Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dračia pečať - 9. a 10. kapitola

7. 8. 2009

9. kapitola

Bratia hodinári

 

Obrázok Hermiona stála pred mohutným drakom v Harryho objatí, ktoré pomaly poľavovalo, keď i jemu došlo, čo sa deje. Krotitelia drakov, ktorí predtým vysadli na metly teraz s nechápavými výrazmi v tvárach pomaly pristávali a zosadali, zastrkujúc svoje prútiky spať za opasky, podľa Charlieho príkazov.

„Harry! Hermiona! Ste v poriadku?“ spytoval sa ich, konečne sa dostanúc až k nim. Vrhol na draka rozčúlený pohľad, ale drak si len posmešne odfrkol, akoby ho to dianie okolo vôbec nezaujímalo.

„Ahoj Charlie,“ pozdravil ho Harry a znova pohľadom preskočil na karmínového draka. „Myslím, že si v najbližších minútach budeme mať čo povedať.“

„Samozrejme, ale najprv vysvetlím situáciu predákovi. Počkajte ma tu,“ požiadal ich, „hneď sa vrátim.“

Hermiona z draka nespúšťala pohľad. A ani on z nej. Ostali obaja stáť uprostred dračej rezervácie a drak sa uložil vedľa nich. Celkom pokojne si ľahol na zem a zložil svoje obrovské krídla, ktoré predtým rozpínal, aby ich mohol  chrániť.

„Ako je to možné?“ šepla Hermiona neveriacky, dívajúc sa do jeho veľkých očí.

„Muselo ho nejako zasiahnuť to kúzlo. Spomínaš si na to, ako doň vstúpil jeho vlastný patronus?“ opýtal sa jej zamyslene. „Zrejme to bolo preto, aby ho ochránil. A možno i kvôli nemu sa zmenil v ... no ... v draka.“

Práve vtedy sa k nim vrátil Charlie a hoci sa netváril príliš nadšene, bol rád, že ich vidí. „Dobre, že ste tu. Neuveríte mi, čo vám poviem,“ hlesol nedočkavo a oni na seba len pozreli. Nechceli mu kaziť radosť zo správy, ktorú pre nich mal, hoci im to samým bolo už celkom jasné. Aj to, že Charlie o Dracovom tajomstve vedel.

Nechali ho, nech ich zavedie do svojho zrubu. Na verande dreveného domca postávalo dievča a už zďaleka sa na nich usmievalo.

„Harry, Hermiona, to je Estrel,“ predstavil ich navzájom a potom ich popohnal dovnútra. Len čo sa usadili a on pred nich postavil poháre s minerálkou, oznámil im, že má niečo, čo by zrejme radi vedeli.

„A to je?“ opýtal sa Harry, snažiac o akýsi prejav nadšeného záujmu, ale asi sa nesnažil veľa, pretože Charlie zvážnel.

„Vy to už viete!“ vykríkol sklamane. „Ako a odkiaľ?“ spytoval sa, keď si k nim prisadol a upil si zo svojho pohára.

Harry pozrel na Hermionu a keď prikývla, začal rozprávať. Charlie len ohúrene počúval a nevedel sa vynačudovať.

„Takže ... on sa obetoval?“ opýtal sa, civiac na ňu ako vyoraná myš.

„Presne tak. A to kúzlo ho zrejme zmenilo v to, čím je teraz,“ odvetil Harry.

„Hej, v draka,“ zadumane odvetil. „A viete aj to, že sa v noci premieňa?“

„Ako?“ zahabkala Hermiona. „Na čo iné by sa mohol meniť? Veď je drakom, či nie?“

Charlie ukázal dokonalý chrup v širokom úsmeve. „Vy to neviete?“ uchechtol sa. „Ako si potom myslíte, že vám napísal?“

A vtedy Hermione svitlo. „Mení sa späť v človeka?“

Charlie prikývol a ona sa otočila k Harrymu. „Harry, o tom predsa hovoria i tie verše. Kúzlo má svoju moc od rána po polnoc!“ zhíkla natešene.

