Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dračia pečať - 11. a 12. kapitola

13. 8. 2009

11. kapitola

Spojenie myslí

 

Obrázok Hermiona zatínala zuby, len aby nezvýskla, keď sa vzniesla na drakovom chrbte do vzduchu. Nehovoriac o tom, že sa ho držala ako kliešť. Kým naberali výšku, mala oči stále zatvorené, ale keď pocítila, že dračie telo pod ňou nabralo rovnováhu, skusmo ich otvorila.

„Pre Merlina,“ zvolala a jej hlas znel neurčito. Drak vytočil hlavu, pozrúc na ňu svojim veľkým jantárovým okom. Prečo sa jej zdalo, že sa usmieva? „Harry neklamal, bojím sa lietania,“ zvolala, ale drak len pokojne zafunel. Akoby jej chcel povedať, že s ním sa nemá čoho obávať.

Snažila sa držať Harryho rád a nepozerať dolu. Bola by padnutá zrejme na hlavu, keby tak urobila. Určite by dostala závrat. Prišlo by jej nevoľno, zakrútila by sa jej hlava a ona by sa ľahko zviezla z dračieho chrbta a padala by voľným pádom, až kým by z nej neostal iba mastný farebný fľak, niekde na zemi. Merlin, ako len milovala pocit pevnej pôdy pod nohami!

Z hrdla sa jej vydralo slabé zastenanie. „Dobre, Hermiona! Vzchop sa!“ povzbudzovala sa v duchu. „Si predsa chrabromilčanka!“

Skoncentrovala sa, aby mohla svoju rozháranú myseľ upriamiť na niečo iné. Až teraz si všimla žiarivú guľu na oblohe, ktorá ich sprevádzala svojimi lúčmi. I páperovo-biele oblaky boli oveľa vyššie ako sa jej zdalo. Pohľadom skĺzla na draka, na ktorého chrbte sedela. Koža pod jej rukami bola horúca, ale nepálila. V slnečnom jase žiarili šupinky jeho kože ako kvapky tej najčervenšej krvi, alebo toho najskvostnejšieho vína ... Musela sa prinútiť, aby od neho odtrhla zrak. No len čo tak spravila, znovu sa jej orieškovohnedé oči zatúlali k nemu. Z Draca sa stal vskutku pozoruhodný kus jaštera. Jeho dĺžka vrátane chvosta bola viac ako trinásť metrov. Na výšku mohol mať čosi okolo piatich metrov a Charlie povedal, že na mladého draka je veľmi dobre stavaný. Tiež jeho farba kože bola neobyčajná. Hermiona vedela o drakoch takmer všetko. Aj draci ako zvieratá sa delili na dobrých a zlých. Málokto mal pochopenie pre tajomstvá dračej mágie a ich múdrosť. Všeobecne o nich panovala mienka, že sú to inteligentní a múdry tvorovia. Boli od prírody veľmi odolní. Ich koža bola veľmi silná a dokázala odraziť každý šíp. Rovnako ako aj mala schopnosť absorvovať neuveriteľné množstvo magickej energie. Avšak draci boli mali aj veľa užitočných vecí, pre ktoré boli chytaní a zabíjaní. Medzi najvzácnejšie kúsky patrila ich koža, jazyk a krv, ale aj zuby a pazúry.

„Hermiona?“

Rusovlasá dievčina sediaca skoro nehybne na dračom chrbte sa strhla. V hlave sa jej ozval iný hlas. Ako to bolo možné? Vzápätí si však veľmi logicky dokázala odpovedať i sama.

„Sme vo vyššej nadmorskej výške, vzduch je redší a môj mozog nie je dostatočne okysličovaný. To preto. A ja som sa bála, že mi preskočilo,“ vydýchla si v duchu, keď to začula znova.

„Hermiona, počuješ ma? Vnímaš ma? Prosím, odpovedz mi, nech viem, či to funguje,“ žiadal ju ten zvučný, melodický hlas a ona s vytreštenými očami pozrela do jantárového dračieho oka, ktoré sa na ňu upieralo.

„Draco?“ ozvala sa prekvapene a skoro zabudla zavrieť ústa.

„Prosím, povedz, že nie som blázon,“ žiadala ho a hlas v jej hlave sa srdečne rozosmial.

„Ako si na to prišla?“ opýtal sa veselo.

