Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dračia pečať - 17. a 18. kapitola

7. 9. 2009

17. kapitola

Prezradené

 

Obrázok Ohromné dračie telo ležalo schúlené v jaskyni, ktorá sa mu občas zdala byť pritesná. Hľadel smutným pohľadom svojich modrých jašterích očí von, obdivujúc majestátnosť tunajšej prírody. Letný mesiac august sa chýlil pomaly ku koncu a na vrcholky hôr mali už svoje biele snehové klobúčiky. Uvažoval nad tým, či by si tam nemohol zaletieť. Hoci aj dnes.

„A veru idem,“ pomyslel si a vyliezol z jaskyne, keď zachytil Hermionin spýtavý pohľad. Vyceril na ňu svoje biele tesáky v akomsi dračom úsmeve a prihovoril sa jej.

„Idem si trochu zalietať. Ak ma zbavíte tej kliatby, inú možnosť už mať nebudem,“ povedal naoko spokojne, keď k nemu podišla, hoci tušil, že to nedopadne celkom tak, ako by si bol želal.

„Dávaj na seba pozor, dobre?“ požiadala ho prosebne a rukou sa nežne dotkla jeho ňufáka. Potom odstúpila, keď drak roztiahol blanovité krídla a ona mala na chvíľu pocit, že sa nad ňou rozprestiera obrovský červený stan. Chvíľu sa za ním dívala, kým sa obrovský drak na modrom nebi nezmenil na malú bodku, keď vystúpil čo najvyššie a potom sa vrátila k Harrymu, sediacemu pred zrubom spolu s Noxissom.

„Mýlim sa, alebo je to len môj dojem, že slečne Grangerovej na mojom synovcovi záleží?“ opýtal sa pošepky Noxiss a Harry prikývol.

„Nemýlite sa. Nechcem, aby bola nešťastná. Neviem, čo sa s ňou stane, keď stratí i jeho. Bojím sa, že by to nemusela uniesť. Zdá sa mi, že puto, ktoré ju spája s Dracom je silnejšie a pevnejšie.“

„Tak to aby sme začali pracovať na tom kúzle, či nie?“ zahundral Noxiss pod nos a vrátil sa späť do zrubu nasledovaný Harrym.

Svetlo, ktoré rozlievalo jas po celej miestnosti ožarovalo nahrubo pozbíjaný nábytok, starú vyšúchanú podlahu a množstvo pergamenov a kníh, ktoré boli porozkladané po stole. Keď k nim dorazila i Hermiona, už boli zabratý do rozhovoru o jednotlivých kúzlach, ich moci a účinkoch.

„Dúfam, že veľmi nemeškám,“ pozdravila ich neveselým úsmevom, ktorý jej v poslednej dobe bolo na tvári vídať častejšie, ako by si bol Harry prial.

„Ani nie, vlastne sme len začali,“ ubezpečil ju Harry.

„Dobre, myslím, že by sme mohli hľadať niečo, čo trochu súvisí s kúzlom Patronus. Je dobré, že máme v rukách aspoň niečo, od čoho sa môžeme odraziť.“

„Iste, ale Patronus je predsa len chrániace kúzlo a tak by som navrhovala, aby sme uvažovali nad niečím, čo by mohlo súvisieť s neodpustiteľnou kliatbou Avada,“ šepla, čakajúc ako sa zatvária, pretože predsa len išlo o jednu z neodpustiteľných kliatob. A to, že sa vykoná na temnej bytosti akou je dementor nevylučuje ani nezmierňuje jej smrtiaci účinok.

Noxiss sa zamračil, uvažujúc nad jej slovami, zatiaľ čo Harry na ňu hľadel so záujmom.

„Myslím, že by to nebolo celkom na škodu, ale skôr by som uvažoval nad kúzlom, ktoré nie je neodpustiteľná kliatba. Počuli ste už o kúzle Ocsulo morte?“ opýtal sa ich, no obaja pokrútili hlavami.

„Je to kúzlo, alebo teda skôr kliatba, ktorá pomaly vymizla z povedomia čarodejníkov, lebo ju nahradili novšie a lepšie kúzla. Je to kliatba odvodená od známeho bozku dementora. Ako ste iste pochopili, ide o bozk smrti. Preto ten názov. Zatiaľ čo dementor vás pri svojom bozku zbaví duše a tak vás zabije, táto kliatba má podobný účinok. Vypudiť dušu z tela a zabiť človeka. Je mierená priamo na srdce a preto je jej účinok nezvratný.“

„To je zaujímavé,“ šepla zaujato Hermiona, podopierajúca si rukou bradu. Samozrejme vedela o vzniku kúzel všetko, čo sa dalo vyčítať z kníh, ale ako sa ukázalo, ani zďaleka to nebolo obsiahnuté v celkovom množstve a hĺbke vedomostí.

