Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dotkni sa prstom hviezd - 13. a 14. kapitola

24. 9. 2010

13. kapitola

Nepredvídané

 

Poppy sa zvítala so svojou sestrou Hestiou a teraz obe stáli pri kresle, kde spala Ariana a rozmýšľali, či ju zobudia, alebo nie. Nakoniec ich dilemu vyriešil Severus, keď vzal spiacu Arianu opatrne do náručia a vyniesol ju do jej izby. Nezobudila sa. Len si ticho vzdychla a privinula sa k nemu. Skoro sa potkol na schodoch, keď to spravila. Len čo ju uložil do postele, vyzul jej topánky a starostlivo ju prikryl, vytratil sa znova do pracovne. Lord Amadeus už tiež spal a teraz si spokojne pochrapkával, rozvalený v svojom kresle.

,,Prepáčte, že vás vyrušujem, ale mám pár otázok, lady Hestia,“ ozval sa, nevediac, na čo sa vlastne spýtať prv.

,,Áno, chlapče? A čo by ste rád vedel?“ opýtala sa stará dáma udivene.

,,Nechcem byť nezdvorilý, ale týka sa to vašej smrti.“

,,A čo vás vlastne zaujíma, Severus?“ aj Poppy bola prekvapená jeho nečakaným záujmom, pretože aj ona o tom sotva čo vedela.

,,Chcem sa opýtať, či viete ako ste zahynuli,“ odvetil a oprel sa o pracovný stôl hľadiac na Hestiu, ktorá sa zamračila. Ale nie preto, že by sa hnevala. Iba premýšľala.

,,Nie. Jednoducho na ten okamih nemám žiadne spomienky. Neviem ako je to možné, ale je to tak. Netuším, čo sa vtedy stalo. Posledné, čo si pamätám je, že som bola navštíviť svoju sestru, Poppy a viem, že som sa vrátila domov. Tu sa moje spomienky končia. Všetko ostatné pohltila prázdnota.“

Severus sa na malú chvíľu zamyslel. Zaujímalo by ho, čo vlastne malo to divadielko, ktorého bol svedkom, znamenať. Vysvetlenia sa mu dostalo aj bez pýtania.

,,Viete, Severus, dnes je to presne päť rokov, čo Hestia zomrela,“ oznámila mu Poppy.

,,Skutočne? To je už toľko?“ spýtala sa prekvapene jej staršia sestra a vzdychla si. ,,Viete, často premýšľam nad tým, čo sa vlastne stalo, ale neviem to. Je to akoby mi niekto na tú chvíľu vymazal všetky spomienky.“

,,A chcete to skutočne vedieť?“ opýtal sa Severus, uvažujúc, či má niekomu prezradiť, čoho bol pred malou chvíľou svedkom.

,,Sama neviem. Bojím sa toho zistenia. Aj to je zrejme dôvod, prečo si nemôžem spomenúť. Asi potom jednoducho v skutočnosti netúžim,“ priznala sa a na pery jej sadol smutný úsmev.

Severus chápavo prikývol. Sám nevedel, čo by v takom prípade robil on.  Všimol si, že v pracovni visia nové obrazy. Na jednom z nich boli dve ženy a na druhom akési mladučké dievča. Bola tak trochu podobná Ariane.

,,Kto je na tých portrétoch?“

Poppy si zasnene vzdychla. ,,Ja a Hestia, Severus. Portrét nám dali spraviť naši rodičia. Bolo to v týždeň Hestiiných zásnub. Boli sme mladé a krásne.“

,,A ešte stále sme,“ zachichúňala sa Hestia.

,,Nepochybne,“ odvetil zadumane, nespúšťajúc zrak z toho namaľovaného dievčatka. ,,Kto je to dievča?“

Obe zmĺkli, akoby uťalo. Poppy sa tvárila previnilo a Hestia nasrdene.

,,Povedala som ti, aby si ho sem nedávala!“ oborila sa na sestru a Poppy sa zahanbene začervenala. Ešte aj našuchorený okraj čepca jej zvädol.

,,Ten obraz tam visel od nepamäti, je to jeho miesto! Našla som ho spadnutý za kozubom. Šťastie, že sa mu nič nestalo.“

,,To nie je šťastie! To je vyslovená katastrofa!“ zúrila Hestia naďalej.

,,Kto je to dievča?“ odvážil sa opýtať Severus a vmiešal sa do ich hádky.

