Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Svetlo v tme - 3. a 4. kapitola

25. 9. 2010

3. kapitola

Zlý začiatok

(prítomnosť)

 

Celý deň bola obloha zatiahnutá ťažkými, tmavosivými oblakmi. Sychravé a nanajvýš pochmúrne počasie iba podčiarkovalo Dorinu zlú náladu a prehlbovalo smútok, ktorý sa zakorenil hlboko v jej vnútri. Sedela v prítmí svojej izby a ľutovala, že na dnes jej Moody nedal žiadnu úlohu, hoci ho o to viac ako horlivo žiadala. Pri práci totiž nemusela myslieť, čo bolo pre ňu v poslednom čase veľmi bolestné, keďže sa jej myšlienky točili okolo jedinej osoby. Nevidela ho od vtedy, ako sa prišiel presvedčiť, že žije a je v poriadku po tom, ako dvaja smrťožrúti zaútočili neskoro v noci na jej byt v domnení, že sa ľahko zbavia jedného z aurorov.
Nahnevane si zotrela slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka, ale tie ďalšie sa jej už zastaviť nepodarilo. Na to, aby jednoducho prestala plakať, bola príliš nešťastná. Tmavé kruhy pod očami a strhaná, prílišne bledá tvár boli tichým svedkom jej mučivého trápenia. A aj jej vlasy, inokedy žiariace pestrými farbami, zvlášť ružovou, ktorú tak milovala, boli teraz bezvýrazné, nevábne na pohľad svojou holubičou sivou farbou, čo jej len pridávalo na rokoch. Vyzerala minimálne o päť rokov staršia ako v skutočnosti bola. Z hrdla sa jej vydral vzlyk, keď si spomenula na tie nezmysly, ktoré vtedy vyslovil.
,,Že vraj nebezpečný! Pristarý!" hundrala nespokojne a napadlo ju, čo by si ešte tak bol schopný Remus vymyslieť, len aby ju od seba odohnal.
Dora schytila vankúš a hodila ho celou silou o protiľahlú stenu. Roztrhol sa a perie, ktoré sa z neho vytrúsilo poletovalo teraz vo vzduchu a s jemu vlastnou ľahkosťou sa znieslo pomaly na zem, pokryjúc tak nielen podlahu, ale aj stôl, stoličku, prikrývku na posteli, zosadlo i na jej vlasy, plecia, ruky bezradne zopnuté v lone.
Remusa stretla prvý raz minulý rok v lete, keď ju Alastor Moody - jej šéf, poveril veľmi dôležitou úlohou. Ochranou Harryho Pottera, pri jeho preprave z Malých Neradostníc (z Kvikálkova) do hlavného stanu Fénixovho rádu na Grimmauldovom námestí číslo 12. Vtedy ešte žil Sirius. Dora si smutne vzdychla, pri spomienke naňho a na pocit viny, ktorý ešte stále cítila hlboko v duši. Jej myšlienky však znova zaujal Remus. Nikdy nebola naozaj zaľúbená. Z lásky na prvý pohľad sa doteraz len vysmievala. Doteraz. Avšak stačilo jedno jediné stretnutie, jeden jediný pohľad a stalo sa niečo, čo by nikdy ani len nepredpokladala. Zaľúbila sa. Najprv si len navrávala, že to, že sa cíti v jeho prítomnosti taká nesvoja, potia sa jej dlane a trasú kolená, nič neznamená. Že je to obyčajná zamilovanosť, ktorá časom rýchlo vyprchá. Ale nakoniec si musela priznať pravdu. Remus Lupin sa jej veľmi páčil od prvej chvíle. Nikdy nestretla niekoho ako bol on. Citlivý muž, s nežnými a tak veľmi smutnými očami. Vysoký, štíhly, dobrosrdečný, ale aj schopný a výborný čarodejník. Najprv ho len v tichosti pozorovala a vypytovala sa naňho. Hlavne Divookého. Ten z nej bol doslova na nervy, ale bol dobrým zdrojom informácií. Nezamlčal ani to, že Remus bol vlkolakom. Doru to prekvapilo, ale nakoniec sa konečne vyjasnili tie nové a nové škrabance na rukách a tvári. Vtedy ju to trochu vzalo. Ale len trochu. Dostala sa pred ťažkú otázku. Dokázala by ho milovať aj napriek tomu? Teraz už vedela, že áno. Spravila by preňho čokoľvek, len aby ho videla usmievať sa. Neváhala by mu zniesť modré z neba, len aby bol šťastný. Naozaj ho ľúbila. Celou svojou dušou, celým svojím srdcom.
,,Pristarý!" vyjachtala ticho. Remus bol od nej starší len o trinásť rokov. Nebolo to predsa až tak veľa. ,,Klamár!"
Áno. Bolo to tak. Veľmi dobre vedela, že jej klame rovno do očí, ale nanešťastie si rovnako dobre uvedomovala, prečo to robí. Preto ho ani nemohla nenávidieť za to, že sa vzdáva bez boja. A ona mu to ani nemohla zazlievať, že je chce chrániť aj pred sebou samým. Napadlo ju, že možno mohlo byť všetko inak, keby bol Sirius ešte nažive. Možno on by svojmu priateľovi dohovoril. A možno nie. Možno by na ňu bral ohľad podobne ako Remus. Ale to práve nechcela. Už nebola žiadnym malým dieťaťom. Mala predsa 24 rokov!
Podišla k porcelánovému umývadlu a ovlažila si tvár chladnou vodou. Na malú chvíľu nadobudla dojem, že práve toto teraz potrebovala. Zaborila si tvár do mäkkého uteráka a odhodila ho späť. Chvíľu len tak bez slova i bez pohnutia hľadela na ten páperový neporiadok. Potom sa načiahla za svojím javorovým prútikom a rýchlo to všetko upratala. Rozhodla sa, že si odskočí na návštevu. U Molly Weasleyovej bolo vždy rušno a našla u nej to, čo potrebovala. Útechu, pochopenie a občas i dobrú radu. Doma sa žiaľ takého niečoho dočkať nemohla. Vedela, že by jej rodičia nepochopili, keby sa im zdôverila so svojím trápením. Napadlo jej, že jej Molly znova možno aj poradí. Veď ktovie? Zdalo sa totiž, že ona už vyčerpala všetky nápady.

Dedinka Vydrí Svätý Dráb nebola od Londýna ďaleko. Našťastie, pretože sa jej nechcelo letieť dlho. Ani na to nemala náladu a pritom lietanie na metle milovala. Teraz si nevedela vychutnať ani to. Dokonca uvažovala o tom, či nepoužije na cestovanie kozub, alebo či sa nepremiestni. Potrebovala si však prevetrať hlavu a to sa na metle dalo najlepšie. Bolo niečo po jedenástej v noci, keď vybehla z domu s metlou v ruke. Špiónoskop vo vrecku jej čierneho plášťa ostal pokojný, no ona sa aj tak obozretne porozhliadala okolo seba, až potom vysadla na svoju metlu Blesk 2001 a vyletela vysoko k zamatovo tmavej oblohe. Kdesi v diaľke za ňou ticho zahrmelo. Vedela, že už to nepotrvá dlho a začne pršať.

