Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dotkni sa prstom hviezd - 25. a 26. kapitola

24. 9. 2010

25. kapitola

Z denníka

 

Keď sa Ariana vrátila z práce, dopriala si poriadne dlhú sprchu, aby osviežila svoje znavené telo po celodennej zmene. Stála v sprche a nechala si vlažnú vodu stekať v pramienkoch po tele. Vlasy mala vypnuté na temene hlavy, aby sa jej nezamočili, no nezabránila tomu, aby jej nezmokli aspoň ich končeky. Keď naniesla na špongiu pár kvapiek sviežeho, citrusového sprchového gélu a začala sa drhnúť, jej neposedná, nezbedná myseľ utiekla k bujným predstavám nahého Severusovho tela.

,,Kto vie ako vlastne vyzerá?“ napadlo jej. Keď sa vrátila, mal ešte trochu vlhké vlasy, čo znamenalo, že sa musel kúpať. Mala pravdu. V jej kúpeľni ešte stále prevládali príjemné mužské vône. Dokonca sa aj holil. Ariana si zahryzla do spodnej pery a túžobne zastonala, keď si v duchu predstavila, že tam len nedávno stál celkom nahý a v svojich rozšafných predstavách jasne videla aj to, ako mu po tele steká voda v drobných pramienkoch. Ako sa priezračné kvapôčky zachytávajú na jemných chĺpkoch jeho hrude, kĺžu sa dole plochým bruchom a smerujú stále nižšie až ... Zarazila sa a líca jej od príliš smelých myšlienok zrumeneli. Napriek tomu sa odvážila uvažovať nad tým, či jeho hruď vôbec pokrývajú aspoň jemné chĺpky, alebo či ju má hladkú. Či je ozaj taká široká aká sa jej zdá byť, či sú jeho stehná pevné aspoň tak ako jeho pekne tvarovaný zadok. Tak rada by znovu pocítila pod rukami hrejivé teplo jeho pokožky, ako to bolo vtedy, keď sa ocitli polonahí na Avalonskej skale.

,,Pre Merlina, Severus, čo si to so mnou porobil? Takého myšlienky som nikdy predtým nemávala,“ zachvela sa takou silnou túžbou, že keby k nej teraz nebodaj vtrhol, sama by mu padla do náručia a spravila to, o čom tak dlho snívala. Milovala by sa s ním hoci aj tam, v kúpeľni.

Ariana si znova vzdychla, no tento vzdych bol už ťažší a znel stonom uboleného srdca. Nikdy predtým nemala vážny vzťah. Mala pár známostí, no nešlo o nič dlhodobé. Bola však vďačná aspoň za to, že sa naučila dobre bozkávať. Keď si teraz spätne premietla a porovnala všetky bozky, ktoré kedy zažila, nepochybne sa na prvom mieste umiestnili bez konkurencie tie od Severusa. Nevedela, čím to bolo, no dokázal ju rozochvieť už len pohľadom. A keď ju zovrel v náručí a pobozkal, bol to pocit, ktorý sa nedal slovami ani opísať. Mala dojem, že sa vznáša na neviditeľných krídlach a odlieta kdesi do krajiny zázrakov. Lenže okrem tých dvoch razov, kedy ju pobozkal, sa nič nestalo. Ani slovkom jej nenaznačil, či sa mu páči, alebo či ju má azda aspoň trochu rád. Nič. Bola z toho trochu nesvoja, no dávala mu čas. A v sebe živila nádej, že sa to možno čochvíľa zmení. Keby aspoň vedela, prečo ju pobozkal.

,,Bol to len chvíľkový ošiaľ alebo po tom túžil rovnako ako ja? Možno sa len dlho nebozkával a chcel vyskúšať, či to ešte nezabudol, a keďže som bola po ruke ...“ šomrala si popod nos a konečne zastavila vodu a vyšla von, obkrútiac okolo seba ručník. Chvíľu sa na seba dívala do zrkadla visiaceho v okrúhlom ráme nad umývadlom a rozmýšľala, čo by sa mu na nej mohlo páčiť. No neprišla na to. Podľa nej mala nos totiž priveľmi úzky, ústa priveľmi plné a líca dosť prepadnuté. Zdalo sa jej, že oči má až neprirodzene vypúlené a je strašne bledá. Nakoniec radšej odvrátila zrak a vzala do ruky kefku, aby si umyla zuby. S tým zmenila pre istotu aj chod myšlienok, keď jej zaškvŕkalo v žalúdku.

Severus práve ohrieval večeru. No len čo sa najedli, ospravedlnil sa a zavrel sa vo svojej izbe. Radšej sa celý čas dívala do taniera, aby si znova nepredstavila niečo, vďaka čomu by očervenela ako uškvarený škrot a bolo by to strašné, keby mu musela vysvetľovať, čo jej prechádza hlavou. Počula ako jemne buchli dvere na jeho izbe. Nemusela dvakrát hádať, aby vedela, prečo sa utiahol do súkromia. Určite sa bude zasa zaoberať vecami, ktoré boli v tej drevenej kazete a na tú ďalšiu hádanku ani len nepomyslí. Zamračila sa a napadlo ju, že by ju mohla tentoraz rozlúštiť sama. A možno sa jej to aj podarí.

