Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dotkni sa prstom hviezd - 19. a 20. kapitola

24. 9. 2010

19. kapitola

Merlinov les

 

Severus zdvihol Arianu zo zeme a preniesol ju na svoju posteľ. Už sa preberala. Nemusel ju kriesiť on, čo ho potešilo, pretože zakaždým to robil dosť nemotorne. Svoj prútik a kríž položil na nočný stolík a sám si sadol na kraj postele.

,,Kto bola tá žena? Viem, že to viete,“ spytoval sa zamračene. Ariana bola bledá, jej oči boli stále rozšírené strachom a nekontrolovateľne sa triasla. Na všetko, čo sa v tej chvíli zmohla, bolo len prikývnutie. Severus chcel odbehnúť po nejaký upokojujúci elixír, ale jej ruka bleskovo vystrelila a zakvačila sa doňho.

,,Nenechávajte ma samú, prosím,“ zaševelila, ledva vyjachtajúc.

,,Hneď sa vrátim, nebojte sa, nič sa vám nestane,“ snažil sa ju upokojiť.

,,Nie, nie,“ krútila horúčkovito hlavou a zakvačila sa doňho ešte viac sťahujúc ho bližšie k sebe.

,,Chcel som vám len priniesť upokojujúci elixír,“ povedal, vôbec sa nesnažiac vymaniť z jej kŕčovitého zovretia.

,,Nechcem ho, len ostaňte dnes so mnou, prosím,“ vzlykla a posunula sa na posteli, robiac mu tak miesto.

Severus len chvíľu nerozhodne postával a hľadel do jej tváre poznačenej strachom. Vzdychol si. Zrejme nemal na výber. Toto ešte nikdy nespravil, dať sa manipulovať ženou. Lenže táto mladá žena bola na smrť vystrašená a on mal pocit, že ju musí ochrániť za každú cenu.

,,Zvláštne, aké pocity sa vo mne prebúdzajú,“ pomyslel si hľadiac na ňu. Také niečo necítil už skoro celé veky.

,,Tak dobre, ale aj tak musím zabezpečiť dom ochrannými kúzlami,“ povedal a vyšiel na chodbu, odkiaľ vysielal kúzla na celý dom, len aby sa nezopakovalo to, čoho boli pred malou chvíľou svedkami. Napadlo ho, že by mohol po dome rozvešať aj cesnak, ale dúfal, že jeho ochranné kúzla budú stačiť. O upíroch toho veľa nevedel, ale rozhodol sa to hneď napraviť. Preto ešte odskočil do pracovne a medzi knihami našiel jednu, ktorá opisovala aj tieto tvory.

,,Severus? Kde ste tak dlho?“ volala ho bojazlivo, schúlená na posteli.

,,Už idem,“ ozval sa z pracovne a nesmelo si k nej ľahol, hoci ešte pred chvíľou sa na posteli spokojne rozťahoval. No to v nej neležala ona.

Kým on čítal, Ariana sa mu otočila chrbtom. Stále sa chvela, ale už nie tak veľmi. Aj jej dych znel pokojnejšie. Zdalo sa mu, že zaspala. Keď dočítal kapitolu venovanú práve upírom, zatvoril knihu, stlmil svetlo, no nechal svietiť a ľahol si, uvažujúc ako to spraviť, aby sa jej ani prstom nedotkol, no nedalo sa to.

,,Severus?“ šepla spýtavo.

,,Áno?“ zamumlal.

,,Môžete ma objať?“ opýtala sa, a keď nič nepovedal, sama sa natiahla za jeho rukou a položila si ju okolo pásu. Jeho dlaň jej spočinula na bruchu a teplo, ktoré z nej sálalo ju nesmierne upokojovalo. Onedlho zaspala, no Severus ešte dlho bdel. Iba ležal, vychutnával si ďalší z nových pocitov a premýšľal o tej žene. Mal dojem, že aj on pozná odpoveď na otázku, ktorú Ariane položil, keď sa prebrala. Tá žena jej bola veľmi podobná. Nepochyboval o ich pokrvnej spriaznenosti.

