Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Srdce draka - 21. a 22. kapitola

2. 11. 2009

21. kapitola

 

Varovania

 

Obrázok Hermiona sedela v parku na lavičke a pozorovala chlapcov ako púšťajú svojho šarkana. Ten poletoval vysoko vo vzduchu nad ich hlavami a s radosťou sa im vysmieval. Samozrejme, Ginny ho navrhla začarovať. Myslela si, že by to bola pre nich lepšia zábava. A teraz stála neďaleko nich a dávala pozor, aby sa tá vyškierajúca obluda nezamotala do korún stromov, ktoré boli bohato farbisté.

„Hermy, Hermy, pozri ako nám to ide!“ vykríkol šťastne Scorpius a venoval jej kratučký pohľad, kým sa jeho plavovlasá hlávka ukrytá pod teplou čiapkou neskrútila naspäť k lietajúcemu vetroplachovi.

„Áno, krstná mama, pozri akí sme dobrí,“ zvolal nadšene i Albus. „Ešte sa nám ani raz nezachytil o konáre!“

„Ste obaja skvelí!“ zavolala na nich.

Ginny sa len spokojne zasmiala, zamávala jej a znova sa otočila k chlapcom.

Hermiona sa oprela o lavičku a ruky v rukaviciach si strčila do vreciek kabáta. Bola rada, že ju Ginny prehovorila, aby sa k nim so Scorpiusom pridali. Samozrejme, chlapca sa nemusela ani pýtať. Len čo sa o tom zmienila, bol nadšením bez seba. Jej myšlienky však jednostaj boli rozhárané, ako už napokon niekoľko posledných dní. Ustavične myslela na Draca, na celý ten prípad a na všetko, čo sa ho týkalo.

Bolo to však čoraz ťažšie, keď sa musela odpútať od myšlienok na Draca a doslova prinútiť sa myslieť a premýšľať nad prípadom. Vzdychla si a pozrela na nebo posiate bielymi mrakmi. Jasné a žiarivé slnko sa akoby vysmievalo jej problémom a poukazovalo na ich malichernosť. Zamračila sa, znova sa silou vôle prinútiac nemyslieť na Draca, na jeho pohľady, letmé, či kradmé dotyky a na jeho hlboký hlas, ktorým jej dokázal rozvibrovať v tele i také strunky, o ktorých nemala dosiaľ poňatia.

„Asi som žila príliš fádne a utiahnuto,“ pomyslela si zakaždým, keď sa tak stalo. Pousmiala sa nad jeho označením puritánky a nehnevala sa viac. V duchu si musela priznať, že mal pravdu. Žila utiahnutejšie ako mníška. Pre Merlina, veď mala dvadsať osem a stále bola panna! Znova si povzdychla, vytiahla ruky z vreciek, prela si ich o kolená a predklonila sa, oprúc sa o ruky. S Ronom to bolo iné. Pri ňom nemala dojem, že je taká ... žiaduca, príťažlivá a ... Proste bola taká ako vždy, obyčajné dievča, Hermiona Grangerová. Malá vševedka. Ale s Dracom ... Bože, to bolo niečo celkom iné. To napätie vo vzduchu, keď sa ocitli v jednej miestnosti, ten pocit, že ho potrebuje cítiť, alebo počuť a myšlienky na všetky jeho doterajšie bozky boli také intenzívne, že mala často dojem, že vyletí z kože.

Lenže do mysle sa jej znova vkrádali i iné veci. Myšlienky na to, čo bude, keď prípad vyriešia a ona bude musieť odísť. Všetko, čo teraz zažíva sa jednoducho skončí, stratí v nenávratne a čo jej ostane? Znova len spomienky? Zavrela oči, túžiac po tom, aby sa jej vyčistila myseľ od tých úvah, keď ju ktosi oslovil.

„To je váš syn?“ opýtal sa jej prívetivo akýsi muž.

Hermiona k nemu vzhliadla. Usmieval sa na ňu. Vyzeral veľmi príjemne. Mal krátke hnedé vlasy, svetlohnedé oči, okolo krku omotaný šál a oblečený kabát.

„Môžem si prisadnúť?“ ozval sa znova, zjavne pobavený jej ohúreným výrazom.

„Och, prepáčte, iste,“ riekla a posunula sa ďalej, aby mu spravila miesto.

„Tak ... je váš?“ zopakoval svoju otázku a Hermiona sa pozrela na Scorpiusa.

„Nie, som jeho guvernantka,“ odvetila chytro.

„Ach, aha,“ šepol zamyslene a zahľadel sa na chlapca tiež.

„Vždy s ním chodievala na prechádzky Brinna.“

„Poznáte ju?“ Hermiona sa zháčila. Pozerala sa naňho teraz viac nedôverčivo a podvedome sa natiahla za svojim prútikom. „Kto ste? Ešte ste sa mi nepredstavil, pane.“

Muž sa smutne pousmial. V jeho očiach mohla vidieť hlboký oceán bolesti, čo potvrdzoval i tón jeho hlasu, zastretý smútkom. „Predpokladám, že ak ste chlapcova guvernantka, žijete tam. Mali by ste si dávať pozor. Ste príliš krásna na to, aby ste skončila v studenej zemi.“

„Prosím?“ šepla, zvierajúc prútik rukou priam kŕčovito. Hoci ho mala vo vrecku, jeho hrot bol namierený priamo naňho.