Lyžička jej cinkla o okraj taniera a to ju prebralo zo zamyslenia. Pozrela sa na pestrofarebné hodiny visiace na stene. Ich neónovo oranžové ručičky ukazovali pol ôsmej (večer). Dojedla svoju obľúbenú zeleninovú polievku a rýchlo upratala riad. Celý deň uvažovala nad tým, že si musí vyjasniť so starkou pár skutočností a viac čakať nechcela, pretože sa hodlala zaoberať aj tou hádankou. Sadla si do pracovne za stôl a netrpezlivo čakala, kedy hodiny odbijú jedenásť, pretože ani starý otec nebol v svojom portréte a neukázal sa, ani keď naňho volala. Čas si teda krátila nad Cestou a pokúšala sa rozlúštiť novú hádanku. Pozorne si ju prečítala ešte raz. Predsa len to bolo pár dní, čo naposledy hľadela do denníka.

„Tri symboly už poznáš,

štvrtý sa hľadať vydávaš.

Čaká ťa však prekvapenie,

no nie je to znamenie,“ odrecitovala nahlas. Toto bolo jasné. Boli na dobrej ceste za štvrtým symbolom, lepšie teda povedané za štvrtým prekvapením, pretože ako báseň naznačovala, symbol to tentoraz nebude. Čítala nahlas ďalej.

,, Po čom skoro každý túži,

čo sa skrýva v nežnej duši?

I ja som spoznal toto tajomstvo,

preto som stvoril knihu,

pre svoje potomstvo.

Ani Artuš nebol iný,

hoc bol z mnohých vecí vinný.“

,,Po čom skoro každý túži?“ mrmlala si polohlasne. ,,Čo sa skrýva v nežnej duši?“ klopkala prstami po stole a uvažovala. ,,Vari srdce? To sa predsa skrýva v nežnej duši, nie? V nežnej duši, nežný cit, len ho skúste objaviť,“ zarecitovala slová svojho obľúbeného básnika Geodeta Trubadúra. ,,A čo tak láska? Bude to ona,“ prikyvovala mysliac na verše, ktoré jasne naznačovali, že aj sám Merlin spoznal jej tajomstvo, pretože sa zaľúbil do nymfy Niniane a taktiež kráľ Artuš, pre ktorého sa stala osudovou Gueneverou.

,,Dobre, takže nie je to symbol a podstatu tejto hádanky tvorí láska. Ako to ide ďalej?“ spytovala sa a očami blúdila po ďalších veršoch.

„Strieborný had ovíja sa

a k druhému nahýna sa,

v kruhu malom na jej dlani,

oko žiari, oko chráni.

Hľadaj to,

čo ľudí spája,

naveky,

keď sú už dvaja.

Hľadaj to,

čo zdobiť má,

nájdi to,

čo pretrvá.“

Ariana sa oprela v kresle a dlho sa dívala na poslednú časť hádanky. V jej mysli sa však čoraz jasnejšie ukazoval len jeden jediný obraz a teda aj jediná možná odpoveď. Vzala zo stola čistý pergamen a zobrala si do ruky ceruzku, aby nakreslila predstavu toho, čo zachytávala jej myseľ. Len čo to spravila, uprela zrak na hodiny, no bolo ešte len pol desiatej. Preto podišla ku knižnici a vybrala odtiaľ svoju obľúbenú knihu. No dlho čakať nevydržala. Zaspala schúlená na stoličke.

Severus ju tam tak našiel, keď si chcel ísť do kuchyne po pohár vody. Z pracovne cez pootvorené dvere unikal lúč jasného svetla. Nakukol dnu a prevrátil očami, keď ju zbadal spať na stoličke.

,,To musí byť ozaj pohodlné,“ zašomral a podišiel bližšie. Chcel ju zobudiť, keď si všimol jej kresbu, či skôr náčrt. Zamračil sa. Bol to predsa náčrt prsteňa, ktorý bol jedným z troch vecí v drevenej kazete, čo mu zanechal starý otec. Musel síce pripustiť, že nie je celkom presný, ale bol veľmi dobrý. Rýchlo si prečítal poznámky napísané vedľa kresby.