„Lebo sa so mnou zhováraš, zrejme takto,“ odvetila urazene.

„Chcel som si overiť jednu teóriu. S nikým som to zatiaľ neskúsil.“

„Takže ti mám byť vlastne vďačná, že si si zo mňa spravil pokusného králika?“ hnevala sa.

„Nie, tak som to nemyslel,“ odvetil pokojne ten zamatový hlas v jej hlave. „Jednoducho som sa napojil na tvoju vlnovú dĺžku,“ pokúsil sa jej vysvetliť. „Chvíľu to trvalo.“

Hermiona sa zamračila. „Ako to, že ťa počujem?“

„Zabudla si na vlastnosť, ktorú sú schopní draci ovládať?“

„Narážaš na telepatiu?“ ozvala sa zadumane. „Nikdy som tomu neverila. Myslela som si, že sú to len rečičky, ale zrejme to budem musieť prehodnotiť.“

„To by som prosil.“ Znova to urobil. Znova sa zachichotal a jej sa z toho rozochvelo celé telo.

„Povedz mi, počuješ i to, čo si myslím?“ opýtala sa opatrne.

„Nie, to nedokážem, hoci ...“

„Čo?“ vyprskla ako pajedná mačka.

„Hoci by som rád,“ dokončil. Bola to čistá pravda. Tak rád by nakukol do mysle tej krásnej, kučeravej hlavy. Tak rád by vedel, na čo myslieva ... Či aspoň jedna myšlienka patrí občas i jemu ... Vedel, že si ju nezaslúži. Bola preňho pridobrá. Iste, bola mukelka a on pochádzal z čistokrvnej čarodejníckej línie. Ale mal pocit, že neznamená celkom nič. Nemohol sa s ňou rovnať, hoci bol Malfoy.

„Naozaj sa bojíš lietania tak veľmi?“ skúsil zmeniť tému rozhovoru.

„Neviem. Mám pocit ...“ habkala, „pri tebe ... cítim sa bezpečne.“

Draco mlčal. Možno preto, že ho jej slová zahriali pri srdci. Možno preto, že si uvedomil, že Hermiona vie, že by nedovolil, aby sa jej niečo stalo a ochránil by ju vlastným telom, položil by za ňu vlastný život. Vlastne ... to už spravil. Dlho premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby predsa len s Potterom nenašli spôsob na jeho záchranu. A čím dlhšie nad tým uvažoval, tým viac bol presvedčení o tom, že by to nemal premárniť. Mal by to využiť. Toto sú možno ich posledné spoločné chvíle, kedy ešte môže byť človekom. A on chcel vedieť, aké by to bolo, keby ...

Z hrdla sa mu vydralo tiché vrnenie. Bol rád, že si nemôžu nahliadnuť do myšlienok. „Vidíš ten kopec?“ opýtal sa jej a ona pritakala. „Tam pristaneme, na tej čistine. Potrebuješ sa najesť a oddýchnuť si.“

Hermiona súhlasila. Bola dojatá tým, aký je pozorný a starostlivý. Zosadli na lúke a ona sa vďačne usadila do vysokej trávy, vyberúc fľašu s vodou a jedlo, ktoré si zbalila na cestu.

„Ty nebudeš?“ opýtala sa ho so záujmom.

„Nie,“ odvetil, pozorujúc ju.

„Nebudeš hladný?“

„Nie, Charlie sa o to postaral. Aj tak predpokladám, že to nebude dlhý výlet, lebo cítim, že sme blízko,“ riekol zamyslene.

„Aj tak je zvláštne, že sa ten človek nachádza práve tu, že tu žije ...“ zamrmlala.

„Prečo? Rumunsko je pochmúrna krajina. Len si spomeň čo sa hovorí o Transylvánii a upíroch.“

Po tele jej prebehol mráz, ale on sa len usmial. Hermiona sa ho na cestu nepýtala. Urobila to len raz a on jej odvetil, že sám neviem, kam majú namierené. Ale ťahalo čo čosi stále dopredu. Jediné, čo mohla s istotou povedať bolo, že leteli stále na sever. Lesy tu hustli a vyzerali pomaly ako čierna džungľa. Bola by rada, keby to už mali za sebou, ale ...

