Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Srdce draka - 11. a 12. kapitola

10. 10. 2009

11. kapitola

 

Nový podozrivý?

 

Obrázok Hermiona sedela na okraji Dracovej postele a jej ruky sa kĺzali po jeho nahej hrudi a ramenách. Končekmi prstov cítila studený pot, ktorý zahaľoval jeho dobité telo a pocítila čudný záchvev, ktorý vyšiel kdesi z jej útrob a rozlial sa po tele ako lavína čohosi, čo nedokázala opísať. Jej vlastný dych bol zrýchlený a prerývaný. Možno preto, že takto sa nikdy pri nikom ešte necítila. Možno preto, že práve takého pocity nezažila ani s Ronom, keď spolu chodili sotva jeden rok. Páčil sa jej pohľad naňho. Musela uznať, že jeho telo zmužnelo. Nebol to už ten štíhly, vycivený chlapec, ktorého poznala zo školských čias. Toto bol dospelý muž s pevným a mocným telom, hoci dobitým. Odrazu k nej doľahlo melodické zvonenie a vyrušilo ju to.

Strhla sa, keď si uvedomila, že to zvonenie je skutočné a rozospato sa rozhliadala po tmavej izbe, osvetlenej len plameňom, ktorý stále sálal z kozuba. Len čo sa jej oči upreli na nehybné telo muža ležiaceho v posteli pred ňou, spomenula si na kde je i na to, prečo tu je.

„Bol to len sen,“ uvedomila si, nie celkom istá tým, prečo z toho sna bola stále taká rozrušená. Rukou si zastrčila prameň neposlušných vlasov za ucho a vstala z kresla. Nastavené hodiny utíchli, pripravené zazvoniť o ďalšie tri hodiny. Hermiona vzala zo stolíka potrebné elixíry, z každého druhu jeden a podišla k Malfoyovej posteli. Ležal pokojne, i keď sa mu na tvári perlili kropaje potu. Hermiona skusmo priložila ruku k jeho tvári, no i bez toho vedela, že má horúčku. Vzala zo stolíka ešte jeden elixír a sadla si na kraj jeho postele. Odzátkovala všetky tri fľaštičky a chytiac ho za plece ním mierne potriasla.

„Malfoy, lord Malfoy,“ snažila sa ho prebrať. Pootvoril pery a chrapľavo zastonal. Znova ním mierne potriasla. „Lord Malfoy, musíte užiť elixíry,“ šepkala, keď mu strčila ľavú ruku pod hlavu, aby mu ju mierne nadvihla a pravú ruku, v ktorej držala fľaštičky mu priložila k ústam. „Len pite, pomôže vám to,“ pobádala ho, keď ospalo zaklipkal očami a pozrel sa na ňu spod privretých viečok. Nezdalo sa jej, že bol celkom pri vedomí, ale musel ju počuť, lebo pil. Vypil poslušne všetky dávky elixírov a ona nechala jeho hlavu znova klesnúť na vankúš. Neuvedomila si, že ju stále pozoruje spod privretých viečok, kým ona pobehovala po jeho izbe, plniac misu studenou vodou z kúpeľne a chystajúc si nejaký malý ručník. Keď sa však vrátila späť k jeho posteli, znova tvrdo spal.

Hermiona sa k nemu naklonila a chvejúcou sa rukou mu odhrnula z tváre prameň vlasov, ktorý sa mu zviezol do čela. Vzdychla si krútiac hlavou nad celou touto situáciou, nad celým svojím životom, ktorý bol taký zamotaný. A od kedy? Od vtedy čo ju nechal jej bývalý priateľ. Zamračila sa. Bolo to tak dávno a ako sa zdalo, stále sa cez to nepreniesla. Potrebovala zabudnúť. Kvôli pokoju svojej duše, kvôli Ronovi, aby mu konečne odpustila, kvôli všetkým, na ktorých jej záležalo. Zo zamyslenia ju vytrhla horúčosť Malfoyovej pokožky. Jej ruka spočívala na jeho líci a tak ju chytro stiahla, akoby sa skutočne popálila. Namočila uterák do studenej vody a pretrela mu ním potom sperlené čelo. Nevedela, prečo to robí, ale tak to robili vo všetkých tých zamilovaných romancách, ktoré pozerala jedno obdobie po rozchode s Ronom, a pri ktorých nariekala ako pomätená, kým si jedného dňa nepovedala konečne, že toho trápenia bolo už dosť a treba ísť ďalej. Plačom sa predsa ešte nikdy nič nevyriešilo, nie?

Hermiona mu pretrela čelo, tvár i krk ešte pár krát, kým elixír nezabral a teplota mu neklesla. Bola spokojná, lebo si bola istá, že i ona prispela zaslúženým dielom k zníženiu jeho horúčky a tak napokon šla odniesť misu s vodou do kúpeľne. Vodu vyliala a uterák prestrela na okraj vane, aby ľahšie preschol. Keď sa otočila k podlhovastému zrkadlu vsadenému do steny nad masívnym umývadlom, jej pleť sa od vydesenia zmenila zo slonoviny na priam priesvitný alabaster. Zalapala do dychu, chytiac sa za tvár.