„Dávajte si naňho pozor, bolo by smutné, keby ste boli jeho tretia obeť skôr ako mu v tom stihnem zabrániť.“

S týmto vstal a Hermione v tej chvíli docvaklo. Bol už od nej vzdialený pár metrov, keď naňho zakričala. „Lord Straton?“

Zastal, ale neotočil sa. O sekundu na to sa odmiestnil a ona nestihla spraviť celkom nič.

„Kto to bol?“ opýtala sa jej Ginny dychčiac, keď k nej dobehla.

„Myslím, že náš pán tajomný,“ hlesla, stále hľadiac na miesto, odkiaľ sa mladý muž odmiestnil.

***

Týždeň ubehol ako voda. Počasie bolo stále menej prívetivejšie a vonku sa ukázali prvé mrazy. Draco sa pozrel na hodiny v pracovni, keď oheň v kozube zmenil na chvíľu jasno-oranžové a žlté plamene na jedovato zelené a vystúpil z nich jeho otec so Scorpiusom. Presný ako vždy, pretože keď sa Luciusova noha dotkla dlážky v jeho pracovni, práve odbilo sedem.

„Ahoj ocko!“ zvolal jeho syn a rozbehol sa k nemu.

„Ahoj synček, aký si mal deň?“ opýtal sa, ako to mal vo zvyku a Scorpius mu v skratke – no dosť kvetnato – rozpovedal, čo robil.

Lucius si zatiaľ sadol do kresla a spokojne počúval vnukovo rozprávania o tom, ako sa učil lietať. Neušiel mu ani Dracov zamračený pohľad a uvažoval, či je to hnev, či žiarlivosť, že ho v tomto predbehol. Napadlo mu, že sa ho možno mal spýtať, ale čo už. Stalo sa. Keď sa o pätnásť minút neskôr ozvalo zaklopanie na dvere a dnu vstúpila Hermiona, Scorpius sa priam vytrhol z otcovho náručia a vbehol nadšene do toho jej. Ona ho objala a pobozkala za pozornosti oboch mužov v miestnosti, vzala ho na ruky a ospravedlnila sa im s tým, že ide chlapca okúpať a uložiť k spánku. Ani jeden nič nenamietal.

„Draco?“ ozval sa Lucius po chvíli, keď jeho syn aj o päť minút neskôr tupo civel na dvere.

Jeho syn si zmätene odkašľal, očividne celkom zabudol na jeho prítomnosť. „Čo je otec? Stalo sa niečo?“

Lucius sa zamračil. „No, popravde, tvoja matka mi čosi naznačila a mám dojem, že je načase, aby sme prehodili zopár slov.“

„Skutočne? A o čom?“ opýtal sa podozrievavo.

„O nej,“ odvetil prosto Lucius a usadil sa pohodlnejšie. „Zrejme sa ti páči,“ začal. „Nepopieram, že z nej vyrástla celkom príťažlivá žena, i keď je mi záhadou, čo sa ti na nej môže tak páčiť. Možno je v tom výzva, hm?“

„Výzva?“ zháčil sa Draco, netušiac, kam tým Lucius smeruje.

„Výzva, či sa ti ju podarí dostať do postele. Očividne ti tam sama dobrovoľne neskočí.“

„Otec!“ okríkol ho pobúrený Draco. „Prestaň ju urážať! Nie je to žiadna lacná pobehlica!“ priam cítil ako to v ňom vrie.

Luciusova tvár potemnela. „Takže má tvoja matka pravdu,“ poznamenal a premeral si svojho syna príkrym pohľadom.

„V čom?“ vyprskol Draco nahnevane.

„Že k nej cítiš čosi viac,“ odvetil úplne pokojne Lucius. „Dovoľ, aby som ti niečo prezradil, Draco. Nijaká žena na svete ťa nebude milovať pre niečo iné ako pre tvoje peniaze. Pamätaj na moje slová, chlapče. Muži ako my skutočnú lásku nepoznajú. To najlepšie, v čo môžeme dúfať je, že budeme mať dieťa, ktoré nás bude milovať.“

Draco naňho civel a nemohol uveriť tomu, čo mu práve povedal. „Prečo si to myslíš? Ako si k tomu vlastne dospel?“

Lucius mykol plecami. „Milovala ťa Asteria? Nemilovala. Mala ťa len rada, ako priateľa, ale nie ako partnera. Keby nebola jej rodina vo finančnej núdzi, dovolím si povedať, že by sa za teba nikdy nebola vydala.“

„Klameš! Ja viem, že ma ...“

„Nie, nemilovala. Dala sa ľahko kúpiť. Vieš, koľko presne stáli jej slová lásky?“

Draco zbledol, schoval si tvár do dlaní. „Nie a ani nechcem!“ Nemohol uveriť, čo mu to otec hovorí. Vari sa zbláznil Lucius, či on? Akoby mu čítal myšlienky.

„Viem, že mi neveríš, ale je to tak.“

Draco nepreriekol, len civel do prázdna s rovnako prázdnym pohľadom, ktorý mal v očiach. Odrazu akoby všetko stratilo zmysel. Všetko ...

„Grangerová je celkom pekná, ale tvoja matka mala pravdu, nikdy ťa nebude milovať.“

Draco sa naňho ani nepozrel.

„Hovorím ti to len pre tvoje dobro synak. Možno sme do tvojho života zasahovali s matkou pričasto, ale chceli sme len, aby si bol šťastný.“

„A preto si mi tak chytro vmietol pravdu do tváre?“ opýtal sa Draco s bolesťou v hlase.