„Mám dojem, že tam sa naša cesta končí,“ povedal a ona uvidela črtať sa v diaľke starý, polozrúcaný hrad.

***

Jocelyn Spiderwicková sedela v záhrade hradu a venovala sa svojej obľúbenej činnosti, čítaniu. Dnes bol deň ako stvorený na nejaký piknik, prechádzku a možno i výlet. Od toho incidentu s Noxom pred dverami svojho kabinetu sa mu vyhýbala ešte viac, nevediac, čo si má o tom všetkom myslieť. Vedela, že rozhodnutie ukončiť ich dlhoročné nedorozumenie bolo len na nej, ale ona sa na to akosi necítila stále pripravená. Keď za sebou začula v tráve šuchot číchsi krokov, modlila sa, aby nepatrili Noxovi. Nepatrili. Skusmo sa otočila a zbadala za sebou nerozhodne postávať jeho dcéru.

Vzdychla si a usmiala sa na ňu. „Ahoj Bianca.“

„Dobrý deň prajem,“ hleslo dievča nesmelo. „Otec odišiel do Londýna a mne bolo samej otupno. A keďže tu okrem vás a škriatkov a duchov nik nie je ...“ snažila sa vysvetliť, na čo sa Jocelyn srdečne rozosmiala.

„Takže som bola tvoja jediná voľba? To je milé,“ uškrnula sa a kývla na dievča, aby si k nej šla prisadnúť.

„Môžem sa vás niečo opýtať, pani profesorka?“ ozvala sa uprúc na ňu svoje krásne očká husto orámované tmavými mihalnicami.

„Nech sa ti páči,“ povzbudila ju a horela zvedavosťou, čo z toho dieťaťa vylezie.

„Hneváte sa na môjho ocka?“

Bianca na ňu uprela svoje zvedavé očká a Jocelyn zvážnela. Uvažovala, čo jej povedať. Chcela byť úprimná, nechcela jej klamať.

„Myslím, že nie. Kedysi som sa naňho skutočne hnevala, pretože mi veľmi ublížil. Ale už dlho sa naňho nehnevám. Len som chcela, aby vedel, že mi veľmi ublížil. Ešte stále ma z toho občas bolí srdce, keď si na to pomyslím. Ale nie, už sa naňho nehnevám,“ šepla.

„To je dobre, pretože budem potrebovať tvoju pomoc,“ ozvalo sa jej za chrbtom a ona sa strhla. Neznášala, keď ju takto prekvapoval. Ale on si ju teraz nevšímal. Jeho dcéra radostne zvýskla a skočila mu do náručia. Objal ju a vtisol jej na čelo bozk. Až potom jej znovu venoval svoju pozornosť.

„Pôjdeme?“ opýtal sa a na perách mu pohrával úsmev, ktorý tak dobre poznala. Mohla odmietnuť, keď sa jej z toho tak divo rozbúchalo srdce? Prikývla a nasledovala ho do hradu.

 

12. kapitola

 

Na hrade

 

Obrázok Hermiona sa zachvela. Nie, že by jej bolo chladno. Večerná obloha bola krásna a lúče zapadajúceho slnka ju sfarbili odtieňmi počnúc oranžovou, končiac jemnou fialovou. Podúval jemný vánok. Ale nič z toho ju teraz nezaujímalo. Mala obavy. Nie o seba, ale o draka, na ktorom letela ponad krajinu. Hrad, ktorý sa črtal v diaľke pred nimi sa čoraz väčšmi približoval. Už videla jeho polozrúcané sivé múry, vystavané z kameňa. Stál ako mohyla týčiaci sa na kopci k nebesám.

„Hermiona?“ Draco pootočil v letku hlavu a jeho jantárové oko sa na malú chvíľu zahľadelo na jej poblednutú tvár.

„Áno?“ ozvala sa nesústredene, ale nepozrela naň. Uprený pohľad svojich mandľových očí jednostaj upierala na zrúcaninu pred nimi.

„Neboj sa,“ ozval sa v jej hlave jeho pokojný, zamatový hlas. Bol taký ukľudňujúci ... Ale aj tak nemohol zmierniť obavy oňho.

