Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Svetlo v tme - 11. a 12. kapitola

25. 9. 2010

11. kapitola

Vlkolak

(prítomnosť)

 

Zima sa stratila kdesi v diaľke. Sneh sa roztopil už dávno a vzduch bolo cítiť prebúdzajúcou sa jarou. Všetko naokolo ožívalo, prebúdzalo sa zo zimného spánku a tešilo sa na teplé slnečné dni.
,,Všetko až na Remusa," zašomrala si nespokojne Dora a stiahla si vlasy do chvosta. Naozaj boli chvíle, keď mala sto chutí vzdať to a nechať ho ísť. Ale ona jednoducho nemohla. Príliš ho milovala.
Spomenula si na Valentínske prianie, ktoré mu poslala asi pred mesiacom. Chcela mu napísať niečo pekné. Niečo, čo by vyjadrovalo hĺbku jej citov. Lenže také niečo nikdy nerobila. Nikomu neposlala zamilovaný pozdrav, ani keď bola ešte puberťáčka. Nebola žiadnym básnikom, preto celé hodiny listovala v rôznych knihách, až kým nebola spokojná s tým, čo našla. V Zonkovom obchode objavila peknú kartu. Bola modrá a vnútri mala nakreslené veľké červené srdce začarované tak, že bolo počuť jeho tlkot. V pravom hornom rohu bol nakreslený malý, bacuľatý Amorček, ktorý pri otvorení pozdravu namieril lukom na srdce a vystrelil. Z drobnej ranky, ktorú šíp na srdci zanechal sa začali rinúť strieborné slová veršov.

 

 ,,Sama tu sedím v tichu
a sna
žím sa potlačiť pýchu.
Sama, v myšlienkach na Teba,
s Tebou len tú
žim v objatí letieť až do neba.

Sama tu sedím na brehu rieky,
mo
žno si niekde sám, možno si s niekým.
Viem,
že každá iná je oveľa lepšia ako ja,
ale
ľúbim Ťa, a preto len s Tebou túžim kráčať do raja.

Sedím tu sama v mokrej tráve,
na Teba mysliac neustále,
hoc prší, necítim zimu ani chlad,
iba po Tvojej láske strašný hlad.

Kvapky da
žďa po lícach mi stekajú,
žiaľom za Tebou do mojich sĺz sa zlievajú.
Ak musím ešte
žiť, tak len ak budem smieť
u
ž navždy s Tebou byť.

Ľúbim Ťa Remus,
nie je to klam,
nav
ždy len Teba
si v srdci svojom uchovám."


Tak sa s tým natrápila a on jej ani len neodpovedal. No bola si istá, že to aspoň čítal. Raz sa náhodou stretli u Molly a on sa pri pohľade na ňu tak začervenal, až mu horeli aj uši. Musela sa priznať, že to nechápala. Tak veľmi ju chcel pred sebou chrániť, že zraňoval seba i ju svojou tvrdohlavosťou.
Dora sa pri opätovnom pohľade do zrkadla zamračila, keď zbadala svoju bielosivú farbu vlasov. Radšej mala ružovú alebo fialovú, ale táto vyzerala tak všedne a nepríťažlivo. Navyše, pripadala si ako starena. Lenže nemohla s tým nič robiť. Jej zmena bola ovplyvnená citovými pochodmi, ktoré sa v nej búrili.

Keď zišla po schodoch do baru, namiesto pomocníka Toma tam stál sám majiteľ Kančej hlavy.
,,Dobrý deň, Abe," pozdravila staršieho muža. Mal krátke sivé vlasy a rovnako sivú briadku. Jeho oči boli nevšednej azúrovej farby, a keď na ňu hľadel, zdalo sa jej, že jeho pohľad je akýsi iný, nadprirodzený. Abe bol utiahnutý starý mládenec, čomu zodpovedala aj jeho občasná nevrlosť, neústretovosť, či dokonca aj nevľúdnosť. Uvažovala nad tým, či aj Remus raz bude takýto, ak ju bude aj naďalej tak vytrvalo odmietať.
,,Dobrý, Tonksová. Dáte si niečo?" opýtal sa a utierku, ktorou utieral sklenené poháre si prehodil cez plece.
,,Áno, dala by som si čaj."
,,Nič viac?" spýtal sa pochybovačne.
,,Nie, ďakujem. Čaj bude stačiť."
,,A čo tak čokoládové ovsené keksy k tomu čaju? Život si predsa treba trocha osladiť," pokúšal ju.
,,Tak dobre. Dám si aj pár tých keksov."
Abe sa usmial a zmizol za dverami vedúcimi do neveľkej kuchyne.
Dora vyzrela von zaprášeným oknom. Napadlo ju, kto vie ako dlho neboli umývané. To, že ich sem - tam obmyl dážď sa nerátalo. Aj všetko ostatné tu vyzeralo viac - menej zanedbane. Z medvedej kože visiacej na stene sa prášilo len čo ste prešli okolo a dokonca si v nej urobili svoj pelech čiernožienky. Hlava losa, ktorá visela nad dverami mala jeden pár rohu otočený smerom nadol, takže to vyzeralo veľmi komicky. Vypchatý čierny drozd postavený na polici vedľa dverí vždy zakrákal, keď niekto vošiel. Keď sa spýtala Toma, odkedy drozdy krákajú, odvetil, že sa do toho nemá miešať, lebo je to Abova pamiatka na niekoho veľmi blízkeho. Dore napadla jediná taká bytosť. Záhradný trpaslík.

Z rozháraných myšlienok ju vyrušil nejaký rozhnevaný hlas.
,,Nestaraj sa do toho!"
Hlas vychádzal zo zadného salóna. Vôbec netušila, že by tu niekto mohol byť. Tak skoro o pol šiestej a ešte aj v nedeľu ráno. Čo však bolo zvláštne, mala dojem, že to bol Remusov hlas.

,,Lenže, čo by tu ten robil?!" uvažovala.

,,Si tvrdohlavé trdlo! Vysvetli mi, prečo ju vlastne nechceš! Mal by si byť rád, že má o teba vôbec záujem!"

,,Toto je Alastorov hlas," uvedomila si náhle a spozornela. ,,Ale prečo sa škriepia?"

,,To nie je tvoja vec!" odsekol mu Remus.
,,Nie, nie je! Ale na rozdiel od teba mi na nej záleží a nechcem, aby sa trápila. Alebo si hádam myslíš, že tá sivá farba jej vlasov je jednoducho jej nový imidž?"

,,Sto hromov do elfa!" zaúpela Dora a nasucho prehltla. Pochopila, čo je témou ich prudkého rozhovoru.

,,Nie," zaznela skoro nečujná odpoveď. ,,Myslel som, že aspoň ty ma pochopíš a podporíš ma. Že ma za to nebudeš odsudzovať, keď mi už Molly píli uši."
,,Tak to ľutujem, že si sa vo mne sklamal," zahučal podráždene Divooký, ale nemyslel to doslovne.

Dora začula zvuk odťahujúcej sa stoličky od stola a tiché zavŕzganie, keď drevená konštrukcia zastonala pod váhou mužského tela.

,,Chceš vedieť prečo?" spýtal sa Remus Moodyho.
,,Hej. A nemysli si, že mňa obalamutíš tými výhovorkami, že si pre ňu starý a nebezpečný a podobne," varoval ho.
Remus si porazenecky vzdychol. Dore pravdu povedať nemohol a dúfal, že ak sa prizná aspoň Alastorovi, konečne tak získa aspoň nejakú oporu v svojom rozhodnutí, ktoré bolo podľa neho nepochybne správne.
,,Vždy som bral svoj údel vlkolaka ako prekážku, ktorá mi bránila vo všetkom. Áno, naučil som sa s tým žiť, ale bolo to ťažké. Nikdy som nebol ako iní chlapci. Hoci som bol dobrý študent, nedá sa povedať, že by som spravil nejakú prevratnú kariéru, alebo dieru do sveta. Pravda je, že toho nemám veľa. A odhliadnuc od toho, že ja pre ňu som naozaj starý a nebezpečný, nemal by som jej čo ponúknuť. Nemohol by som ju dostatočne zabezpečiť tak, akoby si zaslúžila. Z toho, čo zarobím, ledva stačí pre mňa a ty veľmi dobre vieš, že väčšinu z toho investujem do prísad na protivlkolačie elixíry a tie sú drahé. No keďže si ich robievam sám, vyjde ma to predsa len lacnejšie."
,,Dobre, jasnačka, že toto chápem, ale boli by ste na to dvaja. To by sa potom dalo zvládnuť ľahšie. Vo dvojici sa všetko ľahšie prekoná," povzbudzoval ho Moody.
,,Lenže ja nestojím o to, aby ma vydržiavala! Čo to nechápeš?" protirečil mu Remus nešťastne. ,,Vieš, ja ... naozaj neviem, čo na mne vidí."
,,Vidí v tebe skvelého muža. Vidí to, čo toľkí prehliadajú."
,,Iste, veď láska je slepá," zašomral ironicky Rem.
,,Povedz mi, Rem, máš ju rád?" Alastor bol už z neho zúfalý. Stále chodil okolo horúcej kaše miesto toho, aby sa prepracoval k jadru.
,,Pre Merlina! Áno! Milujem ju tak, až to bolí!"

Dore sa v tej chvíli zastavil nielen dych, ale mala dojem, že aj srdce jej na pár sekúnd prestalo pracovať.

,,A kde je teda problém?" zamračil sa Moody. Už z toho začínal byť jeleň. Vlastne sa mu v jednej chvíli zazdalo, že mu z hlavy pučia aj parohy. Snažil sa z toho vymotať, no ono sa to stále len zamotávalo.
,,Nevravím, že by som nechcel ženu, deti ... vlastnú rodinu. Ale to nie je mojím osudom. Sny sú na snívanie a ten môj sa nikdy nesplní. Nesmie sa splniť! Nemôže!"
,,Remus, ja vážne ..."
,,Prestaň! Veď vieš, čo by sa mohlo stať. Vlkolakom sa nemusí stať človek len uhryznutím. Asi by som to nezvládol, žiť s vedomím, že ja môžem za to, že som splodil rovnako postihnuté dieťa. Nemohol by som ho odsúdiť na taký život, aký sám vediem. Preto som sa doteraz dievčatám vždy vyhýbal."
,,Zabúdaš na to, že to sa stáva len vo výnimočných prípadoch. V jednom z desiatich."
,,Tak ja by som bol určite ten šťastlivec," zahundral.
,,Remus netáraj! Veď existujú kadejaké prípravky, ktoré tomu dokážu predísť."
,,Predísť čomu?"
,,Počatiu predsa!"
,,To by som od nej nemohol žiadať. Dora si zaslúži viac. Zaslúži si normálneho, zdravého muža a ... Do kotla! Veď ja ani neviem, čo by som s ňou robil! Nikdy som nemal žiadne dievča!" priznal sa konečne.
,,Akože nikdy?" Alastorovi zjavne nedochádzalo a zvraštil čelo pri urputnom premýšľaní. ,,Myslel si tým žiadne rande, ani bozkávanie a ... tak?" spýtal sa, len aby sa uistil.

Dora ticho počúvala a modlila sa, aby ju práve teraz nevyrušil Abe. Remus zjavne prikývol, lebo bol ticho, až kým znovu neprehovoril Moody.