Celý deň strávili nad knihami a vymýšľaním kúzel, ktoré by im mohli pomôcť, ale keď sa schýlilo k večeru, mali v rukách len jediné, ktoré  bolo ako tak prijateľné a to nestačilo. A nemali ho ešte ani len vyskúšané. Do postelí si líhali neskoro v noci a pokojný spánok nie a nie prísť. Všetci mali pred očami hodiny a ich ručičky, pomaly, no isto blížiace sa do svojho cieľa.

***

Draco ostal v horách celý zvyšok dňa. Našiel si pekné miesto v skalách, kde zložil svoje mohutné telo a pozoroval svet okolo seba. Bolo tu tak krásne. Drsná rumunská príroda ho vábila svojim nevšedným čarom, ale i tak by bol dal všetko za to, aby mohol byť u nich doma, v Anglicku. Srdce ho čoraz viac ťahalo domov a jeho myšlienky patrili rodičom častejšie ako kedykoľvek predtým. I hnev, ktorý ešte kedysi pociťoval voči otcovmu správaniu sa kamsi vytratil. Lucius pred nimi uznal, že bolo veľkou chybou vydať sa v šľapajách lorda Voldemorta, a že kvôli tomu napáchal viac škody ako úžitku, zvlášť preto, že to, čo robil, nepovažoval za zlé, ak sa to týkalo dobrej veci. Uznal, že sa mýlil a chcel sa polepšiť, čo bolo pre jeho syna viac, ako mohol od svojho prísneho, tvrdohlavého otca očakávať.

Spomenul si i na matku, ktorá sa oňho vždy priam úzkostlivo obávala a dozerala naň s takou obrovskou láskou, že sa to priam nedalo zniesť. Jej modré oči a plavé vlasy s jemnou bledou pokožkou a materinským objatím vystriedali nežné, mandľové oči a kučeravé vlasy s milujúcim objatím, iným, než bolo to materinské. Pred očami sa mu vynorila tvár Hermiony a on nemohol nič viac, len si ticho povzdychnúť. Kedysi si myslel, že jeho budúcnosť je dopredu naplánovaná a on bude kráčať v otcových stopách, no teraz ... Teraz bolo všetko inak.

Hermiona naňho včera znova naliehala, aby napísal rodičom a priznal im celú pravdu. Vedel, prečo nalieha. Bála sa, že i Noxissov nápad bude len výkrikom do prázdna a on sa zmení v to, čo by chcel najmenej zo všetkého. Mal len dve možnosti. Buď ostane navždy zvieraťom, vo svojej terajšej podobe, alebo ho nájde ten Strážca a premení ho na svoju podobu, len aby on mohol konečne nájsť svoj pokoj. Nebolo to spravodlivé. Vôbec. Veď obetoval svoj život, celkom bezištne a z lásky a dostal krutú ranu osudu namiesto toho, aby bol ovenčený nejakým úspechom a odmenou. Keď sa tak nad tým zamyslel, musel uznať, že svoju odmenu napokon dostal. Mal Hermionu, získal si jej srdce a to bolo viac ako kedy len mohol očakávať. Bola jeho a navždy mu bude patriť, bez ohľadu na to, že pred tým milovala toho ryšavca.

Sklonil hlavu a zadíval sa na svoje mohutné laby. Pazúrom zadumane škrabkal po tmavosivej skale, na ktorej sa vytvárali jemné ryhy. Dlho uvažoval nad tým, či by nebolo múdre, keby po sebe na tomto svete niečo zanechal. Niečo, čo by dokazovalo, že nežil nadarmo a že vôbec žil. No nebolo by to nádherné, keby Hermiona nosila pod srdcom ich dieťa? Chlapčeka ... alebo radšej dievčatko. Bolo by rovnako múdre a krásne ako ona a možno šikovné ako on. Malo by jemné plavé, alebo gaštanové vlásky a na perách jej smiech ... Drakovi sa v hrudi ozvalo tiché, no smutné zavrnenie, keď si skladal hlavu na predné laby.

„Nie,“ pomyslel si zúfalo, „to by som jej nemohol spraviť.“ Vedel, že mu niet pomoci. Kdesi v hĺbke srdca to cítil. Keď sa rozhodol zachrániť Hermionu, vydal sa tak na cestu, z ktorej nebolo návratu. Už to pochopil, nech sa oni ... tam dole ... snažili akokoľvek. A hoci im nechcel brať ilúzie, nechcel im pripomínať neodvratné. A už vôbec nie, keď tu bol i Ron Weasley. Znova by si mohol robiť na Hermionu nárok a to by Draco neuniesol. Nebol jej predsa ničím. Ako duch ju nemohol ani len objať, či pobozkať. Jeho prítomnosť vyvolávala len chlad a nepríjemné mrazenie na pokožke, zatiaľ čo on jej mohol dať viac ako Ron. A aj jej dal. Dal jej svoje srdce, všetku svoju lásku, ktorú k nej cítil, svoju nehu i vášeň a bol by jej dal omnoho viac, keby ... „Keby som nemal túto dračiu podobu,“ vyslovil v svojich myšlienkach trpko, zahľadiac sa do tábora, ktorý vyzeral odtiaľ zhora len ako tmavá machuľa. Akurát, čo sa odtiaľ ozýval občasný dračí rev.

