Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dotkni sa prstom hviezd - 11. a 12. kapitola

24. 9. 2010

11. kapitola

Mesiac a ženská sila

 

Severus sa tomu znaku a písmu prizrel lepšie. Dobre, v trojuholníku sa nezmýlil, ale ten text nebol hádanka. Na to prišiel až teraz, keď si ho prečítal a preložil z latinky. Stálo tam pri ňom napísané: ,,Toto je tvoja Cesta.“ Lenže nedávalo to žiaden zmysel. Takže to muselo znamenať, že ďalšia časť hádanky musí byť v denníku a ten symbol je len pomôcka na odhalenie správneho znenia hádanky. Predsa bol trochu sklamaný. Uvažoval, ako dlho im potrvá, kým sa dopracujú do konca, či už úspešného alebo nie.

,,Severus? Deje sa niečo?“ opýtala sa znova Ariana a pristúpila bližšie. Rukou sa opatrne dotkla veka krypty. Na tvári ucítila nežné pohladenie starej, zaprášenej pavučinovej záclonky visiacej zo stropu a vykríkla od ľaku, mysliac si, že sa tam znova objavil nejaký duch.

,,Pst, tíško,“ upokojoval ju Severus. ,,To bola len pavučina. Za chvíľku odchádzame,“ povedal, sústredene skúmajú veko krypty znova. Potreboval sa presvedčiť, že nič neprehliadol, že na nič nezabudol.

Ariana len prikývla a jej veľké, hnedé oči sa aj tak rozšírili od strachu. V tom začula iný zvuk. Tichý piskot a šúchanie krídel. Aj Severus to začul a jeho oči sa z krypty preniesli na strop hrobky, kde sa to čudne hmýrilo, akoby sa ten strop hýbal.

,,Netopiere,“ zašepkal a hľadel, ako sa začínajú spúšťať zo stropu a vylietavajú cez malé okrúhle okienko do noci. ,,Mali by sme ísť.“

Chytiac ju za ruku ju viedol von z hrobky, ktorú znova uzamkol a konečne vykročili preč z cintorína. Severus zachytil akýsi pohyb za jedným zo starých, polorozpadnutých náhrobkov v tvare malého okrídleného anjelika. Spoza neho vystrčilo rusovlasú hlavičku akési dievčatko. Nemohlo mať viac ako sedem rokov. Usmievalo sa naňho a pobehlo k nemu, veselo sa chichotajúc do svojej malej dlane, ktorou si zakrývala ústočká. Jej bledunké, dlhé, strieborné šatočky prepásané v páse širokou stuhou tvoriacou opasok sa vo vánku jemne nadúvali.

,,Neobzeraj sa späť,“ varovala ho a jej pohľad padol na Arianu, ktorá sa ho kŕčovito držala. ,,Nesmieš sa obzrieť späť,“ zopakovala a znova odbehla, schovajúc sa za svoj náhrobok.

Severus sa mračil. Uvažoval, čo by sa stalo, keby sa predsa len obzrel. Avšak tušil, že by to nedopadlo dobre. Radšej tú malú teda poslúchol. No aj tak ostal stáť, pretože zbadal iného ducha. Z jedného stromu visel za povraz obesenec, kolísajúci sa vo vánku na svojej rovnako striebristej, nehmotnej slučke. Na konári, kde bola uviazaná jeho oprátka sedel ďalší duch a veselo si pospevoval s nejakou fľašou alkoholu v ruke.

,,Severus, nestojme, poďme,“ jemne ho posotila, aby kráčal ďalej, pretože ostal stáť na mieste a rozhliadal sa okolo seba. Ariana tušila, že sa niečo deje. Napadla ju jediná možnosť. Záhrobní duchovia. Preto sa chcela odtiaľ dostať čím prv. Ona nepočula to dievčatko, ani jeho varovanie. Jej sa to varovanie netýkalo. Bola slepá a nehrozilo jej také nebezpečenstvo ako jemu. Keby však zlyhal, ani ona by nedopadla najlepšie.

Keď prechádzali okolo ďalších hrobov, počul usedavo nariekať akúsi ženu. Bola mladá a krásna, no jej krásnu tvár znetvoril hnev, keď naňho vrhla zlostný pohľad a zaškriekala: ,,Kto sem raz príde, už viac neodíde!“

Severus si ju však nevšímal. Jeho krok sa zrýchlil, no hlas tej mladej ženy ho stále pálil za chrbtom. A k nej sa pridávali ďalší a ďalší.