Obe znova zmĺkli. Nakoniec prehovorila predsa len Hesia.

,,Toto je moja jediná dcéra. Pyrha. Mala osem, keď sme jej dali ten portrét namaľovať.“

,,Čo sa s ňou stalo?“

,,Nezdá sa vám, chlapče, že vaša zvedavosť prekračuje medze slušnosti?“ osopila sa naňho staršia dáma a on nadobudol dojem, že sa ho zasa chystá ovaliť po hlave tou svojou kabelkou.

Poppy len bezradne pokrčila plecami. Nezdalo sa, že mu odpovie ona. Aj tak svoju sestru už nazlostila a nechcela si ju rozhnevať ešte viac.

,,Prepáčte, lady Hesia,“ ospravedlnil sa, hoci si zaumienil, že len tak ľahko sa veru nevzdá. Ani sám to nevedel vysvetliť, ale zaujímalo ho to a dokonca veľmi. Nakoniec sa obom porúčal a konečne sa odmiestnil späť domov. Zajtra v noci mali ísť znova po stopách tej hádanky a bolo by dobré, keby sa predsa len vyspal. No keď nad tým tak uvažoval, napadlo ho, čo sa vlastne v tej rodine prihodilo. Aká tragédia ich postihla. Ak to správne pochopil, z Hestiinej dcéry sa stalo nejaké monštrum, hoci otázka znela – aké? Bolo by možné, žeby bola práve ona jej vrahom? Iste, to, čo videl a počul tomu nasvedčovalo, ale aj tak to nedávalo žiaden zmysel. Prečo by dcéra zabíjala vlastnú matku? Toto sa mu zdalo šialené. Jednoducho neprijateľné. Napadlo ho, či Ariana niečo vôbec tuší. Pretože ak bol ten výjav pravdivý, znamenalo by to, že je jej matka stále na žive a ona o ničom nemá ani poňatia.

 

Keď sa nasledujúce ráno vybral Severus do Rokfortu za Dumbledorom, netušil, že stretne práve jeho. Prvé, čo si uvedomil bolo, že jeho zranenie cez tú záplavu vlasov nevidno. Mal ich dlhšie ako si kedy Severus pamätal. Keď k nemu mladý muž zdvihol hlavu, v očiach mal niečo, čo tam nikdy predtým Severus nevidel. Nenávisť. Nezazlieval mu to. Výčitky ho znenazdajky zaplavili ako prílivová vlna, ktorá ho celkom pohltila.

,,Weasley, ja ...“ nestihol ani dopovedať, pretože naňho bez mihnutia oka vytiahol prútik a zaútočil. Dopadol o pár metrov ďalej, naraziac  tvrdo o trávnatú zem. Na pár sekúnd mu vyrazilo dych. George sa k nemu pomaly približoval a bolo na ňom badateľne vidno, že očakáva protiútok. Lenže Severus nespravil absolútne nič.

,,Je mi to ľúto,“ povedal namiesto toho a George len zúfalo zreval, znova ho počastujúc silným, odpaľujúcim kúzlom a jeho znova odhodilo dozadu. Hoci mal chuť vytiahnuť svoj prútik a brániť sa, nespravil to. Napadlo ho, že možno práve toto ten chlapec potrebuje, aby nadobudol stratenú duševnú rovnováhu. Musel si na niekom vybiť zlosť, splatiť bratovi dlh a pomstiť ho aspoň čiastočne. Severus si to uvedomoval.

,,Naozaj ľutujem, čo sa stalo,“ zopakoval, ale to vyvolalo len ďalší chlapcov hnev.

,,Neverím vám ani slovo!“ zvolal a znova naňho namieril prútik. Severus už tretí raz pristál tvrdo na zemi. Tentoraz tvárou. Z nosa mu tiekol pramienok krvi, ktorý si spakruky utrel.

,,Never mi, ale je to pravda,“ pokračoval celkom pokojne Severus, akoby viedli iba priateľskú debatu.

,,Ako je možné, že taký špinavý prašivec ako vy mohol prežiť?!“ kričal, celý červený v tvári od hnevu. Znova naňho vypálil kúzlo a jeho znova odhodilo dozadu. Severus prerývane dýchal, znova si utrúc pramienok krvi tečúci z nosa.

,,A ja nie som schopný vás ani zabiť!“ zvolal bezmocne a klesol na kolená, schovajúc si tvár v dlaniach. Z očí sa mu kotúľali slzy.