Draco svoje myšlienky na to, že by mohol mať s Hermionou dieťa napokon rázne zavrhol, usúdiac, že to tak pre ňu bude lepšie. Po jeho ... smrti – nech už bude v akejkoľvek forme – či v podobe zvieraťa, či dementora bez duše – bude pre ňu oveľa lepšie, keď bude môcť začať s čistým štítom. Bez akýchkoľvek záväzkov. Z mohutného hrdla sa mu znova vydalo tiché vrnenie. Vedel, že dnes musí napísať rodičom pravdu. Bolo to neodkladné. Už zajtra, možno skôr príde jeho koniec a on by ešte naposledy videl svoju matku a rozlúčil sa s ňou. Potreboval sa s ňou pozhovárať. Naposledy ju objať. Napokon sa zdvihol z chladnej, ľadom pokrytej zeme a vzlietol do vzduchu, vracajúc sa späť do rezervácie. Mal strácať drahocenný čas, ktorý mohol stráviť s Hermionou len preto, že bol Weasley v rezervácii? Nie! Bol predsa dušou slizolinčan a odkedy oni brali ohľady na tupcov z chrabromilu? Uškrnul sa pri predstave sladkej Hermiony, ktorá mu najprv urobí mravnú prednášku, ale vedel, že tak, či onak ... napokon skončí v jeho náručí, aj v posteli. Weasley, alebo nie! Bola jeho a bude! Pri troche šťastia sa mu ten ryšavec bude vyhýbať tak, ako to robil doteraz.

***

Narcissa si uhladila pomyselný záhyb na tmavomodrom plášti a pevnejšie chytila kabelku v bledých, studených prstoch. Nikdy nemala rada toto miesto, veď prečo by aj? Azkaban naháňal kedysi hrôzu všetkým už len preto, že ho strážili nevyspytateľný dementori. Lenže jej manžel tu bol zatvorený už viac ako pol druha roka a jej neostávalo nič iné, len ho navštevovať. Predsa ho len milovala a prežili spolu celý život, ako sa hovorí, v dobrom i zlom. Nebola by sa mu schopná otočiť chrbtom po tých rokoch, navyše, keď ho stále milovala. Okrem toho, nešla len na zdvorilostnú návštevu. V jej kabelke bezpečne odpočíval list od ich syna, ktorý dostála dnes ráno a znepokojil ju viac ako ten predošlý.

Strážnik ju odviedol do miestnosti, kde väzni prijímali návštevy a ona si napäto sadla na stoličku. Keď sa však otvorili dvere na opačnej strane a objavil sa v nich jej plavovlasý manžel, vyskočila od radosti, že ho vidí a merajúc miestnosť rýchlymi, svižnými krokmi mu padla do náručia.

„Narcissa, Cissy, čo sa deje?“ opýtal sa jej nežne, vtisnúc jej bozk na chvejúce sa pery, odvádzajúc ju späť k stolu a nie práve najpohodlnejšej stoličke.

„Och, Lucius, keby si len vedel, keby si tušil,“ zavzlykala, zavesila sa mu okolo krku, zložiac si svoju zlatistú hlavu na jeho pevné plece, zatiaľ čo on ju s nepokojom rodiacim sa v duši skúšal utíšiť.

„Toto,“ hlesla zajakavo, vyberajúc z kabelky list, spolu s vreckovkou, „prečítaj si a pochopíš,“ nabádala ho a jemu nebolo treba dvakrát hovoriť.

„Moji drahý rodičia,

konečne som sa odhodlal priznať Vám popravde všetko, čo sa stalo odo dňa, keď som sa rozhodol zachrániť život milovanému dievčaťu. Nehovorí sa mi to ľahko a som si vedomý toho, že Vás moje slová zrania, no inak to nejde. Verte, že keby som mal inú možnosť, spravím pre to čokoľvek.

Keď som sa rozhodol sňať bremeno kliatby z pliec Hermiony Grangerovej, uvalil som ho tak povediac sám na seba. Tým, že som rozozvučal zvon, ktorý mal zahubiť dementorov, premenil som sa na niečo, čo by som v živote nečakal. Stal sa zo mňa drak. Skutočný a naozajstný drak. Avšak stále sa môžem na pár hodín v noci vrátiť do svojej ľudskej podoby.

Mama, otec, pre všetko čo je Vám sväté, neželám si, aby ste vinili Harryho, Noxissa či Hermionu, alebo kohokoľvek za to, čo sa mi stalo, či stane. Všetci sa veľmi snažia, aby mi pomohli zbaviť sa prekliatia a ja pre nich môžem urobiť len jedno. Požiadať Vás, aby ste sa im nesnažili nijako pomstiť, alebo inak ublížiť, ak sa im to neporadí. Viem, že Potter nie je žiadny nafúkanec a vidím v jeho očiach bolesť z toho, že je bezmocný proti kliatbe, ktorá ma má vo svojej moci. Rovnako to trápi i Hermionu. Mama, len Ty vieš, ako to dievča ľúbim. Je celý môj život o to viac, že moju lásku opätuje. Vo svojich posledných chvíľach, kedy ešte môžem myslieť a cítiť ako človek môžem povedať s čistým srdcom, že som ten najšťastnejší muž na svete a to len vďaka nej.