,,Kto sem raz príde, už viac neodíde!“ kričali naňho a on sa neubránil tomu, aby ho na malú chvíľu premkla hrôza z toho pomyslenia. Keby bol zahynul po tom haďom uhryznutí, aj on by ostal takto blúdiť a zastrašoval by živých? Uprel pohľad na mesiac, ktorý sa skryl pred ich zrakmi za mrak a krajinu zahalila tma. Jediný lúč svetla vychádzal zo Severusovho prútika.

,,Ponáhľajme sa,“ pošepol Ariane do ucha a objal ju pevne v páse, aby nezakopla. Na krku cítil ľadové mrazenie, ktoré spôsobilo prítomnosť toľkých duchov. On však myslel na to, čo mu povedalo to malé dievčatko. Nesmel sa otočiť. Nesmel.

,,A sme von,“ hlesol, keď sa dostali bezpečne za bránu cintorína. Teraz sa už pokojne otočil. Po duchoch neostalo ani chýru. Všade bolo iba ticho. Ťaživé ticho, ktoré zaplavilo okolie rovnako ako slabé mesačné svetlo.

 

George Weasley vyrábal novú dávku Peruánskeho prášku okamžitej tmy. A hoci mu práca vedela poskytnúť chvíle oddychu a občas odviedla jeho boľavú myseľ od spomienok na svojho brata, aj tak s ním bola nerozlučne spätá. Jeho brat Fred mu veľmi chýbal. Nepomohlo ani snaženie jeho najbližších. Ani to, že Ron sa presťahoval do bytu nad obchodom, aby mu robil nielen spoločnosť, ale aj pomáhal s obchodom. Ani Lee zrazu nevedel, čo mu má povedať. A tak radšej ani on a ani Ron nehovorili nič. Aj Ronovi chýbal jeho brat, rovnako ako všetkým, ale pre Georga to bolo asi najťažšie. Teraz bol v dielni sám. Bola v zadnej časti obchodu a viedli odtiaľ osobitné dvere na bočnú uličku. V obchode predával Ron, pretože Lee mal voľno.

George práve rozdeľoval prášok do malých kožených vrecúšok v stanovenej mierke, keď sa dvere s trhnutím otvorili a dnu vbehlo udychčané dievča s prútikom v ruke a taškou na pleci. Vyjavene na ňu hľadel, pričom si nevšimol, že prášok z lopatky sa mu presypal cez okraj vrecka a teraz ho pod sebou úspešne pochovával.

Nezdalo sa mu, že by si ho to dievča všimlo. Hneď ako vbehla dnu, zavrela sa sebou dvere, zaistila ich, vyslovila nejaké kúzlo a zatiahla záves na dverách i okne, aby nebolo vidno do vnútra. Potom sa oprela o stenu a s hlbokým výdychom a so zatvorenými očami sa zviezla na zem.

 

,,Kto ste?“ opýtal sa George a konečne postrehol, že si zasypal celé vrecúško nadmernou dávkou Peruánskeho prášku.

Dievčina vytreštila oči a zahľadela sa na ryšavého mladíka. Jej sivé oči sa stretli s jeho modrými a ona stratila reč. Spoznala ho. Kto by ho už len nepoznal. Ale na bližšie zoznamovanie teraz nebol práve najvhodnejší čas. Dverami ktosi zalomcoval. Stála za nimi vysoká, tmavá postava.

,,Nie je tu,“ ozvalo sa spoza dverí.

,,Vravela som ti, že je to omyl, ale ty si ma nepočúval!“ odvetil neznámemu ďalší hlas. ,,Navyše je to slepá ulica!“

,,Nekrič! Radšej ju poďme nájsť! Toto si škaredo odskáče!“ zaprisahával sa tmavý tieň, stále stojaci v uličke za dverami.

Keď tiene ich postáv zmizli, George sa zamračene priblížil k dverám a nazrel von cez okienko na dverách. Potom sa zahľadel na dievča učupené neďaleko dverí.

,,Odišli,“ oznámil jej a ona sa postavila. Červenala sa a stále pred ním klopila zrak.

,,Vari sa ma nebojí?“ napadlo mu. Stále nepreriekla ani slova, len si uprene hľadela na špičky čiernych topánok, ktoré jej vytŕčali spod dlhej sukne, rovnako čiernej, posiatej flitrami a korálikmi poprišívané v obrazoch kvetiniek.

