Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dračia pečať - 5. a 6. kapitola

24. 7. 2009

5. kapitola

 

Polnočná premena

 

Obrázok Lavender Brownová sedela v kníhkupectve zavalená kopou nových kníh, ktoré bolo treba zaevidovať, roztriediť podľa žánru i podľa autora, aby ich neskôr mohla založiť do políc a vystaviť na predaj. Výsledky MLOKov ešte nedostala. Vlastne ešte nik z tých, ktorí končili tohto júna. Hneď po skúškach ich riaditeľka informovala, že sa tak stane až koncom augusta. Ona vedela byť trpezlivá, ale pri pomyslení na Hermionu sa dobromyseľne uškrnula. Vedela, že tá si bude od nervozity obhrýzať azda i nechty, kým neuvidí čierne na bielom, že zas a znova excelovala. Hoci to mala prvý polrok vážne nahnuté a pošuškávalo sa, že ju zo školy vylúčia len pre jej dobro. Ľutovala ju. Musela to mať ťažké a ona to vedela pochopiť. Iste, ona Rona Weasleyho ľúbila a on ľúbil ju. To, že sa pre ňu tak hrdinsky obetoval, keď ju mala zasiahnuť smrtiaca kliatba, to bol čin hodný chrabromilčana.

Vzdychla si a šmahom ruky zotrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka. Hermiona nebola totiž jediná, ktorá Rona Weasleyho ľúbila. Keď s ním v šiestom ročníku začala chodiť, mala dojem, že sníva. Jej sen sa stal na krátky čas realitou. Ale čo jej to bolo platné, keď sa s ňou potom rozišiel práve kvôli Hermione? Mala dojem, že jej vtedy pukne srdce. Vlastne jej aj puklo. Žiaľom. Preplakala toľko dní a toľko nocí, že sa snáď zdalo nemožné, keď zistila, že ešte stále má sĺz nadostač. Jej srdce sa však už nespamätalo. Možno i preto, lebo nechcelo. Dobre, vzdala sa ho, ale len navonok. Potajme však dúfala, že sa stane niečo, čo jej Rona a jeho srdce vráti späť. Nestalo sa tak.

Jej oči nevšednej fialkovej farby sa upreli von oknom na jasnú oblohu. V Šikmej uličke bolo rušno ako vždy. Bol víkend a vtedy sa tu premávalo najviac čarodejníc a čarodejníkov. Či už ich kroky mierili do obchodov a po nákupoch, prejsť sa a zvedavo obzerať nový tovar vo výkladoch obchodov, alebo si len tak posedieť a poklebetiť v reštauráciách a kaviarničkách.

Bolo to už viac ako rok, čo ostala celkom sama. Bez rodičov a malej sestry. Aj oni sa stali obeťami Voldemortovej skazy. Lavender však na nich nikdy neprestala myslieť a vedela, že v jej srdci ostanú navždy. Čo sa však týkalo i Rona. Preto si už skôr zaumienila, že musí čosi vymyslieť. Niečo, aby mohla byť aspoň v jeho blízkosti. Aj to jej postačí ku šťastiu.

Ron sa vážne nudil. I preto sa dnes vybral do Šikmej uličky. Tak dávno tu nebol, že sa s otvorenými ústami ostal dívať na nový model lietajúcej metly a pár iných vecí, ktoré ho zaujímali.
Už dlhšie premýšľal o tom, či predsa len nemal ostať v Rokforte, ako merať cestu domov. Chcel však vidieť rodičov. Túžil po tom, hoci nevedel, čo to s nimi spraví. Iste, najviac sa obával o matku. Našťastie sa však nič vážne nestalo. Síce zamdlela, ale len čo sa opäť prebrala a zistila, že sa jej to nesníva, zasypala ho toľkými otázkami, že jej na ne nestíhal dávať odpovede.

A vtedy ju zbadal. Stála pri regáli s knihami za výkladom. Bledá v tvári, v ktorej sa zračil nesmierny smútok. Zlaté vlasy splývajúce skoro až po pás upravené len čelenkou. Jednoducho oblečená, ničím by nemala priťahovať jeho pohľad, pretože si vždy myslel, že jeho Hermiona je predsa krajšia, ale dnes ... dnes sa za ňou predsa len otočil. Len tam tak chvíľu stál a pozoroval ju. Už na škole si všimol, že sa zmenila, ale nevedel prečo, lebo sa o to nezaujímal. Počul však, že ostala celkom sama. Bolo mu jej ľúto, ale nemohol pre ňu nič spraviť. Mal svoje vlastné starosti. Stal sa z neho duch. Navyše zaľúbený duch, ktorý musel bojovať o lásku dievčaťa, ktorého srdce sa mu snažil ukradnúť ten zákerný slizolinčan.