Brloh zbadala už z diaľky a jej otrasená dušička trocha pookriala. Jej pohľad bol priklincovaný k pomerne vysokému domu. Dom Weasleyovcov jej odjakživa pripomínal akýsi obrovský kamenný chliev, ku ktorému časom pribúdali nejaké dostavané izby, vďaka čomu rástli jeho poschodia a dom získal ten pokrútený zjav, vyzerajúc tak nestabilne a trochu nebezpečne. Bola presvedčená, že dom drží pokope len vďaka čarom.
Pristála dlhým šmykom na ceste posypanej štrkom. Svižne zoskočila z metly a vliekla ju za sebou k vchodu, neďaleko ktorého bola v zemi zapichnutá pokrivená tabuľka s názvom ,,BRLOH." Najprv si odložila metlu do tmavého kúta k rozpadávajúcej sa garáži a pobrala sa k vchodu. Musela pripustiť, že napriek tomu, že to tu vyzeralo, akoby dom stavala demolačná čata, všetko na ňom sa jej zdalo úžasné. Milovala to tam a ani nevedela prečo.
Chystala sa zaklopať, keď sa vchodové dvere bez varovania otvorili a ona sa skoro zrazila s Charliem.
,,Dora!" zvolal prekvapene a ostal chvíľu nepohnute stáť.
,,Ahoj, Charlie," pozdravila a jej teraz sivé oči si ho so záujmom prezerali.
Bol vysoký, opálený, jeho vlasy boli dlhšie, ako keď ho videla naposledy a zdalo sa jej, že aj o odtieň tmavšie. Keď ju objal, zistila, že aj jeho objatie zmocnelo. Nečudovala sa tomu. Musel byť silný, keď pracoval s drakmi.
Z kuchyne k nej doliehali tiché hlasy. Zrejme nebola jediná, kto prišiel na neskorú návštevu.
,,Je u vás niekto?" opýtala sa zvedavo nakukujúc poza neho.
,,Iba Remus," odvetil nedbanlivo. ,,Poď, prejdeme sa," zavelil a vystrčil ju von z dverí.
,,Bude pršať," odvetila slabým protestom.
,,Nebude."
,,Vždy si to tvrdil a nakoniec sa vždy rozpršalo," zahundrala.
,,Vrátime sa skôr, ako sa rozprší," povedal a ťahal ju preč.
Chcela ešte protestovať, ale nakoniec sa podvolila. Nevideli sa predsa tak dávno. A nevedela, čo by spravila, keby sa stretla s Remom. Všetko pre ňu bolo ešte príliš bolestné. Ten sladký bozk, z ktorého sa aj teraz pri spomienke naň cítila trochu omámená a jeho nezmyselné, odmietavé správanie.
,,Dlho som ťa nevidel," poznamenal a objal ju okolo pliec. ,,Ako sa máš?"
,,Bolo už aj lepšie," odvetila vyhýbavo.
Charlie zvraštil obočie. S Dorou sa poznal veľmi dlho. Na Rokfort nastupovali v rovnakom roku, hoci bol o pár mesiacov starší ako ona. On sa narodil v decembri roku 1972 a ona až v máji nasledujúceho roku. On sa dostal do Chrabromilu, ona bola zaradená do Bifľomoru. Napriek tomu sa ich osudy akosi splietli a oni sa skamarátili. A hoci ju naozaj dlho nevidel, musel uznať, že sa vôbec nezmenila. Teda - správaním. Musel by byť slepý, keby si nevšimol jej bielosivé vlasy, ktoré rámovali jej bledú tvár.
,,No tak, von s tým," vyzval ju srdečne a dosť zvedavo.
,,S čím?" ozvala sa, tváriac sa, že o ničom nevie.
,,Nerob sa," uškrnul sa. ,,Veď máš napísané na čele, že ťa niečo trápi."
,,Prečo je ten Charlie taký vnímavý?!"
zamračila sa, mysliac na to, akú by mohla použiť výhovorku. Problém bol však v tom, že on dokonca akýmsi zázrakom vedel, kedy mu vraví pravdu a kedy mu klame. Preto sa rozhodla inak.
,,Prepáč, ale nechcem o tom hovoriť. Je to niečo priveľmi osobné, aby som sa ti s tým dokázala zdôveriť."
,,Ako chceš. Možno by som ti však mohol pomôcť. Alebo prinajmenšom poradiť," ponúkol sa ochotne, ale nenaliehal. Aj preto ho mala rada. Vedel ju veľmi dobre pochopiť.
,,Čo tu vlastne robíš?" opýtala sa po chvíli, keď sa úzkou poľnou cestičkou vnorili do lesa. Charlie ju viedol k rybníku, odkiaľ sa k nim už z diaľky ozývalo škriekanie žiab a nepokojný šelest tŕstia.
,,Mám dovolenku. Vlastne mal som. O dva dni sa vraciam spať do Rumunska."
,,A čo práca?"
,,Ako vždy. Len nedávno nám pribudol nový drak. Je to poriadna potvorka. Samička Peruánskeho zmijozuba. Je ešte mladá. Nemá viac ako dva roky a je poriadne výbušná a energická. Volá sa Nymphadora."
,,Charles Weasley! Ty si sa zbláznil! Alebo sa ti z toho dračieho ohňa pripiekol mozog?!" lesom sa ozýval jej pohoršený krik zmiešaný s jeho veselým smiechom. A takým nákazlivým. Vedel veľmi dobre, že to oslovenie neznáša. Nemohla vystáť svoje meno, ktoré jej dali pri narodení. Mala radšej, keď jej hovorili Dora, alebo len Tonksová.
,,Nezbláznil. Veľmi mi ťa totiž pripomína a za toto mi to určite stálo," odvetil, ešte stále sa zadúšajúc smiechom, zatiaľ čo ona naňho zazerala ako bohyňa pomsty.
,,Takže, Nymphadora, hej?!"
,,Hej," pritakal spokojne a znova vybuchol smiechom.
Teraz sa začala chichotať už aj ona, až prepukla v hlasný smiech. Charlie si všimol, že jej vlasy znova nadobudli jasnú ružovú farbu.
Keď sa po chvíli smiechu utíšili, obaja zavesení do seba vykročili späť k Brlohu, nenútene sa zhovárajúc a vtipkujúc. No Dorina nálada poklesla znova kdesi na bod mrazu, keď zbadala na verande stáť Remusa Lupina. A rovnako rýchlo sa zmenila aj jej farba vlasov. Charlie cítil ako sa zachvela. Došlo mu, čo bolo zrejme Doriným veľkým trápením. Nepovedal však nič. Tiež si všimol Remusov zamračený, nesúhlasný pohľad, akým si ich premeriaval a odfukol si, zložiac svoju ruku z jej pliec.
,,Poviem mame, aby postavila na čaj," hlesol, odkašľal si a kývol Lupinovi na pozdrav.
,,Buď silná, Dora,"
opakovala si v duchu, keď sa približovala s pohľadom zapichnutým do zeme. ,,Len odvahu, dievča."