Severus bol chvíľu ticho. Len ležal na zemi a zbieral sily. Nakoniec sa posadil. ,,Ty nie si ten, kto by bol schopný zabiť,“ prehovoril po chvíli. ,,A vieš, že ja som v tom celom vlastne nevinne. Možno preto ...“

,,Buďte ticho,“ požiadal ho bezvýrazne. ,,Nič nevravte.“

,,Nič z toho, čo by si spravil, ti brata už nevráti. Vojny sú zlé a kruté a my sme hračkami v rukách osudu. Neviem, prečo tvoj brat musel zomrieť a prečo som ja prežil. Ver mi, že by som bol oveľa radšej na druhej strane ja,“ dodal Severus napriek tomu, že ho prosil, aby mlčal. Nemohol mlčať. Slová ho pálili na jazyku, ako žeravý uhlík. George Weasley naňho ani nepozrel. Iba sa zdvihol zo zeme a odkráčal preč.

,,Naozaj ma to veľmi mrzí,“ zašepkal, hľadiac za jeho vzďaľujúcou sa postavou. Potom vstal a kráčal ďalej k hradu. Hoci návštevu Dumbledora už nepovažoval za taký dobrý nápad.

Kamenná obluda odskočila od schodišťa bez toho, aby si od neho pýtala heslo. Len čo zaklopal, spoza dverí sa ozval Minervyn hlas.

,,Vstúpte,“ vyzvala ho a on vošiel.

,,Severus, pre Merlina, čo sa vám stalo?“ jej oči si pozorne prezreli jeho dobitú tvár ponad rám okuliarov, tváriac sa nesúhlasne, akoby bol školák, ktorý sa práve pobil so svojím spolužiakom.

,,To nestojí za reč,“ zatiahol a sadol si na stoličku, keď ho k tomu vyzvala.

 ,,Smiem sa spýtať na dôvod vašej návštevy?“ vyzvedala, hľadiac do nejakých papierov. ,,Alebo ste mi hádam prišiel predsa len oznámiť, že to miesto učiteľa beriete?“

,,Ľutujem, ale ešte som sa nerozhodol,“ odvetil popravde.

Minerva chápavo prikývla. ,,Samozrejme, ale nezabúdajte Severus, že veľa času vám na premyslenie neostáva. Ak to nevezmete vy, budem musieť prijať niekoho iného.“

,,Nebojte sa, včas vám odpoviem,“ uistil ju a jeho oči zavadili o Albusov portrét. ,,Neviete, kde by mohol byť?“

Minerva sa otočila a aj ona pozrela do prázdneho Albusovho portrétu. ,,Netuším. Pred chvíľou tu ešte bol.“

V riaditeľni nastalo chvíľkové ticho, kde šuchotali iba Minervine papiere, v ktorých listovala. ,,Ako sa máte, Severus?“

,,Ďakujem za opýtanie, môže byť,“ odvetil, ale neznelo to kto vie ako nadšene.

,,Viete, ja si myslím, že všetko má svoj význam, hoci je niekedy našim očiam i zmyslom skrytý. No raz sa ukáže,“ prehovorila a on len prikývol.

,,Pôjdem už. Pozdravte Dumbledora a odkážte mu, že ako sa zdá, napredujeme. On už bude vedieť, o čom hovorím.“

,,Odkážem. Severus,“ zastavila ho, keď už stál medzi dvermi, ,,dávajte na seba pozor.“

Znova prikývol a vytratil sa ešte v pochmúrnejšej nálade, ako keď sem vošiel.

 

Severus sa u Chegwiddenovcov objavil tesne pred deviatou. Ariana sa práve dobalila. Vzala si svoju obľúbenú tašku cez plece a do nej pár vecí, ktoré predpokladala, že sa jej môžu hodiť. Teta jej chcela pomôcť, ale ona to chcela spraviť sama, lebo mala obavy, že by to potom nenašla. Severus povedal, že sa tam možno zdržia viac ako jednu noc, hoci nevedela prečo. Vzala si preto so sebou deku, niečo pod zub a pár elixírov. Jeden na doplnenie krvi, jeden upokojujúci a ešte aj dezinfekčnú tinktúru, ak by sa prihodilo niečo neočakávané. A pribalila aj dar pre vodníka. Práve kontrolovala, či má všetko, keď začula dole hlasy. Teta sa s ním zhovárala. Znova mu vyčítala, že ju so sebou ťahá, keď to navyše môže byť pre ňu ako pre slepú dvakrát také nebezpečné a on sa jej snažil vysvetliť, že keby jej neter nechcela, nešla by tam, a že je predsa s ňou, tak na ňu dohliadne.

