Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dračia pečať - 1. a 2.kapitola

30. 6. 2009

1. kapitola

Na ministerstve

 

Obrázok Hermiona sedela s Harrym v pracovni ministra mágie. Zatiaľ čo Harry sa snažil ministrovi rozpovedať, čo sa stalo, ona nad tým všetkým uvažovala. Zas a znova. Všetko sa to stalo len predvčerom a jej to stále pripadalo ako nemožné. Niečo, čo si len jej myseľ sama vykonštruovala, aby sa vyhla tomu hroznému a neodvratnému koncu, ktorý ju čakal. Lenže nie, ono sa to naozaj stalo. Spolu s Harrym a Ginny ostali na Rokforte i potom, čo ostatní odcestovali do svojich domovov. Ich táto cesta ešte len čaká. Ale až zajtra. Najprv museli ísť na výsluch ohľadom toho, čo sa udialo na oddelení záhad. Ale bola to vlastne len formalita. Ak ste nepočítali to, že pri tom zmizol Draco Malfoy. Horšie však na tom bolo to, že tu bol okrem vedúceho aurorov i Bill Weasley, jeho zástupca. Už len kvôli nemu sa necítila práve najlepšie. Vedela, že Bill je bystrejší ako jeho brat Ron, preto si iste ľahko dá dohromady, čo sa stalo a prečo. Preto radšej hľadela do zeme a obdivovala zložitú štruktúru podlahy.

„Chceš mi Harry teda vlastne povedať, že keď si mi vtedy písal ten list so žiadosťou, aby sme sa stretli, malo to byť ohľadom toho zvonu?“

„Presne tak, pán minister,“ odvetil Harry hľadiac do jeho čiernych očí.

„Aj tak ma zaráža jedna vec a síce, prečo ste sa sem potajme vkrádali, keď stačilo požiadať a bol by som ti vyhovel.“

„Iste a nasledovala by hromada otázok, na ktoré by som musel predtým odpovedať.“

„To nepochybne,“ uškrnul sa Kingsley, ale hneď zvážnel. „Neviem, či si uvedomujete vážnosť situácie. Podľa toho, čo ste mi povedali, Draco Malfoy jednoducho zmizol v horiacom plameni.“

„Áno,“ potvrdil znova Harry. „Bolo to tak. Hneď potom, čo prečítal ten nápis na zvone a vyriekol kúzlo, pohltilo ho to. Navlas tak, ako sa to hovorí v tej kliatbe.“

„Iste, spomína sa tam kliatba, len sme nevedeli aká,“ potvrdil i Roran Sarkány.

„A vy skutočne nemôžete ani len tušiť, kde sa mladý pán Malfoy nachádza?“ opýtal sa znova minister a oni obaja už po tretí krát pokrútili svorne hlavami. „Prepáčte, že sa opakujem,“ ospravedlňoval sa, „mám len obavy ako to všetko poviem madam Malfoyovej.“

„Viete, ide o to, že ak by ste sa nám s tým zverili skôr,“ vmiešal sa do toho Bill, ktorý doteraz len sedel a počúval, „možno by sa to tak nemuselo skončiť.“

„Ty tomu skutočne veríš, Bill?“ opýtal sa Harry prekvapene. „Ja si to nemyslím. Tá kliatba na zvone je dosť jednoznačná. Chcela svoju obeť. Ja neviem, ale ten, kto ten zvon zostrojil a vymyslel vôbec, mal zrejme čudný zmysel pre humor,“ odvetil skrúšene mladý čarodejník a prstom si posunul okuliare ku koreňu nosa.

Bill Weasley len pokrčil plecami a prameň hnedých vlasov s ryšavým odtieňom mu padol do tváre. Ani on to nemal v živote ľahké, hlavne nie po tom, čo mu tvár doškriabal pred dvoma rokmi vlkolak Fenrir Greyback. Ale vzchopil sa. Bill sa prosto len tak nevzdával. Napriek tomu, že mu tvár hyzdili jazvy po škrabancoch, oženil sa azda s tou najkrašou vílou Fleur, ktorá ho milovala celým svojim srdcom a už bol i otcom malej Victory. Čo viac si mohol priať. Mal azda všetko ... až na dvoch bratov, ktorí zahynuli vo vojne a prišli v nej o svoje mladé životy.

