Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Muž, ktorý mi zlomil srdce - 2. kapitola

19. 10. 2009

2. kapitola

 

Vieš, že klopeš na moje dvere?

 

Počasie sa vôbec nezmenilo. Z ťažkých sivobielych mračien visiacich nízko nad zemou znova husto snežilo. Drobné, vo vetre tancujúce vločky sa pomaly a ľahko znášali na zamrznutú zem, aby vytvorili ešte väčšiu snehovú pokrývku ako už pôvodne bola. Sneh pokrýval všetko. Polia, lúky i kedysi zelené pastviny. Strechy domov i zaparkovaných áut na ulici. Zahalil všetko a nezabudol ani na kry, ani na stromy, či už holé alebo tie ihličnaté, zelené a krásne počas celého roka. Pravda, v meste to bolo inak ako na dedine. Čerstvo napadnutý sneh zavčasu odhŕňali autá, aby nevznikla kalamita. Sneh sa tu rýchlo topil a ostal špinavý.

Hermiona ustúpila od okna spustiac záclonu späť na svoje miesto. Pletenú pelerínku, ktorá ju príjemne zahrievala si pritiahla viac na plecia. Oheň v kozube veselo pukotal a svojim teplom vyhrieval celý jej byt. Nebol veľký, no dosť priestranný pre jedného človeka. Celkom dobre presvetlený a nenachádzal sa v jednej z rušných častí mesta, ale bol v pokojnejšej štvrti, čo sa jej veľmi páčilo. Za oknom sa začali zažínať pouličné lampy a sneh sa v ich svetle trblietal ako roztrúsené drahokamy. Ľahla si na gauč, našuchorila si vankúš a prikryla sa hrubou dekou. Zhasla svetlo a privrela oči. Do nosa jej udrela známa zmes vôní. Ihličia a jablkovo – škoricového čaju. Prerývane si vzdychla. Slza, ktorá sa jej vykotúľala z oka skĺzla po líci a vsiakla do hustej záplavy kučeravých vlasov. Znova si spomenula na Rona. Na ich prvé spoločné Vianoce. Na ich milovanie sa na mäkkej rohoži pred kozubom. Bol celkom dobrý milenec. Páčilo sa jej ako sa s ňou maznal, mala rada jeho bozky i dotyky. Avšak z ich spoločného milovania nikdy nepocítila dokonalý pôžitok. Trápila sa preto a svoje obavy zamkýnala hlboko v svojom vnútri.
Pohľadom zavadila o zabalené kufre, pripravené pri dverách. Už tak dávno nikde nebola. Stále pendlovala medzi Londýnom, Vydrím Svätým Drábom a Godrickovou Úžľabinou. A tak dlho si nedopriala ani dovolenku, že pomaly celkom to slovo zo svojho slovníka vypustila. Keď sa o tom zmienila Ministrovi, bez všetkého ju uvoľnil z úradu na celý jeden mesiac. Dva týždne na december a dva na január. Povedal, že skôr ako pätnásteho januára ju tam nechce vidieť, čím u nej vyvolal pobavenie a úsmev na tvári.

Nevedela sa však rozhodnúť, či má ostať tu v Londýne a stráviť sviatky v kruhu rodiny, alebo či má niekam vyraziť, hoc za cenu možnej samoty. Lenže nebolo by to prvý raz, čo bola sama a okrem toho, skutočne odtiaľ potrebovala vypadnúť. Chcela si užiť a vychutnať sviatky niekde v malej, tichej dedinke. V mysli si maľovala neveľký domček zasadený uprostred krásnych hôr, ktorému by sa stále kúrilo z tehlového komína a zo strechy by viseli veľké i malé cencúle. Túžila prosto po rozprávkovom domčeku.
Keď si pred pár dňami sadla za počítač, aby si na internete našla niečo, čo by sa aspoň vzdialene približovalo jej predstavám, netušila, že také niečo aj nájde. Opak bol však pravdou. Netrvalo dlho a oči farby teplej mliečnej čokolády sa jej od úžasu rozšírili.

„Mne sa asi sníva!“ zvolala a zvýskla od radosti, len čo si prečítala krátky oznam a podmienky ubytovania.

„Sídlo Solitude leží južne od hraníc Severného Írska, len päť míľ od mestečka Mohaghan. Dosť blízko, ak chcete vyraziť za zábavou do mesta, dosť ďaleko, ak si chcete vychutnať ticho v náručí našej Írskej prírody. Tento dvojposchodový, útulný rodinný domček má jednu kuchyňu, tri spálne spojené s vlastnými kúpeľňami, dva salóny a samozrejme garáž. O Vaše pohodlie sa postará milá a ochotná gazdiná.

Ak Vás táto ponuka zaujala, napíšte nám alebo nás kontaktujte osobne, na čísle ...“

No to už Hermiona vyťukávala dané číslo do telefónu a netrpezlivo čakala, kedy ho na druhej strane niekto zdvihne.

