Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tajomstvo Wardenov - 3. až 6. kapitola

17. 10. 2008

3. kapitola

Útok

 

 

Obrázok Severus sedel vo svojej pracovni, zahĺbený do prípravy podkladov a materiálov na nový školský rok, ktorý mal pred sebou. Bol taký sústredený, že ani nepočul Doradovo klopanie na dvere. Preto sa mierne strhol, keď naňho syn zavolal spomedzi otvorených dverí s úškrnom na perách.

„Prepáč otec, ale nepočul si. Len som ti chcel povedať, že idem k strýkovi Harrymu. Do večera budem späť.“

„Dobre, dávaj si pozor a nelietaj na metle ako blázon,“ upozornil ho starostlivo a kývol mu rukou na pozdrav. Potom sa zamračil, keď na nej zbadal machuľu od atramentu a tiež aj na papieri. Rýchlo si to očistil a pokračoval v práci. Funkcia riaditeľa si vyžadovala veľa prípravy a bola náročná, hlavne čo sa týkalo začiatku nového školského roka. Okuliare, ktoré mu sedeli na nose si posunul vyššie a začítal sa do nového zoznamu, ktorý mu poslali z Ministerstva. Štyridsaťpäť detí. Naposledy to bolo len tridsať deväť. Vzdychol si a narýchlo si prešiel ich mená. Pár známych medzi nimi bolo, ale taktiež pár takých, ktorých mená mu nič nevraveli. Pred sebou mal kôpku čistých pergamenov, nachystaný kalamár so zeleným atramentom a pár ostrúhaných bŕk. Pozrel sa na prvé meno dievčaťa a jeho adresu a krasopisne to prepísal na obálku. Vložil tam list adresovaný pre budúcu žiačku a ďalší s pomôckami, pokynmi a potrebnou literatúrou a list zapečatil.

„Už len štyridsať štyri,“ povzdychol si a siahol po novom pergamene a obálke.

Dorado vysadol na metlu a vzniesol sa do vzduchu. Bolo príjemné cítiť vánok, ktorý mu čechral vlasy a chladil tvár. Mal síce namierené k strýkovi, ale vlastne sa mal stretnúť s Lily. Otcovi to nechcel vravieť, lebo ten mu neustále pripomínal, že má na lásku čas a škola je prednejšia. Dorado to však veľmi dobre vedel. Napokon, jeho výsledky boli excelentné. Bol najlepším žiakom z ročníka a svojej Chrabromilskej fakulte priniesol kopu bodov. Odhliadnuc od toho, že ich pár práve vďaka nemu aj ubudlo, ale za to mohla jeho povaha huncúta, akým bol od útleho detstva. Krvavý barón mu doteraz neodpustil, že naňho vylial červenú farbu, ktorá skutočne tak trochu pripomínala krv a to len preto, lebo pred ním galantne bránil Šedú dámu. S tou sa priatelil doteraz. Vlastne ako jediný muž, pretože ona komunikovala výlučne len s dievčatami.

Nevošiel do Godrickovej Úžľabiny, ale obišiel dedinu miernym oblúkom, zamieriac k zurčiacemu potoku za dedinou, ktorý pretekal stredom lúky, popod drevený mostík a vnáral sa do hlbín tmavozeleného lesa s tichým špľachotom. Videl ju už z diaľky. Mávala mu na pozdrav so širokým úsmevom na tvári. Dorado sa usmial. Vlastne vyčaril úsmev od ucha k uchu. V duchu uvažoval nad tým, či Lily tuší, že ju ľúbi, hoci jej to nikdy nepovedal. Nenabral dostatok odvahy. Boli priateľmi už tak dlho ... niekedy si myslel, že je to už celá večnosť, čo sa poznajú. Sám nevedel, prečo ho zavolala. A práve sem. Ale bol nesmierne zvedavý už od včerajšieho večera, keď mu na podobločnici pristála jej biela sovička s listom v zobáku.

„Ahoj,“ pozdravil, len čo zoskočil z metly.