Ariana sa spokojne uškrnula. Tieto ,,výlety“ len v jeho spoločnosti sa jej nesmierne páčili, hoci on o tom samozrejme nevedel. Prečo by aj, veď si ju nevšímal. Niekedy pochybovala, že si uvedomuje jej prítomnosť, taký bol zabratý do vlastných myšlienok. Ona si ho však všímala a vnímala ho všetkými zmyslami. Tak dlho o ňom snívala. Ešte ako školáčka, ktorá zbožňovala svojho profesora. Vtedy dúfala, že si ju všimne, pretože bola na jeho hodinách najlepšia z triedy. No nestalo sa tak. Keď končila Rokfort ako siedmačka, bola už zrelá a vyliečená zo svojich naivných snov. Pochopila, že jej nikdy patriť nebude a to nie kvôli ich vekovému rozdielu, či spoločenskému postaveniu. Bolo v tom niečo iné. Iná žena, ktorá mu kedysi dávno zlomila srdce a to sa doteraz nevyliečilo zo svojich utŕžených rán. Preto sa ho vtedy vzdala. Tušila, že jej boj oňho by bol viac ako márny. Odišla z jeho života, v ktorom bola doteraz aj tak len tieňom. Rozhodla sa ísť ďalej študovať. Bavili ju elixíry a nemienila sa vzdať aj tejto lásky, keď už sa raz vzdala jeho. Salemská univerzita bola najprestížnejšia. Preto si vybrala práve ju. Tam sa jej schopnosti mohli rozvíjať naďalej. Ale ona netúžila len vyrábať a miešať elixíry. Chcela pomáhať. Keď sa teda po piatich rokoch štúdia na vysokej škole vrátila späť, zamestnala sa u sv. Munga.

,,Ariana, je tu Severus,“ oznámila jej teta, keď vošla do jej izby.

,,Už idem, teta,“ odvetila a prehodila si tašku cez plece. Vzala si do ruky svoju paličku a vykročila. Cestou zo schodov musela počúvať tetine rady, až jej nakoniec povedala, že bude opatrná a nebude sa bezhlavo vrhať do nebezpečenstva.

,,Tak tu ste,“ ozval sa Severus a jej sa zdalo, že to neznie práve nadšene. Ani nebolo. Bol unavený. A už hodnú chvíľu rozmýšľal, či tú hádanku rozlúštili správne. Predsa len, vodník v Británii? A ani okolo toho miesta si nebol celkom načistom.

,,Dobrý večer,“ pozdravila mu a oslnivo sa naňho usmiala. Pravda, predstava, že bude musieť stráviť noc na nejakom neznámom mieste ju netešila, ale nebude na to sama.

Severus odzdravil a bez ďalších slov ju zobral za ruku, ktorú k nemu natiahla.

,,Tak my pôjdeme,“ otočil sa k Poppy a vyviedol Arianu pred dom. ,,Odmiestnime sa zo záhrady.“

Súhlasila. Nevedela prečo práve zo záhrady, ale bolo jej to jedno.

O malú chvíľu cítili silné trhnutie a potom sa ocitli na neznámom mieste.

,,Zrejme sme tu,“ šepol jej do ucha a rozhliadal sa okolo seba. Stáli na okraji neveľkého jazera, uprostred ktorého zo samého stredu čnela k nebu vyvýšenina. Z diaľky to vyzeralo ako strážna veža a nie ako jaskyňa, ktorú si myslel, že nájdu.

,,Poďte, zdá sa mi, že na opačnej strane je nejaký strom,“ povedal a ťahal ju za sebou. Naozaj tam stál strom. Bola to vŕba. Ale ... nebol tam nik. Žiaden vodník, žiaden iný zelený tvor.

,,To je čudné,“ poznamenal a znova sa rozhliadol po okolí.

,,Čo sa stalo, Severus?“ ozvala sa. V takýchto chvíľach si želala, aby mala svoj zrak späť.

,,Nikto tu nie je.“

,,Ako to? Pomýlili sme sa?“

,,Nezdá sa mi. Mám dojem, že sme tu správne.“

,,Možno by sme mali počkať,“ povedala a Severus súhlasil. Sadli si pod strom a on rozložil ohník, aby sa ohriali.