Niečo mi však k tomu úplnému šťastiu chýba. Mama, rád by som Ťa ešte naposledy objal a pobozkal na rozlúčku, ale nechcem Ťa trápiť a preto budem radšej žiť s vedomým, že si ma zapamätáš takého, aký som bol.

Otec, svoj koniec, nech už bude akýkoľvek prijmem ako pravý Malfoy. Aspoň vo svojich posledných chvíľach budem takým, po akom synovi si vždy túžil. Budem tak odvážne ako len viem, čeliť svojmu osudu a nezľaknem sa ničoho. Budem pravý Malfoy a napľujem nebezpečenstvu do tváre (pomyselne).

Oboch Vás veľmi ľúbim a budem z celého srdca dúfať, že mi splníte moje želanie.

S láskou,

Váš syn Draco.“

Lucius nemohol uveriť vlastným očiam. Kým sa dostal na koniec listu, oči mal vlhké od sĺz a bol rovnako bledý ako jeho manželka, ktorej plecia sa otriasali tlmenými vzlykmi. Sťažka dosadol na najbližšiu stoličku, keď sa mu podlomili kolená. Odrazu si pripadal tak staro ... tak bezmocne ako nikdy predtým.

„Takže mu niet pomoci?“ opýtal sa, hľadiac na svoju manželku skleným pohľadom. Narcissa sa ešte srdcervúcejšie rozvzlykala a on si ju privinul do náručia. Slzy mu stekali do jej zlatých vlasov a pred očami sa mu mihali obrázky jeho syna. Chvíľa, keď sa naučil chodiť, keď mu narástli prvé zúbky, keď prvý raz puklo zrkadlo v jednom zo salónov kde sa hral, keď sa nahneval na ich domáceho škriatka. To všetko bola minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti a oni prídu o to jediné, čo bolo v ich životoch najcennejšie. O svojho syna. Tak rád by mu povedal, že on je pravý Malfoy, vždy bol a vždy bude. Tak rád by mu povedal, aký je naňho hrdý! On sa to však z jeho úst nikdy nedozvie, pretože zatiaľ čo je jeho syn niekde v tramtárii, on sedí zavretý v Azkabane, pre vlastnú povýšeneckosť, hlúposť, pochabosť a nadutú pýchu! Napokon ho stihol ten najhorší možný trest. Nesmieť sa rozlúčiť so svojim synom.

Keď sa Narcissa od neho konečne odtiahla, mala v tvári akýsi bojový výraz, čo ho trochu prekvapilo.

„Pôjdem za ním,“ povedala mu. Aj tak to plánovala od chvíle, keď jej včera večer prišiel detektív prezradiť, že vypátral miesto, kde sa jej syn nachádza. Prekvapilo ju, že označil rumunskú dračiu rezerváciu za miesto jeho pobytu a neverila mu, no dnes ráno všetko dostalo svoj zmysel.

„V poriadku,“ prisvedčil, nemajúc ju v úmysle ani len prehovárajúc, hoci sa ich syn vyjadril v liste celkom presne, že si neželá, aby ho matka videla.

„Som rada, že nemáš námietky,“ ozvala sa previnilo, hľadiac na list pokrkvaný v jeho rukách.

„Isteže nie. Niekto mu predsa musí povedať, že sme naňho veľmi hrdý a jeho želanie splníme, nech nás hociako tvrdo poznačí.“

Narcissa sa usmiala cez slzy. Presne to chcela i ona. Povedať svojmu synovi naposledy, že ho ľúbi, a že navždy ostane v ich srdciach ako ich milovaný a jediný syn.

 

18. kapitola

Voľba srdca

 

Obrázok Jocelyn Spiderwicková sedela nad novým rozvrhom hodín, ktoré dostali všetci profesori hneď po raňajkách, na porade v jej kancelárii. S ľútosťou a trochu hnevlivo im oznámila, že pani Alyssia Bearová spolu s manželom sa rozhodli na poslednú chvíľu školu opustiť. Jocelyn na ňu prekvapene vyvalila oči, habkajúc ako školáčka.

„Prosím?!“ ozvala sa ako jediná z profesorského zboru, očividne vôbec neinformovaná.

„Je to skutočne tak. Len včera som od nich obdržala správu, kde mi to ráčili oznámiť!“ zavrčala Minerva. „Týždeň pred začiatkom školského roka! Neslýchané!“

„Ale ... ako?“ habkala, keď odrazu zmĺkla, zovrúc ústa do pevnej, tenkej linky. Až teraz si uvedomila, čo Minerva vlastne povedala. „Pani Bearová? Oni sa vzali? Kedy?!“

Všetci pri zasadacom stole na ňu upreli ľútostivé pohľady a ona sa pod ich váhou začervenala. No od hanby, že na ňu vlastná sestra akosi zabudla, že ju vyškrtla zo svojho života. Dokonca jej neprezradila celkom nič ani v listoch, ktoré jej písala. Vlastne, posledný list jej prišiel ešte niekedy koncom júla. Zamračila sa a zovrela ruky v päsť. Cítila sa ako nejaká chudera. Merlin, ako len ten pocit neznášala.