Remus stále bez pohnutia na verande a uprene ju pozoroval. Všimol si, že je iná. Lampáš visiaci nad ich hlavami na verande jej svojím mäkkým svetlom zalieval bledú tvár. Aj jej vlasy boli iné. Dokonca aj farba očí sa jej zmenila. Napriek tomu, že vyzerala tak strhane, uvedomil si, aká je krásna aj vo svojom smútku. Pri srdci ho pichol osteň žiarlivosti, keď ju videl po boku Charlieho a dokonca sa usmievala. Ale vedel, že je to tak lepšie. Napriek tomu nemohol odolať.
,,Dora," oslovil ju ticho. Odzdravila, ale chytil ju za lakeť, keď videl, že sa pri ňom nechce zastaviť. Musel ju zdržať aspoň na krátku chvíľku. Túžil po jej spoločnosti aspoň na pár krátkych minút.
,,Čo ešte chceš, Rem? Nepovedal si mi toho už dosť?" opýtala sa s výčitkou v sivých očiach, ktoré ešte viac stmavli.
,,Len sa pred ním nerozplač!" povzbudzovala sa myšlienkami, lebo mala slzy na krajíčku aj napriek tomu, že si myslela, že už všetky vyplakala.
,,Stále mi to zazlievaš?" opýtal sa skoro šeptom. ,,Vari nechápeš, čo by to pre teba znamenalo?!" zvolal už nahnevane, prekvapený jej tvrdohlavosťou.
,,Nie, nechápem!" odsekla mu vzdorovito a vytrhla si ruku z jeho zovretia. ,,A nikdy ani nepochopím, ako sa môžeš takto sám odrezať od života a od všetkého krásneho, čo ti ponúka!"
Remus nevedel, či sa to zablýskalo v jej očiach, alebo či to preťal oblohu skutočný blesk.
,,Ja mám svoj život! Život vlkolaka, ak si si to nevšimla!" riekol s horkosťou v hlase.
,,Príliš skoro si sa vzdal, Remus Lupin," odvetila s prižmúrenými očami, krútiac hlavou.
Zahrmelo a z oblohy sa spustil jemný dážď.
,,Mýliš sa. Nevzdal som sa. Ešte stále žijem, nie?"
Pri tej jeho skoro bezcitnej pripomienke ju premohli city, ktoré sa v nej hromadili. Láska, súcit, bolesť, smútok. Pristúpila k nemu a skôr akoby vôbec mohol namietať, pobozkala ho so všetkou láskou, ktorú k nemu cítila od chvíle, kedy sa stretli. Počula ako ticho zastonal a len čo sa stihla ústami dotknúť jeho pier v nežnom, kratučkom bozku, on ju jemne odstrčil, a spomedzi pier mu unikol ďalší ťažký povzdych. V tvári mal taký bolestný výraz, až ju to zasiahlo.
,,Prečo mi to robíš?" zvolal nešťastne, odstúpiac od nej do bezpečnej vzdialenosti. Otočil sa jej chrbtom a rukami zovrel drevené, vyrezávané zábradlie na verande tak tuho, až mu obeleli hánky. ,,Neviem, či si taká tvrdohlavá, alebo bláznivá."
,,Možno som oboje," riekla šeptom a v duchu si dodávala odvahy. ,,Teraz, alebo nikdy! Teraz, alebo nikdy!"
Zhlboka sa nadýchla a hľadiac na jeho ohnutý chrbát ticho riekla: ,,Ľúbim ťa, Remus."
Dora si uľahčene vydýchla. Konečne to bolo vonku. Priznala sa, hoci nevedela, či práve toto bola tá správna chvíľa, alebo či vôbec urobila dobre. Aj napriek tomu mala pocit, že jej zo srdca spadol obrovský balvan, ktorý ju priam zadúšal.
V jeho tvári však našla len odraz zmätku, ktorý ho zachvátil pri jej priznaní. Zmätku, úžasu a strachu.
,,A čo bude s Charliem?" spýtal sa nechápavo. Videl ich predsa spolu. Objímali sa, smiali sa spolu. Podľa jeho mienky sa k nej Charlie hodil omnoho viac, ako on.
Dora ostala v pomykove. V hlave jej vírila otázka, kam tým mieri. ,,Čo by s ním bolo?"
,,Charlie sa k tebe hodí oveľa viac," odvetil a znova sa zamračil, kamsi neprítomne hľadiac cez hustý dažďový závoj.
Konečne jej to došlo. Akoby sa s novým zábleskom na oblohe rozsvietilo aj v jej hlave.
,,Charlie je len môj kamarát, je to vzájomné a tak to aj ostane," odvetila.
Remusovi napriek všetkému odľahlo. V duchu sa hrešil, aký je sebec a dušoval sa, že sa to musí zmeniť. Lenže ona bola taká krásna a ... chcela jeho. Nie niekoho iného. Ale jeho! Vlkolaka. Remusa Lupina. Napriek tomu všetkému musel trvať na tom, čo povedal, a čo si myslel, že je to tak správne.
,,Aj tak by sa k tebe hodil väčšmi. Mala by si myslieť na svoje dobro."
,,Ale kdeže. Veď to už robíš celkom dobre aj ty," riekla podráždene. ,,Ľúbim teba! Teba!" zvolala chytiac ho za chlopne poplátaného plášťa a otočila ho tvárou k sebe.
To, čo potom vyslovil, ju znova bolestne zasiahlo. Želala si, aby to radšej nikdy nebol povedal.
,,Lenže tá láska je nezmysel! Nemôžeš ma milovať! Nemôžeš!" zvolal horko, vytrhol sa z jej zovretia a náhlil sa preč, zanechajúc ju tam osamote.
,,Ale môžem Remus, môžem a milujem. A nevzdám sa ťa tak ľahko," zašepkala, hľadiac za jeho vzďaľujúcim sa tieňom.
Molly otvorila dvere. Na tvári mala súcitný výraz. Vtiahla ju dnu a objala. Dora znova plakala, tak ju usadila za stôl a ponúkla ju radšej šálkou čokolády ako čajom, nechajúc ju, nech sa vyplače.

Remus sa premiestnil priamo do svojho domu. Túžil sa spiť do nemoty, aby aspoň na malú chvíľu na všetko zabudol. Chcel zabudnúť na to, že je vlkolakom a chcel zabudnúť i na to, že nemôže byť šťastný. Lenže keď zavrel oči, videl jej tvár tak jasne, akoby na ňu hľadel. Akoby stála priamo pred ním. Žiariacu, usmievavú, šťastnú. To by s ním nikdy nebola. Utrápila by sa. Nezvládla by život, ktorý by ju čakal po jeho boku. A on jej okrem toho aj tak nemal čo ponúknuť. Nerád ju zraňoval, ale inak to nešlo. Bolo to pre jej dobro. Musela pochopiť, že jej láska k nemu nemá žiadnu budúcnosť.

Napriek tomu, vedomie, že aj jeho niekto ľúbi ... bolo ... nepredstaviteľne krásne. Remus si trpko vzdychol a podišiel k starej dubovej skrinke. Otvoril ju a vybral odtiaľ sklenenú skúmavku. Mal v nej dávku protivlkolačieho elixíru. Vypil ju na jeden dúšok. Ten elixír chutil odporne, ale pil ho už pomerne dlho a na jeho horkastú chuť si už zvykol. Jeho zrak zablúdil k oknu a na krátko spočinul na zamračenej oblohe. Keby nepršalo a bolo by jasno, videl by žiariť mesiac v celej svojej kráse. Bol totiž čas splnu.

O pár dní neskôr ho v Belfry navštívil riaditeľ, Albus Dumbledore.

,,Vitajte, pán riaditeľ," pozdravil ho.
Jeho zadumaný a smutný výraz v tvári neušiel Dumbledorovmu pozornému oku. Čo - to sa mu do uší dostalo a nebol by to on, keby ako vždy nevedel o všetkom, čo sa deje medzi jeho priateľmi.
,,Ako ti ide práca, o ktorú som ťa požiadal?" opýtal sa, dávajúc prednosť povinnostiam.
,,No," vzdychol si Remus. ,,Je to ťažké."
,,To som predpokladal."
,,Zatiaľ som rád, že sa mi medzi nich vôbec podarilo preniknúť. Sú nedôverčivý a Greybacka počúvajú skoro všetci na slovo."
Dumbledore zamyslene zahmkal. ,,To znamená, že sa pridajú určite na Riddlovu stranu."
,,Hovoril som len s niekoľkými a boli váhaví, nerozhodní. Podľa mňa ešte máme šancu."
,,Možno, Remus, možno."
Remus vedel, že správy nie sú veľmi priaznivé a ľutoval, že toho nemá viac, ale bolo ešte priskoro. Úloha, ktorou ho riaditeľ poveril, bola jasná. Dostať sa do covenu, špehovať, prípadne sa pokúsiť dostať aspoň niekoho na svoju stranu.
,,Voldemort ich zatiaľ nekontaktoval, hoci Greyback si je viac ako istý, že tak čochvíľa urobí."
,,Ani ja o tom nepochybujem. Pomáhal mu aj prvýkrát. Bude mu slúžiť aj teraz," riekol Dumbledore a na chvíľu sa odmlčal. Oprel sa v kresle a uhladil si svoju dlhú, sivú bradu.
,,Na budúci týždeň idem po Harryho. Dúfam, že mi pomôže presvedčiť jedného starého priateľa, aby sa vrátil do školy. V profesorskom zbore nám chýba jeden člen."
Remus prikývol, ale nespýtal sa, o koho ide. Bol akýsi nesústredený.
Dumbledore si musel odkašľať, aby na seba upozornil.
,,Chceli ste niečo?" opýtal sa chvatne a do bledých líc mu vystúpil mierny rumenec.
,,Pýtal som sa ako sa máš," odvetil riaditeľ pobavene.
,,Bolo aj lepšie," riekol rýchlo.
,,Zaujímavé," podotkol Dumbledore. ,,To isté mi povedala Tonksová, keď som bol včera za ňou."
Remus spozornel, hoci sa snažil tváriť tak, akoby ho to ani najmenej nezaujímalo.
,,Požiadal som Alastora, aby ju uvoľnil z úradu. Chcem, aby strážila Rokfort. Pre väčšiu ochranu."
,,Samozrejme. Ak by ste ma tiež potrebovali, som ..."
,,Remus," riaditeľ ho zastavil. ,,Robíš pre mňa už teraz viac ako dosť a som ti nesmierne vďačný. Alastor mi sľúbil ešte niekoho ďalšieho, ale si kedykoľvek vítaný," odvetil bodro. ,,Naozaj ťa rád uvidím. Teraz ma ale prosím ospravedlň. Je neskoro a mal by som už ísť. Ešte mám nejaké povinnosti."
Remus riaditeľa odprevadil a vrátil sa do izby. Zo stolíka zdvihol rozčítanú knihu, ale neprečítal ani jednu vetu a hlasno ju zabuchol a hodil späť na stôl.
,,To sa všetci proti mne vari dohodli?" šomral si nahlas popod fúzy. Jeho myšlienky si znova obuli túlavé čižmy a vydali sa chodbičkami mysle, kde v kúte ležali ukryté spomienky na Doru. Znova a znova počul jej nežný hlas, obalený pavučinkou rozhorčenia, keď mu vyznala lásku.
,,Ľúbim ťa, Remus. Ľúbim teba! Teba!"