O hodinu neskôr začuli hlboký, klokotavý spev, ktorý sa k nim z diaľky niesol. Niekto prichádzal. Severus sa strhol a rýchlo oheň uhasil.  Obaja napäto čakali. Spoza stromov sa tackavo valila nevysoká postava, oblečená vo fraku, voľných nohaviciach a s cilindrom na hlave, pospevujúc si akúsi pesničku.

,,Zdá sa, že je to ... on. Ale mám dojem, že nie je práve triezvy,“ oznámil jej šepky.

 

14. kapitola

Neočakávané

 

Severus uhasil oheň a postavil sa. Aj Ariana sa postavila a naťahovala uši, pretože slová, ktoré vodník spieval sa nedali nazvať ináč ako ... čudné. Zrejme bol naozaj opitý. Zreteľne počuli ako si vyspevuje čudný text v nejakej priveľmi rytmickej melódii.

,,Za úsvitu popri rieke,
nacvičoval vodník reage.
Zelené a dlhé háro,
starý oblek, vzorka káro.

Ty adolescent pubertálny,
nemýľ si ma s Bobom Marley-m.
Keď sa budeš drzo chovať,
do hrnčeka môžem schovať…

…ja tvoju dušu,

ja tvoju dušu.
Ja tvoju dušu,
ja tvoju dušu.“

Ariana nevedela, či sa má smiať, alebo sa začať báť. Ten vodník očividne nemal v hlave všetkých päť pokope. Onedlho stál pred nimi a zvedavo si ich premeriaval. A nebol jediný. Pretože aj Severus naňho skúmavo zízal. Vodník nebol príliš vysoký. Mohol mať tak 1, 50 m, naozaj bol celý zelený. Tvár aj ruky, ktoré mu osvetľovalo mesačné svetlo boli tmavozelené a dlane naopak svetlozelené. Jeho pery neboli červené ale fialové. Oči mal hnedé, skoro až čierne a vlasy mali tiež zelenkavú farbu. Aspoň sa tak Severusovi zdalo. Z okraja jeho klobúka, ktorý mu sedel na hlave mierne nakrivo mu kvapkala voda. Mal na sebe bielu halenu, kockovaný frak s bielym leknom zapichnutým v náprsnom vrecku a čierne, voľné nohavice. Na nohách mal obuté rozčaptané červené čižmy.

,,Kto ste a čo tu chcete?“ opýtal sa ich, ešte stále si pohmkávajúc tú čudnú melódiu svojej piesne.

,,Dobrý večer,“ pozdravili obaja naraz.

,,Chceme sa dostať na ostrov a keďže vieme, že jazero patrí vám, prišli sme si pýtať od vás povolenie,“ zaliečal sa mu Severus a urobil dobre, pretože vodník sa samoľúbo usmial. V denníku sa o tom síce nepísalo nič, ale Severus si poľahky domyslel, že bez jeho povolenia nemôžu len tak na jazero.

,,Iste, iste,“ odvetil zelenáč hojdajúc sa na pätách. ,,Takže vy chcete na ostrov?“ opýtal sa a zahľadel sa na tmavú škvrnu uprostred svojho jazera. ,,Ale neviem, či to bude možné,“ odvetil napokon, vykrúcajúc sa.

Na to Ariana vybrala z tašky dar, ktorý si preňho pripravili.

,,Nech sa páči, to je pre vás,“ povedala a podávala mu balíček, úhľadne zabalený a previazaný stužkou.

,,Che bella signorina,“ zanôtil a uklonil sa jej, vezmúc si od nej dar. Sklonil sa k jej ruke a jemne sa o ňu obtrel svojimi mokrými perami.

Severus sa na to prekvapene díval, ale dovolil si ho vyrušiť.

,,Takže môžeme ísť na ten ostrov?“ opýtal sa nespúšťajúc z očí to zelené stvorenie, ktoré priam hltalo pohľadom jeho spoločníčku.

Vodník si však dával načas. Iba sa usmial a otvoril si balíček. Bol však potešený. ,,Fajka a tabak! To som rád! Moja sa mi práve včera zlomila.“

Hneď si zapálil a len čo sa k oblohe vzniesol prvý obláčik bieleho dymu, znova im venoval svoju pozornosť.