***

Harry cestou premýšľal nad tým, čo hovoril Kingsley. A chápal ho. Vedel, aká je Narcissa Malfoyová naviazaná na svojho syna. Milovala ho tak bezhranične, že nepochyboval, že by preň bola schopná urobiť čokoľvek. Uvažoval, čo sa stane, keď sa dozvie, že Draco obetoval svoj život za život obyčajnej mukelky. Bola by jej schopná i ublížiť? Pomstiť sa za smrť svojho syna, hoc v tom bola Hermiona celkom nevinne? Poznal ich minulosť. Vedel, čoho všetkého sú schopní, ale vedel už i to, že Narcissa nemá srdce z ľadu, ako si dlhé roky myslel. Napokon, bola to predsa ona, kto neprezradil Voldmerotovi, že Harry žije, hoci ho zasiahla smrteľná kliatba. Ale aj tak si teraz nebol istý, čo od tej ženy môže očakávať.

Keď ich konečne po dvoch hodinách vypočúvania prepustili, boli takí unavení, že spolu ledva komunikovali. Na chodbe sa ešte stretli s Noxissom. Minister s ním chcel súrne hovoriť a oni nepochybovali, že konečne dostane možnosť uverejniť svoje dielo o Temných bytostiach celkom verejne a legálne. Alebo v tom horšom prípade o tom budú uvažovať ...

Len čo sa však dostali späť do hradu, Harryho si zavolala riaditeľka, aby sa i ona dozvedela, čo sa len dalo a získala tak informácie z prvej ruky.

Harry teraz sedel v známej kancelárii a prv než začal čokoľvek hovoriť, pozdravil Dumbledora a potom chvíľu uprene hľadel na Snapa. „Mal by som vám zrejme poďakovať, profesor,“ prehovoril napokon.

„Nestojím o vašu vďaku, Potter,“ precedil pomedzi zuby a otočil hlavu nabok, akoby ho i pohľad naň obťažoval.

Harry si len vzdychol a pokrčil plecami. „Takže čo by ste chceli vedieť pani profesorka?“ otočil sa k Minerve, ktorá trpezlivo čakala.

„Dúfam, pán Potter, že mi poviete všetko, čo sa stalo. A chcem, aby ste nič nevynechali. Som prinajmenšom zvedavá, ako len žena a riaditeľka v jednej osobe môže byť. Hlavne i preto, že i ja som tak trochu zodpovedná za pána Malfoya, keďže bol naším žiakom, hoci bol plnoletý a teda zodpovedný za svoje konanie celkom sám. I tak iste chápete, že sa ma to týka.“

„Samozrejme,“ prikývol Harry a rozpovedal jej teda všetko od začiatku tak ako chcela, okrem toho, že niektoré detaily si nechal pre seba.

„A čo teraz bude s pánom Malfoyom?“ ozvala sa Minerva po hodnej chvíli mlčania.

„Naozaj netuším, pani riaditeľka,“ odvetil rovnako skleslo.

„Myslíte si, že by sa mu dalo nejako pomôcť?“

Harry len pokrčil plecami.

„Tak dobre, pán Potter, nebudem vás viac trápiť otázkami, aspoň pre dnešok nie. Zajtra cestujete preč. Keďže Rokfortský expres počas prázdnin nepremáva, pocestujete krbom. Požiadala som na zajtrajšom o spojenie s krbom v Brlohu. Myslím, že to tak bude najlepšie. Oznámte slečne Grangerovej, že zajtra o desiatej vás budem očakávať v riaditeľni, dobre?“

„Áno, pani riaditeľka.“ Harry sa vzdialil. Na chodbe pred chrličom ho už čakal Ron. Plachtil vzduchom hore – dolu očividne nevediac, čo so sebou. Bol nahnevaný, ale i sklamaný a nervózny.

„Čauko, Harry,“ pozdravil ho skleslo, strčiac si ruky do vreciek svojich nohavíc.

„Ahoj,“ odzdravil mu premýšľajúc o tom, či sa už stihol pozhovárať s Hermionou. Ako sa už bol zaprisahal sám sebe, nemienil mu prezradiť, že Draco sa obetoval kvôli Hermione z lásky, ktorú k nej prechovával a už vôbec nie to, že ju tam pobozkal. To by ho iste zložilo. „Máš sa?“

„Nie veľmi dobre. Cítim sa ako hlupák!“

„Prečo?“ opýtal sa ho a vykročil po chodbe mieriac von z hradu. Potreboval sa prejsť a vonku bolo dnes tak krásne, slnečno.

„Kvôli tomu, čo sa stalo. Je mi zle pri pomyslení z toho, že to bol on a nie ja, chápeš?“

„Iste, chápem ťa,“ prikývol.

