Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dotkni sa prstom hviezd - 3. a 5. kapitola

24. 9. 2010

3. kapitola

Hrdina?!

 

Severus si útrpne vzdychol. Nechcel byť naschvál hrubý, ani nevďačný, ale stále tomu nemohol uveriť.
,,Ako je možné, že žijem?!" pýtal sa sám seba v duchu a mimovoľne sa dotkol miesta na krku, kde sa mu zahryzol Nagini. Bruškami prstov hmatkal opatrne, ale necítil nič. Okrem malého červeného fliačika nenašiel žiadnu hmatateľnú stopu po nedávnom haďom útoku.
,,Nedávnom?" zamračil sa. Nemal ani najmenšiu predstavu o tom, ako dlho bol v bezvedomí. Pohľadom zablúdil k novinám ležiacim na stole.
,,3. júla 1998," prečítal si a v duchu rátal ako dlho o sebe ,,nevedel." Bolo to päť - šesť dní. Tak rád by vedel, čo sa vlaste stalo.
,,Mám sa jej opýtať?" uvažoval v duchu, hrajúc sa s kávovou lyžičkou, ktorú zamyslene obracal v prstoch. Jeho pohľad zablúdil k dievčine stojacej pri drese. Bola k nemu otočená chrbtom a umývala riad od raňajok.
,,Čudné," napadlo Severusovi. ,,Očividne nemá domáceho škriatka. Ale prečo si ten riad jednoducho nezačaruje, aby sa umýval sám?" pokrútil hlavou a odkašľal si.
,,Slečna Blythová?" ozval sa a hľadel ako si utiera mokré ruky do farebnej, kockovanej utierky.
,,Áno, pán profesor?"
,,Už ním nie som, takže to oslovenie nepoužívajte," odvrkol podráždene a Ariana len prikývla uvažujúc, ako ho má teda oslovovať. Veľmi pochybovala o tom, že by to prežil, keby ho oslovila jednoducho ... Severus.
,,Rád by som vedel, ako ... ako je možné, že žijem? Zachránili ste ma?" musel sa to opýtať. Už len kvôli tým strašným snom, ktoré ho po nociach mátali. A tiež ho netešila predstava, že má byť znova niekomu zaviazaný.
Ariana podišla bližšie a sadla si za stôl. Bola z neho stále dosť nervózna a nechcela, aby si to všimol. Zo všetkých síl sa usilovala pôsobiť normálne.
,,Neviem, či viete, ale pracujem ako praktikantka v nemocnici u Sv. Munga," začala a Severus prikývol, neodpustiac si poznámku.
,,Vyzeráte na to," zahundral s prižmúrenými očami.
Ariana sa zarazila, ale nepovedala nič. Miesto toho znervóznela ešte viac.
,,V to ráno po boji ste sa tam zrazu objavili."
,,Ako objavil?" opýtal sa začudovane.
,,Myslím, že vďaka fénixovi. A rovnako jemu vďačíte za to, že ste nažive. Keď ste sa dostal do nemocnice, boli ste už mimo nebezpečia, hoci ste boli stále v bezvedomí. Pán minister a Harry sa tam objavili len chvíľu po vás. A keď sa dohadovali, kam vás ukryjú, kým sa nevyliečite a kým neočistia vaše meno, ponúkla som im môj dom. Dúfam, že vám to neprekáža, pán profesor." Vôbec si neuvedomila, že ho znova oslovila tak, ako si to neželal a radšej zmĺkla. Zdalo sa však, že to nepostrehol. Bol ponorený do svojich myšlienok.
,,Nie, vôbec," zaklamal. Nechcel tu byť. Nemal tu čo robiť. Odľahlo mu však, že jej nie je zaviazaný za záchranu života. A to, že sa oňho starala tých pár dní, jej ľahko finančne vynahradí.
,,Ešte dnes odídem," povedal napokon.
,,Čo?!" opýtala sa zmätene.
,,Máte problémy so sluchom, slečna Blythová?" precedil uštipačne pomedzi zuby.
,,Nie," odvetila cítiac ako ju zalieva rumenec. ,,Len som si myslela, že ste sa s ministrom na niečom ..."
,,Do toho sa nestarajte!" zahriakol ju chladne. ,,Nie je to vaša vec!" Severus sa rozčúlil. Nechcel tu byť už ani minútu a nechať sa obskakovať nejakou neschopnou osobou. Veď napokon, bol v poriadku a vedel, čo sa dozvedieť chcel.
,,Ale ..." skúsila namietnuť, no zastavil ju.
,,Odchádzam," povedal už pokojnejšie, no o to viac rozhodne. ,,Je to moje posledné slovo."
Vstal od stola, ale zrejme to urobil dosť prudko, lebo sa mu zatočila hlava. No otriasol sa a vykročil, rozhodnutý opustiť tento dom hneď teraz. No ďaleko sa nedostal. Sklátil sa medzi dverami a ostal ležať natiahnutý na zemi.
Ariana vystrelila od stola a pobehla k nemu. Nebol v bezvedomí. Rukami si držal hlavu a zrakom sa pokúšal zaostriť.
,,Ste v poriadku?" opýtala sa pomáhajúc mu na nohy.
,,Zdá sa," zavrčal, cítiac sa nesmierne trápne.
,,Naozaj by ste tu mali ostať aspoň do pozajtra. Tak ako ste sa s ministrom dohodli," napomenula ho. Čakala, že znovu začne zúrivo namietať, ale nie. Nechal sa pokojne odviesť do izby a kým ho prezerala, bol celý čas ticho.
,,Ak by vám to nevadilo, rád by som sa okúpal," nadhodil po tom, len čo ho prehliadla a ona s úsmevom prikývla. Zrejme sa už cítil lepšie.
,,Poďte za mnou. Ukážem vám kde je kúpeľna a pripravím vám všetko potrebné."
Keď vstával z postele, všimol si jej ryšavú mačku. Hľadela naňho z kúta izby akosi nedôverčivo. Akoby tušila, že od plánu opustiť tento dom pri prvej možnej príležitosti neupustil. Keď konečne osamel, pustil si do vane vodu. Nastavil si požadovanú teplotu a kým sa vaňa napĺňala teplou vodou, on sa na seba zamračene díval v zrkadle visiacom nad umývadlom. Rukou si pošúchal bradu. Na tvári mu vyrašilo niekoľkodňové strnisko. Všimol si, že Ariana mu na umývadle nechala aj veci na holenie. Neváhal a kým sa mu naplnila vaňa, oholil sa. Hneď sa cítil lepšie.
,,Skoro ako človek," pomyslel si a uškrnul sa. Keď sa nahý ponoril do voňavého kúpeľa, spokojne sa usmial.