,,Vodník Šupka k vaším službám,“ povedal a znova sa mierne uklonil, tentoraz obom. ,,Samozrejme, môžete ísť na ostrov, ale ...“ uškrnul sa a zahľadel sa znova na Arianu. ,,Mám podmienku.“

,,Akú?“ Severus tušil, že tá podmienka sa mu páčiť nebude.

,,To dievča ostane tu,“ odvetil a znova si potiahol z fajočky.

,,Prepáčte, ale svoju manželku tu nemôžem nechať,“ dovolil si mu oponovať. O vodníkoch čo – to vedel od posledného stretnutia s Harrym si o nich toho veľa vyhľadal v literatúre. Slobodný vodníci radi uháňali ľudské dievčatá. Preto ho napadla táto výhovorka.

,,Manželku? Ste si istý, že je to vaša manželka? Taká mladá, taká krásna ...“ ospevoval ju a Severus ju preto majetnícky objal.

,,Hm, škoda,“ vzdychol si vodník Šupka a zamieril k rieke, kde z tŕstia vytiahol čln. Len čo ho však vytiahol, ustrnul. Sedela na ňom prekrásna vodná víla, ktorá sa netvárila práve nadšene. Zrejme si vypočula celý ich rozhovor.

,,Moja drahá a čo ty tu?“ opýtal sa jej ako zaľúbený školáčik, prichytený in flagranti. Ale nepomohlo to. Bez slova vystúpila z člna a nechala, aby doň nastúpili tí dvaja, hoci si Severus nebol istý, či je to dobrý nápad, pretože jej z očí pozeralo niečo, čoho sa mal podľa všetkého obávať. Napriek tomu pomohol Ariane nastúpiť a sám si sadol oproti nej, začarujúc loďku, aby sa pohla k ostrovu. Ešte začuli ako sa tí dvaja hádajú, ale nevenovali tomu pozornosť. Veď oni neurobili predsa nič zlé.

,,Prečo ste to povedali?“ opýtala sa ho po chvíli Ariana, keď mala dojem, že ich nik nemôže počuť. Ešte stále cítila okolo ramien dotyk Severusovej ruky v ochrannom geste.

,,Keby som to nespravil, nevzdal by sa vás tak ochotne,“ odvetil stroho a celkom chladne.

Prikývla a jej výraz tváre ostal nečitateľný. No v jej vnútri ju to zožieralo a pálilo. Chladné priznanie od chladného muža. Vlastne ani nevedela, čo iné by od neho mala čakať.

Zatiaľ na brehu rusalka osamela. Vodník sa vyštveral na osamelý strom a húdol si svoju pesničku. Jej oči sa žiarlivo zabodli do plávajúceho člna po jazere, mieriaceho k ostrovu. Jej tvár sa zohavila škodoradostným úsmevom, keď si z vrecka ľahkých šiat bledomodrej farby vytiahla hrebienok a zamierila ku kameňu, ktorý vytŕčal z jazera pri brehu. Sadla si naň a začala si spievať, pričom si rozčesávala svoje dlhé, mokré, ryšavé vlasy. A čím viac si ich rozčesávala, tým viac hladina vody v jazere stúpala.

 

Severus si to všimol. Otočil sa a videl tú záhadnú, krásnu ženu sedieť na kameni v jazere ako dáku morskú vílu ako si pospevuje clivú melódiu a češe si vlasy. Nevedel, čo to má znamenať, lebo to stvorenie nepoznal. Netušil, že je to rusalka, vodníkova žiarlivá družka, ktorá sa prejavuje viac menej ako škodlivé stvorenie a môže im spôsobiť nepríjemnosti.

Vodná hladina sa rozhojdala a začala stúpať. Severus si myslel, že je to však vodníkova práca. Vytiahol prútik, aby loďku posúril, no nič sa nestalo.

,,Len sa mi to zdá, alebo hladina jazera stúpa?“ ozvala sa Ariana, ktorá doteraz pohládzala pokojnú vodnú hladinu rukou ponad okraj člna.

,,Nezdá sa vám to,“ odvetil a znova sa zmätene obzrel na tú ženu. Stále sedela na kameni, spievala a česala si vlasy.

,,Myslíte si, že je to vodníkova vina?“

,,Nie. Dal by som ruku do ohňa za to, že je to práca tej ženy, ktorá si tam len sedí a češe sa. Zrejme vodná nymfa,“ odvetil a vyčaroval si aspoň veslá, aby boli rýchlejšie na brehu jazera.