„Do šľaka!“ zahromžila skoro plačlivo popod nos, kým jej ruky roztrasené od ľaku vyťahovali drobný flakónik vysiaci na retiazke, na jej krku. Vyliala jeho obsah do seba a čakala s vyvalenými očami civiac do zrkadla, kým sa jej karamelové kučery a dôverne známe črty tváre znova nezmenili na slečnu Pollyfaxovú. Nevedela, ako dlho bola v kúpeľni, lebo si v duchu preratúvala uplynulé hodiny, ale napokon sa predsa len upokojila. Musela sa znova vrátiť do svojej podoby len krátko pred tým ako prebudila Malfoya. No ten mal horúčku a po celý čas mal zatvorené oči, takže sa nemala čoho obávať. Znova si sadla do kresla a pozrela sa na hodinky na kozubovej rímse. Bolo päť hodín ráno. Otočila hlavu, zabaľujúc sa znova do deky a vyzrela von oknom. Stále tam vládla tma, dokonca sa ani nezdalo, že chce ustúpiť.

„Päť hodín,“ pomyslela si. „Dobre, ostanem tu do ďalšieho zvonenia. Tým nič nepokazím,“ zaumienila si, pokúsiac sa zaspať, ale to sa už nestalo. Bola príliš rozrušená a v duchu si celý ten čas nadávala, že spravila taká detinskú chybu. No iste, nerátala s tým, že bude mať „šichtu“ ešte aj v noci. Ešteže mala ten prívesok.

Hermiona driemala, keď sa ráno otvorili dvere a objavila sa v nich malá, plavá hlávka. Scorpius zastal v dverách a civel na svojho otca, stále spiaceho v posteli ako drevo. Otočila sa k hodine znova, zistiac, že nie je ešte ani sedem. Potom k chlapcovi natiahla ruku, nemo ho s úsmevom na tvári vyzvúc, aby podišiel k nej. Poslúchol. Zavrel za sebou znova a pobehol k nej, so svojou plyšovou hračkou v ruke, držiac ho za chvost.

„Dobré ráno, srdiečko,“ zaželala mu, pobozkajúc ho na spánok, keď sa okolo neho obtočili jej ruky a objali jeho drobné telíčko. Vysadila si ho krížom cez stehná a zabalila i jeho do deky.

Chlapec zamrnčal, keď hľadel na svojho nehybného otca. Nechápal, čo sa dialo. Hermiona sa zhovievavo usmiala, pohladiac ho po líčku. „Neboj sa, bude v poriadku. Tvoj otec sa len tak nevzdáva, to mi ver,“ šepla a pobozkala ho na vrch hlávky. Scorpius si ustarostene vydýchol, čím vyvolal na jej tvári pobavený úškrn. S drakom schovaným na svojej drobnej hrudi sa oprel o jej hruď, spraviac si pohodlie a ona okolo neho ovinula ruky. Ani sa nenazdala a chlapec znova zaspal. Hermiona pocítila zvláštne uspokojenie, keď ho držala a objímala, keď ho mohla utešiť, keď mohla byť s ním. Uvažovala, či bude mať to šťastie byť niekedy matkou. Ak by to tak bolo, chcela by, aby jej syn alebo dcéra boli taký rozkošný ako toto dieťa. Scorpius. Jej milovaný chlapček.

Jednostaj ju však trápili myšlienky na to, prečo stále nerozprával. Bolo to nanajvýš čudné. Brinna jej povedala to, čo povedali liečitelia. Chlapec bol v absolútnom poriadku. Domnievali sa však, že je to kvôli tomu, že bol vystavený emocionálnej zmene. Nechápala to. Ovplyvnila ho tak veľmi smrť jeho matky? Sotva si na ňu mohol pamätať. Keď zomrela, mal necelý rok. Tak čo potom? Nová otcova snúbenica? Aj tak to nedávalo zmysel. S tou si Malfoy začal len pred rokom a to už mal malý tri. Čo mu bránilo v tom, aby začal hovoriť. No áno, bola to len ďalšia z mnohých záhad tohto domu, ktoré musela vyriešiť.

***

Draco sa prebral zo spánku a neisto, pomaly sa pokúsil rozhýbať svoje telo. Mal pocit, akoby ho prešiel Rytiersky autobus minimálne dvakrát. Len čo otvoril oči, zmeravel. Nepamätal si, že by bol kedy videl krajší obraz. V kresle pri jeho posteli sedela jeho guvernantka s jeho synom v náručí. Výraz jeho tváre posmutnel. Spomenul si na včerajší deň i na udalosti tej noci. I na to, prečo vlastne odišiel tak chvatne z domu. Pozrel sa na spiacu tvár svojho syna a striaslo ho obavami. Mohla z neho byť sirota. Dnes v noci mohol prísť i o svojho otca. Vedel to vôbec? Dúfal, že nie. Nechcel ho zbytočne vyľakať.

Odhodil prikrývku a zložil nohy na zem vo chvíli, keď sa na dvere ozvalo zaklopanie a dnu vošiel domáci škriatok. Tento zvuk prebral i jeho guvernantku, no jeho syn spal naďalej.

„Lord Malfoy? Prísť za vami liečiteľ McPhee,“ odvetil stíšeným hlasom, keď zbadal mladšieho pána spokojne spinkať.

Draco prikývol a dovolil mu vstúpiť, zatiaľ čo vrhol na svoju guvernantku krátky pohľad a znova vliezol pod perinu, cítiac sa podivne.

Hermiona tam nechcela dlhšie ostávať, ale chcela počuť priamo od liečiteľa, že je Malfoy v poriadku. Liečiteľ ich oboch pozdravil spokojným úsmevom a rozprávajúc šeptom Draca vyšetril. Bol spokojný. Mladý muž bol očividne v poriadnu. Hermiona odvrátila hlavu, keď požiadal Draca, aby si zobliekol vrchnú časť nočnej košele, aby mohol prezrieť zranenia. Jazvy už nebolo vidieť.