,,Ale veď na tom predsa nezáleží. Podstatné je, že sa obaja máte radi. To ostatné príde samo. Pozri, poviem ti príbeh jedného svojho kamaráta. Volal sa Drew Mackrel."

Dora sa uškrnula. Rozprával mu to, čo pred časom povedal aj jej, akurát, že pri nej niektoré pikantné detaily vynechal. Keď mu vysvetlil, čo tým chcel povedať, skoro prepukla v smiech, keď ho aj Remus prekvapil otázkou, ako sa volala jeho manželka.
Z kuchyne sa vynoril Abe s naloženým podnosom a čudne na ňu pozeral.
,,Stalo sa niečo? Vari som bol preč tak dlho?"
Vôbec si totiž neuvedomila, že má oči zaliate slzami. No napriek tomu sa usmiala.
,,Ale nie. Všetko je v najlepšom poriadku," usmiala sa šťastne. ,,Vezmem si to do izby. Ďakujem, Abe."

Ted Tonks sedel na gauči v obývačke a listoval si v najnovšom vydaní Denného proroka. Jeho manželka spala s hlavou položenou na jeho nohách. Pozrel na ňu, keď sa pohla a starostlivo jej upravil záhyb na deke, ktorou bola prikrytá. Nežne ju pohladil po rovných, havraních vlasoch, teraz vypnutých do drdola na temene hlavy. Veľmi ju miloval. Bola celý jeho život. Veľmi si prial, aby aj jeho dcéra mala šťastie v láske, a aby stretla niekoho, kto by ju miloval tak vrúcne, ako sa ľúbili celý život aj oni s Andromedou.
Ted si ešte teraz živo pamätal ich prvé stretnutie. Vtedy mal rovných dvadsať a bol obyčajným úradníkom. Náhlil sa do práce, keď do seba doslova vrazili na chodníku, pre jeho chvíľkovú nepozornosť.
,,Si slepý, ty hlupák?!" ozvalo sa odniekiaľ, ale on nevnímal nič okrem tých najkrajších hnedých očí zasadených v nežnej, srdcovitej tvári.
,,No čo je? Ohluchol si?!"
Až potom precitol a preniesol zrak na osobu stojacu vedľa objektu svojho momentálneho záujmu a na malý moment sa zarazil. Boli dve. Rovnaké a predsa iné.
,,Prepáčte mi moju nepozornosť, slečna," povedal zdvorilo sa ospravedlňujúc, ale nie tej fúrii, ktorej z očí šľahali modré, ľadové blesky. ,,Neublížil som Vám, však?" opýtal sa nespúšťajúc z nej zrak.
,,Ale nie, som v poriadku. Nemusíte sa ospravedlňovať. Bola to aj moja chyba," odvetila tým najsladším hlasom, aký kedy počul.
,,Fakt dojemné, Andromeda," oslovila ju podráždene sestra a ťahala ju preč.
,,Prestaň Bella," šepla hnevlivo, lebo ju znova strápnila, čo bolo jej dobrým zvykom. A hlavne častým.
,,Bolo by odo mňa veľmi nezdvorilé, keby som Vás chcel pozvať na čaj?" zavolal za nimi.
,,Bolo!" odsekla mu Bella, a ani sa nenamáhala otočiť. Ted začul ako zahundrala niečo, čo znelo ako: ,,Sprostý mukel!"
Nešťastne civel za ich vzďaľujúcimi sa chrbtami hútajúc, čo má spraviť. Vedel, že ak niečo neurobí, už nikdy viac ju neuvidí.
Andromeda sa však otočila, a keď zbadala, že ešte stále tam stojí a hľadí za nimi, siahla do vrecka a spustila na zem lístok tak, aby si to jej sestra nevšimla. Potom zmizli za rohom a on sa rozbehol ako o život za lístkom, ktorý uchytil vietor. Čuduj sa však svete, lístok mu privialo rovno do dlane.

,,Zajtra o piatej na mieste, kde sme sa stretli."


Ted zajasal.
Stretli sa raz, druhý raz a potom znova a znova. Bola to láska na prvý pohľad. Nič sa na jeho citoch k nej nezmenilo, ani keď mu Meddy povedala o tom, že je čarodejnica. Videl, že sa bojí ako zareaguje, ale prekvapil ju, lebo ho to nadchlo a túžil spoznať jej magický svet. Bol z neho uchvátený, hoci jej vždy s láskou tvrdil, že ich láska a milovanie sú oveľa magickejšie.
Potom však prišla nová prekážka, ktorú bolo potrebné zdolať. Bola to jej rodina, ktorá ním doslova opovrhovala. Nevyhovoval im, pretože bol mukel, nečarodejník a neurodzeného pôvodu. Ale Meddy sa ho nevzdala. Odlúčila sa od rodiny a odišla s ním. Ich svadba nebola veľká, ani honosná, ale oni to nepotrebovali. Mali jeden druhého a to bolo viac ako dosť. A okrem toho sa v tú noc - v ich svadobnú noc - dozvedel tú najúžasnejšiu správu na svete. Meddy bola tehotná. A z neho sa stal zrazu nielen manžel s tou najčarovnejšou manželkou po boku, ale aj otec toho zázraku, ktorý v nej rástol z čistej lásky.

Prešli celé dva týždne odvtedy, čo si Dora nechtiac vypočula rozhovor medzi Remusom a Divookým. V ten deň sa s Remusom nevideli. On odišiel za Dumbledorom a za ňou prišiel sám Moody, ktorý sa tváril ako obyčajne. Prišiel vlastne na kontrolu a potom sa hneď pobral preč. Lenže ona sa rozhodla, že musí navštíviť Remusa. Musela zistiť, či je jej situácia aj naďalej beznádejná, alebo či sa jeho postoj k nej po rozhovore s Divookým predsa len trošku zmenil. Dnes si dala na svojom výzore veľmi záležať, čo skoro nikdy nerobila. Napriek tomu, že mala oblečené pohodlné rifle a tmavohnedý pletený sveter, vyzerala celkom dobre. Vlasy si nechala rozpustené a na pery si naniesla tenkú vrstvu lesku.