Vzdychol si a vložil si tvár do dlaní. Vôbec nevedel, čo mal robiť. Potreboval by poradiť. Ale nebolo toho, komu by sa zveril, aby ho vypočul a tú radu mu poskytol. Jeho otec a matka i dvaja najlepší priatelia boli mŕtvi. Pred očami mu znova vyvstal obraz usmievajúcej sa Dory zavesenej do Charlesa Weasleyho. Aj teraz, pri tej spomienke mu pohľad stemnel a pery sa stiahli do tenkej, hnevlivej linky.
,,Vari žiarlim?" šepol sotva počuteľne a rukou si unavene šúchal oči nadávajúc si do bláznov. Nevedel síce, čo urobí, ale vedel, čo ho čaká. Dlhá a bezsenná noc.

Andromeda Tonksová upierala znepokojujúci, skúmavý pohľad na svoju dcéru. Od kedy bola doma, zmenila sa. A nemala na mysli zmenu jej farby vlasov, či očí. Nie. Jej dcéra bola metamorfmágom a také zmeny boli pre ňu prirodzené. Už hodinu po svojom narodení mala inú farbu vlasov. Ale Andromeda vedela, že tie zmeny súvisia s jej pocitmi a náladami. Muselo ju niečo veľmi trápiť, keďže veselú ružovú nahradila sivá, myšacia farba. Keby tak len vedela, čo jej dcéru trápi. Rada by jej pomohla, či poradila. Alebo ju aspoň utešila. Bola predsa jej matkou. Ale vždy, keď sa čo i len nepatrne priblížila k téme, Dora sa uzavrela do seba a odmietla o tom hovoriť. Dokonca ani Ted, jej manžel nebol o nič úspešnejší ako ona a to s ním Nymphadora vychádzala lepšie ako s ňou. Bola prosto ockovým dievčatkom.

Aj teraz len ticho stála v chodbe a hľadela na svoju dospelú dcéru, ako si narýchlo i nakrivo zapína čierny plášť. Keď ju na to upozornila, len čosi zahundrala a chvatne sa rozopla.
,,Čau mama, neviem, kedy sa vrátim," hlesla, otvárajúc dvere.
,,Nymphadora," Andromeda bola naozaj znepokojená. Jej dcéra stuhla, pri zvuku svojho mena a pomaly sa otočila.
,,Áno?"
,,Tvoj prútik," Andromeda bielym, štíhlym prstom ukázala na ebenovú skrinku, kde ležal.
,,Ach," Dora sa zamračila. Hnevala sa pri pomyslení, ako naňho mohla zabudnúť. V poslednej dobe bola veľmi nesústredená a to teraz nebolo dobré, hlavne preto, že konečne mala znova nejakú dôležitú úlohu. Prvý septembrový deň sa jej naozaj nezačal dobre. Najprv nemohla nájsť svoje obľúbené tričko, potom sa obarila kávou pri raňajkách, do vlasov sa jej akýmsi zázrakom zaplietla žuvačka a mama jej ich vďaka tomu musela skrátiť a nakoniec sa ešte nakrivo pozapína a zabudne si prútik! Vybehla z domu a ani sa neobzrela. Nasadla k otcovi do auta a vyrazili na stanicu King´s Cross. Musela stihnúť Rokfortský expres, ktorý vyrážal o jedenástej z nástupišťa 9 a 3/4.

Cesta autom prebehla v tichu, čo jej aspoň dalo čas na to, aby sa upokojila a mohla popremýšľať. Rozlúčila sa s otcom a ubezpečila ho, že si na seba bude dávať pozor. Na vlak naskočila v poslednej chvíli. Vlakom cestovali aj Savage, Dawlish a dokonca aj Proudfoot. Nevedela, že Moody uvoľnil až toľkých. Zrejme sa do toho zamiešal aj nový minister mágie Rúfus Scrimgeour. Aj jemu záležalo na lepšej ochrane školy. Zatiaľ čo študenti vysedávali v jednotlivých kupé vlaku, oni hliadkovali na chodbách a držali nad nimi tichý dozor.

Zdalo sa jej, že cesta ubehla nezvyčajne rýchlo. Spolu s ostatnými vystúpila z vlaku a čakali, kým vystúpia aj študenti. Aurori sa rozdelili. Jeden šiel s prvákmi na loďkách, jeden sprevádzal žiakov v kočoch, jeden ostal v Rokville a ona ostala preskúmať vlak. Nevidela totiž vystúpiť Harryho. Naskočila naň znova a prehľadávala jednotlivé vagóny. Vlak sa už pohýnal na spiatočnú cestu, keď ho našla.
Ležal na zemi v jednom kupé, ktoré malo stiahnuté rolety - preto ho našla tak ľahko - , prikrytý neviditeľným plášťom.
,,Čauko, Harry," pozdravila ho a odčarovala. ,,Radšej odtiaľto rýchlo vypadnime," povedala, lebo okná zahalila para a vlak sa pohýnal zo stanice. ,,Poď, vyskočíme."
Keď stáli bezpečne na nástupišti a hľadeli za odchádzajúcim vlakom, Dora si znepokojene prezerala jeho dobitú tvár. Harry sa jej priznal, že to spravil Draco Malfoy. Videla, ako si prezerá jej nový výzor a bolo jej tak trochu trápne. Ponúkla sa, že mu napraví nos, hoci o to zrejme nestál. Nariadila mu, obliecť si plášť a potom vykúzlila patronusa, aby poslala správu do školy, že má Harryho, a že je v poriadku. Vedela, že si ho niekto príde vyzdvihnúť k bráne.
,,Čo tu vlastne robíš?" opýtal sa Harry cestou.
,,Teraz pracujem na Rokforte, aby mala škola zvýšenú ochranu," vravela. ,,Sú tu aj Proudfoot, Savage a Dawlish."
Keď sa dostali k Rokfortskej bráne, zbadali v diaľke pod hradom nadskakovať nejaký lampáš. Harry sa potešil, lebo dúfal, že to bude Hagrid. Na veľké sklamanie ich oboch to však bol Severus Snape.
,,Nemusíš čakať, Nymphadora. Potter je so mnou celkom ... bezpečný," povedal s úškrnom.
,,Posielala som správu Hagridovi," zamračila sa nesúhlasne.
,,Hagrid zmeškal začiatok úvodnej slávnosti rovnako ako Potter, tak som správu prebral ja. A náhodou," pokračoval Snape a odstúpil, aby Harry mohol prejsť popri ňom, ,,ma zaujal tvoj nový patronus."
S hlasným brinkotom jej zavrel bránu rovno pred nosom a znova udrel prútikom po reťaziach, takže sa rinčiac spojili.
,,Myslím, že ten starý sa ti daril lepšie," poznamenal zjavne zlomyseľným tónom Snape. ,,Tento vyzeral dosť slabý."
Dora naňho vrhla nevraživý pohľad. Bola nielen šokovaná, ale aj nahnevaná. ,,Čo si to ten hlupák dovoľuje?!" zlostila sa v duchu. Vzápätí ju znova zahalila tma, len čo jej Harry ešte stihol poďakovať a rozlúčili sa.