Lucius pokrútil hlavou. „Ľutujem, ale musel som. Chcem, aby si pochopil, že to medzi vami nikdy nebude fungovať. Nemal si jej dovoliť, aby zostala. Zbytočne sa trápiš. A nechcem ani pomyslieť, čo to spraví s mojim vnukom,“ poznamenal. „Draco?“ vzhliadol k synovi, ktorý stále nereagoval, ale on videl, že je nahnevaný. Lenže bol jeho synom a kto mu mal radiť, ak nie on? Naozaj nechcel nič iné, len aby boli Draco so Scorpiusom šťastní.

„Odíď otec,“ vyriekol mrazivým hlasom, proti ktorému sa nedalo oponovať. Lucius vstal, vrhol na syna posledný krátky pohľad a stratil sa v zelených plameňoch jeho kozuba.

Pohľadom zavadil o zarámovanú fotografiu svojej nebohej manželky. Usmievala sa na nej. Pamätal si ten deň akoby sa bol udial len včera. Smiali sa, keď ju fotil, pretože jej jarný vánok stále strapatil vlasy a jednu z kučier zadúval do jej tváre. Zavrel oči a spomenul si na všetky tie spoločné chvíle, na všetky spoločné dni a noci a nemohol uveriť tomu, že by ho Asteria nebola milovala. Ak to bola skutočne pravda, musela byť potom veľmi dobrá herečka, pretože na to neprišiel.

„Do frasa! Do frasa so všetkým!“ zaklial, prudko sa vymrštil zo stoličky a zmietol všetko, čo mal na stole spolu s jej fotkou. Bol taký nahnevaný a frustrovaný, že z jeho tela samovoľne unikol prúd mágie, ktorý udrel do políc s knihami po jeho pravej ruke a oni vyleteli von. Žiarovka lampy pukla, dvierka skriniek sa otvorili, plameň ohňa horiaceho v kozube nabral na intenzite. Nízko nad stropom sa víriac v podivnom kruhu vznášali vypadnuté knihy, rozbitá fotografia, pergameny, ktoré mal na stole spolu s ďalšími vecami.

Hermiona nemohla uveriť vlastným očiam, keď sa rozbehla po chodbe za tým hlukom. Stála v dverách jeho pracovne s prútikom v ruke a teraz len ohromne civela na ten neporiadok a chaos. Draco stál pri svojom stole, tvár schovanú v dlaniach a až sa celý triasol. Nevedela, či od hnevu, alebo ... Napadlo ju, či naňho niekto znova nejako nezaútočil a rýchlo prebehla miestnosť, chytiac ho za ruky. Zatriasla ním.

„Draco!“

Pozrel na ňu a ju samotnú zasiahla intenzita jeho pohľadu. Rovnaká, možno väčšia bolesť ako videla v očiach mladého Stratona. Čakala, čo sa stane, no on len spustil ruky a objal ju, akoby ho práve toto mohlo zachrániť. Ale pred čím? Napadlo ju, keď sa podvolila tlaku jeho rúk. Jej ruky sa samé okolo neho ovinuli a ústa šepkali slovká upokojenia.

Odrazu ho počula zavzdychať. Nevedela si spomenúť, či to bolo prv ako sa jeho ústa dotkli jej ucha a špička jeho jazyka sa doň vnorila. Alebo či to bolo predtým, ako zaťahal zubami za jej ušný lalôčik. Alebo to vzdychla ona? Odrazu si uvedomila pár vecí. Priam neznesiteľnú horúčosť, ktorá sálala z ich tiel, Dracove ústa, ktoré prikryli tie jej a jeho ruky, ktoré sa vnorili do jej vlasov.

Nepostrehla, kedy ju oprel o stôl, ale cítila ako sa jeho ruky presunuli z chrbta na jej zadoček a nadvihli ju. Z pier jej uniklo spokojné zastonanie, keď sa jej vnoril do úst jazykom. Celú tvár jej zasypával bozkami, snažiac sa, aby nevynechal ani miestočko. Nebránila sa. Naopak, prsty mala ponorené v jeho jemných plavých vlasoch a jeho hlavu si pritláčala čo najbližšie. Nemohla dovoliť, aby prestal, keď to bolo také príjemné, také vzrušujúce ...

Zastonala, keď sa jeho ruka dostala pod jej svetrík a dotkla sa nahej pokožky jej bruška. Ani nevedela, kedy sa tak pohodlne usalašil medzi jej nohami a nechal ju ľahnúť si na stôl. Hral sa s ňou tak dôkladne, že prestala vnímať všetko ostané – okrem neho samotného.

„Draco,“ zaševelila, keď ucítila ako jej jeho ruka siahla na prsník a jemne ho hnietla. Znovu ju bozkával. Divoko, lačne, roztúžene. A ona mu oplácala bozky s rovnakou intenzitou, s rovnakou vášňou. Neexistovalo nič, len on a ona. Táto chvíľa ... Pokým sa od nej Draco odrazu neodtrhol a stiahol sa od nej.

Hermiona sa roztrasene pozviechala, hoci jej to chvíľu trvalo. A ďalšiu chvíľu jej trvalo rozhodnúť sa, či má vôbec prehovoriť. Neotvorila ústa. Namiesto toho sa zošuchla zo stola dúfajúc, že ju nohy budú niesť.

„Prosím choď, kým sa ... ovládam,“ vydýchol a ona bez premýšľania poslúchla. Ani si nevšimla, kedy veci, ktoré sa vznášali vo vzduchu spadli znova na zem. Dokonca zabudla i na to, že poobede dostala varovný list, o ktorom mu chcela povedať, keď sem šla. Teraz myslela len na jedno. Čo by sa bolo stalo, keby sa nestiahol.