,,Určite to nemohol byť nik iný ako Pyrha Heather Blythová,“ pomyslel si a dovolil noci, nech aj jeho ukolíše k spánku.

Ráno sa prebudil prvý. Ariana ešte spala. Hlavu mala položenú na jeho ramene, rukou ho objímala okolo hrude a jej nahé stehno vykúkajúce spod nočnej košele si hovelo na jeho pokrčenej nohe. Dokonca aj jej mačka bola stúlená do klbka pri jeho nohách. Prevrátil očami, ale potom sa zahľadel na dievča, ktoré ho v spánku objímalo. Zaujímalo by ho, čím si zaslúžil, že ju stretol. Prečo mu osud poslal do cesty práve ju? Bola vari niečím iná? Výnimočná?

Spomenul si na ten deň, keď ju vytiahol zo smrtiaceho objatia morského hada. Dovtedy netušil, čo všetko môže žiť v Čiernom jazere. Aj keď je pravda, že by nebol ani predpokladal, že by mohol žiť morský had v jazere. Aj vtedy mu padla do náručia a objímala ho. No bolo to iné. Vtedy to bolo z vďačnosti a objímalo ho mladé dievča, jeho študentka. Teraz ho objímala mladá žena, ktorej ani nenapadlo, že by sa ho vôbec mohla obávať. Žena, ktorá bola taká krásna, až mu to občas vyrážalo dych. Odvážne sa vrhajúca do nebezpečenstiev spolu s ním, strachujúca sa viac oňho ako o seba, žena, ktorej minulosť bola vari tajomnejšia ako tá jeho. Možno aj preto ho vábila väčšmi ako by si bol pripustil. Viac ako prchavá spomienka na Lilly Potterovú.

Ariana sa pohla a v spánku pootvorila pery. To nevinné gesto ho dostalo na okraj útesu zvaného túžba. Stačilo málo a bol by sa vrhol do jeho bezodných hĺbok. Uvedomil si však, že nemôže. Nemohol si len tak svojvoľne ukradnúť bozk, hoci to bolo príliš lákavé a veľmi ľahké. Jeho telom prebehla vlna vzrušenia napriek tomu, že sa snažil všetkými silami potlačiť ju.

,,Severus, do kotla, nad čím to premýšľaš!“ hrešil sa v duchu. ,,Toto snáď ani nie si ty!“

Naveľa vstal, vymaniac sa z jej objatia tak, aby ju nezobudil. Iba Spína zdvihla hlavu, ale potom sa pretočila na chrbát, natiahla sa a zoskočila z postele, civiac naňho veľkými jantárovými očami.

Zamieril do kuchyne s mačkou v pätách. ,,Vzala si ma na milosť?“ opýtal sa jej nevrlo a ona zamňaukala, akoby mu ozaj odpovedala. Nalial jej do misky čerstvú smotanu a postavil si vodu na kávu. Pokým sa zobudila aj Ariana, mal hotové raňajky pre oboch.

Sledoval ju ako si sadla za stôl. Skoro nečujne pozdravila a zaželala mu dobré ráno. Bola rozkošná, rozospatá s rozcuchanými vlasmi a jemným rumencom na tvári. Keď sa najedli a popíjali rannú kávu, Ariana si vzdychla.

,,Mala by byť mŕtva. Prečo nie je? Prečo mi babička klamala?“ ozvala sa už pevným hlasom, zjavne zmierená so situáciou.

,,Hovoríte o svojej matke?“

,,Áno,“ šepla hľadiac do zeme. ,,Dlhé roky som si myslela, že je mŕtva a teraz zistím, že to tak nie je. Prečo to babička len zatajila?“

,,Netuším. To by ste si mala vyjasniť s ňou,“ odvetil, hrajúc sa s lyžičkou v cukorničke.

,,Ja viem. Len nechápem, prečo mi klamala,“ dopila a vstala. ,,Kedy pôjdeme hľadať tú skalu?“ opýtala sa, zjavne naschvál odbočiac od predchádzajúcej témy rozhovoru.