„Ahoj, Dorado,“ odvetila a ten úsmev spôsobil, že sa jej tvár rozžiarila ešte väčšmi. Napadlo ho, že v tejto chvíli by kľudne zatienila i žiaru jasného slnka, ktoré ich pohládzalo svojimi teplými lúčmi. Vyzerala ako víla v tých zelených šatách siahajúcich čosi pod kolená, s rozpustenými vlasmi gaštanovej farby a žiariacimi očami s tajomnými iskierkami. Keď sa usmievala, v líčkach sa jej robili rozkošné jamky.

„Stalo sa niečo, Lily?“ opýtal sa, ale ona len pokrútila hlavou.

„Nie, ja len ...“ Lily sa nadýchla a pohľad zaborila do zeme, pozorne skúmajúc farebné odtiene hustej trávy. Premýšľala, ako najlepšie formulovať to, čo mala na srdci. Dlane sa jej spotili a kolená roztriasli už len pri pohľade naň, tak ako mala vydržať v jeho prítomnosti a dokonca zo seba dostať súvislú vetu? Tak dlho sa jej už páčil, ale zdalo sa, že on si ju ako dievča nevšíma. Stále mal okolo seba nejakú krásku, ktorá sa mu snažila popliesť hlavu. Chápala to. Veď bol jedným z najkrajších chlapcov na škole. Tak veľmi im závidela, keď ho tie dievčatá smeli sprevádzať na plesy, či večierky, ktoré sa na škole uskutočňovali pri významných príležitostiach. A tak veľmi túžila vymeniť sa s nimi. Lenže ako, keď bola hanblivá? A okrem toho, bála sa, že ju odmietne. Veď čím už len ona bola výnimočná? Jedine ak menom svojho slávneho otca.

„Lily?“ ozval sa a nežne sa dotkol jej pleca.

Lily sa prebrala zo zamyslenia pri zvuku jeho hlasu. Ale aj tak civela zamyslene do zeme, stále premýšľajúc nad vhodnými slovami. Bolo to hrozné, pretože mala chuť vziať nohy na plecia, ale v duchu si to prísne zakázala.

„Lily?“ ozval sa do tretice a ukazovákom jej jemne nadvihol bradu. Dorado pohliadol do jej očí, ktoré sa trblietali ako dva drahokamy. „Tak čo sa stalo? Je niečo so strýkom? Alebo s Alom? Alebo trápi niečo teba?“ jeho hlas znel pritom starostlivo. Verila, že jeho obavy sú úprimné, ale vedela, že sú zbytočné. Hútala, že by mu mala niečo konečne povedať, aby nemyslel hneď na najhoršie.

„Nie, naozaj sa nič nestalo,“ prehovorila a odkašľala si. „Ja som len chcela ... vieš, ja ...“

Nedopovedala, pretože ju sám zastavil. „Pssst,“ napomenul ju odrazu a jeho tvár zvážnela. Vo vzduchu bolo cítiť zrazu akúsi zvláštnu vôňu ... a čudné napätie. Dorado urobil pár krokov vpred a potom sa zastavil. Natiahol ruku mierne pred seba a zavrel oči. Energia, ktorú cítil ... čosi vo vzduchu, čosi na mieste neďaleko od nich ho prinútilo siahnuť po svojom prútiku, hoci ho veľmi nepotreboval. Radšej čaroval bez neho. Ako jediný získal túto vlastnosť po svojej nebohej matke. Prútik však využíval na lepšie usmernenie svojej magickej moci a kúziel.

„Čo sa deje?“ opýtala sa ho Lily pošepky, ale on ju namiesto odpovede stiahol za seba. Aj ona mala v ruke prútik a hľadela na miesto, kde sa tráva zachvela, akoby bol na ňu ktosi stúpil. Spučila sa k zemi ako pokrkvaný list papiera.

„Kto je tu?“ ozval sa, čakajúc, či mu ktosi odpovie. Stalo sa. Do hrude ho zasiahlo akési kúzlo, ktoré ho zhodilo z nôh. Lily od ľaku vykríkla, keď obaja padli do trávy. Ani si však nestačila uvedomiť, čo sa deje a Dorado okolo nich vyčaroval ochranný štít. To ho naučil otec. Vedel, že to má niečo spoločné s čiernou mágiou, ale nikdy sa nepýtal viac, ako bolo potrebné. Hlavné bolo, že mohol pomôcť.