 

4. kapitola

Krutý nepriateľ

(minulosť)

 

Fenrir Greyback si rukou prehrabol hustú záplavu vlasov. Napriek tomu, že bol ešte mladý, tmavé vlasy mal popretkávané šedinami. Opláchol si tvár vlažnou vodou a vypláchol si aj ústa. Ešte stále v nich cítil sladkastú chuť krvi malého chlapca, jediného syna Johna Lupina. Ten chlap spravil obrovskú chybu, keď ho urazil. Dovoľoval si priveľa a on ho musel potrestať! Stačilo veľmi málo k tomu, aby ho nezaškrtil priamo tam, na ministerstve. Ale potom zbadal na polici tú fotografiu a jeho zrak zmútnel. Krv mu zovrela v žilách, ale myseľ mal jasnú a čistú. K jeho vedomiu sa prerezávali myšlienky kruté a ostré ako čepeľ nabrúsenej britvy. Nie. Vtedy sa rozhodol, že svoju pomstu zavŕši inak. Smrť je pre každého príliš ľahkým vykúpením z múk krutého osudu.
Pred očami sa mu mihala spokojná, usmievavá tvár mladej, príťažlivej blondínky a malého, plavovlasého chlapca, ktorého žena zvierala v náručí. Áno. Už vtedy vedel, čo vykoná. John Romulus Lupin potreboval príučku. A dostal ju. Za svoju chybu zaplatil.
Ešte v ten deň, keď odišiel z ministerstva taký zúrivý, ešte v teň deň ho vystopoval. Ľahko si zistil, kde býva. Spokojne sa uškrnul, keď zbadal neveľký domček, stojaci na okraji Londýna. Okolo neho bola záhrada zakvitnutá kvetmi, bezchybne zastrihnutá tráva na dvore vyzerajúca skôr ako zelený koberec a okolo bol plot. A les za domom. Schoval sa v ňom. Videl ako prišla domov jeho manželka, držiaca za rúčku svojho synčeka a neskôr sa vrátil aj Lupin. Kým on uvažoval, čo a ako spraví, zotmelo sa a on zatiaľ v tichosti vyčkával. Skoro sa rozosmial, keď videl, ako sa na dome otvorili dvere a vybehlo z nich chlapča so svojím psom. Už nepochyboval, že mu osud sám posiela to decko priamo do náruče. A on to využil. Premenil sa a zaútočil. Lupinov syn nebol jeho prvou maloletou obeťou. A vedel, že nebude ani poslednou. Chuť a pach krvi detí mu chutili najviac. Tak prečo si ich odopierať? Fenrir niečo ako svedomie už dávno nemal. Stal sa z neho surový, bezcitný vrah. Vyvrheľ spoločnosti, ktorým sa vlastne stal od chvíle, kedy bol sám napadnutý a jeho krv nakazená vlkolačím uhryznutím Roya Foxa.

Znova sa videl, ako drží v pazúroch to útle telíčko a slastne si spomenul na nevinnú vôňu kože malého chlapca, na sladkú, opojnú chuť jeho krvi, keď jeho tesáky preťali jemnú pokožku na krehunkom hrdielku. Slastne zastonal a na jeho zvieracej tvári sa objavil šialený výraz akéhosi blaženého vytrženia. Telom mu prebehla príjemná triaška a v jeho chladných, oceľovosivých očiach sa zjavil divoký lesk. Pre chlapca plánoval rovnaký osud, ako sám prežíval. Ale stačilo naozaj málo a bol by s jeho životom navždy skoncoval bez toho, aby si to uvedomil. Chuť jeho krvi bola príliš opojná. Spamätal sa až vtedy, keď mu na chrbát dopadla rana akéhosi neviditeľného biča sprevádzaného zdeseným krikom Lupina. Neustúpil. Chlapcovo telo mu bezvládne viselo z chlpatých láb, keď na Lupina desivo zareval a vyceril tesáky ušpinené krvou jeho syna. Zo schlpenej brady na papuli mu na hruď cícerkom dopadali kvapky karmínovej krvi lesknúcej sa v mesačnom svite. Iný by sa možno na Johnovom mieste zľakol, ale on si to nemohol dovoliť. Nevzdal sa. Mlátil ho tým bičom ako šialený, kde ho len zasiahol. Dopadala na neho jedna rana za druhou, až bol prinútený konečne ustúpiť a nechal chlapca na pokoji.

V puknutom, zašlom starom zrkadle visiacom na krivo nad rovnako starým umývadlom si obzrel svoju tvár. Ostala mu na nej jedna viditeľná stopa po tej noci. Jazva tiahnúca sa od koreňa nosa, dole k brade ako spomienka na svoju pomstu. Opatrne sa jej dotkol a sykol. Ešte teraz ho pálila. Napriek tomu nemohol potlačiť úsmev, ktorý sa mu dral na pery. Dosiahol, čo si zaumienil. Z tváre mu na nie práve čisté tričko dopadali drobné kvapôčky vody. Natiahol sa za uterákom a utrel si tvár do sucha. Na miesto, kde mal na líci pomerne čerstvú ranu uterák len zľahka priložil a rýchlo, nedbanlivo si ju ošetril. Podišiel k stolu a sadol si na ošúchanú stoličku. Do matného pohára si vrchovato nalial skoro až červenú tekutinu z Ohnivej whisky a vypil ho na tri hlty. Nalial si ešte raz a pohár rovnako rýchlo vyprázdnil. Potom sa zvalil na rozheganú posteľ, ktorá stála v kúte, a ktorá pod jeho váhou nesúhlasne zavŕzgala. Netrvalo dlho a zaspal. Jeho spánok však vôbec nebol pokojný. Stále ho sužovali trpké spomienky na noc, kedy sa jeho život tak veľmi zmenil. Jeho minulosť a spomienky na ňu ho možno netrápili cez deň, ale sem tam sa mu občas nečakane vyrojili uprostred bezsenných nocí. Na čelo mu vystúpili drobné kropaje potu a v hlbokom spánku, ktorý naňho doľahol sa podchvíľou krútil, prehadzoval zo strany na stranu a niečo si mrmlal popod fúzy.