Stálo tam čierne na bielom: ,,Nie je to symbol. Srdce. Láska. Ozdoba. Kov. Obrúčka.“,,Kto vie ako ho starý otec vlastne získal?“ uvažoval, keď ju bral do náručia. Len niečo zamrmlala a pritúlila sa k nemu. Severus na malú chvíľu zdrevenel, akoby naňho uvalili kúzlo znehybnenia. Keď po chvíli dostal svoje telo ako tak pod kontrolu, vyniesol ju z pracovne zamieriac na poschodie, kde mala izbu. Zložil ju do postele a vyzul jej papučky. So zakrývaním sa veľmi neponáhľal. Jeho oči pomaly stúpali hore od jej útlych členkov, cez štíhle lýtka až ku kolenám, ktoré zahaľovala nočná košieľka, tesne obopínajúca jej boky ako jemná pavučinka a trochu viac napnutá na prsiach so striedmym výstrihom. Ľutoval, že nie je o niečo hlbší. Veľmi dobre si totiž pamätal, že v priehlbinke medzi prsiami jej sedí jedno nezbedné znamienko. Celkom presne si pamätal na jeho tvar i to trúfalé umiestnenie. Prstom jej prešiel po hodvábnej pokožke ruky od dlane až k ramenu. Bola taká krásna a vzbudzovala v ňom túžbu už aj drobnými maličkosťami. Prikryl ju a nahol sa k nej, aby jej odhrnul z čela neposedný prameň vlasov. Keď však bol tak blízko, neodolal, aby jej aspoň na pery nevtisol ľahký bozk. Vzdychol si. Asi by bolo dobré povedať jej o tom prsteni, ktorý zdedil, ale nie dovtedy, kým si neprečíta ten denník.

,,Veď aj tak sa o tom nedozvie,“ pomyslel si a urobil, čo si zaumienil. Pobozkal ju. Len tak. Ľahučko, krátko, hoci by bol najradšej, keby si mohol bozk vychutnať tak ako ho mučili jeho predstavy. No len čo to spravil, Ariana pootvorila ústa a spomedzi perí, ktoré sa roztiahli do úsmevu sa jej vydral sladký vzdych s oslovením: „Láska moja ...“

Severus na chvíľu stŕpol, pretože sa zľakol, že ju zobudil. No ona spala pokojne ďalej.

,,Snívalo sa jej to,“ uvedomil si a zamračil sa. ,,Ja ju bozkávam a ona si zatiaľ sníva o inom?!“,,Vari len nežiarlim!“ káral sa v duchu, keď opúšťal jej spálňu. V dverách sa naposledy obzrel a ticho si vzdychol nechápavo krútiac hlavou. Musel ju dostať zo svojej hlavy i z tých bujných predstáv. ,,Musím,“ opakoval si v duchu. ,,Inak sa zbláznim!“  Potom si spomenul na svoju Lilly. Vždy bola preňho výnimočnou, nedosiahnuteľnou a jedinou. Ale teraz si uvedomil, že jeho myšlienky nepatria už jej. A jeho city ... čo bolo podľa neho ešte zvláštnejšie sa zdali byť priveľmi zmätené ... hlavne, keď mu bolo nablízku to dievča. Severus si vzdychol, keď si sadal za písací stôl k denníku. Vedel, že tu nepomôže nič iné, len čím skôr vyriešiť tie hádanky a odísť odtiaľ. Potom si vlastne uvedomil, že aj štvrtá hádanka je zrejme vylúštená, ak bol tou správnou odpoveďou prsteň ako predmet. Sľúbil si, že sa hneď ráno na to pozrie a keď sa Ariana vráti z práce, predostrie jej svoje úvahy o správnosti jej dedukcie. Lenže teraz konečne otvoril denník starého otca a začítal sa do husto popísaných stránok. rozčúlil sa, no hneď sa spamätal. To sa mu ešte nestalo.

Prvý zápis bol zo dňa, kedy jeho starý otec opustil brány Rokfortu.

„30. júna 1897

 Dnes sa pre mňa začína nový život. Moje hodnotenia sú viac ako vynikajúce, hlavne čo sa týka elixírov. No teraz na to nebudem mať čas. S mojím najlepším priateľom Amadeom sme našli tajnú knihu. Je to akýsi zvláštny denník s názvom Cesta. Kto vie, kam nás privedie ... S pátraním začneme hneď zajtra. Už sa nemôžem dočkať.“

Severus dychtivo čítal zápisky, ktoré sa týkali nielen denníka. Zo začiatku však prevažovali dobrodružné opisy z výprav a Severus bol rád, keď zistil, že veľmi podrobne zachytával zápisky z jednotlivých ciest za odpoveďami hádaniek. Aj on s Amadeom zažil krušnú noc na cintoríne, keď pátrali po Merlinovej hrobke. Písal, že skoro všetko zle dopadlo, keď Amadeus zbadal na cintoríne ducha prekrásnej ženy, ktorá ho vábila svojím smutným spevom, no potom sa premenila na kvíliacu benší. To bola ich prvá i posledná spoločná výprava, pretože hneď po nej sa Amadeus zaľúbil do dievčaťa menom Hestia a podľa Uriášha celkom pre ňu stratil hlavu. A hoci ho veľmi sklamalo, že sa s ním viac nechcel podieľať na tej tajomnej výprave, pomáhal mu s lúštením hádaniek a živo sa zaujímal o to, ako sa mu vodilo.

Medzitým zomrel Uriášhovi otec a jemu spadlo na ramená ťažké bremeno. Musel sa oveľa viac postarať o svoju rodinu. O chorľavú matku i o mladšiu sestru.