„No samozrejme,“ vmiešala sa do rozhovoru Estrel. „Keď som ho našla ... bolo len chvíľu po polnoci.“

Hermiona sa zamračila. „Našla? Ako našla?“

„Sedeli sme s Charliem pred jaskyňou kde sa ukrýval. Bola som vtedy na stráži, keď sa to stalo.“

Hermiona sa viac nepýtala, lebo tušila, že sa jej to nebude páčiť. Ale v mysli jej kolovali nepríjemné otázky a predstavy zmiešané s plavovlasým mladíkom a touto dračou dievčinou.

„Budete mať svoj vlastný zrub,“ povedal odrazu druhorodený Weasley. „Je to ten povyše nášho. Predpokladám, že sa tu zdržíte, však?“

„Iste. Dovtedy, kým neprídeme na to, ako ho vrátiť do jeho skutočnej podoby,“ zamrmlal Harry. „A bez premien.“

„Tak dobre. Ak niečo budete potrebovať, viete, kde ma nájdete. My teraz musíme ísť makať. Majú nám priviezť dvoch drakov z Japonska a tí sú poriadny dravci. Bude s nimi fúra práce.“

„Dala som vám priniesť do zrubu nejaké jedlo, pre prípad, že by ste boli hladní,“ oznámila im Estrel nasledujúc Charlieho.

Obaja jej poďakovali, zobrali svoje batohy a išli sa vybaliť.

***

Narcissa Malfoyová chodila po salóne oveľa nepokojnejšia ako bola predtým, keď jej prišiel list od syna. Azda i preto, lebo detektív jej nedal žiadne uspokojujúce správy a synov list bol veľmi stručný a nejednoznačný. Vedela, že sa pred ňou niečo snaží skrývať a mohla len hútať a domýšľať si, čo za tým je. Znova, už asi po tisíci raz sa začítala do listu.

„Drahá mama,

nerob si o mňa starosti. Aspoň zatiaľ nie. Hoci sa momentálne nenachádzam poblíž, neustále na Teba myslím. Netráp sa pre mňa. To, čo som urobil a čo z toho vyplynulo, prosím, nedávaj to za vinu nikomu. A už vôbec nie Hermione. Nechápem, prečo som doteraz nenabral odvahu priznať sa so svojimi citmi k nej aspoň tebe. Mama, milujem to dievča celým svojim srdcom. Tak, ako som nikdy nikoho nemiloval. Musel som spraviť všetko preto, aby som ju ochránil. Ty ma isto pochopíš.

Poslal som list i jej a požiadal ju, aby ma navštívili i s Potterom. Verím, že ak mi niekto dokáže pomôcť, tak je to jedine ona. Je to naozaj najšikovnejšia a najbystrejšia čarodejnica akú som kedy stretol. A to, že je mukelka ... Na krvi predsa nezáleží. Mne už nie ...

Ľúbim ťa,

Tvoj syn Draco.“

Zhlboka sa nadýchla a vysmrkala si nos do hodvábnej vreckovky. Z očí jej neprestávali tiecť slzy. Napokon si sadla do kresla s vysokým operadlom a srdcervúco sa rozvzlykala. „Draco, synček, kde len môžeš byť?“ vzlykala a nechala list vykĺznuť z ruky a ľahko dopadnúť na husto tkaný koberec. Vôbec netušila ako to povie svojmu manželovi. Nemohla mu povedať, že má silné tušenie, že to celé s ich synom nedopadne dobre. Bolo jej zle už len pri pomyslení, že by mal ich jediný syn zomrieť a niekde v cudzine, preč od domova. Bolo to také bolestivé a nemysliteľné ... Tie kvárivé myšlienky ju dohnali k tomu, aby sa modlila a prvý raz z hĺbky duše si želala, aby bola tá mukelka naozaj taká úžasná, ako ju opísal jej syn. On veril, že jedine ona mu môže pomôcť. A čo ostávalo jej, úbohej, žialiacej matke? Veriť spolu s ním, ak sa nechcela dočkať nejakého hrozného konca ...

