Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dotkni sa prstom hviezd - 23. a 24. kapitola

24. 9. 2010

23. kapitola

Tajomstvo Thornhillu

 

Za porozbíjanými oknami zahrmelo a o chvíľu preťal tmavú oblohu žiarivý blesk. Severus stál na mieste akoby vrástol za tých pár sekúnd do zeme a uprene sa díval na tvár muža z portrétu.

,,Čo je toto vlastne za miesto?!“ zašepkal podráždene hľadiac na starý, zájdený obraz.

,,Nemám ani poňatia, ale viete o tom, že ten človek je vám strašne podobný?“ šepla stojac vedľa neho.

Severus sa otočil a podišiel k stene, rukou šmátrajúc po vypínači. Naveľa ho našiel a stlačil ho. Zistili, že sú v poloprázdnej miestnosti. Navyše dosť ošumelej. Zrejme tu už roky nik nebýval. Na stenách boli vyblednuté tapety akejsi staroružovej farby s drobnými kytičkami, ktoré boli miestami prešúchané a niekde sa dokonca odlupovali. Kryštálový luster bol pokrytý vrstvami prachu i pavučiny. V jednom kúte izby boli odsunuté kreslá a malý, okrúhly stolík bol obrátený hore nohami pri nich. Neveľký kozub, ktorý celej miestnosti dominoval bol začadený čerňou, ktorá by sa už ani pri najlepšej vôli stovky škriatkov nedala vyčistiť.

,,Povedzte Severus, som šialená ak si myslím, že nás matka netušiac zaviedla priamo do sídla vášho starého otca?“

,,Tak potom som šialený aj ja,“ zahundral a rýchlym krokom vybehol z izby. Náhlil sa chodbou a ako zmyslov zbavený otváral všetky dvere do korán a chvatne prezeral miestnosti. Ariana mu bežala v pätách a nestačila sa čudovať jeho náhlemu záujmu, keďže predtým nechcel o svojej rodine ani počuť. Keď zišli až na prízemie bola poriadne zadýchaná, no zdalo sa, že dorazili do cieľa. Severus konečne zastal v miestnosti, ktorá tak trochu pripomínala pracovňu jej starého otca. Vošiel dnu celkom opatrne, nespôsobiac ani ten najmenší hluk. Ariana ho nasledovala a zvedavo si obzerala celú miestnosť. Bola bez jediného okna. Celá bočná stena bola tak ako u nich pokrytá obrovskou knižnicou no knihy neboli uložené v poličkách, ale húfne sa váľali roztvorené i zavreté na zemi, na koberci neurčitej tmavej farby, čo spôsobila skôr hrubá vrstva špiny a prachu ako nedostatok svetla. Na podlahe za nimi ostávali stopy, skoro ako v snehu. Aj tu bol kozub. Stál neďaleko pracovného stola, avšak chýbala tu akákoľvek stolička, či kreslo. Severus prešiel prstom po doske stola a zamyslene sa díval na šmuhu, ktorú prstom spravil. Otrel si prst do habitu a znova sa rozhliadol po pracovni. Aj tu visel portrét jeho starého otca, no o niečo väčší ako bol ten v jednej z horných izieb.

,,Severus, vy viete, že nemám rada takéto nočné riešenie záhad,“ šepla, cítiac sa tak trochu previnilo, pretože to bola práve ona, ktorá sa sem v noci vybrala na stretnutie s matkou. Lenže bola aj unavená a ráno predsa musela skoro vstávať do práce. ,,Nemohli by sme sem prísť zajtra?“ opýtala sa s nádejou v hlase a on len prikývol.

,,Iste. Asi to bude najlepšie,“ prisvedčil, pretože ani on z toho nemal dobrý pocit. A okrem toho, rád by sa tu rozhliadol, no sám, nikým nerušený. Mohol by sa sem vrátiť trebárs aj hneď ráno, napadlo mu.

Lenže prv ako odtiaľ stihli vyjsť, ozvalo sa rinčanie reťazí, dvere na miestnosti sa s ohlušujúcim treskotom zavreli. Zatiaľ čo sa na to celé Severus prekvapene díval, Ariana naprázdno prehltla a jej ruka mu vkĺzla do dlane, hľadajúc u neho oporu.