„Čo ak ... čo ak tam nik nie je? Ten odkaz tam bol zrejme ukrytý celé desaťročia. Čo ak ten niekto už dávno nežije? Pozri sa na tú zrúcaninu Draco ... Nemám z toho dorý pocit. Niečo ... niečo mi našepkáva, že to neskončí dobre.“

„Nemáš sa čoho báť, som predsa s tebou. Nedopustím, aby sa ti niečo stalo, to predsa vieš, či nie?“ opýtal sa a na znak svojich slov vypustil do vzduchu prúd horúceho ohňa, ktorý mu vyšľahol z otvorenej tlamy plnej ostrých tesákov.

Hermiona sa nešťastne pousmiala. „Ako keby som sa bála o seba, hlupáčik,“ pomyslela si a pohľadom pohladila jeho krásnu karmínovú, šupinatú kožu.

„Ak tam nik nebude, vrátime sa,“ ozval sa po chvíli mlčania a ona len prikývla. Už len kvôli nemu dúfala, že to tak nebude a že v tom starom hrade naozaj niekto bude. Hocikto, kto im dá odpovede na otázky. Ktokoľvek, kto im prezradí ako Dracovi pomôcť. Nič viac si teraz neželala.

„Zosadneme pod kopcom, ale pristaneme priamo na nádvorí hradu?“ spytoval sa, obhliadajúc si pozorne skalnaté okolie.

„Nebude lepšie počkať, kým sa nepremeníš späť v človeka?“ opýtala sa a v hlase jej zaznievala citeľná neistota. Nevedela, čo bude lepšie. Mať pri sebe Draca v jeho ľudskej podobe, ale mať pri sebe draka, s ktorým sa cítila istejšie?

„Počkáme do polnoci. Ale nepôjdeme tam hneď. Najprv si obzrieme hrad a zistíme, či je tu bezpečne. Kým nastane polnoc, zistíš, či tu nie sú nejaké ochranné kúzla. Do hradu sa vyberieme krátko pred svitaním, ak proti tomu nič nemáš.“

„Myslím, že to tak bude asi najlepšie,“ pritakala a chytila sa ho lepšie, lebo začali klesať v jemných špirálach na zem.

Urobili presne to, na čom sa dohodli. Hermiona nezistila prítomnosť žiadnych ochranných ani iných kúzel a Draco si pozorne obzrel zrúcaninu hradu z výšky. Ani on však nevidel nijaký náznak života v holých kamenných zrúcaninách a hoci ho to sklamalo, nedal to na sebe poznať už len kvôli Hermione, ktorá by sa preto určite veľmi zožierala. Aj tak sa však odmietal vzdať akejkoľvek nádeje. Bola totiž jeho jediná.

Napokon sa zložili na lúke pod hradom. Hermiona sa znova najedla. Sedela opretá chrbtom o bok svojho draka, lebo jeho horúčosť pokožky ju príjemne hriala a dodávala jej pocit tepla v tomto chladnom večernom kraji. Schúlená k jeho boku, v ochrannom kruhu obranných kúzel zaspala, počúvajúc jeho tiché vrnenie spojené s tlkotom srdca.

Draco sa v duchu pousmial. Nikdy by si nebol pomyslel, že raz také čosi zažije. Toto dievča po jeho boku mu už teraz dalo viac ako si len zaslúžil. Iste, obetoval sa pre ňu, ale neľutoval to. Čo mohlo byť krajšie, zábavnejšie a dobrodružnejšie ako byť s Hermionou na takejto výprave. Hoci dokonca išlo o jeho vlastný život ... Ale aj tak, nemenil by za nič. Vyvrátil hlavu dohora a zadíval sa na hviezdnu oblohu, odratúvajú minúty. A potom sa to stalo a on sa znova premenil na človeka, zastanúc len krôčik – dva povedľa nej celkom nahý. Našťastie, Hermiona mala tuhý spánok. Ani sa jej však nečudoval. Po celodennom lete s krátkymi prestávkami ... rýchlo sa obliekol, vďačný za to, že mu nechala na boku veci na prezlečenie, ktoré pribalila a hladný ako vlk sa vrhol na prichystanú desiatu. Keď bol konečne sýty, ľahol si späť na deku vedľa nej, zohrievajúc ju vlastným telom, z ktorého i teraz, v jeho ľudskej podobe sálala horúčosť. Natiahol k nej ruku a poodhrnul jej vlasy z tváre. Chvíľu ju len tak pozoroval, potom sa k nej sklonil a opatrne, bez toho, aby ju zobudil jej vtisol na líce bozk. Potom si konečne ľahol a objal ju, prepletúc si s ňou prsty rúk. Počul ako si ticho, spokojne povzdychla a sama vyhľadala blízkosť jeho tela, pritúliac sa k nemu. Nepoznal krajší pocit ako bol toto ...