Draco vrhol na svoju guvernantku krátky, skúmavý pohľad a zistil, že jej tvár je odvrátená a poznačená rumencom, navyše snaživo študovala počasie za oknom. Uškrnul sa a rýchlo sa obliekol, nevediac, či to mal považovať za dobré znamenie, alebo nie.

Hermiona poďakovala liečiteľovi a s chlapcom v náručí a priam bleskovo mizla preč.

„Rozkošná osôbka,“ poznamenal liečiteľ so šibalskými iskričkami v očiach, pozrúc významne na Draca.

„Keď myslíte,“ zamrmlal, stále vyvedený z miery. Uvažoval, čo pri ňom robila, keď si spomenul na to, že si akosi hmlisto spomína na jej hlas a na odpornú chuť elixíru, ktorý musel vypiť.

„Óch, to je viac ako isté. Mal ste vidieť ako to tu v noci skvele zvládla, keď vaši domáci škriatkovia sa krčili vystrašene pri dverách a komorná ostala v šoku. Je to silná a rozhodná mladá žena. A ako sa zdá, Scorpius si ju veľmi obľúbil. Bol to skvelý ťah z vašej strany, keď ste ju zamestnal,“ hovoril uznanlivo, „ale trápi ma niečo iné. A síce to, ako ste sa dostal do tej šlamastiky. Viete, že na vás použili veľmi silné kúzlo a jedno z temných kúzel, ktoré sa nie veľmi používa, lebo je takmer smrteľné.“

Draco sa naňho pozrel skoro znudene. Samozrejme, že to všetko vedel. Vedel to, hoci to kúzlo sám nikdy doteraz nepoužil. Bolo naozaj príliš nebezpečné, aby sa s ním len tak mohlo manipulovať. Zavrel oči a oprel si hlavu o peľasť postele. Takto bol poznačený už druhý raz. Najprv Potterom a jeho Sectusemprou a teraz týmto neznámym útočníkom a jeho kúzlom Strage. To prvé kúzlo bolo dosť zlé, ale toto bolo hrozné. Doslova dostal krvavý kúpeľ.

„Smiem sa opýtať, ako ste k tým zraneniam prišiel?“ vyrušil ho Cyrus v myšlienkach a Draco prikývol. Aj tak mu toho veľa nemohol povedať.

„Niekto ma v noci napadol. Nepoznal som ho. Spravil to tak rýchlo, nestihol som ani vytiahnuť prútik,“ priznal sa a po tele mu prebehli zimomriavky, keď si spomenul na nečakanosť a rýchlosť toho zásahu. Znova pocítil rezavú, pálivú bolesť. Mal dojem, že jeho telo znova horí ako v ohni a mohol počuť ten hlas, ktorý hovoril, že sa mu pomstí. A to znamenalo len jedno. Toto nebol jediný útok, ktorý mohol od neznámeho očakávať.

„Mal by ste to ohlásiť. To vám radím ako starý rodinný priateľ,“ povedal, keď si zatváral svoj kufrík, strkajúc si vrecka prútik.

Draco znova len prikývol. Ešte sám nevedel, čo spraví. Musel si to premyslieť. Rozlúčil sa s liečiteľom a poďakoval mu za pomoc. Starý pán McPhee však nebol jediný, komu patrila jeho vďačnosť. Spomenul si na jemné črty tváre, hnedé oči, nežné dotyky ... jeho telo zareagovalo prudšie ako očakával a on sa len stočil na bok, zaboriac tvár do vankúša, ticho kľajúc a snažiac sa zo všetkých síl potlačiť nežiadané vzrušenie. Vedel, čo potrebuje, keď už nemohol mať to, po čom prahol. Studenú, ale poriadne studenú sprchu.

***

Blaise Zabini sa prechádzal po hale nervózny a zvedavý zároveň. Škriatkovia ho nechceli pustiť za Dracom, povedali, že bol zranený, a že naňho musí počkať. Nič viac a nič menej! Musel čakať ako ten posledný blbec!

Otočil sa na päte, keď začul na schodoch čiesi kroky. Jeho oči uznanlivo skĺzli po postave Malfoyovej guvernantky a kútik úst sa mu povytiahol v úškrne.

„Slečna Pollyfaxová,“ mierne sa uklonil a pristúpil k nej bližšie. Chlapcovi, ktorý sa držal jej ruky postrapatil plavé vlasy. „Ahoj, nezbedník,“ oslovil ho a potom jeho výraz zvážnel.

„Pane,“ oslovila ho Hermiona, opätujúc mu pozdrav. „Želáte si?“

Blaise by vedel, čo si želať pri pohľade na jej peknú postavu, na rozkošné pery, na iskriace oči, ale pomlčal. Vedel, že Dracovi by sa to vôbec nepáčilo. „Prišiel som za lordom Malfoyom, ale škriatkovia povedali, že sa necíti práve najlepšie.“

„To je pravda,“ odvetila, keď zišla po schodoch.

„Mohli by ste ma informovať o jeho stave podrobnejšie? Jeho škriatkovia to nepovažovali za potrebné.“

Hermiona zvraštila obočie. „Rada by som, ale myslím si, že vám to lord Malfoy iste rozpovie onedlho sám. Môžem vás však uistiť, že sa cíti oveľa lepšie.“

„Ste rovnako neústupná ako tí nepodarení škriatkovia. No ste rozhodne krajšia ako oni,“ dodal všetečne, žmurknúc na ňu.