Pred jeho dom v Belfry sa premiestnila v podvečer, dodávajúc si celý čas odvahy. Vošla do malého dvora a zaklopala. Nikto jej však neotváral.
Zamračila sa. ,,Buď nie je doma, ale mi náročky nechce otvoriť," hútala a rozhodla sa presvedčiť, ktorá z jej domnienok je správna. Vytiahla z vrecka svoj prútik a namierila ho na kľúčovú dierku.
,,Alohomora," šepla a v zámku to šťuklo. Otvorila dvere a strčila do nich najprv len hlavu. ,,Remus?" ozvala sa, no odpoveďou jej bolo iba hrobové ticho. Prešmykla sa teda dnu odhodlaná na to, že ho počká.
Keď sa vrátil Remus večer domov, bolo už dosť neskoro a bol taký ustatý, že si ani nevšimol, že nie je zamknuté. V predsieni sa vyzul a cestou do kuchyne si stiahol sveter. Úzke biele tričko pekne obopínalo jeho hrudník. Nebol hladný, lebo Molly ho dokonale zasýtila. Podišiel k neveľkej ošúchanej skrinke, stojacej na linke vedľa chladničky a vytiahol z nej jednu úzku fľaštičku s modrastou tekutinou. Horkú dávku protivlkolačieho elixíru vypil na jeden hlt. Skoro mu však zabehlo, keď zbadal stáť medzi pootvorenými dverami Doru.
,,Ahoj," pozdravila ho nesmelo.
Na pozdrav jej neodpovedal. Namiesto neho na ňu neveriaco civel. Spamätal sa až po chvíli.
,,Dora, čo tu robíš?!" zvolal nahnevane. A na chvíľu sa zamyslel. ,,Vari si neuvedomila, že dnes v noci je spln?"
,,Musíme sa pozhovárať," povedala iba, pokrčiac plecami.
,,Dobre, ale nie dnes!" vybuchol.
,,A prečo nie dnes? Remus! Do morského hada! Už to takto ďalej nejde! Prečo ma stále odmietaš? Veľmi dobre viem, že sa ti páčim a ty vieš, že ťa milujem. No napriek tomu ma od seba odháňaš hlúpymi výhovorkami!" zlostila sa.
,,Tak hlúpymi výhovorkami, hej?" zopakoval potichu. Oprel sa o linku, lebo sa mu zatočila hlava. Nevedel, či to bolo z omamnej vône jej parfému, alebo tým, že sa mal onedlho premeniť. V hlave mu skrsol šialený nápad ako ju raz a navždy odradiť a ukázať jej, prečo nemôžu byť spolu. To bol jeho posledný tromf. Hoci tak trochu drastický, no o jeho účinku nepochyboval.
,,Remus?" ozvala sa jemnejšie, vidiac, že mu nie je práve najlepšie a podišla bližšie. Keď zbadala, že na ňu namieril svoj prútik, bolo už neskoro.
,,Mdloby na teba!" zašepkal a chytil ju do náručia, aby nespadla. Preniesol ju do obývačky a uložil na gauč. Sám si sadol na stôl uvažujúc, či sa nezbláznil, keď sa odhodlal k takému zúfalému kroku. Ale povedal si, že zúfalá situácia si žiada zúfalé činy. A on netušil, ako dlho by jej bol schopný ešte odolávať. Napadlo mu, že keď uvidí aj jeho druhú tvár, znenávidí ho, alebo sa aspoň zľakne natoľko, že ho prestane prenasledovať a všetko bude tak ako predtým.
Dlho sa na ňu len tak díval. Ticho a bez pohybu sledujúc každý jej pokojný výdych a nádych. Pripadal si tak bezradne ako vtedy, keď ho v Škriekajúcej búde prepadli Sirius s Jamesom. Po tom, čo pre ňu prichystal, už oňho ani pohľadom nezavadí. O tom bol presvedčený. Zohol sa k spiacej Dore a odhrnul jej z tváre prameň vlasov. Jeho zrak sa vpil do jej plných pier. Pamätal si ich chuť i hebkosť a dostal neprekonateľnú chuť ukradnúť si potajomky posledný bozk. Jeho posledné želanie pred vlastnou popravou. Keď priložil svoje pery k jej, z hrdla sa mu vydralo tiché zastonanie.
,,Odpusť mi, láska moja. Odpusť mi, odpusť," šepkal zlomeným hlasom plným bolestnej úzkosti. Ale svoje rozhodnutie ukázať jej aj svoju odvrátenú tvár, tvár beštie, nezmenil.
Ostávalo mu necelých desať minút. Vonku sa zotmelo a na oblohu začal vychádzať mesiac. Remus vzal Doru opäť do náručia a zamieril s ňou do pivnice, ktorú zamkol a zabezpečil. Na čele sa mu perlil pot a ťažšie dýchal. No nie preto, že by bola Dora ťažká. Jej váhu tela skoro necítil. Zložil ju opatrne do kresla a prv než ju prebral, pripútal jej ruky k opierkam, aby si nimi nemohla ani zakryť oči, ak by ju to náhodou napadlo.
,,Ennervate," vyslovil kúzlo a Dora sa s jemným trhnutím prebrala. Sedela tam a rozhliadala sa okolo seba.
,,Kde to sme?" ozvala sa a chcela sa pohnúť, vstať, no zistila, že nemôže. Vrhla naňho vystrašený pohľad. ,,Remus?" šepla spýtavo. Takto si to teda vôbec nepredstavovala. Skúsila pohnúť rukami, ale povrazy sa jej zarezávali hlbšie do kože.
Remus stál sotva na päť metrov od nej. Jeho výraz tváre bol nepreniknuteľný, no jeho vnútro kričalo a trhalo sa na márne kúsky.
Prútikom namieril na podlahu a čosi si mrmlal.
,,Remus?" skúsila znova, ale nereagoval. Nevnímal ju. ,,O čo mu pre Merlina ide?" hútala skrúšene sledujúc, ako z podlahy rastie hrubá, sklenená stena, ktorá ich od seba oddelila, len čo sa dotkla stropu. Dora to celé napäto a s rastúcimi obavami sledovala a čakala, čo sa bude diať.
Remus podišiel tackavo k stene, v ktorej sa objavil akýsi otvor, kde si schoval prútik. Potom zo seba stiahol aj tričko, poskladal ho a aj to odložil. Dora ako vo sne - spomalene - vnímala, čo sa dialo. Telom mu prebehol prudký kŕč, ktorý ho zrazil na kolená, ale premohol sa a znova vstal. Pomaly kráčal späť k sklenenej stene, nespúšťajúc z nej zrak. Jeho pohľad bol taký uprený, taký ničivý.
Dorine tmavosivé oči skĺzli po jeho strhanej tvári pokrytej niekoľkodňovým strniskom na široké plecia, mocné, svalnaté ruky a nežne poláskali široký hrudník, pokrytý jemnučkou záplavou svetlých chĺpkov a pokračovali po plochom bruchu. Dora v živote nevidela krajšieho muža ako bol práve tento.
Všimla si, že jeho telom prebehol ďalší kŕč a on sa musel oprieť o stenu, ktorú medzi nimi vyčaroval.
,,Pre svätého Medarda!" zaúpela v duchu a oči sa jej rozšírili ako vyplašenému zajacovi. ,,Ako som mohla byť taká hlúpa a nevedieť, že je čas splnu?!"
Akoby na zavolanie vykukla v malom okienku žiarivá strieborná guľa. Dora vrhla rýchly pohľad z mesiaca v splne na milovaného muža stojaceho za priesvitnou stenou. Stále na ňu hľadel. Nespúšťal z nej zrak. Mala pocit, že ju uväznil vo svojom pohľade.
,,Rem," vyslovila nečujne a s otvorenými ústami aj so zatajeným dychom sledovala, ako sa Remus premieňa na divokú beštiu.
Úplne prvé sa mu zmenili oči, lebo sa zväčšili a rozšírili sa mu zreničky. Akási zmena sa odohrávala aj v jeho vnútri s orgánmi. Keď to už nevydržal, z hrdla sa mu vydral výkrik od potláčanej bolesti.
Dore do očí vystúpili slzy. Napadlo ju, že keď ho to bolelo teraz, aké to muselo preňho byť po celé tie roky, kým nevynašli ten protivlkolačí elixír. Videla ako si jediným pohybom strhol nohavice rukou, ktorá už ničím nepripomínala tú ľudskú. Kým sa mu sformoval hrudník a upravili sa dokonca aj rebrá, jeho končatiny sa predlžovali a spolu s nimi sa menila aj jeho tvár. Nos a ústa sa stratili a predĺžili do papule plnej hrozivo vyzerajúcich tesákov. Čelo sa znížilo, vlasy sa stratili a lebka sa o kúsoček zmenšila. Uši zošpicateli. Sivé chlpi na rukách a nohách sa mierne predĺžili, na hrudi, chrbte i v rozkroku zhustli. Jeho krik sa zmenil na vlčie vytie.
Dora sedela v kresle, ktoré pre ňu prichystal a hľadela na vlkolaka, stojaceho za tou vyčarovanou stenou. Zdalo sa jej, že má akýsi smutný pohľad, ale pripísala to len zdaniu, pretože v očiach mala slzy, ktoré neprestávali tiecť a telo sa jej otriasalo tichými vzlykmi. Videla ako sa jej otočil chrbtom a šiel si ľahnúť do kúta na vyležaný matrac. Chvíľu sa tam krútil na mieste, ale nakoniec si predsa len ľahol. Dlho na ňu odtiaľ hľadel a žalostne vyl na mesiac, akoby plakal spolu s ňou.
Mala dojem, že sa ponorila do toho kresla celá. Bolo už čosi po polnoci, keď jej plač ustal a oči i tvár uschli od sĺz. Remus zmenený na vlkolaka pokojne spal s hlavou položenou na predných labách. Izbu osvetľoval len mesačný lúč, predierajúci sa cez malé okienko. Vzdychla si a znova skúsila pohnúť rukami. Uvedomila si, že nie je pripútaná veľmi na pevno a snažila sa, aby povraz povolil. Dokonca sa nahla a pomáhala si zubami. Trvalo to síce dlhšie, ale nakoniec sa jej podarilo uvoľniť si jednu ruku. S druhou to potom už šlo ľahko. Načiahla sa za prútikom, keď sa ozvalo zlostné zavrčanie. Uvedomila si, že sa odtiaľ nedostane skôr ako ráno a tak nechala prútik prútikom. Ostala tam teda sedieť. Do toho kúta sa hodnú chvíľu neodvážila ani len pozrieť. Keď doplakala, nahromadila sa v nej zlosť. Nechápala, ako jej to vôbec mohol urobiť. Omráčil ju, spútal a prinútil ju, aby hľadela na to kruté divadlo prírody, na jeho premenu. Od toľkého hnevu nemohla obsedieť na mieste a tak vstala a dlho sa prechádzala po miestnosti. No znova jej slzy zaliali oči a ona sa zrútila do kresla s tvárou zaborenou do dlaní. Po tom, čo jej spravil by ho mala naozaj zavrhnúť a zabudnúť naňho raz a navždy, ale ... Mala chuť vykričať svoju bolesť, no namiesto toho sa opäť načiahla za prútikom.
,,Lumos," zašepkala a namierila ním do kúta, kde ležal. Ticho zavrčal na znak nesúhlasu, keď naňho dopadlo svetlo z jej prútika. Skrútil sa viac do klbka a ona videla už len jeho chrbát. Sklonila prútik a šepla: ,,Nox."
Keď tak naňho tú chvíľu hľadela, začala si skutočne uvedomovať, ako trpel celé tie roky. V mysli jej hlodala ustavičná vidina malého chlapca, ktorý sa ocitol v pazúroch vlkolaka. A jeho život vtedy stratil zmysel.
,,Ak by som ho teraz opustila," uvažovala v duchu, ,,dala by som mu za pravdu a všetko to, čo som mu hovorila o láske a o tom, že sa vzdal života, by tiež stratilo zmysel."
Vedela, čo by mohla očakávať, keby boli spolu. Prečítala celé kvantum literatúry o vlkolakoch, hoci jej unikol ten detail so splnom. Ale netušila, čo by sa stalo, keby ju naďalej odmietal, alebo keby ho teraz opustila. Jedno však vedela určite. Zlomilo by ju to. Už nikdy by sa nedokázala zamilovať. Netúžila po tom, aby ju bozkával nik iný, alebo aby sa jej dotýkal iný muž. Nevedela, čo sa stane ráno, keď sa Remus opäť premení na človeka, ale vedela, že ona chce a bude chcieť vždy len jedno. Jeho a jeho lásku.
Schúlila sa v kresle a jej dych sa prehĺbil. Opustili ju všetky zmätené i chmúrne predstavy a jej pokoj sa vrátil so spánkom, ktorý jej nežne zavrel viečka.

Ráno ju prebudilo svetlo, ktoré sa dralo cez drobné okienko v pivnici dnu, aby ju aspoň máličko rozžiarilo. Keď si pretrela oči, zistila, že stena je preč a Remus leží na zemi skoro nahý. Akurát cez boky mal prehodenú plachtu z postele. Prútik ležal na zemi, neďaleko jeho roztvorenej ruky.
Chcela vyskočiť z kresla a podísť k nemu, ale bola ako polámaná. Napriek tomu sa premohla a podišla k nemu, kľaknúc si na kolená.
Jeho výzor bol ešte horší ako predtým. Kruhy pod očami stmavli a bledá pokožka tváre bola až sinavá. Vyzeral, akoby už zomieral. Srdce jej zamrelo strachom, ale len na malú chvíľku. Spomenula si na všetko, čo si prečítala v knihách a tak rýchlo skontrolovala jeho pulz. Bol pravidelný a silnel. Vyčarovala nosidlá a ďalším kúzlom ho na ne premiestnila. Dostala ho z tej tmavej pivnice a vyhľadala jeho izbu. Usúdila, že spánok na gauči, hoc by bol aký pohodlný, nie je v tejto chvíli ono. Našla ju bez problémov, lebo už vedela, kde je. Keď však teraz otvorila dvere, od úžasu zabudla zavrieť ústa. Celé steny pokrývali pergameny s portrétmi. Jej portrétmi. Na moment sa zabudla a Remus by bol pristál tvárou na tvrdej podlahe z viac ako metrovej výšky, ale včas ho zachytila kúzlom a bezpečne dopravila do postele. Keď ho uložila a starostlivo pozakrývala, vychádzala z izby šepkajú si so šťastným úsmevom: ,,Klamár."

Keď sa Remus prebudil, bolo už neskoro poobede. V ústach mal sucho, v žalúdku mu škvŕkalo a nejasne si uvedomoval, že ho na krku šteklí čísi teplý dych. Ale to nebolo to jediné, na čo v tej chvíli myslel, lebo pod perinou bol úplne nahý, hoci netušil ako sa dostal do svojej izby.
Mäkké telo spiace vedľa neho sa pohlo a on konečne otvoril oči.
,,Dora," šepol prekvapene hľadiac na ňu ako na prízrak. Ale už aj Dora sa preberala zo spánku.
,,Nie si hladný?" spýtala sa ho ospalo ako prvé a zívla si.
Napadlo mu, či jej Molly náhodou nedávala nejaké lekcie z kuchyne.
,,Ty ... ty si ... neodišla?" ozval sa miesto odpovede a zdvihol sa na lakťoch.
,,Nie."
,,Ale veď ... mala by si ma nenávidieť, alebo sa aspoň hnevať," čudoval sa.
,,Ale ja sa naozaj hnevám, Remus," odvetila mu s nezbedným úsmevom. ,,Klamal si mi," povedala celkom pokojne.
Remus sa zamračil. ,,Takto to predsa nemalo vôbec dopadnúť."
,,Ako dlho ti mám ešte opakovať, že ťa milujem? Kedy mi konečne uveríš, že sa ťa len tak ľahko nevzdám?" opýtala sa už o niečo menej veselšie.
Remus si vzdychol a znova na ňu pozrel. Bola taká nádherná a ... milovala ho. A bola v jeho posteli. Videla ho ako krvilačného netvora a predsa ho neprestala milovať. Nechcel viac premýšľať. Jeho telo ožilo. Tak veľmi po nej túžil. A už tak dlho ...