Draco sa zobudil skôr ako ona. Vlastne ani poriadne nespal, hoci bol unavený. Ako mohol, keď zvieral v náručí ju a po rozume mu chodili myšlienky, ktoré mu pokojný spánok nemohli priniesť? Zobudil ju jemným pohladením po líci, hoci by bol radšej, keby ju mohol prebudiť bozkom. Ale nechcel ju vystrašiť.

„Vstávaj, mali by sme ísť,“ povedal a pomohol postaviť sa jej na nohy. Bola taká rozkošná, keď bola rozospatá.

„Sníva sa mi to, alebo cítim kávu?“ opýtala sa prekvapene a on sa usmial.

„Nie, nesníva. Myslel som si, že by sa nám hodila. Dúfam, že ti nevadí, že som sa tak trochu prehraboval v tvojej taške,“ dodal ospravedlňujúco.

„Ale kdeže,“ zašemotila, načiahnuc sa za hrnčekom, ktorý jej podával. Aj on si ju spravil. Predsa len potreboval trocha kofeínu, aby ho to trochu prebralo. Nesmel byť ospalý, hlavne keď nevedel, do čoho idú.

Dopili kávu, uhasili tlejúci oheň, ktorý Draco založil a vybrali sa do hradu, netušiac, čo tam môžu nájsť a či tam vôbec niekoho nájdu. Obaja mali v rukách svoje prútiky prv ako prekročili hradnú bránu, ktorá musela byť za svojich čias isto skvostná, ako zvyšok hradu. Teraz tu stáli prevažne zrúcaniny. Hermiona sa odrazu zachvela a premkol ju zvláštny pocit. Zastala na mieste civiac niekam do horného okna zrúcaniny ľavého krídla tohto spustnutého zrúcaniska.

„Čo sa deje?“ opýtal sa s obavou, pretože hoci on nič nezbadal, zacítil prítomnosť niekoho ďalšieho. Inštinktívne sa načiahol za jej rukou a ona sa nebránila.

„Zdalo sa mi, že v tom okne hore som niečo zazrela,“ zašepkala a kývla hlavou tým smerom.

„Tak sa budeme musieť presvedčiť, čo to bolo, však?“

Neprotestovala. S prútikom pripraveným v ruke na ich obranu, zvierajúc ho pred sebou ho nasledovala ticho ako myška. Ale pocit, ktorý ju vtedy premkol, ju neopustil. A čím boli bližšie, tým bol intenzívnejší. Bolo to ... akoby bol v ich blízkosti dementor. Akoby z nej razom vyprchalo všetko šťastie.

Ani Draco na tom nebol najlepšie. Možnože bol teraz odolnejší, ale i on cítil ten čudný, stiesňujúci pocit.

Z nádvoria husto porasteného zelenou trávou prešli k vchodu a Draco doň opatrne nakukol, len čo vhodil kúzlom do vnútra slnečnú guľu, ktorá ožiarila prastarú miestnosť.

„Myslím, že by si mala vyčarovať svojho patronusa. Celá sa chveješ,“ poznamenal a zovrel jej ruku vo svojej dlani pevnejšie. Hermiona ho poslúchla bez meškania. O malú chvíľu okolo nich už poskakovala jej strieborná vydra, vytvárajúc im spoľahlivú obranu.

Opatrne vyšli po roztrúsených schodoch na horné poschodie, našľapujúc skoro po špičkách, keď Draco spozornel. I on teraz zahliadol niečo na konci chodby. Niečo, alebo niekoho, kto zmizol do druhej miestnosti o nič zachovalejšej ako tie ostatné. Poponáhľali sa. Hoci mali obaja obavy, zvedavosť ich predsa len prekonala.

„Je tu niekto?“ ozval sa Draco do hrobového, mraziaceho ticha a s údivom zistil, že kamenné steny, dlážku i popraskaný strop pokrýva jemná vrstva ľadu. Hoci sa Hermiona zachvela, on chlad nepociťoval. Veď prečo aj, keď ho hrialo kúzlo, ktoré z neho spravilo draka?

