Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Srdce draka - 15. a 16. kapitola

21. 10. 2009

15. kapitola

 

Dve slečny Pollyfaxové

 

Obrázok Hermiona nervózne pochodovala po chodbe nemocnice sv. Munga, občas pozrúc na biele dvojkrídlové dvere, za ktorými zmizlo pár ošetrovateľov v mätovo zelených róbach spolu s Dracom, ktorého za nimi levitovala dvojica mladých praktikantov na nosítkach. Stále nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Toto bol už druhý pokus, čo ho chcel niekto zabiť. O nič iné sa jednať nemohlo. Prvý raz zasiahla Malfoya kliatba a teraz vypil otrávené víno. Keby za ním nebola náhodou šla, nevedela si predstaviť, čo by sa stalo. Lord Blaise sa ešte teraz spamätával z toho šoku. Iste, i on sa mohol stať obeťou, lebo i on držal v ruke pohár s tým istým otráveným vínom. Hermiona vedela, že či Malfoy bude súhlasiť, alebo nie, oznámi to Harrymu a hoci bez jeho povolenia, povie mu o tých dvoch prípadoch napadnutia, lebo si bola istá, že Malfoy neoznámil na úrade ani prvý útok na svoju osobu. Prečo by mal teda ohlásiť druhý, no nie?

Strhla sa, keď sa dvere otvorili a celá skupina znova vyšla zo sály. Pozrela sa na Malfoyovu bledú tvár skôr, ako ho preniesli do jeho izby a hneď nato schmatla za rukáv jedného z liečiteľov, zvierajúc ho priam kŕčovito svojimi štíhlymi prstami.

„Ako je na tom?“

„Ste rodinná príbuzná? Informácie o pacientovom stave môžem poskytnúť jedine rodinnému príslušníkovi,“ upozornil ju muž v stredných rokoch a jej myseľ horúčkovito pracovala.

„Samozrejme,“ riekla náhle. „Som jeho snúbenica,“ odvetila pohotovo, a vôbec jej nevadilo, že zaklamala.

„Ach, tak teda,“ odkašľal si liečiteľ a prehovoril. „Lord Malfoy bude v poriadku. Podarilo sa nám identifikovať druh jedu. Jedná sa o celkom obyčajný strychnín.“

„Strychnín?“ zopakovala a liečiteľ prikývol.

„Najčastejšie sa podáva v tekutej forme zamiešaný do nápojov. Je prudko jedovatý a smrť nastáva po počiatočnom ochromení organizmu do piatich minút. Lord Malfoy má šťastie, že ste mu podali bezoár. Ten spomalil závratné účinky jedu. Váš snúbenec vám vďačí za život,“ usmial sa na ňu.

Hermiona však nebola v stave úsmev mu opätovať. „Čo s ním bude teraz?“

„Ako som povedal, jed bol stanovený, protijed podaný. Do zajtra by mal byť váš snúbenec v poriadku. Po rannej vizite ho budeme môcť prepustiť.“

„Môžem ho vidieť?“ ani sama nevedela, prečo sa ho to opýtala a už vôbec nie, prečo za ním chcela ísť ... no, možno sa len chcela uistiť, že všetko, čo jej hovoril liečiteľ je pravda. Chcela sa len uistiť, že Malfoy bude žiť. A napokon, keď sa už rozhodla zahrať sa na jeho snúbenicu, zrejme sa to asi aj očakávalo, že ho bude chcieť vidieť.

„Iste, ale spí, ak vám to nebude vadiť. A musím vás upozorniť, že môžete byť skutočne len chvíľku,“ pripomenul jej a odkráčal preč.

Hermiona vošla do izby bez zaklopania. Aj tak by jej neodpovedal, veď spal. Presne ako povedal liečiteľ. Cez neveľké okno presvitali do izby lúče zapadajúceho slnka. Pristúpila nesmelo k posteli, pozorne sa dívajúc na jeho popolavú tvár. Obraz z noci, keď ho ošetrovala celého zakrvaveného sa jej vybavil v plnej sile. Vyľakala sa, to iste, ale mohla byť na seba hrdá, že nestratila hlavu. Keby sa tam nebola objavila, mohol byť Malfoy mŕtvy. Vôbec to nechápala. Kto usiloval o jeho život? Nebola to len ďalšia šialená hra tých troch slizolinských nafúkancov, aby od neho odvrátili hroziace nebezpečenstvo z vrážd, pri ktorých bol hlavným podozrivým?

Vzdychla si. Nevedela si ani len predstaviť, že by Malfoy takto hazardoval s vlastným životom a so životom svojho syna, ktorý bol na ňom závislý. Nie, určite nie. Veď mohol zomrieť!

Natiahla k nemu ruku, uvedomujúc si jemné chvenie prstov, keď prešla hánkami po jeho bledom líci. Odhrnula mu z čela prameň vlasov a chvíľu tam stála bez pohnutia, zvierajúc v rukách remienok koženej, čiernej kabelky.

Rozhodla sa. Len čo vyšla z nemocnice u sv. Munga, vybrala sa priamo na Ministerstvo mágie za svojim najlepším priateľom.

***

Harry sa nepokojne prechádzal po svojej pracovni. „Vôbec sa mi to nepáči, ale vôbec. Namiesto toho, aby sa prípad rozmotával, stále viac sa komplikuje.“

„Ja viem Harry a mrzí ma to. Neviem, či som ti to vôbec mala povedať. Som zvedavá, ako sa k tomu vyjadrí Malfoy, keď sa dozvie, odkiaľ to vieš,“ zašomrala nepokojne.