„Ale nie, nechápeš!“ odfrkol si Ron. „Nevieš, aké to je, byť s ňou a zároveň s ňou nebyť! Harry, ja už nevládzem! A to som si myslel, že sa to nejako samo vyrieši ...“ Ron si vzdychol a zvesil plecia. Niesol sa vzduchom popri svojom kamošovi a vylieval si všetku horkosť i bolesť zo srdca. „Vieš, nikdy som neoľutoval okamih, keď som sa postavil pred tú kliatbu, aby som ju zachránil. Naozaj nikdy!“

„Ja viem, Ron, predsa nie si zbabelec. To by si nespravil. A napokon, veď ju ľúbiš.“

„Hej, ľúbim, len už si nie som istý, či cíti ona ku mne to isté,“ odvetil skôr sám pre seba. „Keď som sa kvôli nej obetoval, nemyslel som si, že sa toľko toho udeje. Ako som mohol tušiť, že práve ja budem na príčine všetkého, čo sa s ňou stalo?“ Harry chcel niečo namietnuť, ale Ron ho zarazil skôr, ako mohol prehovoriť.

„Nie, Harry, som si vedomý svojich chýb, ale za toto som vinu nechcel niesť. A predsa ju nesiem. Bol som svedkom toho, čo sa s ňou dialo a predsa som bol ako slepý! Trávieval som s ňou dokonca celé noci a neprišiel som na to, že sa jej stav zhoršil! Som preto horší ako ten nepodarok Malfoy?! Čo sa to stalo? Ja to nechápem! Ako sa tak mohol zmeniť? Prečo to spravil?!“ sypal zo seba jednu otázku za druhou priam zúfalo.

„Možno sa naozaj zmenil a my sme to nevideli. Alebo sme to odmietali vidieť. Zaškatuľkovali sme si ho, tak ako to robili vždy oni. Bol pre nás len obyčajný slizolinčan, navyše s otcom zavretým v Azkabane, s menom pošliapaným v prachu. Stal sa nikým. Dokonca menej než nepriateľom.“

„To však nedáva odpoveď na otázku, prečo to spravil!“ zaševelil Ron a zadíval sa kamsi do diaľky. „Vieš, trochu som premýšľal. O všetkom. Zajtra s vami pocestujem domov. Chcem, aby moji rodičia vedeli, že som tu ostal týmto spôsobom.“

„Myslíš si, že je to dobrý nápad? Čo keby si sa radšej poradil s Ginny?“

„Už sa stalo. Nie je proti. Aspoň nie vyslovene.“

„A ... ako pocestuješ?“

„Neviem, myslím, že kozubom a ani inak by to nešlo. Bude to zrejme dlhá cesta a preto chcem vyraziť ešte dnes. Ale neukážem sa tam skôr, ako na to Ginny rodičov nepripraví.“

„To je rozumný nápad.“

„Veru, aj na mňa, nie?“ uškrnul sa Ron na krivo, ale predsa sa zasmiali. „Mal by si ísť za Ginny. Bála sa o teba. Ja potrebujem byť chvíľu sám.“

„Hej, pôjdem. Ale si v pohode?“ staral sa a Ron prikývol. „Určite?“ uisťoval sa.

„Jasné, nič sa neboj. Uvidíme sa zajtra v Brlohu,“ na chvíľu sa odmlčal a potom dodal. „Pozdrav odo mňa Hermionu. Nestihnem sa s ňou rozlúčiť. Povedz jej, že ju ľú...“ slová sa mu zasekli v hrdle. „Vieš čo? Radšej ju len pozdrav. A teraz už choď, prosím.“

Harry ho poslúchol, hoci vedel, že jeho priateľ na tom nie je vôbec tak dobre ako tvrdí. Bolo mu ho ľúto, ale na druhej strane ľutoval i Hermionu. Najhoršie na tom asi to, že nevedel, čo si o tom všetkom myslieť. Bolo by možné, aby sa Ron s Hermionou rozišli? To si ani len nedokázal predstaviť.

***

Ginny sedela v klubovni a trpezlivo ho očakávala. Len čo preliezol dierou za portrétom, vrhla sa mu okolo krku.

„Som rada, že si už späť,“ šepla a obrátila k nemu svoju tvár. Keď sa naňho usmievala bolo to, ako keby sa díval do tváre samotného slnka. Jasného, životodarného a len jeho. Slnka, ktoré je tu len preňho.