„Čo sa deje? Dorado, čo – kto to je?“ spytovala sa Lily vystrašene. Jedno bolo mať proti sebe nepriateľa, ktorého vidíte a počujete, ale takého, ktorého nevidíte ... to bolo celkom niečo iné.

„Ja neviem Lily, neviem,“ odvetil rozhliadajúc sa okolo seba. Nevidel, ale cítil ako sa od ochranného štítu odrážajú na nich mierené kúzla a bál sa, že štít to nevydrží a povolí každú chvíľu. Musel niečo urobiť.

„Lily, neboj sa, všetko bude v poriadku,“ snažil sa ju upokojiť, ale sám bol z tejto čudnej a desivej situácie vykoľajený. Potom dostal nápad. „Zistím, kto to je, len mi daj chvíľočku, musím sa sústrediť,“ šepol a zavrel oči. Lily bez slova poslúchla. Dorado zavrel oči a sústredil sa. Bolo to ťažké, keď cítil jej dych na krku, ale podarilo sa mu to dostatočne rýchlo. Keď znova otvoril oči, vyzeral trochu strašidelne, pretože mu zmizli dúhovky. Ukázala sa len jasná, biela plocha, ktorá akoby žiarila. Niekto by si mohol myslieť, že vyzerá v tej chvíli ako slepec, ale chlapcovi to pomohlo vidieť to, čo sa mu pred zrakom skrylo.

Rozhliadol sa po okolí a v tom ho zbadal. Najprv si myslel, že je to akási čudná hmla, avšak tá nadobúdala svoje pravidelné rozmery, obrysy, tvar. O pár sekúnd neskôr už celkom dokonale rozoznal staršieho muža s dlhou bielou bradou a vlasmi, v sivastej tunike siahajúcej až po zem s vystretou rukou, ktorá na nich vrhala kúzlo za kúzlom, skúšajúc prelomiť ich obranu. Pri jeho nohách stál ozrutný pes s dvoma hlavami a vycerenými tesákmi.

„Kto ste?“ opýtal sa a starcova tvár skamenela od prekvapenia.

„Ty ... ty ma vidíš?“ opýtal sa hlasom temnejším ako letný hrom.

Dorado však neodpovedal. „Kto ste?“ zopakoval svoju otázku, ale starec sa len rozrehotal akýmsi neprirodzeným hrdelným smiechom a rozplynul sa ako ranný opar, keď spoza hôr vyjde slnce.

„Je preč,“ šepol Dorado a zrak sa mu vrátil. Otočil sa k Lily, ktorá z toho celého bola stále vystrašná.

„Si si istý?“ ozvala sa a hlas sa jej zachvel.

„Nie. Pôjdeme domov. Odprevadím ťa,“ zavelil a len čo zrušil ochranný štít, privolal si metlu, vysadil na ňu ju a potom si naskočil aj on. Len čo pristáli u nich na dvore, chytil ju za ruku, otočiac ju k sebe.

„Asi by sme to mali povedať. Najhoršie na tom je, že nevieme, na koho z nás vlastne útočil.“

„Takže to bol muž?“ spýtala sa a on prikývol.

„Áno. Videl som ho celkom jasne. Avšak nebol to človek. Bol ... akoby z hmly, alebo z čoho. Niečo také som jakživ nevidel. Možno bude vedieť tvoj otec viac. Alebo môj.“

„Možno,“ vyjachtala. Bolo jej ľúto, že jej nejaký čudný prízrak pokazil deň i jej odhodlanie. Vlastne jej z toho bolo dosť na nič.

„Čo si mi to chcela povedať?“ spýtal sa jej zas a znova, ale ona len mávla rukou.

„Ale nič, nebolo to nič dôležité,“ hlesla nevýrazne a otočila sa na odchod.

Dorado si však nebol taký istý. Mal dojem, že to bolo veľmi dôležité. Avšak dnes večer sa to asi nedozvie. Vzdychol si a znova vysadol na metlu. Len čo dorazil domov, čakalo ho ďalšie prekvapenie.