Hermiona sa pousmiala, hoci sa necítila práve najlepšie. Pocítila, ako ju chlapec potiahol za ruku a ospravedlnila sa.

„Prepáčte, chystáme sa na raňajky,“ prezradila mu.

„Môžem sa k vám teda pripojiť, kým sa lord Malfoy neukáže?“ opýtal sa vtieravo a Hermiona hoci mala chuť odmietnuť, len prikývla. Aj tak mohla sotva rozhodovať, čo tento muž – Malfoyov priateľ – v jeho dome smie a čo nie. To nepatrilo k jej právomociam. Vlastne tu skoro žiadne nemala. Čo skoro žiadne, vôbec žiadne. „Aspoň budem mať to šťastie spoznať vás bližšie,“ povedal, venujúc jej očarujúcu úsmev.

„Myslím, že nebudeš,“ ozvalo sa za z poschodia pokojným, dobre ovládaným ľadovým hlasom.

„Malfoy!“ zvolal potešene Zabini, keď sa Hermiona rýchlo ospravedlnila a odišla do jedálne aj so Scorpiusom.

 „Poďme do pracovne,“ navrhol Draco a ani len nepočkal, či ho bude nasledovať.

Zabini šiel samozrejme za ním, hoci venoval posledný pohľad pôvabnej mladej žene, ktorá sa stratila v jedných z dverí. Vzdychol si a vošiel do pracovne.

„Počul som, že sa niečo stalo. Si v poriadku?“

Draco si sadol do kresla a prikývol. Vyzeral unavene a tiež sa tak i cítil. „Popravde, zažil som krvavý kúpeľ,“ precedil pomedzi zuby.

Blais sa naňho pozrel od barovej skrinky, keď si nalieval brandy, rozhodnúc sa obslúžiac sa sám. „Ako?“

„Počul si. Niekto si na mne v noci skúšal ovládanie temných kúzel.“

„Krvavý kúpeľ? To mi čosi hovorí ...“ zamrmlal, keď sa napil voňavej tekutiny, páliacej ho teraz v krku, príjemne rozohrievajúcej jeho telo. „Strage?“ opýtal sa znovu, po chvíli premýšľania.

„Strage,“ potvrdil Draco.

„Zdá sa, že si na tebe radi skúšajú temné kúzla. Vidí sa mi to celkom ironické, keďže tvoj otec bol temný čarodej.“

„Tak ironické, vravíš? Čo keby som si to vyskúšal na tebe? Aj potom by sa ti to také videlo? Samozrejme, ty nemáš čo stratiť, nemáš syna, ktorý by ...“ Nedokončil.

„Nemyslel som to tak. Len som chcel poukázať na to, ako sa veci menia,“ vysvetlil Blaise, ktorého sa Dracova poznámka vôbec nedotkla. Pravdaže, len zdanlivo. Jasné, že chcel rodinu i on. Ženu a deti, ale dievča, ktoré tak dlho miloval ho totálne ignorovalo a problém bol v tom, že on nemal záujem o iné. „Vieš, kto to bol?“

„Nevidel som mu do tváre. Len to prekliate červené svetlo!“ zaklial.

Blaise sa zamyslel. Nevedel, či to má niečo spoločné s tým, čo sa stalo, no bol rozhodnutý varovať Draca. „Myslím, že by si mal vedieť, že som tu v okolí videl pohybovať sa Stratona.“

„Lorda Stratona?“ zamračil sa Draco uvažujúc, či s ním mal voľakedy čokoľvek dočinenia.

„Presne toho. Toho panského skrachovanca,“ pritakal Blaise. „Nevravím, že by s tým mal mať niečo spoločné, len som chcel, aby si to vedel. Popravde, myslel som si, že máš po panstve svoje ochranné kúzla.“

Draco sa zamračil ešte viac. „Samozrejme. Mám ich na dome, ale ...“ zmĺkol. Nemal ich ani na jednom z priľahlých pozemkov. Vyžadovalo by to veľa času a úsilia, keďže toho toľko vlastnil. A začarovať všetko dookola považoval za stratu času. Zrejme to však bude musieť prehodnotiť.

„Dobre, dosť už o tom. Vráťme sa k práci,“ povedal a Blaise si sadol na stoličku oproti nemu, vytiahnuc z koženej tašky príslušné dokumenty, uložené vo fascikloch. Zabrali sa do práce.

 

12. kapitola

 

Žiarlivá snúbenica

 

Obrázok Hermiona sa zachvela, stojac pri polici s knihami siahajúcej od leštenej drevenej podlahy až po strop ozdobený freskou s motívmi malých bucľatých anjelov rozvaľujúcich sa za nadýchanými oblakmi, alebo skrývajúcimi sa poza ne. Vedela, že vstúpil do miestnosti. Vedela to, lebo sa jej zježili vlasy na temene hlavy, dlane sa spotili a jej dýchanie sa nepatrne zrýchlilo, priamoúmerne s tlkotom srdca. Vedela, že stojí priamo za ňou, možno nie viac ako dva krátke stopy. Keby sa bola otočila, jej prsia by sa obtreli o jeho hruď, ich oči by sa stretli.

„Merlin, čo sa to so mnou deje?“ uvažovala v duchu, zvažujúc, či sa predsa len otočiť a škaredo naňho zazrieť. Musela mu predsa pripomenúť, na čom sa len prednedávnom dohodli. Mal jej dať pokoj. Nemal ju zahŕňať svojou prílišnou pozornosťou ani nijakými inými prejavmi náklonnosti, nielen preto, že sa to nepatrilo, ale i preto, že bola len jeho zamestnankyňou, nechcela to a napokon, nebola tou, za ktorú ju považoval.