Dlho, predlho na ňu bez jediného slova hľadel. Držal ju za bradu, palcom jej prechádzal po perách a jemným tlakom ju nútil pootvoriť ich. V tom okamihu sa jej zmocnila sladká a neodkladná túžba. Ich ústa sa stretli v najpomalšom z bozkov, teplom a vlhkom, intímnejšom než milovanie. Zašla mu prstami do vlasov, keď ju pobozkal s takou nežnosťou, až sa to nedalo zniesť. Stiahla ho bližšie k sebe, objala ho okolo krku a o chvíľu sa už silno tisli k sebe a hladili jeden druhého. Ani sama nevedela, ako sa jej ruka dostala na jeho stehno, ale pocit, že sa dotýka niečoho takého pevného, sa jej celkom zapáčil. Remusovi vyšiel z hrdla slabý ston a ona naň rovnako pochvalne zareagovala.
,,Dora, ja, vieš ... ja som nikdy ..." zašepkal medzi bozkami, no ona mu priložila prst na ústa, ktoré ju tak krásne bozkávali a privádzali ju do šialenstva.
,,Viem, a preto ťa ľúbim ešte viac. Ani ja nie som v tomto ... skúsená ... ale milujem ťa a chcem ťa. Na ničom inom teraz nezáleží."
Zastonala, keď sa ústami znova zmocnil jej pier a uvedomila si, že jej rukou vošiel pod sveter. Od rozkoše sa jej zatočila hlava. Vyvrátila hlavu dozadu, aby mu videla do tváre, ktorá bola teraz mierne zapýrená, no nádherne odhodlaná dokončiť svoj úmysel. Všimla si, že zrenice mu od vzrušenia zatienili jeho nádherné zelené dúhovky. Roztiahol prsty na jej prsiach a hnietol ich pod mäkkým svetrom, naďalej ju bozkávajúc. Avšak uvedomil si, že má na sebe akosi priveľa odevu. Začal ju teda vyzliekať, pričom ju musel pobozkať všade tam, kde ju odhalil, až mala pocit, že zdraví jej telo a víta ho po malých kúskoch.
Spôsob, akým sa jej dotýkal, jej chvíľkami pripadal nadpozemský a jej napadlo, že si nikdy ani len nemyslela, že milovanie ... ich milovanie, bude taký zázrak.
Vyzliekol jej nohavice, sveter a stiahol aj posledné zvyšky odevu. Jej hodvábne prsia sa tisli na jeho hruď celou svojou plnosťou i váhou, a preto vziať ich do úst sa mu zdalo azda prirodzenejšie, než dýchať.
Prešiel rukami po jej tak krásne tvarovaných bokoch, chytil do dlaní jej okrúhly zadoček. Prinútil sa spomaliť a sústrediť pozornosť na jej ploché bruško. Láskal ho a ochutnával, a potom to isté robil aj s jej hebučkým stehnom.
Už dávno jej vyrazil dych, ale teraz jej prestávala fungovať i myseľ.
,,Chcem ťa, tak veľmi ťa chcem," zašepkala hlasom plným vzrušenia a neskrotnej nástojčivosti.
,,Dora, moja sladká Dora," zavrčal nežne hlasom chvejúcim sa od stúpajúceho vzrušenia.
Ležal na nej a ona cítila celé jeho telo. Uväznil ju vo svojom objatí. Jazykom ju ochutnával a dožičil aj jej, aby ochutnala ona jeho. A ona veru nezaostávala. Chcela mu svoju lásku dokázať, darovať, odovzdať sa mu celá. Bol taký nádherný. Taký vzrušujúci. Ruky, nohy i hrudník mu pokrývali bledozlaté chĺpky, jemné ako páperie. Nevedela sa nasýtiť dotýkania a hladkanie jeho mocného a tak vzrušujúceho tela.
Jeho vlasy ju šteklili, keď ju bozkával v priehlbinke medzi prsiami a potom znova a znova láskal jazykom jej pevné prsia a bral do úst ich ružové púčiky. Kým ju bozkával znovu na ústa a ich jazyky sa preplietli v divokom tanci, jeho ruka skĺzla z jej pŕs cez bruško ešte nižšie. Dora prekvapene zavzdychala od nového návalu pocitov, ktoré v nej v tej chvíli vyvolal. Mala pocit, že ak sa teraz niečo nestane, zhorí od roztúženia a nedočkavosti po hlbšom naplnení.
Lenže on, akoby jej rozumel, alebo sa cítil rovnako, jej od seba jemne odtiahol nohy a ľahol si medzi ne. Keď do nej konečne vošiel, bez námietok ho šťastne prijala a obaja naraz vzdychli, zdieľajúc spoločnú úľavu a hlboký údiv. Ležala bez pohnutia a cítila v sebe tlkot jeho srdca.
,,Milujem ťa," zapriadla slastne a on ju znova pobozkal. Potom už nasledovali len divoké a nežné pohladenia, náruživé vzdychy, hrubé a bezmocné stony, bezprostredná a zo srdca vychádzajúca hudba vášne. A v jednej, tej najkrajšej chvíli prestala byť zrazu sama sebou. Premenila sa azda na more, rovnako ako on a celý priestor sa zmenil na pretekajúcu slasť, blažené trieštenie a sladké vírenie. Z bezmedznej diaľky k nej doľahli jeho unavené a vyčerpané povzdychy.
,,Ó, môj Merlin," hlesol Remus hlasom stále chrapľavým od vrzušenia a ľahol si vedľa Dory. Obaja ešte namáhavo dýchali a boli spotený, no i krásne malátny.
,,Už ťa nikdy neopustím," zaševelila a pritúlila sa k nemu.
Objal ju a pobozkal s lišiackym úškrnom. ,,Bál som sa, že to povieš."
Musela sa zasmiať. Lenže Remus ju prerušil.
,,Ale aj tak si ťa nevezmem Dora. Nemôžem. Chápeš ma, však?" opýtal sa prepletúc si s ňou prsty a vtisol jej bozk na chrbát dlane.
,,Áno, chápem ťa. Ale budeme sa stretávať, však?" v hlase jej zaznievala nádej. Predsa by nemohol po niečom takom krásnom a dokonalom, čo sa medzi nimi stalo povedať ,,nie!"
,,Áno, keby som ťa nevídal, bolo by to nad moje sily," pripustil nakoniec s roztopašným úsmevom.
Doru to len povzbudilo a ešte viac sa k nemu pritúlila.
,,Dora, to, že sme spolu... že sa stretávame, ostane medzi nami, dobre?"
,,Všetko, čo len chceš," odvetila sladko a znova sa pobozkali.
Dúfala však, že časom sa jej možno podarí aj viac. Možno si na ich vzťah zvykne natoľko, že neskôr proti prípadnej svadbe nebude namietať. Ale aj keby nie, aj toto bolo vždy lepšie ako nič. Vedela, že ju miluje, hoci jej to zatiaľ nepovedal priamo do očí a ona milovala jeho. Nateraz bola viac ako len spokojná.

 

12. kapitola

Záškodníci

(minulosť)

 

- druhý ročník:



Bol ešte len druhý týždeň začiatku školského roku a z nich sa stali druháci. A to znamenalo hlavne jedno. Konečne sa mohol James uchádzať o miesto v metlobalovom tíme a hrať za ich fakultu, o čom sníval od prvého ročníka. Ale to by ho museli najskôr vybrať. Večer sa zveril Remusovi, že by bol veľmi rád, keby hral na poste stíhača. Bývalý stíhač Adrien Brundy už doštudoval, rovnako tak sa uvoľnilo aj miesto strážcu a odrážača.
,,Ak mi nevyjde to miesto stíhača, ani tie dve by neboli na zahodenie," zašepkal James ležiac vo svojej posteli.
,,Hm," zamrmlal Remus v polospánku.
,,Vieš čo? Mám trému," priznal sa ešte potichšie. ,,Ak to pokazím a Lilly to uvidí, alebo sa o tom dozvie, tak ma porazí."
,,Myslím si, že to by ťa až tak trápiť nemalo," zahundral Remus a prevalil sa na chrbát. ,,Veď vieš, že ťa nemôže ani vystáť."
,,Áno a to ma štve zo všetkého najviac!" rozčertil sa a zovretou päsťou tresol po matraci. ,,Nie som predsa ani hlúpy a ani škaredý! Viem skvele lietať na metle a dobre čarovať! Tak prečo sa jej nepáčim?" James sa prevalil na pravý bok a skrúšene si povzdychol.
Remusovi napadlo, že práve toto je ten problém. Keby sa zrejme menej vystatoval a trošku sa zmenil, zmenila by svoj prístup aj ona.
,,Fakt by ma zaujímalo, čo vidí na tom Fňučkovi! Odporný, umastený netopier!"
Samozrejme, že James nemyslel nikoho iného ako Severusa Snapa, malého, vyziabnutého chlapca zo Slizolinu, ktorý bol Lilly stále v pätách, čo ho privádzalo občas do zúfalstva.
,,James!" zavrčal namosúrene Sirius spoza zatiahnutých závesov na svojej posteli. ,,Ak okamžite nesklapneš, urobím z teba dvoch takých netopierov! Umastenejších a oveľa škaredších!" varoval ho rozospato.
,,Dobre, dobre," šepol James a znova sa nespokojne pomrvil v posteli.

***

Remus sedel na tribúne, patriacej Chrabromilu s nosom zaboreným v knihe, keď doňho štuchol Sirius.
,,Už pôjde James," upozornil ho a potom spolu s Petrom sledovali, ako ich priateľ vysadol na svoju novučičkú metlu a vzniesol sa do vzduchu.
Uchádzačov bolo naozaj veľa a tak ich rozdelili do dvojíc. Lepší z dvojice potom postúpil, až sa vo finále stretli poslední dvaja, medzi ktorými sa malo rozhodnúť. A teraz sedel na metle vo vzduchu James a nejaký pehavý tretiak menom Boyd Bridges.
,,Ten chalan je celkom dobrý," poznamenal Remus zadumane. Napriek tomu, že mal otvorenú knihu, veľmi pozorne si všímal výberové konanie, v ktorom bol aj James.
,,Možno. No James je lepší a nezabúdaj, že má novú metlu," podotkol Sirius.
,,Áno, jeho kométa na Bridgesovo stredoveké ometlo nemá," pritakal aj Peter, hoci kométa sa objavila v predaji len nedávno. Sám sa lietať bál, ale to neznamenalo, že by sa mu nový typ metly nepáčil alebo, že by nevedel oceniť jeho prednosti pred zastaralým ometlom.
Stíchli, keď kapitán chrabromilského družstva vypustil do vzduchu ohnivú strelu. Tá roztiahla svoje zlaté krídelká a zmizla im z dohľadu v priebehu pár sekúnd, zatiaľ čo dvaja súperi sediaci na svojich metlách po nej ostražito jastrili pohľadmi. Dobrých päť minút sa nedialo celkom nič, až potom zrazu James strhol svoju metlu prudko doprava a vyštartoval s Boydom v tesnom závese za sebou, lebo aj on zbadal drobnú, žiarivú loptičku. Lenže ona bola akoby nepolapiteľná. Stále im unikala. Raz vyletela dohora a znova sa stratila v oblakoch, potom zahla prudko doľava, až skoro Boyd spadol z metly, keď chcel vybrať ostrú zákrutu. No James bol šikovnejší. Vrhol sa strmhlav oproti stene tribúny a v poslednej chvíli stočil metlu nabok. No to mu už na tvári sedel víťazoslávny úsmev a za búrlivého potlesku konečne pristál na ihrisku s trepotajúcou sa ohnivou strelou v ruke.
,,Vedel som, že to dokážeš!" skríkol radostne Sirius a potľapkal ho po pleci, keď k nemu spolu s ostatnými dobehli z tribúny.
,,Vitaj v družstve," podal mu ruku ich kapitán Derek Mallory a vzal si od neho Ohnivú strelu. ,,Tréning je zajtra o štvrtej," pripomenul mu a odkráčal k ďalšej skupinke, spomedzi ktorej mali vybrať nového odrážača. Ostali už len poslední štyria kandidáti.
,,Tak čo?" opýtal sa James veselo, spokojný so svojím výkonom. ,,Aký som bol?"
,,Bol si skvelý!" odvetil nadšene Sirius a uchechtol sa. ,,Tak ma napadlo, James, vieš ako spoznáš veselého stíhača?"
,,Ako ty mudrlant?"
,,Má mušky medzi zubami!" vybafol a rozosmial sa na celé kolo, až sa chytal za brucho.
,,Ha-ha-ha," zabručal James. ,,Ozaj veľmi vtipné." Otočil sa k Remusovi s nevypovedanou otázkou v očiach.
,,Odišla skôr, ako si ju chytil. Nevidela to," odvetil mu priateľ súcitne a snažil sa ho povzbudiť. ,,Veď počkaj, až ťa uvidí hrať."
James sa silene usmial a pevnejšie zovrel v ruke svoju metlu. ,,Veď hej."