V pracovni nebol jeho otec sám. Bol tam s ním čudný starec, s dlhými vlasmi, siahajúcimi čosi niže pása a ešte dlhšou bradou. V ruke zvieral akúsi palicu, okolo ktorej mal obkrúteného hada.

 

4. kapitola

Aeskulpus

 

 

Obrázok Len čo dorazil Dorado domov, čakalo ho ďalšie prekvapenie.

V pracovni nebol jeho otec sám. Bol tam s ním čudný starec, s dlhými vlasmi, siahajúcimi čosi niže pása a ešte dlhšou bradou. V ruke zvieral akúsi palicu, okolo ktorej mal obkrúteného hada. Okamžite vytiahol z vrecka nohavíc prútik a namieril ním na starca. Vôbec si nevšimol, ako jeho otec vystrašene vytreštil oči, ale skôr, než stihol zasiahnuť, jeho syn prútik sklopil.

„To ste neboli vy pred chvíľou na tej lúke,“ povedal nahlas, no skôr sám pre seba. Do očí mu ako prvé udrela podoba s tým hmlovým mužom, ktorý na nich útočil, ale boli tu isté črty, ktoré boli odlišné. A okrem toho, jeden dosť podstatný. Zdalo sa, že tento muž je z mäsa a kostí a nie z akejsi prchavej látky.

„Videl si Nioba,“ riekol starec zamyslene a spočinul na ňom svojím pohľadom.

„Koho? A o čom to vôbec hovoríš?“ spytoval sa Severus, ktorý vôbec ničomu nerozumel.

Dorado pristúpil bližšie, obíduc otcov stôl a postaviac sa vedľa neho. „Pred chvíľou nás ... ma (rýchlo sa opravil) niekto napadol.“

„Ako to?“ Severus preskakoval zrakom z jedného na druhého a čakal na vysvetlenie.

„Neviem, toho muža som nikdy predtým nevidel. A keby som nebol ...“ zasekol sa a nedôverčivo pozrel na hosťa. „Kto vlastne ste, pane?“

Severus si uvedomil, že ho nestihol predstaviť a chcel to napraviť, no starec zdvihol ruku, zastaviac ho. Urobil to napokon sám. „Som Aeskulpus. Učiteľ a liečiteľ. Prišiel som sem, aby som ťa odviedol.“

Teraz to bol Dorado, kto naňho vytreštil oči. „Aby ste ma odviedol? Kam? A Prečo?“

Severus sa zamračil. Nepáčilo sa mu ani trochu, že starec, ktorý mu odviedol jeho manželku do údolia tieňov smrti, ten starec si tu teraz pokojne sedel, ako by sa nič nedialo a chcel teraz zobrať jeho najmladšieho syna Merlin vie kam! Akoby nemal už aj tak dosť starostí! Akoby sa už aj tak necítil osamelý a opustený!

„Prečo práve jeho?“ ozval sa po chvíli ticha Severus. „Mám ešte tri ďalšie deti, ktoré by boli možno vhodnejšie a skúsenejšie. Prečo práve on?“

„Viem o vás všetko Severus. Tak ako som vedel o Yvainne. Viem o vašich deťoch a verte mi, že som dlho zvažoval voľbu. Avšak nie ja som ho určil za nasledovníka. Boli to jednotlivé znaky, drobné znamenia a v neposlednom rade i čiara jeho osudu. Máte síce štyri deti, ale len jedno z nich je vyvolené kráčať v šľapajách starých kráľov. Len on môže priniesť mier a znova zjednotiť svoj ľud. Len on môže zvíťaziť nad zlom, ktoré sa šíri z Azúrového lesa.“

„Vôbec ničomu nerozumie, otec. O čom ten muž hovorí?“ Dorado si sadol na voľnú stoličku, hľadajúc u otca oporu.

„Už sme vám to s matkou vraveli, ak si spomínaš. Bol si síce vtedy ešte malý, ale nebolo to tak dávno. Vaša matka pochádzala z kráľovského rodu Wardenov, tak ako jej rodičia a predtým ich rodičia,“ začal Severus, hľadajúc vhodné slová, hoci sa z neho rinuli veľmi ťažko. Pri pomyslení, že príde o Dorada, že ho nebude vídať, že mu neofrfle každé ráno pripečenú hrianku, či omeletu (ak sa tak náhodou pre jeho roztržitosť stalo), nebolo mu vôbec do smiechu. „Tvoja matka si popri pracovných a rodinných povinnostiach plnila celý čas aj povinnosti voči svojmu rodu. Doma bola matkou, tam ... bola kráľovnou.“

„A čo to teda znamená pre mňa?“ spýtal sa s obavami.