„Tak ste prišli,“ ozvalo sa z náprotivného kúta miestnosti hlbokým hlasom, ktorý znel skôr spýtavo ako hrozivo.

„Kto ste?“ Hermiona nechala hovoriť Draca. Asi aj preto, lebo drkotala zubami, snažiac sa zo všetkých síl ovládnuť.

„Kto som?“ zopakoval po ňom neznámy a pristúpil o krôčik, zostávajúc ešte stále ukrytý v tieni. „Myslím, že mená nie sú dôležité,“ povedal po chvíli, akoby uvažoval. „Nie sú snáď dôležitejšie odpovede na otázky, ktoré vás sem doviedli?“

„Pripúšťam,“ hlesol Draco a snažil sa pohľadom preniknúť tmu. Videl však len obrysy tmavej postavy stojacej v tieni, zahalenej plášťom.

„Chceš vedieť, ako sa zbaviť kliatby, nie? Preto ste tu,“ povedal a Hermiona cítila, že jeho pohľad sa tentoraz upriamil na ňu. Striasla sa ešte viac a pristúpila bližšie k Dracovi. Vydra pred nimi poskakovala o poznanie rýchlejšie, plieskala svojim chvostom a cerila zuby na postavu stojacu nehybne v kúte.

„Presne tak. Preto sme prišli. Moji priatelia ...“ hlas sa mu zasekol, keď vyslovil to slovo. Uvedomil si totiž jeho pravý význam, ale nebol si stále istý, či môže nazývať Pottera svojim priateľom, i keď jeho srdce nazývalo Hermionu už dlho svojou láskou. Keď na ruke pocítil jemný tlak, čo mu ju Hermiona povzbudivo zovrela, pokračoval. „Moji priatelia našli v hodinách odkaz a tak sme dúfali, že nám pomôžete, alebo aspoň poradíte.“

„Hm, dúfali ste,“ poznamenal zamyslene. „Ale neviem, či by som mal. Som Strážca smutných duší, ktorých vy, nazývate dementormi. Tým, že ste rozozvučali ten zvon, väčšina z nich padla. Zahynuli, i keď isto podľa vás ich životy boli ničotné. Veď prečo aj nie, dementori nemajú dušu. Sú to len tmavé prízraky, nie?“

Hermiona zacítila z jeho hlasu hnev. I keď ho zatiaľ schovával. Jej zlé tušenie sa len zväčšovalo.

„Pomôžte nám Jules,“ oslovila ho konečne. „Veď snáď nežiadame veľa, či nie?“ Hlas sa jej triasol.

„Odvaha ti teda rozhodne nechýba, mladá dáma,“ povedal zamyslene. „Si tu s ním, si pri ňom, ale i tak sa tvoje srdce bije s tvojim rozumom. Bolo by zaujímavé sledovať, ktoré nakoniec zvíťazí, ale nemyslím si, že to uvidím,“ povedal napokon a zdalo sa jej, že posmutnel.

„Poznáme tajomstvo vašich hodín, poznáme vaše tajomstvo. Alebo nie ste Jules-Louis Audemares?“ Hermiona sa ho snažila nejako obmäkčiť. „Nemohli ste zato, čo sa vtedy stalo. Bola to nehoda.“

„Ako to môžete tvrdiť? Boli ste vari pri tom?“ hlas muža, prezývaného Šedý duch znel neisto, nervózne. Akoby ho i potej dlhej dobe trýznili myšlienky na vtedajšie udalosti. Rozhovoril sa sám.

„Nemalo sa to stať. Bola to moja vina. Bol som zamilovaný a žiarlil som ... pochabé ľudské city ... Catalina milovala väčšmi môjho brata, Edwarda a ja som sa s tým nevedel zmieriť. Som za jeho smrť zodpovedný, ale stihol ma zaslúžený trest. Čoskoro sa však skončia i moje muky,“ povedal a znova sa k nim o krok priblížil. Zdalo sa, akoby plával vzduchom.

„Pomôžeme vám, ale prezraďte nám, ako premôcť to kúzlo!“ naliehala Hermiona prosebne.