,,Pôvodne som zvažoval práve dnešok, ale ak sa necítite dobre ...,“ nedokončil, lebo ho prerušila.

,,Nie, nie. Je mi už celkom fajn. Môžeme ísť aj dnes. Aspoň prídem na iné myšlienky,“ súhlasila a on nenamietal. Myslel si to isté.

 

Žena nervózne vyzerala svojho spoločníka. Meškal a ona to zo srdca neznášala. No ovládla svoj hnev.

,,Nenašiel ste ju, však?“ opýtala sa posmešne a premerala si ho pohrdlivým pohľadom.

,,Nájdem ju! Vy sa do toho nestarejte!“ vyhrážal sa a jeho výraz tváre bol viac ako len hrozivý, no na tú bacuľatú ženu nijako zvlášť nezapôsobil.

,,Len aby nebolo neskoro. Tak môžeme ísť?“ Prikývol a ona len švihla prútikom, aby sa veci poukladané na stole zbalili a vložila si ich do tašky. Vyrazili. Premiestnili sa na miesto, ktoré ako si mysleli bolo práve to, kde mala byť podľa nich tá skala. Ocitli sa v Caledonianskom lese.

,,Ste si istý, že ste to rozlúštil správne?“ ozvala sa pochybovačne obzerajúc sa okolo seba a naprávala si záhyb na svojom habite.

,,Vari o mne pochybujete?“ zahučal plecnatý muž a vydal sa neznámo kam, len aby čím skôr našiel, čo potrebovali k rozlúšteniu tejto tretej hádanky a mohli postúpiť ďalej. Netušili, že hľadajú zbytočne, pretože sa pomýlil, kvôli tomu, že zle preložil zopár latinských slov. Lenže ona netušila, že mu stará latinčina nešla práve najlepšie a on sa jej nemienil priznávať s niečím takým preňho nepodstatným. Ale to bolo ešte včasné ráno, keď ani len netušili, že strávia celý deň neúspešným hľadaním.

 

Severus sa s Arianou premiestnil do Carmarthenu. Aj teraz to bolo neveľké mestečko so zámkom na mierne vyvýšenom kopci, pri ktorom zurčal potok. Okolo neho sa naširoko rozprestierali lesy divé a hlboké, skoro ako ich rokfortský Zakázaný les. Vydali sa na západ z dediny, pretože tým smerom ležal Broceliandský les, opradený mnohými legendami a podľa nich toto bolo práve miesto, kde by sa mal nachádzať kameň, ktorý ich mal zaviesť k nového symbolu.

,,Vlastne je celkom logické, že ten kameň je ďalším odkazom,“ prehovorila obzerajúc sa okolo seba, dávajúc pozor, aby nič neprehliadli.

,,Myslíte?“

,,Áno. Podľa jednej legendy darovala meč Excalibur Merlinovi vodná nymfa, Niniane, ktorá ho milovala, a ktorú miloval aj on. Lenže osud im nedovolil byť spolu. Ten meč vlastne určil ich osud, keď ho Merlin čarami zabodol do kameňa, odkiaľ ho mal vytiahnuť len jeden vyvolený a tým sa stal mladý Artuš. Merlin sa stal jeho radcom i priateľom. So svojou láskou sa stretol až na sklonku života, pár mesiacov pred kráľovou smrťou.“

,,Hm, vidím, že vás dejiny celkom bavili,“ zahundral, tiež pátrajúc zrakom po okolí.

,,Ani nie. Bol to najnudnejší predmet aký na Rokforte existoval. Jediné, čo ma naozaj bavilo boli elixíry.“

,,Skutočne prekvapivé. To ste boli asi jediná.“

,,Ešte teraz si pamätám slová, ktorými ste nás tak – vrelo – privítali ako prvákov na prvej hodine,“ a skúsila ho aj napodobniť. ,,Ste tu, aby ste si osvojili túto tajomnú vedu a umenie prípravy elixírov.“ Pripadalo jej to smiešne a vôbec si nevšímala jeho namosúrenosť, preto pokračovala v jeho napodobňovaní aj ďalej.