***

Fenrir stál opretý o kamenný múr vonkajšej steny Rokfortu a v ruke si nadhazoval akýsi kamienok, popiskujúc si pri tom veselú melódiu. Bol jasný, slnečný, júnový deň. Sivými očami chvíľku žmúril do slnka. Mal už po vyučovaní. Dnes sa mu podarilo napáliť profesora Transfigurácie a začarovať jedného bystrohlavčana. Vždy robil nejaké vilomeniny a všetci toho už mali po krk. On sa však na tom nesmierne zabával a nehodlal s tým prestať. Zajtra mal mať sedemnásť a to znamenalo len ďalšiu výhodu. Bude môcť čarovať aj mimo školy. Takto o všeličom hútajúc už čakal asi desať minút, keď sa konečne objavila. Fenrirovi vypadol z ruky kamienok, ale už sa poňho nezohol. Svoju pozornosť mu už nevenoval. Preniesol ju na tmavovlasé dievča, ktoré kráčalo smerom od hájnikovej chalupy s taškou na pleci a s knihami, ktoré zvierala v náručí. Spokojne sa usmial, keď si všimol, že ho zbadala už aj ona, ale prekvapilo ho jej zaváhanie a neistý krok. Jej tvár nadobudla zamyslený a trochu ustráchaný výzor a jeho úsmev z tváre zaraz zmizol. Vedel, že sa niečo stalo. Vlastne tušil, že sa niečo deje už nejaký čas, ale ona bola neoblomná a nechcela mu nič prezradiť. Dnes to z nej však dostane. Podobrotky, alebo pozlom. Viac jej to trpieť nechcel. Ale na druhej strane, ak by našla spôsob, ako ho obmäkčiť ... Znova sa mu pery roztiahli do širokého úsmevu, keď sa k nej pohol.
Salamandra Sullivanová sa na svojho priateľa nesmelo usmiala. Za to mohol jeho pohľad, ktorým sa na ňu tak uprene díval, akoby jej videl až na dno žalúdka. Vedela, čo sa mu preháňa hlavou a na líca jej vystúpil rumenec.
,,Ahoj," pozdravila a nechala ho, nech jej na pery vtisne vášnivý bozk.
,,Ahoj," pozdravil aj on, keď sa po chvíli od nej odtrhol. Vôbec si nevšímajúc prekvapené pohľady jej bifľomorských spolužiakov. Veľmi dobre vedel, že nikto z jej priateľov nesúhlasil s tým, že sa dala dokopy so slizolinčanom a ešte s takou pochybnou povesťou. Bol výbušný, trochu egoistický a panovačný, ale aj neskutočne krásny. To uznávali všetci. Ona si však našla spôsob, ako ho spoľahlivo skrotiť.
,,Ale na ako dlho ešte?" napadlo jej v tej chvíli, keď sa dívala do jeho sivých očí, ktoré teraz pri pohľade na ňu horeli. Už ráno sa rozhodla, že je načase, konečne mu prezradiť to, na čo sa vypytuje už pomaly celý mesiac. Ale nebolo to pre ňu ľahké. Bála sa, že ju zavrhne a ona ostane znova sama. A okrem toho, ani rodičia by ju nepochopili. Nikdy ju nechápali. Vlastne mala dojem, že ju neznášajú a nevedia sa dočkať, kedy vypadne z domu. A teraz toto. Keby vedeli, čo sa jej stalo, otec by ju v záchvate zúrivosti vykopol bez váhania z domu a matka by pre ňu ani prstom nepohla. Dobre to vedela. Tak to vždy bolo. Rozhodoval jej otrasný otec a vždy muselo byť všetko podľa neho. Niekedy sa cítila ako v armáde. Spomenula si, ako raz dostala o stupeň horšiu známku. Vyťal jej také zaucho, že ešte dva týždne potom chodila s opuchnutým lícom.
S Fenrirom začala chodiť v piatom ročníku na Rokforte, hoci si ho pochopiteľne všimla oveľa skôr. Bol naozaj krásny, ale jeho krása bola chladná a tvrdá. Bol proste nezvládnuteľný, ale časom sa trošku zmiernil. Všetci si mysleli, že aj tak trochu vďaka nej. Napriek tomu si naňho kopu dievčat brúsilo pazúriky. Ale on nemal oči ani pre jednu z nich. Spomenula si na deň, keď sa prvý raz stretli osamote. Bola v astronomickej veži a pozorovala hviezdy. Vtedy sa jej na líci ešte jasne fialovela tá modrina a preto sa všetkých stránila. Neznášala, keď si pošuškávali a ukazovali na ňu prstom. Ale on za ňou prišiel a v ten večer z nej vytiahol všetko, čo ju trápilo. Díval sa na ňu tým svojím nepreniknuteľným pohľadom a určite uvažoval, prečo neplače, hoci dobre videl, že sa jej oči lesknú od sĺz. Vtedy sa k nej nahol a ako zhypnotizovaný jej mäkkými, plnými perami ju pobozkal. Dlho tam len tak sedeli a bozkávali sa. Znovu a znovu vpíjal do seba chuť jej sladkých pier. Od toho večera boli stále spolu.
,,Čo sa deje?" opýtal sa, keď zazrel znepokojenie v jej očiach.
,,Ja ...," zasekla sa. Naberala odvahu. Musí sa to dozvedieť, ale nie tu a nie teraz. Večer. Počká do večera a potom mu to povie.
,,No tak?" spýtal sa znova, zatiaľ čo ona iba uhýbala pohľadom.
,,Dobre, poviem ti to, ale nie teraz. Príď večer do našej veže," hlesla, pobozkala ho tak, akoby to malo byť naposledy a odišla, zanechajúc ho tam stáť, poriadne zmäteného.

Salamandra sedela na drevenej stoličke v Astronomickej veži už dobrú pol hodinku a nervózne si mädlila ruky. Dlane mala spotené a bola viac ako nervózna. Vôbec netušila ako zareaguje Fenrir na to, čo sa mu už onedlho chystala povedať. Jedno však bolo isté. Ona sa bála. A veľmi.