,,Čo to má do trola znamenať!“ zahundral znepokojene a pokúsil sa dvere otvoriť, no nedali sa. Z akéhosi kúta miestnosti sa ozval hlboký, nevrlý povzdych, ako keď vyrušia starého medveďa zo zimného spánku.

,,Čo to bolo?“ šepla a vystrašene sa dívala do tmavých kútov rozľahlej miestnosti. Lúč svetla vychádzajúci zo Severusovho prútika ich chabo osvetľoval. Akoby tá tma chcela pohltiť všetko svetlo. Stonanie sa stále približovalo a znelo čoraz hlasnejšie. Obaja hľadeli do tmy čakajúc, čo sa stane s pripravenými prútikmi v rukách, keď čosi šťuklo a jeden z regálov knižnice sa odsunul. Pred nimi zastal asi ten najstarší škriatok, akého kedy obaja videli. No len čo vyšiel, natiahol pred seba trasúcu sa ruku pripravený na nich zaútočiť, lenže nestalo sa. Prekvapene zažmurkal a znova si pretrel oči.

,,Kto vy pane byť?“ opýtal sa škriatok a podišiel bližšie, aby si neznámeho muža i ženu lepšie pozrel. No nepočkal na odpoveď, keď vzápätí vykríkol: ,,Dedič!“ Jeho ústa sa roztiahli v širokom šťastnom úsmeve, keď spoznal známe črty tváre.

,,Prosím?“ opýtal sa Severus nechápavo, ale škriatok mu nehodlal nič vysvetľovať. Namiesto toho sa uklonil tak hlboko, až sa jeho uši dotýkali podlahy.

,,Ja byť rád, že vy sa konečne ukázať, pane. Vy musieť byť profesor Snape, ak sa ja nemýliť a ja sa určite nemýliť, pretože vy byť podobný môjmu pánovi tak veľmi,“ hovoril a jeho veľké hnedé oči sa naňho upierali s akousi oddanosťou.

Severus sa otočil k Ariane, no tá len nad tým všetkým mykla plecami. Netušila, čo od nich, teda od Severusa môže škriatok chcieť.

,,Ja niečo pre vás mať, pane,“ povedal a otočil sa k nim chrbtom. ,,Ó, áno. Starý North to pre vás strážiť už veľmi, veľmi dlho. Jeho pán mu to prikázať pred tým ako on zomrieť.“

,,North? Tak sa voláš?“ ozvala sa Ariana a škriatok len trošku pootočil hlavu. Ona preňho nebola dôležitá. Nepokladal za potrebné jej odpovedať a tak ho ani znova neskúsila osloviť. Keď znova vošiel do tej tajnej miestnosti, ktorá zrejme slúžila ako jeho nora, či skrýša, jemne štuchla do Severusa.

,,Myslíte si, že mu môžeme veriť?“ opýtala sa s obavami.

,,Naozaj neviem. Ale som zvedavý, o čom to hovoril,“ priznal sa a Ariana videla ako napäto očakáva, čo škriatok donesie a o čom to vlastne hovoril.

O malú chvíľu sa znovu vyšuchtal z tej miestnosti a v rukách niesol akúsi drevenú kazetu. ,,Toto byť vaše, pane. Toto vám zanechať váš starý otec. To on prikázať Northovi, aby to veľmi dobre ukryl a strážil, kým neprídete. On vedieť, že vy raz sem prísť,“ vyhlásil pokyvkujúc hlavou a ukazujúc na portrét svojho pána, ktorý sa na nich akoby mierne usmieval. Alebo sa mu to všetko len zdalo? Severus už sám nevedel, čo je pravda a čo je len sen.

Škriatok mu podal drevenú škatuľku a potom si stiahol z krku striebornú retiazku. Visel na nej asi päťcentimetrový kľúčik. Tiež strieborný.

,,Ty vieš, North, čo je v tej škatuli?“ opýtal sa Severus a pohladil jej zložito vyrezávané veko s iniciálmi U. J. S.

,,Pán to škriatkovi nikdy neprezradiť,“ povedal so širokým úsmevom a zopakoval, že on mal iba strážiť skrinku a odovzdať ju jeho vnukovi, ale len vtedy, ak sem raz naozaj príde.