Ron sa otočil od výkladu kníhkupectva a sklonil hlavu. Nebol nadšený, že Harry s Hermionou chceli pomáhať Malfoyovi, ale čo mohol robiť? Nechcel sa im otočiť chrbtom. Vždy boli spolu ... vždy ... dovtedy, kým nezomrel. Jeho smrťou sa všetko pokazilo. Aspoň jemu sa videlo. Keby mu tak aspoň Dumbledore vedel povedať, čo sa s ním stalo, že ostal na tomto svete a v tejto podobe. Lenže ten starý, fúzatý mudrc zlyhal! Ron to nechápal. Nebol predsa najväčším a najslávnejším čarodejom široko – ďaleko? Neporazil v bitke i Grindewalda? Nebál sa ho i sám Voldemort? Tak prečo mu nevie dať ten vychytralý starec odpoveď na jednoduchú otázku?

Vzdychol si a rozhodol sa, že radšej zájde za Georgeom. Možno v jeho krámiku príde na iné myšlienky, keď si pozrie jeho nové vynálezy. A ak nie, aspoň si skráti čas ...

***

Narcissa Malfoyová mala plné ruky práce. O to viac, že jej manžel najal akési súkromné očko, aby i on mohol hľadať ich strateného syna s ich poverením ako rodičov, strachujúcich sa o svojho jediného syna. A hoci jej ten človek nebol dvakrát sympatický, už sa naučila, že nemá ľudí súdiť podľa zovňajšku. Presne ako Harryho Pottera.

„Vaše meno je Ernest Chadok?“ opýtala sa, keď si prezerala jeho odporúčacie papiere.

„Správne madam,“ potvrdil a uhladil si prameň vlasov pieskovej farby, ktorý mal zakryť jeho plešinu na vrchu hlavy. Žiaľ, neúspešne. Napriek tomu, v nej vzbudzoval dôveru. Bol vysoký, šľachovitý, na vystrčenej brade mal nepeknú jazvu, ale tá ho robila len hodnoverným a ostrieľaným a tak trochu desivým so svojím huňatým obočím a prísnym výrazom.

„Ako vidím, máte bohaté skúsenosti s hľadaním nezvestných osôb. A bol ste bývalým aurorom. Prečo ste odtiaľ odišiel?“ vyzvedala, len aby sa o ňom dozvedela o čosi viac ako jej povedal vlastný manžel.

„Viete, chcel som skúsiť niečo iné. Okrem toho, rád pracujem ako samostatná jednotka.“

Narcissa iba prikývla. „Uvidíme, či sa osvedčíte i v tomto prípade.“

„O tom nepochybujte,“ povedal sebaisto.

„Čo odo mňa budete potrebovať?“

„Na začiatok malý preddavok,“ vyjachtal takmer okamžite bez premýšľania a začal jej vyratúvať všetky náklady na cestovania, podplácanie pri vypytovaní sa svojich špehov a samozrejme do toho nezabudol zahrnúť stravu a ubytovanie. „A to najdôležitejšie, samozrejme informácie o vašom synovi. Všetky, ktoré mi môžete dať.“

Prikývla. Urobila teda všetko, o čo ju ten chlap požiadal. Teraz už len ostávalo veriť, že sa aspoň jemu podarí nájsť jej syna, keď aurori zlyhali. Keď opustil ich dom, spomenula si na Harryho a Hermionu. Luciusovi by to nebola priznala, ale do nich vkladala svoje najväčšie nádeje. Bolo to smiešne. Ona a verila im dvom. Skoro sa nad tým rozosmiala, ale myšlienka na strateného syna jej to nedovolila. Bolelo ju to viac ako by si pripustila.

A ani jej manžel to necítil inak, hoci nosil občas tú masku tvrdého, neúprosného muža. Len ona vedela, aké je jeho srdce v skutočnosti. Teda v prípade, že sa to týkalo jeho najbližších.