***

Ich prvý zápas mal byť už zajtra. Lenže celé dva dni lialo ako z krhly a ani zajtra to nemalo vyzerať inak. Sobota potichu klopala na dvere, keď hodiny v klubovni odbili dvanástu v noci.
Takmer všetci už spali, okrem štyroch druhákov sediacich pred kozubom, ticho sa zhovárajúcich nad akýmsi kusom pergamenu, ktorý mali rozložený pred sebou.
,,V nedeľu je spln," povedal veselo James a prezeral si pergamen, na ktorom sa zjavovali atramentové chodby a chodbičky (vrátane tých tajných), nápisy s menami, alebo aj drobné stopy. Teraz však každý spal a po chodbách snoril len Filch a jeho mačka, pani Norrisová.
,,Áno, no a?" zamračil sa Remus. Znova príde tá strašná noc. Zas bude trpieť sám zavretý medzi štyrmi stenami a bude ubližovať sám sebe, pretože ho bude nutkať hrýzť. A ráno sa prebudí unavený a dodriapaný a pobeží rovno do nemocničného krídla.
,,Ale nič," dodal hľadiac na mapu, ktorú pred sebou držal. ,,Stále to podľa mňa nie je ono. Niečo by to ešte chcelo."
,,Veď už na niečo prídeme," odvetil Sirius a zívol si. ,,Som strašne unavený. Zajtra máš zápas a mal by si sa vyspať. Ak prehráme kvôli tebe, budem nútený zahlušiť ťa. Alebo ťa premením na niečo ako ... trolí sopeľ. Alebo Snapov sopeľ. Za trest."
Remus, Peter i James sa zasmiali.
,,To by si musel najprv vedieť také kúzlo," uškrnul sa James. ,,Mimochodom, už dlho sme neskúšali premieňanie. Stať sa animágom je fakt riadna fuška," povzdychol si, keď si spomenul na to, ako mu hlave vyrašili poriadne parohy a mal potom čo robiť, aby ich do rána odstránil.
,,Dobre, môžeme to skúsiť znova zajtra," navrhol Sirius.
,,Ja neviem," spätkoval Remus. ,,Naozaj si myslíte, že je to dobrý nápad? Veď viete, že to nemusí skončiť dobre. Nechcem potom niektorého z vás chodiť navštevovať k sv. Mungovi. Nemocnice práve v obľube nemám."
,,Ty si mi teda priateľ," zachmúril sa James, no potom ho zo špásu štuchol do ramena. ,,Neboj sa, nič také sa nestane. Však Sirius?"
,,Jasnačka, že nie."

***

Nasledujúci deň čakal Jamesa jeho prvý metlobalový zápas. Počasie bolo viac ako hrozné. Bolo chladno, fúkal silný vietor a pršalo. Dažďové kvapky boli ako malé, ostré, ľadové ihličky, ktoré sa zabárali až do špiku kostí.
James sedel vo Veľkej sieni ako pripečený škrot. Bol bledý ako stena a stále dookola opakoval: ,,Ja to nezvládnem."
Remus si všimol Lillyn kradmý pohľad, keď ho kútikom oka pozorovala. Možno by s ním aj bola súcitila, keby sa znova neprejavilo jeho občasné, nadrozmerné sebavedomie hraničiace azda s drzosťou.
,,Evansová? Čo takto bozk pre šťastie?"
Lenže ona si jeho poznámku akoby ani nevšimla a odkráčala preč aj s kamoškami.
Do šatne šiel s Jamesom len Remus, lebo Sirius odmietol počúvať tie jeho odrhovačky.
,,Leje ako z krhly! Veď nič neuvidím! Budem slepý ako krt! Prehráme kvôli mne! Ja sa asi zabijem! Načo som sa sen len hlásil?"
,,James, upokoj sa. Nebuď baba. Zvládneš to," povzbudzoval ho Remus s božskou trpezlivosťou.
Keď potom kapitán zvolal svoje družstvo na krátku poradu, rozlúčili sa a Remus sa poponáhľal na tribúnu, kde mu Sirius s Petrom držali miesto.
Z rozhlasu sa ozval hlas komentátora, len čo píšťalka rozhodcu zahvízdala a obe družstvá sa vzniesli do vzduchu. Chrabromil hral proti Bifľomoru.
Stav hry sa menil, len počasie nie. Raz viedli jedni, potom zas druhí. Posledných desať minút bol stav nerozhodný, kým Bifľomor neskóroval a na tabuli sa ukázal stav 50:40 a po ohnivej strele stále ani stopy.
Remus videl, ako sa James snaží utrieť si okuliare od kvapiek dažďa, aby lepšie videl, no snažil sa zbytočne, pretože dážď neustával. V tom ho niekto poklopal po pleci.
,,Lilly, čo je?" ozval sa prekvapene a ona sa k nemu nahla a niečo mu pošepkala do ucha. Usmial sa. Nebol jediný, kto si všimol, že James má malý problém.
Vtedy sa ozvala píšťalka rozhodcu, aby na chvíľu prerušila zápas, lebo jeden z bifľomorských odrážačov spadol z metly po zasiahnutí odrážačky do chrbta. To Remusovi stačilo na to, aby zbehol do šatne, kde sa hráči na krátku chvíľu zhromaždili.
,,James, poď sem!" zavolal naňho Remus. ,,Daj mi svoje okuliare, rýchlo!" žiadal ho chvatne.
James mu ich podal a on po nich poklopkal prútikom.
,,Impervius!"
,,Čo si s nimi spravil?" čudoval sa, lebo navonok vyzerali ako predtým.
,,Je to kúzlo, ktoré odpudzuje vodu," odvetil mu Remus a James ho bleskovo objal.
,,Ty si génius! Milujem ťa!" zvolal šťastne a vybehol von za ostatnými.
Remus sa len usmial a spokojne odkráčal na tribúnu. Zápas vyhral Chrabromil. Stav bol 200:80. Remus sa otočil k Lilly a žmurkol na ňu. Aj ona tlieskala a vyvolávala na slávu chrabromilskému tímu. Svoje správanie sa voči Jamesovi však nezmenila a Remus ju tak trochu chápal.


- tretí ročník:


,,Tak, zajtra pôjdeme s tebou Remus," oznámil mu James sediac na posteli v ich spálni.
,,Ja neviem. Nemám z toho dobrý pocit. Vážim si, čo pre mňa robíte, ale ... je to nebezpečné," zašepkal Remus a pozrel na všetkých troch. No mal dojem, že už boli pevne rozhodnutý. Teda, až na Petra, ktorý sa tváril trochu ustráchane.
,,Možno," Siriusovi sa na tvári zjavil šibalský úškrn. ,,A to sa mi páči najviac."
,,Ty nie si normálny!" zlostil sa Remus. Sirius bol odjakživa veľmi ľahkovážny a nikdy nepomyslel na dôsledky.
,,Čo ak niektorému z vás ublížim?"
,,To sa nestane," ubezpečil ho James pokojne. ,,Budeme predsa premenení. Už nám to ide perfektne. Sám si to videl," rozhodil James rukami.
,,No hej. Máš tie najkrajšie parohy, aké som kedy videl," uškrnul sa pobavene Remus.
,,A čo moja desivá podoba? Krvilačné oči a tie obrovské tesáky?" Sirius sa zaceril a predviedol zlostné vrčanie.
,,Občas ma napadá, že by si tým psom mal ostať natrvalo. Ako pes si totiž oveľa milší, Sirius," podpichol ho James a hneď na to ním šklblo a ostal visieť vo vzduchu dolu hlavou nad svojou posteľou. Teraz sa Sirius bavil na jeho účet.
,,Daj ma dolu, okamžite!" jačal James a mykal sebou.
,,Ako si praješ," usmial sa Sirius a mávol svojím prútikom. ,,Liberacorpus."
James dopadol do perín a rozpleštil sa nedôstojne ako kus trolieho trusu. Hneď na to sa vrhol na Siriusa a začali sa mlátiť hlava - nehlava.
Peter na nich len nechápavo civel a Remus zúfalo prevrátil očami, berúc zo stola vzácny kus pergamenu. Poklopal po ňom prútikom a zašepkal. ,,Darebáctvo sa podarilo." Atramentové chodby zmizli, rovnako aj stopy Filcha a jeho mačky, nachádzajúce sa niekde na štvrtom poschodí. Aj Dumbledore sa práve vrátil z nočnej vychádzky a teraz bol vo svojej pracovni. Bodka sa nehýbala, takže pravdepodobne sedel za pracovným stolom zavalený povinnosťami riaditeľa. Remus mapu zložil a bezpečne si ju vložil do vrecka.
,,Prestaňte, lebo všetkých pobudíte!" upozornil ich. ,,Radšej rozmýšľajte, ako sa v nedeľu v noci vykradnete z hradu."
,,To je predsa jasné. Pod Jamesovým plášťom," odvetil Sirius stále sa chichotajúc. Ale potom zvážnel. Niečo ho napadlo. ,,Nemali by sme mať nejaké prezývky?"
,,Veď máme," ozval sa znova Peter a pohladkal svoju krysu Spika po hlavičke. ,,Sme Záškodníci. A máme aj svoju mapu. Záškodnícku mapu."
Tá mapa bola unikátnym skvostom, ktorý sa im podarilo spraviť v druhom ročníku počas bezsenných nocí, keď vymýšľali, aké darebáctva a komu vyparatiť. Ich obľúbeným terčom bol samozrejme školník a jeho mačka, no nevyhli sa ani spolužiakom a najradšej zo všetkých sa odreagúvali na jednom slizolinčanovi, ktorého James nemohol vystáť. Severus si od nich toho užil naozaj viac ako dosť.
,,Áno, ale tá mapa je prísne tajná! Pamätáš si to však?" opýtal sa James, aby sa ubezpečil, že to Peter dostatočne chápe. Bol spokojný, keď prikývol.
,,No hej. Lenže ja som myslel, že každý z nás by mal mať ešte svoju vlastnú prezývku. Niečo, čo súvisí s tým, na koho sa premieňame. A keďže nikto nevie, že sme animágovia, nebude to ani nápadné. Mne by sadlo Tichošľap, lebo nikto nepočuje, keď sa k nemu približujem. Viem byť strašne tichý a nehlučný."
,,Predpokladám, že si sa s tým musel poriadne natrápiť, kým tvoj mozog vyprodukoval na náš údiv takú úžasnú myšlienku," podpichol ho James, ešte stále trochu naštvaný na to, že ho zavesil dolu hlavou vo vzduchu. Ale Siriusa to nerozhodilo.
,,No, áno. Ale to len preto, že som rozmýšľal aj nad tvojou prezývkou, Paroháč. To ti sadne skvele," znova sa rozrehotal a James sa naňho znova vrhol, snažiac sa svojho kamoša aspoň uškrtiť, keďže boli neodpustiteľné kliatby zakázané.
Remus si vzdychol, vytiahol prútik a jednoduchým kúzlom ich od seba odtrhol.
,,James, upokoj sa. Podľa mňa je tá prezývka skvelá. Presne ako Siriusova - Tichošľap. Ale čo ja a Peter?" otočil sa k Siriusovi a ten zmĺkol a poškrabal sa zadumane po hlave.
,,No, pre Petra ma napadlo len Červochvost, ale pre teba nemám nič. Uvažoval som nad niečím ako Sivý kožuch, Sivý tesák alebo Podvŕbovec."
,,Podvŕbovec? To si mohol vyryť do Zúrivej vŕby epitaf: ,,Sem sa chodím ukrývať na jednu noc v mesiaci. S láskou, váš vlkolak," posmieval sa James s vytreštenými očami a poklopkal si po čele, aby jasnejšie naznačil, že jeho priateľovi zrejme načisto preskočilo. ,,Sirius, vážne uvažujem o tom, že lepšiu prezývku ako Trubiroh by si nenašiel. Jedno je horšie ako druhé," hundral James.
,,Tak skús vymyslieť niečo sám, ty hrdina," odsekol mu urazene priateľ.
,,A čo tak Námesačník?" spýtal sa Peter odvrátiac svoju tvár od okna a od bledožltého mesiaca, ktorý sa vznášal na oblohe schovaný za mrakom.
Chvíľu bolo v miestnosti úplné ticho, akoby tí traja uvažovali, či to naozaj vyslovil Peter.
,,Námesačník?" zopakoval Remus a spokojne sa usmial. ,,Tak dobre. Sme Paroháč, Tichošľap, Červochvost a Námesačník. Znie to skvele."