„Aj ja,“ odvetil a sklonil k nej tvár, aby ju pobozkal. Celkom krátko. Keď však uzrel jej oči žiariť ako hviezdy a ucítil sladkú chuť tých vábivých pier, sklonil sa k nej znova a tentoraz si dal na bozku záležať. Vychutnal si ho tak, ako po tom túžil od chvíle, keď sa k nemu pritúlila.

„Zhováral si sa s Ronom?“ opýtala sa ho, keď potom sedeli na gauči v objatí a on ju hladil po chrbte.

„Hej.“

„A? Čo si myslíš o jeho nápade?“

„Hovoríš o tom, že sa chce ukázať vašim?“

Prikývla a jeho tvár zvážnela. „Myslím si, že by to mali vedieť, hoci netuším, čo to s nimi spraví.“

„Veď to. Keby sme tušili, ako to dopadne.“

„A čo Hermiona? Kde je?“

„Spí. Madam Pomfreyová jej musela dať upokojujúci elixír a navyše s dávkou elixíru Bezsenného spánku. Inak to nešlo. Stále sa budila a vykrikovala Dracovo meno. Šťastie, že pri tom nebol Ron,“ skonštatovala sucho, ale nezazlievala to priateľke. Sama sa jej divila, ako to všetko môže zvládať. Hoci sama ani len netušila, čo by spravila, keby bola na jej mieste a keby z Harryho ostal len duch. Asi by sa zbláznila od žiaľu.

„To je dobre. Mala by sa vyspať poriadne. Bolo toho na ňu veľa.“

„Hej, bolo. Povieš mi aspoň ty, čo sa tam vlastne stalo? Ona mi totiž nechcela povedať celkom nič.“

„Ak mi sľúbiš, že sa to nik nedozvie, tak potom ...“

„Harry Potter! Snáď si nemyslíš, že som nejaká klebetnica!“ prskala napaprčene, pretože Harryho poznámka sa jej naozaj dotkla.

„Prepáč Ginny,“ ospravedlňoval sa rozpačito. „Ide len o to, aby sa nedozvedel nik to, čo ti poviem. Hlavne nie tvoj brat. Asi by ho to celkom zlomilo.“

„Je to až také zlé?“

„Podľa toho, z akého uhla pohľadu sa na to dívaš,“ odvetil, znova si vzdychol a rozpovedal jej všetko, čo chcela počuť. I to, čo nemohol povedať nikomu inému.

 

2. kapitola

Zúfalá matka

 

Obrázok Kingsley Shakebolt prevrátil stránku v kalendári. Bolo presne prvý júlový deň. Vonku bolo jasno a slnečno, ale on vedel, že nad ním sa zbiehajú búrkové mračná a len čo vstúpi do vily Malfoy Manor spustí sa naňho hotový hurikán. Viac tú návštevu odkladať nemohol. Čakal akurát na príchod muža, v ktorom dúfal, že bude mať akú – takú oporu. Jeho ebenové čelo bolo pokryté vráskami a oči zastreté nepokojom. Skutočnosť, že mladý Malfoy zmizol len pred troma dňami priamo z Ministerstva mágie a Merlin vie kde bolo viac ako nepríjemné. Nevedel ako, no tlač sa o tom už dozvedela a teraz číhali na uliciach obťažujúc zamestnancov ministerstva a drankajúc od nich akékoľvek informácie. Ešteže ho napadlo zariadiť to všetko inak. Zlostila ho najmä tá protivná blondína, Rita Skeeterová. Tá bola zo všetkých tých senzácie chtivých reportérov najhoršia. Ako prvá prišla s úvahou, že do všetkého bol znova zapletený Potter a jeho údajná priateľka, slečna Grangerová, ktorá sa psychicky zrútila po tom, čo minulého roku stratila vo veľkom boji snúbenca.

Pravdaže, niečo z toho sa pravdy dotklo, ale väčšina bola na hony vzdialená. Kingsley to vedel a vedel i to, že musí zabrániť šíreniu klebiet. Preto zvolal na dnes poobede tlačovú konferenciu, kde zodpovie na otázky novinárov a vysvetlí, čo sa stalo. Obával sa však toho, že presne tak ako oni i pani Malfoyová budú chcieť vedieť, čo hodlá podniknúť v celej situácii. Ako bude chcieť nájsť a zachrániť mladého Malfoya. To žiaľ zatiaľ sám netušil. Keď sa na dvere jeho kancelárie ozvalo zaklopanie a sekretárka mu oznámila príchod čakaného hosťa, náladu mu to nezlepšilo, ale potešil sa.