Ešte v ten večer mu Ariana oznámila, že by sa zajtra rada zúčastnila pohrebu priateľky, ale musela sa opýtať, či mu to nebude prekážať. Neprekážalo. Mal svoj program. Chcel odtiaľ konečne vypadnúť. No malo to malý háčik. Za ten svet nevedel nájsť svoj prútik, hoci si jasne spomínal, že pri jej odchode ležal na nočnom stolíku vedľa postele.
Dve hodiny strávil jeho hľadaním a nakoniec to vzdal. Jej mačka sedela rozvalená v svojom koši a spokojne ho sledovala. Vlastne sa mu zdalo, že sa na ňom dobre zabáva a vysmieva sa mu popod fúzy.
,,Začína sa z teba stávať paranoidný hlupák, Severus!" vynadal si vzápätí.
Po ďalšej nudnej pol hodine sa rozhodol pre malý prieskum domu. Už si ani nevšímal mačku, ktorá ho nasledovala všade kam sa pohol.
Jeho spálňa bola na prízemí. Bola to celkom pekná izba, i keď jeho vkus bol predsa len iný. Okno nebolo veľké a bolo otočené na západ, takže sem po väčšinu dňa svietilo slnko. Nerušený výhľad do záhrady hatila jemná biela záclona, obrúbená tmavomodrým závesom, z ktorého viseli strapce. Pod oknom bol toaletný stolík. Ležalo na ňom rovnako tmavomodré prestieranie a hrebeň. Už skôr ho napadlo, že to vyzerá ako niečia spálňa, čo jasne potvrdzovala aj manželská posteľ stojaca kolmo k stene susediacej s oknom. Pozdĺž dvoch zvyšných stien bol nábytok zo svetlého dreva s kovovými úchytkami. Lenže túto izbu Severus už poznal. Strávil v nej predsa zopár dní. Oproti jeho izbe bola ďalšia hosťovská a tá susedila s pomerne rozľahlou kúpeľnou zariadenou v zelených odtieňoch farby a so salónom, kde podľa neho zrejme prijímali návštevy. Jeho však zaujali dvere na konci chodby. Boli tmavé, z ťažkého, dubového dreva. Zámka i kľúč, ktorý v nich sedel bol mosadzný, starodávny a zložito vypracovaný.
Stisol kľučku, no nič sa nestalo. Bolo zamknuté. Chvíľu tam len tak postával a uvažoval, či má alebo nemá vojsť. Vrhol podráždený pohľad na mačku, ktorá ani nepípla, len ho pozorovala tými obrovskými jantárovými očami.
,,Ak by nechcela, aby som tam chodil, povedala by mi niečo, nie?" zašomral a otočil kľúčom v zámke, no viac už nestihol. Práve vtedy sa totiž vrátila Ariana a on sa nebadane odplížil späť do svojej izby.
Bola oblečená v čiernom a bledú tvár mala ešte mokrú od sĺz. Nechcel ju rušiť. Radšej sa teda tváril, že tam nie je a v pokoji si dočítal Denného proroka. Nevšimol si však krátky článok, ktorý oznamoval, že súdne pojednávanie s Luciusom Malfoyom bolo zrušené, pretože zmizol.
Dalo by sa povedať, že večer mali tichú domácnosť, hoci sa každý z nich cítil úplne odlišne. Severus sa tešil na svoj zajtrajší odchod domov a ona bola stále smutná a mĺkva. Keď sa Severus vrátil po večeri do svojej izby, jeho prútik ležal na mieste, kde ho videl naposledy. Tentoraz ho vzal k sebe a už ho nepustil z dosahu ruky.