Obloha bola tmavá, akoby potiahnutá čiernym zamatovým súknom, na ktorom sa ako drobné, brúsené diamanty trblietali hviezdy. Jasne rozoznala Veľkú i malú medvedicu, hviezdu Sirius, Kasiopeju, Labuť i Draka a mnoho ďalších hviezd. Ale jej myšlienky boli nesústredené. Obavy v nej rástli každou ubiehajúcou minútou čoraz viac.
Fenrir stál opretý o veraje dverí a ticho ju pozoroval. Bola krásna. Od prvej chvíle ho k nej niečo priťahovalo. Lenže nevedel sa rozhodnúť, čo to bolo. Jemná, voňavá pokožka? Nádherné, i keď smutné oči? Mäkké, hodvábne pery? Alebo pekná, štíhla postava? Bol rád, že ju má. Jeho rodina v porovnaní s ňou bola preňho ničím. Menej ako drobným zrnkom prachu. S otcom si nikdy nerozumel a ani s matkou. Oni zasa videli len jeho staršieho brata, ktorého mu celý život predkladali za vzor. Ale on na to kašľal.
Salamandra sedela na stoličke a rukou si upravila neposlušný prameň vlasov, ktorý jej padol do tváre. Aj jej vlasy sa mu páčili. Dlhé, tmavé, jemné a rovné. Veľmi jej pristali. Páčilo sa mu, keď jej len tak voľne poletovali okolo tváre.
,,Tu si?" ozvala sa s nesmelým úsmevom, keď sa otočila a zbadala ho tam postávať.
,,Hej," riekol a podišiel k nej. Sadol si na vedľajšiu stoličku a objal ju majetnícky okolo pliec. ,,Niečo si chcela a ja som strašne zvedavý, čo to predo mnou tak dlho tajíš."
Salamandra si prerývane vzdychla a v duchu si dodávala odvahy. ,,Ja ..."
,,Áno?" opýtal sa a zvraštil obočie mysliac si, že to z nej snáď nikdy nevylezie.
,,Som ... som tehotná," vyslovila nakoniec s pohľadom zabodnutým do zeme.
,,ČO?!" zvolal azda až prihlasno, no nemohol uveriť tomu, čo práve povedala.
Na chvíľu medzi nimi zavládlo hrobové ticho. Bola ticho. Čakala, čo povie pripravená snáď na všetky možné verzie.
,,Čo s tým chceš robiť?" ozval sa po chvíli, ale ona nereagovala.
Touto otázkou jej akoby vrazil dýku do chrbta. Typický chlap. Že vraj: ,,Čo s tým chce robiť?!"
,,Vieš, čo to pre nás znamená?" opýtal sa znovu a rukou si prehrabol svoje husté vlasy.
Ani tentoraz neprehovorila. Vedela, že sa mu to nebude páčiť. Ani jej sa nepáčilo, čo sa stalo, ale stalo sa. Práve končili šiesty ročník a mali pred sebou ešte rok štúdia. S dieťaťom na ceste by sa to dalo zvládnuť, ale len v prípade, že by vás podporila aj rodina. Milujúca rodina. Oni ju však nemali. Nemali nič. Mali prázdne ruky, prázdne vrecká a teraz aj nie práve veselé vyhliadky do budúcnosti. Salamandra to vedela. A teraz zrejme stratí aj jeho. Ostane sama. Myslela aj na túto možnosť. Možno sa jej podarí zohnať si nejaké ubytovanie a možno aj prácu. Ak nie, bude živoriť a bude musieť dieťa odovzdať do sirotinca. To však bola veľmi nepekná predstava a ona sa svojho dieťaťa nechcela vzdať. Teraz už nie.
,,Veľmi dobre si uvedomujem, čo to znamená," odvetila napokon a kútikom oka sledovala ako vstáva zo stoličky. Vlastne ... ako z nej vyskakuje, akoby na nej bol Červenoihlý ježur.
,,Prečo si neužila nejaký elixír?" opýtal sa zaskočený a zmätený. ,,Vravela si, že ich pár poznáš, nie? A v elixíroch si predsa skvelá!"
,,Hej, lenže ani tie nefungujú na 100%," poznamenala sucho.
Fenrir si vzdychol a schoval si hlavu do dlaní. ,,Do Trolla! Do Trolla! Do Trolla!" zanadával a nohou kopol do stoličky, ktorá odletela na druhú stranu miestnosti, až sa jej zlomilo operadlo. Salamandra sa pri tom nečakanom hluku mierne strhla.
,,Ty si to chceš nechať, pravda?" ozval sa, keď ju pár minút len ticho pozoroval. Prikývla a on znova zahrešil. Potom sa vychytil a odchádzal. V dverách sa však zastavil a pootočil sa.
,,Ja ... potrebujem čas," hlesol. ,,Musím si to premyslieť."
Salamandra sa rozplakala. Jej najhorší možný scenár, aký si v duchu predstavovala, že by sa mohol uskutočniť sa práve udial. Ako scéna vystrihnutá z filmu. Ale čo mala robiť? Urobila len to, čo musela. Povedala mu, že je tehotná a ako sa zariadi on, nechá naňho. Ona sa už rozhodla. Do siedmeho ročníka nenastúpi. Nájde si prácu a skromný byt. Nech sa deje, čo chce, ona svojmu dieťaťu pripraví pekný domov a zahrnie ho všetkou svojou láskou, ktorá jej tak v detstve chýbala.
Akoby to dieťa nebolo aj jeho.
Fenrir sa jej vyhýbal celé tri uplynulé týždne. Chodil ako chmára, z ktorej sršali hromy a blesky. Všetci sa mu radšej zďaleka vyhýbali. Stále len premýšľal ako sa to mohlo všetko tak pokaziť a čo teraz bude robiť. V hlave mu dookola krúžilo jediné slovo ako bludička. Dieťa. Stane sa otcom. Vôbec to neplánoval. A už vôbec nie tak skoro! Chcel si predsa užívať života! A nie vychovávať nejaké škvŕňa. Ale bude to jeho škvŕňa. Jeho a jej. Od rodiny pomoc čakať nemohol. To dobre vedel. A od jej už vôbec nie. Musel sa teda rozhodnúť, čo spraví. Opustí ju, alebo zostane s ňou? V posledný deň po skúškach sa jeho problém zrazu vyriešil. Zrazu vedel, čo musí spraviť. A to aj vďaka jednému hlupákovi, ktorého zo srdca neznášal.
Práve sa vracal z prechádzky, lebo si potreboval prečistiť hlavu, keď začul niečo, čo sa mu vôbec nepáčilo. Spozornel.
,,Vraj ťa ten tvoj okašľal," povedal hlas, ktorý bezpochyby nepatril nikomu inému ako Boydovi Hubertolinymu, slizolinskému siedmakovi.
,,Čo ťa je po tom!" odsekla mu a kráčala preč.
,,Ale no tak, Sal, nebuď taká netykavka," uškrnul sa o chytil ju za rameno, otočiac k sebe.
,,Okamžite ma pusť, ty kretén," varovala ho, ale on ju nepočúval. Namiesto toho sa zasmial ako blázon.
,,Na to zabudni. Viem, že nie si taká nevinná ako sa tváriš," zaškľabil sa a nahol sa k nej. ,,Prečo by si mi nedala to, čo si dávala jemu?" opýtal sa posmešne a pritiahol si ju k sebe bližšie.
Salamandra mala slzy na krajíčku. Prútik, ktorý zvierala v ruke jej bez problémov vykrútil a teraz ležal pri jej nohách. Na tvári cítila jeho horúci dych a s odporom sa od neho snažila odtlačiť. Napadlo ju, že nič by sa z toho nebolo stalo, keby ju Fenrir neopustil. Teraz sa musela brániť sama, ale nešlo jej to. Posledných pár nocí dobre nespala a bola oslabená.
,,Pusť ma Bo..!" zvolala, ale jej hlas zanikol v hrubom bozku, ktorý jej uštedril.
,,Pusť ju!" ozvalo sa za nimi zlovestne. Boydovi sa na tvári objavil trochu vystrašený výraz a na jej prekvapenie poslúchol.
,,Fenrir," ozval sa Boyd, ,,a čo ty tu?" spýtal sa akoby nič.
,,Obťažoval si moju priateľku," prehodil celkom pokojne Fenrir kráčajúc bližšie k nim. ,,Nepáči sa mi to Boyd. Vôbec sa mi to nepáči."
Boyd nahlas preglgol a pomaly ustupoval. ,,Ale veď sa nič také nestalo." Na Salamandru, ktorá sa ešte stále triasla na celom tele sa už ani nepozrel.
Fenrir zastal a jeho oči nadobudli nevraživý, divý lesk. V sekunde vystrel pred seba ruku s prútikom a použil neverbálne kúzlo, ktoré Boyda trafilo rovno do hrude a odhodilo ho o pár metrov ďalej. Ostal v bezvedomí. A viac ho nezaujímal.
,,Si v poriadku?" opýtal sa jej a podišiel bližšie.
,,Snáď ... hej," vyjachtala.
,,Poď ku mne," otvoril náruč a ona sa k nemu privinula. ,,Všetko bude v poriadku," povedal, keď ju hladil po vlasoch. ,,Neboj sa, už nikdy ťa neopustím. Všetko zvládneme spolu, Sal."
,,Ľúbim ťa," vzdychla si uľahčene.
,,Aj ja teba," vyjachtal. Bola to pravda. A bolo to prvý raz v živote, kedy niekoho skutočne miloval.

Kostolný zvon vyzváňal v jedno augustové, slnečné popoludnie len a len pre nich. Svadba bola veľmi skromná. Len vikár, akýsi vyhúknutý miništrant a mladomanželia. Neboli oblečený tak, ako sa na ženícha a nevestu patrilo, kvôli nedostatku finančných prostriedkov, ale bol na nich pekný pohľad. Už v druhý týždeň prázdnin sa im podarilo zohnať si prácu a prenajať si skromný byt v Šikmej uličke. Ona pracovala v Antikvariáte u Goosa a on si našiel prácu v Zašitej uličke u Borgina a Burkesa. Neveľmi sa jej to pozdávalo, ale vždy lepšie ako nič. A hlavne, potrebovali peniaze. Odkladali si každý ušetrený sikel. Aj ich svadobná cesta preto nebola žiaden luxus, ale stačilo im, že sú spolu.