***

Harry sedel pred jaskyňou, kde Draco znova zaliezol, len čo pominul hurhaj, ktorý spoločne vyvolali a dával pozor, aby nevyhasol plameň ohňa, kým Hermiona spala zmožená celodennou únavou. Strhol sa až po polnoci, keď zaspával po sediačky i on a odrazu ho ožiarilo akési čudné svetlo vychádzajúce z útrob jaskyne. Ostal však nehybne sedieť a čakal, kedy Draco vyjde von, zmenení späť na človeka. Dočkal sa, len čo na seba mladík hodil odev, ktorý tam mal prichystaný práve pre takéto príležitosti.

„Ahoj Potter,“ pozdravil ho ticho, kráčajúc priamo k nemu a sadnúc si na zem povedľa Hermiony, ktorá stále nerušene spala.

„Malfoy,“ odvetil rovnako šepky Harry a odvrátil pohľad od mladíka sediaceho oproti nemu, ktorý natiahol k jeho kamarátke ruku a nežne jej odhrnul z tváre prameň zatúlaných vlasov.

„Rád ťa vidím,“ šepol Draco, keď znova upriamil svoju pozornosť naňho a Harry hoci prekvapene, prikývol.

„Nápodobne,“ hlesol. „A teraz mi povedz, čo sa stalo,“ požiadal ho.

„Sám to nechápem,“ spustil Draco zamyslene hľadiac do pukotajúceho ohňa. „V jednej chvíli som si myslel, že zomriem a potom toto ...“ šepkal, očami neustále zabiehajúc k spiacej Hermione. „Nie, že by som nebol rád, že to dopadlo aspoň takto, ale ...“ povzdychol si. „Nie je to to, čo by som chcel.“

„Samozrejme, veď kto by už len túžil po niečom takomto,“ zahundral si Harry. „Ale stále nevieme ako ti pomôcť. Na niečo sme však prišli. Našli sme spojitosť s hodinami vo vašej slizolinskej klubovni a tebou.“

„Spojitosť? Akú spojitosť?“ opýtal sa zamračene uvažujúc nad tým, čo tým Harry myslel.

„McGonagallová nám potvrdila, že hodiny nasadili spätný chod v deň, keď si zmizol. Idú však čudne a tak si myslíme, že ukazujúc čas, ktorý ti ostáva do zlomenia kliatby. A musím skonštatovať, že nám ho veľa neostáva.“

„Ešte niečo?“ opýtal sa ho a Harry prikývol.

„Iste. Tiež sme našli v hodinách tajný otvor. Stálo tam len potvrdenie toho, čo sme si mysleli. Hodiny naozaj odratúvajú tvoj čas. Tiež tam bolo napísané, že ak ti chceme pomôcť, sám nás máš doviesť k autorovi toho odkazu. Podľa všetkého ním je akýsi Jules-Louis Audemar.“

„Pre Merlina! Takže tá legenda je predsa len pravdivá?“ zašomral si popod nos a Harry sa zamračil.

„Legenda? Aká legenda?“

„Legenda dvoch bratov, hodinárov,“ zašomral a cítil ako mu celé telo stŕplo. Vedel, prečo je to tak. Ochromil ho strach. Strach z toho, že je tu celkom reálna možnosť, že ostane zvieraťom už navždy. „Myslím, že je na čase, rozpovedať celý ich príbeh,“ pozrel sa na spiacu Hermionu. Len nerád, ale musel ju prebudiť. Bolo dôležité, aby ten príbeh počula i ona.

Hermiona sa rozospato prebudila na príjemný pocit tepla, ktorý však nesálal z ohňa, pri ktorom spala, ale z ruky, ktorá sa jej dotýkala a jemne ňou potriasla, aby ju prebrala. Len čo otvorila oči, jej čokoládový pohľad sa vpil do tých jeho, avšak nezvyčajných. Neboli také, na aké bola zvyknutá. Toto boli oči jaštera, hoci s modrými dúhovkami. Na malú chvíľku sa vydesila, ale ruka, ktorá sa jej stále dotýkala jej vlievala do rozochveného tela akýsi zvláštny pokoj.