„Slečna Pollyfaxová? Znova sa prehŕňate v tých starých knihách?“

Jeho hlas znel mäkko a príjemne. Mala by sa nenávidieť za to, že jej prebehol po chrbte mráz, mala by sebou opovrhovať za to, že sa jej jeho hlas tak páčil. Ale ako to mala dokázať? Na krátky okamih zavrela oči, stále k nemu stojac chrbtom, snažiac sa znova rovnomerne dýchať. Dúfala, že jej hlas znel naozaj normálne, že sa nechvel, tak ako sa ona pokúšala nechvieť.

„Hľadám knihu, z ktorej by som mohla Scorpiusovi pred spaním čítať. Myslela som, že by ste tu mohol mať rozprávky od Barda Beedla, alebo možno od iného autora nejaké iné.“

Bez toho, aby prehovoril, sa len načiahol ponad ňu a rukou vybral z vyšnej police, kde nemohla zo zeme dosiahnuť, zväzok od spomínaného autora. Podal jej ho, pričom sa ich prsty letmo dotkli. Zachvela sa.

„Videl to?“ napadlo ju a konečne sa pokúsila otočiť. „Ďakujem vám.“

Nepovedal nič, len na ňu nevyspytateľne hľadel. Očami tmavými ako večerná, zamračená obloha. Očami, ktoré ju privádzali do šialenstva. Načiahol sa po jej voľnej ruke a vzal ju do tej svojej. Priložil si ju k perám a vtisol na ňu ľahký bozk, plný akejsi posvätnej úcty.

„Nie, ja som ten, kto je vďačný. Chcel som, aby ste to vedela, slečna Pollyfaxová,“ riekol, otočil sa a odkráčal preč, zanechajúc tam Hermionu celkom vyvedenú z miery. Musela sa oprieť o regál s knihami. Musela počkať, kým sa jej prestanú triasť nohy, aby vôbec vládala chodiť. Keď napokon odhodlane opustila knižnicu, uvažovala, či tieto jej nové pocity, toto všetko, čo sa s ňou dialo, nie je len vedľajším účinkom elixíru, ktorý brala viac ako tri týždne.

Hermiona sa prebrala z akejsi letargie, do ktorej upadla po jeho odchode a ako v mrákotách vyšla z izby, zamieriac na poschodie, kde na ňu čakal jeho syn, poslušne ležiac v posteli, s malým plyšovým drakom v náručí.

***

Draco zovrel ruku v päsť. Tú ruku, ktorou sa jej dotkol. Tú ruku, ktorou mohol cítiť dotyk jej nežnej pokožky. Hladkej ako zamat. Jemnej ako hodváb. Nemal za ňou chodiť, dobre to vedel, uvedomoval si, čo s ním robila jeho spoločnosť, ale už sa jej dlhšie nedokázal vyhýbať. Mávol prútikom, aby si privolal fľašu koňaku a pohár a nalial si malú dávku, ktorú na dúšok vypil. Od kedy bola v jeho dome, cítil sa horšie ako predtým. Občas uvažoval nad tým, či nespravil chybu, že ju prijal, ale potom tie pochybnosti vehementne zamietal. V problémoch bol už zahrabaný po uši už pred tým, tak čo bolo preňho o jeden problém viac?

Ozvalo sa zaklopanie na dvere a len čo sa ozval, vstúpil jeden z jeho domácich škriatkov so strieborným podnosom v ruke, podíduc až k jeho stolu.

„Sova doniesť list, lord Malfoy,“ povedal, a keď sa za ním Draco načiahol, znova sa uklonil a odišiel.

Draco obrátil list v rukách a zamračene pozrel na pečať. Bola to ich rodová pečať. Samozrejme, drak. Rozlomil ju a s obočím stiahnutým nad potemnenými očami si list rýchlo prečítal. Písal jeho otec. Vyčítal mu, že im nepovedal nič o zranení, ktorému unikol len o vlások a rozhorčoval sa, že ich dlho nielen nenavštívil, ale ani nenapísal. Merlin, veď im posielal správu pred týždňom a pred tromi dňami si jeho matka prišla po svojho vnuka. Tak aké dlho! Samozrejme, nebol by to jeho otec, keby netrval na svojom. V post scripte mu nezabudol oznámiť, že sa zajtra sami pozývajú na obed, keď už on nemá v sebe ani toľko slušnosti. Draco zaklial. Nie, že by svojich rodičov nevidel rád, ale zajtra chcel zosnovať svoj plán. Okrem toho, konečne si chcel zistiť niečo i o tom lordovi Stratonovi. Stále si tým nebol istý, ale mal dojem, že ho ten chlap sleduje. Včera doňho dokonca drzo vrazil na ulici a zazrel naňho pohľadom, ktorý hovoril: „Škoda, že si prežil. Takú chybu nabudúce nespravím.“ Bolo to zvláštne, lebo ten muž vôbec nevyzeral na to, že by bol násilníkom, či vrahom. Tak prečo to všetko? Mohol to byť on, kto naňho vtedy zaútočil? Ale čo dôvod? Zaklonil hlavu a oprel sa o operadlo kresla. Bolo toho toľko, čo chcel zajtra spraviť, no jeho plány znova vyjdú na psí tridsiatok.

Na dvere sa znova ozvalo zaklopanie a dvere sa bez jeho vyzvania samé otvorili. Potvoril nahnevane oči, ktoré sa zmenili v okamihu zo svetlo šedých na tmavo šedé, iskriace hnevom, ale i zvedavosťou.