,,Budeme musieť už ísť,“ povedal nevýrazne Severus a škriatok prikývol. ,,Je už neskoro. Ale zajtra znova prídem,“ sľuboval, pretože si chcel pozrieť celé sídlo za denného svetla.

,,Samozrejme, pane,“ povedal a znova sa uklonil, rozlúčiac sa s ním.

Len čo dorazili domov, Severus sa ospravedlnil snažiac sa Ariane vysvetliť, že by sa rád pozrel na tú skrinku osamote.

,,Je to vaša skrinka,“ povedala s jemným, chápavým úsmevom a otočila sa vykročiac na poschodie.

,,Ariana?“ zastavil ju a ona sa naňho spýtavo zadívala. ,,Aj vám dobrú noc.“

Sledovala, ako sa za ním zavreli dvere hosťovskej izby a vzdychla si. ,,Čo si čakala?“ kárala sa v duchu. ,,Vari bozk na dobrú noc? Alebo spoločnosť v posteli?“ Sama sa nad tými myšlienkami začervenala, no bolo to tak. Keby jej navrhol, aby sa stala jeho milenkou, sama nevedela, či by takej jeho ponuke odolala. Lenže bola si istá, že také slovo ako milenka on v svojom slovníku nemá. Aj to sa jej na ňom páčilo. Keď sa prezliekala a rozčesávala si dlhé vlasy, siahajúce skoro až po pás, rozmýšľala nad tým, že sa predsa len trochu zmenil. Už nebol takým nedotknuteľným ako predtým, ani takým nevrlým. Zato bol stále zamysleným. To sa nezmenilo. Keď konečne vkĺzla do postele, jej myšlienky zablúdili k jej matke. Uvažovala nad všetkým, čo jej prezradila a teraz bola stoj, čo stoj odhodlaná pozhovárať sa so starou mamou.

George sedel v kresle a pozoroval Cygniu, ktorá čítala akúsi knihu. Neušlo mu zmena, ktorá sa s ňou udiala, odkedy tu boli Ron s Hermionou. A on si nevedel vysvetliť, prečo. Ale nielen toto ho trápilo. Zaľúbil sa do nej až po uši.

,,Teda po ucho,“ opravil sa v duchu a prezeral si jej nežný profil.

Teraz už vedel, že ju má rád. Mal ju naozaj veľmi rád. Bola prosto skvelá. Pomohla mu odpútať myšlienky od straty Freda a naplnila jeho život za tie dva krátke mesiace radosťou a smiechom, opätovnou chuťou niečo tvoriť a dokonca sama navrhla nejaké veci. George ďakoval osudu, ktorý mu ju poslal do cesty. Napriek tomu ako sa ich vzťah dobre vyvíjal a napriek tomu, že si skvele rozumeli a vlastne sa navzájom dopĺňali, no stále medzi nimi viselo tajomstvo, ktoré tak bedlivo ukrývala. Sám nechápal prečo mu nikdy nič nepovedala. Dúfal, že jej poskytol dosť dôkazov na to, že môže veriť. Čo bolo také, že sa napriek tomu stále obávala. Tá myšlienka ho zožierala čoraz viac a on mal pocit, že raz to nevydrží a dá jej napiť z Veritasera, aby sa konečne dozvedel celú pravdu. Chcel ju chrániť, no nevedel pred kým ju to vlastne chráni.

Cygnia zatvorila knihu a usmiala sa naňho. ,,Pôjdem už spať,“ hlesla nevýrazne a on, opätujúc jej úsmev iba prikývol. No ešte ju nechcel nechať odísť. Vstal a zobral ju za ruku, zahľadiac sa jej pritom do očí, v ktorých nebolo ani štipky po veselosti.

,,Čo ťa trápi? Už pár dní tu chodíš ako telo bez duše.“

Cygnia sklonila hlavu. Nemohla sa naňho zrazu ani pozrieť. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Svedomie ju od rozhovoru s Hermionou Grangerovou  zahŕňalo samými výčitkami a ona to viac nemohla zniesť.