,,Vyber tú mapu," poprosil ho James so šibalským úsmevom. ,,Trochu ju upravíme."
Remus ju vybral a James ju znova začaroval. Potom po nej poklopkal prútikom a zamrmlal: ,,Slávnostne prisahám, že nič dobré za lubom nemám."
Na mape sa začali zjavovať písmená a vytvorili súvislí odstavec. ,,Páni Námesačník, Červochvost, Tichošľap a Paroháč. Dodávatelia pomôcok pre čarovné darebáctva s hrdosťou predstavujú ZÁŠKODNÍCKU MAPU."
,,Si fakt dobrý," povedal s uznaním Sirius, keď James mapu znova odložil. ,,To je pre nás skvelá reklama."
,,A to nie je všetko. Ak to objaví niekto iný, tá mapa mu môže odpovedať. Samozrejme posmešne," odvetil hrdo. ,,Bol to fakt dobrý nápad, urobiť niečo také. Aj vďaka nej sa budeme môcť ľahšie vykradnúť z hradu za Remom."
,,No hej. A samozrejme to bol tvoj nápad," prevrátil očami Sirius.
,,To je síce pravda, ale bez teba by som na to neprišiel," uzavrel zmierlivo James. Vlastne to bola viac ako pravda. Napadlo to Jamesovi, ale Sirius mu veľmi pomohol. Už v prvom ročníku spolu prekutali všetky zákutia Rokfortu a poznali všetky tajné chodby. Takto len využili všetky svoje vedomosti a poznatky.
Sirius sa spokojne usmial. James bol jeho najlepší priateľ. Síce sa niekedy poškriepili, ale rýchlo sa znova udobrili.

- štvrtý ročník:



Dumbledore sedel za svojím stolom v riaditeľni a spokojne odpočíval, keď sa zrazu dvere na jeho kancelárii rozleteli dokorán a dnu vstúpila Minerva, trochu strapatá a s klobúkom mierne nakrivo.
,,Ja sa z nich asi zbláznim!" zvolala rozhorčene. Albus otvoril oči a lenivo zívol. Až potom si všimol, že jej z klobúka i z habitu kvapká voda.
,,Čo sa stalo tentoraz?" opýtal sa, snažiac sa potlačiť úsmev, ktorý sa mu dral na pery. Minerva si zatiaľ kúzlom vysušila odev.
,,Na druhom poschodí prší!" zvolala rozhorčene.
,,Prší?" pobavene zdvihol obočie a jeho oči za okuliarami zaiskrili.
,,Presne tak. Rovno pred mojou učebňou transfigurácie!"
,,Tak na to by som sa mal ísť pozrieť," povedal a vstával od stola.
,,Čo s nimi mám robiť Albus? Sú z roka na rok divokejší," zúfala si profesorka. Už im ani nestačila stŕhať body, pretože pomaly nebolo z čoho.
,,Nemyslím si, že je to až také zlé. Hrad zatiaľ stojí," uškrnul sa.
Keď došli obaja pred spomínanú učebňu, školník Filch už na nich čakal s vedrom a handrou v ruke, tváriac sa hrozivejšie ako ten sivý mrak, ktorý visel nad stropom, a z ktorého husto lialo.
,,Pozoruhodné," poznamenal Albus, keď si zvedavo obzrel výtvor Záškodníkov. Z mraku neustále lialo a na zemi sa vytvorila kaluž vody. Albus nechal mrak zmiznúť jediným švihnutím prútika a Filch s nespokojným vrčaním zlikvidoval tú kaluž vody.
Podľa Dumbledora to bolo vždy lepšie ako to ohnivé koleso, ktoré prehnali Veľkou sieňou na deň svätej Kataríny. A vyrovnalo sa to šálu s dusiacim objatím, ktorý pri jednej príležitosti darovali Snapovi. A to bolo od nich fakt veľmi nerozumné a vyslúžili si pokarhanie samotným riaditeľom. Hoci ani od podmienečného vylúčenia neboli vtedy ďaleko.
Minerva však teraz uznala, že by bolo najvhodnejšie, keby za trest pomáhali školníkovi celý mesiac. Aby sa naučili vážiť si jeho prácu a získali pred ním aký - taký rešpekt. Hoci vážne pochybovala o tom, že to môže niečo napraviť, no dúfala, že tak aspoň trochu zabudnú na tie svoje huncútstva.

- piaty ročník:


Bol piatok poobede, posledný deň školy. Skúšky mali za sebou a teraz len oddychovali. Remus si ako vždy čítal, Peter pozoroval nejakú skupinku dievčat a Sirius sa niekde flákal. Vraj mal mať rande s nejakou Bystrohlavčankou. A James robil svoju obľúbenú činnosť. Ukrytý pod neviditeľným plášťom pozoroval objekt svojej túžby.
Lilly sedela na koberci z hustej zelenej trávi pod stromom pri jazere a on pár metrov od nej a pozoroval ju. Nebolo to prvý raz. Povedal si, že keď už nechce, aby s ňou bol naozaj, tak bude aspoň takto. Vedel o tom len Remus. Sirius by si ho za to ustavične doberal. Aj tak mu húdol do hlavy, že sú aj iné dievčatá, tak nech nechá tú ryšaňu na pokoji. Ale on mal oči len pre ňu. Remus ho vedel pochopiť. Hoci on sám nebol nikdy zaľúbený. Vlastne on sa dievčatám vyhýbal. No aj tak bola jedna, ktorá sa mu vždy páčila. Volala sa Jinzy Speederwicková, bola v tom istom ročníku ako oni, akurát, že bola Bifľomorčanka. Ale páčila sa mu. Nikdy by to síce nebol priznal a už vôbec nie pred priateľmi, ale naozaj sa mu páčila. Mala jemné hnedé vlasy, tie najkrašie zelené oči a pleť jemnú ako zamat. Bola milá a zdalo sa, že rovnako hanblivá ako on. Za celý čas si vymieňali len občasné a náhodné kradmé pohľady.
James tam stál možno aj pätnásť minút, keď sa k Lilly pridal Severus. Vzhliadla od rozčítanej knihy a rukou si zatienila oči.
,,Ach, to si ty," riekla neveselo a zatvárila sa urazene.
Severus sa len zamračil a zneistel ešte viac. No aj napriek tomu si prisadol. Chvíľu boli obaja ticho, až potom prehovoril.
,,Prišiel som sa ti ospravedlniť. Prepáč mi to. Nemal som to povedať, no Potter ma naštval."
Lilly naňho zazrela kútikom oka tváriac sa prísne ako McGonagalka.
,,Ale aj tak to od teba nebolo pekné. Chcela som ti len pomôcť. Poznáme sa predsa už tak dlho, Severus. Myslela som si, že sme kamaráti."
,,Veď sme, sme Lilly," ponáhľal sa Severus s odpoveďou a jeho pohľad sa zmänil.
James sa zamračil. Nemohol pochopiť, čo na tom trapkovi vidí.

,,Tak on jej povie, že je špinavá humusáčka a ona mu len tak odpustí?!" čudoval sa v duchu, ale ani nepípol, hoci mal chuť strhnúť zo seba plášť a začarovať Fňučka tak, že by ho vlastná mater nespoznala. No ovládol sa a radšej sa znovu započúval do ich rozhovoru.

,,Ja naozaj neviem, Sev. Niekedy mám pocit, že sa v tebe nevyznám. Že ťa nepoznávam," povedala smutne skúmajúc mu pohľadom bledú tvár.
Severus si vzdychol. ,,To nie je pravda. Poznáš ma lepšie ako sa poznám sám," uškrnul sa.
Konečne sa usmiala aj ona.

,,Naňho sa usmieva a na mňa ledva pozrie!" zúfal si James. Mal pocit, akoby ho niekto začaroval, lebo vzápätí stŕpol.

Severus sa zasnene načiahol k Lilly a jemne ju pohladil po tvári. Jamesovi spadla sánka, keď videl, ako sa k nej nahol a pobozkal ju na líce.
V očiach sa mu odrážala akási posvätná úcta. Obom im horeli líca od rozpakov, len Jamesovi tleli od hnevu.
,,Severus," šepla vyčítavo i hanblivo Lilly a odtiahla sa.
,,Prepáč, ale nemôžem si pomôcť. Ľúbim ťa, Lilly," zašepkal s hlavou sklonenou, akoby robil podrobnú analýzu zelene trávy.
,,Aj ja ťa mám rada, to dobre vieš, ale len ako priateľa. Už sme sa o tom predsa rozprávali. Myslela som si, že si to pochopil," dohovárala mu citlivo snažiac sa, aby ho neranila.
,,Ale áno, neboj sa. Možno som slizolinčan, ale nie som nechápavý hlupák. Myslíš si, že neviem, kto sa ti páči? Je to obyčajný somár, ak to chceš vedieť a nezaslúži si ťa!" zlostil sa ohrdnutý Severus.
,,Súhlasím jedine s tým, že je to somár!" paprčila sa Lilly. ,,A nepáči sa mi! Mimochodom, už znova si protivný!" napomenula ho a zdalo sa, že to zabralo. ,,Radšej mi povedz, či sa ti páčil ten darček, čo som ti kúpila k narodeninám," dodala zmierlivo.
James to už ďalej nevládal ani len počúvať. Keď sa potom so všetkým (teda, skoro so všetkým) zdôveril Remusovi, ten mu zadumane nadhodil, že tým ,,somárom" mysleli možno aj jeho a jemu to normálne nedalo spať, pretože ak mal Fňučko pravdu, páčil sa Lilly. Lenže jeho srdcovému trápeniu to sotva pomohlo.
Remus niekedy premýšľal, čo je vlastne lepšie. Jeho, ale Jamesova situácia. Zatiaľ čo on bol na samotu odsúdený, James sa na ňu odsúdil sám svojím správaním.