„Pansy?“ Jeho oslovenie znelo neurčito, ale ona sa i napriek tomu usmievala. Pohľadom zavadil o starožitné hodiny stojace pri protiľahlej stene, zhľadúvajúc v mysli dôvod na jej neskorú návštevu.

„Dobrý večer, Draco,“ odvetila šeptom, zatvoriac za sebou dvere a oprúc sa o ne.

Premeral si ju pohľadom a ona sa usmiala, akoby čakala presne na túto jeho reakciu. Prešla pomaly k jeho stolu, zvodne vlniac bokmi, obíduc ho a postaviac sa zaňho.

Ucítil najprv jednu jej ruku na pravom a o chvíľu neskôr i na ľavom pleci. Jej prsty teraz hnietli jeho stuhnuté svaly bez toho, aby ju o to vôbec požiadal. „Si taký napätý, priveľa pracuješ,“ zašepkala s perami priamo pri jeho uchu.

Odtiahol jej ruky zo svojich pliec s tvrdým výrazom v tvári a postrčil ju od seba ďalej. Možno bola pekná, možno bola povoľná, ale vôbec ho nevábila. Ani najmenej ho nepriťahovala. „Dáš si niečo?“ opýtal sa, keď si nalieval znova do teraz prázdneho pohára a ona prikývla. Privolal si prútikom ďalší pohár a nalial jej Cherry, jej obľúbené.

„Môžem poznať dôvod tvojej návštevy?“ opýtal sa stroho, stále stojac na druhom konci stola. Akosi sa cítil oveľa lepšie, keď ich niečo delilo.

„Dlho sme sa nevideli, to ti ako dôvod nestačí?“ opýtala sa nepokojne, pokúsiac sa obíduc stôl, aby sa k nemu dostala bližšie, keď sa znova stočil, podíduc tentoraz k jednému z okien. „Nie si rád, že môžeš konečne stráviť nejaký čas so svojou snúbenicou?“

Draco mierne pootočil hlavu, zovrúc pohár vo svojej pravej ruke pevnejšie. „Nemyslím si, že je to tvoj pravý dôvod návštevy, Pansy. To znamená, že si mi stále neodpovedala na otázku.“

„Chceš svoju odpoveď?“ usmiala sa spokojne, keď si svoje dlhé, čierne vlasy prehodila cez plece, postaviac sa zaňho tak tesne, že mohol cítiť jej obliny na svojom chrbte. A nielen to. Pansy na okolo neho ovinula ako popínavý, jedovatý brečtan, prisajúc sa perami na jeho krk, keď mierne naklonila svoju hlavu, aby sa lepšie dostala k perami presne k miestu jeho bodu pulzu. Jej ruky sa ako dva hady ovinuli popod jeho ruky okolo hrude, jedna si drzo raziac cestu priamo k poklopu nohavíc. Draco stuhol a chňapol po jej ruke skôr, ako mu naozaj mohla uškodiť. Znova ju od seba odtlačil. Zošpúlila pery, zatváriac sa nahnevane, i tak sa k nemu snažila znova pritúliť.

Skôr ako mohol prehovoriť, vytrhla sa z jeho zovretia vrútiac sa mu do náručia, ktoré po nej vôbec netúžilo. „Draco, viem, že ma chceš, len si to priznaj,“ opakovala, snažiac sa ho pobozkať, no len mykol hlavou a ona mohla dosiahnuť jedine na jeho čeľusť. „Prečo si taký?“ zháčila sa, o krok ustúpiac, dokonca si dupla nohou.

„Nechcem ťa. Ako si na to vôbec prišla?“

„Som predsa tvoja snúbenica, nie? Môžeš si so mnou robiť čo len chceš, hoci aj tu na tvojom stole,“ navrhla, zvodne sa uškrnúc.

„Fiktívna snúbenica! Len fiktívna!“ pripomenul jej. Jeho pohľad bol tvrdý a neúprosný, jeho slová ostré a zraňujúce, no pravdivé. „Zabudla si, že toto si navrhla ty sama s Blaisom? Bol to váš plán ako dokázať, že sa všetci mýlia, keď ma podozrievajú z tých vrážd. Neviem o tom, že by sa niečo zmenilo.“

„Nebuď taký krutý,“ zapriadla ako mačka, no Draco jej na to neskočil. Odsotil jej ruky, znova sa po ňom načahujúce.

„Povedal som, nie!“ zopakoval s ľadovým pokojom v tvári.

„Prečo, do frasa?! Viem, že to chceš! Tak prečo ma odmietaš?!“ zúrila a jej pekná tvár sa stiahla od hnevu.

„Nechcem ťa!“ oponoval jej, no ona sa len falošne zasmiala, krútiac hlavou z boka na bok.

„Ale chceš! Len si to z nejakého dôvodu nechceš priznať. Veď sa ti to so mnou kedysi páčilo! Tak prečo?“

„Kedysi, sama si to povedala. To bolo ešte pred tým, ako som sa oženil a ...“

„Do pekla aj s tvojou manželkou!“ vyprskla. „Túžim po tebe? Vari to nevidíš? Boli časy, keby si bol dal čokoľvek za to, aby som si ľahla na chrbát a roztiahla nohy!“

Draco sa stále tváril ľahostajne a to ju ešte viac rozčertilo. Priskočila k nemu, udrúc ho rukou zaťatou v päsť do hrude. „Ty odporný cynik!“

„Upokoj sa,“ povedal, zvierajúc v ruke jej zápästie ako v okovách. „Mala by si akceptovať moje odmietnutie, pretože ja si za svojim stojím. Okrem toho si ma práve prinútila prehodnotiť svoje rozhodnutie ohľadom nášho zasnúbenia. Takže ho ruším, mimochodom.“

„To nemôžeš!“ zajačala, skúšajúc sa mu vytrhnúť. V jej očiach videl zlosť a zmätok. Jej plány na dnešný večer stroskotali a jej to pomaly začínalo dochádzať. Ale nielen plány na tento večer ...