„Nič to, myslím si, že profesora Beara by mohol pokojne nahradiť i nový profesor Malfory, ktorý je momentálne služobne v Rumunsku. Isto vám nemusím pripomínať problém, ktorý tam spolu s Potterom a slečnou Grangerovou riešia, a že sa týka mladého pána Malfoya. Pokiaľ však viem, situácia sa nevyvíja podľa očakávaní,“ dodala miernejšie a dokonca sa zdalo, že i posmutnela.

Jocelyn sa znova, tentoraz už podľa pravidiel slušnosti prihlásila o slovo a riaditeľka ju vyzvala. „Myslím, že by som mohla prebrať sestrine hodiny, aspoň dovtedy, kým za ňu nenájdete náhradu.“

Minerva ten návrh chvíľu zvažovala a potom prikývla. „Iste. Aj tak som hodlala jej hodiny priradiť do rozvrhu niektorému z vás,“ povedala a rozhliadla sa po obsadených stoličkách okolo zasadacieho stola. V riaditeľni to zašumelo ako v úli, ale nikto sa neozval na protest. Všetci boli zdanlivo spokojní, že hodiny boli napokon priradené Jocelyn.

Keď sa v to popoludnie skláňala nad preplneným rozvrhom, uvažovala, ako to všetko zvládne. Mala ho nabitý na prasknutie. Okrem toho, tohto roku mali zapísaných až sedemdesiat prvákov, čo bolo viac ako po iné roky. Omnoho viac. Z myšlienok ju vyrušila Bianca, ktorá vtrhla do jej kancelárie bez zaklopania a mávala jej pred nosom listom, ktorý zvierala v ruke.

„Je od ocka, píše nám,“ povedala a podala ho Jocelyn, aby jej ho mohla nahlas prečítať. Bianca sa usadila k nohám Jocelyn, oprúc sa o jej kolená a započúvala sa do jej príjemného hlasu.

„Moje drahé dievčatá,

Kiež by som mohol byť teraz s vami. Situácia s Dracom je veľmi vážna a vyžaduje si moju plnú sústredenosť i všetok čas, preto vám píšem teraz, v hlbokej noci. Obávam sa toho najhoršieho. Som si takmer istý, že Strážca, za ktorým sa vydal kvôli pomoci ich prenasleduje a onedlho sa objaví. A my stále nevieme, ako zrušiť kúzlo, ktoré Draca ovláda.

Myslite na mňa a modlite sa, aby všetko dobre dopadlo. Obom vám posielam vrúcne bozky. Ani neviete, ako veľmi mi chýbate.

Noxiss.“

Jocelyn sa zachvela. Myslí na ňu a chýba mu. Vedela, že tie slová boli adresované i jeho dcére, ale pocítila pri nich zvláštny príval tepla, ktorý sa jej rozlial do celého tela. Och, Merlin, veď aj on jej chýbal. A ako!

„Myslíš si, že môj bratranec zomrie?“ opýtala sa Bianca a Jocelyn uzrela v jej očiach slzy.

„Och, moja,“ hlesla, kľaknúc si k nej na zem a objímuc ju. „Musíme veriť, že tvojmu ockovi, alebo možno Harrymu sa podarí odkliať ho.“

„Veď stále nevedia ako,“ zašemotila.

„Určite na niečo prídu, len musíme dúfať.“ Jocelyn by rada verila vlastným slovám, ale mala dojem, že Noxiss jej povedal v liste viac ako mal. Zrejme Dracovi nebolo naozaj pomoci.

Po večeri, keď uložila Biancu do postele a ona sedela nad listom, lebo chcela odpísať Noxovi a dodať mu aspoň slovné povzbudenie, začula tiché klopanie na dvere a tak si prehodila cez plecia župan a náhlivo vyšla zo spálne do kabinetu. Keď otvorila dvere, oči jej iskrili hnevom.

„Ako si mohla!“ zvolala polohlasne, nechtiac zobudiť Biancu. Sestra si však nevšímala jej hnev a vrhla sa jej do náručia.

„Joc, som taká šťastná!“ ševelila radostne. „Ani si to nevieš predstaviť. Prepáč, že som ťa nepozvala na svadbu, ale bolo to také náhle rozhodnutie ... z minúty na minútu!“ chrlila na ňu príval informácií ako najnovšie vydanie Denného proroka. Keď sa za jej chrbtom objavil i Trevor, i jeho obdarovala zlostným pohľadom a otočila sa na päte, dúfajúc, že keď im pribuchne dvere priamo pred nosom, pochopia ako ju sklamali a ranili. Nestalo sa to však, pretože Alyssia strčila pohotovo nohu medzi dvere a ťahala dovnútra jej kabinetu i svojho manžela. Aspoň on sa cítil previnilo.