Severus sa zarazil. ,,Môj starý otec mal sestru?!“ Díval sa na stránky a čítal ďalej oveľa dychtivejšie ako predtým.

,,12.decembra 1897

Môj otec Edward zomrel pred necelým mesiacom. Teraz som barónom z Thornhillu ja a ako taký mám svoje povinnosti. Matka na mňa nalieha, aby som sa konečne oženil, lenže ja nezdieľam jej názor. Aj moja sestra Coralee je už zasnúbená a dostane sa pod čepiec na jar v novom roku, hoci má len šestnásť. No som ešte mladý a chcem si užiť slobodu. A potom je tu ten denník. Hoci mi teraz neostáva veľa času na rozlúštenie jeho hádaniek a ide mi to pomalšie ako by som bol rád, nevzdávam sa nádeje, že raz úspešne dorazím až na ich koniec.“

,,Coralee bola sestra starého otca a Edward bol jeho prastarý otec,“ spokojne si zopakoval a ich mená si navždy uložil do pamäte. Ľutoval však, že zatiaľ sa tu neobjavilo meno jeho starej matky, alebo dokonca prastarej. Či meno snúbenca Coralee. Napadla ho bizarná myšlienka, že možno tam niekde ešte nejakú rodinu má a ani o tom nevie.

„11. januára 1898

Našiel som nový symbol. Avalonská skala je úchvatné miesto opradené historkami a legendami. Bol som prekvapený jej mocou, keď na tom mieste pohltila stará mágia všetky schopnosti môjho ebenového prútika. A bol tu aj ten vodník. Nechcel ma pustiť na ostrov a správal sa veľmi nepriateľsky. Stále si pýtal, či som mu niečo nedoniesol. Skoro ma utopil v tom ľadovom jazere. Aj vďaka tomu sa ma zmocnili vysoké horúčky a matka mi v duchu už určite vystrojila pohreb. Avšak nevzdám sa. Mám už dva symboly a neviem sa dočkať, kedy budem môcť pátrať ďalej.“

Potom mu však do toho niečo prišlo. Matkin stav sa zhoršil a všetci boli pripravený na najhoršie. Na smrteľnej posteli ho zaprisahala, že sa musí oženiť a on jej naozaj sľúbil, že skôr ako minie tento rok, ožení sa. Preto sa začal dvoriť jednej lady z vysokopostavenej a váženej čarodejníckej rodiny. Keď opisoval Uriásh svoje nasledujúce kroky pre získanie svojej nevesty, Severusovi sa to skôr zdalo ako výhodne dohodnutý obchod. A pátranie po hádankách zase ostávalo bokom. Uriásh minul časť majetku na sestrinu svadbu i na jej zabezpečenie. Na opravu schátraného rodinného sídla mu už financie nezostali. Mal sotva toľko, že mohol pár rokov celkom slušne vyžiť, keď bude svoje výdavky obmedzovať. Mohlo za to zlé finančné zaobchádzanie jeho otca, no toho ospravedlňovalo to, že sa do finančných investícií nikdy príliš nerozumel. A tak ostávalo Uriáshovi len jediné. Oženiť sa s bohatou dedičkou. A do úvahy prichádzala len jedna taká. Astherope Longbottomová, ktorá bola o dva necelé roky staršia ako on. Jej otec bol panovačný a nepáčilo sa mu, že má skoro devätnásť a je stále slobodná. Preto vrelo súhlasil so žiadosťou Uriásha, aby sa smel uchádzať o jej ruku. Dokonca mu hneď vtedy prisľúbil vysoké veno. Uriásh svoj sľub splnil. Ženil sa v novembri toho istého roku, ako jeho sestra.

,,11. novembra 1898

Dnes sa skončila moja mládenecká púť. Ocitol som sa v manželskom chomúte so ženou, ktorú vôbec nemilujem. Nemôžem však tvrdiť, že vo mne nevzbudzuje zvedavosť. Už som stihol za ten čas zistiť, že je bystrá, múdra a dokonca i vtipná. Veľmi rada vymýšľa nové kúzla a je ozaj nadaná. Len máločo sa nepodarí, keď sa do toho pustí. Je húževnatá. Tak trochu ju obdivujem. Dokonca má pochopenie pre moje záľuby v tých hádankách. Keď si s niečím neviem rady, vie mi dobre poradiť. Možno nie je taká pekná ako Amadeova Hestia, ale predsa len je výnimočná. Sir Robert Longbottom si zrejme ani sám neuvedomoval, aká je skvelá. Jej miesto nahradila v jeho dome nová manželka, do ktorej sa vdovec zahľadel. Mám dojem, že aj preto sa chcel vlastnej dcéry zbaviť tak rýchlo. Mal by som ísť. Náš manželský zväzok treba naplniť a moja manželka na mňa už iste čaká vo svojej spálni ...“