,,Tak kto si?“ položil jej otázku ešte raz a ruky si strčil do vreciek.

,,Mrzí ma, že som sem vtrhla. Nevedela som, že tu niekto bude,“ ospravedlnila sa namiesto toho, aby mu odpovedala na otázku.

George iba prikývol.

,,Ďakujem, že ste ma neprezradili,“ prehovorila znova a pohla sa k dverám. ,,Nebudem vás viac obťažovať. Naozaj ma to mrzí, prepáčte mi.“

George tam iba stál a nemo na ňu hľadel. Zjavne potrebovala pomoc. Pred niekým utekala. A ten niekto určite nie je práve ohľaduplný. Ale nechcel ju pustiť len tak, bez vysvetlenia, alebo aj bez pomoci.

,,Počkaj!“ zavelil a ona zastala s rukou položenou na kľučke. Dvere sa neotvorili. Akosi pozabudla, že ich začarovala.

Otočila sa a jej plavé vlasy stiahnuté do chvosta sa prehupli z pleca na chrbát.

Zrazu si všimol, že jej farba očí je iná. Zmenila sa jej akosi prirýchlo.

,,Ty si metamorfmág?“ Jednu takú ženu poznal. Lenže aj ona bola toho času mŕtva.

Dievča sa hanblivo usmialo. ,,Áno. Prepáčte, ale naozaj už musím ísť.“ Mávla prútikom a dvere sa otvorili.

George ani nevedel prečo, ale chcel ju zadržať. Chcel jej pomôcť.

,,Počkaj,“ zavelil, ale už oveľa miernejšie. Vlastne to znelo skôr ako žiadosť. Prosba. ,,Ak máš nejaké problémy, možno by som ti mohol pomôcť. Ak by si chcela,“ dodal rýchlo .

Dievča tam stále ako zamrznuté a neveriaco naňho hľadelo.

,,Och, George, keby si vedel, kto som, vyhodil by si ma na ulicu ako prašivú mačku,“ pomyslela si, hryzúc si spodnú peru. Uvedomila si, že ju nespoznal. Veď prečo by aj. Bola od neho o rok mladšia a chodila do Slizolinskej fakulty. Ale to nebol ten problém. Problém bol v tom, kým vlastne bola, čia ... bola.

Do Georga Weasleyho bola zaľúbená od kedy si začala všímať chlapcov a nemala nos zavŕtaný len v učebniciach. Keď bola mladšia, na nose i na lícach mala drobné pehy, po ktorých teraz už nebolo ani chýru. Ako vravievala s obľubou jej mama, zo škaredého káčatka vyrástla krásna labuť, čo bolo príznačné prirovnanie hlavne preto, že jej patronusom bola labuť. George bol krásny, populárny, so zmyslom pre humor. Bol skvelý v metlobale, na ktorý chodila len preto, aby ho videla hrať. Jeho odpaly boli vždy brutálne presné a zničujúce. Bol jej hrdinom už vtedy.

,,Tak čo? Prezradíš mi svoje meno?“ spýtal sa do tretice plný očakávania i zvedavosti.

,,Cygnia. Volám sa Cygnia,“ usmiala sa, ale nevyzeralo to, že sa chystá ostať.

,,Naozaj chceš odísť? Čo ak sú ešte niekde tam?“ staral sa a vyzrel znova na ulicu.

Cygnia sa zatvárila neisto. V jej očiach čítal o strachu, ktorý sa pred ním snažila skrývať.

,,Môžem ťa pozvať na čaj, alebo kávu? Ak chceš, môžeš mi povedať, prečo ťa tí dvaja hľadali a ak to bude v mojich silách, rád ti pomôžem.“

Cygnia nevychádzala z údivu. George sa jej zdal naozaj dokonalý. Vo všetkom. Napriek tomu, že po telesnej stránke nebol celkom v poriadku. Chýbalo mu ucho a ona zablúdila pohľadom na tú stranu tváre. Teraz sa začervenal on a nervózne si prehrabol dlhé vlasy.

,,Dám si ten čaj,“ privolila a ruka jej klesla z kľučky k boku. Prútik si vložila do vrecka vesty a keď ju vyzval, aby ho nasledovala, urobila to bez najmenších námietok.

Ron za nimi nechápavo hľadel, keď prechádzali cez obchod na poschodie a iba neznámej blondínke odzdravil, keď mu nesmelo zakývala. Na to ho do rebier štuchla Hermiona, ktorá len nedávno prišla, aby mu pomohla.