„Nebudem rozhodovať za teba. Ani ja,“ povedal a prísne pozrel na starca sediaceho oproti, „ani on. Len ty sa musíš rozhodnúť, čo urobíš. Pôjdeš s ním, alebo ostaneš a vzdáš sa týchto svojich práv a povinností, ktoré ti ako Wardenskému princovi prislúchajú.“

„Ale aj tak nechápem, prečo ja. Wulfrick je starší a skúsenejší. Rovnako tak aj Ariana. A ani Efrain Alioth nie je horší. Všetci sú skvelý a výnimočný. Tak prečo ja? Veď som ešte nedokončil ani školu. Mám odísť s vami a zabudnúť na všetko ... a na všetkých? Proti komu sa to mám postaviť? A čo ak to nezvládnem? Čo ak zomriem!“

Severusova tvár potemnela pri synovej poznámke o predčasnom skone. Aj on na to celý ten čas myslel, ale neodvážil sa vysloviť to nahlas. Bál sa oňho tak veľmi, ako sa len otec môže báť o svojho milovaného syna. Ani on nerozumel tomu mužovi, prečo si nevybral z jeho dvoch starších synov. Bol rád, že vynechal jeho dcéru, ktorá mala svoju rodinu, no ... všetko sa to stalo tak rýchlo. Sotva prešli dva týždne od Yvainninej smrti. Rany boli stále čerstvé a bolesť stále neutíchla. Vlastne vedel, že bolesť, ktorú cítil neutíchne nikdy, ale keby bol tušil, čo všetko mu prinesie stretnutie s tým starcom ... bol by ho možno preklial na stokrát vo chvíli, keď ho prvý raz uvidel.

„Nechápeš,“ povedal skoro šepky Aeskulpus a had na jeho palici ticho zasyčal. „O svojom pôvode zrejme nevieš veľa, ale to sa môže zmeniť. Všetci na teba spoliehajú. Potrebujú tvoju pomoc. Ale nebudem naliehať. Teraz poď so mnou, ukážem ti, kým si,“ povedal starec a zdvihol sa zo stoličky. Severus i Dorado ho bez slova nasledovali. Starec vyšiel pred ich dom a zastal v záhrade. Palicou, ktorou zvieral v ruke buchol trikrát o zem a s rukou vystretou pred sebou si čosi mrmlal. Vzduch sa zachvel a pred nimi sa ako v zrkadle ukazovali obrazy. Opustený zámok na akomsi vŕšku uprostred hôr, okolo roztrúsené schátrané domce a hustý les, ktorá sa rozliehal na západe hýriac azúrovými farbami, zahalený hmlou. Tvory, ktoré odtiaľ unikali, čudné, ktoré ešte nikdy predtým nevidel, vystrašenú zver. Všetko temné a ponuré. Akoby odsúdené na zánik. Potom sa zjavil akýsi stolec s ozdobným rezaním, potiahnutý červeným plátnom, možno damaškom. Ležala na ňom zlatá koruna a zlaté jablko, ako symboly kráľovskej moci. Všetko zaprášené. A jemu to došlo ... bol to trónny stolec.

Starec spustil ruku a výjav zmizol. „Teraz ti nemôžem ukázať viac. Ak sa rozhodneš, a ja verím, že sa rozhodneš správne, uvidíš to, čo je iným skryté.“ Na chvíľu sa odmlčal a zahľadel sa kamsi ponad jeho plece do diaľky, kým na ňom po chvíli znova nespočinul svojím prenikavo modrými očami. „Pýtal si sa, prečo práve ty. Odpoviem ti teda. Ty si matkiným dedičom. Len ty nosíš jej znamenie. Ľavé plece, ak sa nemýlim. Drobná hviezda. Len ty vieš čarovať bez prútika, vieš liečiť pomocou rúk, vidíš to, čo iní nie a máš moc, ktorá prevyšuje moc tvojich súrodencov. Prídem, keď bude mesiac v splne. Dovtedy máš čas na premýšľanie.“ S týmito slovami zmizol a Dorado s otcom osamel.