Severus sa zamyslel a zahľadel sa von oknom. Iste, vtedy boli iné časy a všetko bolo trochu iné, ale aj tak mu to pripadalo čudné. Nevedel si predstaviť, že by si niekoho bral bez lásky. Jeho starý otec dokončil tento zápisok tesne pred tým, ako sa odobral stráviť so svojou novopečenou manželkou svadobnú noc. Ktovie, aká teda vlastne bola. Spomenul si na Arianu ležiacu v posteli, na jej mäkké, vábivé krivky tela a razom ho obliala horúčava. Nikdy predtým na nič podobné nemyslel. Ani v súvislosti s Lilly. Všetko, na čo sa pri nej odvážil boli len nesmelé predstavy ich bozkov a objímania sa. Ale teraz? Mal chuť vliezť tomu dievčaťu do postele a milovať sa s ňou do posledného dychu. Rozopol si gombík košele pod krkom, pretože ho akosi priveľmi škrtila. Žila divoko pulzujúca na krku dávala na javo, ako zbesilo mu tlčie zrazu srdce. Potreboval sa upokojiť a tak sa načiahol za pohárom vody, ktorú si priniesol. Stále si opakoval, že na ňu musí prestať myslieť. Ale nedalo sa to. Vzrušila ho na ňu aj úbohá predstava a aj nohavice sa mu zrazu zdali pritesné. Vstal a pootvoril okno, aby dnu vpustil čerstvý závan vánku. Hľadiac na bezhviezdnu oblohu si spätne premietal svoje prvé milovanie. Ani to dievča nepoznal. Vlastne si vtedy skoro na nič nespomínal. Bolo to v deň, keď sa Lilly vydala za Pottera. Ich svadbu pozoroval z diaľky, stojac v tieni. Ešte pred tým ako si dali manželský bozk na spečatenie sľubu, zmizol. Zastavil sa v prvej krčme, na ktorú narazil a pokúšal sa upiť k smrti. Tam si ho všimlo nejaké dievča. Obsluhovala tam a zrejme jej ho prišlo ľúto. Vzala ho k sebe domov a zviedla ho. Nebolo to pre ňu ťažké, keďže bol omámený alkoholom. To bolo prvý raz, kedy sa niečo také stalo. Jeho prvá a doteraz posledná skúsenosť so ženami. Vlastne si uvedomil, že ak by sa vtedy nebol opil, nevedel, či by sa vôbec niekedy bol s niekým miloval. Síce už nebol panic, no stále sa ním cítil byť.

,,Kto vie, či ona je ešte stále ...“ ani to však nevyslovil. Hlavou sa oprel o chladnú stenu, no nestačilo to. ,,Pre Merlina, stáva sa zo mňa masochista?“ zašepkal nevrlo a jeho tvár sa skrivila do grimasy. Nakoniec sa znova vrátil k zápiskom starého otca.

,,15. januára 1899

Astherope mi povedala úžasnú správu. Budeme mať dieťa. Dúfam, že to bude syn, ale aj keď to bude dcéra, budem rád. Začínam zisťovať, že moja manželka je žena, ktorú je hodno ľúbiť celým srdcom. Amadeus mal pravdu, keď tvrdil, že si ho nakoniec získa.“

Severus čítal veľmi pozorne. Zápisky, ktoré venoval zmienkam o denníku si všímal oveľa viac a iba odobrovali ich pátranie. Až na ten prsteň.

„16. mája 1900

Dlho som nevedel prísť na miesto, kde by sa mohol skrývať, pretože v hádanke neboli žiadne údaje, týkajúce sa miesta jeho úschovy. Spolu s Astherope a Amadeom sme usúdili, že to nemôže byť nič iné ako prsteň, ale aký prsteň a kde je? Moja múdra, milovaná manželka nakoniec dospela k názoru, že to nemôže byť iný prsteň ako ten, ktorý daroval Merlin svojej vyvolenej Niniane. Usúdil som, že stojí za pokus nájsť ho. Lenže kde ho mám hľadať?“

Severus so zatajeným dychom čítal ako jeho starý otec presedel celé dni a noci nad starými knihami, kým našiel, čo hľadal. Miesto, na ktorom sa obaja milenci schádzali a miesto, kde si sľúbili vzájomnú lásku, ukryté pred zrakmi v hlbokom lese. Stará skala s vytesanými znakmi luny, ukrytá pod skalným previsom a obrastená machom dlho odolávala jeho kúzlam, no napokon vydala svoj poklad v podobe malého prsteňa. Teraz si už bol Severus istý. Môže sa s tým zmieniť Ariane a môžu hľadať riešenie novej hádanky.