,,To, čo ste povedali potom ma však úplne uchvátilo a síce: ,,Keďže sa zaobídeme aj bez smiešneho švihania prútikom, mnohí z vás si budú zrejme myslieť, že nejde o čary. Neočakávam od vás, že dokážete v plnej miere vychutnať krásu jemne bublajúceho kotlíka, odkiaľ chvejivo stúpajú pary, úžasnú moc tekutín prenikajúcich do ľudských žíl, ochromujúcich myseľ a opantávajúcich zmysly ... Môžem vás naučiť, ako zavrieť do fľašky slávu, ako uvariť moc, či dokonca oddialiť smrť,“ a potom ste to celé pokazil tým vyhlásením, že to sa stane v prípade, ak nebudeme bandou tupých hláv, ktoré zvyčajne učíte. Je to zvláštne, ale skoro som sa vtedy rozosmiala.“

,,Vy si naozaj pamätáte každé slovo, ktoré som vtedy povedal?“ zarazil sa trochu urazene.

,,No, priznávam sa, nie každé. Tá vaša reč ma však uchvátila rovnako ako príprava elixírov. Presne to som študovala na Salemskej univerzite. Elixíry. Je to moja srdcová záležitosť.“

Severus nevedel, čo jej má na to povedať. On nikdy neštudoval na univerzite a napriek tomu bol v elixíroch expert. Považoval to skôr za dar a za svoju prednosť.

,,Boli ste skvelý učiteľ, hoci prísny. Za to, čo viem, vlastne vďačím vám,“ usmiala sa naňho a on mal dojem, že mu po chrbte prebehol mráz a neviditeľná ruka mu skrútila žalúdok. ,,Bola by veľká škoda, keby ste prestali učiť.“

,,Znova ďalší kompliment?“ čudoval sa, neprehovoriac ani slovo. Ozval sa, až keď všetko náležite strávil. Ale teraz sa nechcel baviť o škole ani o učení.

,,Tam je niečo,“ povedal a ukázal prstom na akýsi kameň ležiaci vedľa stromu. Keď však k nemu prišli, nič nenašli. Znova to bol omyl. Už šiesty v poradí. Ariana sa však nevzdávala, hoci jeho sa už zmocňovala beznádej.

,,Takto to môžeme hľadať do konca sveta,“ hundral a voľky – nevoľky ju nasledoval.

,,Nie, už to dlho nepotrvá, nebojte sa, nájdeme to,“ oponovala mu veselo a tak radšej stíchol.

Hľadali a blúdili po lese ďalšiu hodinku, keď začuli zvuk harfy.

,,Aj vy to počujete?“ opýtal sa a ona prikývla.

,,Tuším harfa, ak sa nemýlim.“

,,Aj mne sa tak zdá,“ odvetil a vybral sa tým smerom, odhŕňajúc z cesty vetvičky kríkov i konáre stromov, nahusto obrastené lístím.

,,A toto je zas čo za tvora?“ šepla Ariana s perami tesne pri jeho uchu, čo spôsobilo, že sa nechtiac rozochvel.

,,Myslím, že je to faun,“ odvetil, keď upriamil pozornosť na zvláštnu bytosť sediacu v hustej, zelenej tráve posiatej kvetmi a opierajúcej sa o akúsi skalu obrastenú machom. Spod nej vyrastalo papradie, ktoré jej akoby tvorilo mäkkú podušku.

Naozaj to bol faun. Od pása nadol bol obrastený tmavými chlpmi a nohy, ktoré nápadne pripomínali tie kozi,e mal prekríženú jednu cez druhú. Hlavu mal vyvrátenú dohora, pričom hral a pozoroval oblaky na nebi. V kučeravých vlasoch sa ukrývali jeho neveľké rožky. Spozornel, keď ich zavetril a ukryl sa za ker kvetín. Boli ružové.