„Nič sa neboj. Aj tak by som sa to bol dozvedel. Veď vieš, že zlé správy sa šíria rýchlejšie ako tie dobré, nie?“

Prikývla, žmoliac v rukách remienok kabelky.

„Pripomenulo mi to situáciu, keď sa vtedy na škole skoro otrávil Ron. Vieš, tou Slughornovou medovinou, ktorú nastrčil nik iný ako Malfoy. Hm, je to zvláštne nie? Možno irónia osudu,“ uvažoval nahlas. „Očividne sa niekto pokúša o jeho život a on neohlásil ani prvý pokus!“

„Máš pravdu, no nemyslím si, že je to nejaký trik z jeho strany. Keby si vedel, ako má rád svojho syna,“ vzdychla, „viem, že by ho takto neohrozil.“

Harry sa na ňu skúmavo zahľadel. „Vieš, že verím tvojmu úsudku. Vždy to tak bolo. Uvažujem, že sa na Manore zastavím zajtra doobeda. To by už mohol byť Malfoy doma.“

„Asi to tak bude najlepšie. Musím ísť Harry, nechcem nechať Scorpiusa dlhšie samotného, keď neviem, komu v tom dome vlastne môžem vlastne veriť. A mimochodom, nezabudni si preveriť Zabiniho. Pokiaľ viem, videla som tú fľašu v jeho rukách, keď prišiel na Manor. To, že sa ho nenapil s Malfoyom je predsa len podozrivé.“

Harry prikývol, podišiel k nej a objal ju. „Dobre. Zájdem za ním ešte dnes. Dávaj si pozor, dobre?“ Hermiona prikývla a stúpla si ku kozubu, vezmúc si za hrsť letaxového prášku. Naposledy sa naňho povzbudivo usmiala a zmizla v zelených plameňoch.

Harry si dal zatiaľ zavolať svojho asistenta. „Zac,“ oslovil vysokého mladíka, keď zaklopal a vstúpil do jeho pracovne.

„Áno, šéfe?“ opýtal sa veselo, no zvážnel, keď zbadal Harryho výraz tváre. „Deje sa niečo?“

„Deje a nie som si istý, čo si o tom myslieť. Ide o Malfoyov prípad.“

„Niečo nové?“ vyzvedal a usadil sa na stoličku oproti Harrymu. Harry si premeral pohľadom svojho asistenta. Bol vysoký, atletický typ, najlepší žiak v ročníku. Bývalý bystrohlavčan. A skvelý auror. Bol ako jeho pravá ruka.

„Tak sa zdá, že sa lorda Malfoya pokúša niekto odstrániť.“

Zachary Writte vytreštil prekvapene oči. O tomto prípade bol dokonale informovaný. Akurát, čo nevedel a čo mu Harry zatajil, bolo Hermionino tajné nasadenie. Nechcel ju zbytočne ohroziť, hoci Zacovi veril.

„Ide už o druhý pokus, pokiaľ sú moje informácie správne,“ prezradil Harry.

„Veď nič nebolo hlásené. Tak ako to viete, pane?“ čudoval sa Zac, nevychádzajú z údivu.

„To nie je dôležité, podstatné je, že to na celý prípad vrhá iné svetlo. A teda sa môžeme domnievať, že v prípade nemusí byť hlavným podozrivým lord Malfoy, ale niekto iný. Možno práve ten, kto mu už druhý raz siahol na život. Zdá sa, že našťastie neúspešne.“

„To dáva zmysel, ale aj tak, pane, nemyslíte si, že ide len o lesť zo strany lorda Malfoya, ako sa zbaviť postu hlavného podozrivého?“

„Aj nad tým som uvažoval, ale nie, nemyslím si to, Zac.“

Jeho asistent len prikývol. Nemienil sa s ním prieť. Vždy, doteraz naozaj vždy mal jeho vedúci pravdu. Nevedel, ako to robí, ale bol dobrý v tom, čo robil. Napokon, všetci predsa vedeli, že je pre túto prácu ako stvorený.

„Zajtra navštívim lorda Malfoya osobne, len čo dostanem správu od sv. Munga, že bol prepustený do domácej liečby. Od vás chcem, aby ste začali sledovať jeho sídlo ako náhle k tomu získam povolenie od ministra. Myslím si, že by to nemal byť problém. Oboznámim ho s novými skutočnosťami a uvidíme, čo povie. Dobre, zatiaľ je to všetko. Neskôr si vás ešte zavolám a preberieme spolu podrobnosti.“ Harry sledoval odchádzajúceho Zaca. Vstal a prešiel  k skrini, vyberúc z nej spis Malfoyovho prípadu. Nutne si potreboval poznačiť pár dôležitých zmien a pár nápadov.

***

Draco trval na tom, aby ho prepustili z nemocnice ešte v ten večer. Výsledky predbežných testov boli v poriadku a on sám sa cítil dobre, takže nevidel dôvod, prečo by mal dlhšie ostávať v nemocnici.

Keď sa obliekal do svojich vecí, trochu sa vypytoval nevrlo zazerajúceho liečiteľa. Nezazlieval mu to, vedel, že s jeho predčasným odchodom nesúhlasí a musel podpísať revers, že to berie na vlastnú zodpovednosť. Ale stále mal pár otázok nezodpovedaných.