Ariana sedela na podobločnici v svojej izbe a hľadela von oknom do tmavej noci. Rozmýšľala nad mnohým, ale aj tak sa väčšina jej myšlienok krútila okolo muža, ktorý obýval jednu z hosťovských izieb jej domu. Severus Snape, jej bývalý profesor a prvý muž, do ktorého bola kedy zamilovaná. Napriek jeho zlostnej, výbušnej povahe i napriek všetkým tým chýrom, ktoré o ňom kolovali. Jej dievčenské sny o ňom neprestajne spriadali striebristé nitky tých najkrajších predstáv, aké len mohlo mladé dievča mať. Ale nebola naivná, aby nevedela, že sú to len sny, ktoré odvanie vietor času.
Ešte aj dnes si spomínala celkom jasne na ten deň, kedy ho začala vnímať ako svojho hrdinu. Bola v šiestom ročníku na Rokforte, keď sa to stalo. V ten deň jej prišiel list od starých rodičov. Jej matka a otec tragicky zahynuli. Zobralo ju to. Ale nie až tak, ako by azda malo. S rodičmi si nikdy veľmi nerozumela. Jej otec bol mukel a matku len trápil. A ona jej to vyčítala. Nikdy celkom dobre nepochopila dôvod, prečo sa vzali. V ten večer si prosto potrebovala urovnať myšlienky a šla sa prejsť. Vonku bolo celkom príjemne a ona sa vybrala až k čiernemu jazeru. Sadla si na skalu a vychutnávala si pohľad na zapadajúce slnko, keď opodiaľ čosi šuchlo a ona sa zľakla. Chcela odísť, no zacítila ako sa jej čosi mokré a studené omotalo okolo pravého členka na nohe. Nestihla sa však ani spamätať a po mocnom trhnutí sa ocitla bruchom na zemi. Hoci bola vystrašená, nestratila duchaprítomnosť. Načiahla sa za svojím prútikom, lenže ,,pani Šťastena" od nej zrejme odvrátila pohľad. Prútik ležal pri skale zaseknutý medzi bielosivými okruhliakmi.
Zakvačila sa teda prstami do trávy a kopala nohami snažiac sa zbaviť toho tovra, ktorý ju vťahoval do vody. Ale bolo to silné. Keď sa jej namočili topánky, prepadla panike a začala kričať o pomoc z plného hrdla.
Už sa jej zdalo, že toto bude jej hodina smrti, keď sa odniekiaľ zjavil tmavý tieň a ona začula ako vyslovil zaklínadlo a potom ďalšie a ďalšie, pretože ten červeno - čierny tvor sa vymrštil z vody, odhodlaný nevzdať sa svojej koristi tak ľahko. Počula ako nahnevane prskal a sypel a počula zúrivý šplechot vody.
Bola už po pás v jazere, keď ucítila, ako zovretie povolilo. Vtedy sa k nej načiahla čiasi teplá ruka a stiahla ju do bezpečia.
,,Pre Merlina! Čo ste to tu vyvádzali!" ozvalo sa prísne, ale ona sa len uľahčene usmiala, hoc sa celá neovládateľne triasla.
,,Nič zvláštne. Chcela som sa iba prejsť, keď sa to zrazu objavilo a strhlo ma to na zem. Čo to vlastne bolo, pán profesor?" opýtala sa hľadiac do nahnevaných čiernych očí, drkotajúc zubami.
,,Mornarus Regius, alebo Mornár kráľovský. Jeden z najväčších a najjedovatejších hadov," odvetil a zahľadel sa na teraz pokojnú hladinu Čierneho jazera. ,,Neuhryzol vás, však?" opýtal sa len pre kontrolu, no i sám vytušil, že ak by to tak bolo, teraz by sa s ním už nerozprávala.
Ariana sa prebrala zo snívania, keď cez škáru v pootvorenom okne do izby vnikol vánok a zahasil plameň sviece. Zavrela okno a zbystrila pozornosť. Z dola sa k nej niesli akési podivné dunivé zvuky.

,,Čo to tam ten chlap vyvádza?!" zahundrala. Už toho mala akurát tak dosť. Nespomínala si, že by mala niekedy tvrdohlavejšieho pacienta ako bol on. Z dola sa k nej donieslo vzápätí zúfalé miauknutie jej miláčika.
,,Zbláznili ste sa?!" oborila sa naňho, odsotiac ho. Keď zišla dole, videla ako vrhá po jej mačke nejaké kliatby a ona pred nimi uskakovala. No nie vždy sa jej to zrejme podarilo, pretože z ryšavého kožúška sa jej dymilo.
,,Tá vaša chlpatá obluda ma poškriabala!" zvreskol a ukazoval jej obe ruky.
,,To ešte nie je dôvod na to, aby ste jej ubližovali! Ste blázon!" zvolala nahnevane a s mačkou schúlenou v náručí o krok ustúpila.
,,Zato vy ste bláznivá šarlatánka! Pche! Vraj praktikantka! Kto vie, čo ste tu do mňa hustili, kým som nebol pri vedomí!" rozčuľoval sa.
Ariana naňho hľadela s vytreštenými očami. Nazval ju bláznivou šarlatánkou!
,,Vypadnite! Okamžite opustite môj dom!" tentoraz už kričala na plné hrdlo.
Jeho tvár skrivil posmešný úškrn. ,,S radosťou!" len čo to povedal, jeho čierny habit za ním zavial ako tmavý mrak. Odmiestnil sa.

Ariana sa stále triasla. Lomcoval ňou taký hnev, že sa nedal opísať slovami.
,,Netopier jeden bláznivý!" zahundrala a upriamila pozornosť na mačku.
,,Si v poriadku, Spína? Neublížil ti?"
Mačka len spokojne zapriadla a svoje zlatohnedé oči vrhla na ebenový prútik, ležiaci v kúte chodby.
Len čo Ariana zložila mačku na posteľ, tá si začala lízať zasiahnuté miesta, aby na svojom kožúšku napravila napáchanú škodu a ona, ešte stále nazlostená sa šuchla pod perinu. Hľadiac na Spínu rozmýšľala, čo také sa vlastne stalo, že ho jej mačka poškriabala. Lenže ani tých pár škrabancov nebol dôvod na to, aby zahlušil jej mačku.
Neprešlo však ani päť minút a z dola sa znova začali ozývať tie zvuky. Najprv nejaký čudný škripot a potom buchnutie. A po chvíli ďalšie a ďalšie. Ariana sa už vážne naštvala.
,,Ak si ten nadutec myslí, že je vtipný, veľmi sa mýli! Za dobrotu, na žobrotu!" šepla hnevlivo a odkopla paplón tak, že zmietol aj Spínu, ktorá sa na ňom usalašila rovno na zem. Schmatla svoj prútik a rútila sa po schodoch ako bohyňa pomsty, pripravená spraviť so Snapa hoc aj skutočného netopiera.
Všade bola tma. Len spod dverí, ktoré mávala väčšinou zamknuté presvital úzky pás tlmeného svetla. Potichu našľapovala k dverám a bez rozmýšľania stisla kľučku, vojdúc dnu.
,,Profesor? Ste tu?" ozvala sa a vstúpila dnu. Nik jej neodpovedal.
Všimla si knihy vyhádzané z políc a zamračila sa. Bol tu neporiadok.
,,Tak preto si ho poškriabala," zamrmlala si spokojne popod nos a zohla sa, aby uložila knihy späť na svoje miesto. Práve vtedy jej mačka odo dverí varovne zamraučala a keď sa Ariana chcela otočiť, zasiahol ju prúd zeleného svetla a miestnosťou sa rozľahol mužský hlas zvolajúc: ,,Crucio!"