,,Má to niečo spoločné s tvojou minulosťou?“ opýtal sa, keď jej nežne nadvihol tvár späť k sebe.

,,Všetko,“ pomyslela si, no nevyslovila to.

,,Prepáč, ja ... som unavená,“ vyhovorila sa a vymanila sa z jeho objatia. ,,Pozhovárame sa zajtra, dobre?“

George bez slova prikývol, strčiac si ruky do vreciek. ,,Dobrú noc,“ zaželal jej, no ona mu neodpovedala.

Len tam tak stála a pár sekúnd uvažovala, čo spraviť. Zajtra mu konečne povie pravdu a zrejme ho už nikdy viac neuvidí. To, čo sa mu chystá prezradiť a na čo dlho zbierala všetku svoju odvahu, bude preňho určite ťažko stráviteľné. Sama nevedela, ako by sa v takej situácii zachovala ona. Teraz vedela len jedno. Ak už bude musieť odísť, čo sa aj nepochybne stane, chce si odniesť so sebou aspoň krásnu spomienku naňho. Nakoniec k nemu pribehla, hodila sa mu okolo krku a pobozkala ho so všetkou naliehavosťou akú v tej chvíli cítila.

,,Cygnia,“ hlesol George prekvapený jej reakciou, keď sa na maličkú chvíľu od seba oddelili ich pery. No ona ho neprestávala bozkávať. Chcela len jedno. Dokázať mu svoju lásku i vďaku, pretože tušila, že zajtra jej slová nebudú stačiť. Objal ju okolo pása, len aby si ju pritiahol bližšie. Nechal ju, nech ho pobozká na čelo, zavreté viečka očí, líca, noštekom sa nežne obtrela o jeho nos a skôr ako chcela pobozkať kútiky jeho úst, jednoducho jej to nedovolil a túžobne sa na ne znova prisal, aby si mohol vychutnať jej sladkosť. George ju napokon zdvihol do náručia a neprestávajúc sa bozkávať ju odniesol do jeho izby a zložil do mäkkých perín. Jej plavé vlasy sa rozprestierali na tmavomodrom vankúši a jemu sa zazdalo, že sa premenila na hviezdu žiariacu na nočnej oblohe.

,,Naozaj to chceš?“ opýtal sa šeptom, pohládzajúc ju po líci, chvejúci sa vzrušením rovnako ako ona.

Prikývla a cez mierne pootvorené pery jej unikol tichý súhlas. George sa k nej znova sklonil a znova ju pobozkal. Tentoraz si bozk pomaly vychutnával, odvážiac sa jej dotknúť tak, ako o tom už neraz sníval. Cygnia zastonala a pritiahla si jeho tvár bližšie. Potom jej ruky skĺzli dole jeho chrbtom a zablúdili pod tričko, nesmelo hladiac jeho nahú pokožku. V tej chvíli mal dojem, že zhorí do tla. Táto noc patrila len im dvom. Ich oči odrážali tajomstvá ich sŕdc, meniac sa na bezodné studničky túžby i nehy, presýtené láskou a vášňou, ktorú venovali a oplácali jeden druhému navzájom sa hladiac, spoznávajúc ... milujúc. Ich telá uväznila tá najkrajšia horúčka akú kedy zažili a ich láskajúce ruky opisovali spolu s bozkami a perami blúdiacimi po svojich telách úžasný a nezabudnuteľný príbeh lásky, ktorá ich oboch pohltila a uväznila vo svojom milujúcom náručí.

George zaspal a ona, hoci bola malátna a tiež unavená bdela nad ním, nežne ho hladiac a dívajúc sa naň. Nakoniec vstala a utiahla sa do svojej izby, aby si zbalila veci. Slnko už vychádzalo spoza hôr a letná obloha zružovela, keď konečne dokončila svoj list. Osušila ho kúzlom a zložiac ho odniesla. Nechala ho na vankúši v Georgeovej posteli spolu s červeným kvetom. Jej oči boli plné sĺz, ktoré jej stekali po bledej tvári. Dlho stála vo dverách a hľadela na jeho krásne, nahé telo vynímajúce sa na tmavom povlečení perín. V spánku vyzeral tak zraniteľne. A ona sa cítila ako zradca. Akoby ho bodla dýkou priamo do chrbta. Zradila jeho dôveru? Nikdy mu neklamala, no zamlčovala pravdu a podľa nej to bolo rovnako zlé, akoby mu klamala. Prevesila si tašku cez plece a trasúcou sa rukou si zotrela slzy z očí.