„Ako vravím, lord Malfoy, zachránila vás vaša snúbenica. Predstavila sa ako slečna Pollyfaxová. Mali ste veľké šťastie, že vám poskytla prvú pomoc,“ odvetil liečiteľ.

Draco naňho len zarazene civel. Iste, slečna Pollyfaxová mu pomohla, to by ešte chápal, ale prečo ten muž tvrdil, že je jeho snúbenicou?

„Takže ona ma sem priviedla?“ uisťoval sa.

„Nie, privolala nás do vášho sídla, odkiaľ sme vás preniesli špeciálnou letaxovou sieťou pre naliehavé prípady, tzv. RZP.“

„R.Z.P. znamená – Rýchla zdravotná pomoc, lord Malfoy.“

„Chápem,“ odvetil.

„Naozaj vás nepresvedčím, aby ste ostali cez noc na pozorovanie?“ skúsil naposledy liečiteľ, ale Draco zavrtel hlavou. Nechcel tu stráviť ani minútu dlhšie ako musel.  Nemal rád to prostredie. Naposledy, keď tu bol, musel bezmocne čakať len na to, aby mu oznámili, že jeho manželke nemôžu pomôcť, že je príliš neskoro. Podvedome to vedel, lenže jeho strhaná, zúfalá myseľ to odmietala zobrať ako fakt. Nedalo sa nič robiť.

Striasol sa pri pomyslení, že ho od smrti delil len vlások. Nevedel si predstaviť, čo by sa stalo s jeho synom, s jeho Scorpiusom. Nechcel z neho spraviť sirotu. A nemal to ani v úmysle. Lenže kto bol taký hlúpy, že sa ho pokúšal zabiť? Už nevedel, či môže dôverovať samotnému Blaisovi. Povedal mu síce, že tú fľašu vína našiel pred dverami domu, ale pokojne si to mohol vymyslieť. Dôvody na jeho odstránenie mohol mať i viacero. Kto vie, čo mu narozprávala Pansy, možno to bola jej pomsta. Vzdychol si, zaboriac ruky do vlasov. Bol taký unavený. Len čo sa vynoril z kozuba v salóne, okamžite vyšiel na poschodie. Musel skontrolovať Scorpiusa. Musel sa uistiť, že jeho syn je v poriadku.

Keď však vošiel do jeho izby a zažal prútikom sviece, vytreštil neveriaco oči. Nebol tam. Nebol vo svojej posteli, nebol vo svojej izbe. Draco sa vyľakal. Nevedel, čo má robiť a chvíľu len tak horúčkovito pochodoval po izbe, kým mu nenapadlo použiť jednoduché sledovacie kúzlo. Na podlahe sa začali vynárať drobné stopy nôh jeho syna, vedúce na chodbu a do krídla domu, kde bola len jediná obývaná izba. Draco uveličene zastal pred dverami svojej guvernantky a uprene sledoval synove stopy, ktoré hneď i zmizli. Avšak odhalil i ochranné kúzlo a dalo mu trochu práce, kým ho zrušil. Ani toto zistenie ho práve neupokojilo a mohol len dúfať, že je jeho syn v poriadku. Vedel, že tam je, lebo jeho stopy viedli za tie dvere a on netušil, čo spraviť. Mal vojsť? Mohol vôbec vojsť? Mal na to právo, ak tam bol jeho syn, ale ... Ten boj so sebou zvádzal len chvíľu, kým sa konečne nerozhodol vstúpiť. Dvere sa snažil otvoriť čo najtichšie a rovnako nehlučne našľapoval. Rozsvieteným prútikom blúdil po tmavej miestnosti, kým nenašiel posteľ.

V hrdle mu navrela akási hrča, ktorá mu bránila prehltnúť. Jeho syn si spokojne hovel v náručí svojej guvernantky, rukou pritlačenou k jej hrudi, presne na mieste, kde cítil tlkot jej srdca. Jeho plavé, jemné, kučeravé vlásky boli rozhodené na vankúši rovnako ako jej tmavé. Obaja vyzerali tak pokojne ... vyzerali tak, akoby k sebe patrili. Draco sa smutne pousmial. Keby žila Asteria, ona by ho takto nežne zvierala v náručí. Lenže Asteria patrila minulosti a spomienkam. Žena, ktorá v spánku objímala jeho syna bola prítomnosťou. Ich prítomnosťou a on si mohol len želať, aby bola aj ich budúcnosťou. Nevedel, ako dlho ich takto pozoroval a počúval ich pokojné oddychovanie, ale v jeho srdci sa zrodila malá smietka žiarlivosti voči vlastnému synovi a to len kvôli tomu, že v takej krátkej dobe dokázal to, čo sa nedarilo jemu. Uškrnul sa. „Ešte šťastie, že som taký trpezlivý,“ pomyslel si spokojne, keď opúšťal miestnosť. Ochranné kúzlo obnovil a vrátil sa do svojej izby. Bol na smrť unavený.

***

Draco sedel vo svojej pracovni, keď sa v salóne strhol krik. Vedel, komu patrí ten „nežný“ hlások. Jeho švagrinej, Daphne. Avšak netušil, čo ten hurhaj má znamenať. Chcel vyjsť na chodbu a zistiť, čo sa deje, keď sa dvere na jeho pracovni otvorili a Daphne dnu vtlačila jeho guvernantku. Mierila na ňu svojim prútikom a ten jej držala v druhej ruke.