4. kapitola

Niečo predsa zmizlo!

 

 

Ariana vykríkla. Telo jej zachvátili neznesiteľné kŕče mučivej bolesti. V ušiach jej stále znelo to jediné slovo, ktorým ju ten neznámy teraz obládal.
,,Crucio!" A on sa len zachechtal, spokojný sám so sebou. Zrušil kúzlo a ona dopadla na zem. Celá sa triasla od vypätia a len nejasne vnímala mužove slová.
,,Kde je ten denník?"
Jeho hlas bol chladný a jeho modré oči ľadové. Zamrazilo ju. Rýchlym pohybom sa k nej zohol a v dlani zovrel jej hustú záplavu vlasov. Šklbol rukou, až Ariane vyhŕkli do očí slzy.
,,Kto ste? Čo chcete?" spýtala sa trhane. Jeho tvár bola od tej jej vzdialená teraz len zopár centimetrov, keď jej znova mykol vlasmi a zasypel do tváre.
,,Chcem denník!"
Nevedela kto to je, pretože tvár mu z väčšej časti zakrývala lesklá strieborná maska.
,,Aký denník?" opýtala sa vystrašene. Nemala poňatia o čom to ten chlap rozpráva.
,,Hlupaňa! Mňa neoklameš!" zavrčal a s ďalším silným myknutím ju odsotil. Znova proti nej otočil svoj prútik.
,,Crucio! Veď ja ti rozviažem jazyk!" zvolal zlostným hlasom a spokojne sa díval ako ju jeho kliatba zovrela vo svojej trýzniacej náruči a ona sa krútila na zemi v neznesiteľných kŕčoch prosiac ho, aby prestal.
,,Expelliarmus!" zvolal Severus namieriac svojím ebenovým prútikom na muža zahaleného od hlavy po päty. Odhodilo ho o pár metrov dozadu a on s tupým buchnutím narazil do steny a ostal ležať na podlahe s hlavou vyvrátenou nabok.
Severus nemal poňatia, o čo tu išlo, ale to teraz nebolo dôležité. Bol síce poriadne naštvaný, keď zistil, že zasa niekde zapotrošil svoj prútik, ale teraz ho to už vôbec netrápilo. Práve naopak. Zdalo sa, že prišiel práve včas.
Pristúpil k Ariane, ktorá sa vysilená zviechala zo zeme.
,,Ste v poriadku, slečna Blythová?"
Ariana neodpovedala. Necítila sa dobre. Točil sa s ňou celý svet. Stále sa celá triasla a aj jazyk akoby jej zdrevenel.
Ani jeden z nich si nevšimol, že ten záhadný muž sa prebral a čosi si chvatne strčil do vrecka svojho plášťa z najspodnejšej police.
,,Ale, ale," ozvalo sa z miesta, kde ostal ležať v kúte po zasiahnutí kliatbou, no teraz už stál a oprašoval sa. ,,Ako je možné, že najväčší klamár a zradca prežil?"
V mužovom hlase sa niesli stopy nefalšovaného prekvapenia i záujmu.
Severus sa postavil pred Arianu a prútikom mieril na vlámača, pripravený brániť sa. Snažil sa rozoznať ten hlas, ale spoza tej masky znel dosť neprirodzene.
,,Poznáme sa?" nadhodil Severus snažiac sa zistiť jeho totožnosť.
,,Neodpovedal si mi na otázku. Ani ja teda neodpoviem na tvoju," odvetil stroho a mávol prútikom.
Lenže Severus vyslal protikúzlo a cudzincovu kliatbu odrazil. Útočili proti sebe hodnú chvíľu, keď sa vlamačovi podarilo uniknúť. Stalo sa to všetko tak nečakane! Severus sa ho usiloval odzbrojiť, no už od začiatku vedel, že jeho súper nie je žiaden zelenáč. Skôr by bol dal ruku do ohňa za to, že ten, ktorý stál oproti nemu je ostrieľaný smrťožrút.
Len čo vyslovil kúzlo, ktoré malo toho maskovaného muža odzbrojiť, on si vyčaroval štít. Severusove kúzlo sa od neho odrazilo a zasiahlo Arianu, ktorú to odhodilo dozadu. Prekvapene vykríkla a hlavou naraziac do stola sa viac neprebrala.
,,Pozrime sa na to," uškrnul sa posmešne muž spod kapucne. ,,Bude ďalšia, ktorá zomrie, pretože si zlyhal?"
Severus sa rozzúril. Vedel, že tým myslel Lilly. Teda vedel, čo preňho znamenala. Lenže kto to bol?
Miestnosťou sa rozľahol jeho smiech a vzápätí sa odmiestnil. Severus sa udýchaný otočil k Ariane a tlmene zaklial. Ležala skrútená na boku pri masívnom písacom stole. Zohol sa k nej a opatrne ju obrátil na chrbát. Jej dlhé vlasy mu prikryli na malú chvíľu ruky ako hodvábny závoj. Červené ústa boli pootvorené a z nosa i čela sa rinul tenký pramienok krvi.
,,Episkey!" zvolal a ošetril jej drobné ranky. Všimol si jej prútik ležiaci na stole, pod ktorým ležala aj ona. Zrejme ju ten chlap zastihol nepripravenú. Ale aj tak mu nešlo do hlavy, prečo sa nebránila potom, ako prišiel a nepomohla mu. Keby to bola spravila, určite by ho dostali a on by neušiel.
,,Ariana," snažiac sa ju prebrať, jemne ju potľapkal po lícach.
,,Načisto ste potratili rozum?!" ozvalo sa mu spoza chrbta a on sa strhol. Neznámy ženský hlas ho vytrhol zo zamyslenia. Prekvapene sa díval na ženu v pokročilom veku. Vlastne, zízal na jej ducha.
,,Čo ... prosím?" vyjachtal.
,,Ako ju to kriesite? Do cukrového brka! Slovo džentlmen sa vo vašom slovníku nenachádza, čo chlapče?!" oborila sa naňho a tresla ho po hlave svojou priesvitnou kabelkou, ktorá mu však nijako neublížila. ,,Máte prútik, použijte kúzlo! Bude to jemnejšie ako to vaše boxovanie po jej tvári!" hundrala.
Severus chtiac - nechtiac poslúchol. Aj tak to hodlal spraviť. No prv ako čo i len stihol zdvihnúť prútik, ozval sa niekto iný.
,,Hestia, prosím ťa, nebuď k tomu mládencovi taká tvrdá!" zahundral sivovlasý čarodejník, ktorého portrét visel nad čiernym mramorovým kozubom.
Severus sa len začudovane zamračil a opäť venoval všetku pozornosť dievčine.
,,Ennervate!" šepol a čakal.
Ariana sa pomaly preberala a on na ňu hľadel s výčitkami svedomia.
,,Ako vám je?" ozval sa a sledoval ako si sadá a držiac si rukami hlavu sa zmätene otáča za jeho hlasom.
,,Áno, áno, ako ti je, dušička?" opýtala sa starenka vznášajúca sa hneď vedľa Snapa.
,,Profesor? Starká?" šepla a zaklipkala očami. No nič sa nedialo. Tma, ktorá ju obklopila po prebratí sa, ju neopustila.
,,Ja ... ja vás nevidím," hlesla a v očiach sa jej zaleskli slzy. ,,Čo sa to stalo?" rukou sa opatrne načahovala pred seba hľadajúc nejaký záchytný bod.
,,Nevidíte?" ozval sa Severus prekvapene.
,,Nie! Nevidím! Nevidím vôbec nič!" šepla zúfalo a pokúšala sa vstať.
,,Mala by ísť na vyšetrenie," nadhodila starenka hľadiac znepokojene na Snapa a starec z obrazu len súhlasne prikyvoval.
,,S ním nepôjdem nikam!" namietla zlostne Ariana a vytrhla sa mu, keď jej chcel pomôcť vstať.
,,Nie? A ako sa tam potom chcete dostať?" opýtal sa ironicky Severus.
,,To vás trápiť nemusí!" odsekla vzpurne a založila si ruky v bok.
Severus sa musel uškrnúť. Oblečená v svetlomodrej nočnej košeli, s rozviatymi, strapatými vlasmi a s rukami založenými v bok vyzerala ako divožienka.
,,Ideme," povedal tónom, ktorý nezniesol žiadne námietky. Objal ju, pretože sa jednostaj neposlušne mykala a premiestnil sa s ňou do nemocnice.
,,Muž činu," zahundrala spokojne babička pokyvujúca hlavou.
,,Skoro ako ja," usmieval sa samoľúbo jej manžel z portrétu, na čo si starká len posmešne odfrkla.