- šiesty ročník:



Severus stál pri okne na druhom poschodí, vedľa učebne Čarovania a hľadel, ako madam Pomfreyová odvádza z hradu Remusa Lupina. Zas. A toto sa opakovalo každý mesiac. Vždy len jednu noc.
,,Kam ho vedie teraz v noci?" uvažoval potichu. Znova sa pozrel na hodiny. Remienok mal na nich už dosť ošúchaný a čierna koža bola na viacerých miestach popraskaná, ale napriek tomu išli bezchybne. Bolo niečo po ôsmej, keď sa mu za chrbtom ozvalo: ,,Hm, hm. Čo tu robíš Fňučko? Vari zase fňukáš a plačeš za mamičkou?"
Severus ten hlas veľmi dobre poznal. Toho chlapca nenávidel rovnako ako Pottera.
,,To by si chcel, čo, Black?" otočil sa a vrhol naňho posmešný úškrn. V ruke už držal svoj prútik, pripravený brániť sa, alebo zaútočiť.
Black sa len naduto usmieval a Severus mal chuť zmazať ten úsmev z jeho fičúrskej tváre raz a navždy.
,,Kam odvádzala ošetrovateľka tvojho kamoša? Vyviedol niečo?" opýtal sa zrazu a Black na moment zneistel. Severus vedel, že rozmýšľa nad tým, či niečo vie.
,,Akurát tebe sa budem spovedať!" zahundral a odfrkol si.
,,Nemusíš," usmial sa sebavedome Severus. ,,Ja to aj tak zistím. Skôr, či neskôr. Prídem na to. A potom zariadim, aby vás všetkých štyroch konečne vylúčili zo školy!"
,,To neurobíš! Zase strkáš svoj nenormálne veľký nos do cudzích vecí?!" zvolal Sirius a Severus nad jeho náhlou zmenou o krok ustúpil. Musel uznať, že z neho ide občas až strach.
,,Prečo by nie?" zapáral Snape ďalej. ,,Vlastne to bude pre mňa pocta, mávať vám na rozlúčku."
Sirius sa k nemu priblížil, v očiach mu nebezpečne iskrilo. Lenže potom akoby mu niečo náhle napadlo a on sa usmial.
,,Chceš vedieť, kam šiel Remus? Dobre, tak ja ti poviem, ako si to môžeš zistiť. Choď k Zúrivej vŕbe," oprel sa vedľa neho o stenu a hľadel na prekvapeného Severusa.
,,Ty si myslíš, že neviem, že si zo mňa robíš blázna?" vyštekol rozčúlene.
,,To si aj bez toho," odvetil Sirius s úsmevom. ,,Viem ako ten strom znehybniť," dokončil Sirius a už bol na odchode, keď ho Severus zastavil.
,,Počkaj! Tak ako? Veď to sa nedá!"
,,Ale dá. Stačí ak štuchneš do tej hrče na strome dlhou palicou," odvetil a premeriaval si Snapa opovržlivým pohľadom.
,,Aj tak ti neverím," povedal Severus po chvíli, no aj tak bol rozhodnutý to aspoň vyskúšať.
,,Ako chceš!" Sirius sa otočil a odkráčal. No zrazil sa s Jamesom a jeho mrazivý pohľad ho pribil na miesto, kde stál.
,,Ako si mohol, Sirius! On nám veril!" vyštekol naňho zlostne.
Severus sa zamračil. ,,Žeby Black neklamal? Alebo je Potter taký dobrý herec a chcú ma znovu nachytať?" uvažoval.
,,Neopováž sa tam niekedy dostať, Snape!" varoval ho zlostne James. ,,Je to nebezpečné. Ten ... strom ťa môže zabiť!" Nato sa vychytil a odkráčal preč, zanechajúc tam Snapa samotného, pretože Sirius sa rozbehol za ním, aby mu to vysvetlil. Severusovi pohľad zase zabúdil von z okna k miestu, kde stála Zúrivá vŕba. Madam Pomfreyová sa vracala do hradu sama.
,,Musím to vedieť, musím!" zašepkal si horúčkovito Severus a vykradol sa z hradu.
James kráčal zamyslene po chodbe. Dnes mal deň na figu. Najprv videl Lilly koketovať s nejakým bystrohlavčanom, potom mu strhli body za Siriusov nepodarený žartík, písomka z Aritmancie mu nedopadla práve najlepšie a teraz znova Sirius.
,,Vari si ten blázon neuvedomil, čo sa môže stať?" hundral si popod nos. Potom náhle zastal. Niečo ho napadlo a z vrecka habitu vybral biely pergamen. Roztvoril ho a poklopkal po ňom prútikom. Chvíľu ho pozorne študoval a už ho chcel zavrieť a poskladať späť, keď si všimol drobnú bodku, ktorá sa blížila k Zúrivej vŕbe. Vedľa bodky bola bublina s menom Severus Snape.


,,Do ometla!" zanadával, strčil si mapu do vrecka a rozbehol sa k stromu.
,,James, kam ideš?" zakričal za ním Sirius, ktorý ho stihol práve dobehnúť. ,,Chcem ti to vysvetliť!" volal za ním a vybehol z hradu aj on. ,,Ten somár nás chce udať a chce, aby nás vylúčili zo školy! To som predsa nemohol dovoliť!"
James na okamih zastal a Sirius si vydýchol. ,,Predsa len počúva," pomyslel si uľahčne.
,,Iste, Sirius! A tak radšej necháš Rema, nech ho zabije! Veď čo! Nebude si to pamätať! Ako si mohol niečo také dopustiť!"
,,Ale to bol len vtip!" bránil sa Sirius.
,,Neviem, čo by ti na ten vtip povedal Remus! Ako by s tým žil? S pocitom, že môže za jeho smrť?!" James sa znovu otočil a rozbehol sa ako len vládal k vŕbe. Severus práve vchádzal do tunela odhodiac dlhú palicu.
,,Severus! Nie! Nechoď tam!" volal naňho, ale Severus sa len usmial a zmizol v útrobách tunela.
,,Musím ho odtiaľ dostať skôr, než bude neskoro," hovoril udýchane. Aj on vkĺzol do tunela a podarilo sa mu Severusa dohnať, ale len kvôli tomu, že ten sa nijako neponáhľal. Dokonca stál na mieste, akoby hútal, či pokračovať, alebo sa vrátiť a preskúmať to neskôr.
,,Dočerta! Povedal som ti, že tu nemáš čo hľadať!" zahučal naňho a zdrapol ho za habit, ťahajúc ho von.
,,Akurát teba budem poslúchať!" odvrkol mu Severus a pokúšal sa brániť, no James bol silnejší a tak sa vzpierajúc mu nechal vliecť.
,,Ide ti o život, ty pako!" vyštekol James.
,,A čo už by sa mi podľa teba mohlo stať?" opýtal sa posmešne a stuhol, lebo vtedy sa z druhého konca chodby tiahlo také zavytie, až mu naskočili na koži zimomriavky.
,,Do Salazara!" zanadával Severus a otočil hlavu. V diaľke zazrel desivú postavu vlkolaka a tunelom k nim doľahlo ďalšie zúrivé vytie a vrčanie.
Lenže to ho už James ťahal cez otvor a keď sa dostali do bezpečnej vzdialenosti, Sirius pohotovo štuchol palicou do hrče a strom ožil.
,,Toto ... toto poviem riaditeľovi," habkal Severus a trasľavo sa dvíhal zo zeme. ,,To vám len tak neprejde," dušoval sa.
James a Sirius ostali stáť na mieste a zazerali jeden na druhého. James vyčítavo a Sirius previnilo. Severus sa rozbehol do hradu, rozhodnutý ísť okamžite za riaditeľom, ale stretol ho v hale.
,,Pán riaditeľ," zvolal Severus a zastal. V tesnom závese za ním dobehli aj tí dvaja.
,,Pán riaditeľ," pozdravili ho.
,,Všetci poďte so mnou do riaditeľne," povedal prísne. Bol očividne nazlostený. Takéhoto ho ešte nevideli.
,,Pán riaditeľ, mali by ste vedieť, že Remus Lup ..." Severus nedopovedal.
,,Ja to veľmi dobre viem, pán Snape. A zakazujem vám o tom niekomu čo i len hovoriť. Rozumeli ste?!" opýtal sa.
,,Áno, pár riaditeľ," Severus sklonil hlavu. Naozaj si myslel, že sa ich konečne zbaví, ale prerátal sa. No vedel aspoň to, čo sa tu celé roky dialo priamo pod ich nosmi. Odhalil ich tajomstvo, hoci to tušil už dávno.
,,Môžete ísť," odvetil riaditeľ, ale zadržal Jamesa a Siriusa. ,,Okrem vás dvoch."
Keď sa za Severusom zavreli dvere, chvíľu bolo ticho.
,,Naozaj ste ma sklamali. A nepochybujem, že ani Remus nebude nadšený z toho, čo ste vyviedli."
James sklonil hlavu, ale Sirius nie. Bol rozhodnutý priznať pravdu. ,,Ja za to môžem, pán riaditeľ. Nie je to Jamesova chyba. To ja som Severusovi prezradil, ako sa dostane do tunela."
James nemohol uveriť vlastným ušiam.
,,Je to pravda?" opýtal sa riaditeľ.
James sa zmohol len na prikývnutie.
,,Zaslúžili by ste si trest, pán Black. Ale keď vezmem do úvahy, že ste Severusa pomáhali aj zachrániť ..." zmĺkol. ,,Vlastne pre vás bude trestom hnev vášho priateľa. Sám mu zajtra oznámim, čo ste vyviedli. Bude už len na vás, aby vám začal znovu veriť."
Sirius odchádzal z riaditeľne nešťastnejší, ako kedykoľvek predtým. ,,Ja som ale blbec!"
,,Si," pritakal James rovnako skleslo.
,,Remus ma zabije!"
,,Asi hej."
,,Čo budem robiť?" zvolal nešťastne.
,,Niečo už len vymyslíme. Remus je náš priateľ. Len tak by sa k nám chrbtom neotočil," snažil sa ho upokojiť James.
Ale nepomohlo to.