,,Ako vyzerá?“ opýtala sa v neblahej predtuche Ariana. O vodných tvoroch toho vedela veľa. Poznala ich všetkých. A jeho strohý opis na nymfu veru nevyzeral.

,,Teraz na tom nezáleží!“ odvrkol. ,,Musíme sa dostať čím skôr na breh!“ uchopil veslá a začal veslovať. No napriek tomu sa mu zdalo, že sú pomalší ako predtým.

,,Ak je to rusalka, tak sme v poriadnej kaši,“ šepla a chytila sa okrajov člna.

,,Prečo si to myslíte?“ ozval sa nedôverčivo.

,,Pretože ak si rusalka rozčesáva vlasy, spôsobuje to povodne.“

,,No, tak už aspoň viem, že je to rusalka,“ zahundral a snažil sa zistiť, ako ďaleko sú od brehu ostrova.

Napriek stúpajúcej vode a napriek ich pomalému napredovaniu neboli od brehu ďaleko. Lenže v okamihu, keď zložil veslá, pripravený čochvíľa vystúpiť z vratkého člna, začala rusalka na brehu jazera tancovať a čím bol jej tanec divokejší, tým viac sa hladina jazera búrila. Cítili sa ako na mori v tej najdesivejšej búrke. Vlny sa prelievali cez okraj loďky a loďkou nadhadzovalo, kým sa neprevrhla. Vtedy sa ozval posmešný smiech, ale aj zahriaknutie, keď vodník nakričal na svoju družku a vytrhol jej z ruky hrebeň.

Ariana ani nevedela ako a ocitla sa pod hladinou. Len čo sa dostala nad ňu, aby sa nadýchla, pocítila tupý úder do hlavy, keď do nej vrazila prevrátená loďka a upadla do bezvedomia. Severus však nestratil duchaprítomnosť. Načiahol sa po nej a ťahal ju k brehu. Našťastie, neboli od neho ďaleko.

,,Ariana,“ potľapkal ju po tvári a ona sa prebrala, vypľúvajúc vodu a hlasno dychčiac. ,,Už je dobre,“ upokojoval ju a krúživými pohybmi ju hladil po chrbte. Obaja premočený do nitky sa pomaly pozbierali a vykročili k polozrúcanej veži, stojacej uprostred kopca, aby mohla Avalonská skala po rokoch privítať svojich prvých návštevníkov.

,,Nechápem, prečo sme sa sem nemohli jednoducho premiestniť,“ zašomrala a nechala Severusa, aby jej pomohol na nohy.

,,Mám taký dojem, že tu naše čary nefungujú. Na brehu jazera to ešte šlo, pretože sa mi podarilo začarovať loďku, aby sama plávala. Ale potom, keď som chcel, aby zrýchlila, nestalo sa nič,“ odvetil a znova to skúsil. Chcel si len posvietiť prútikom pod nohy, no nič sa nestalo.

,,Presne, ako som vravel,“ zabručal a strčil si prútik do vrecka mokrého habitu, ktorý sa mu nepríjemne lepil na telo a chladil ho.

Aj Ariana sa striasla. Obaja boli do nitky premočení a nemohli ani čarovať. Dúfala, že im tá skala poskytne aké – také útočisko a oni tu prečkajú noc. Tajne verila, že sa im podarí nejako zapáliť oheň. Ruku si priložila na hlavu, na miesto, kde ju udrela tá loďka a opatrne zisťovala rozsah škody. Našťastie nemala rozťatú kožu a nekrvácala, no ranka bolela a zrejme tam bude mať o chvíľu hrču ako hrom. Z toho nárazu jej trochu trešťala hlava, ale nebolo to nič, čo by sa nedalo zniesť.

,,Sme tu,“ zašepkal Severus. ,,Je tu akýsi vchod.“

Opatrne vošiel dnu. Bol vďačný aspoň za to slabé mesačné svetlo, ktoré im poskytovalo predsa len nejakú viditeľnosť. Vošli a on sa poobzeral okolo. Bola to obyčajná veža, ktorá mala polovicu stropu zrúcanú. Dúfal, že tá druhá polovica ich počas noci nezasype a nepochová pod sebou.

,,Sadnite si, ja idem nazbierať nejaké raždie a pokúsim sa zapáliť oheň,“ povedal a ona bez zaváhania poslúchla.