 

22. kapitola

 

Neporušiteľná prísaha

 

 

Obrázok Draco sa rozhodol nechať Hermionu s Potterom v kaviarni, aby sa mohli pokojne pozhovárať, zatiaľ čo on so Scorpiom blúdili Šikmou uličkou a zhovárajúc sa obzerali si jednotlivé výklady obchodov. Draco mu sľúbil k piatim narodeninám nejaký špeciálny darček, hoci sa sám ešte nevedel rozhodnúť, či by to mala byť jeho prvá metla alebo nejaké zvieratko. Samozrejme, k myšlienke darovať mu metlu sa začal prikláňať len nedávno, keď jeho syn konečne prehovoril. I teraz sa naňho spokojne usmial, keď ho chlapec nadšene ťahal za ruku k ďalšiemu výkladu.

„Oci, pozri na to! To je úžasné!“ zhíkol, len čo sa nosom nalepil na výklad s vystavenými metlami. „Majú tu rovnaký model, aký máš aj ty!“ vykríkol nadšene, ukazujúc na blesk 3000.

„Samozrejme, mám ho práve odtiaľto. Je to najlepší obchod a majú v ňom tie najkvalitnejšie metly,“ potvrdil mu Draco.

„Aj Hermy má svoju metlu?“ opýtal sa zvedavo a uprel na svojho otca zvedavé očká.

Draco sa uškrnul. „Nie som si istý. Vieš, Hermiona sa vždy tak trochu bála lietania. Len presne neviem prečo. Nemyslím si, že by mala strach z výšok,“ pokrčil plecami a aj on pohľadom poláskal krásnu, novú metlu. Mala čiernu, lesklú rúčku, perfektné zahnutie, sedlo z dračej kože a samozrejme vedel, že bola airodynamická s perfektným brzdovým systémom. Prútie mala len o niečo svetlejšie ako bola farba rúčky metly, dokonale tvarované a pevne pozväzované. Priam z toho výkladu spievala: „Kúpte si ma!“

„Kedy si sa učil lietať na metle ty, ocko?“ opýtal sa ho Scorpius, keď konečne poodstúpil od výkladu s metlami.

„Keď som mal päť, či šesť ... neviem presne,“ odvetil zamyslene.

„Učil ťa lietať starký?“

„Hej,“ odvetil a vrátil sa na malý moment do detských čias, keď si spomenul na moment, kedy si v deň narodením rozbalil svoj úžasný darček a vysadol naň pod Luciusovým dohľadom. Iste, on ho učil lietať. Lenže v momente, kedy si spomenul na to, čo mu otec tak otcovsky naznačil pri ich poslednom rozhovore, vzkypela v ňom žlč. Nechápal ako len mohol tvrdiť, že ho Narcissa nemiluje. Vari bol načisto slepý? Dobre, čosi iné bolo jeho vyhlásenie, že mu Asteriu vlastne kúpili ... i s jej hranou náklonnosťou. Ale v hĺbke duše vedel, že jeho manželka nebola taká bezcitná, a že k tomu, aby sa stala jeho ženou ju donútili okolnosti. Bola to z jej strany obeť, ale on ju miloval. Svojim spôsobom. A snažil sa zo všetkých síl o to, aby bola šťastná. A tiež vedel, že i ona k nemu niečo musela cítiť a isto to nebola nenávisť, či obyčajná vďačnosť. Teraz bolo dobre, že o tej „transakcii“ vtedy nevedel. Ani len netušil, čo by si bol počal. Možno by ju bol schopný v hneve a zo zúfalstva celkom opustiť a zabudnúť na ňu i na ich syna. Lenže kam by spela jeho budúcnosť potom? Sklonil svoj pohľad k plavovlasej hlávke svojho takmer päťročného syna a usmial sa naňho. Bol to síce smutný úsmev, ale vyjadroval toľko lásky k tomu dieťaťu, koľko sa jej v ňom nachádzalo. Scorpius bol jeho všetko. Jeho celý svet. Presne tak, ako bola vždy ...

Vzdychol si a chytil svojho syna pevnejšie za ruku. „Myslím, že by sme mali ísť. Chcel si ísť ešte predsa do kníhkupectva a myslím, že potom môžeme vyzdvihnúť Hermionu a vrátiť sa domov, čo povieš?“

„Hej,“ pritakal spokojne chlapec a vykročil s otcom po dlhej ulici, predierajúc sa davom náhliacich sa čarodejníc a čarodejníkov.

***

Harry sa zamračene díval na list, po ktorom prebehol očami. Bol naozaj znepokojený a nielen tým listom. Napokon ho v tichosti opäť zložil a priložil do fascikla, ktorý mal so sebou. Ten vsunul do svojej čiernej brašne a starostlivo zavrel.

„Robíme si o teba s Ginny čoraz väčšie obavy, Hermiona,“ prezradil jej, zamyslene si miešajúc čaj v zelenej šálke.

„Ohľadom toho listu a prípadu?“ opýtala sa, čo nebola žiadna novinka. Vedela, že Harrymu sa čoraz menej pozdávala jej prítomnosť v Malfoyovom sídle, ale dala sľub, že mu pomôže očistiť meno. Okrem toho, ako inak by jej dovolil ostať tam bývať, keby nebola vymyslela ten náhradný plán?