„Kúzlo sa nedá premôcť, vari ste to nevedeli? Nemôžete ho premôcť, kým nezastavíte čas a to nejde ...“ zasmial sa spokojným smiechom, z ktorého jej naskakovali po tele zimomriavky.

„Tak prečo potom ten odkaz!“ zvolal Draco nešťastne. Uvedomil si, že mu niet pomoci, ale chcel vedieť, prečo mu dal nádej, keď mu ju vzápätí doslova ukradol spred nosa.

„Musel som ťa sem predsa dostať, či nie?“ Znova urobil krok vpred a Draco inštinktívne ustupoval, tlačiac Hermionu späť do chodby, skrývajúc ju za seba. „Vari si si nemyslel, že budem celé veky Strážcom ja. Potrebujem nástupcu a ty si ten najvhodnejší. Potom, čo si sa dnes dozvedel nepotrvá dlho, kým tvoje ľudské srdce zomrie. A potom si budeš priať len jedno. Nech sa to všetko čím skôr skončí. Lenže ja ťa nenechám trpieť. Pomôžem ti,“ povedal prehnane milo, čo Draca donútilo len prikrčiť sa v obrannej pozícii, lebo očakával útok.

„Nechcem žiť ako vy,“ povedal Draco s opovrhnutím. „Ak mi nemôžete pomôcť, dobre. Isto existuje iný spôsob.“

Šedý duch sa len zasmial a konečne pristúpil tak blízko, že sa dostal do pásu mesačného svetla. Vyzeral ako iný dementori, len bol naozaj šedý ... a zhováral sa s nimi.

„Nedostaneme sa odtiaľto. Ani ty, ani ona,“ povedal chladným hlasom. „Len čo získam jej dušu ... premením ťa,“ povedal a zaútočil tak bleskovo, že Draca síce prekvapil, ale i tak stihol zareagovať, keďže strieborná vydra, ktorú mu poskytla Hermiona mu dala potrebný čas. Ako sa zdalo, Jules zrejme zabudol na to, že vydra ho k nim nepustí. Nemohol sa tomu čudovať, keďže bol pôvodne mukel.

„Expelliarmus!“ zvolal a sledoval, ako to Strážcu odhodilo, avšak nezastavilo. Kým sa však stihol pozbierať, skríkol na Hermionu: „Bež! Utekaj!“ A sám sa náhlil za ňou. Strieborná vydra však zmizla, keď ju Hermiona prestala ovládať, lebo útok ju rozrušil. Draco jej to nemusel opakovať dvakrát. Vzala nohy na plecia. Nechcela, aby z nej niekto vysával dušu. A už vôbec nie ten odporný, slizký, smradľavý prízrak, ktorý im mal pomôcť. A oni namiesto toho teraz pred ním ozlomkrky utekali.

„Neutečieš mi!“ zaškriekal za nimi, prenasledujúc ich. Šedý plášť vial za ním ako búrkový mrak.

Draco kútikom oka zachytil zlatisté lúče trblietajúce sa tesne nad krajinou. Svitalo. Teraz ocenil ten nápad, počkať dlhšie a nejsť tam hneď po premene. Vedel, že ako drakovi mu nič nehrozí a i Hermionu ľahšie ochráni. Zdalo sa mu, že to trvalo celú večnosť, kým zbehli späť na nádvorie, ale Draco sa v behu znova otočil a prekvapene zastal.

„Kde dopekla je?“ opýtal sa, keď Hermiona vykríkla. Draco s hrôzou sledoval, ako sa zviezla na zem s vystrašeným výrazom v tvári.

„Nie! Ona nie!“ zavolal, namieril v behu prútik na dementora, ktorý sa nad ňou skláňal a zasiahol ho. Avšak veľmi to nepomohlo. Trvalo len pár sekúnd, kým sa pozbieral, dohnal sa k nemu a zahnal sa naňho. Ruka s dlhými pazúrmi vykonala svoje a pretrhla jeho odev na hrudi. Draco zreval od bolesti a podlomili sa mu nohy. Keby ho nebol dementor držal pod krkom, padol by na zem.

„Povedal som ti, že ma nezastavíš! Trpím už príliš dlho!“ zasyčal mu do tváre.

Vtedy sa Hermiona znovu pozviechala a roztraseným hlasom zvolala: „Expecto Patronum!“ Jej vydra vrazila do dementora, ktorý v okamihu pustil Draca a hnala ho od nich čo najďalej.