V nemocnici bol pokoj. Severus zamieril s Arianou na štvrté poschodie. Na malú chvíľu však zastali na prízemí, lebo si uvedomil, že dievča má na sebe iba nočnú košeľu a nepotešilo ho ani zistenie, že je bosá. No aspoň jej prehodil cez plecia svoj plášť. Nenamietala. Nahnevane si ho obliekala nadávajúc mu do nevďačných grobianov. Na štvrté poschodie ju niesol v náručí, keďže bola bosá a ona sa zaťala. Radšej by šla po vlastných, no nebola s ním rozumná reč. Ale to si v tej chvíli myslel aj on o nej.
Ariana mala šťastie, lebo dnes mal nočnú službu ošetrovateľ z jej oddelenia. Starší muž v karmínovom habite a s lorňonom na oku ich zvedavo privítal. Paracelsus De Chauilac. Len čo ju prehliadol, zatváril sa nespokojne. Vlastne sa tak tváril celý čas. Severusovi sa vôbec nepozdával, ale bolo očividné, že to dievča si jeho rady ako i vedomosti váži.
,,No, moja milá," usmial sa nakoniec. ,,Zdá sa, že vaša nevidomosť je len dočasná. Zrejme je to následok toho nárazu, čo ste mi spomínali."
Severus videl, ako zaťala päste a bezmocne si vzdychla. No i uľahčene. Znamenalo to, že predsa len to nie je také strašné ako sa jej sprvu zdalo.
,,A ako sa to dá liečiť?" opýtal sa ošetrovateľa zbrklo. Chcel to mať čo najskôr za sebou.
,,Nijako," mykol nedbalo starší muž plecami. ,,Ono sa to po čase samo upraví. Zrejme bude na vine krvná zrazenina, ktorá v mozgu tlačí na zrakové centrum. Musí sa len vstrebať. A pacientka by mala byť v kľude."
,,Tak to ďakujeme," zahundral Severus. ,,Fakt ste nám pomohli."
Ošetrovateľ sa začervenal a usmial sa. Nepostrehol v jeho hlase sarkazmus, ale Ariana áno a nesmierne ju to zahanbilo.
,,Nevďačný, grobian a ešte aj drzý ako trol!" pomyslela si v duchu. Za tých pár hodín sa jej sny o ňom zrútili ako domček z karát. Naozaj sa jej potvrdilo pravidlo, že človeka spoznáš, až keď s ním žiješ.
,,Svätá pravda!" uznala v duchu. Nie, že by nebola nevďačná. To nie, veď ju znova zachránil. No cítila, že sa veľmi premáha, aby jej pomohol a robí to hlavne z pocitu viny a zo súcitu. Práve toto ju hnevalo.
Keď s ňou Severus kráčal chodbou preč z nemocnice, oslovilo ich pár portrétov. Ju iba pozdravili a zaželali jej skoré uzdravenie, no Severusovi dávali užitočné rady do života. Piere Moliér mu radil ako získa zdravú farbu pleti. Odporúčal mu masku z morských rias a chalúh a minimálne 3x do týždňa aspoň hodinku opaľovania pri sopečnom kráteri. Na to mu protirečila vysoká, štíhla kolegyňa z vedľajšieho portrétu, že na pleť mu stačí aj maska z úhorích ikier, ale mal by niečo spraviť s tými vlasmi a hlavne nosom. A varovala ho pred ,,orlonoschiou," ktorou zjavne trpí a poklopkala si prstom po nose, aby nemal pochýb na čo naráža. A keďže bol podľa nej v poslednom štádiu choroby, čo sa prejavuje hlavne prihlúplym výrazom v tvári a je to strašne bolestivé, dobromyseľne ho varovala pred
skorým odpadnutím nosa. Ariane mykalo kútikmi úsť, keď sa s ňou znova premiestnil do jej domu.
Odniesol ju rovno do postele aj napriek jej protestom, že tam trafí poľahky aj sama, no nepočúval ju. Ako vždy si spravil po svojom. Keď jej zaželal ,,dobrú noc," otočila sa na posteli ukážuc mu chrbát a on konečne odišiel.
Ariana to už nevydržala a rozplakala sa.
,,Prečo práve ja?" šepla plačlivo do tmy. ,,Priniesol mi iba smolu," zahundrala do tmy, mysliac znova sa Severusa. Spína vyskočila na posteľ k nej, schúliac sa jej pri nohách a Ariana napokon zaspala s tvárou zmáčanou od sĺz.