„Iste, aj z toho mám obavy a celkom opodstatnené, ale ...“ odmlčal sa, lebo nevedel ako začať chúlostivú tému. Ginny trvala na tom, aby sa s ňou pozhováral i na túto tému a zistil viac, ale on sa zdráhal. Keby len mala Hermiona viac času a mohla sa stretnúť aj s Ginny, nie len s ním, jeho manželka by to vyriešila celkom hravo. O tom nepochyboval. Mala pre takéto veci cit a pochopenie. Bál sa, aby svoju priateľku niečím nerozhneval alebo nepopudil. To nechcel. Vedel, že Hermiona si zaslúži svoje šťastie presne tak, ako Ron alebo oni s Ginny. Ale nešlo mu do hlavy, ako by to chcela dokázať po boku Draca Malfoya. Oni dvaja boli tak rozdielni a odlišní po každej stránke, že to viditeľne bilo do očí. Iste, vraví sa, že protiklady sa priťahujú, ale ...

„Zase to ale,“ pomyslel si v duchu a uprel na ňu svoje smaragdové oči. „Ide o ... o teba a o Malfoya,“ povedal napokon pokojne a očami skúmal jej prekvapenú tvár. Videl, ako jej líca sfarbil rumenec a sklopil oči. Nemýlil sa. Naozaj sa doňho zamilovala.

„Čo tým myslíš? Čo chceš povedať?“ opýtala sa zmätene a rukami sa nervózne pohrávala s ružovou servítkou, ktorá doteraz ležala na bielom obruse vedľa jej poloprázdnej šálky kávy.

„Zaľúbila si sa doňho?“ opýtal sa priamo, pretože to robil vždy. Nevyhýbal sa problémom a keď bolo treba, hovoril o nich. Vedel, že toto je cesta k vyriešeniu problémov, nie ich skrývanie a maskovanie, či vyhýbanie sa im.

Hermiona otvorila ústa, ale bez slova ich znova zavrela. I Harry mlčal. Čakal, čo mu odpovie. A bol schopný čakať tak dlho, ako to bude potrebné.

„Ja neviem, Harry, neviem,“ odvetila po chvíli a sklopila zrak. „Nečakala som, že sa také niečo môže stať. Pravdou je, že k nemu niečo cítim, ale čo ... netuším. Viem, že sa zmenil, to som ti vravela už predtým. Je to celkom iný človek,“ riekla a uškrnula sa, „no, dajme tomu, že nie tak celkom, ale jedno je isté. Dospel a naozaj sa zdá, že prehodnotil svoje niekdajšie postoje a názory k niektorým sporným otázkam a ...“

„Hovoríš ako jeho obhajca,“ uškrnul sa Harry. „Mne sa nemusíš spovedať zo svojich citov, Hermiona,“ pošepkal a natiahol sa ponad stôl a vzal jej ruku do svojej. „Chcem len jedno, aby si bola šťastná. S Malfoyom, alebo bez neho. Mám však obavy, to musíš uznať. Je to predsa Malfoy a človek nikdy nevie, čo z toho chlapa vyvstane. Ak by ti ublížil ...,“ povzdychol si. „Nechcem ťa znova vidieť zlomenú ako vtedy, keď sa s tebou rozišiel Ron.“

Hermiona mu stisla ruku a nepatrne sa usmiala. „Nemôžeme vedieť, čo sa stane. Možno doňho naozaj zaľúbená som, možno nie. Neviem, či mi nezlomí srdce. V živote neexistujúc žiadne záruky Harry. A zvlášť nie v tom mojom.“

„Rob, čo uznáš za vhodné, ale dávaj na seba pozor, dobre?“

Prikývla, dopila svoju šálku kávy a pozrela na hodinky. Napochytro sa s ním rozlúčila a vybehla z kaviarne. Vedel, že ide za nimi. Za Malfoyom a jeho synom. Nechápal, ako sa k nim mohla tak ľahko pripútať, ale stalo sa. Jej život bol momentálne komplikovanejší ako labyrint, ale ...

„Dofrasa s ďalším ale!“ pomyslel si skleslo a rukou si prehrabol vlasy. Vedel, že by mal ísť i on. Okrem toho, mal v pláne ešte dnes navštíviť lorda Stratona, aby s ním prediskutoval isté veci. Mimo iné i to čudné varovanie Hermiony pred Malfoyom. Znechutene si odfrkol, keď si spomenul na nedávnu návštevu ministra i to, že mu stále odmietol dať príkaz na zabavenie Stratonovho prútika, aby ho mohli podrobiť kontrole.

***

Hermiona si cestou zapínala kabát a uvažovala nad tým, čo jej povedal Harry. Jeho indiskrétne otázky ju zaskočili, ale bola by dala ruku do ohňa za to, že mu to všetko nahučala Ginny. Uškrnula sa. Merlin, mala tú najvšímavejšiu a najvnímavejšiu kamarátku pod slnkom. Usmiala sa sama pre seba, keď sa rútila ulicou do kníhkupectva, kde sa mali stretnúť. Ruch ulice teraz halila biela chumáčovitá hmla, taká nepravidelná a tajomná, akoby niekto tam hore roztrhal bielučký nevestin závoj a rozhodil ho po Londýnskych uliciach.

Keď jej dopadla na plece čiasi ruka, prekvapene zhíkla a otočila sa, hoci nebola z tých, čo sa len tak vyľakajú. Napadlo ju, že to práve možno zavinila to nepríjemné počasie. Pozerala sa do nervóznej a bledej tváre Blaisa Zabiniho.

„Vyľakal som ťa?“ ozval sa ospravedlňujúco. „Prepáč, ale náhodou som ťa zbadal. Musím sa s tebou pozhovárať.“

„Blaise, musí to byť práve teraz? Nepočká to?“ súrila ho, mysliac na Draca a Scorpiusa, ktorí ju už iste netrpezlivo očakávali.