Cygnia ledva stála na nohách. Hneď ako vyšla z Georgeovho obchodu ju uniesol otec, pološialený od hnevu a nepríčetnej zúrivosti, vezmúc jej prútik a strčil ju sem, do akejsi kamennej kobky, do ktorej viedol vchod z jeho tmavej pracovne. Myslela si, že je to skôr pivnica. Steny boli vytesané z holého kameňa. Na konci chodby horela jedna fakľa a odniekiaľ sem zavieval aj čerstvý vzduch, takže usúdila, že je tu ešte jedna cesta, ktorou by sa možno dalo dostať von. Lenže to jej nič platné nebude. Nevedela ako dlho tu bola zavretá, ale bola o hlade a smäde a navyše pripútaná reťazami k stene. Keď sa pohla, reťaze na protest zarinčali a ťažký, hrubý kov sa jej bolestne zarezával do pokožky. Jej oči boli zmáčané slzami. Nikdy by si nebola pomyslela, že jej vlastný otec sa k nej môže takto ohavne a neľudsky zachovať. No stalo sa. Možno by to nebol spravil, keby mu vrátila ten amulet, no ona to nemohla dovoliť. Radšej zomrie akoby dopustila, aby svet musel nosiť ďalšieho šialeného tyrana, akým bol Voldemort.

 

26. kapitola

Väznená

 

Ariana práve doošetrovala jedného pacienta, ktorého popŕhlila Tigria medúza a konečne sa mohla ísť naobedovať a oddýchnuť si. Tento deň bol celý bláznivý. Keď odchádzala z domu, Severus ešte spal. Klopala mu na dvere, lebo doteraz vždy vstával vo včasných ranných hodinách a ona sa bála, či je v poriadku. Len čo pootvorila dvere, zistila, že sa nemá čoho obávať. Spal otočený na chrbte a oči mal zakryté rukou. Ale ona vnímala hlavne to, že bol do pol pása nahý. Ariana nasucho preglgla.

,,Pre Merlina,“ zaúpela v duchu a zo všetkých síl sa snažila potlačiť povzdych, ktorý sa jej dral von z pier. Radšej sa potichu vytratila a červená ako pivónia opúšťala jeho izbu.

Z myšlienok ju prebrala kolegyňa. ,,Ariana, môžem si prisadnúť?“ opýtala sa nežná plavovláska s veľkými modrými očami a keď súhlasne prikývla, prisadla si k nej.

,,Tak ako? Už si sa rozhodla? Vezmeš to miesto na Rokforte?“ vyzvedala.

,,Ešte som sa nerozhodla,“ odvetila a oprela sa, zamyslene si miešajúc kávu lyžičkou.

,,Veľa času ti už neostáva,“ hleslo dievča.

,,Ja viem, Abby, ale naozaj sa neviem rozhodnúť. Pravda je, že by som to miesto rada vzala, no ...“ zahryzla si do spodnej pery uvažujúc, prečo sa vlastne nevie rozhodnúť. Veď jej nič nebránilo prijať to nové miesto.

,,Keby som bola na tvojom mieste, neváhala by som,“ usmiala sa na ňu povzbudzujúco Abigail.

,,Asi máš pravdu,“ prisvedčila a uchlipla si z voňavého nápoja. Celé poobedie nad tým uvažovala a rozhodla sa, že ešte dnes večer napíše Minerve a zajtra ten list naozaj pošle. Raz to už urobila, no potom ten list zahodila. Doteraz nevedela, či sa Severus plánuje vrátiť do Rokfortu ako učiteľ alebo nie. Bola by rada, keby aj on prijal ponuku novej riaditeľky, ale ona nemohla ovplyvniť jeho rozhodnutie.

Len čo sa vrátila, už ju netrpezlivo očakával. Bol zamračený, no ona už vedela, že to nie je z hnevu. Bol proste taký. Snáď len v spánku mal uvoľnenú tvár. Tak veľmi sa jej páčil. Nielen vtedy, ale aj teraz. Všetko na ňom ju priťahovalo. Aj tá nevrlosť. No najradšej zo všetkého ho len tak nerušene pozorovala a hľadela do tých jeho ónyxových očí, ktoré ju tak odjakživa uchvacovali a zavše jej brali dych. Pohľadom skĺzla na jeho bledoružové, pevne zovreté pery. Nikdy by si nebola pomyslela, že dokážu byť také mäkké, vášnivé a strhujúce. Jedine tak sa dali opísať jeho bozky, po ktorých zatúžila aj v tejto chvíli.

Severus stál v predsieni a civel na Arianu, ktorá stále hľadela na jeho pery a on si to až príliš dobre uvedomoval. Zrazu mu vyschlo v hrdle a žalúdok sa mu zatriasol akýmsi neurčitým, zvláštnym pocitom. Jeho telo mu naznačovalo celkom jasne, že je mužom so svojimi potrebami. A ozývalo sa tým intenzívnejšie, čím viac sa ich snažil potlačiť. Faktom však ostávalo, že toto dievča ho dokázalo veľmi ľahko rozrušiť a vzbudiť v ňom tak dlho potláčané vášne.

,,Už ste doma,“ vyslovil nahlas a odkašľal si v zúfalej snahe nabrať stratenú rovnováhu.

,,Dobrý večer, Severus,“ pozdravila ho s úsmevom a nechýbalo veľa, aby ho na privítanie aj nepobozkala.

,,Stalo sa niečo?“ opýtala sa kým sa prezúvala.