Severus však zaspať nemohol. Trápilo ho príliš veľa vecí a všetky sa točili okolo toho dievčaťa. Vošiel znova do tej izby za ťažkými dverami z anglického duba, lebo odťiaľ počul tiché šepkanie.
Duch starej ženy sa vznášal pri knihovnici.
Bez slova vošiel dnu a poobzeral sa. Bola to dosť veľká izba a väčšina z nej bola zaprataná knihami. Vyzerala ako pracovňa.
,,Tak ako? Čo vám povedali?" opýtal sa starec z obrazu.
,,Bude v poriadku. Po čase sa jej zrak vráti," odvetil, zbierajúc zo zeme knihy a ukladajúc ich do políc.
,,Nie je tu!" zvolala starká a znova zakvílila. ,,Nie je tu!"
,,Ako to?" zvolal aj starec a potom pokojnejšie dodal. ,,Tak ho predsa našiel!"
,,Čo mal nájsť?" spýtal sa zvedavo Severus.
,,Zmizol môj denník. Bola to skôr stará rodinná kronika."
,,A čo v nej bolo?" vyzvedal preskakujúc pohľadom z portrétu na ducha.
,,Cesta, chlapče, cesta," odvetil starec záhadne a jeho huňaté obočie sa stiahlo a čelo mu pokryli ustarostené vrásky.

 

5. kapitola

To, čo malo ostať utajené

 