„Mohla si mi aspoň napísať!“ zlostila sa, keď sebou žuchla do kresla. Ani ich len neponúkla čajom, či čajovým pečivom.

„Odpusť mi sestrička, nemohla som,“ ševelila jej sestra, objímajúc ju okolo pliec, kľačiac pri jej kresle.

„Naozaj ma mrzí, že sme vás z toho vynechali, Jocelyn, ale bol to taký náhly popud. Neľutujem to však ani najmenej. Viem, že som našiel to, čo som dlho hľadal. Lásku svojho života,“ priznal a keď uprel svoj planúci zrak na jej sestru, vedela, že Alyssia je naozaj v dobrých rukách. Tento muž sa o ňu postará ako si zaslúži. Bude kráľovnou jeho srdca po všetky dni ich života.

„Čo máte v pláne teraz?“ opýtala sa, zmierená so situáciou. Aj tak sa to nedalo vrátiť a plakať nad rozliatym mliekom už nehodlala.

„Kúpime si malý dom v Londýne a rozhodli sme sa prenajať si malý krámik v Šikmej uličke. Budeme podnikať.“

„Podnikať? S čím pre Merlina?“

„So starožitnosťami. Vieš, niečo podobné ako je ten obchod v Zašitej uličke, no s tým rozdielom, že u nás nepôjde o žiadne veci spojené s čiernou mágiou.“

Jocelyn si vydýchla. Už sa zľakla toho najhoršieho. Napokon, musela obom popriať veľa šťastia a sľúbiť, že len čo sa zabývajú, príde ich navštíviť.

Keď odišli, podišla k oknu a rozhrnula tmavomodrý záves. Nikdy by si nebola pomyslela, že jej sestra bude taká spontánna. Vždy bola skôr rozvážna a všetko si dopredu premyslela. A teraz toto. Je z nej vydatá žena, dala výpoveď a chcela si zariadiť život celkom inak. Iste, bolo to praktické. Hlavne preto, že na škole učili samí slobodní samotári. A ona k nim patrila. No možno už len dočasne. Uvedomila si totiž, že nechce viac brániť Noxissovi, aby jej znova mohol dvoriť. Rozhodla sa, že mu dá šancu, veď aj tak patrilo jej srdce už roky jemu. A napokon, nemohla by si želať lepšiu dcéru akou bola Bianca. I jej vďačila za to, že bolestné spomienky na minulosť sa vytratili do nenávratna a v jej duši sa konečne rozhostil dlho očakávaný pokoj. S úsmevom na tvári si znova sadla za svoj pracovný stôl, vzala do rúk brko a dopísala list Noxissovi.

***

Ďaleko od Rokfortu a problémov profesorov riešila svoju voľbu i Lavender Brownová. Rozhovor s Ginny Weasleyovou jej trochu pomohol, ale ani Ronova sestra nemohla zabezpečiť, aby Ronove city znova prešli na ňu. To jednoducho nebolo v moci nikoho, iba samotného Rona. Ale svoje rozdhodnutie bojovať oňho sa týmto len spečatilo, keď jej Ginny povedala o tom, že Hermionino srdce už nepatrí Ronovi. Pre Lavender to bolo ako keby jej niekto hodil záchranné koleso v rozbúrených vodách vlastných citov. Ginny jej dala nádej. Dala jej viac, ako si mohla predstaviť. Ostávalo jej len jediné.

„Naozaj to chceš urobiť?“ opýtala sa jej neveriacky Ginny, keď sedeli obe v pohodlných kreslách Lavenderinho malého bytu rozprestierajúceho sa nad knižnicou.

„Áno,“ vydýchla krehká blondínka a uprela na ňu svoje priezračné modré oči. „Nikdy som o ničom nebola presvedčená viac ako o tomto. Robím to kvôli nemu. Ginny, nikdy som Rona neprestala milovať a dokážem vám i jemu, že môžem spraviť šťastným. A keď to nejde inak, som preň schopná obetovať vlastný život.“

Ginny prikývla. Bola rada, že existuje niekto ako Lavender Brownová, ktorej záleží na jej bratovi ešte i teraz. Hermionu chápala a za nič na svete by ju nebola odsúdila za jej city, či konanie. Jej vzťah s Ronom predsa skončil vo chvíli, keď Ron naposledy vydýchol. Zdalo sa však, že on bol jediný, kto to stále nepochopil. A ak mal byť šťastný, tam možno práve po boku tejto Lavender, ktorá bola preňho schopná urobiť takmer i nemožné.

„Postup poznáš, však?“ uisťovala sa Lavender na tom, na čom sa dohodli.

„Hej. Vyriekneš kúzelnú formulku a tvoja duša sa oddelí od tela. Zomrieš a ...“ hlas sa jej zasekol v hrdle. Odrazu sa jej to nezdalo také ľahké, okrem toho ... mala zomrieť.