„Ahoj,“ pozdravila červenajúc sa za to, že z neho nemôže spustiť oči. I Harrymu venovala iba kratučký pohľad a svoj zrak uprela na bledú tvár plavovlasého dračieho muža.

Draco jej šeptom odzdravil, hoci by ju bol miesto toho sto ráz radšej zovrel v náručí a pobozkal ju tak, ako o tom sníval od chvíle, čo sa premenil v to divé, nepoddajné zviera.

„Je čas, aby ste sa dozvedeli príbeh dvoch bratov,“ povedal jej. „Preto som ťa prebudil.“

„To je v poriadku, Draco. Som naň veľmi zvedavá,“ odvetila a pohodlnejšie sa usadila na svojej deke.

Draco sa zadíval do ohňa. Chvíľu bol ticho a premýšľal, kde začať. Napokon sa rozhovoril. „Ako už viete, hodiny vyrobili v roku 1825 dvaja bratia hodinári. Mukel Jules-Louis Audemars a jeho brat, čarodejník Edward, ktorí pochádzali z jednej dediny La Vallée de Joux. Myslím, že to bolo v Švajčiarsku. Ale na tom nie je nič zvláštne, pravda,“ zamrmlal si popod nos. „Ako sa vraví: Cherchez la femme,“ povedal, uprúc na mizivý okamih svoj pohľad na Hermionu s jemným úsmevom, ktorý pohasol v rovnakej chvíli, keď od nej pohľad odvrátil. „Obaja bratia sa nanešťastie zamilovali do jednej ženy. Kvôli nej sa pohádali a kvôli nej Jules zabil nechtiac svojho brata. Vraví sa, že príčinou jeho smrti boli práve tie hodiny, ktoré vyrobili. Pobili sa a Edward narazil hlavou hodín do jedného z ich rohov. Bol na mieste mŕtvy. Jules sa zrútil. Za bratovraždu ho potrestal sám osud. Jeho smútok bol taký hlboký a veľký, že privolal Pôvodcu.“

„Pôvodcu?“ zamumlal Harry, netušiac, kto to mohol byť.

„Hej. Pôvodcu. Prvého zo všetkých dementorov. Ten už dlho blúdil svetom a hľadal svojho nástupcu. A našiel ho práve v Julesovi. Lenže Jules mal napriek všetkému dobré srdce a nikdy nikomu nebol schopný ublížiť. Preto sa z neho nestal dementor v skutočnom zmysle slova. Preto ho ostatní nazvali „Šedý duch.“

„Lenže čo to má všetko spoločné s nami?“ šepol Harry, stále nechápajúc súvislosti.

„Nechápeš to?“ opýtala sa zmätene Hermiona. „To on dal vyrobiť ten zvon! On môže za to, že sa stal z Draca drak!“

Harry na ňu vrhol začudovaný pohľad. „Ale ako je to možné?!“

„To netuším, ale dozvieme sa to,“ povedala rozhodne, pozrúc za obzor, kde sa ukazovali prvé slnečné lúče. Začínalo svitať.
Draco sa s nimi rozlúčil a vrátil sa späť do svojej jaskyne, aby tam počkal na svoju premenu, zatiaľ čo oni rozoberali zas a znova všetko, čo už vedeli, i to, na čo ešte odpovede potrebovali.

 

10. kapitola

Vo vzduchu

 

Obrázok Vonku bolo krásne počasie, tak ako už dlho nie a preto sa Lavender Brownová rozhodla stráviť ho inak ako zamorená prácou v malom kníhkupectve. Ale aj tak neodolala, aby so sebou nevzala jednu, jedinú knihu. Tú, ktorá ju momentálne zaujímala najviac. Sadla si v parku na lavičku a chvíľu len tak pozorovala deti pri hre. Už dávno si uvedomila, že jej také niečo nie je súdené. Ako mohlo byť, keď muž, ktorého ľúbila celým svojim srdcom a nikdy neprestala nebol medzi živými? Posmutnela a zahľadela sa na ošúchaný obal knihy.