„Haló?“ ozvalo sa, keď telefón ticho zachrapčal a pár krát zazvonil. „Pri telefóne madam O ´Neillová, správkyňa sídla Solitude.“

„Dobrý deň, madam, tu je Hermiona Grangerová. Rada by som si rezervovala domček na celý mesiac, ak je to možné.“

„Ale isteže dušinka,“ súhlasila madam O ´Neillová. „Od kedy si ho prajete rezervovať?“

„Od pätnásteho decembra,“ oznámila jej spokojne Hermiona a prstom pohládzala obrázok domčeka uloženého na čarodejníckej internetovej stránke realitiek.

„Fajn. Môže byť. Bude vás to stáť 110 galeónov. V cene je plná penzia, poplatky za energiu a bývanie,“ informovala ju spokojne žena na druhej strane slúchadla. Dohodli sa rýchlo a Hermiona nielen, že bola nadšená, no začínala sa na svoj výlet tešiť.

V sobotu vyrazila skoro ráno. Bola hore už o piatej. Na vlakovej stanici nasadla na Expres mieriaci do prístavného mesta Liverpool, odkiaľ jej o pol jedenástej odchádzala loď s úchvatným názvom Triton. Na nej strávila pokojnú noc vychutnávajúc si pocit, keď vás k spánku ukolíše pohojdávanie morských vĺn a už skoro ráno sa svieža ako rybička prechádzala po hornej palube. Pozorovala škriekajúce čajky, ktoré poletovali po oblohe a hlbokými dúškami naberala do pľúc slaný morský vzduch. Keď zakotvili v Dubline, mala len pár minút na to, aby sa dostala na tamojšiu vlakovú stanicu a hoci chcela cestovať výlučne mukelsky, predsa len použila čary, aby sa ta dostala načas.

Sedela vo vlaku mieriacom do Monaghanu a na jednej z kníh, ktoré si so sebou niesla použijúc ju ako podložku, písala Harrymu a Ginny krátky list. Len čo sa podpísala, vložila ho do obálky, na ktorú svojím úhľadným písmom načmárala ich adresu a zaumienila si, že len čo tam dorazí, pošle im ho po svojej sove.  Posledný úsek cesty jej ubehol rýchlo. Len čo sa ocitla na vlakovej stanici, vydala sa zasneženou cestou smerom, ktorým naznačovala veľká zelená informačná tabuľa. Keď zmizla z dohľadu ľudí potulujúcich sa po uliciach, odmiestnila sa.

„Hrom a blesky!“ zanadávala, keď nedopatrením uviazla po kolená v snehovom záveji, no od úžasu skoro padla na zadok. Pohľad jej padol na priam idylický domček učupený v snehovej perine.

„To je nádhera,“ vzdychla si a snažila sa dostať zo záveja, zdvíhajúc nohy poriadne vysoko. Kovovým klopadlom párkrát zaťukala na dvere. Bolo na nich aj malé okienko avšak pokryté námrazou. Po jeho obvode bol zelený venček vianočne upravený. Na vrchu mal veľkú červeno zlatú mašľu a bol okrášlený aj vpletenými vetvičkami jarabiny, zopár šuškami a drobnými vianočnými kvetmi. Pri mašli sedel na jednej z vetvičiek drobný zlatý anjelik, hral na lutnu a potichučky spieval vianočné koledy. Zato rovnako veľký červeno-čierny čertík sediac na druhej strane sa neustále oháňal svojim trojzubcom a príšerne nadával na pekelnú zimu.

Dvere sa otvorili a zjavila sa v nich nižšia bucľatá žena. „Vy musíte byť madam Grangerová, ak sa nemýlim,“ ozvala sa.

Hermiona jej nestihla odpovedať, pretože jej k tomu nedala príležitosť. Namiesto toho ju prekvapila mocným objatím, ktoré jej na pár sekúnd vyrazilo dych.

„Dobrý deň,“ pozdravila, len čo tá korpulentná dáma uvoľnila zovretie a siahla po jej kufroch tisnúc ju do vnútra, kde bolo príjemne teplo.

„Akú ste mali cestu dušinka?“ starala sa, vedúc ju cez predsieň na poschodie. Jej kufre začarovala a teraz sa vznášali pred ňou ako na povel.

„Celkom príjemnú,“ odvetila obzerajúc si vkusne a útulne zariadený interiér domčeka. Cestou vo vlaku z Dublina uvažovala, že toto rozkošné staré sídlo má viac ako príznačný názov. Samota. Skvelo mu to pristalo.

„Pripravila som vám tú najkrajšiu izbu,“ oznámila jej žiariac natešene. Hermiona to nekomentovala, len sa vďačne usmiala. No madam O´Neillová vôbec nepreháňala. Izba bola viac ako nádherná. Tmavý nábytok skvelo ladil so svetlozelenými závesmi nariasenými zaujímavo okolo okna a záclonky. Drevenú podlahu pokrýval kruhový perzský koberec, tiež svetlozelený no s malým kvetinovým vzorom po jeho obvode. Pohľad jej padol na obrovskú posteľ s vyrezávanými stĺpmi a závesy, teraz uviazané k nim.