Musela sa však vrátiť k práci. Nemohla viac zanedbávať svoje povinnosti, už aj tak stratila dosť času tým, že sa utápala v smútku. Iste, žiaľ a bolesť nad stratou jej syna a samota v tomto obrovskom dome budú jej každodennými spoločníkmi, ale pri práci na to všetko aspoň na chvíľu zabudne.

***

Harry s Hermionou a pánom Weaslym kráčali po chodbe vedúcej na oddelenie záhad. Trochu síce čakali, kým ich sem pustili, ale stálo to za to.

„Bol by s vami šiel Bill, ale viete, ešte stále pátrajú po mladom Malfoyovi,“ vysvetľoval.

„Darí sa im?“ opýtal sa zvedavo Harry, pretože i on to mal v úmysle a rád by získal akékoľvek informácie, ktoré by im v tom mohli pomôcť.

„Žiaľ nie. Akoby sa ten chlapec pod zem prepadol,“ zahundral Artur a ukázal na dvere bez zámky. „Tak tu sme. Predpokladám, že viete, ako ich otvoriť. Nikdy som v tejto časti oddelenia nebol. Sem chodia len aurori. A pracovníci oddelenia.“

„Samozrejme, viem ako sa dvere otvárajú,“ hlesol Harry a vybral si z vrecka nohavíc prútik. Namieril si ho na dlaň a zamrmlal kúzlo, vďaka ktorému sa na jeho koži objavila úzka tržná rana a on priložil ruku na dvere a zašepkal heslo, ktoré ich bez problémov otvorili. Hneď potom si ranku zacelil a spoločne s pánom Weaslym vstúpili dnu.

„Toto by ma nikdy nenapadlo,“ odvetil zadumane Artur, hľadiac na samootváracie dvere.

„Ani mňa. Keď sme tu boli s Dracom, prišli sme na to celkom náhodou.“

„A to heslo,“ mrmlal si ďalej zástupca. „Celkom príznačné, nemyslíte?“

„Iste, pán Weasley,“ pritakala i Hermiona, ktorá to celé len mlčky sledovala. Ešte i teraz jej mráz behal po chrbte, keď si spomenula na vtedajšie udalosti i na to, že jej život visel na vlásku. Vošla dnu ako posledná. Pred očami sa jej vynoril obraz Draca, jeho oči ... tvár, z ktorej vyžarovalo odhodlanie ... a ten bozk ... Zachvela sa.

„Hermiona, budem potrebovať tvoju pomoc,“ vyrušil tok jej myšlienok Harry a ona zmätene prikývla.

„Samozrejme, o čo ide?“ opýtala sa a podišla k nim bližšie.

„Vidíš tieto znaky? Draco si ich predtým prepisoval, aby si ich mohol v pokoji preložiť, ale nikdy mi vlastne neprezradil, čo znamenajú. Myslíš, že by si ich mohla preložiť?“

„Že sa pýtaš,“ nadurdila sa a hneď si aj vytiahla z tašky čistý kus pergamenu a husacie brko a usilovne prepisovala runy zo zvona na papier, zatiaľ čo sa Harry s pánom Weasleym snažili zistiť, či niečo neprehliadli. Nič však nenašli. Ani keď použili zaklínadlá na odhalenie skrytého tajomstva. Aj Hermiona už skončila s prepisovaním a teda, nemali tam už čo pohľadávať. Keď sa otočili na odchod, Harry sa spokojne usmial.

„Tak aspoň niečo,“ zahundral si popod nos.

„Toto tu predtým nebolo,“ pripustila i Hermiona a podišla bližšie k zárubni dverí, kde sa teraz celkom jasne črtali akési znaky. Znova runy. Harry len prevrátil očami. Už začínal premýšľať o tom, či si nemá vziať u kamarátky pár súkromných hodín, pretože ako mohol vidieť, toto písmo bolo zrejme kedysi dosť obľúbené.

„Dokážeš to preložiť, Hermiona?“ opýtal sa jej pán Weasley zaujato a pozorne si prezeral všetky znaky.

„To sa pýtate naozaj?“ zvolala skoro urazene a znova si vytiahla pergamen a brko a začala prepisovať, pričom si papier rozdelila hrubou čiarou.

Keď konečne opustili Ministerstvo mágie, bol čas obeda a obom im poriadne škvŕkalo v žalúdkoch.