„A keby aj bol, zrejme by teraz bol niekde s ňou,“ povzdychla si a zaplašila slzy, tlačiace sa jej do nevšedných očí fialkovej farby. Bolo to vari čudnou iróniou osudu, že jej veľká rodina bola odrazu fuč a ona ostala celkom sama? Naveľa predsa len tú knihu otvorila a začítala sa do jej obsahu. No len čo prevrátila prvý list, ozvalo sa jej za chrbtom tiché odkašľanie a ona sa otočila. Nemohla uveriť vlastným očiam.

„Ron, čo tu robíš?“ opýtala sa zmätene, snažiac sa ukryť knihu v záhyboch levanduľového habitu.

„Ahoj, Lavender,“ pozdravil nenútene a prisadol si k nej bez opýtania. „Máš sa?“ opýtal sa, prehliadnuc jej otázku.

„Ďakujem, mám sa celkom fajn,“ šepla, hypnotizujúc ho svojim pohľadom. Vpíjala do seba každý jeho detail tváre, každé gesto, každé jedno slovo ...

„Trochu sa nudím. Harry s Hermionou sú teraz preč,“ odvetil.

„On a ona ... chodia spolu?“ spýtala sa prekvapene, ale Ron sa nad tým len zasmial.

„Ako ťa to napadlo? Nie, kdeže,“ odvetil okamžite a úsmev z tváre mu nezmizol do chvíle, kým nespomenul Malfoya. „Sľúbili, že pomôžu Malfoyovi. Vieš predsa, čo sa mu stalo. Každý o tom vie,“ zašomral a podoprel si rukou bradu.

„A teba to očividne trápi,“ dodala uvedomujúc si, že jej snahy o jeho srdce, nech by boli akékoľvek nezištné a úprimné sú asi zbytočné, pretože on stále neprestal milovať tú kučeravú mukelku.

„Ani si nevieš predstaviť ako veľmi,“ zašomral zvierajúc ruky v päsť.

„Tak prečo si nešiel s nimi?“ ozvala sa hlasom slabším ako šelest lístia vo vetre a on sa k nej konečne otočil.

„Sám neviem,“ odvetil a zamračil sa.

„Ešte stále ju ľúbiš?“ opýtala sa a snažila sa zo všetkých síl o to, aby nebolo poznať, ako veľmi sa jej trasie hlas. V rukách zvierala knihu skrytú pod habitom tak tuho, až jej obeleli hánky.

„Samozrejme,“ odvetil začudovane, netušiac, prečo sa ho na to vôbec pýta a ona prikývla.

„Iste. Tak by si mal byť teraz s ňou, nie?“ nadhodila a vstávala. „Prepáč, musím už ísť. Ja ... ja mám veľa práce, veď vieš,“ jachtala a ponáhľala sa preč z jeho dosahu, utierajúc si slzy kotúľajúce sa dolu jej bledými lícami, potkýnajúc sa na rovnej ceste.

Ron za ňou nechápavo hľadel a uvažoval, čo to malo znamenať a prečo tak náhle zmizla, vyhovárajúc sa na prácu. Vedel, že to bola výhovorka, ale dôvody ostali visieť vo vzduchu. Nemyslel však na to. Uvažoval nad tým, čo mu poradila a prišlo mu to ako výborný nápad. Prečo tu vlastne ostal trčať ako taký somár?! Len preto, že na to mali svoje dôvody? Nezmysel. Iste, nemohol sa premiestňovať ani inak cestovať a cesta mu potrvá dlhšie, ale nič mu nezabráni v tom, aby sa dostal do Rumunska a bol s Hermionou. A ak na tom bude trvať i naďalej, pomôže jej ako len bude vedieť zachrániť toho hlupáka Malfoya. Iste, prečo by to pre ňu nespravil? Veď ju miluje, tak nie je čo riešiť ...

***

Hermiona strávila celý deň nad knihami. Skúšala nájsť niečo, nejakú štrbinu, ktorá by svedčila o tom, že nie je všetko stratené.