Celý deň im potom ubiehal v tichosti. Skoro nerozprávali. Obaja mali toho na srdci viac než dosť, ale nemohli myslieť na to, že by sa mali odlúčiť, že by sa mal rozhodnúť už teraz. Do splnu ostával jeden deň. Dorado si ironicky pomyslel, že ten vševed mu veľa času na rozmyslenie nedal. Necítil sa práve najlepšie. Vlastne bol v koncoch. Ešte ani nedokončil školu a už mal zjednocovať akési národy, ktoré ani nepoznal? Celé mu to pripadalo také smiešne, až parodické, že by sa bol na tom schuti zasmial. Potreboval radu. Ale nechcel ísť za otcom, ani za bratmi. Ani chvíľu neváhal, za kým ísť. Rozhodol sa navštíviť strýka. On bol v takýchto veciach skúsenejší ako jeho otec. Ten sa nevystavoval každodennému nebezpečenstvu pri svojej práci, hoci varenie elixírov mohlo občas dopadnúť hocijako. Už o hodinu klopal na dvere Harryho domu s naliehavosťou takou, akoby mu horelo za pätami.

Otvorila mu Lily a prekvapená, že ho v ten deň vidí po druhý raz, si začala upravovať rozcuchané vlasy, ešte trocha vlhké od kúpeľa. On jej však nevenoval pozornosť. „Ahoj,“ pozdravil, „je Harry doma?“ opýtal sa a ona sklamane prikývla. Nezmohla sa ani na slovo. Ukázala na dvere pracovne a zavrela za ním vchodové dvere. Sledovala ako zaklopal a vošiel dnu bez vyzvania. Začula jeho prvé slová: „Mám problém,“ a hoci chcela ujsť a vyroniť do vankúša aspoň miliardu sĺz, ostala načúvať za dverami.

„Ahoj Dorado,“ privítal ho Harry a srdečne ho objal. „Lily mi vravela o dnešnom popoludní. Ak sa to týka toho, neviem ako by som ti poradil, ale už pripravujem podklady a hneď zajtra rozbehneme pátranie.“

„Nejde o to, strýko,“ odvetil a posadil sa. „Vlastne aj áno, ale ...“

„Tak áno, či nie?“ Harry bol zaskočený. „Dobre, tak poporiadku. Povedz mi, čo ťa trápi. Vidím, že nie si v poriadku.“

Dorado zvesil plecia, oprel sa a dlhé nohy vystrel pred seba. „Vyzeral to byť celkom normálny deň. Lenže potom nás s Lily prepadol na lúke ten ... duch, či čo to bolo ... a doma, doma už čakal otec s mužom, ktorého som nikdy predtým nevidel. Volá sa Aeskulpus a chce, aby som odišiel s ním. Všetko to má do činenia s tým, že som Warden. Musím nahradiť matku a zastať jej povinnosti. Ten starec hovoril čosi o tom, že to musím byť práve ja a nie Wulf, ani Ef, ani Ari. Vraj to určil osud a nejaké znamenia. Ale ako mám byť pripravený, keď ani zďaleka nie som? Veď som nedávno ukončil len šiesty ročník na Rokforte. Ešte zďaleka neviem všetko, čo by som mal vedieť. Ako už len ja budem vedieť zjednotiť národy? A budú ma poslúchať? Veď mám len šestnásť!“

Harry sa oprel v kresle a rukou si podoprel bradu. „Uf, toto sa stalo v jeden deň?“ Vzdychol si a poškrabal sa na brade. „Pozri. Ja som ten posledný, kto by ti mohol radiť. Ak si naozaj čakal, že ti poviem, že s ním máš ísť, či nie, asi ťa sklamem. Ale jedno ti poviem. Počúvaj svoje srdce. Len ono nás vedie tými správnymi cestami.“

Dorado strnulo prikývol. „Vieš, na jednej strane sa obávam, ale na druhej ... som zvedavý a rád by som s tým mužom odišiel. Lenže otec bude sám a ... Neviem, či to zvládnem,“ priznal napokon.