,,Severus! Myslím, že toto je ten kameň! Pozrite!“ zvolala radostne. ,,Ružový kvet tentoraz znamená označenie miesta.“

Musel jej dať za pravdu. Teraz stačilo podísť k skale a zistiť aký je na nej symbol. Lenže bol tam ten faun, ktorý na nich zazeral nie práve priateľsky.

 

20. kapitola

Sladké pokušenie

 

Ariana sa z nejakého dôvodu nebála. Rozhodne vykročila k skale obrastenej machom s úsmevom na perách, akoby ním zdravila toho neznámeho tvora, ktorý na nich zazeral spoza kríka obrasteného ružovými kvetmi. Bol to akýsi zvláštny druh ľalie.

,,Len opatrne a pomaly,“ upozorňoval ju Severus kráčajúc tesne za ňou a s prútikom pripraveným v ruke.

,,Myslím, že sa nemáme čoho báť. Bojí sa nás možno viac ako my jeho,“ odvetila pobavene.

,,Hovorte za seba, dievčatko,“ zahundral, vrhajúc na fauna rovnako spýtavý pohľad.

,,Prosím vás, čo viete o faunoch? Ja viem, že sú to mierumilovné bytosti, ale čosi mi tu predsa len nesedí,“ šepla. Ariana ešte fauna nikdy nevidela, ale keďže veľmi rada čítala, ešte na Rokforte našla v knižnici úžasnú knihu o menej známych čarovných tvoroch a faun bol medzi nimi.

,,A čo vám tu nesedí?“ ozval sa Severus pochybovačne.

,,Fauna by mali strážiť vlci,“ odvetila a vzápätí sa z vysokej trávy zdvihla vlčia hlava. A nie jedna. Boli tam hneď dvaja vlci.

,,Teraz ste spokojná?“ zašepkal a v hlase mu bolo cítiť nervozitu, keď ju chytil za rameno a donútil ju zastať. Alebo sa jej to len zdalo?

,,Nie tak celkom,“ šepla zízajúc na vlkov ceriacich na nich tesáky a varovne vrčiacich. Obrátila svoju pozornosť na fauna a snažila sa mu povedať, že mu nechcú ublížiť, ale zdalo sa, že jej nerozumel. Avšak vystrel sa v celej svojej výške a oni prekvapene zistili, že je skoro rovnako vysoký ako oni. Potom sa jednoducho otočil a zmizol v lese spolu s vlkmi.

,,Tak a je preč,“ hlesla a vykročila znova k skale.

,,Dúfam, že ste nechceli, aby nám vari robil spoločnosť,“ zašomral a podišiel k zhruba meter vysokej skale aj on, zvedavo si ju obzerajúc.

,,Severus, keby ste nebol taký uštipačný, bol by z vás celkom milý človek,“ povedala a presne ako on, aj ona začala odstraňovať zo skaly obrastený mach. Nepovedal jej na to nič, ale venoval jej jeden zo svojich podráždených pohľadov.

Severus zamyslene odstraňoval mach, rozmýšľajúc, prečo je zrazu taká bezstarostná. V noci sa k nemu bojazlivo túlila a teraz sa tvári akoby sa nič nestalo. Vôbec nevedel, čo si o tom má myslieť. Bol z nej zmätený čoraz viac a nepáčilo sa mu to. Potreboval nájsť svoju vnútornú rovnováhu, ale nedarilo sa mu to. A nechcel ju znova rozrušiť a vypytovať sa jej teraz, keď vyzerala celkom spokojne. Nie, radšej tú tému nechá na neskôr, povedal si a znova sa sústredil na starú skalu. Zdalo sa, že je to celkom obyčajná skala. Chvíľu si obaja mysleli, že sa znovu pomýlili, ale potom sa im začal ukazovať akýsi obrazec. Boli to tri kruhy prepletené do seba.

,,Takže kruhy?“ zamumlal skôr sám pre seba a rozmýšľal, čo to môže mať spoločné s tými dvoma obrátenými trojuholníkmi.