„Tak ako?“ opýtal sa jej Harry, ktorý sa vrátil do zrubu ošľahaný vetrom, s červenými lícami a vlasmi strapatejšími ako kedykoľvek predtým.

„Nijako,“ odvetila skleslo. „Mysela som si, že niečo nájdem v pojednaní o animágoch a v im príbuzným článkom, ale zmýlila som sa. Nič tam nie je,“ hlesla bezradne.

„Nesmieme to vzdávať. Možno nám to vyjde. Zajtra ráno vyrazíme. V tom liste stálo, že kúzlo nás k tomu človeku zavedie, nie?“

„Hej, iste,“ prisvedčila, vstanúc zo stoličky a pošúchala si boľavé oči. Niet divu, že boli začervenané, keď trávila nad knihami väčšinu svojho voľného času. „Ale aj tak mám obavy. Čo ak to nevyjde a on ... čo ak ...“ nevládala to ani len vysloviť. Harry k nej podišiel a objal ju okolo pliec.

„Tak potom budeme žiť s vedomým, že sme preňho urobili čo sa dalo,“ povedal a ona si len sťažka vzdychla.

„To mi pripadá tak málo, tak žalostne málo po tom, čo pre mňa urobil. Nezmierim sa s tým Harry. Nedokážem to.“

„Ach, Hermiona, keby to bolo také jednoduché,“ odvetil a vtisol jej na čelo bratský bozk.

Hermiona prečkala večer ako na ihlách. Vedeli, že v dnešnú noc sa s Dracom musia dohodnúť na ďalšom postupe, aby sa dostali ďalej, len ako po nové stránky starých kníh. Trpezlivo čakali, kým odbije polnoc a on sa premení.

Len čo sa tak stalo, prišiel k nim a sadol si vedľa Hermiony, ktorá sa pod jeho upreným pohľadom nielen začervenala, ale i zachvela.

„Ako ste sa rozhodli?“ opýtal sa ich a očakával, že mu povedia nejaké noviny z toho, čo sa im podarilo zistiť, alebo prinajmenšom to, čo sa chystajú robiť.

„Prekážalo by ti, keby sme hneď ráno vyrazili?“ opýtal sa ho Harry a Draco na nich spýtavo pozrel.

„Kam?“ opýtal sa nechápavo.

„Vieš,“ ujala sa slova Hermy. „Podľa toho listu ťa má doviesť kúzlo priamo k človeku, ktorý je za to všetko zodpovedný.“

„Takže to preto som počas dňa taký nepokojný?“ zašomral viac sám pre seba ako pre nich. Už v prvý deň mal chuť roztiahnuť krídla a odletieť preč. Tam, kde ho to ťahalo ... niekam do neznáma. Ale nemohol. Myšlienky na Hermionu, ktoré sa zachovali v ľudskej časti jeho mozgu boli silnejšie a keď sa k nim pridal horúci cit vyvierajúci zo srdca ... To bolo to, čo ho tu držalo. Ona.

Vzhliadol k nim však ospravedlňujúco a jeho oči sa v žiare ohňa zaleskli. „Ale nie som si istý, či vás unesiem oboch.“

„Ako to myslíš?“ opýtal sa s obavami Harry. „Veď ako drak si obrovský,“ zvolal neveriaco.

„Ako som povedal. Charlie na mne už lietal. Viem, že jedného človeka zvládnem, ale dvoch? To si netrúfam,“ dodal ospravedlňujúco.

„Tak pôjdem ja a je to vybavené,“ rozhodol Harry, no pre toto rozhodnutie bol zrejme jediný za.

„Mala by som ísť ja, Harry,“ namietla Hermiona s povzdychom.

„Ale ty sa bojíš výšok, o lietaní nehovoriac!“ zvolal neveriaco Harry.

„Strach sa musí prekonávať a je načase, aby som tak spravila. Okrem toho, už sme leteli na drakovi, spomínaš si? Vtedy, keď sme ušli z Gringottbanky,“ povedala a on chabo prikývol.