„Čo sa stalo?“ zháčil sa Draco, preskakujúc pohľadom z jednej na druhú.

„To nech ti povie táto osoba!“ vyštekla Daphne.

Hermiona sa snažila byť statočná, ale chvela sa. Nie strachom, no zlosťou, že nebola opatrnejšia. Mala byť, veď pomáhala Harrymu! Až teraz si uvedomila, že bola veľmi ľahkovážna.

„Slečna Pollyfaxová?“ otočil sa k nej Draco, ale Hermiona naňho vrhla len krátky, porazenecký pohľad.

Daphne do nej znova štuchla, aby ju prinútila postúpiť ďalej do izby. Hermiona tak nevoľky urobila.

„Mal by si si vyberať zamestnancov pozornejšie, Draco,“ povedala nebezpečným hlasom Daphne. Nespúšťala Hermionu z očí, stále na ňu mieriac svojim prútikom.

„Tak povie mi niekto, čo sa tu deje?“ ozval sa zlovestným hlasom a jeho švagriná mu konečne venovala svoju pozornosť.

„Iste, drahý. Len čo som sa dozvedela o tom, že si sa stal terčom útoku neznámeho páchateľa, rozhodla som sa navštíviť ťa a priznám sa, prehľadať veľmi pozorne izbu tejto osoby. Aby si vedel, nielen, že mi nie je sympatická, ale od prvej chvíle jej nedôverujem. A mala som pravdu!“ vyhlásila víťazoslávne. „Pozri,“ povedala a zavolala na jedného z domácich škriatkov. „Pod jej posteľou bola taška s dvojitým dnom. Celkom dobrý nápad, ale,“ uškrnula sa posmešne na Hermionu, „nepomohlo vám to. A hádaj, čo som zistila, Draco,“ usmiala sa naňho ako prefíkaná líška. Draco ohromene civel na ženu, ktorá práve vstúpila do jeho pracovne. Druhá Polly Pollyfaxová. Alebo teda skôr domáci škriatok, ktorého Daphne prinútila vypiť nápoj z objavených ampuliek.

„Všehodžús!“ vyhlásila Daphne. „Toto mala na krku. Fľaštička s ďalšou dávkou,“ hodila mu ju. „Tak a teraz si počkáme a uvidíme, kto sa vykľuje z tejto Polly. Možno ďalší domáci škriatok,“ povedala posmešne a hrdelne sa zasmiala.

Hermione pri tom otrasnom smiechu nabehli po tele zimomriavky.

„Daphne, daj mi jej prútik,“ povedal prísnym hlasom, natiahnuc k nej ruku. Poslúchla ho, ale nečakala, že ju vzápätí vypoklonkuje. Sipela ako divá hus, no Draco si dal záležať na tom, aby sa uistil, že naozaj opustila jeho dom. Nezabudol jej samozrejme poďakovať za odhalenie „špeha,“ ako označil Hermionu.

Keď sa vrátil do svojej pracovne, našiel ju stáť pri okne, s rukami zaťatými v päsť. Podišiel k svojmu pracovnému stolu, zložil naň jej prútik a ampulku bezfarebnej tekutiny.

„Prezradíte mi, kto ste?“ opýtal sa, no ona nereagovala.

„Môžeme to spraviť pokojne, ale môžem vás k tomu i prinútiť. Stačí, ak vás donútim vypiť Veritaserum,“ povedal, hľadiac na jej rovný, no meravý chrbát.

Ani sa len neotočila, no odpovedala. „Ak vám poviem pravdu, kde mám záruku, že mi uveríte? Lebo ja odmietam užiť Veritaserum.“

Draco sa teraz odmlčal tiež. „Môžeme si taktiež počkať, kým elixír prestane účinkovať.“

Hermiona prikývla. „Dobre. Myslím, že si radšej zvolím tú pravdu.“ Chcela dodať, že aj tak už nemá čo stratiť, keď sa jej pred očami vybavila Scorpiusova tvárička. Stratí ho. Teraz to už vedela.

„Nikomu som nechcela ublížiť a chcem, aby si to vedel. Išlo mi len o to, aby sa do prípadu, ktorý vyšetruje ministerstvo, a v ktorom si bol hlavným podozrivým vnieslo viac svetla.“

„Poznáme sa?“ opýtal sa prísne, všimnúc si jej tykanie, do ktorého prešla priam automaticky.

„Iste, Draco. Som Hermiona. Hermiona Grangerová.“

Akoby na potvrdenie tých slov sa začala premieňať. Najprv zosvetlili a skučeraveli jej vlasy, potom sa zaoblila jej tvár a o malú chvíľu sa pred ním skutočne zjavila ona. Hermiona Grangerová.

 

*************************************************************************

K tomuto drobné vysvetlenie: Nejako som musela odhaliť konečne Hermioninu totožnosť kvôli zvyšku príbehu. Ale čo chcem povedať je, že netuším, či na domácich škriatkov platia elixíry. Dúfam, že áno. Chcela som, aby ju odhalila práve Daphne a s pomocou Monči sme to vyriešili tak, že ona prekutrá Hermy izbu a dá vypiť elixír domácemu škriatkovi. Len toľko na záver :)

*************************************************************************

 

16. kapitola

Dohoda

 

Obrázok Hermiona stále neopustila svoje miesto pri okne. Hľadela však tentoraz do Dracovej bledej tváre, skúšajúc odhadnúť jeho pocity, reakcie. Nezdalo sa jej však, že bol prekvapený tým, že tu pred ním stojí práve ona. Kto vie, prečo? Mala by niečo povedať, dodať niečo k tomu, čo povedala? Popravde, prezradila mu len máličko z toho, do čoho bola zapletená, ale vystihla podstatu. Zachvela sa pod jeho upreným pohľadom, ktorým si ju lenivo premeriaval, skúmajúc ju od hlavy po päty.