,,Severus? Niečo som našla,“ povedala a rukou zotrela nános hliny z miestočka pri vrchu skaly.

,,Iné znamenie?“ zamračil sa a obišiel skalu, no ona pokrútila hlavou.

,,Nie, sú to iniciály. U.J.S.“ Pozrela naňho horiac zvedavosťou ako sa zatvári. Ako sa dalo očakávať, bol zamračený. Pery mal stiahnuté do tenkej linky a hľadel na tie iniciály, akoby ich chcel z tej skaly vypáliť a vymazať už len svojím čiernym pohľadom.

,,Myslím si, že tu bol váš starý otec,“ šepla opatrne.

,,To je celkom možné,“ zahundral a rukou sa dotkol drsného povrchu kameňa. Prešiel prstom po jednotlivých písmenách, až sa nakoniec odtiahol.

,,Znamená to, že sa dostal tam, kde my a možno aj ďalej.“

Severus nepovedal nič. Iba sa otočil a zdvihol zo zeme svoje veci. Vytiahol z tašky denník a nalistoval novú hádanku. Jeho výraz sa zo zamysleného zmenil na prekvapený bleskovou rýchlosťou.

,,Nič tu nie je,“ povedal a otočil k nej denník s jeho prázdnymi stránkami.

,,Ale veď na začiatku to bolo celé popísané,“ zvolala nechápavo listujúc zvyšnými zažltnutými stránkami Cesty.

,,Aj mne sa tak zdá,“ odvetil neprítomne pretože si už nebol ničím istý.

,,Myslíte, že bude stačiť, ak použijeme Odhaľovač?“

,,Elixír na odhalenie skrytého písma? Mohlo by to zabrať, pokiaľ v tom nebudú iné čary.“ Ariana mu vrátila denník, aby ho odložil a vydali sa na spiatočnú cestu.

Aj lord Amadeus bol prekvapený, že ostatné hádanky z denníka zmizli a tiež súhlasil s tým, že by bolo asi najvhodnejšie použiť Odhaľovač.

,,Lenže ja doma nijaký nemám,“ hlesla zatváriac sa kyslo a ani Severus jej nepomohol.

,,Žiaľ, ani u mňa žiaden nenájdete. A nemám ani potrebné zásoby na jeho prípravu.“ Bola to síce pravda, no ani sa jej v tomto veľmi neusiloval pomôcť. Nemal chuť pripravovať nejaký elixír.

,,Tak dobre. Budem musieť zájsť do Šikmej uličky na nákup,“ otočila sa k nemu berúc si tašku a prehodiac si ju cez plece. ,,Idete so mnou?“

,,Môžem. Aj tak som nemal na pláne nič iné a som zvedavý, či ten elixír zaberie.“

Ariana ho zaviedla do pracovne, kde sa kozubom premiestnili priamo do Hostinca v Šikmej uličke.

,,Ahoj Tom,“ pozdravila barmana a on jej zamával s utierkou v ruke, obdariac ju štrbavým úsmevom.

,,Čo je nové?“ opýtala sa ho, keď si kupovala minerálku a melónové žuvačky.

,,Neviem, či to vieš, ale Malfoy je stále nezvestný. Mladý Potter sa pripravuje, aby sa mohol vrátiť do školy a dokončiť posledný ročník, ktorý zameškal kvôli ... no, veď vieš.“

Tom si až teraz všimol jej spoločníka, ktorý sa vynoril spoza rohu s Denným Prorokom v rukách.

,,Snape! Do vyprahnutého hrdla! Tak je to pravda! A ja, že sú to len klebety,“ zahučal na celý bar a vypleštil naňho svoje svetlomodré okále.

,,Zdravím, Tom, ako vidíte, je to pravda,“ odvrkol Snape a hodil mu za noviny na pult pár mincí. Chcel sa odtiaľ dostať na čerstvý vzduch. Jeho klebety nezaujímali, hoci musel pripustiť, že Luciusovo zmiznutie bolo ozaj veľmi zvláštne.