„Mali by sme sa ísť najesť,“ zašvitorila a premýšľala, na čo by tak asi mala chuť. Harry len prikývol. Bol taký hladný, že by zjedol v tej chvíli čokoľvek. Zašli do malej reštaurácie a objednali si. Zatiaľ, čo jedli, Hermiona vytiahla z tašky pergamen a študovala nakreslené znaky.

„Tak ako?“ opýtal sa Harry a hlavou kývol k pergamenu.

„Neviem preložiť bez slovníka všetko, ale píše sa tu niečo o prekliatí a o čase. Vrhnem sa na to, len čo sa vrátime domov. Nechceš ísť do Brloha, však?“ ozvala sa opatrne, čakajúc na Harryho odpoveď.

„Nie. Ak ti to nevadí, zatiaľ budeme u vás, kým sa nerozhodne, kam sa vydáme.“

„Dobre. Súhlasím. Lepšie ako nič. Možno budeme mať šťastie,“ hlesla, hoci to neznelo veľmi veselo a poskladala pergamen späť, vložiac ho do svojej čiernej tašky. Bolo načase dať si oddych a venovať sa jedlu, kým jej úplne nevychladne.

***

Charlie Weasley bol naozaj trpezlivý, ale i on mal toho všetkého už dosť. Dva týždne sa nič nestalo. Len sedel pred jaskyňou, čakal a vypekal a vyváral pre toho maškrtného draka v nádeji, že sa predsa len odváži vytiahnuť päty z jaskyne. Dnu za ním liezť nemohol, pretože by to bolo viac ako nebezpečné. Keď už však jeho zúfalstvo dosiahlo vrchol, uvažoval i nad tým.

Hviezdy nad jeho hlavou žiarili ako diamanty. Radšej by bol teraz s Estrel a nie tuto a celkom sám. Pritiahol si deku viac okolo tela. Noci tu bývali vždy chladné. I v horúcich letách. Keď začul tiché kroky, otočil sa, aby videl, ktorý z jeho kolegov si z neho prišiel robiť posmech tentoraz. Usmial sa. Bola to Estrel, jeho dračie dievča, ako ju zvykol nazývať.

„Ahoj,“ pozdravila mu a prisadla si k nemu.

„Ahoj, láska,“ odvetil a natiahol k nej ruku, objímuc ju okolo pliec a pritúliac ju k sebe.

„Stále nič?“ opýtala sa a i ona vrhla pohľad k jaskyni.

„Nie, stále trucuje,“ odvetil Charlie nespokojne.

„Neboj sa, verím, že sa ti to raz podarí. Komu inému ak nie tebe? Veď aj preto si zástupca predáka, či nie? Lebo si najšikovnejší a najschopnejší,“ skladala mu komplimenty.

„Zabúdaš na Mathiasa, on je tu ten naj a všetci to vieme,“ odvetil. Bol rád, že mu Mathias dovolil postarať sa o nového draka. Zvlášť i preto, že ostatní sa do toho veľmi nehrnuli. „Ale ja som hneď druhý naj a to nie je veru vôbec zlé,“ uškrnul sa a Estrel sa zachichotala. Spokojne si vzdychla, keď ju jemne chytil za bradu, zdvihol jej tvár k sebe a vtisol jej na pery vrúcny bozk.

„Ak chceš, pospi si, ostanem strážiť,“ navrhla mu, lebo videla aký je unavený. Prstom jemne obkrúžila tmavé kruhy pod jeho očami a on len vďačne prikývol. Zložil sa vedľa nej, pričom ju objal okolo pása. Keď bola pri ňom, zaspávalo sa mu veľmi ľahko. Ako keby mu matka spievala uspávanky.

Estrel mu prstami nežne vošla do vlasov a ískala mu, kým nepočula, že tichučko odfukuje. Usmiala sa a obrátila mäso napichnuté na kole, otáčajúce sa nad ohňom. Voňalo tak lákavo. Keby nebolo toho kúzla, ktorým ohraničili malé územie okolo jaskyne, aby vôňa pripravovaného jedla nezašla ďalej, teraz by sa rezerváciou ozýval nespokojný rev a zúrivé fučanie. Iste, nielen tento drak bol maškrtník, no ostatní neboli taký prieberčivý.