„Ale môžem! Od začiatku som vedel, že je to zlý nápad. Bola som hlupák, že som na to vôbec pristal. Ostaneme priateľmi. Nič viac a nič menej.“

„Kašlem ti na to, Malfoy!“ zasipela jedovato.

„Pansy, rob si čo chceš,“ povedal ľahostajne.

Na chvíľu zmĺkla, len naňho zazerajúc. Založila si ruky v bok a prižmúrila oči. „Mám snáď právo vedieť aspoň prečo, nie? Je to kvôli tej malej harpyi, čo sa ti stará o syna? Dúfam, že nie, inak by som ťa musela zabiť za tú urážku.“

„Nie je to tvoja vec. Vonkoncom. Nikdy sme neboli skutočný snúbenci, tak nechápem prečo ťa to tak rozčuľuje. Prečo sa radšej nevenuješ Blaisovi? Ten blázon ťa nikdy neprestal milovať, hoci neviem, čo na tebe vidí. Keby vedel ako si sa mi tu nehanebne ponúkala, neviem, či by nezmenil svoj názor.“

„To mi je jedno!“ Otočila sa mu na chvíľu chrbtom a zdalo sa, že konečne zobrala na vedomie jeho odmietnutie, keď sa znova zvrtla. „Vieš čo, Malfoy? Nemal si to spraviť! Nie, nemal si ma odmietnuť! Za toto mi ešte draho zaplatíš!“

Skôr ako stihol na to niečo odfrknúť, zmizla preč.

***

Hermiona dnes nemala na nič náladu. Včera poslala Harrymu list po svojej krásnej snežnej sove s nejakými novými informáciami, ktoré získala, keď pred pár dňami dôkladne spovedala Malfoyových domácich škriatkov. Išlo však o otázky týkajúce sa jeho nehody. Rozhodla sa, že by Harry o tom mal vedieť, hoci si nebola istá, čo by mal robiť, keď Malfoy očividne útok na svoju osobu neohlásil. Bolo to čudné a nerozumela tomu, no nemala dôvod starať sa do jeho vecí. Poslušne sedela na taburetke pred toaletným stolíkom a čakala, kým ju Brinna učeše, potom zišli obe dole. Brinna šla za svojou prácou, ona sa šla naraňajkovať.

Deň ubiehal pomerne dobre. Svoj čas trávila samozrejme s chlapcom, podchvíľou premýšľajúc o tom, prečo vlastne nerozpráva. Keď začula z haly znieť zmes hlasov, otočila sa k dverám, zvedavá na to, kto prišiel.

Zmeravela, keď zbadala vysokú, mohutnú postavu plavovlasého muža, ktorý si ju premeral mrazivým pohľadom.

Vstala zo zeme narovnajúc si sukňu tmavozelených, zamatových šiat, ale bola taká nesvoja, že sa ani len neuklonila, ani nepozdravila. Stará nenávisť k tomuto mužovi sa ozvala s novým prívalom bolestných spomienok, ktoré sa snažila zatlačiť do úzadia.

„Dobrý deň,“ prehovorila napokon, prinútiac sa k tomu silou vôle.

Neodpovedal. Samozrejme, prečo by mal pokladať odpoveď na pozdrav od synovej zamestnankyne za patričný prejav slušnosti, nie?

Namiesto toho vošiel do salóna a venoval svojmu vnukovi úsmev. Hermiona sa nemohla rozhodnúť, či ho mohla nazvať vrelým. Zamračil sa, keď zbadal v chlapcových rukách hračku a len čo sa k nemu zohol, vytrhol mu ju z rúk, zvedavo si ju obzerajúc.

„Vy ste tá guvernantka?“ opýtal sa, stále zamračene obracajúc v rukách Scorpiusovu hračku, akoby to bolo čosi nechutné.

„Áno som,“ pritakala, keď sa chlapec postavil, pristúpil k starému otcovi a načahujúc sa k jeho rukám sa s hlasným mrnčaním dožadoval svojej hračky.

„S týmto sa rozhodne hrať nebudeš!“ zahriakol ho Lucius. „Kúpime ti niečo iné.“

Lenže Scorpiusovi sa to nepáčilo. Rozhodne nie, pretože sa neprestal naťahovať za svojou hračkou a dráčik v Luciusových rukách márne mával krídelkami.

„Okamžite mu tú hračku vráťte,“ povedala prísnym hlasom Hermiona, čím na seba znova upriamila mužovu pozornosť.

„Ste na slúžku neobyčajne drzá,“ precedil pomedzi zuby.

„Trvám na tom, čo som povedala,“ zopakovala pevne ľutujúc, že nechala svoj prútik pod vankúšom v svojej spálni. Zaumienila si, že odo dneška to tak rozhodne nebude.

„Viete vy, kto som?“ opýtal sa s nenávistne prižmúrenými očami, pristúpiac o krok bližšie.