,,Odpusť mi, láska moja. Nemohla som inak. Ľúbim ťa, George,“ šepla a sama si uvedomovala, že je to naposledy, čo vyslovila toto vyznanie. Už nikdy nebude nik iný v jej živote. Žiadna iná láska, žiaden iný muž. Vždy bol predsa len jeden. On. A tak to aj zostane.

Potichu zišla po schodoch a zadným vchodom sa vykradla z obchodu. Svitalo. Zastala na konci chodníka a naposledy sa otočila k domu, v ktorom bola šťastná, hoci len na chvíľu. No musela sa priznať a iné ako odísť jej neostávalo. Nechcela mu hľadieť do očí v tej chvíli, akoby mu hovorila pravdu. Nezniesla by jeho opovrhnutie a nenávisť. Preto zvolila radšej inú formu. Vedela, že ak by to nespravila ona, Hermiona by mu to sama prezradila. No len čo vykročila z bránky, objavil sa pri nej celkom znenazdania čierny tieň, schmatnúc ju rovno za hrdlo.

,,Mám ťa, ty malá zmija!“ zasipel a bolo mu jedno, že sa dusí a nemôže nabrať dych. ,,Už mi nikam neujdeš!“

Pokúšala sa brániť, no bol príliš silný. To, že ho škriabala ako divá mačka nepomohlo. Len sa rozosmial nad jej bezmocnosťou a mykol ňou tak, až si myslela, že jej každú chvíľu zláme väzy.

Vzápätí sa s ňou odmiestnil a ona nemohla nič robiť. V hlave jej ako výkričník znelo len jedno. ,,Toto je môj koniec.“  Vedela, že ak u nej nenájde to, čo hľadá, zomrie.

 

24. kapitola

Tri veci

 

Keď sa George Weasley ráno prebudil,  jeho pery sa roztiahli v roztomilom úsmeve a ešte so zatvorenými očami šmátral po druhej strane postele. Chlad, ktorý ho ovanul, ho prinútil otvoriť oči. Po mladej žene, ktorá mu ukradla srdce, a s ktorou strávil tú najkrajšiu a najúžasnejšiu noc nikde nebolo. Teplo jej mäkkého tela sa vytratilo presne ako ona.

„Cygnia?“ hlesol a nadvihol sa na lakťoch, ležiac na bruchu. Vtedy mu zrak padol na prehnutý kus papiera s kvetom, okolo ktorého visel akýsi prívesok na striebornej retiazke. George sa po ňom natiahol posadiac sa a prekrížiac pod sebou nohy. Začítal sa do riadkov písaných úhľadným písmom.

,,Môj drahý George,

Chcel si vedieť, čo ma tak trápilo a ja som sa rozhodla konečne ti priznať to, čo sa stalo a kto v skutočnosti som.

Ale najprv ti chcem povedať, že čas strávený s tebou bol najkrajším v mojom živote. A do konca svojich dní budem ďakovať osudu, že mi ťa priviedol do cesty. Práve teba, do ktorého som bola zaľúbená už ako školáčka na Rokforte.“

George sa nespokojne pohniezdil, no oči od listu neodtrhol. Uvažoval nad tým, prečo si na ňu nepamätá zo školy a čítal ďalej.

,,V deň, keď som sa objavila u Teba v Šikmej uličke som utiekla z domu. Hlavný dôvod, pre ktorý sa to udialo bol ten amulet, čo som Ti nechala.“

George sa za ním načiahol a prezrel si ho. Nezdal sa mu ničím zvláštny, azda až na to, že na kruhu boli ozdobou hady a zelený kameň. Položil ho spať na vankúš vedľa seba a čítal ďalej.