,,Len som jej zdravil,“ bránil sa, ešte stále hľadiac smerom k schodišťu.

,,To iste. A skoro ti pri tom vypadli oči!“ prskala. ,,Kto to vlastne je? Poznáš ju?“ spytovala sa, ukladajúc do vyprázdnených políc tovar.

,,Nikdy som ju nevidel,“ odvetil a pokrčil nedbalo plecami.

 

Severus sa do sídla Chegwiddenovcov vrátil až o tri dni. Vypožičal si totiž denník, snažiac sa rozlúštiť nasledúju hádanku, no nedarilo sa mu celkom tak, ako by si bol želal.

,,Prišli ste na niečo, Severus?“ opýtala sa s nádejou v hlase Ariana, ktorej tiež nedala spávať nová hádanka.

,,Nezdá sa mi,“ odvetil bezvýrazne a žuchol sa do kresla. Denník s buchnutím pristál na stole a Severus ho otvoril na strane s novou hádankou.

,,Prečítate mi ju ešte raz?“ ozvala sa a striaslo ju, keď si spomenula na ich nočné dobrodružstvo na cintoríne. To pre ňu bola tá najdesivejšia skúsenosť. Hlavne po tom, čo jej Severus opísal varovanie toho dievčatka, vyhrážku tej mladej ženy a snáh ostatných duchov, aby sa odtiaľ už nedostali.

,,Dobre. Nemám nič proti, hoci sa mi zdá, že je to beznádejné,“ zahundral.

,,Severus, chlapče, nemal by si hádzať hneď prútik do žita!“ vložil sa do ich rozhovoru Amadeus, ktorý sa len teraz vrátil do svojho portrétu a vyzeral dosť unavene.

,,Na brehu jazera,

v jeho tichej tôni,

kde si zelený mužík,

na starej vŕbe po nociach tróni,

tam ďalšia cesta začína

a znamenie, čo si našiel,

to ďalšie na skrz pretína.

 

Uprostred toho jazera,

 Avalonská skala z neho vyčnieva

a znamenie sa skrýva v nej.

Odhaľ ho, ak si mocný čarodej.“

Na malú chvíľu sa odmlčal a dodal: ,,Znova je tu nejaká poznámka. A je čudnejšia ako tá pred tým. Vraj - nezabudni na dar.“

Ani táto hádanka nevyzerala ťažko, či zložito, no Severus sa musel pozastaviť na pár veciach. Kto bol ten zelený mužík, kde je to miesto a čo za dar a pre koho to nemajú zabudnúť.

 

12. kapitola

Záhadná smrť

 

Severus sa domov vrátil neskoro v noci. Po tom, čo odišiel od Chegwiddenovcov sa bol prejsť. Chladný nočný vzduch ho upokojil a prečistil mu hlavu. Ešte vždy totiž zle spával a prebdel väčšiu časť noci. Teraz sedel v svojej pracovni, ktorá bola stroho zariadená a zdalo sa mu, že slovo útulnosť tu prosto nemalo svoje miesto. Ale až doteraz mu to neprekážalo. Doteraz. Teraz zrazu nebol spokojný s ničím. Vzdychol si a už azda po miliónty raz zobral do ruky list od Minervy s ponukou pracovného miesta učiteľa Elixírov. Stránka proti však stále o pár bodov prevyšovala stránku pre na druhej strane súvahy, ktorú si vyvodil uvažujúc nad pracovnou ponukou, nezabudnúc na možné následky svojho konania minulého i toho budúceho. Nemohol však tvrdiť, že ho to nelákalo. Vlastne, kde inde by sa mohol uplatniť? Možno u sv. Munga pri varení elixírov. Možno. No to ho akosi vôbec nepriťahovalo. Pergamen odložil s tým, že s konečným rozhodnutím ešte počká.  Keď si unavený líhal do postele, myslel na verše novej hádanky. Tie sa mu v spánku zliali dovedna s duchmi, ktorí ich vtedy mátali na tom cintoríne a tak sa jeho spánok vôbec nedal nazvať pokojným.