Keď vyšli z obchodu, Ariana si zobrala jednu žuvačku a ponúkla aj Severusa, ale ten ňou pohrdol, akoby mu núkala obvareného červoplaza.

,,Ešte stále ste raritou,“ poznamenala a on si len odfrkol. Onedlho zbadala obchod so zahraničnými bylinkami a veselo sa k nemu rozbehla, pričom si to Severus skoro ani nevšimol a pokračoval v ceste. Keď ho dobehla, štuchla doňho s miernou výčitkou, že čítať môže aj doma. Naveľa neochotne zložil noviny a konečne sa poriadne rozhliadol okolo seba. Vládol tu čulý ruch, tak ako vždy. Pozoroval Arianu ako sa zdraví s ľuďmi, ako ju zastavujú a ona sa pri všetkých pristavuje a milo im odpovedá. Niektorých sa takte a rýchlo zbavila bez toho, aby si to všimli, čo považoval za skvelé, pretože mu to už liezlo na nervy. Keď sa napokon dostali k apatieke a vošli dovnútra, s potešením sa nadýchla vône rozvešaných byliniek.

Chytila ho za ruku a so zavretými očami a s úsmevom na perách šepla. ,,Tie vône boli pre mňa vždy fascinujúce. Je to čarovné, nemyslíte, Severus?“

Lenže on nemyslel. Díval sa na ňu ako omámený elixírom Amortencia a nemyslel na nič iné ako na to, že by ju znova rád pobozkal. Lenže vyrušila ich predavačka. Nevysoká korpulentná žena s prívetivými očami a hnedými vlasmi popretkávanými šedinami ich privítala a ponúkla im svoju pomoc.

,,Potrebujeme desať gramov Achillea millefolium (myšieho chvosta), 5 g cichoriusa intibusa (čakanky), 15 g Althaei officinalis (Ibišteka), 7 g Valeriány (Valeriana officinalis), 3 g mletého dračieho zuba, 8 g sušeného vranieho oka a myslím, že by to malo byť všetko.“

Predavačka sa zvŕtala s obdivuhodnou vrtkosťou a rýchlosťou a v presných, požadovaných mierkach im na pult ukladala vo vrecúškach všetky potrebné prísady. Severus bol celý čas ticho. Chcel vedieť, či na niečo nezabudne, ale nezabudla. Pýtala si všetko potrebné.

,,Bolo by naozaj možné, že mi vravela pravdu a že elixíry naozaj tak zbožňuje?“ nechcelo sa mu to veriť. Zaplatila a keď vyšli z obchodu, zastala uprostred chodníka, vyvrátila hlavu dohora a nechala si tvár láskať teplými slnečnými lúčmi.

,,Mám skvelý nápad. Dáme si zmrzlinu.“

,,Nedáme.“

,,Prečo? Mal ste ju vôbec niekedy?“ zháčila sa pri jeho odmietnutí.

,,Nie, ale ani ju nechcem.“

,,Nesúhlasím. Musíte ju aspoň ochutnať. Počkajte ma, hneď som späť.“

Severus by bol rád protestoval, ale nestihol. Odbehla ešte prv ako jej to stihol zaraziť. Útrpne si vzdychol, nadávajúc si, do čoho sa to zase zaplietol, keď sa k nemu vrátila a podávala mu azda najväčší kornútok, aký tam kedy mali, pričom jej nebol o nič menší. Oba boli vrchovato naložené okrúhlymi kôpkami farebných zmrlziniek, poliate čokoládou a posypané posekanými orieškami.

,,Táto je vaša, Severus. Čokoládová, ananásová, jahodová, citrónová a čučoriedková,“ oznámila mu, ale to nebolo všetko. Videl, ako jej v očiach nezbedne zaiskrilo. ,,Niekam vás vezmem,“ hlesla a len čo to vyhŕkla, chytila ho za ruku a premiestnila sa s ním neznámo kam.