„No, si to zdá sa naozaj ty,“ povedal po chvíli mlčania, celkom pokojne. „Posaď sa,“ riekol, ukazujúc na stoličku oproti nemu. Hermiona váhala. Hoci ju od neho delil široký pracovný stôl, aj tak to bolo príliš blízko. Ale poslúchla. Nohy jej vypovedali poslušnosť a ani za nič na svete by nebola pripustila, aby sa zrútila priamo pred ním. Celú tú dobu, čo bol ticho uvažovala, čo spraví. Dokonca si vedela celkom živo predstaviť, že ju na mieste prekľaje a bude chvíľu i mučiť, no on bol až nezvyčajne pokojný. To sa naňho nepodobalo. Ale na druhej strane, možno ho tak dobre zas nepoznala.

Draco ju nespúšťal z očí. Nevedel od nej odtrhnúť svoj pohľad. Prinútil sa k tomu, až keď sa na dvere ozvalo zaklopanie a jeho domáci škriatok mu oznámil, že práve dostal návštevu. Nikoho iného ako samotného Pottera.

Len čo Harry vstúpil do miestnosti, od prekvapenia rozšíril oči a skamenel na mieste.

„Vitaj, Potter, pridáš sa k nám?“ oslovil ho Draco posmešne.

„Všetko môžem vysvetliť,“ povedal Harry náhlivo, postaviac sa neochvejne za Hermioninu stoličku, položiac jej ruku na plece.

„Nič iné ani nečakám,“ podotkol Draco a mávnuc svojím prútikom, privolal ďalšiu stoličku, tentoraz pre Harryho. Harry si povzdychol a sadol si.

„Tak dobre, bol to celé môj nápad,“ začal hovoriť. „Hermiona s tým nemá nič spoločné,“ dodal rýchlo.

„Harry, ale ja ...“ snažila sa protestovať, ale nedovolil jej to.

„Nie, Hermiona, je to pravda, tak sa to nesnaž popierať. Malfoy, ty vieš, že prípad smrti tvojej manželky a snúbenice nie je stále uzavretý, stále na ňom pracujeme a stále sa pokúšame dopátrať pravdy.“

„Iste a všetko sú to len chabé pokusy,“ odvrkol.

„Nechaj ma prosím dohovoriť,“ požiadal ho Harry pokojne a Malfoy prikývol, hoci bolo vidno, ako mu tuhne sánka od toho, ako zatína zuby. „Videl som v novinách ten tvoj inzerát. Hľadal si v ňom pre svojho syna opatrovateľku a mne napadlo, že ak sa niekto infiltruje do tvojho domu, ľahšie získame dôkazy.“

„Samozrejme, o mojej vine, ako inak,“ dodal priam cynicky.

Harry prikývol. „Áno, o tvojej vine, alebo nevine, aby som bol presný. Nikto sem však nechcel prísť a podujať sa na to ...“

„A keby som sa nebola dobrovoľne prihlásila, nestalo by sa to,“ dokončila namiesto neho Hermiona.

„Má pravdu, skoro ten nápad krachol,“ pritakal Harry. „Museli sme sem však poslať niekoho dôveryhodného. A kto iný ako niekto zo Slizolinčanov by bol vítaný? Preto sme poprosili o pomoc jednu z mojich ľudí, skutočnú Polly Pollyfaxovú a ona súhlasila.“

„Keby nebola tvoja švagriná prehľadala moju izbu s takým zápalom, doteraz by si o ničom nevedel,“ hlesla polohlasne, dívajúc sa na svoje ruky, zopnutú v lone.

„To by pár vecí vysvetľovalo,“ poznamenal, stále sa mračiac. „Je ti dúfam jasné, Grangerová, že tu nie si viac vítaná. Okamžite si zbaľ svoje veci a odíď z môjho domu,“ povedal chladným hlasom, z ktorého jej naskakovali zimomriavky. Prikývla, očkom zavadiac o svoj prútik, stále ležiaci na jeho stole. „Vezmi si ho a choď mi z očí.“

„Počkám ťa v hale, Hermiona, choď,“ povedal nežne Harry, nevšimnúc si Malfoyov priam zúrivý pohľad, ktorý po ňom fľochol.

„Ty ešte ostaň, Potter. Zaujíma ma, prečo si sem vlastne prišiel a poctil ma svojou návštevou.“

Harry sa naňho pozrel. „Dopočuli sme sa o tom, že ti niekto už druhý krát siahol na život. A hoci si to neoznámil, prišiel som ti položiť zopár otázok,“ vysvetlil. „Mimochodom, vieš, že za svoj život vďačíš práve jej? Keby tu nebola, už si mohol voňať fialky odspodu,“ pripomenul mu Harry netaktne.