Keď ráno vstal, bol ešte podráždenejší a to všetko pramenilo nielen z toho zlého spánku a z bolesti šije, ktorú mal v dnešné ráno úplne stuhnutú. No nechcel sa sťažovať. Hneď po raňajkách sa rozhodol hľadať vysvetlenia k hádanke v knihách. Prelistoval celú svoju knižnicu a nenašiel presne to, čo potreboval. Až na to, že zrejme objavil miesto, kde by sa údajne mohla nachádzať Avalonská skala. Bolo to posledné miesto odpočinku samotného kráľa Artuša. Miesto, o ktorom sa zmieňoval ten denník ako o Avalonskej skale sa nachádza v Somersetskom kraji. Tam je totiž starodávny vrch známy pod názvom Glastonbury Tor, ktorý v dávnych časoch obklopovala takmer úplne voda a práve ten bol historikmi označený ako Avalon. Ten vrch tam stále bol a vodná plocha, ktorá ho obklopovala teraz, nebola až tak rozsiahla ako pred rokmi, ale na tom nebolo nič zlé. Veď nič neostáva nemenné a na všetkom sa raz podpíše ruka času.

,,Dobre, ale to ani zďaleka nie je všetko,“ zahundral si popod nos Severus. ,,Čo ten čudný zelený mužík a ten dar? Nechápem ako to spolu súvisí.“

Práve vtedy niekto zaklopal na dvere jeho domu a on sa zamračil. Nečakal žiadnu návštevu. V ruke mal pripravený prútik, ak by sa náhodou niečo zomlelo. Oprel sa chrbtom k dverám a ozval sa.

,,Kto je?“

,,Ariana,“ odvetilo dievča a Severus otvoril vo chvíli, keď Harry otváral ústa. Teraz sa len rozpačito usmial.

,,A ja,“ ozval sa a nebol si istý, či ho Severus nevyhodí rovno spred dvier. Ten tam však udivene stál a hľadel na nich ako na zjavenie.

,,Čo tu vy dvaja robíte?“ oboril sa na nich, stále stojac vo dverách ako zátarasa chrániac tak svoje súkromie ako dáku svätyňu.

,,Neukázali ste sa celé dva dni. Bála som sa, že sa vám niečo stalo,“ odpovedala mu Ariana, ktorá ho jemne odtlačila odo dverí, aby mohli vojsť. Nepýtala si jeho dovolenie. ,,A okrem toho, asi sme prišli na časť tej hádanky. Harry ma včera navštívil a trochu mi pomohol.“

Severus si porazenecky vzdychol. ,,Tak poďte ďalej, Potter,“ zahučal a zavrel za nimi dvere. Voviedol ich do obývačky a keď usádzal Arianu do jedného z kresiel, všimol si ako sa Harry zvedavo obzerá okolo seba.

,,Aj ja som na niečo prišiel, ale počká to. Najprv chcem vedieť, čo ste vypátrali,“ usadil sa aj on, ale nakoniec ho napadlo, že by sa mal spýtať, či si niečo nedajú a bol celkom spokojný, keď im stačila minerálka. Nič také doma nemal, hoci jeho zbierka sušených bylín na čaje bola rozsiahla.

,,Ide o toho zeleného mužíka, ktorého spomína hádanka,“ odvetil Harry.

,,Tak? Počúvam,“ pohodlne sa oprel v kresle a čakal.

,,Obaja sme sa zhodli na tom, že by mohlo ísť o jedného tvora, hoci tu v Anglicku neveľmi známeho. Aspoň my sme nepočuli, aby sa tu taký tvor vyskytoval.“

,,Prejdite k veci, Potter,“ nabádal ho Severus. Jeho zvedavosť bola vrcholne vybičovaná a zdalo sa, že Harry stále chodí okolo horúcej kaše.

,,Riešenie je v podstate ľahké, Snape,“ zatiahol provokačne Harry. Neznášal to jeho oslovenie – Potter, ktoré znelo navyše tak uštipačne.

,,Neprajem si, aby ste ma tak oslovovali,“ zavrčal podráždene a jeho čierne oči ho prepaľovali skrz – naskrz.

,,Tak to sme dvaja, profesor. Nemohli by ste konečne zabudnúť na to, čo bolo medzi vami a mojím otcom? Ja za to skutočne nenesiem žiadnu vinu. Už by ste si to mohli uvedomiť. A ak to nechcete urobiť pre mňa, urobte tak kvôli pamiatke mojej matky, ktorú ste milovali!“ dohováral mu Harry rozčúlene a Severusova tvár potemnela ešte viac. To, že Ariane sa stratila farba z tváre, jednoducho nevnímali.

Harry si myslel, že Severus už – už vstane, vytiahne prútik a pustí naňho tie najhoršie kliatby na svete, ale on len sklonil hlavu, akoby nad niečím urputne uvažoval a potom prikývol.