„Vidím, že ste stratili reč,“ švitorila veselo. Postavila kufre k posteli a otočila sa k nej. „Oheň v kozube sa dá regulovať. Poďte, ukážem vám zvyšok domu.“ Ani nepočkala, či ju bude nasledovať, schmatla ju za ruku a ťahala za sebou ako handrovú bábiku. No Hermione to skôr pripadalo smiešne, než aby sa rozčúlila. Len čo správkyňa sídla splnila to, na čo sa odhodlala, usadila ju za stôl v kuchyni a naservírovala jej obed.

Vôňa zaparených lístkov mäty naplnila dom aj večer, keď sa spolu zhovárali v jednom zo salónov. Hermiona poobede na chvíľu osamela. Poslala list Harrymu a Ginny a vybalila si veci. Teraz sedela v kresle blízko kozuba s rozčítanou knihou na kolenách, zamyslene civela do ohňa a pohrávala sa s prameňom vlasov. Takto ju našla Mary, s ktorou si už stihla potykať.

„Neruším?“ ozvala sa odo dverí a blížila sa s plne naloženým podnosom. „Spravila som nám čaj. A upiekla som aj zopár keksov. Ponúknite sa.“

Mary si naliala do čaju mlieko a osladila ho dvoma lyžičkami medu. Hermiona si dala iba med. Správkyňa si spokojne vzdychla a oprela sa v kresle.

„Je tu naozaj úžasne,“ prehovorila Hermiona miešajúc si svoj čaj.

„Veru. Je to úchvatný kus sveta. V každom ročnom období,“ prisvedčila Mary a potom zhíkla. „Skoro som ti to zabudla povedať. Ohlásil sa mi majiteľ. Mal by doraziť dnes v noci alebo zajtra ráno. Ospravedlňujem sa, je to moja vina. Avšak dúfa, že ti jeho spoločnosť nebude prekážať,“ vychrlila jedným dychom. „Preberie na seba väčšinu zodpovedností. Teda vlastne zastane moju prácu. Vieš, nesmieš sa hnevať, ale je to kvôli mne,“ vysvetlila a zatvárila sa tak kajúcne, že to rozhodne nemohlo prekážať.

„To je v poriadku, Mary,“ šepla Hermiona.

„Ani nevieš, ako mi odľahlo, dušinka. Dcéra nás pozvala stráviť sviatky s jej rodinou. Nevídame sa často, takže sa vždy tešíme na stretnutie. Žije s manželom a dvoma deťmi v Anglicku, v Birminghame.“

Hermionu napadlo, či aj ona nemala radšej ostať doma a nestráviť sviatky s rodinou, no potom si povedala, že jej to za to stojí!

„Samozrejme. Manžel sa teší ako malý chlapec!“ prezradila jej a rozchichotala sa. „Je to síce starý blázon, ale milujem ho.“

Opätovala jej silený úsmev, ale len do chvíle, keď prišla tá kritická otázka a ona sa veľmi premáhala, aby zadržala slzy a smútok zahnala preč.

„Ty si vydatá?“

„Bola som. Manžel zomrel pred tromi rokmi. Tragická nehoda,“ šepla, zovrúc šálku s čajom v dlaniach a hlas sa jej zachvel.

„To je mi ľúto, dušinka,“ riekla Mary s pocitom viny, že ju rozcitlivela a pohladila ju súcitne po pleci, v duchu si nadávajúc, že si radšej nezahryzla do toho svojho roztopašného jazyka. „Žiaľ, aj to sa stáva. Život vie byť často krutý. Aj pán majiteľ si prežil svoje. Jedna tragédia striedala druhú. Poznačilo ho to. Nemá sa prečo usmievať,“ trkotala. „A je to veľká škoda.“

Hermiona nemala náladu vypytovať sa na smutné spomienky. Mala dosť tých vlastných. A bola vďačná, keď správkyňa prešla na inú tému, hoc i tá súvisela s jej majiteľom.

„Čo z toho, že je boháč, keď nie je šťastný? Okrem tohto sídla má jedno v Taliansku, malý hotel v Grécku a vo Francúzsku. Len čo sa oženil, dal sa na podnikanie. Veď prečo nie, keď to chlapca baví a vynáša mu to?“

„Veru, prečo nie?“ usmiala sa prikyvujúc a priala si, aby mohla byť konečne sama.

Mary jej robila spoločnosť ešte hodinu. Stále rapotala o tom úžasnom chlapcovi ako nazvala majiteľa domčeka a ospevovala jeho úžasné schopnosti aj vlastnosti. Keď konečne odchádzala a ona sa s ňou vrelo rozlúčila, mala dojem, že toho tajomného chlapa pozná ako vlastnú dlaň. Až potom jej napadlo, že sa Mary nespýtala na jeho meno, ale okamžite to vypustila z hlavy, lebo tá bola poslednú hodinu naplnená intenzívnymi myšlienkami na voňavý horúci kúpeľ.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(Zuzana, 27. 2. 2011 22:25)

Teším sa na Draca. A na to ako sa budú navzájom utešovať :D

Tešme sa

(GwenLoguir, 3. 11. 2009 20:14)

na príchod Draca :D