,,Neviem presne na čo má slúžiť, ale zrejme to má niečo spoločné s akousi čudnou knihou, po ktorej pátra môj otec spolu so ženou, ktorej však totožnosť nepoznám. Tá kniha, ktorú som spomínala má vraj obrovskú moc a ten kto ju získa bude mocnejší ako bol sám Voldemort. Amulet som vzala preto, aby som im prekazila ich plán a snahu získať ju.

Mala som veľký strach George, preto som do toho nechcela zaťahovať aj teba. No Hermiona mala pravdu. Mal by si vedieť o všetkom. Zaslúžiš si to už len preto, že si mi pomohol.

Tieto slová sa mi píšu veľmi ťažko. Hlavne preto, lebo som si vedomá možných následkov. Možno ma znenávidíš, no vedz, že ja ťa budem milovať, pokiaľ budem žiť. Pýtaš sa, kto teda vlastne som?

Som Cygnia Averyová, bývalá študentka Slizolinskej fakulty a žiaľ aj dcéra posledného smrťožrúta.

Navždy Tvoja, C.“

George si vôbec nevšimol, že list bol akýsi vlhký a už vôbec ho ani len nenapadlo, že je to preto, lebo je zmáčaný jej slzami. Mal zrazu dojem, že v miestnosti je málo vzduchu. Papier v jeho ruke sa zachvel a jeho oči stále civeli na jedinú vetu v nemom úžase skleným pohľadom.

,,Som Cygnia Averyová, dcéra posledného smrťožrúta,“ znelo mu v hlave.

George zreval z plného hrdla, aby uľavil svojmu sklamaniu, bolesti i hnevu, ktoré sa v ňom nahromadili. List, ktorý držal v ruke razom pokrčil a v zlosti ho rozškubal, rozhadzujúc drobné biele franforce po podlahe izby. Načiahol sa za kvetom, jediným trhnutím oddelil hlavičku od stonky a vytrhal z nej všetky lupene. Na amulet sa ani nepozrel. Šmaril ho o stenu a ten pristál kdesi v náprotivnom rohu miestnosti.

Cítil sa horšie ako zbitý pes. Podvedený a oklamaný, ponížený. Keby bol vedel od začiatku, kým je, vyhodil by ju na ulicu.

,,Prekliata dcéra prašivého smrťožrúta! Toto nemôže byť pravda,“ precedil nenávistne pomedzi zuby. ,,Je to len zlý sen a nič z toho sa nestalo!“

Klesol na kolená, mysliac na to, že zradil nielen seba a svoje presvedčenie, ale potupil pamiatku svojho brata. ,,Zaľúbil som sa do dcéry vraha!“ zašepkal a tvár mu skrivila bolestná grimasa, keď uprel svoj zrak na posteľ, kde sa ešte pred pár hodinami milovali. Akoby bláznovi na výsmech sa mu pripomenuli jej bozky, horúce telo i tiché vzdychy.

,,Merlin! Prečo ma tak tresceš? Čím som sa previnil?!“ zvolal rúhavo s hlavou vyvrátenou dohora. Keď sa mu oči zaleskli slzami, zúrivo si ich otrel. Vstal a zamieril do obývačky, skoro vylomiac dvierka na barovej skrinke, čo nimi tak prudko trhol. Vybral odtiaľ Ohnivú whisky, odzátkoval ju a hltavo pil, nedbajúc, že mu horkastá tekutina vyteká kútikom úst a steká mu dolu bradou na hruď. Práve toto potreboval. Chcel utopiť svoju bolesť i žiaľ, pochovať ich na dne fľaše i za cenu toto, že mu zajtra pukne hlava vo dvoje.

,,Buď navždy prekliata, Cygnia Averyová! Kiež by som ťa nikdy nebol stretol!“ zašepkal zúrivo a znova sa napil.

 

Severus sa presne ako sľúbil vrátil do domu na Thornhillskom návrší. ,,Je môj?“ spytoval sa šepky. Stále nemohol uveriť tomu, čo našiel predchádzajúcu noc v tej drevenej kazete. Zatiaľ čo blúdil okolo domu a obzeral si jeho fasádu i exteriéry, zničené, zdevastované záhrady a zarastené burinou a trávou na nepoznanie, v myšlienkach sa vrátil k tým trom veciam, ktoré ukrývala skrinka, ktorú mu odovzdal ten starý škriatok.