Sadla si, oprela sa chrbtom o stenu a zavrela oči. Triasla sa ako osika. Táto letná noc nebola práve z tých najteplejších. Kým sa vrátil Severus, už jej drkotali aj zuby. Nevedela ako sa mu to podarilo, ale predsa len rozložil oheň. Domyslela si, že to bolo nejakým pravekým spôsobom, keď počula kresať o seba kamene. Ale bolo jej to jedno. No napadlo ju, že ju to raz musí naučiť. Bolo to veľmi užitočné.

,,Mali by ste sa vyzliecť,“ navrhol a nehľadel na to, ako sa zháčila. Podal jej nejakú starú deku, ktorá bola zatuchnutá a keď jej pristála pri nohách, kýchla, len čo sa z nej zdvihol kúdol prachu.

,,Mal som šťastie, že som našiel aspoň to,“ povedal na svoju obranu. ,,Vždy lepšie ako prechladnúť, alebo byť celú noc v mokrom.“

,,Hm, dobre,“ zahundrala ospalo. Bola unavená, hladná a bola jej zima. Ten sendvič, ktorý si vzala so sebou bol úplne rozmočený. Bol tak akurát vhodný ako potrava pre rybičky.

Severus sa tiež vyzliekol. Jemu to netrvalo tak dlho ako jej. Rozprestrel si veci okolo ohňa, aby mu čo najrýchlejšie vyschli a pozrel sa na Arianu, ktorá si práve sťahovala mokré tričko a chtiac – nechtiac sa pred ním odhaľovala, keďže netušila, že sa medzitým otočil späť. Pôvodne sa jej chcel spýtať, či sa môže otočiť, ale ... teraz ... len civel a ako v spomalenom zábere filmu sledoval ako sa vyzlieka. Bol ... prekvapený sám sebou. Nevedel prečo, ale nemohol od nej odtrhnúť zrak. Jeho čierne oči stúpali od jej štíhleho pása, cez prsia uväznené v jemne ružovej podprsenke s krajkou po obvode, k pôvabnému krku, a omámene sa díval ako sa jej dlhé, kučeravé vlasy rozliali po tele a zahalili ju pred jeho zvedavými očami.

To, čo cítil teraz, v tejto chvíli, bolo také zvláštne a také príjemné. Uvedomil si, že toto zažil len raz vo svojom živote a len pri jednej, jedinej žene.

,,Severus! Nepozerajte sa na mňa!“ vykríkla Ariana a on sa v tej chvíli neskutočne zahanbil.

 

,,Kde si bola?“ opýtal sa Harry Ginny, ktorá sa vrátila neskoro v noci domov. Jeho pohľad prezrádzal obavy a strach, ktorý si o ňu robil.

Ginny si sadla na drevenú lavičku pred domov a schúlila sa mu v náručí.

,,Bola som u Rona v obchode. Chcela som počkať na Georga, ale nevrátil sa. Ron mi síce tvrdil, že zrejme už nepríde, ale chcela som počkať aj tak,“ odvetila.

,,A kde je tvoj brat, ak nie v obchode?“ čudoval sa Harry, hladiac ju upokojujúco po chrbte.

,,Ron mi povedal, že odišiel do Rokvillu. Zaučuje tam novú predavačku v ich pobočke obchodu, ktorý si len nedávno otvorili. Veď to vieš.“

Harry iba prikývol. ,,To je dobre, možno konečne príde na iné myšlienky.“

,,Hej, možno,“ uznala aj Ginny, hoci tomu neveľmi verila.

,,Hermiona povedala, že je krásna,“ dodala.

,,Bola s Ronom?“

,,Hej. A tvárili sa dosť roztržito. Myslím, že chceli byť konečne spolu,“ uškrnula sa a konečne sa usmiala.

,,Nedočkavci. A to ešte nie sú ani zasnúbení,“ hundral Harry, ale usmieval sa pri tom.

,,Harry?“ šepla Ginny a odtrhla pohľad od oblohy posiatej hviezdami žiariacimi ako diamanty.

,,Áno?“ opýtal sa a očami pátravo skúmal jej nežnú tvár, stále poznačenú smútkom.

,,Neviem, čo by som bez teba robila. Ľúbim ťa, vieš to?“

,,Aj ja ťa ľúbim. Si celý môj život, láska moja,“ vyznal sa a ich pery sa spojili v jednom z najsladších bozkov.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.