„Dobre, ale ...“ pokúsil sa namietať, no Hermionin pohľad ho zastavil. Napokon iba prikývol. „A čo bude mojou úlohou?“ opýtal sa neveselo, pretože len veľmi nerád zostával bokom, mimo diania, hlavne keď si bol na sto percent istý, že by pre Draca Malfoya zmeneného v draka ako zviera nebol navyše ako príťaž. Ale nepovedal nič. Aj tak bolo napätie medzi nimi také hmatateľné, že sa dalo krájať. Usúdil, že pár hodín, možno dní osamote im prospeje a oni to medzi sebou ... nejako vyriešia.

„Myslela som, že by si mohol zistiť viac o tých dvoch bratoch. Neviem, trebárs i navštíviť ich rodnú dedinu, alebo aspoň miestnu knižnicu. V archíve predsa musí niečo byť.“

„Možno máš pravdu,“ pritakal a nedbalo mykol plecami. „Čiže ja sa zrejme môžem znova vybaliť,“ zahundral.

Všetci počkali do svitania. Hermiona si kúzlom zmenšila batoh a strčila si ho do vrecka bundy. Len čo sa Draco znova premenil v to mohutné zviera, opatrne mu vysadla na chrbát, usalašiac sa medzi jeho krídlami. Harry sa na to celé díval s nevôľou a mal sto chutí strhnúť ju z jeho chrbta a vysadnúť tam sám. Bál sa, aby sa jej niečo nestalo, no na druhej strane vedel, že je v dobrých rukách. Ale aj tak nepremeškal šancu pripomenúť mu to.

„Dávaj na ňu dobrý pozor. Ak sa jej skriví na hlave čo i len vlások, odskáčeš si to Malfoy!“ zašepkal, ale bol si istý, že mu drak rozumel každé jedno slovo, pretože naňho nachvíľu uprel svoj pohľad a zlostne zafunel. Akoby tým chcel dať najavo zlosť, že mu stále nedôveruje. Napokon roztiahol krídla a zadnými nohami sa odrazil od zeme, vzlietnuc, za Hermioninho hlasného zvýsknutia.

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

je

(nika, 2. 10. 2013 21:16)

to supeeer

naprosto

(soraki, 12. 8. 2009 13:52)

kouzelné pokračování a já se strašně těším na jejich společnou cestu/let světem :-D

Super

(gama, 12. 8. 2009 10:58)

Graguluju. I tahle povídka se ti povedla:-)

Draco a Hermi

(Marti, 10. 8. 2009 14:56)

spolu o samotě... Hmmm, to si přímo říká o nějakou romantickou akci, ne?

Obrázok je krásny

(Tria, 10. 8. 2009 6:41)

tak to hej.
Ved ju milujem, nieje čo riešiť - Kofola :-D na tom som sa zasmiala. :-D

Dracik a Hermiona samy na výprave za dobrodružstvom...dúfam, že si urovnajú veci medzi sebou.

Celkom by som brala

(GwenLoguir, 9. 8. 2009 18:15)

okružnú cestu na dráčikovi :-)

však je to

(Tessa, 8. 8. 2009 23:08)

dračie oko úplne nádherné :) nemohla som ho sem nedať. Táto kapitolka je trošku kratšia, ale snáď to nevadí ...

.--)

(Tria, 8. 8. 2009 16:03)

Pomaly nestiham citat...takou rychlostou pises... :-) ale to je len a len dobre...aspon sa viac tesim ked otvorim tvoje stranky a vzdy tu najdem nieco nove :-)
Hmmm...dufam, ze Draco vie kam ich ma zaviest

Kouzelné,

(Marti, 7. 8. 2009 19:43)

prostě kouzelné. Jsem napjatá jak kšandy, jak to bude dál!

fuuha

(Leannka, 7. 8. 2009 19:14)

...krásne .Nemôžem sa dočkať pokračovania. Milujem všetky tvoje poviedky ale táto patrí medzi najlepšie.

Jašteričie oči-to musel byť pohlad