***

,,Ako si mohol!" okríkol ho Remus. James sedel na posteli a díval sa na tých dvoch, stojacich oproti sebe uprostred spálne. Peter sa krčil za jeho chrbtom a ničomu nerozumel. Nepovedali mu to.
,,Prepáč," to bolo všetko, čo Sirius povedal. Lenže Removi to zrejme nestačilo.
,,Vysvetli mi prečo! Mohol som ho zabiť! To ti nedošlo? Mohol som zabiť aj Jamesa! Pre Merlina! Používaš ty niekedy mozog?!" zvolal a štuchol doňho.
,,Prepáč," odvetil znova Sirius. Nevedel, čo iné by povedal. Nemal čo povedať. Remus mal pravdu. Bol hlupák. To, že by sa mohlo stať niečo aj Jamesovi ho ani len nenapadlo.
Remus zreval a rozohnal sa. Vrazil mu päsťou do tváre a Sirius padol na zem. Nie preto, že by ho tá rana zložila, bol však skôr prekvapený. No nebránil sa. Zaslúžil si to a on to dobre vedel. Remus sa však vychytil a vybehol z izby.
James vstal z postele a podal Siriusovi ruku, aby mu pomohol vstať. ,,Musíš mu dať čas. Potrebuje len vychladnúť a všetko si premyslieť. A musí ti odpustiť."
Sirius si pošúchal líce a hodil sa na posteľ. ,,Veď hej."

Remus mu nakoniec predsa len odpustil. Nemohol sa naňho hnevať večne. Boli predsa priatelia a on v živote nemal lepších priateľov ako boli James, Sirius a Peter. Mal ich rád. A navyše, Sirius mu sľúbil, že odteraz sa zmení. Ale potom to rýchlo upravil tak, ako mu to vyhovovalo. Zmení len to, že bude uvažovať a používať pri tom aj rozum.


- siedmy ročník:


Posledný týždeň v škole. Remus si vzdychol, keď prechádzal ľudoprázdnou chodbou. Všetko mu tu bude chýbať. Rokfort zbožňoval. Na zábavu sa mu do Veľkej siene ísť vôbec nechcelo. Pomyslel si, že James a Lilly sú určite tam a robia svoju obľúbenú činnosť. Bozkávajú sa. Bolo im jedno, kde to bolo. Či už pri raňajkách, na chodbe, počas prestávky, na ihrisku, pri tanci ... Bozkávali sa všade. Remus sa nikdy nebozkával. Veľmi rád by vedel aké to je, ale on jednoducho nemohol. Na tému ,,dievčatá" sa rozprával s otcom už dávno. Bolo to cez prázdniny po ukončení prvého ročníka na Rokforte. Ešte teraz sa mu jasne vybavovali otcove varovania. Veľmi dobre vedel, čo všetko ,,zdedil" tým uhryznutím. Nebol by to priznal, no veľmi ho to trápilo. Bolelo ho, že nemôže byť ako iní chalani v jeho veku. Nemohol sa zaľúbiť, nemohol mať vlastnú rodinu. Nohou kopol do kamienka a ten odskočil na pár metrov. Potom si ju všimol. Stála tam, oblečená v šatách akoby utkaných z hviezdneho prachu, krásna a žiarivá ako strieborný mesiac. Tmavé vlasy mala vypnuté na temene hlavy striebornou sponou, a keď sa k nemu otočila a usmiala sa naňho, mal pocit, že sa mu roztopilo srdce.
,,Ahoj," pozdravila ho a odvrátila svoj zrak od okna. Uhladila si záhyb na šatách, len aby skryla svoje rozpaky. Tak dlho túžila po tom, aby ho raz zastihla osamote ... za celé tie roky ... no podarilo sa jej to až teraz. Najprv si myslela, že by sa možno mohol osmeliť on, ale ona ho poznala. Bol rovnako hanblivý a tajnostkársky ako ona. A to sa jej na ňom práve páčilo, že nebol ako iní chlapci.
,,Ahoj, Jinzy," hlesol a bol rád, že je chodba len matne osvetlená a ona nemôže vidieť rumenec, ktorý mu sfarbil tvár. ,,Ty nie si na večierku?"
,,Nie, nemám partnera," odvetila popravde, no zháčila sa, lebo nechcela, aby to vyzeralo tak, že tu čaká akurát naňho. Vlastne bola na ceste späť do klubovne. To, že ho stretla, považovala za šťastnú náhodu.
,,Dnes večer ti to veľmi pristane," zašepkal a potom stíchol. Akoby nemohol uveriť, že naozaj povedal nahlas to, čo si myslel.
,,Ďakujem, Remus," hlesla hanblivo. ,,Aj ty vyzeráš dobre," vrátila mu kompliment. Vždy sa jej páčil. Aj napriek tomu, že jej kamarátky húdli, že je divný a tiež sa im nepáčili tie jazvy, čo mal na tvári. Pre ňu bol dokonalý vo všetkých smeroch.
Hudba hrala dosť hlasno a vytvárala príjemnú, romantickú atmosféru. Jinzy sa nadýchla, elegantne sa uklonila a vzhliadla k nemu z úklonu.
,,Smiem prosiť?" opýtala sa nesmelo, pričom jej napadlo, že ak ju odmietne, tak sa parádne strápnila. Ale Remus to našťastie nespravil.
Pristúpil k nej so zatajeným dychom. Aj srdce mu prudko búšilo, akoby mu chcelo vyskočiť z hrude. Podal jej ruku a chytil ju okolo pása. Začali tancovať, hľadiac si do očí. Obaja boli ako zhypnotizovaný. Nevedeli sa od seba odpútať. Hudba hrala ďalej a oni tancovali na chodbe ako v omámení. Ani jeden z nich nechcel prerušiť to krásne ticho, akoby sa báli, že čaro tej chvíle raz a navždy pominie. Keď hudba dohrala, zastali aj oni, no zotrvali v tanečnom objatí.
Jinzy sa osmelila a natiahla ruku k jeho tvári. Pohladila ho a skôr ako si Remus uvedomil, čo sa deje, vypla sa na špičky a pobozkala ho.
Remus na pár sekúnd prestal aj uvažovať. Bozk trval síce krátko, ale bol preňho nezabudnuteľný. Neboli to také bozky, aké si vymieňali James s Lilly pri každej možnej príležitosti. Tento bol iný. A on to vedel. Hovoril nemými slovami tlčúceho srdca, spieval o nevypovedaných, zakázaných citoch, o nevinnosti a o odvahe.
Remus bol rád, že hneď potom utiekla. Nezvládol by, keby ju musel odmietnuť. Lenže musel by to spraviť. Nemal inú možnosť.

Pár dní pred koncom siedmeho ročníka James zistil, že niekde stratil ich Záškodnícku mapu. Ale veľmi to neľutoval, pretože mu aj tak už na nič nebola. V ten deň si dal Siriusa, Remusa, Jamesa, Lilly i ďalších zavolať Dumbledore a skúšal ich naverbovať do organizácie, ktorú pomenoval Fénixov rád. Všetci vedeli o Temnom pánovi a jeho rastúcej moci. Rovnako vedeli, že je potrebné ho zastaviť. Aj Remus podobne ako iní súhlasil. Aj tak nevedel, či sa mu podarí zohnať si inú prácu, pretože bol vlkolakom a s tými sa nikto nechcel naťahovať. Každý sa im len vyhýbal. Bol Dumbledorovi vďačný viac ako ktokoľvek iný. A nechcel ho sklamať. Ani zradiť jeho dôveru. Preto sa rozhodol hneď. Inú prácu by aj tak určite len ťažko našiel.
S Jinzy sa viac nestretol. Nezazrel ju, ani keď nastupoval do vlaku v Rokville, ani keď z neho naposledy vystupoval v Londýne. Bol sklamaný. Veľmi ju túžil zazrieť. Aspoň naposledy.



- o pár rokov neskôr:



Remus sa bezcieľne túlal tichým, nočným mestom. Bolo 10. marca a on mal dnes 30 rokov. No prvý raz v živote nemal s kým osláviť svoj sviatok. Nemal už nikoho. Jeho otec vydýchol sotva pred mesiacom a pobral sa tak za matkou, ktorá zomrela pred sklonkom minulého roka. Zastal na moste vedúcom cez rieku a zahľadel sa do kalných vôd Temže, v ktorej sa na pokojnej hladine zrkadlilo celé nebo. Spomenul si na Jamesa a Lilly a ich nezmyselnú smrť. Zabil ich samotný Voldemort, sotva štyri roky po ukončení Rokfortskej školy. Skrývali sa, no niekto ich prezradil. Všetci upodozrievali Siriusa. Aj Remus vedel, že on bol strážcom ich tajomstva. A predsa ich zradil. Nikdy by si nebol ani len pomyslel, že je schopný takej podlosti. Hoci už predtým vyviedol zopár nerozvážností, všetci mu verili. Ale on ich zradil. Vtedy sa všetko zmenilo. Smrť a samota ho obklopili v svojej desivej náruči. Tieto dve veci na živote naozaj neznášal. Ostal celkom sám. James i Lilly mu veľmi chýbali. Koľkokrát si povedal, že navštívi malého Harryho, ale vždy to nakoniec zamietol. Nevedel ako by zniesol pohľad naňho. Zlomilo by ho to? Netušil. Vedel však, že sa raz stretnú. Cítil to kdesi hlboko vo svojom vnútri.
Dnes to bolo tiež aj pár rokov, čo zomrel Peter. Vlastne, čo bol zavraždený. Nikým iným ako Siriusom Blackom. Pravda, všetko sa to stalo v neskorej jeseni, ale Remus si na priateľov vždy najradšej spomínal práve v tento svoj sviatok. Vždy sa rozpamätúval, aké s nimi stváral bláznovstvá, počítal, koľkokrát boli po škole a uvažoval, aké všelijaké tresty dostávali. Koľko bodov im strhávali. Nepomohlo ani to, že ho v šiestom ročníku spravili prefektom, aby im šiel príkladom.
Remus sa smutne usmial. Nikdy by si nebol pomyslel, že príde o všetkých naraz. Sirius, hoci ešte žil, bol preňho mŕtvy. Navždy. Nielen, že mohol za smrť Jamesa a Lilly, ale zabil aj Petra. Našli len jeho prst. Jeho vražda bola najbrutálnejšia. A teraz hlivel v Azkabane. Remus o tom mieste počul veľa chýrov. Nikdy tam nebol, ani Azkaban v živote nevidel, ale vedel, že ho strážia odporné bytosti - dementori, a že sa nachádza niekde v Severnom mori. Muselo to byť desivé miesto. Ale veril, že Sirius bol spravodlivo odsúdený.

Jeho pohľad zablúdil k mesiacu. Zajtra mal byť spln. Preto sa cítil taký slabý. A aj v práci mu padali z rúk i tie najľahšie knihy. Šéf mu dal našťastie voľno a tak sa zvyšok dňa len túlal. Svoju prácu mal rád. V čarodejníckom svete si dlho nemohol zohnať platenú robotu a tak sa rozhodol, že to skúsi v svete muklov. A podarilo sa. Majiteľ jedného antikvariátu sa nad ním zrejme zľutoval. Ale neoľutoval to, pretože Remus bol naozaj sčítaný a bol preňho osožný.
Premiesnil sa domov a z malej skrinky si vybral úzku fľaštičku s modrastou tekutinou. Protivlkolačí elixír. Pánovi Damoclesovi Belbymu sa po dlhých rokoch skúmania podarilo to, čo sa nepodarilo jeho mame. Vyrobil protivlkolačí elixír. Bola to modrastá tekutina s horkou chuťou. Premenu na vlkolaka síce zastaviť nedokázala, ale aspoň poskytovala úľavu pri premene. Po jej požití strávil pokojnú noc, bez ďalších rán a bez toho, aby musel ubližovať sám sebe. Jeho myseľ bola čistá a pokojná.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.