,,Vy ste sa celkom zbláznila!“ hneval sa, keď sa jej vytrhol, ale ona sa len nevinne usmiala a pokrčila nosom.

,,Mali by ste sa pustiť do tej zmrzliny, inak sa vám celkom roztopí,“ šepla a nahla sa k nemu, aby mu perami zotrela z ruky tečúcu sladkú kvapku topiacej sa dobroty. Severusom prebehla známa vlna vzrušenia z toho nečakaného gesta. Jej pery mu zanechali na ruke horúce znamenie a teraz mal dojem, že má ruku azda v samom ohni, ktorý sa nedal ničím uhasiť. Pozrel sa na svoju porciu a ochutnal, pretože mu napadlo, že toto mu azda tie rozbúrené myšlienky schladí. Úprimne, musel uznať, že mala pravdu. Zmrzlina bolo niečo naozaj veľmi lahodné. Sladké pokušenie, presne ako jej pery. On si ju nikdy nemohol dovoliť. Vlastne, nikdy neholdoval sladkostiam. Lenže teraz mal dojem, že prišiel o veľa. Tak dobre, uznal, že mu chutila a že mala pravdu, keď to tvrdila. Rozhodol sa zobrať ju na milosť.

,,Kde to vlastne sme?“ opýtal sa so záujmom, keď si k nej sadal na lavičku.

,,Na mojom obľúbenom mieste,“ šepla a jej oči sa naňho usmievali. ,,Bolo to moje a Tonksovej tajné miesto. Francúzska záhrada.“

Severus sa poobzeral. Naozaj tu bolo celkom príjemne. Slnečné svetlo sa dotýkalo vodnej hladiny vo fontáne, ktorá zrazu vyzerala ako tekuté zlato. V jazierku uprostred parku plávali labute. Všade bolo veľa stromov, kríkov a kvetov. Bol to príjemný pocit, len tak tam sedieť. Keď dojedli, Ariana vykročila na lúku a ľahla si do trávy. Po chvíli uvažovania ju nasledoval. Ale on si len sadol neďaleko nej. Podľa neho to bolo príliš detinské.

,,Nechcete sa pozhovárať o svojej matke?“ opýtal sa a čakal na jej reakciu.

,,Nie, nie teraz,“ odvetila. ,,Severus? Prekážalo by vám, keby ste sa načas nasťahovali späť? Nechcem tam ostať sama.“

Opäť bola smutná a opäť sa jej v očiach zrkadlil strach. Ale strach z čoho? Zo stretnutia so svojou matkou? Alebo to bol strach z toho monštra, ktorým sa stala?

Čo jej mal povedať? Nemohol ju odmietnuť. Veľmi dobre vedel, že teta by jej sotva dodala odvahu. ,,Dobre, pod podmienkou, že mi poviete pravdu.“

Ariana sa naňho skúmavo zahľadela netušiac, prečo ho to tak zaujíma, ale napokon súhlasila. Dôležité bolo, že nebude sama. Ak by sa niečo stalo. A okrem toho, on to síce nevedel, no veľa sa toho nedozvie, pretože ani ona toho vlastne veľa nevedela.

Ešte v ten večer sa rozhodla pripraviť elixír Odhaľovač. Robila ho celkom sama, bez Severusovej pomoci, ale on si nenechal ujsť príležitosť, aby ju pritom mohol pozorovať. Dokonca mu vadilo, že je taká sústredená iba na elixír a skoro vôbec ho nevnímala, čo vôbec nebola pravda. Sem – tam ju vyrušil nejakou otázkou a ona mu nielen odpovedala, no naďalej sústredene pripravovala elixír.

,,Hotovo,“ povedala, keď konečne zabublal a ona ho odstavila. Bol bezfarebný a bol bez charakteristickej arómy, ako mal správne byť.

,,Tak ukážte, vyskúšame ho,“ šepol a nabral z neho zopár kvapiek do pipetky. Pokvapkal ňou stránku a napäto čakal, či sa objavia písmená a verše novej hádanky.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.