,,Tak dobre. Myslím, že je na čase zakopať vojnový prútik,“ vyhlásil jeho bývalý profesor. ,,Ale nečakajte, že z nás budú priatelia!“ varoval ho.

,,To by mi ani nenapadlo,“ odvetil Harry pohotovo a natiahol k nemu ruku. ,,Harry,“ povedal a Severus jeho gesto zopakoval.

,,Severus,“ vyslovil skoro nečujne. ,,Vaším profesorom už nie som a kto vie, či ním niekedy ešte budem, tak prečo byť formálny, no nie?!“ zahundral, no z jeho hlasu bolo cítiť trpkosť.

Ariana o ich dlhoročnom spore vedela len z rozprávania Harryho a tety Poppy. Ale dojalo ju to. Konečne nejaké priateľské gesto zo Severusovej strany. Dúfala, že toto je ešte len začiatok toho dobrého, čo ho ešte len čaká.

,,Takže, aby sme prešli konečne na koreň tej záhady,“ povedal Harry, ,,myslíme si, že ide o vodníka.“

,,Vodník? A tu? V Británii?“ Severus nemohol veriť vlastným ušiam. Zdalo sa mu to bizarné.

,,Áno. Je to len logické vyvodenie z toho opisu. Ktorý iný tvor má zelené sfarbenie pokožky? A okrem toho, vodníci sú známy práve tým, že za mesačných nocí vysedávajú na vŕbach,“ podporil Harry svoje vysvetlenie a vytiahol z vrecka starú, ošúchanú knihu.

,,Toto mi dal kedysi Lupin. Bolo to dávno, ešte v treťom ročníku, keď nás učil Obranu,“ povedal, otvoril knihu tam, kde nechal záložku v podobe kartičky z čokoládovej žaby s fotkou Dumbledora, ktorý sa usmieval a mával im. ,,Prečítajte si to,“ nabádal ho a Severus ho poslúchol.

,, Kategória podľa MM: XXX – zdatný čarodejník by si s ním mal poradiť.

Vodník je bytosť žijúca hlavne pod vodou. Vyzerá skoro ako človek, má len blany na nohách a zelenú pokožku. Rozumie vodným zvieratám akú sú ryby, ale je schopný dohovoriť sa aj s človekom. O niektorých vodníkoch je známe, že sú starí až niekoľko sto rokov a dohovoria sa všetkými jazykmi (pravdepodobne používajú telepatiu, pretože pod vodou sa hovoriť nedá). Sedávajú na vetvách vŕb pri rybníkoch a riekach, alebo pri vodných mlynoch, pofajčievajú a premýšľajú. Niekedy na nich môžeme naraziť aj v hostinci. Vždy je pod nimi mláčka, pretože majú stále mokré šaty, ale keď opúšťajú vodu, sú suchí. Ich hlavná činnosť je topenie ľudí a získavanie ich duší. Tie potom uschovávajú v keramických hrnčekoch vo svojich príbytkoch pod vodou.“

,,No? Čo poviete? Mohlo by to sedieť nie?“ Ariana sa usmiala a prehodila si dlhé vlasy cez plece. Severus na ňu chvíľu zamyslene hľadel, stále držiac v rukách knihu otvorenú na stránke o vodníkoch.

,,Myslím, že hej,“ odvetil po chvíli, keď z nej odtrhol zrak.

,,A na čo ste prišili vy?“ zaujímal sa Harry a vzal si od neho späť svoju knihu.

,,Asi viem, kde je tá Avalonská skala,“ zamumlal a rozpovedal im, na čo prišiel.

Keď sa o čosi neskôr lúčili, Severus povedal Ariane, že sa u nich hneď zajtra zastaví, aby sa dohodli čo podniknú ďalej. Ariana nebola nadšená z predstavy ďalšieho nočného dobrodružstva, ale nedalo sa nič robiť a ona to vedela. Keď sa už raz na to odhodlala, musela podstúpiť všetky nástrahy, ktoré ju čakali.

,,Harry,“ oslovil ho Severus duto a prvýkrát tak absolútne normálne a bez hnevu, keď s Arianou odchádzali.

,,Áno?“ chlapec sa otočil a čakal.

,,Pôjdete s nami? Teda, chcem len vedieť, či sa k nám pridáte,“ povedal a ústa stiahol do prísnej tenkej linky.

,,Nie, nemôžem, hoci by som rád. Viete, tento víkend mám niečo dôležité.“

,,Chápem,“ zašomral Severus a ani nevedel prečo, no jeho odpoveď ho nesmierne potešila. 