Malfoy sa uškrnul. „Ale iste, veď som ju nepreklial, keď som sa dozvedel, že je len nastrčeným špehom, či nie? Môže to brať ako moju vďaku a dlh je splatený.“

„O  tom veľmi pochybujem. Neriadi sa vaša rodina heslom – zub za zub, oko za oko?“ uškrnul sa a pokračoval. Draco však nekládol odpor ako Harry očakával a na jeho otázky bez problému odpovedal, hoci tón jeho hlasu sa nedal nazvať ani zďaleka srdečným. Harry si všetko zapisoval a robil si poznámky. Veľa toho však nebolo. K zoznamu podozrivých si i on pripísal ešte raz meno, o ktorom sa Hermiona už raz zmienila. Lord Straton. Toho ešte nevypočuli, pokiaľ vedel. Mal by to zariadiť v najbližšej dobe. Asi za ním zájde ešte dnes spolu so Zacharym.

„Takže, je to všetko?“ spýtal sa Malfoy, horiac nedočkavosťou.

„Nie, mal by si vedieť, že som vypočul Zabiniho. Pod účinkom elixíru Veritaserum. Zdá sa, že to nebol on, kto sa ťa pokúsil zabiť. Ale aj tak ťa musím upozorniť na to, aby si si naňho dával pozor. Ak sa dá oklamať detektor pravdy, dá sa určite nejakým spôsobom premôcť účinok i toho elixíru,“ poznamenal Harry zamyslene.

Draco sa zamračil. Netušil, čo je detektor pravdy, no ani sa ho na to nemienil vypytovať.

„Myslím, že je to všetko, čo som chcel. Ale ešte sa zastavím,“ povedal, vstávajúc zo stoličky.

Draco na to nič nepovedal. Namiesto toho mu otvoril dvere do pracovne a vyprevadil ho na chodbu, aby sa uistil, že obaja opustia jeho dom v nasledujúcich minútach.

***

(čo sa stalo, kým sa Harry rozprával s Dracom osamote)

Hermiona sa vrátila do svojej izby ako v mrákotách. Nikdy sa jej nestávalo, že ju niečo tak rozľútostilo. A teraz mala čo ľutovať. Vedela, že keby bola opatrnejšia, keby si dávala väčší pozor, nikdy by ju neodhalili a ona by pomohla Harrymu doviesť prípad do úspešného konca. Vedela to, lebo to bolo v jej moci. No ako sa zdalo, povesť o tom, že je najmúdrejšia a naj-neviem-aká-ešte čarodejnica bola tak trochu mýlka. Sadla si na posteľ, zaboriac tvár do dlaní a skúšajúc sa nerozplakať, keď sa naposledy rozhliadla po svojej izbe, ktorú obývala pomaly mesiac. Toľko sa zmenilo od vtedy, čo sem prišla.

Keď sa na dvere jej izby ozvalo tiché zaklopanie, ledva sa ozvala. Do izby vstúpila Brinna.

„Mám vám pomôcť zbaliť sa,“ šepla, upierajúc na ňu oči a Hermiona videla, že je hlboko sklamaná a zranená.

„Je mi to ľúto, ale chceli sme len zistiť pravdu,“ šepla a hlas sa jej zachvel.

„Mysleli ste si, že lord Malfoy je taký skazený, že by bol schopný zabiť vlastnú manželku a potom ešte i svoju snúbenicu?“ opýtala sa, hoci jej to bolo jasné a Hermiona nemohla nič iné, ako prikývnuť. Brinna si vzdychla. „Viete, nie že by som to nedokázala pochopiť, ale aj tak som sklamaná. Už viem, prečo tie všetky vaše otázky a vyzvedanie, hoci mi to bolo vždy trochu čudné, myslela som si, že len chcete spoznať  túto rodinu.“

„Aj som chcela,“ pritakala.

„Nie, vy ste chcela zistiť svoju pravdu a obviniť ho. Až tak veľmi ho nenávidíte? Čo vám urobil?“ opýtala sa jej komorná, no Hermiona len otvorila ústa a znova ich bez jediného slova zavrela. Čo jej mala povedať?

Brinna sa konečne pohla a začala vyberať zo skríň jej veci a baliť ich. „Myslím,“ prehovorila po chvíli mlčania, „že je načase povedať vám svoj príbeh. Nie preto, že by som chcela, ale preto, aby ste pochopili, ako sa mýlite.“

Hermiona mlčala, cítiac sa strašne zahanbene.

„Tuším som vám spomenula, že ma lord Malfoy zachránil, keď ma zobral z ulice, však?“ opýtala sa, no ani sa na ňu neobzrela a tak sotva mohla vidieť, ako Hermiona prikývla. „Pracovala som ako pouličná predavačka kvetín. Vždy lepšie ako nejaká prostitútka, no veľa to nevynášalo. Môj otčim bol grobian a pijan, no ja som nemala nikoho okrem neho a toho biedneho domu, kde sme žili v prístave Portsmouth. Keď som sa v jedno poobedie vracala domov, vo vrecku len tri šilingy za predané kvety, bol veľmi opitý. Zbil ma, čo nebolo uňho netradičné a veľa nechýbalo od toho, aby ma neznásilnil.“ Brinna sa nachvíľu odmlčala a prerývane sa nadýchla. Hermiona vedela, že tie spomienky sú pre ňu bolestné a bola by prisahala, že si dokonca utrela slzy, ktoré sa jej vykotúľali z očí. „Neviem, kde sa tak zjavil, či kedy, no bol tam. A zachránil ma. Nikdy nezabudnem na ten pohľad, keď vrazil môjmu otčimovi jednu do zubov, rovnako ako nikdy nezabudnem na to, čo mi povedal. – Už nikdy nikomu nedovoľ, aby sa k tebe takto správal. Viem, že to máš vo svojej moci, – a mal pravdu. Potom sa ma spýtal na to, či by som nechcela inú, lepšie platenú prácu. Súhlasila by som v tej chvíli s čímkoľvek, čo by navrhol. Dal mi adresu tohto domu a dokonca i peniaze na cestu. Odvtedy som tu. A odvtedy viem, že je to dobrý človek, nech si o ňom myslí kto chce, čo chce. A nech bol v minulosti čímkoľvek,“ povedala, pretože vedela o jeho znamení smrťožrúta na ľavom predlaktí ruky.