„Nie, je to naozaj dôležité. Myslím, že som na niečo prišiel.“

Hermiona zvážnela. „Niečo, čo sa týka prípadu?“ To ju zaujalo tak, že bola ochotná pár minút meškať. Veď čo by sa napokon stalo? Dozvedela by sa možno niečo užitočné. Ale aj tak nechápala, prečo sa Blaise chce zveriť jej a nie Dracovi, ktorý bol jeho najlepším priateľom. Teraz to však rozoberať nehodlala.

Zabini prikývol a nečakal, kým Hermiona privolí. Namiesto toho ju schmatol za ruku a ťahal ju za sebou cez ulicu na druhú stranu. Zamračila sa, keď si všimla ošúchanú ceduľku so skoro nečitateľným nápisom: „Zašitá ulička.“

„Musí to byť akurát tam? Zašitá ulička nie je práve bezpečné miesto na dôležitý rozhovor,“ protestovala, ale on trval nekompromisne na svojom.

„Ver mi,“ bolo všetko, čo povedal a neprestal ju vliecť za sebou.

Hermiona z toho mala nedobrý pocit. Nielen, že Blaise vyzeral čudne, ale aj sa tak správal. Okrem toho, čo také by mohol vedieť?

„Prezradila ti niečo Pansy?“ opýtala sa šeptom, aby ju nik nezačul, ale on ju karhavo zahriakol.

„Nie tu! Vydrž!“ vrhol na ňu krátky, podráždený pohľad a znova jej trhol rukou. Sykla, pretože tentoraz ju to zabolelo.

„Blaise, do kotla, kam ma to vlečieš!“ zasipela zlostne a vytrhla sa mu, rozhodnutá nespraviť už ani krok, kým jej všetko nevysvetlí. Obzrela sa okolo seba. Úzke uličky pomedzi stavby mali ošarpané steny a na viacerých miestach bola oletená omietka a bolo vidno staré, červené tehly. V Zašitej uličke to nevyzeralo vôbec vľúdne, ale skôr desivo. Porozbíjané okná, všade čudný zápach, ktorý určite vychádzal zo stoky, či kanalizácie a tých pár ľudí, ktorých stretli cestou pôsobili ako bosorky a bosoráci s tou najčernejšou dušou. Dokonca by prisahala, že jeden chlap bol určite vlkolakom. Všimla si, že sa dostali do slepej uličky.

„Tak čo sa deje?“ naliehala, keď sa od nej odvrátil a rukami si trel spánky, akoby sa chcel zbaviť mučivej bolesti hlavy. „Čo si mi to chcel povedať?“

„Nemôžem inak,“ povedal trasúcim sa hlasom. „Nikdy som nebol žiadny anjel, ale toto som ešte nespravil!“ zakvílil, stále od nej odvrátený, s mierne ohnutým chrbtom dopredu, akoby ho ťažilo samotné svedomie.

„Blaise?“ začala opatrne, ale v tom okamihu už mala svoj prútik v ruke. Hoci nerozumela tomu, čo hovorí, vedela, že niečo nie je tak, ako má byť. Keby nebola taká sústredená na Blaisa, možno by si bola všimla tmavý tieň na druhom poschodí v okne jednej z tých budov.

„Si taká ... krásna,“ šepol, keď sa k nej otočil. Oči mal červené a vyzeral, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať. Natiahol k nej ruku a prešiel jej hánkami prstov po tvári vyštípanej od mrazu. „Si preňho ako stvorená,“ pokračoval vo svojom monológu. „Ste si takí podobní i napriek tej všetkej odlišnosti ... keby si len vedela, čo všetko pre teba urobil ...“ jachtal ďalej. Keď ju ovanul jeho dych, pochopila, že nie je celkom pri zmysloch. Bol podnapitý, ale nie tak veľmi, aby si neuvedomoval, čo robí.

„Blaise, čo sa deje?“ ozvala sa znova, no on akoby ju ani nepočul. „Vieš, že mi môžeš veriť.“ Jej hlas znel temer súcitne.

„Všetko mohlo byť inak, vieš to?“ opýtal sa jej namiesto odpovede. „Len keby ma bola milovala. Ale i ja mám na tom svoj podiel viny Hermiona. Keby som sa s ňou len vtedy nevyspal ... Merlin! Ako ju nenávidím!“ vykríkol a zaškrípal zubami, z čoho sa zachvela a na tele jej naskočili zimomriavky.

„Blaise, do kotla, povedz mi konečne o čom to hovoríš!“ vyštekla naňho nahnevane, ale bolo to len kvôli tomu, že sa začínala báť. Hnev býval občasným prejavom jej ženskej bezmocnosti. Ozaj len občasným. Všetko sa snažila vysvetliť si a zdôvodniť rozumom, ale teraz sa zdalo, že je naňho krátka. Nechápala súvislosti, nevedela o čo mu ide.

„O tomto!“ okríkol ju a stiahol si z ruky koženú rukavicu. Zrak jej padol na dve prekrížené čiary. Jedno veľké X vyryté do kože na hrbte jeho ruky. O krok cúvla. Pred tým si to nevšimla. Vždy keď sa stretli mal na rukách rukavice. Aké prezieravé ...

„Ako dlho to už máš?“ opýtala sa ho opatrne. „Od Halloweenu?“

„Na tom nezáleží Hermiona,“ odsekol skľúčene. Rozhliadol sa okolo seba a rozhodiac rukami ukázal na staré, ošarpané budovy a zadný dvor, kde sa nachádzali, stojac proti sebe. „Okázalé miesto na náš duel, čo povieš?“ opýtal sa a v mihu vytiahol zo svojho vrecka prútik.