,,A čo George Weasley?“ staral sa a Harrymu sa zdalo, že jeho obavy sú úprimné.

,,Ten je na tom najhoršie.“

Severus prikývol. Vedel veľmi dobre, aký je to pocit, stratiť milovanú osobu. Viac už nevyzvedal. Naozaj tušil, že to ten chlapec nemal ľahké. Sám mu spôsobil nechtiac minulého roku ujmu na zdraví, keď mu svojím kúzlom odsekol ucho. Bolo to nechtiac, pretože mieril na smrťožrúta, ktorý ich chcel zasiahnuť svojou kliatbou, no jeho kúzlo ho minulo a trafilo rovno toho chlapca. No už sa nič nedalo robiť. Čo sa stalo, už sa neodstane.

 

Cygnia sedela v obývacej izbe v byte nad obchodom. Uvedomovala si, že tu nemala čo hľadať, no bolo to príliš krásne a príliš lákavé, byť v jeho blízkosti aspoň na pár chvíľ. Ponúkol jej hosťovskú izbu, kde mohla túto noc prespať, dokonca sa s ním navečerala a dnes tiež raňajkovali. Nikdy nezažila krajší večer, či ráno. Aspoň si na to nepamätala. Teraz sedela s rukami zloženými v lone a hľadela na svoju poplátanú tašku. To, čo v nej bolo sa nedalo nazvať práve bezpečnou vecou, hoci sama o sebe bola neškodná. Možno ju nemala vziať a mala všetko nechať na osud, ale nemohla to dopustiť. To, čo robili tí dvaja nebolo vôbec správne. Dosť bolo zla! Tento svet nepotreboval nového Temného pána, či pani.

Vzdychla si. Mala by odísť. Nechcela ho predsa priviesť do nešťastia, ale pravda bola, že sa niekde ukryť musela. Aspoň načas. Lenže kam? Bála sa. Mala strach, že ju objavia a tušila, že by jej nielen ublížili. Možno by ju umučili na smrť, alebo dokonca zabiť bez mihnutia oka. Striasla sa pri tej predstave, až jej na pleciach nadskočili plavé kučery dlhých vlasov. Georgeovi sa stále nezdôverila. Nenašla na to odvahu a okrem toho, naozaj ho nechcela ohroziť. Netušila, čo bude teraz robiť. Potrebovala sa niekde schovať. Najlepšie by bolo opustiť Londýn a nájsť si nejaké pokojné miestočko, kde by ju nevypátrali, ale hlavne aby sa im nedostala do rúk tá vec, ktorú im vzala. Vedela, že už nie sú ďaleko od cieľa a preto musela niečo urobiť. No podarilo sa im ju včera objaviť a nechýbalo veľa a chytili by ju.

George vošiel do izby celkom potichu. Zdalo sa mu, že ho vôbec nezaregistrovala.

,,Nad čím premýšľa?“ uvažoval pozorujúc jej výrazný, krásny profil.

Zdalo sa, že mu stále nedôverovala, pretože ešte doteraz tajila dôvody, pre ktoré sa ukryla včera v jeho obchode.

,,Cygnia?“ oslovil ju a ona k nemu vzhliadla. Úsmev, ktorý sa jej usadil na perách spôsobil v jeho žalúdku zvláštne šteklenie, ktoré sa mu rozlialo do celého tela.

,,Áno?“ ozvala sa hlasom príjemným a zvonivým ako vtáčí štebot.

,,Chcem vedieť ... ako si sa rozhodla?“

Cygnia celú noc premýšľala nad jeho návrhom. Chcel jej pomôcť, za čo mu bola už teraz vďačná. Dokonca jej navrhol, či by nechcela ostať uňho a za primeranú plácu preňho pracovať v obchode ako predavačka, hoci kvôli nemu by bola ochotná robiť aj upratovačku. A bol taký úžasný, že jej navrhol aj možnosť výberu pracovného pôsobiska, hoci mala na výber len z dvoch možností. A ona nad tým tuhu premýšľala. No stále si nebola celkom istá tým, čo vlastne chcela. Okrem jedného ... ale to tajomstvo si ukrývala hlboko v svojom srdci.

Musela však niečo urobiť. Viac ho nechcela nechať čakať. ,,Tak dobre, George. Prijímam tvoju ponuku, ale mám dve podmienky.“

,,A tie sú?“ opýtal sa, stále čakajúc.