,,Chcel som vám oznámiť jednu dôležitú vec a síce, že aj štvrtá hádanka je zdá sa vyriešená.“

Vzpriamila sa a zvážnela. ,,Naozaj? Vy ste to vyriešili?“

Severusovi myklo kútikom úst. ,,Nie ja. To vy,“ povedal a požiadal ju, aby ho nasledovala. Kráčala za ním s nechápavým výrazom v tvári do jeho izby poslušne ako krotká ovečka. Zamieril rovno k písaciemu stolu, na ktorom stála neveľká škatuľka. Keď ju otvoril, Ariana s úžasom hľadela na prsteň, ktorého približnú podobu sama nakreslila včera v noci.

,,Vy ste našli ten prsteň?“ žasla obzerajúc si ho a premýšľajúc ako k nemu asi prišiel.

,,Nie. To môj starý otec,“ povedal a vysvetlil jej, ako sa v denníku o všetkom dočítal. Ako aj to, kde vlastne jeho starý otec ten prsteň našiel.

,,Neuveriteľné ako sme k nemu ľahko prišli,“ žasla.

,,Veru, neuveriteľné,“ pritakal a škatuľku s prsteňom odložil späť. ,,Večer sa môžeme pozrieť na piatu hádanku, ak nemáte iný program,“ navrhol.

,,Iný program?“ napadlo ju. ,,Iné ako myslieť na teba a snívať o tvojich bozkoch som neplánovala,“ uvažovala, no nahlas odvetilo roztržito celkom iné. ,,Nie. Teda áno. Môžeme sa pozrieť na tú ďalšiu hádanku.“

,,Výborne,“ usmial sa a jej vystúpili oči z jamôk.

,,Severus Snape sa usmial!“ mala chuť vykričať nahlas do sveta.

Našťastie si jej udivený pohľad nevšimol a ona rýchlo opustila jeho spálňu, stále vykoľajená tým, čoho sa stala svedkom.

,,Pre Merlina, ako mu ten úsmev svedčí. Celkom mu zmenil výraz tváre. A tá rozkošná jamka, ktorá sa mu objavila pri tom na brade je proste úchvatná!“ vzdychla si oprúc sa o zavreté dvere svojej izby.

Jej mačka sa natiahla na posteli a zamňaukala akoby s ňou súhlasila.

Len čo sa Ariana prezliekla a navečerala, napísala list do Rokfortu, kde oznámila riaditeľke, že ponúkané miesto asistentky s radosťou prijíma, rozhodnutá poslať ho hneď ráno. Len čo si prichystala obálku na stôl, zbehla dolu do pracovne, pripravená čeliť novej hádanke.

Severus čakal Arianu v pracovni, premýšľajúc, čo vlastne v tomto dome ešte hľadá, keď sa záhada týkajúca sa jej matky vyriešila a ona sa už nemusela ničoho obávať. Bol rozhodnutý opustiť tieto múry i ju hneď nasledujúce ráno. Veď na riešenie tej hádanky tu nemusí tráviť predsa celé dni aj noci.

,,Tak? Môžeme sa do toho pustiť,“ povedala, len čo vošla a sadla si do kresla povedľa kozuba.

,,Samozrejme,“ povedal otvoriac neveľkú knižočku v starej koženej väzbe na príslušnej strane a začal čítať.

,, Tri symboly a vzácnosť

asi máš,

tak si ich dobre,

veľmi dobre stráž.

Si možno tam,

kde si túžil byť,

no ja ti tajomstvo,

ešte nechcem odhaliť.

Prastará zem tajomstvo skrýva,

každý to vie,

kto na hrade i pod ním býva.

Hľadaj domov,

hľadaj silu,

zjednotenie, odvahu,

a budeš stáť na prahu

miestnosti s okrúhlym stolom,

kráľ Artuš tam vládol slovom,

kde sa meče odkladali a

 ruky sa podávali.

Hľadaj miesto,

hľadaj skaly,

ktoré veky počúvali,

príbehy našich osudov.

No čo za miesto to ver je?

To ja ti už nepoviem ...“

Severus položil roztvorený denník na stôl a zahľadel sa na verše ešte raz. ,,Hovorí vám to niečo?“ ozval sa po chvíli, ale ona len pokrčila ramenami.

,,Snáď len to, čo je určite jasné aj vám. A síce, že máme tri symboly a prsteň, hoci ešte nevieme, načo presne by mali slúžiť, alebo ako s nimi naložiť. Ďalej sa spomína nejaké miesto, spojené s kráľom Artušom,“ hovorila a Severus ju zamyslene pozoroval. Mal rád zvuk jej hlasu. Bol zvonivý a príjemný. Presne ako jej smiech. Znova sa započúval do jej úvah a vymenúvania toho, čo už vedia a čo im ešte treba zistiť.

,,Hádanka jasne naznačuje, že ide o miesto spojené s kráľom Artušom a hovorí o hrade. Takže z toho by mohlo celkom ľahko vyplývať len jedno riešenie ...“

,,Camelot,“ odvetil Severus namiesto nej a ona prikývla s úsmevom na perách.