Vôbec netušila koľko môže byť hodín, keď sa vystrašenými očami zahľadela na jaskyňu, ktorá bola teraz ožiarená akýmsi zvláštnym červenkavo-zlatým svetlom. Trvalo to len chvíľu, nie viac ako pár minút. Horela od zvedavosti, čo sa to deje. Úkosom pozrela na Charlieho, no ten tvrdo spal. Opatrne sa vymanila z jeho objatia a s prútikom pripraveným v ruke našľapovala k jaskyni, ticho ako myška. Keď začula tichý vzdych, ktorý znel viac ako ľudsky, zamračila sa a mala dojem, že jej preskočilo. Keď sa to však ozvalo znova, už neváhala.

„Lumos,“ šepla a koniec jej prútika sa rozsvietil. Nemusela ísť ďaleko. Zastala pri vstupe do jaskyne a prútikom prechádzala po jej tmavých kútoch. Odrazu ohúrene vyvalila oči. „Pre Merlina!“ zhíkla a bežala späť k Charliemu, aby ho rýchlo zobudila.

 

6. kapitola

Tajomstvo kliatby

 

Obrázok „Vstávaj! Charlie, vstávaj!“ triasla ním, len aby sa čím skôr prebral. Zdalo sa jej, že mu to trvalo celú večnosť, kým zaklipkal očami a zívol.

„Čo sa deje?“ opýtal sa rozospato, no potom sa chvatne posadil. „Stalo sa niečo s dracom?“ vyhŕkol a už aj bol na nohách s prútikom pripraveným v ruke. So strapatou hrivou a desivým výrazom v tvári vyzeral priam neodolateľne. I preto sa azda zamilovala práve doňno. Uchechtla sa, keď si spomenula, prečo ho vlastne budila.

„Mal by si niečo vidieť,“ poznamenala, „ale skloň prútik. Nebude ti ho treba.“ Keď sa na ňu i naďalej len nechápavo pozeral, hlesla len: „Tak poď, ukážem ti toho tvojho draka,“ a vykročila späť k jaskyni ubezpečiac sa, že ju nasleduje. Len čo osvietila kúzlom vnútro jaskyne, Charlie Weasley od prekvapenia onemel.

„A ten sa tu kde do paroma vzal?“ zrúkol vydesene i prekvapene a mladý muž zastonal a pohol sa, ležiac na zemi celkom nahý. „Nepozeraj sa!“ okríkol vzápätí žiarlivo svoju priateľku, ktorá si zaujato prezerala štíhle mladíkovo telo, kĺžuc od vlasmi zakrytej tváre cez dokonalú krivku mužského chrbta, ďalej ani nehovoriac ... Ako perfektná napodobenina boha Adonisa. Ale potom svoje hriešne myšlienky stopla. Predsa len, Charlie bol dokonalejší. Aspoň v jej očiach určite. A ešte jej niečo napadlo, keď si spomenula, čo povedal.

„Ty toho chlapca vari poznáš?“ opýtala sa uveličene, keď sledovala, ako Charlie rýchlo vyčaroval prikrývku a prikryl ňou mladíkovo telo.

„Že či,“ sykol pohrdlivo a keď sa k nemu zohol, nie veľmi jemne ním potriasol. „Vstávaj Malfoy! Počuješ? Vstávaj doparoma!“

Draco sa len s námahou preberal. Striasol sa chladom. Avšak už sa necítil tak mizerne, ako keď sa zmenil v prvú noc. To bol preňho poriadny šok. Teraz cítil okrem toho i záchvev radosti a nádeje. Zem, na ktorej ležal ho chladila, ale vedel, že ho čosi hreje. Otvoril oči, ale zreničky sa odmietli prispôsobiť. Nosom nasal vzduch. Vedel, že tu nie je sám a jeho tajomstvo bolo prezradené.

„No tak už vstávaj! Musíš to vysvetliť!“ začul nad sebou mužský hlas.

„Nechaj ho, daj mu čas,“ počul tiché dohovárania. Takže tá levanduľová vôňa, ktorú cítil patrila zrejme tej žene.

Pomaly sa zdvíhal zo zeme. Keď zakašľal, znelo to, akoby bol ten najtuhší fajčiar pod slnkom a mal dojem, že mu z úst vyšiel i kúdol dymu. Zaklipkal očami a zdvihol hlavu, pozrúc na votrelcov.

Charlie o krok ustúpil a tváril sa dosť ostražito. Bol to Draco Malfoy, tým si bol istý. Spoznal by ho kedykoľvek ... ale tie jeho oči ... „Čo to bolo dopekla za kúzlo?“ premýšľal v duchu. „Žeby nepodarená premena na animága?“

„Weasley?“ zachripel Draco a pritiahol si plstenú deku bližšie k telu, pretože stále na sebe cítil zvedavý pohľad mladej ženy, stojacej rozhodne a nebojácne po jeho boku.