Noxiss Malfory bol skutočne impozantným mužom. Vyžaroval takú charizmu, ktorá pôsobila na všetkých vôkol. I jeho sekretárka naň zízala celkom očarene, hoci už mala po päťdesiatke. Kingsleyho to pobavilo. A viac o to, že ten muž si to zrejme vôbec neuvedomoval.

„Pán minister?“ otočil sa k nemu a len čo Kingsley k nemu natiahol svoju pravicu, pozdravili sa a potriasli si rukami. „Dobrý deň.“

„Dobrý deň aj vám, pán Malfory. Rád vás vidím.“

„Musím sa priznať, že ma obsah vášho listu milo prekvapil. Ak teba potrebujete moju pomoc, máte ju mať.“

„Cením si to. Stretnutie s vašou švagrinou bude predpokladám pokojné, ale jeden nikdy nevie, kedy naňho vytiahne prútik. Hlavne po tom, keď sa dozvie, čo sa stalo jej jedinému synovi,“ pokúsil sa o žart, ale samému mu do smiechu nebolo.

„Iste, chápem to. Pokúsim sa jej to nejako vysvetliť. Podnikli ste už nejaké kroky v tomto prípade?“ informoval sa Noxiss, ale Kingsley len pokrútil hlavou.

„Zatiaľ nie. Nevieme, kde začať. Okrem toho, stále čakáme na Harryho. Chce sa k nám v hľadaní pripojiť. Viete, chce sa stať aurorom a toto preňho bude skvelá prax. Len dúfam, že s dobrým koncom. Mrzelo by ma, keby sa mladému Malfoyovi niečo stalo.“

„Samozrejme,“ prikývol Noxiss. Bol rád, že môže pomôcť. Ešte nemal tú česť, aby spoznal hrdú pani Malfoyovú. Teda osobne. Videl ju akurát tak na obrázkoch z článkoch novín. Bola krásna, to nepochybne, ale on mal iný vkus ako Lucius. Jeho nezaujímala chladná krása. Znova sa ukázalo akí sú s Luciusom rozdielny. Ako noc a deň. „Ešte som sa vám nestihol poďakovať.“

„A za čo priateľu?“ ozval sa prekvapene Kingsley vedúc ho po priestrannej dláždenej chodbe.

„Som vám vďačný za to, že chcete uverejniť môj rukopis – Temné bytosti v našom svete. Minister Fudge to rázne zamietol. Ale vy nie.“

„To preto, lebo je to skvelá kniha. Veľmi nám pomohla a sú tam veci, ktoré sa bežný čarodejník nemá odkiaľ dozvedieť. Minister Fudge urobil veľkú chybu, že ten návrh zamietol.“

„Kniha však ešte zďaleka nie je dokončená. Ešte stále je čo študovať. Rozhodol som sa písať ďalej práve kvôli slečne Grangerovej. Ak všetko dobre skončí, dostaneme sa úspešne až na koniec.“

„A teda i k druhému pokračovaniu. Prečo nie. Súhlasím, ale teraz sa poponáhľajme, Harry nás už iste očakáva.“

Kingsley mal pravdu. Harry ich už čakal na vrátnici, kde nepokojne stepoval na mieste. Bol oblečený celkom normálne. Neformálne a bez habitu, tak ako Noxiss. Len minister si dal záležať na bontóne, pretože on bol tým, kto musel vyriešiť túto záležitosť.

***

K Malfoy Manor sa premiestnili hneď čo opustili ministerstvo. Bol to veľký biely dom, postavený vo viktoriánskom slohu. Vyzeral tak honosne a starobylo, proste prepychovo. Ako stvorený pre Malfoyovcov. Harry si nevedel predstaviť, že by sa mali uskromniť s niečím menším alebo menej luxusným.

Dvere im otvoril domáci škriatok. „Dobrý deň, moja pani vás už očakávať,“ zapišťalo stvorenie v peknej bielej zástere a s čepcom na hlave.

„Aj tebe dobrý deň,“ pozdravil minister milo, „Frany, ak sa nemýlim, však?“

Škriatok prikývol a usmial sa. „Frany vás zaviesť k panej,“ oznámila im a viedla ich dlhou chodbou nespúšťajúc svoje veľké oči z Harryho.