„Blaise,“ zašepkala, nespúšťajúc ho z očí.

„Nič nevrav, moja malá vševedka, vieš dobre, čo to znamená. Neporušiteľná prísaha sa nedá zrušiť. A ja nechcem zomrieť,“ zachripel a pery sa mu skrivili v ľútostivej grimase. Hermiona sa striasla. Vedela, že jeho ľútosť je úprimná, lebo mu to čítala nielen v tvári, ale aj v užialených očiach, ale rovnako dobre si uvedomovala, že Blaise Zabini neustúpi, kým nesplní svoju prísahu. Jediné, čo mohla, bolo použiť fígeľ a svoj rozum. A tiež prútik, keby naozaj došlo k ich duelu.

„Takže ma musíš zabiť?“ opýtala sa, len aby získala čas a niečo vymyslela, kým bude Blaise zamestnaný rozprávaním. Netušila však, že Blaise nie je z tých, ktorý radi tárajú do vetra, ak má dôjsť na činy.

Prikývol. „Nechcem, ver mi, že to ľutujem, ale na to je už neskoro. Sľub bol daný.“ A skôr ako sa stihla spamätať vypálil po nej prvú kliatbu. Zelený lúč, ktorý mu vytryskol z prútika ju takmer zasiahol. Počula ako zakvílil, keď netrafil a vrhol znova ďalšiu kliatbu. Bránila sa a vytvorila obranný štít. Hneď potom ho zasiahla presne miereným kúzlom a v momente, keď ho hodilo tvrdo o stenu jedného z domov vybehla z toho úzkeho dvora, snažiac sa dostať späť medzi ľudí. Vedela, že tam by na ňu nezaútočil. Lenže Blaise jej bol v pätách. Počula ako za ňou volá, že sa mu neschová, že neujde. Musela sa znova schovať za staré popolnice, keď po nej vyslal ďalšiu kliatbu. Dúfala, že bude mať šťastie a tá príhodná hmla, ktorá sa lenivo prevaľovala i Zašitou uličkou jej len napomôže. Aj ona po ňom vrhla dve iné kliatby, keď vykukla zo svojho útočiska, ale tentoraz ho nezasiahla, iba spomalila, keď sa z domu odlúpol veľký kus omietky a Blaise si musel chrániť hlavu.

Hermiona znova vyrazila zo svojho úkrytu a zahla za roh budovy, omaľovanej škaredou zelenou farbou, pripomínajúcej uschnutú trávu. Blaise znova vykríkol a kliatba veľmi tesne minula jej hlavu. Bola tak blízko, že mohla cítiť jej horúčosť a intenzitu mágie, s ktorou bola vypálená. Srdce jej búšilo až kdesi v krku, keď si dovolila obzrieť sa. Bol blízko, doháňal ju, no zrazu zastal. Vo chvíli, keď ona vrazila do čejsi pevnej hrude.

„Draco,“ vydýchla úľavou, ale muž pred ňou si ju nevšímal. S vystretou rukou a prútikom namiereným na niekdajšieho priateľa sa tváril ako stelesnený boh pomsty. Stiahol Hermionu za svoj chrbát a hlas, ktorým oslovil Blaisa bol mrazivejší ako počasie na Antarktíde.

„Vysvetlíš mi, čo to má znamenať prv, ako ťa zabijem?“ opýtal sa ho, len čo ho jediným švihnutím svojho prútika  odzbrojil.

Blaise sa pozrel na svoj prútik, ktorý dopadol sotva na dva metre od neho. Ale Draco si ho neprivolal. Akoby ho nezaujímal.

„Draco, ja ... ja ...“ jachtal a cúval pred ním, kým ho Draco kúzlom nezrazil na kolená.

„Hovor!“ prikázal mu a Blaise sa rozvzlykal. Naozaj sa rozplakal. Teraz ho Hermiona naozaj ľutovala. Všetko by bolo v tej chvíli ľahšie, keby vedela, že ju napadol a chcel zabiť úmyselne, ale on svoj čin úprimne ľutoval.

„Nemohol som inak!“ zakvílil, krčiac sa pred nimi na kolenách. „Musel som ju zabiť! Bol si taký slepý, že si si to nevšimol!“ vykríkol a i jemu ukázal svoju poznačenú ruku. „A to si vravíš najlepší priateľ?!“

„Nie si viac hoden vypustiť slovo priateľ zo svojich prekliatych úst! A teraz hovor! Kto to bol? Komu si prisahal?“ žiadal si od neho Draco odpovede a bolo mu celkom jedno, že bol zaviazaný sľubom. Bol odhodlaný vypáčiť z neho priznanie i nasilu, hoci vedel, aký koniec ho čaká. Draco však vedel, že v čiernej mágii existuje kúzlo, ktorým sa dá sľub zrušiť. A nepochyboval, že Potter ho pozná, bol predsa najlepším aurorom Ministerstva. Na Blaisa bol síce nahnevaný, ale ani on nebol slepý, aby nevidel jeho ľútosť. Hnev a strach mu však zatemnili myseľ. No nie natoľko, aby svoju vyhrážku splnil. Túžil konečne odkryť to tajomstvo, ktoré ho prenasledovalo, a pre ktoré dnes mala Hermiona zomrieť. A hneď potom, čo im Blaise povie pravdu, poputuje do Azkabanu. Vedel, že musí byť potrestaný za to, čo chcel vykonať.