Hermionu napadlo, že vyzeral azda hrozivejšie ako inokedy. „Nafúkaný idiot?“ Sama nemohla uveriť tomu, čo práve vyslovila, ale urobila viac. Načiahla sa po hračke a obratne a bez ujmy ju vytrhla z jeho rúk. Lenže to už Lucius tasil svoj prútik.

„Toto oľutuješ, slúžka!“ precedil skrz zuby, pripravený zoslať na ňu nejakú kliatbu zo svojho dlhočizného zoznamu.

Hermiona cítila, ako sa do jej sukne zakvačili chlapcove ruky a stŕpnutá strachom i očakávaným trestom sa rozochvela na celom tele ako list vo vetre.

„Impedimenta!“ ozvalo sa odo dverí vo chvíli, keď ženský hlas zvolal: „Lucius!“

Lenže to sa starší muž práve zbieral zo zeme, zahanbený vlastným synom, ktorý ho zrazil na kolená. „Zošalel si?“ zavrčal.

Draco si strčil do vrecka, s pokojným výrazom v tvári, akoby sa nič nebolo stalo. Pohľadom zavadil o svoju guvernantku, ktorá zvierala v náručí jeho vystrašeného syna, snažiac sa ho upokojiť. Chlapča malo slzy na krajíčku.

„Prepáč otec, ale už nikdy nevyťahuj prútik na mojich zamestnancov. Ak by to mal niekto urobiť, tak jedine ja, ak to uznám za vhodné,“ povedal prísne a z jeho slov zaznieval chlad.

„Ak to uznáš za vhodné?“ opýtal sa Lucius neveriaco, naprávajúc si sako. „Tá ženská ma práve urazila a ponížila!“

Skôr ako stihla na svoju obhajobu Hermiona niečo povedať, predbehol ju Draco.

„Len bránila môjho syna!“ vyštekol, tentoraz dajúc najavo svoj hnev.

„Lucius, neprišli sme sa sem hádať,“ napomenula ho zmierlivo manželka, postaviac sa medzi svojho manžela a svojho syna. Zdalo sa, že Lucius predsa len trochu skrotol, ale i tak zúril a rázne vypochodoval z miestnosti s Dracom v pätách.

Hermiona sa stále chvela, utišujúc chlapca. Ostali tam len oni traja. Narcissa sa k nej otočila s úsmevom na perách. „Ospravedlňte môjho manžela prosím. Vie byť taký prchký. Je to len kvôli tomu, že má strach o život svojho jediného syna.“

Hermiona nereagovala. Len na ňu civela, skúšajúc odhadnúť jej úmysly. Mohla by byť úprimná? Predsa len, bola to Bellina sestra. Sestra ženy, ktorú nenávidela z celej duše. Sestra ženy, ktorá ju mučila v ich sídle. Spomienky na ňu znova udreli plnou silou.

„To nie je dôvod na to, aby bral chlapcovi jeho hračku,“ odvetila.

„Samozrejme. Lucius chce pre nich oboch len to najlepšie. Vždy chcel. Aj keď sa to možno občas nezdá.“ Natiahla ruku k svojmu vnukovi, ktorý zvieral Hermionu okolo krku svojimi rúčkami a jeho hlava spočívala ukrytá na jej pleci. Pohladila ho. „Môžem si ho vziať?“ opýtala sa a Hermiona zaváhala. „Nebojte sa oňho.“

Chlapec sa napokon sám natiahol k starej mame na znak svojho súhlasu. Hermiona sa ho len nerada vzdávala.

Narcissa sa vo dverách ešte otočila a venovala jej zádumčivý pohľad. „Je dobré, že vás má.“

Hermiona tam ostala zarazene stáť, uvažujúc, čo tým myslela. Bolo to dobré pre jej vnuka, alebo ...?

 

 

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Bez debaty

(GwenLoguir, 15. 10. 2009 20:58)

Pre oboch

myslím si,

(Tessa, 15. 10. 2009 13:24)

že potvora Paris je dosť dobrá preto, aby bola pre nás potvora Pansy, nie?

Tak Scorpius nemluví...

(Marti, 13. 10. 2009 11:06)

tipla bych si, že byl svědkem nějaký ošklivý události a jako následek toho přestal mluvit... Snad se Hermioně podaří ho rozpovídat. Koneckonců by to mohl být klíč k rozřešení té záhady okolo Draca a jeho žen... :))))

...

(Slimča, 12. 10. 2009 18:54)

Draco si zkusil svoje, ale aspoň Hermiona trochu roztaje. :-) Jenom si říkám jinou věc - copak Draco, ten se snad s mnoholičným lektvarem u guvernantky vyrovná, ale co chuďátko Scorpius. S takovou mluvit nezačne... 8o

:-)

(Tria, 12. 10. 2009 12:51)

Som rada, že je tu ďalšia kapitola.
Chichi ... Hermiona zabudla na elixír...možno sa Dracovi budú zdať krásne sny o Hermione
Maly nerozpráva? Takže to bude určite mať nejaký hlbší dôvod...

Gweni,

(Tessa, 11. 10. 2009 20:48)

no nie, nerozpráva. Myslím, že som písala len o mrmlaní, ale nerozpráva ...

Užili sme si

(GwenLoguir, 10. 10. 2009 16:52)

A Sccorpio vôbec nerozpráva? Mne sa zdalo, že hej... nemohol ho sáď niekto zakliať? a tie nočné mory?

hmmm,

(Tessa, 10. 10. 2009 14:49)

k obrázku len toľko, že sa mi hodil (Hermy spolupracuje s Harry a iný, vhodnejší nebol). Kaptiolka je dosť dlhá, užijte si ju :)