Narcissa Malfoyová sedela za pracovným stolom v rozľahlej miestnosti obloženej dreveným obkladom svetlej farby. Zo stropu visel krištáľový luster, okná zdobili ťažké závesy a Harry len mohol predpokladať, že sú z brokátu. Nábytok bol tmavej farby, rovnakej ako tmavohnedý koberec popretkávaný zložitým vzorom smotanovej farby. Všade boli stočené pergameny, hromady kníh, rôznych prístrojov a iných vecí. Steny zdobili gobelíny a tapisérie. Trochu mu pripomínali tie, ktoré videl v Slizolinskej klubovni. Pani domu vyzeral uprostred toho všetkého ako kus sochy. Tak trochu neprirodzene. Ale nemohol sa jej čudovať. Bolo na nej vidno, že je napätá a zrejme tuší, že správy, ktoré jej nesú nebudú priaznivé ani dobré.

„Dobrý deň,“ pozdravila, keď vstala a prešla popred stôl, aby sa s nimi pozdravila. „Čomu vďačím za túto návštevu?“

Kingsley sa ujal slova ako prvý. „Madam Malfoyová, písal som, že prídem. Moja návšteva sa týka vášho syna a pán Potter a váš švagor súhlasili, že ma budú sprevádzať, čo je potrebné pre vysvetlenie toho, čo sa udialo.“

Narcissa sa zastavila pohľadom na Harrym, ktorý jej pozdravil a o čosi dlhšie ním spočinula na Noxissovi.

„Nech sa páči, posaďte sa,“ navrhla. „Dáte si niečo?“

Všetci svorne pokrútili hlavami a tak si sadla do pohodlného sofa potiahnutého damaškom smotanovej farby a oni ju nasledovali.

„Počúvam vás minister. Som nesmierne zvedavá, aká neodkladná záležitosť to bola, ktorá zdržala môjho syna v návrate domov.“

„Práve o to ide, madam. Nevieme, kedy sa pán Draco vráti a či sa tak vôbec stane,“ prehovoril bez okolkov minister, snažiac sa vhodne voliac svoje slová.

„Ako to myslíte?“ Narcissa zbledla ako stena. Jej biele ruky sa pestovanými nechtíkami priam zaťali do operadiel sofa a oči, ktoré na nich od prekvapenia vypúlila sa zdali byť ešte modrejšie.

„Myslím, že by sme mali začať od začiatku,“ prehovoril Kingsley a otočil sa k Harrymu. „Pomôžeš nám?“

Harry prikývol a uprel svoj smaragdový pohľad do tých mrazivých hlbín, ktoré tak veľmi pripomínali tie Dracove.

„Všetko sa to stalo tak náhle a my sme nemohli nič robiť,“ prehovoril Harry. „Chcem, aby ste vedela, že ma to mrzí rovnako, ako musím priznať, že sme sa v Dracovi mýlili.“

„Pán Potter, neviem o čo vám ide, ale môžem vám zaručene povedať, že už teraz som na smrť vystrašená. Tak poviete mi konečne o čo tu ide?!“ vyštekla zlostne, neschopná skryť viac svoje zúfalstvo. Ako sa zdalo, jej predtucha, že sa Dracovi niečo zlé stane sa teraz ukázala ako celkom reálna.

Harry sa pustil do rozprávania a povedal jej všetko, čo mohol a čo vedel. Od začiatku. Noxiss sa občas zamiešal do rozhovoru, aby jej čo – to objasnil v otázke dementorov, ale väčšinu času hovoril len Harry. Keď skončil, pani domu nevyzerala práve najlepšie. Bola na pokraji zrútenia. Nik sa jej nemohol čudovať. Manžel bol zavretý v Azkabane už celý rok a kto vie, kedy sa odtiaľ dostane. A ich jediný syn a dedič zmizol. Neslýchané! Nemožné!

„A to mi hovoríte len tak?“ ozvala sa s lesknúcimi očami. Bolo len otázkou času, kedy prepukne v plač. Zatiaľ sa však zo všetkých síl snažila ovládať.

„Sľubujem vám, že podnikneme kroky a opatrenia na jeho nájdenie a záchranu,“ dodal skrúšene minister. „Budú na tom pracovať moji najlepší ľudia.“

Narcissa trhane prikývla hlavou a vrhla pohľad na Harryho. „Nájdeme ho, sľubujem,“ zaprisahal sa i Harry a zdalo sa, že jej akosi odľahlo. Verila mu vari viac ako im?

Harry bol rád, že sa návšteva skončila. Minister jej sľúbil, že ju bude o stave vyšetrovania informovať a Noxiss jej vyjadril úprimnú ľútosť nad touto situáciou. Dokonca jej prisľúbil svoju pomoc, ak by ju potrebovala. Viac pre ňu urobiť nemohol.