„Takže si sa už rozhodol,“ podotkol Harry a usmial sa.

Lily stála za dvermi načúvajúc a v očiach mala slzy. Neplakala však. Keď ju po pleci poklopkala jemne matka, strhla sa. Bez slova sa otočila a vybehla do svojej izby. Hodila sa na posteľ a v tú noc azda skutočne vyplakala do vankúša miliardu sĺz.

 

5. kapitola

Odchod

 

 

 

Obrázok Dorado ležal v svojej izbe ponorený do vlastných myšlienok v tme a úplnom tichu. Harry mal naozaj pravdu. Už sa rozhodol. Lenže ... nechať tu otca samého ... a potom, bola tu i Lily. Lily. Keby tak vedela, čo k nej cíti, keby tak nabral konečne odvahu. A potom tu bol aj Scorpius, ktorý sa okolo nej akosi pričasto obšmietal. Nepáčilo sa mu to, ale Scorpius bol aj jeho priateľ. Nemohol mu len tak pre nič – za nič vraziť do zubov. Lenže teraz, keď Dorado odíde, nechá mu voľné pole a on by mohol získať Lily pre seba. Zaťal ruky v päsť a tresol do matraca, až na ňom nadskočila roztvorená kniha. Práve vtedy sa ozvalo klopanie na dvere.

„Ďalej,“ odvetil unudeným hlasom.

Severus otvoril dvere na synovej izbe a zamračil sa. „Máš tu tmu ako v kobke,“ zahundral a rozsvietil. Zamračil sa ešte viac, keď ho zbadal ležať na posteli a civieť bezradne do stropu. Povzdychol si a sadol si na stoličku, zvesiac plecia.

„Nemusíš mať o mňa obavy, že ma tu necháš samého,“ povedal, keď si premyslel, čo mu vlastne má povedať. Jeho syn sa naňho strápene zahľadel. „Nie, naozaj,“ trval na svojom a ústami mu myklo. Bolo to zábavné, keď si jeho syn oňho robil starosti. Zábavné, pretože to on dával na deti vždy pozor. On, ich otec. „Už nie som malý chlapec, ak si si nevšimol. A v škole budem mať toľko starostí a povinností, že ani nebudem vedieť, kde mi hlava stojí.“

„Otec, ale ja ...“

„Nie, synček. Neprerušuj ma, lebo ťa napokon nikde nepustím,“ uškrnul sa, ale znova zvážnel a pokračoval. „Tvoja matka ma varovala, že sa raz také čosi môže stať. Zrejme to bolo dobré, pretože som sa s tou myšlienkou mohol zmieriť. Dokonca chápem, prečo to máš byť práve ty. Si naozaj výnimočný. Nemusíš sa báť, že si nedokončil školu. To počká. Len urob, čo treba a vráť sa v poriadku.“

„Ale ocko ...“

„Dorado, ten starec, hoci ho zo srdca neznášam a len ja viem prečo, vravel pravdu. Musíš si splniť svoju povinnosť. Si Warden. Tvoja matka by to tak chcela. Určite. A ja tiež.“

Dorado vstal a podišiel k otcovi. Objal ho tak mocne, až mu na chvíľu vyrazil dych. Predsa len, mal už svoj vek.

„Mal by si sa zbaliť,“ pripomenul mu a prehrabol mu vlasy presne tak, ako keď bol malým chlapcom. Potom vyšiel z izby tak potichu, že ledva bolo počuť jeho kroky na drevenej podlahe. V duši sa mu rozhostil smútok, ale aj pokoj. Vedel, že to musí byť. A hoci si z celého srdca želal, aby všetko bolo inak, ich cesty osudu zmeniť nemohol. Jediné, na čo mal ešte dostatok síl, bolo pomáhať svojim deťom so všetkým, s čím len môže.