Lavender sa k nej nahla, chytiac ju za ruku a jemne jej ju s úsmevom stisla. „Zomriem. Aj tak som už mŕtva, Ginny. Ľúbim ho tak veľmi, že pre mňa život bez neho nemá žiadnu cenu.“

„Dobre, ale pomyslela si na to, že by ťa ... mohol odmietnuť?“ opýtala sa jej súcitne, ale neodvážila sa jej pozrieť do očí.

„Myslela. Ak sa tak náhodou stane, ešte stále sa môžem vrátiť napríklad na Rokfort a robiť spoločnosť Ufňukanej Myrte,“ uškrnula sa, ale Ginny do smiechu nebolo. „Ginny, je to moje rozhodnutie. Netráp sa. Nech to dopadne ako chce. Ty musíš zariadiť jediné. Presvedčiť sa, či som ozaj mŕtva a zariadiť mi pohreb. Mimochodom, aby som nezabudla. Napísala som závet,“ riekla, prejdúc k nízkemu sekretáru. Otvorila najvrchnejšiu zásuvku a vybrala odtiaľ stočený pergamen, podávajúc jej ho. „Všetko som odkázala miestnemu sirotincu. Neostala mi iná rodina.“

Ginny prikývla. „V poriadku. Máš moje slovo, že sa o všetko postarám. Bude to tak ako si praješ a ... Lavender?“ ozvala sa so slzami v očiach.

„Áno?“

„Ron by si nemohol priať lepšie a obetavejšie dievča, ako si ty. Keď ťa odmietne, budem ho považovať až do svojej smrti za najväčšieho hlupáka pod slnkom!“ Objala ju okolo pliec a počula, ako si Lavender potichu vzdychla.

„Ďakujem, Ginny. Ja však musím dúfať, že ma neodmietne,“ šepla a odtiahla sa od nej. „Začneme?“

Ginny prikývla, pevne zvierajúc pergamen v rukách a sledovala Lavender, ktorá si sadla do svojho kresla s prútikom v ruke. Jej prsty sa okolo neho zovreli pevnejšie, keď si jeho konček namierila na hruď a potichu vyriekla:

„Sia anima separarsi di corpo il nome di amore.“

***

Nech Ron robil čokoľvek, možné i nemožné, nemohol vyhnať zo svojho srdca hnev, ktorý pociťoval voči Dracovi Malfoyovi. A vlastne ani nechcel. Túžil po pomste a bol by dal hoci čo za to, aby videl Malfoya na kolenách. Stál pri okne chatrče, v ktorej len pred malým okamihom zmizol plavovlasý mladík a odolával pokušeniu nazrieť dnu. Veľmi dobre vedel, čo by tam mohol uzrieť a desil sa toho. Napokon len bolestne zastonal a oprel si hlavu o drevenú stenu zrubu, padnúc na kolená.

„To nemôže byť pravda, nie, nemôže,“ opakoval si dookola, „on a ona? To sa mi len sníva!“ Skôr ako by ho bolo zradilo vlastné odhodlanie predsa len nazrieť oknom dnu, do chatrče, rozbehol sa do lesa. Bežal, kým sa nezastavil na úpätí strmého brala a nehľadel udýchane do priepasti čiernej ako kolomaž. Padol na kolená a vyvrátil tvár dohora. Smútok sa v ňom miešal s bolesťou ako zle pripravovaný elixír, ktorý čakal na vhodnú chvíľu, aby mohol vybuchnúť. Dnes znova naliehal na Hermionu, aby s ním odišla preč a nechala Malfoya napospas jeho osudu.

„Sám si vybral, tak nech si užije svoj koniec!“ zúril.

„Čo to hovoríš?“ opýtala sa, otočiac sa k nemu zhrozene. „Ron, však to nemyslíš vážne?“

„Ale myslím! Nech skape! Merlin, ako ho len nenávidím!“ dušoval sa.  „Aj tak nie je vo vašich silách pomôcť mu, inak by ste to už spravili, či nie?“

„Prestaň, Ron!“ okríkla ho, ale nepočúval ju.

„Ani ma nenapadne!“ zvýšil hlas a s hnevom skrivenou tvárou sa k nej priblížil. No keď videl strach v jej nežnej tvári, upokojil sa a snažil sa zo všetkých síl, aby jeho hlas znel celkom pokojne a normálne. „Hermiona, my patríme k sebe. Odjakživa to tak bolo. Vari to nevieš? Vari ku mne už nič necítiš? Ľúbim ťa a žiadam ťa, aby si šla so mnou. Keď si sa podujala na túto „výpravu“ prisahala si mi, že k nemu nič necítiš. Alebo sa to zmenilo?“ opýtal sa opovržlivo a fľochol po nej pohľadom, ktorý znova prezrádzal ukrývaný hnev.

Hermiona cítila zbesilé búšenie svojho srdca a tep, ktorý jej priam bolestivo pulzoval v spánkoch. Teraz bola tá najvhodnejšia chvíľa a ona to vedela. „Ron, pár vecí sa odvtedy zmenilo. Nemôžem s tebou odísť! Musím pomôcť Dracovi, lebo som mu to dlžná. A neopustím ho, lebo ho milujem.“

Ron si len posmešne odfrkol.