„Nechcel som!“ zaškrečal užialene a vrhol pohľad na Hermionu, ktorá stála teraz vedľa Draca a ľútostivo naňho civela. „Hermiona ja ...“

Zelený záblesk svetla, ktorý sa odniekiaľ vzal zasiahol Blaisa Zabiniho do chrbta. Draco i Hermiona ohromene civeli ako sa mu pretočili modré oči zaliate slzami a on padol bezvládny na zem. Obaja zmeraveli, pripravení v očakávaní útoku, či útočníka, ale nestalo sa nič. Blaise bol mŕtvy a po jeho vrahovi nebolo ani stopy.

Draco ustrnul. Cítil ako sa doňho Hermiona zakvačila rukami. Objal ju okolo pása a objal tak mocne, ako len mohol.

„Počkaj tu!“ prikázal jej a rozbehol sa smerom, kde zachytil akýsi neurčitý pohyb.

„Draco!“ zvolala za ním, ale už ju nepočul. Najradšej by sa bola rozbehla za ním, ale nechcela tu nechať Blaisovo telo len tak. Namiesto toho poslala Harrymu patronusa. Premiestnil sa k nej do troch minút spolu so svojimi piatimi kolegami. Zohol sa k mŕtvemu ako prvý s coronerom po svojom boku. Ten samozrejme konštatoval iba smrť. Hneď na to ako sa uistil, že je v poriadku, Harry ju predbežne vypočul a vybral sa za Dracom. Kúzlom sledoval jeho stopy spolu so svojim zástupcom, zatiaľ čo jeho podriadený zaisťovali dôkazy a miesto činu.

O necelých pätnásť minút sa Draco s Harrym vrátili, zhovárajúc sa. Obaja sa tvárili smrteľne vážne, obaja mali rovnako zamračené tváre. Harry Dracovi čosi povedal, ten prikývol a vrátil sa k Hermione. Prekvapil ju, keď ju tam pred všetkými, dokonca i pred Harrym objal.

„Si v poriadku?“ zašepkal s perami pri jej uchu a ona prikývla. „Nechcem si ani predstaviť, čo by sa bolo stalo, keby som nebol prišiel,“ zamrmlal stále neveriac tomu, čomu sa jeho najlepší priateľ prepožičal. „Chcel ťa naozaj zabiť!“

Hermiona sa konečne vymanila z jeho objatia, hoci sa v ňom cítila bezpečne a príjemne. K Blaisovi Zabinimu, ktorý stále ležal neďaleko nich na chladnej zemi, teraz prikrytý šedou plachtou, necítila žiadnu nenávisť. Ako povedal, nemohol za to. No, nie tak celkom. Pretože keby nebol podľahol tej záhadnej žene, keby sa nebol opil a keby jej neprisahal, nič z toho by sa nebolo stalo. Nemusel by ju ohrozovať a hlavne, nebol by teraz mŕtvy. Vedela, že za jeho vraždou nestojí nik iný ako tá tajomná dáma. Ak to bola dáma a ak im hovoril pravdu. Teraz mohla zrejme z listu podozrivých vyškrtnúť ďalšie meno. Pansy Parkinsonovú.

„Mali by sme ísť. Musia toto miesto zaistiť a prešetriť. Potter vravel, že nás budú chcieť ešte raz podrobnejšie vypočuť a prešetriť naše prútiky.“

Prikývla. „A Scorpius?“

„Je s mojou matkou a otcom. Vlastne to on ma sem poslal.“

Spýtavo sa naňho pozrela. „Mal niečo ... ako zlú predtuchu, že si v nebezpečenstve.“

Vyskočilo jej obočie a on len bezradne pokrčil plecami. „Neviem ako je to možné, ale je to tak. Mali sme šťastie, že sme na ulici náhodou stretli mojich rodičov. Nemusel som ho ťahať zo sebou, ani ho nechávať v tom kníhkupectve.“

Hermiona pocítila, ako ju chytil za ruku a pozdravil sa s Potterom. I ona kývla Harrymu, ktorý tentoraz civel na ich spojené ruky. Keď sa jej pozrel do očí, len sa uškrnul a mykol plecami. Bol čas ísť. Prešli tou strašnou ulicou a dostali sa na námestie svätého Agripa. V kaviarni na druhej strane námestia ich čakal Scorpius so starými rodičmi. Prv, než však vošli dnu, Hermiona si vymanila ruku z jeho zovretia. Nesúhlasne sa na ňu zamračil, ale nepovedal ani slovo. Keď vošli dnu, Scorpius sa k nim rozbehol a vrhol sa Hermione do náručia s uslzenou tvárou.

 

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

....

(Jenny, 3. 11. 2009 9:01)

áááách, tak blízko =D....ale skončilo to v pohode...hm...3 kapitoly??? =D =D
skvelá kapitola. som zvedavá, čo sa stalo tomu lordovi Stratonovi (ak to bol on)...a prečo bol taký smutný...a naozaj sa Asteria za Draca vydala pre prachy???...hm...
no som strašneeeee zvedavá na ďalšiu kapitolku =)

Mon,zlatko,

(Tessa, 2. 11. 2009 22:32)

Dožič im trochu času,cca.ešte tak 3 kapitoly:)

ach, ty si ale krutá!

(Mon, 2. 11. 2009 21:36)

chudáka si už potrápila dosť, zľutuj sa!

bola to super kapitola

(Leannka, 2. 11. 2009 21:27)

čakala som ako tá ehm stolová scéna skončí. ale myslím, že si urobila dobre keď si to nenechala zájsť ďalej ale raz sa pohnúť musia...
teším sa na pokračovanie