Počul som, že je Pansy chorá, je to pravda?“ opýtal sa napokon Blaise.

„Hej. Ty o tom nevieš?“ zatiahol Draco a premeral si priateľa pohľadom. Ten len pokrútil hlavou.

„Nehovorili sme spolu viac ako týždeň. Pohádali sme sa,“ povedal, kopol do seba zvyšok koňaku a vstal z kresla. Bol rád, že sa Draco nepýtal na podrobnosti. Nikdy to nerobil. A jemu to vyhovovalo. „Myslím, že pôjdem. Zastavím sa opäť v stredu. Preberieme nejaké záležitosti.“

„Dobre, tak v stredu,“ pritakal a díval sa, ako si jeho priateľ naberá do hrste letaxový prach a mizne v kozube. Zamračil sa, keď si spomenul aký prejavil záujem o jeho guvernantku. Nepáčilo sa mu to. Ale vôbec.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-)

(Triana, 5. 10. 2009 15:42)

Konečne som sa dostala k počítaču.
Mám druhý deň voľna a zajtra zasa pokračujem...
Našťastie som stihla dočítať kapitoly...
:-) čo to na nás chystať Tess???
Žeby nejaká vrahyňa? Alebo to spôsobilo nejake kúzlo?
Mne sa zda, že Draco vie, že to nieje Polly...žeby vedel, že to je Hermiona?
No uvidíme...
:-)
Len tak ďalej

A komu by sa to páčilo?

(GwenLoguir, 4. 10. 2009 11:53)

Ale Zabini udrel klinec po hlavičke.

Že by další potvora na obzoru?

(Marti, 4. 10. 2009 9:25)

Tak po Pansy tu máme další nesympatickou (a navíc pohlednou a mladou) postavu... Začíná to být čím dál zajímavější. A Scorpius je zlatíčko, takovýhle dítě bych brala taky!! :))))

nový obrázok pri kapitole 8.

(Tessa, 3. 10. 2009 21:16)

predstavujem Vám očarujúcu tetu Daphne (podľa mňa) - Natalie Portman - jedna z najkrajších herečiek :D

Nikto

(Tessa, 3. 10. 2009 10:47)

nedajte na predčasné dedukcie :D viete ako rada uzlím príbehy, nie?

tessa

(soraki, 2. 10. 2009 20:41)

nejsi náhodou marod ;-)? Jo, já vím...
krásná kapitola, osobně si myslím, že Draco tuší, že je to někdo jiný než Polly... ale to je fuk, hlavně aby rychle přišli na to, že za všechno může Pansy ;-) a už mlčím, tyhle moje dedukce...

Gweni,

(Tessa, 2. 10. 2009 20:31)

obávam sa, že toto bude celé viac menej romantika :( žiaľ :D

Och Och

(GwenLoguir, 2. 10. 2009 19:53)

Taká romantika.
A je to jasné.... ani mi nie sme tupí.

Slimča

(Tessa, 2. 10. 2009 19:18)

poviem len toľko, že táto kapitola bude kľúčová :D K čomu? Dozviete sa na konci :D

...

(Slimča, 2. 10. 2009 18:39)

"Bola preňho takým pokušením a pritom nemala ani len potuchy, že on vie, že ..." - To se dělá, takhle nedokončit větu? :D Asi nám neprozradíš, co ví, že??? Aspoň naznačit... Malinkóóóó... No tak nic, no. :D Budu to muset vydržet...

och joj

(Leannka, 2. 10. 2009 13:40)

Tak to vyzerá, že obaja malfojovia chcú Hermionku
....keby len vedel Draco na koho sa pozerá:)
úžasná kapitolka ako vždy
..som zvedavá na pokračovanie

pár vysvetlení

(Tessa, 2. 10. 2009 11:30)

Som napísala, že Hermy šla na návštevu k Potterovcom ako ona, to znamená, že pred príchodom do Malfoy Manor sa zase napila elixíru, len to nechcem stále spomínať, veď to je dúfam jasné, že Hermy nie je zábudlivka.

A krajšieho dráčika v google nemali :D