„Malfoy?“ odpovedal mu rovnako Charlie, až doňho Estrel podráždene štuchla lakťom. Bola prvá, kto sa odvážil urobiť prvý krok. Pristúpila k nemu bližšie a natiahla ruku.

„Ahoj, ja som Estrel,“ povedala s milým, priateľským úsmevom, keď mladík jej ruku zovrel vo svojej na krátku chvíľu. „Ako si sa sem dostal? To ty si ten drak, však?“ sypala naňho jednu otázku za druhou a on len spýtavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého. Keď konečne stíchla, pozrel sa priamo na Charlieho.

„Ak vám odpoviem na tie vaše zvedavé otázky, urobíte pre mňa niečo na oplátku aj vy?“ opýtal sa a čakal, akú odpoveď dostane. Lenže Charlie bol nerozhodný a on to videl. „No tak Weasley, potrebujem pomoc. A cítim, že čas sa mi kráti. Nechcem ostať drakom už navždy!“ zvolal zúfalo.

„Prečo by som ti mal pomáhať? Dobre vieš, že ty i tvoja rodina ...“

Draco ho však nenechal dokončiť. „Toto nie je o mojej rodine ani o tom, čo sa stalo v minulosti! Ale dobre, ak mi nepomôžeš ...“

„Nie, počkaj,“ zasiahla do rozhovoru Estrel, hoci nechápala o čom sa to dohajujú. „Jasné, že ti pomôžeme. Ja i Charlie. Ale najprv nám povedz, čo sa stalo,“ požiadala ho a on po chvíli prikývol a začal rozprávať.

„Takže už viete všetko. A ja potrebujem od vás len jediné, aby sa to nik iný okrem vás z rezervácie nedozvedel.“

„Myslím, že to môžeme ľahko zariadiť. Ale ty by si pre zmenu mohol vyjsť konečne z tej jaskyne,“ navrhla Estrel, ale Draco pokrútil hlavou.

„Nie, stal by som sa ľahkým terčom. Nechcem byť priviazaný niekde ku kolu v ohrade chránenej kúzlami. Nie som predsa žiadne zviera!“ zavrčal.

„Ach, to ma nenapadlo,“ hlesla, keď sa do rozhovoru vmiešal Charlie.

„Ale ak by si sa predsa rozhodol opustiť jaskyňu, môžem ti zaručiť, že nebude priviazaný ku kolu. Síce budeš v ohrade chránenej kúzlami, ale len dovtedy, kým sa nepresvedčím, že ti môžem naozaj dôverovať.“

„Keby som chcel,“ zachripel Draco, „už si mohol byť dávno mŕtvy. Hneď ako si mi tu zaspal v tú prvú noc.“

Charlie sa uchechtol. „Dobre, takže sa dohodneme?“

„Nie. Zatiaľ nie. Musím si to premyslieť. Mohol by som vás poprosiť ešte o niečo?“ opýtal sa, keď obaja prikývli. „Nemusíte mi stále vypekať ani vyvárať po nociach. Stačí mi tanier normálneho jedla. O viac nestojím. A noci sú tu chladné a ja nemám prútik. Keby som vás mohol poprosiť o nejaké tie veci, bol by som vám vďačný.“

„Len toľko?“ opýtal sa Charlie, ako keby čakal, že bude chcieť luxusne zariadiť tú prekliatu jaskyňu. Draco prikývol. Boli už na odchode, keď na nich ešte zavolal.

„Mohol by som dostať dva pergameny, brko s atramentom a nejakú sovu, po ktorej by som poslal pár listov?“

„Ale samozrejme,“ hleslo dievča a hneď mu všetko pričarovalo. Draco sa potešil. „Veci ti donesiem o chvíľu.“

Keď kráčali späť k svojmu zrubu, Charlie bol ponorený do vlastných myšlienok. „Myslíš si, že si to nevymyslel?“ opýtal sa jej a ona pokrútila hlavou.