Len Harry sa zdržal. „Madam Malfoyová?“ otočil sa k nej. Stála v chodbe bez pohnutia, jej tvár bola ako vytesaná z mramoru. „Naozaj som sa v Dracovi zmýlil. Dokázal nám všetkým, že nie je taký, za akého sme ho považovali. To, že sa obetoval za moju priateľku ... viete, myslím si, že to urobil z lásky.“

„Čo to hovoríš?“ šepla ledva počuteľne.

„Viem, čo si myslíte o mukloch, ale je to tak. Naozaj ma mrzí, čo sa mu stalo, ale sľubujem vám, že urobím všetko čo bude v mojich silách, aby sa k vám vrátil živý a zdravý.“

Narcissa prikývla. Už viac nemohla zadržiavať slzy, ktoré sa jej rinuli z očí po bledej tvári. Celá sa chvela. Aj nohy sa jej podlomili. Padla na dlážku a ostala tam ležať plačúca, so zaťatými päsťami. Stratila všetko čo mala. Ostala celkom sama. Vôbec nevedela, čo spraví, keď jej syna nikdy viac nenájdu. V mysli jej kolovali Harryho slová.

„Pohltilo ho kúzlo, ktoré vyslovil ... a on zmizol. Nevieme kde.“ „Obetoval sa, aby ju zachránil, bola to jeho vôľa, nemohli sme nič robiť, začaroval nás.“ „Myslím si, že to urobil z lásky.“ „Zmýlil som sa v ňom. Urobil to z lásky ...“

„Ako to mohol spraviť? Draco sa obetoval pre špinavú humusáčku?“ vzlykala nahlas. „Prečo? Kde sme spravili chybu? Kde? Prečo som si to nevšimla skôr, že sa tak veľmi zmenil?“ ešte dlho tam tak ležala a nariekala, kým sa napokon nepozviechala a ukryla sa pred denným svetlom i pred služobníctvom na poschodie. Tam si sadla na prázdnu manželskú posteľ s nebesami a dlho premýšľala, kým sa podvečer nevychytila náhlivo preč.

***

Hermiona sedela v kuchyni a popíjala teplé kakao. Jej otec pozeral večerné správy a mama balila posledné veci. Ako prvé sa dozvedela, že predsa nie je tehotná. Bol to len zápal slepého čreva. Preto mala tie nevoľnosti. Teraz, keď bolo vonku, bolo znova všetko v poriadku. Pokúšali sa ju znova prehovoriť, aby odišla do Austrálie s nimi, ale ona nemohla. Nechcela zahodiť všetko za hlavu len tak, odrazu. A mala tu svoje záväzky. Smutne hľadela von oknom s podopretou hlavou a pozorovala západ slnka, ktoré sfarbilo horizont do krvavočervena. Oči sa jej znenazdania zaliali slzami, keď si spomenula na Draca Malfoya. Zachránil ju vari len preto, aby jeho život ukončila nejaká sprostá kliatba? Ako mu má pomôcť? Kde ho hľadať? Otázky sa jej rojili v hlave a dorážali na ňu ako jedovaté osie žihadlá a ona nevedela čo s nimi.

Pohľadom zavadila o hodiny visiace na stene. V tejto chvíli by mal byť Harry a Ginny už doma. Spolu s Ronom. Mala ich čakať celá rodina, aby im oznámili to veľké tajomstvo. Bola zvedavá ako všetci zareagujú, ale nemohla tam byť. Nie potom, čo sa stalo. Cítila, že sa Ronovi odcudzuje viac a viac a nemohla tomu zabrániť. Vzťah, ktorý mali teraz sa nedal nazvať normálny. On bol predsa duch a ona živý človek. Potrebovala cítiť a jediné čo cítila pri Ronovi bol mrazivý chlad, ktorý ju zakaždým ovanul. Už zabúdala ako chutí obyčajný bozk, kým jej to nepripomenul niekto iný. A práve kvôli nemu sa teraz tak zle cítila. Čo to mala za osud? Bolo jej súdené dvakrát zomrieť? Naozaj na ňu čaká koniec tak skoro, alebo si to osud tentoraz rozmyslí, keď mu nevyšiel ani druhý pokus? Zložila si hlavu na ruky a rozplakala sa. Celkom ticho, aby ju rodičia nepočuli. Nechcela, aby sa kvôli nej trápili. Túžila po tom, aby aspoň oni boli šťastný, hoc niekde ďaleko v tej Austrálii. Keď sa na dvere ozvalo zaklopanie, strhla sa. Rýchlo si utrela oči, ale tomu, aby nik nevidel, že ich má opuchnuté už zabrániť nemohla. Otvoriť šiel jej otec, ale o chvíľu sa objavil v kuchyni a oznámil jej, že má akúsi návštevu.