,,Presne tak. Camelot by mohol byť tým miestom, kde by ...“ zarazila sa. ,,No áno, lenže v hádanke sa nespomína nič o tom, čo by sme tam mali nájsť.“

Severus sa tiež zháčil a svoj pohľad z nej preniesol neveľmi ochotne spať na zažltnutú stránku knižočky, aby si ju prečítal v letku ešte raz.

,,Máte pravdu, nič tu nie je.“

,,Tak ako zistíme, čo vlastne máme hľadať?“

,,Pozriem sa do denníka starého otca. Možno tam niečo bude,“ nadhodil.

,,A ak nie?“

,,Niečo vymyslíme,“ riekol uvažujúc, že teraz je možno celkom vhodná chvíľa na to, aby jej povedal to, čo si zaumienil.

,,Ariana?“ začal, trochu sa ošívajúc, čo nikdy predtým nerobil. Vždy priamo povedal, čo si myslel. Netušil prečo s tým má teraz taký problém.

,,Áno?“ zdvihla obočie čakajúc, čo povie.

,,Ja ... zajtra odchádzam.“

,,Kam?“ nechápala.

,,Domov. Myslím, že je najvyšší čas. Žiadne nebezpečenstvo vám už nehrozí a nemyslím si, že je vhodné, aby som tu aj naďalej ostával. Okrem toho, bývali sme tu sami a kto vie, čo si o tom pomyslia vaši susedia, známy ...“ do tváre mu vstúpila mierna červeň, hoci si to sám neuvedomoval, pretože v duchu si nadával do hlupákov. Nikdy ho nezaujímal názor iných, cudzích ľudí, tak prečo zrazu teraz?!

Ariana skoro nebadateľne prikývla a poznamenala krátke: ,,Ach, aha.“

Severus tam sedel ako prikovaný, ale s jej odpoveďou spokojný nebol. ,,To je všetko čo mi na to povie?!“ pomyslel si a vykoľajilo ho to viac ako by čakal.

Hľadel na ňu ako vstala z kresla a chystala sa opustiť pracovňu, vyhovárajúc sa na to, že sa necíti dobre, že je unavená a zajtra skoro vstáva, no pokiaľ vedel, zajtra je sobota a mala by mať voľno. Zvraštil obočie a rozmýšľal, čo sa jej stalo. Napokon si ponoril hlbšie do stoličky a pohľad vrhol na prázdny portrét. Amadeus bol teraz preč nejako často a on nechápal prečo a kde sa zdržiava. Ale teraz sa tým zaoberať nemienil.

Cygnia sa roztriasla vyčerpaním, a keď sa trochu pohla, ťažké, kovové reťaze zarinčali. Jej tvár bola orosená kvapkami potu, ktoré sa miešali s karmínovými kvapkami jej krvi z rán, ktoré doteraz utŕžila.

,,Kde si dala ten amulet!“ zreval na ňu muž, ktorému ešte nedávno hovorila otec. Žena stojaca v plášti siahajúcom až po zem a s kapucňou na hlave stála vedľa neho a pokojne sa prizerala tomu mučeniu.

Cygnia nevládala ani odpovedať. Len čo pootvorila ústa, popraskané pery sa jej zachveli a zuby sa rozdrkotali. Preto iba stisla čeľusť a odmietavo pokrútila hlavou.

,,Nechápem o čo ti ide!“ zrúkol bezmocne a ruky zatínal v päste od nemohúcnosti, ale žena stojaca vedľa neho zdvihla svoju bucľatú ruku v nemom geste, aby ho zastavila.

,,Dosť bolo Jordanus. Teraz som na rade ja,“ šepla a jej hlas sa odrážal od chladných kamenných stien. Len čo to vyslovila, zdvihla ruku a namierila na ňu svoj prútik.

,,Crucio!“ skríkla a v očiach sa jej zaleskla chorobná radosť z utrpenia dievčaťa, ktoré sa zvíjalo pripútané ku kamennej stene v strašných mučivých bolestiach. Keď spustila ruku, jej plné pery roztiahnuté v úsmeve spokojne zašepkali: ,,Veď ja to z teba skôr či neskôr dostanem, hlupaňa!“

Cygnia kľačala na zemi hlasno oddychujúc. Ani sa nestihla spamätať z prvej kliatby, keď na ňu tá ženská namierila prútik znova a potom znova. Keď zodvihla ruku po siedmy krát, Cygnia už o tom nevedela. Zviezla sa na zem v bezvedomí popri stene, nakoľko jej to reťaze dovoľovali. Jej myseľ bola upnutá na jedinú myšlienku, ktorá patrila Georgovi Weasleymu. Myslela na to, ako bezpečne sa cítila v jeho objatí. Myslela na jeho bozky, na ich spoločné milovanie. Myslela na to, že ho už nikdy viac neuvidí, keď sa bolestivo mykla a potom sa jej myseľ vyčistila.

,,Takže George Weasley! No dobre,“ uškrnula sa žena a otočila sa na opätku uvažujúc, prečo ju nenapadlo oveľa skôr vyskúšať na nej svoje umenie v oklumencii.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.