Severus si sadol do kresla a oprel sa. Bolo pohodlné. Až teraz si všimol, že celá pracovňa bola zariadená v odtieňoch zelenej a striebornej. Nábytok bol z tmavného dreva. Uprostred bol mohutný stôl, no celej miestnosti dominoval kozub a samozrejme tá obrovská zbierka kníh. Severus si všimol názvy tých, ktoré zdvihol zo zeme. ,,Maste na kožné choroby," ,,Dezinfekčné tinktúry," ,,Elixíry a ich použitie," ,,Účinné antidoty" a mnohé iné. Niektoré z tých kníh mal aj vo vlastnej zbierke, ale tu boli aj oveľa staršie a vzácnejšie knihy, ktoré by si aspoň rád prečítal. A zbadal aj motív, ktorý bol vyobrazený na zelenom koberci. Po jeho obvode sa krútil strieborný had.
,,Predpokladám správne, ak poviem, že ste chodili na Rokfort a patrili ste do Slizolinskej fakulty?" zahľadel sa na portrét zasadený v zložito vypracovanom striebornom ráme a až teraz si lepšie obzrel muža, ktorý tam sedel v kresle. Podľa jeho odhadu mohol byť strednej postavy. Líca mal červené a zdobili ich bokombrady. Nos mal tak trochu tvar ako uhorka. Jeho zelené oči prezrádzali nielen bystrosť a múdrosť, ktorou ovplýval, ale i zmysel pre humor, ktorý v ňom driemal. Napriek tomu nebolo pochýb, že sa jednalo o aristokrata, čo zasa prezrádzalo jeho vystupovanie.
Jeho manželka sedela v kresle oproti Severusovi a tiež si ho veľmi pozorne prezerala. Keby mu nevynadala a netresla ho po hlave tou otrasnou kabelkou - hoci mu tým nijako neublížila - myslel by si o nej, že je to celkom milá, stará dáma. No zrejme nebola. Hľadela naňho spoza rámov svojich okrúhlych okuliarov a on sa nemohol zbaviť pocitu, že vyzerá ako sova. Tak trochu mi pripomínala Sibylu Trelawneyovú, profesorku veštenia. Akurát, že jej neviseli na krku ani šály, ani korálky.
,,Ste celkom bystrý a asi dobrý pozorovateľ, chlapče," utrásila stará dáma.
,,Madam, dovoľte, aby som vás upozornil na jednu maličkosť," veľmi sa snažil, aby to neznelo podráždene. ,,Budem mať čoskoro štyridsať. Už nie som žiaden chlapec."
Starý pán na obraze sa len usmieval popod svoje mrožie fúzy. Dobre sa na nich zabával.
,,Iste, hmh ... a stále slobodný? Vyhovuje vám, že ste ostal ,,na ocot"?" opýtala sa a zahľadela sa naňho tak uprene, že mal chuť skryť sa pred jej pohľadom.
,,Chlapom sa nevraví, že ostali na ocot," dovolil si ju opraviť. ,,Na staromládenectve nie je nič zlé!" ohradil sa.
,,Možno z vášho pohľadu, chlapče," odvetila prísne. ,,Prežil ste nešťastnú lásku alebo ste ..."
,,Som čo?!" zavrčal.
,,Veď viete. No, ako sa tomu hovorí, keď sa vám ... páčia muži?" opýtala sa nevinne, uvažujúc nad tým správnym slovom.
,,Madam!" zvolal pohoršene Severus. ,,Ubezpečujem vás, že mne sa muži nepáčia!"
,,Vedela som to!" zvolala víťazoslávne. ,,Cherche la femme! Za všetkým hľadaj ženu! Je v tom tá nešťastná láska!" a spokojne prešla cez stenu knihovne, pričom jej v kostnatej ruke nadskakovala akási chlpatá kabelka.
,,Nehnevaj sa, chlapče," zatiahol veselo portrétovaný muž. ,,Vždy mala svoju hlavu. Aj preto som ju miloval. Bol som do nej blázon. Och, to boli časy," zasníval sa.
,,Iste, chápem to," zahundral, hoci si myslel niečo iné. Konkrétne uvažoval nad Amortenciou a nad tým, že tá ženská by bola schopná použiť ju bez najmenších problémov.
,,Ako sa vlastne voláš?"
,,Severus Snape. A vy ste?"
Starec sa mierne uklonil a predstavil sa. ,,Som lord Amadeus Elliot Chegwidden. A tá žena bola moja manželka, lady Hestia Sarah Chegwiddenová."
Severus prikývol. ,,Teší ma, pane."
,,Aj mňa, chlapče. Hlavne preto, že ste nám zachránili našu jedinú vnučku. To dievča si toho prežilo už veľa. A teraz toto," zamrmlal nesústredene. Potom sa prebral z melancholických spomienok a znova sa mu tvár roztiahla od úsmevu.
,,Vieš, že mi niekoho pripomínaš?"
,,Skutočne?" opýtal sa Severus s nezáujmom v hlase. Jeho myšlienky boli rozlietané horšie ako Welšský draci.
,,Áno. Môjho spolužiaka. Tie črty tváre sú ... naozaj neodškriepiteľne podobné. Až zarážajúce, povedal by som," hútal nahlas obzerajúc si ho spod hustého obočia. ,,Nože mi prezraď chlapče svoj rodokmeň."
Severus zbledol. To bolo jediné, na čo nevedel veľmi dobre odpovedať. A nedalo by sa povedať, že by bol na svoju rodinnú históriu zvlášť hrdý.
,,Môj otec bol mukel," priznal s úmyslom, že to starca od vyzvedania odradí.
,,Takže matka bola čarodejnica?" dedukoval starec.
,,Áno," odvetil vyhýbavo. Naozaj nemal chuť sa s ním baviť o rodine.
,,Aké bolo jej dievčenské meno?" nedal sa odradiť lord Chegwidden.
,,Princová," riekol porazenecky Severus a hľadel do kozuba, v ktorom sa už zrejme dosť dlho nekúrilo. Nebolo pri ňom dokonca ani jedno jediné polienko práchnivého dreva.
,,Ja som to vedel!" zvýskol starec a udrel si pasťou do dlane druhej ruky. ,,Tá podoba! Tá podoba!" vykrikoval veselo a dokonca vstal zo svojho pohodlného kresla a teraz sa prechádzal popred neho.
,,Tak koho vám to vlastne pripomínam?" ozval sa Severus, ktorého ho teraz naozaj zaujalo.
,,Mal som spolužiaka. Bol to môj najlepší priateľ. Volal sa Uriásh Jethro Princ. Ty musíš byť jeho vnukom! Tá podoba je fakt zarážajúca! Si celý on! Bol to skvelý chlap," zasníval sa starec a tvár mu prikryl závoj šťastných spomienok, vďaka ktorým celý len žiaril.
No Severus nezdieľal jeho názor. Svojich starých rodičov vlastne ani nepoznal. Nikdy nemal tú česť. A myslel si o nich len to najhoršie. Keď sa ich matka vydala za mukla, vydedili ju. Nepomohlo ani, keď ich prišla prosiť na kolenách kvôli ich vnukovi, nie kvôli sebe. A oni žili v biede. Jeho otec začal piť a vylieval si na nich zlosť. Nadával svojej manželke do bosoriek a ona sa nebola schopná ani brániť. Kedysi hrdá žena bola teraz zlomená. Padla až na samé dno. A Severus sa na to celé roky musel bezmocne prizerať. Na svoje detstvo i mladosť mal len trpké spomienky. Nič viac, nič menej.
,,Veru, bol to skvelý človek," viedol starec ďalej svoj monológ. ,,Patril k najlepším čarodejníkom v ročníku."
,,Takže ste boli naozaj dobrí priatelia," zahundral Severus roztržito.
,,Áno. Tí najlepší. Tú kroniku sme vlastne objavili spolu. Aj po tej ,,Ceste" sme pátrali spolu. Lenže potom sa naše cesty rozdelili."
,,Čo je to vlastne za kroniku? A čo je to tá Cesta?" Severus bol naozaj zvedavý, no starý pán nevyzeral na to, že by to s ním chcel teraz preberať. Zívol si.
,,Je to niečo, čo malo ostať utajené," habkal, prezradiať na margo denníka aspoň niečo. ,,Som unavený, chlapče. Predsa už nie som najmladší," ospravedlnil sa.
Severus iba sklamane prikývol. Akosti tušil, že tento rozhovor bude pokračovať. Vrátil sa do spálne, ktorú obýval, a keď zatváral dvere, videl ako sa duch lady Hestie vracia do pracovne. Začul ju ako povedala manželovi, že ich vnučka je v poriadku a pokojne spí.
,,Zvláštna rodina," šepol a zobliekol si habit. Prehodil ho cez operadlo stoličky a rozopol si vrchný gombík na košeli, aby ho v spánku neškrtil. Ľahol si a založil si ruky pod hlavu. Uvažoval nad tým, čo také sa stalo lady Hestii, keď jej duša nenašla po smrti pokoj a neprešla na druhú stranu, ale ostala blúdiť na tomto svete. Musel uznať, že nielen ten ulúpený denník a tento dom, ale i jeho obyvatelia boli preňho čoraz väčšou záhadou, ktorú by možno stálo za to rozlúštiť.