Konečne sa k nej otočila. „Je mi to ľúto,“ šepla Hermiona.

„Mne je ľúto, že ste neboli čestná,“ povedala Brinna. „Pomysleli ste vôbec na to, čo to spraví s tým chlapcom? Veľmi si vás obľúbil. Toto mu zlomí srdce.“

Hermiona to vedela, pretože to jej sa zlomilo vo chvíli, keď ju Daphne Greengrassová obvinila zo sprisahania.

Schádzajúc zo schodov so zbaleným kufrom pred sebou si nevšimla, že má oči zaliate slzami. Merlin, aká som len bola hlúpa, nadávala si v duchu. V hale zastala a pozrela sa na jedného z domáceho škriatkov, ktorý držal jej kabát a šál. Vonku bolo predsa už len chladno. Jeho oči boli veľké, smutné a rovnako sklamané, aby oči Brinny. Nič sa však nevyrovnalo pohľadu do zmätených očí štvorročného chlapca, ktorý sa tam odrazu objavil. Hermiona si prikryla ústa rukou, keď sa jej spomedzi pier vydral nestrážený vzlyk. Neprehovorila, nepohla sa. Len sa seba obaja mlčky hľadeli.

***

(čo sa stalo, keď Draco vyprevadil Harryho zo svojej pracovne)

Hermiona si napokon kľakla a cez slzy sa naňho usmiala. „Je mi to tak ľúto, srdiečko,“ hlesla a až pri zvuku jej hlasu sa chlapec pohol a vykročil k nej. Keď už bol celkom blízko, natiahol ruku a dotkol sa stredu jej hrude. Neuhla sa. Bola na to zvyknutá, robil to tak často. Scorpiusova rúčka sa dotkla miesta, kde tĺklo jej srdce a chvíľu tam spočinula. Musel cítiť ako sa chveje. Jej oči hľadeli do tých jeho, tak nebesky modrých.

„Spravila som chybu, lebo som oklamala tvojho otca a teba, ale nič to nemení na tom, ako veľmi som si ťa obľúbila. Vždy ťa budem ľúbiť, srdiečko,“ šepkala. „Vždy budeš mať miesto v mojom srdci,“ dodala, položiac svoju ruku na tú jeho.

Chlapec ju stále len mlčky pozoroval, ale zdalo sa jej, že chápal, čo mu povedala, lebo posmutnel. Vytiahol svoju ruku spod jej a to Hermionu zranilo ešte viac, akoby sa bol rozplakal a rozbehol sa od nej preč. Stuhla, keď ucítila jeho rúčku na svojej tvári, ako sa jej pokúša utrieť slzy a samému sa mu chvejú ústočká, akoby sa chcel rozplakať.

„Môžem ťa ešte naposledy objať?“ opýtala sa ho, ale chlapec jej sám padol v tej chvíli do náručia. Objala ho tak, ako to robievala vždy. Nežne a s láskou, ktorú k nemu cítila od prvého momentu. Bol jej anjelikom. „Zapamätaj si to,“ dohovárala mu nežne. „Vždy ťa budem ľúbiť. Vždy.“

„Aj ja teba,“ ozvalo sa odrazu a v hale sa rozhostilo nepredstaviteľné, ohromujúce ticho. Každý, kto tam bol ostal mlčky zízať na mladú ženu a chlapca v jej náručí, ktorý práve prvý raz v živote prehovoril.

Hermiona si ani neuvedomovala, že tam nie sú sami. „Čo si to ... ty hovoríš!“ zvolala a zoširoka sa usmiala. „Scorpius, ty ...“

„Nechcem, aby si odišla,“ šepol chlapec, schovávajúc si tváričku na jej pleci.

„Scorpius?“ ozval sa Draco jemne, natiahnuc ruky k svojmu synovi. Jeho oči sa podivne leskli a Hermiona by bola prisahala, že to bolo dojatím. Konečne počul svojho syna prehovoriť. A jeho hlások bol rovnako sladký, ako jeho tvárička.

Jeho syn mu vkĺzol do náručia a mocne ho objal okolo krku, kým jeho otec tuho žmúril oči a v duchu dobrorečil za túto chvíľu. Len Harry nechápal, čo sa deje.

„Nechcem, aby odišla,“ šepol znova Scorpius, keď sa v Hermioninej hlave začal rodiť nový plán.

„Môžeme sa pozhovárať?“ navrhla a Malfoyovi chvíľu trvalo, kým prikývol. Vrátili sa späť do pracovne, všetci štyria. Draco si sadol do kresla so svojim synom, ktorý sa nepokojne mrvil, nevediac, či má ostať pri otcovi, alebo rozbehnúť sa k Hermione.