„Je to tak Ron, milujem ho a neodídem. Si môj priateľ a mal by si to pochopiť,“ riekla skoro šepky.

„Mýliš sa, nikdy nepochopím ako si mohla byť taká hlúpa a spriahnuť sa s tým slizkým hadom! Ľutujem, že som sa vtedy postavil do cesty tej kliatbe! Ľutujem, že nezasiahla teba! Počuješ? Ľutujem to! A ešte niečo ti poviem! Vedel som, že sa s ním ťaháš od prvej chvíle, ako som sem prišiel! Bolo mi to jasné, keď som ho videl vychádzať z tvojho zrubu. A vy ste si mysleli, že sprostý Ron na to nepríde? Prerátali ste sa!“

Ron sa otočil a keby mohol, Hermiona verila, že by si bol poriadne odpľul na zem pred ňu, akoby bola obyčajná špina ... Na čelo jej vyrazil studený pot a ona sa bezmocne zachvela od chladu, ktorý ju ovanul, keď okolo nej prešiel. Oči mala zaliate slzami a klesla na zem, keď jej nohy vypovedali poslušnosť. Nikdy v živote ju nikto tak neurazil, nikdy jej nikto tak veľmi neublížil. A ona ho kedysi milovala? Merlin, snáď to nebola ani pravda ... Tak srdcervúco sa rozvzlykala, že vyplašila vtáčatá z neďalekého kra. Keď pocítila závan vetra a tlmené dupnutie, vedela, že pri nej pristál jej drak. Jemne ju štuchol nosom do boku a ju ovial jeho teplý dych. Schúlila sa mu pri boku a plakala, kým pri ňom unavená nezaspala. Netušila, že len čo sa Draco premenil, vzal ju opatrne do náručia a odniesol do jej zrubu, uložiac na posteľ a prikryjúc. Sám si k nej neľahol. Namiesto toho ostal bdieť nad jej pokojným spánkom, osúšajúc jej slzy z líc, hladkajúc ju po vlasoch, šepkajúc jej nežné slovká lásky a želajúc si, aby nad ňou mohol bdieť celý svoj život. To jediné by preňho malo zmysel. Len ona a jej šťastie.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

co by jednu... je nas vela

(Cyrus, 8. 9. 2009 11:15)

vernych fanyniek... ja sa uz stale opakujem, ale je to super... tesim sa na dalsiu...

KacabaM,

(Tessa, 8. 9. 2009 9:57)

no, jednoducho mi to prišlo ako dobrý nápad, že by mala niekoho, kto jej pomôže s tým všetkým a nechcela som do príbehu zaťahovať niekoho ďalšieho - novú postavu, keď sme vlastne už na konci. A Ginny má dobré srdiečko a prečo by nepomohla niekomu, keď vie, ako veľmi má Lav rada Rona a čo chce preňho spraviť?

Superrychlost :)

(KacabaM, 8. 9. 2009 9:48)

Ani se mi tomu nechce věřit. Odjedu si na prodloužený víkend a když se vrátím, co tu nevidím!
4 kapitoly najednou!!! Super!
To s Levandulí mě ale normální nepřipadá. Hlavně si neumím představit, že bych jí v kůži Ginny pomáhala ?
Ale jinak to tam samozrejmě zapadá.
Díky

Tak to je fakt rychlost!

(Marti, 8. 9. 2009 8:34)

Jen v ní pokračuj! :) Na jednu stranu se strašně těším, až se dozvím, jak to nakonec dopadne, na druhou stranu je škoda, že už povídka skončí, protože mě fakt chytla za srdce... Nemáš už v hlavě třeba nápad na nějakou další, co? :) No dobrá, beru zpět, je mi jasný, že nápady nepřicházejí na objednávku, ale pamatuj, že pro svoje výtvory tu máš minimálně jednu věrnou fanynku! :))))))

vravela som,

(Tessa, 7. 9. 2009 18:54)

že ideme z kopca. Možno sa mi dokonca podarí poviedku ukončiť celú už zajtra :)Alebo vás mám nechať radšej čakať? :D

fuuu... tak to bola ozaj rychlovka

(Cyrus, 7. 9. 2009 15:13)

parada, musim povedat, ze pises naozaj skvele... som straaasne zvedava ako to dopadne... bude mi velmi luto za touto poviedkou, ale dufam, ze ked prides s dalsou novou tak to bude opat Dramione... drzim palce, snad sa dockame happyendu... ci???

To je fofr!

(Slimča, 7. 9. 2009 13:43)

Další kapitolka. :oD Pane jo! Jak tohle dopadne! Tess, nebudeš nás napínat dlouho, že? To je úplná infarktovka!!!

držte si klobúky, ideme z kopca :)

(Tessa, 7. 9. 2009 13:10)

vážne, už len tri posledné kapitolky nás delia od konca a ja netrpezlivo odratávam každé slovo, ktoré napíšem :D