Keď ju otváral, bol nervózny a napätý do krajnosti, hoci jeho tvár tak ako inokedy neodzrkadľovala žiadne pocity. Vnútro kazety bolo vystlané zeleným zamatom. Na jej dne ležala neveľká krabička a zošit. Ten vzal do ruky najprv, aby sa pozrel, čo to je. Bol to denník. Denník jeho starého otca. Rozhodol sa, že si ho neskôr prečíta, keď sa vráti z podrobnej obhliadky sídla. V tej menšej krabičke bol prsteň. Strieborný a tak typický pre niekoho, kto mal toho veľa spoločné so Slizlinom. Severus si myslel, že je to azda celé tajomstvo tej skrinky, no nebolo. Na dne objavil tajnú priehradku. Skrinka mala totiž dvojité dno. Práve tam bol ukrytý závet, napísaný ešte v tom istom roku, keď sa narodil.

,,Posledná vôľa Uriášha Jethra Princa, jediného vlastníka a pána Thornhillského sídla.

Ja, dolupodpísaný Uriásh Jethro Princ, narodený 15. novembra 1880, bývajúci v Thornillskom sídle, na Thornhillskom návrší č. 7, za prítomnosti svedkov Hestie Chegwiddenovej, narodenej 24. marca 1900, bývajúcej na Pavúčej ulici číslo 4 v Londýne a Matildy Dolores Umbridgeovej, narodenej 16. apríla 1887, bývajúcej na Širokej ceste 12 v Londýne,

pri plnom vedomý ustanovujem za svojho právoplatného dediča svojho jediného a prvorodeného vnuka Severusa Snapa, narodeného dnes, 30. októbra 1960 v Londýne, bývajúceho Nad Temžou 6, v Londýne.

Svedkovia potvrdzujú moju poslednú vôľu svojim podpisom a rovnako ju vyhlasujú za nemennú.

Thornhill, 30. októbra 1960.

Princ,

Chegwiddenová

Umbridgeová.“

Nemohol uveriť vlastným očiam. Jeho starý otec naňho prepísal sídlo už pri narodení. No hlavou mu vírilo množstvo otázok, ktoré si nevedel zodpovedať. Aj preto dúfal, že mu niektoré skutočnosti objasní práve jeho denník. Ale nechápal, na čo ten prsteň. Na to zrejme mal prísť neskôr. Teraz však vypustil z hlavy všetky myšlienky a kochal sa pohľadom na staré, časom schátrané sídlo. Prechádzal jeho chodbami a izbami a zvedavo si to všetko obzeral, neskôr aj v spoločnosti Northa, ktorý sa k nemu pridal, len čo vstúpil do domu. Severus mu ponúkol možnosť, či by nechcel prísť bývať k nemu do jeho domu na Pradiarskej uličke, no starý škriatok jeho veľkorysú ponuku odmietol a viac ho tým obťažovať nechcel. Severus si odtiaľ vzal zopár cenných kníh a obraz starého otca, ktorý visel v izbe, kde sa Ariana zhovárala s matkou.

 Ariana sedela v čajovni a pozerala sa na list, ktorý jej prišiel z Rokfortu. Nebol od jej tety, ale od Minervy McGonagallovej. Ponúkala jej v ňom miesto asistentky ošetrovateľky na ich škole. Ariana však nepochybovala, že za to vďačí tak trochu aj tete Poppy. List prišiel len včera a ona o ňom nikomu nepovedala. Ani v práci ani doma. Netušil o tom ani Severus, ani jej starý rodičia. Nevedela totiž, čo si o tom všetkom má myslieť. V jej srdci však od včera narastala túžba vrátiť sa do toho starého hradu, ktorý si tak zamilovala, hoci nevedela, čo by mala spraviť. Riaditeľka ju žiadala, aby jej odpovedala do konca týždňa. Mala teda tri dni k dobru na premyslenie. Keď list skladala do vrecka, uvažovala, či Severus nezabudol na tú štvrtú hádanku a hútala nad jej možným vysvetlením. Ona si bola istá jedným. Tá hádanka podľa nej hovorila o láske, ale nevedela, k čomu by jej riešenie mohlo viesť.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.