„Hermiona, čo sa deje?“ opýtal sa Harry zvedavo.

„Mám pre teba dohodu,“ povedala, ale jej oči boli upriamené len na Draca. „Dovoľ mi ostať a ja ti prisahám, že nájdeme toho, kto sa ťa pokúsil ...“ úkosom pozrela na chlapca a nevyslovila, čo chcela povedať, no pokračovala. „Rovnako ako nájdeme toho, kto je skutočným vinníkom.“

„Ale, kde sa v tebe odrazu berie taká dôvera?“ opýtal sa ironicky, no Hermiona zaryto mlčala. Keď to už po chvíli nevydržala, natiahla pred neho ruku, aby videla, že to myslí vážne.

„Dohodneme sa? Myslím, že by to bolo dobré odčinenie chyby, ktorej som sa dopustila, i keď som ti zachránila život,“ hlesla šeptom a opatrne sa pozrela na Scorpiusa. Ten sa konečne vymanil z otcovho objatia a znova sa vrhol k nej, štverajúc sa jej na ruky. Zohla sa, aby ho zdvihla do náručia.

Draco zastonal. „Do kotla aj so snaživými chrabromilčanmi!“ zahundral, vstal a stihol jej ruku, zatiaľ čo sa Harry len bezmocne prizeral. Avšak, musel uznať, že táto dohoda mu rozhodne hrá do kariet. Hoci bola Hermionina totožnosť odhalená, svojho špeha predsa len nestratí.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Som

(Buffy, 14. 4. 2011 19:54)

úchvátená tvojimi poviedkami, objavila som ich len pred nedávnom celkom náhodou a neviem sa od nich odtrhnúť...sú jednoducho dokonalé ;-)

...

(Sheri, 10. 1. 2011 21:27)

Ahoj :) Už dlho čítam tvoje poviedky.. vieš nadchýna ma na nich niečo :o) Aj keď čítam tieto staré určite si prečítam aj nové.. :D

krááááása

(Efka, 10. 3. 2010 3:04)

tá scénka Hermy+Scorpius...aaaaach slzy slzičky
A som rada, že sa rozohraje partia s odhalenou Hermioninou totožnosťou. Konečne sa môže Draco zaľúbiť do nej a nie do Polly.

a dík

(Mon, 23. 10. 2009 22:28)

za 15.!!!! :D

...

(32jennifer2, 23. 10. 2009 12:07)

Ach, tak to bola čistá krása. Keď ten malý prehovoril, až mi slzy od dojatia vyšli...toto sa ti naozaj vydarilo. Nádherná kapitola.
No a už sa neviem dočkať ďalšej (zase sa opakujem), dúfam, že nás nenecháš dlho čakať...=D
Som zvedavá, ako to bude pokračovať, teraz, keď Draco vie, že je to hermiona...=D...bude tam ešte väčšie napätie =D

jooj

(Mon, 22. 10. 2009 22:05)

ahoj :) super! konečne mi ide net!!!

ak som správne

(Tessa, 22. 10. 2009 21:53)

kalkulovala, toto by malo mať približne 30 kapitol ... SS a Ts by malo byť zajtra, treba mi len dokončiť kapitolku

OBĚ

(soraki, 22. 10. 2009 21:05)

kapitoly jsou super... jsem ráda, že malej začal mluvit a i že tam Hermi zůstane, jen se bojím, že se teď stane terčem ona... moc se mi líbilo, jak si ji odhalila a vůbec, líbilo se mi všechno...
P.S. a co SS a TS???

Hurá!!!

(GwenLoguir, 22. 10. 2009 19:35)

Scorpius rozpráva! To Draca muselo dostať,...že začal rozprávať kvôli nej... Veľmi jasnný dôlkaz, aj to, ako ich našiel.... Rozkošné

Hm hm

(Slimča, 22. 10. 2009 16:24)

moje řeč! ;-) Moc pěkné.

:-D

(Tria, 22. 10. 2009 14:31)

S U P E R
:-D
Krasne si to vyriesila...aach...maly Scorpius zacal rozpravat...to mala byt pre neho sokova terapia, hej?
:-)
Krasne kapitoly...jeeej..neviem sa dockat pokracovania...

Kolko kapitol nas este priblizne caka?
Proste krasa, nadhera...dakujem

Myslím, že odhalení

(Marti, 22. 10. 2009 10:46)

Hermiony přišlo právě včas. Podle mě by bylo jen otázkou času, kdy Draco náhodou narazí na pravou slečnu Pollyfaxovou - a tohle dramatické odhalení se mi líbilo mnohem víc. Jsem zvědavá, jak s tím Draco naloží a jestli je to k sobě bude přitahovat i dál. A co bude se Scorpiusem? Přece to malé chuďátko nenechá zase samotné?

...

(32jennifer2, 22. 10. 2009 10:42)

No teda!!!! Konečne!!!Draco bude určite šťastný prešťastný, že je to Hermy, však??? ach, tak sa teším (*tancuje, spieva, smeje sa*) už sa neviem dočkať ďalšej kapitoly (vyvíjam menší nátlak na tvoju osobu =DDD )
dííík za úžasnú kapču =)

Super

(gama, 22. 10. 2009 10:14)

No teda, zas to skončilo v tom nejlepším. Už se zase nemůžu dočkat. Ach jo:-)