,,Nebudeš sa ma na nič pýtať, kým sa sama nerozhodnem, že sa ti zdôverím. To je moja prvá podmienka. A tá druhá je, že by som radšej pracovala v Rokville ako tu, aspoň nateraz.“

Pravda, radšej by ostala v Londýne, ale to by z obchodu nemohla vystrčiť ani nos bez toho, aby sa nebála, že prídu na to, kde sa skrýva a odvlečú ju nasilu preč a tú vec si vezmú späť. A to, že ju iste nezabudnú patrične potrestať za to, že ju vôbec napadlo, ukradnúť to, to by bolo viac ako isté. Veď to sama počula.

George iba bez zaváhania prikývol. ,,Fajn. V tom nevidím problém.“

,,Sme teda dohodnutí.“

,,Hej, sme. Ak chceš, ukážem ti to tu. Mala by si sa pomaly zaúčať.“

Cygnia sa znova usmiala a George naprázdno prehltol. Spamätal sa však, otočil sa a viedol ju, aby jej ukázal celý obchod a povedal, ako funguje.

 

Ariana sedela v pracovni starého otca a so Severusom preberali postup týkajúci sa ďalšieho nočného výletu. Zívalo sa jej neprestajne už pol hodiny, no Severus trval neoblomne na tom, že dohodnúť sa musia už dnes, pretože by bolo najlepšie, keby mohli vyraziť už zajtra. Dokonca sa dohodli aj na dare pre vodníka. Severus si chcel pozrieť ešte niečo v denníku a tak sa doňho začítal, že si nevšimol, že Ariana skutočne zaspala. Keď hodiny na stene odbili jedenásť večer, v pracovni sa objavil duch Hestie Chegwiddenovej. Na hlave mala klobúk s nejakým dlhým perom, bola oblečená v dlhom kabáte, na rukách mala rukavice a v držala tú svoju otrasnú kabelku, ktorou ho pri prvom stretnutí ovalila po hlave. No nezdalo sa, že ho registruje. Zložila si rukavičky a unavene sa zosunula do kresla. Zjavne odniekiaľ prišla. A to stretnutie nedopadlo asi najlepšie. Oprela sa v kresle a z úst ozdobených po obvode jemnými vráskami sa vydral tichý povzdych. Zahľadela sa na dvere, ktoré sa pomaly so škripotom pántov otvárali. Niekoho tam zrejme videla, pretože s tým niekým komunikovala.

,,Prečo si prišla?“ spýtala sa Hestia a prižmúrila oči.

,,Nie!“ zvolala o chvíľu zlostne. ,,To ty si sa zaprisahala, že viac neprekročíš prah tohto domu! A pozri kam si až klesla! Na samé dno, medzi spodinu!“

Chvíľu bolo ticho, lebo Hestia zrejme neznámu počúvala.

,,Na to zabudni! Nikdy si to dieťa nechcela! Nepoviem ti, kde je! Bez vás dvoch jej je oveľa lepšie. Hlavne potom, čo sa z vás dvoch stali také obludy! Je lepšie, že o tom nevie a nikdy sa to nedozvie,“ fŕkala znechutene.

,,Počula si, to bolo moje posledné slovo! A teraz sa prac!“ zahriakla tú ženu a otočila sa. Severus si až teraz všimol, že sa stará žena celá trasie a z očí jej tečú prúdom slzy. Lenže potom otvorila ústa v nemom úžase a bolo zjavné, že sa dusí. S niekým zápasila, snažiac sa brániť. Pri tom niekomu niečo strhla z krku a on si všimol, že sa jej v ruke leskne nejaká retiazka. Aspoň predpokladal, že je to retiazka. Lenže potom klesla na zem a niečo ju zasiahlo. Zrejme smrteľná kliatba, lebo ju to odhodilo a vetchým telom narazila o knihovňu. Nič však necítila. Žiadnu bolesť, hoci Severus počul ako jej praskla minimálne jedna kostička. Bola mŕtva prv ako si to stihla uvedomiť.

Výjav sa skončil a dvere na pracovni sa skutočne otvorili. Lenže nevyšiel z nich vrah, ale Poppy Pomfreyová s bielym čepcom na hlave, oblečená v kockovanom župane a v teplých papučiach na nohách. A znova sa ukázala Hestia s cigaretkou v ruke a krátkym, no svižným krokom si to mierila k svojmu obľúbenému kreslu, v ktorom spala schúlená Ariana.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.