V starom opustenom sídle, na okraji Londýna, tam, kde rieka Temža zapáchala asi najviac a pretekala popod most La Mors, stál na jednej strane trávnatého brehu starý, ošarpaný dom. Ruka času ho poznačila svojím znakom dosť viditeľne. Toho času bol neobývaný a značne schátraný. Komínu chýbalo pár tehál a aj preto asi stál dosť nakrivo. Sklenné tabuľe okien boli už dávno porozbíjané a biela farba, ktorou boli natreté jeho vonkajšie steny bola na viacerých miestach ešte bledšia a olupovala sa. Záhrada okolo neho pôsobila ako Patagónsky prales a nízky plôtik, siahajúci za svojich dobrých čias dosahoval polmetrovej výšky. Teraz bol rozváľaný a obrastený bujnejúcou vegetáciou. Už roky sa povrávalo, že v tomto dome straší, čo v skutočnosti nebola pravda. No urobilo si z neho domov pár lesných obyvateľov. Pôjd okupovali netopiere, ktoré vychádzali na lov len v noci. Párik hniezdiacich sov si ,,prenajal" starú spálňu a v kuchyni si našli svoj domov myši a dokonca aj zopár potkanov.
Muž stojaci pred domom tlmene zaklial. Nos i ústa si musel zakryť vreckovkou, na ktorú nakvapkal pár kvapiek voňavky, pretože z toho smradu sa mu zdvíhal žalúdok. Jeho ruka sa načiahla k polámanej bráne a poodchýlila ju ešte viac. Brána protestne zavŕzgala a jej hrdzavé pánty sa ulomili.
,,Barabizňa!" zahundral a porozhliadal sa okolo seba. K dverám došiel horko - ťažko, no zaumienil si, že keď sem bude musieť prísť ešte raz, vypáli si od tej prekliatej brány k dverám cestičku. Teraz to nechcel riskovať. Napriek tomu, že dom nik neobýval už niekoľko desaťročí, dvere na dome boli zavreté. Ba dokonca zamknuté, ako sa sám presvedčil.
,,Alohomora!" zašepkal a dvere povolili. Prekvapilo ho, keď pri otváraní nezavŕzgali. Niekto tu bol už pred ním. Musel sa o to postarať. Vkročil dnu a takmer sa potkol o práchnivý koberec, z ktorého sa do vzduchu vzniesol kúdol prachu a muž kýchol. Dvere v chodbe na ľavej strane boli pootvorené a dnu sa svietilo. Zrejme už bola tu a čakala naňho. Bol si však istý, že nemešká. Dokonca prišiel trochu skôr. Zaklopal a štuchol do dverí.
,,Madam, ste tu?" zašepkal a vstúpil dnu.
,,Len poďte ďalej," ozvalo sa milým hlasom, čo vôbec nezodpovedalo jej prchkej povahe. ,,Dúfam, že máte to, po čo som vás poslala."
Mačka vedľa nej zapriadla, keď ju pohladila po čiernom chrbátiku.
,,Samozrejme. Vari ste len nepochybovali," uškrnul sa a vybral z vrecka vzácny balíček.
Žena sa však ani nepohla. Nemohol vidieť ako jej na ústa sadá spokojný úsmev. Aj ju zakrývala maska a bledofialový plášť s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre.
,,Polož ju na stolík," hlesla a jej hlas prezrádzal napätosť i nedočkavosť. Jej nezábudkovo modré oči sa vpíjali do starého plátna, ktorým bola kniha obalená a nešikovne previazaná starým motúzom.
,,Sme ešte len na začiatku, ale na začiatku tej správnej cesty," riekla zasnene.
Muž s maskou na to nepovedal nič. Vlastne pokrčil nedbanlivo plecami a pery vykrivil v akejsi grimase.
,,Ako poviete, madam."
,,Presne," dodala spokojne. ,,Ako poviem. A teraz choďte. Ak vás budem potrebovať, pošlem vám správu."
Muž ju poslúchol bez námietok. Hlavne po tom, čo mu na stôl hodila čierny zamatový mešec plný zlatých galeónov. Úctivo sa porúčal. Nevedel prečo, ale z toho domu mal veľmi nepríjemný pocit. Akoby mal ten dom oči a uši.
,,Strašidelné miesto," pomyslel si, keď vyšiel von, aby sa mohol odmiesniť.

Len čo ten najatý chlap odišiel, žena sa načiahla za balíčkom a vzrušene ho otvárala.
,,Opatrne, drahá, aby ste ho nepoškodili. Je to naša jediná stopa k tej knihe," poznamenal pokojným hlasom vysoký muž stojaci opretý o veraje dverí.
,,Nebojte sa. Som nanajvýš opatrná," oponovala mu viac si ho nevšímajúc.
Len čo ho rozbalila, muž podišiel bližšie a načiahol k nej ruku.
,,Dajte mi ho," bol to skôr príkaz ako požiadavka.
,,Ale, ale," zapriadla sladko. ,,Sme v tom predsa spoločne. Takže doň aj spoločne nahliadneme," schladila ho a on sa len uškrnul.
,,Ako myslíte."
Usmiala sa a položila ho na stôl, nedočkavo ho otvoriac. Spokojne sa usmiala a pozrela do jeho príťažlivej tváre.
,,Onedlho bude kniha naša a potom sa konečne budeme môcť pomstiť," šepla a jej oči sa zmenili na kusy ľadu. Muž stojaci vedľa nej sa len pousmial. Vedel, že má pravdu.



 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.