,,Mám pre teba prekvapenie, pani Greybacková," povedal raz ráno Fenrir.
,,Aké?" usmiala sa a pobozkala ho.
,,Pôjdeme cez víkend na menší ... výlet. Môžeš to brať ako našu svadobnú cestu, keďže na nič lepšie nemáme," pokrčil plecami a objal ju v páse.
,,A kam pôjdeme?" vyzvedala.
,,Stanovať."
,,Stanovať?" opýtala sa Sal prekvapene. ,,Myslíš, že je to dobrý nápad?"
,,Samozrejme. Aspoň odtiaľto na pár dní vypadneme. Počasie má byť slnečné. Pôjdeme do Berkshireských lesov. Je tam vraj krásne."
,,Dobre, ale budem sa báť. Veď budeme v lese a sú tam divé zvieratá."
,,Áno, veveričky sú rozhodne divé a krvilačné zvieratá," posmieval sa a aj ona sa rozosmiala. Nakoniec ju presvedčil a ona súhlasila už len preto, lebo videla, koľko si s tým dal námahy, aby všetko pripravil. A ako videla, spravila dobre. Bolo tam naozaj krásne a prvý deň si veľmi užili. Hoci, keď nastala noc, nebolo jej všetko jedno. Ale nebola sama. Fenrir bol s ňou. Bolo príjemné nechať sa od neho rozmaznávať.
Aká však bola prvá noc príjemná a nezabudnuteľne krásna a romantická, tá druhá sa zmenila na nočnú moru. Na oblohe sa ako strieborná, žiarivá guľa plavne vznášal mesiac. Bol spln. Les bol pokojný a žil svojím nočným životom. A oni zaspávali v objatí, keď odrazu všetko stíchlo. Bolo to veľmi nepríjemné ticho. Ani len sova nezahúkala. Lesom sa ozvalo divoké zavytie, z ktorého každému naskakovala husia koža.
,,Čo to bolo?" Sal sa strhla z driemot a podoprela sa na lakťoch.
,,Neviem presne, ale mám taký dojem, že ...," zmĺkol. Na stene ich stanu sa zrazu objavil hrôzostrašný tieň vlkolaka, ktorého osvetlil mesiac, vykuknúc spoza mraku.
,,Vlkolak," šepol Fenrir a načahoval sa za prútikom. Uvedomil si, že zabudol použiť ochranné zaklínadlá. Salamandra bola paralizovaná strachom.
Z jej hrdla sa ozval vystrašený výkrik, keď sa vlkolak rozohnal labou a pretrhol plátenú stenu stanu. Jej krik sa miešal s jeho besným revom. Fenrir sa rýchlo vymotal z diek, ale nebol dosť rýchly na to, aby naňho zaútočil. Vlkolak sa znova rozohnal a ovalil ho svojou labou. Prútik mu vypadol z ruky a dopadol k labám toho divokého netvora. Fenrir spadol, ale nestratil duchaprítomnosť. Prisunul sa k Sal, v snahe chrániť ju.
,,Kde máš prútik? Sal, prútik!" pobádal ju, ale ona sa nevládala ani pohnúť. Kým on šmátral po zemi, vlkolak sa trhane nadýchol. Oňuchával ich. A potom znova zreval a zaútočil na Fenrira. Pod jeho labou čosi puklo. Fenrir zbledol. Jeho prútik bol zlomený. Vzápätí vlkolak zaútočil a jeho telom prebehla prudká bolesť, keď sa vlkolačie tesáky zaborili do jeho krku. Vtedy Salamandra nabrala konečne odvahu a zaútočila aj ona. Vlkolaka to odhodilo od Fenrira na pár metrov. Narazil chrbtom o hrubý kmeň stromu, zakňučal a ostal na zemi nepohnute ležať. Myslela si, že ho zabila. Celá sa triasla, keď sa sklonila nad zraneným Fenrirom.
,,Je to moja vina, moja," nariekala. ,,Prepáč, láska moja, prepáč mi," jachtala medzi vzlykmi, ktoré sa jej drali z hrdla. Fenrir bol v bezvedomí. Na krku sa mu červenela škaredá rana. ,,Budeš v poriadku. Neboj sa, ja ťa neopustím," šepkala, bozkávajúc ho na bledé pery. Salamandra sa s ním chcela premiestniť. Potreboval ošetriť. Musela ho zobrať k sv. Mungovi. Ale nevšimla si tieň, ktorý sa za ňou dvíhal. Nič z toho, čo mu sľubovala nestihla uskutočniť. Vlkolak ju prekvapil. Nebol mŕtvy, ako si myslela. Len ho omráčila. Prekvapil ju a udrel. Jeho ostré pazúry nechali na jej krku štyri hlboké ryhy, z ktorých sa krv valila prúdom. Bola ešte pri vedomí, hoci v šoku, keď ju zubami chytil za nohu a vliekol za sebou hlboko do tmavého lesa. Vedela, že jej už nič nepomôže. Toto bol jej koniec.

Keď sa Fenrir po štyroch dňoch strávených u sv. Munga prebudil, rýchlo sa vrátil späť do reality. Hneď sa pýtal na svoju manželku, lebo si myslel, že ho tam priviedla ona, ale mýlil sa. Začala sa ho zmocňovať zlá predtucha hlavne po tom, čo mu povedali, že ho našli nejakí turisti. U Munga nikdy nepočuli o niekom menom Salamandra Greybacková. Ešte v ten deň utiekol z nemocnice. Nemal tam viac čo robiť. Musel ju nájsť. Musel vedieť, či je v poriadku, alebo ... Nechcel ani pomyslieť na to, čo sa mohlo stať.

Doma ju však nenašiel. Ani v práci o nej nič nevedeli. Nezostávalo mu iné, len sa dostať späť na miesto, kde trávili víkend. Našiel tam všetko tak, ako to ostalo po tom útoku. Roztrhaný, podupaný stan a všade samá krv, ktorá medzičasom zaschla a stmavla. Jeho zlomený prútik a druhý, rozštiepený. Zohol sa poň a z hrdla sa mu vydralo tiché zastonanie. Potom si všimol niečo iné. Pri tej predstave ho zamrazilo až do špiku kosti. Vlkolak niekoho vliekol po zemi. Jasne viditeľná stopa viedla hlboko do lesa. Nasledoval ju. Asi po desiatich minútach natrafil na starú kaluž krvi a z kríka vyletel kŕdeľ havranov čiernych ako noc. Otočil sa a zbadal nohu, ktorá z neho trčala. S chvejúcim sa žalúdkom a roztrasený tak, ako ešte nikdy v živote sa pomalými krokmi približoval. Už teraz cítil hnilobný pach. Opatrne rozhŕňal krovie. Len čo jeho oči spočinuli na mŕtvole, jeho žalúdok to nevydržal. Fenrir stál opretý o najbližší strom a zvracal. Bol roztrasený, spotený, oči mal zaliate slzami a jeho samotného zaplnil smútok, des a pocit takého nešťastia, že ho to navždy poznačilo. Z jeho hrdla sa vydral zúfalý rev, možno ešte horší, ako bol rev toho vlkolaka, ktorý ich napadol. Les stíchol, akoby mu chcel vyjadriť svoju účasť na jeho smútku. Aj slnko sa zatiahlo. Preňho vlastne slnko zašlo už vtedy. A navždy.
Ani sám nevedel, kde v sebe nabral tú silu, aby sa na jej rozorvané, znetvorené telo mohol ešte raz pozrieť. Vytiahol ju z kríkov, zatlačil jej oči a uložil ju na stanovú plachtu, po ktorú sa vrátil. Z prstenníka jej sňal snubný prsteň a nasadil si ho na malíček. Veľmi opatrne ju zabalil do stanovej plachty a vložil do vykopaného hrobu, ktorý označil len veľmi jednoducho. Navždy si však toto miesto zapamätá. Ostane v jeho srdci, ako aj bolesť zo straty jedinej osoby, ktorej na ňom kedy záležalo.
Nebol už ničím. Bez nej, nebol ničím. Osud mu určil inú cestu. Stal sa vlkolakom a nemohol to zvrátiť. Tak ako ani jej nemohol prinavrátiť život. Nebol ani človekom, ani čarodejníkom. Bol len niekým bez svojho prútika ... bol netvorom.
Fenrir svoj žiaľ utápal v alkohole. Neprijal pomoc od nikoho. Na to bol príliš hrdý a príliš zlomený. Príliš nešťastný, aby sa pokúsil niečo zmeniť aspoň na svojej budúcnosti. Stal sa netvorom a rozhodol sa žiť ako netvor, ktorý každému naháňa strach. To bola jeho vidina, ktorá ho držala pri živote. Hnev a nenávisť mu opantali srdce a zahryzli sa doňho navždy svojimi jedovatými zubiskami.

***

Strhol sa zo sna. Celý spotený a unavený. Rukou sa dotkol zlatého krúžku, ktorý mal ešte stále na malíčku. Priložil si ho k perám a pobozkal. Jediné, čo mu po nej ostalo.

,,Váš syn sa zobudil, pani Lupinová," oznámil jej ošetrovateľ.

,,Dobre, ďakujem," odvetila a vkročila do izby. Bolo to prvý raz od vtedy, čo ho v tú noc pohrýzol Greyback. John šiel niečo vybaviť, ale mal sa každú chvíľu vrátiť.
,,Ahoj miláčik," pozdravila ho Anette, keď prekročila prah jeho nemocničnej izby.
,,Mami," ozval sa ticho. ,,Kde to som?"
,,V nemocnici zlatko," pristúpila k jeho posteli a nežne mu odhrnula vlasy z čela, pobozkajúc ho.
,,Prečo som tu?" opýtal sa, ale zdalo sa, že si hneď na to spomenul, pretože sa mu očká zaliali slzami. ,,Čo sa mi stalo?" spýtal sa plačlivo, vrhnúc sa matke do náručia.
,,Mal si ... nehodu, Remus." Anette sa oči zaliali slzami, ale usilovala sa ich zastaviť, pripomínajúc si, že práve kvôli nemu musí byť teraz silná.
,,Ahoj, Remus," pozdravil ho aj John, ktorý sa ukázal vo dverách. Aj on objal svojho syna a pobozkal ho na čelo.
,,Mám pre vás dobrú správu," usmial sa na nich. ,,Budeme sa sťahovať."

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.