„To je hlúposť. Veď je to strašné, čo sa mu stalo. Kto by si niečo také vymýšľal?“

„Asi máš pravdu a zo mňa sa stáva paranoik. Donesieš mu tie veci?“

Prikývla. „Dobre. Vydelím mu niečo zo svojho šatstva. Jeho milosť sa bude musieť uskromniť,“ zahundral si popod nos a len čo vošiel dnu, začal so zhľadúvaním nejakých zvyšných vecí, ktoré nepotreboval.

Draco v tú noc napísal len dva listy. Jeden z nich poslal matke, ten druhý mladej žene, na ktorej mu záležalo z celého srdca. Museli vedieť, že je v poriadku a kliatba ho neobrala o život, ani ho nevrhla do ničoty. Len ho premenila na obludné zviera, ktorých sa desila väčšina ľudí. Vedel však, že nemá čase nazvyš. Vlastne to bola skôr zlá predtucha. Tušil, že ak mu nepomôžu čím skôr zlomiť moc kliatby, ostane takouto obludou už navždy.

Charlie i Estrel dodržali slovo. Doniesli mu veci i sovu, po ktorej mohol poslať listy. Estrel mu dokonca priniesla čosi pod zub. Keď znova osamel, čakal po sediačky na východ slnka. Díval sa na vrcholky hôr, ktoré sa slnečnými lúčmi začali sfarbovať do smaragdovo zelena, ale kde tu prevládla i olivová farba meniaca sa ešte na oveľa svetlejšiu. Teraz videl svet inými očami. Videl to, čo predtým ani nevnímal. Keď slnko vyhuplo spoza hôr, znova zo seba zhodil šaty a poskladal ich do úhľadnej kôpky. A potom celkom nahý, ukrytý  v jednom z tmavých kútov jaskyne vyčkával, keď sa i jeho slnečné lúče dotknú, aby ho znova premenili do podoby zvieraťa.

***

Hermiona v noci nemohla spať. Sčasti aj preto, lebo ju trápil ten preložený text zo zvona aj ten druhý, ktorý sa objavil na zárubni dverí v tej miestnosti, kde bol zvon schovaný. A znova mala zlé sny, v ktorých ju drak žiadal o pomoc a ona netušila ako. Jediné, čo ju utešovalo bolo to, že Harry je s ňou a spí vo vedľajšej miestnosti. Kedykoľvek sa s ním mohla pozhovárať. Lenže teraz o pol štvrtej ráno sa jej to nezdalo práve najvhodnejšie. Už aj tak pre ňu robil veľa. Viac ako dosť. Namiesto toho, aby svoj čas trávil s Ginny, alebo prípravou na štúdium aurora, ktorého ho čakalo, alebo dokonca opravou domu v Godrickovej úžľabine ako plánoval, bol teraz s ňou a pomáhal jej napraviť, čo ona domrvila.

Ale koho iného mala požiadať o pomoc? Rona? To by bolo márne. Len by jej pílil uši zakaždým, keď by spomenula Draca Malfoya. Nemal ho rád a neveril mu. Ľutovala to, pretože Draco za posledný rok neraz ukázal, že sa skutočne snažil zmeniť a jej bolo teraz celkom jasné, že sa mu to aj podarilo. Vlastne to bol priam malý zázrak. Nikdy by si ani len nebola pomyslela, že je také čosi skutočne možné, ale opak bol pravdou.

Vstala z postele, vkĺzla do papúč a natiahla na seba župan. Potichu zišla z poschodia do kuchyne až zastala pred chladničkou. Prstom prešla po tvárach jej usmievajúcich sa rodičov. Len včera od nich prišiel list spolu s fotkou. Mali sa dobre. Ale Austrália? Znova pokrútila hlavou. Asi si nikdy neprestane vyčítať, že ich neposlala radšej do Francúzska, Toskánska, alebo niekde bližšie. No bolo to pre ich bezpečnosť. Predpokladala, že Voldemortova moc až tam nedosiahne a mala pravdu. Ale bolo to tak ďaleko ... Chýbali jej. V tomto obrovskom dome ostala celkom sama. Cítila sa v ňom ako väzeň. Zaplašila pochmúrne myšlienky a zobrala si z chladničky mlieko a z kredenca vytiahla pohár. Naliala si doň mlieko, sadla si za stôl a pomaly pila. Jej myšlienky sa znova roztúlali.