„Si v poriadku?“ opýtala sa so slzami v očiach, keď k nemu kolenačky podišla, prezerajúc si ranu a pozorne ju skúmajúc. Na jeho hrudi sa objavili štyri dlhé, krvavé škrabance. Mala dokonca dojem, že sú také hlboké, až mu vytŕčalo mäso. Prišlo jej zle, ale ovládla svoj žalúdok natoľko, aby sa jej nevzbúril.

Draco dýchal ťažko, ale nebol ani len bledý. Rana ho bolela, ale vedel, že o chvíľu bude po všetkom. „Zahojí sa sama, len čo sa premením. Neboj sa o mňa.“ Okom zachytil nové slnečné lúče, ktoré ich zahalili. Nestihol sa vyzliecť, keď sa začal v tom istom okamihu premieňať. Hermiona prekvapene uskočila a dívala sa s otvorenými ústami na toto nevšedné divadlo. O chvíľu pred ňou stál ohromný karmínový drak.

„Ponáhľaj sa,“ upozornil ju. „Tvoja vydra slabne. Musíme sa odtiaľto dostať preč, čím skôr!“ Poslúchla. Okamžite mu vysadla na chrbát a on sa vzniesol do vzduchu. Leteli preč. Našťastie sa nezdalo, že by ich dementor sledoval.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Super

(KacabaM, 21. 8. 2009 22:59)

Tak to je mazec. To jsem nečekala, že to bude lest! No, nebudu se zdržovat a jdu na další.
Zatím to nemá chybu!

Tereza,

(Tessa, 21. 8. 2009 19:38)

ja viem, že mám svoje stálice :) a veľmi ma to teší a hreje pri srdci ... dobre, nebudem napínať a novú kapitolku dám už dnes, hoci na ďalšiu si bude treba zase chvíľu počkať ...

nahodou

(Tereza, 21. 8. 2009 19:26)

ja ctu poctive a moc rada :)) a dost by me mrzelo kdybychom prisli o zbytek pribehu.. zvlast ted kdyz to Dracovi a Hermione s tim hodinarem nevyslo.. kazdopadne je to napinave a na romantiku pro zmenu se tesim :)

mne je jasné,

(Tessa, 21. 8. 2009 18:54)

že je ešte tak teplo, že človeku sa ani nechce písať komenty, lenže ja mám potom pocit, že to nikto nečíta ... A čo si mám potom myslieť? Vari píšem zbytočne? A nasledujúcu kapitolku som spravila takú peknú romantickú ... ale ešte porozmýšľam, či ju sem dám, keď ste takí tichí ... :(

samozrejme, že som nezabudla

(Tessa, 21. 8. 2009 16:19)

ale nemala som čas a v druhej poviedke som mala náskok, tak preto som len pridávala. Posledných pár dní som robila 13tky a to nie je sranda, cez ten jeden deň voľna medzi tým som bola rada, že vôbec žijem :D

Mimochodom, predstavujem Vám zrúcaniny hradu Lietava

Prosím, prosím :)

(KacabaM, 20. 8. 2009 7:21)

Teď o prázdninách moc komentářů nenapíšu. Nějak toho mám moc. Ale kdypak bude další kapitolka? Druhá povídka je v plném proudu a tady jsi se nějak zabrzdila...
Prosím, prosím :)

Dobrý nápad

(Marti, 14. 8. 2009 13:06)

s tou telepatií, vůbec mi nedošlo, že se Draco ve své dračí podobě musí s Hermionou nějak dorozumět... Jsem zvědavá, co těmhle dvěma ještě přichystáš, obzvláště když spolu budou sami... :-)

Jinak je fajn, že nezanedbáváš ani ostatní postavy jako jsou Noxiss a Jocelyn - ty dva by mohla dát zpátky dohromady Noxissova dcerka, ne?

pekne..

(Tereza, 13. 8. 2009 23:12)

ta telepatie byl dobry napad.. aspon si Draco s Hermionou muzou spolu pekne popovidat :) jsem zvedava jak poridi na tajemnem hrade v karpatech :)

super

(Cyrus, 13. 8. 2009 23:02)

supeeer sa tesim na pokracko... vzdy pridem pozret ci nepribudla dalsia kapitolka... len skoda, ze su take kratke... :)))