Keď vyšla do chodby, zvedavo si obzerala vysokú, štíhlu postavu. Bola otočená chrbtom k nej, preto ju nespoznala. Keď však hosť začul na chodbe kroky, otočila sa a uprela na dievča svoj prenikavý pohľad.

Hermiona zastala na mieste ako primrazená. Krvi by sa v nej v tej chvíli nedorezal. Dívala sa do rovnako opuchnutých očí od plaču, ktoré nepatrili nikomu inému ako Narcise Malfoyovej.

„Dobrý večer,“ pozdravila a premerala si Hermionu pohľadom. Tá sa striasla a po chrbte jej prebehol mráz.

„Dobrý, madam Malfoyová. Čomu vďačím za vašu návštevu?“ odvážila sa opýtať.

„Ty vieš, veľmi dobre to vieš,“ precedila pomedzi zuby, no Hermione sa nezdalo, že to bolo vyslovené so zlosťou. Skôr so skrytým zúfalstvom. „Draco sa obetoval, aby ťa zachránil. Vraj to urobil z lásky,“ dodala zamyslene a nevšimla si, že dievča pred ňou sa červená ako pivonka. Keď na ňu znova uprela pohľad, bol planúci a taký ... prosebný ... „Nesmiem prísť o jediného syna. Musíš mu pomôcť! Všetci vravia, že si najlepšia čarodejnica akú poznali ... dokonca i on mi to tvrdil ... Musíš mu pomôcť! Dlhuješ mu to!“ Posledné slová Hermiona chápala skôr ako príkaz a nevyslovené varovanie a nechcela si ani len predstaviť, čo by sa s ňou stalo, keby neposlúchla. Lenže ako to spraviť? Dívala sa celkom nemo na peknú blondínu zronenú žiaľom, ktorá unikala zahalená tmavomodrým habitom do noci, kým sa neozvalo známe „puk“ a ona sa neodmiestnila.

Keď jej na plece dopadla otcova ruka, strhla sa ľakom. „Kto to bol?“ opýtal sa jej, lenže ona len pokrútila hlavou, kým nebola presvedčená, že ako tak ovládne svoj chvejúci sa hlas.

„Jedna ... známa,“ odvetila a ponáhľala sa do svojej izby, kde sa zavrela, zamkla a izbu zabezpečila tak, aby ju rodičia nepočuli nariekať.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Super!

(Marti, 8. 7. 2009 18:04)

to nám to pěkně pokračuje. Umíš moc pěkně vyjadřovat pocity postav, zvlášť ta Narcissa se ti povedla...

taky nemam co dodat

(Tereza, 8. 7. 2009 17:45)

je to uzasne :)

trpezlivosť ruže prináša

(Tessa, 8. 7. 2009 14:46)

ako sa vraví a ja som tu s novou kapitolou. Je síce kratšia, ale viac som k nej dodať čo nemala. Dúfam, že sa vám bude páčiť :)

krásne

(Jin, 8. 7. 2009 12:36)

juuj pekné to je ,teším sa na pokračovanie....

tak vážení a došli sme,

(Tessa,, 3. 7. 2009 19:35)

doma mi odišiel comp a netuším, kedy ho dáme dokopy. Tak zatiaľ ... buďte verní, pokým niečo nevymyslím. čusky a užívajte si prázdniny - ja nemôžem, makám ako ďas a dovolenka až v auguste .. papa

no hej,

(Tessa, 1. 7. 2009 21:56)

ta rychlost len preto, že som mala vcera volno a robila dnes a budem i zajtra

Huraaaa

(KacabaM, 30. 6. 2009 19:13)

Tak už to začalo. A doufám, že to jen tak neskončí :) a budeme mít príma počteníčko.
Díky!

To už je středa? :)

(Marti, 30. 6. 2009 18:55)

No paráda, začíná (nebo spíš pokračuje) to neméně zajímavě jako celý příběh předtím. Už se těším na další tvoje naprosto úžasné a originální nápady!!!

teda to byla rychlost :)

(Tereza, 30. 6. 2009 16:54)

zacatek pokracovani je skvely.. jsem zvedava jak se to vyvrbi :) a jak to dopadne s Ronem.. jestli zustane naporad duchem nebo bude moct "pokracovat v ceste" jak rikal Brumbal.. kazdopadne je to uzasny pribeh! diky :)