Takto tu sedela presne pred rokom. Vtedy sa nevedela spamätať z Ronovej smrti a večer zmizla z domu, aby si prechádzkou prevetrala hlavu. Lenže ... nedopadlo to tak, ako chcela. Opila sa tak, že o sebe pomaly nevedela. Vlastne doteraz netušila, ako sa jej podarilo dostať sa domov. Ešte i dnes, keď zavrela oči cítila vôňu, ktorá sa jej s tou nocou spájala. Zmes bergamonu, cédrového dreva a ešte čosi, na čo si nevedela spomenúť, no i tak sa jej z toho zatočila hlava a telo jej ovládli pocity, ktoré ju priam spaľovali za živa. Rozochvela sa a jej dych znel odrazu akosi prerývane.

„Draco, kde si?“ šepla do ticha izba, hľadiac na pokojnú bielu hladinu mlieka v pohári. Stále neprišla na to, ako rozlúštiť to tajomstvo kliatby. V texte sa nepísalo o obetovaní iného života. Jedno bolo isté. Veľa času im neostávalo. To tam stálo čierne na bielom. „Kúzlo má svoju moc od rána po polnoc. Hodiny tikajú tik a tak, kto poradí ti? Hľadaj v hodinách dvoch bratov temný znak.“ Čo to malo znamenať? V akých hodinách? A temný znak? Zasa boli bližšie k temnej mágii? To už toho nebolo dosť? Vzdychla si a dopila svoje mlieko uvažujúc o tom, že to hneď ráno musí povedať Harrymu. Možno on bude niečo vedieť. Ak nie, naozaj netušila, čo budú robiť. Okrem toho, potrebovala zájsť na Rokfort. Bola tam totiž jedna kniha, ktorá by jej v tomto preklade veľmi pomohla. Ba dokonca oveľa viac ako jej školská učebnica a slovník.

Keď vyšla späť do svojej izby, vyľakala sa, lebo do okna jej ťukala zobákom neznáma sova čierna ako samotná noc, ktorá ešte vládla za oknom. Len veľké jantárovo žlté oči jej žiarili z malej okrúhlej hlavy.

 

 

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:o)

(Slimča, 29. 7. 2009 10:46)

Tak - a Hermiona dostala zprávu... :oD Bezva! A Lavender na scéně? Že by nakonec i Ron měl trochu toho štěstí? :o) Těším se na další...

aha

(soraki, 28. 7. 2009 11:14)

takže Draco je drakem přes den - zajímavé... nemůžu se dočkat další kapitolky :-D

skvele..

(Tereza, 27. 7. 2009 22:20)

koukam ze pribeh uz zacina nabirat na obratkach.. tesim se jak to pujde dal :)

Excelentné!

(Efka, 27. 7. 2009 19:55)

V tejto poviedke máš úžasné nápady! A ešte úžasnejšie nás napínaš. :-) Teším sa na pokračovanie.

...

(soraki, 26. 7. 2009 20:32)

ajajaj, tak Draco se kolem půlnoci mění na člověka? Odtáhne maso do jeskyně a pak se zase mění na draka? Ja se tááák těším na pokračování!!!

súhlasím s Mon

(GwenLoguir, 25. 7. 2009 1:12)

na celej čiare!

kde mám prútik?????

(Mon, 24. 7. 2009 23:21)

asi niekoho začarujem!!!! čakám tu dlhooo, a ty takto sekneš?? Tessa, tras sa!!
no dobre, ja ťa mám rada....ved vieš...

och

(Jin, 24. 7. 2009 20:04)

teda takto to seknuť a teraz budem ako na trní čakať dalšiu čast...hihih

No tohle!

(Marti, 24. 7. 2009 18:36)

To je mi zas konec! Takhle to useknout! Grrrrrrrrrr! Jinak poklona jako vždy - tenhle příběh je paráda! :-)

taky

(Tereza, 24. 7. 2009 16:46)

bych vsadila na to ze se Draco bude menit zpatky v cloveka.. jsem zvedava jak to bude :)
je to skvele! jako vzdy se nemuzu dockat dalsi kapitoly :)

...

(Tria, 24. 7. 2009 15:23)

Zeby sa Draco premenil do svojej ludskej podoby? Fakt neviem.
Mozno ked si Ron uvedomi, ze uz tak velmi nelubi Hermionu tak bude moct opustit tento svet.
:-D
To pises obidve poviedky naraz? Obe piate casti boli skvele.

:D:D

(babenka2092, 24. 7. 2009 14:49)

mnoo super dalsia kapitolka....idem ju preciitat