Dorado sa pokúšal zaspať, no nedarilo sa mu. Stále sa prehadzoval na posteli, myslel na svojich súrodencov, na otca, na matku, na svoje poslanie a v neposlednom rade i na priateľov a Lily. Zavrel oči a v mysli sa mu vybavil živý obraz toho čudáka, ktorý sa ich napadol vtedy na lúke. Vyľakal sa, hoci nestratil pohotovosť a zareagoval skoro okamžite. Nebál sa o seba, nebol žiaden strachopud. Bola to Lily, o ktorú si robil starosti. Srdce sa mu zovrelo pri predstave, že by ju mohol stratiť. Lenže to sa asi aj tak udeje, keď odíde a ona nebude vedieť kam. Nič jej predsa nepovedal, ani len nenaznačil a o jeho poslaní nič nevie. A potom, bol tu Scorpius, ktorý okolo nej krúžil a objavoval sa v jej prítomnosti akosi príliš často. Dorado si vzdychol a pretočil sa nabok.  Nevedel, kedy sa mu podarilo zaspať, ale ráno sa prebudil namrzený a neobvykle tichý.

Severus si to všimol a zbytočne ho neprovokoval. Samému mu nebolo dvakrát do reči. Presne v moment, keď sa slnko ako obrovská žeravá guľa dotklo horizontu, pred ich dverami sa objavil starec, ktorý ho mal odviesť od všetkého čo poznal a miloval.

„Aeskulpus,“ pomyslel si Dorado, spomenúc si na to zvláštne meno a premeral si ešte zvláštnejšieho starca od hlavy k pätám. Mal na sebe tuniku siahajúcu od krku až po zem akejsi zvláštnej zelenomodrej farby a bol zahalený v tmavomodrom plášti. Vyzeral skôr ako prelud mysle, nie ako človek. A s tou čudnou palicou v ruke, okolo ktorej bol obkrútený had ... pravdu povediac, to mu na normálnosti vôbec nepridávalo.

„Buď pozdravený,“ povedal starec a mierne sa uklonil. „Vidím, že si sa rozhodol,“ povedal spokojne, keď mu na pleciach zazrel zbalený batoh. Zavadil pohľadom o Severusa, ktorý mal stále stiahnuté pery do tenkej linky, no nepovedal nič. Zrejme vedel, že lepšie bude nepichať do osieho hniezda.

„Áno. Rozhodol som sa,“ pritakal Dorado.

„To je dobre, pretože situácia je naozaj vážna,“ odvetil Aeskulpus a tvár mu zastreli neskrývané obavy. Ako jediný bol prostredníkom medzi budúcim panovníkom a tým, ktorý chcel neprávom zaujať jeho miesto. Avšak bolo to o to horšie, že tým samozvaným vládcom bol jeho vlastný brat. Niob.

„Pôjdeme?“ opýtal sa Dorado a v hlase mu zaznievalo okrem nedočkavosti aj zreteľné napätie. Starec prikývol, ale on nevykročil. Na plece mu zľahka dopadla otcova ruka. Otočil sa k nemu a zahľadel sa mu do očí, navlas rovnakých, tmavých ako boli jeho.

„Dávaj na seba pozor. Zbytočne zo seba hrdinu nerob. Ak budeš potrebovať pomoc, vieš, kde ma nájdeš. Prídem kedykoľvek a kdekoľvek, stačí zavolať,“ strhol ho k sebe a mocne ho objal, akoby to malo byť naposledy, čo sa vidia. „Mám ťa rád, synček. Nezabudni na mňa, nech už budeš aj na samom kraji sveta,“ pošepol chvejúcim sa hlasom a odtiahol sa od neho na dĺžku paží.

„Veď aj ja ťa mám rád, oci, to vieš,“ usmial sa, no nebol to ten sebavedomý, roztopašný úsmev, na aký bol uňho zvyknutý. Tento bol popretkávaný neistotou a smútkom.

Severus sa pozrel na starca s výrazom, ktorý jednoznačne hovoril: „Ak sa mu niečo stane, prídem si po tvoju hlavu!“

Aeskulpus sa len pousmial nad jeho odvahou i hrdosťou. Tento muž mu čímsi imponoval. A ak bol jeho najmladší syn len spolovice takým, akým bol on ... veril, že majú viac ako len nádej na víťazstvo. Odmiestnili sa s hlasným puknutím, ktoré vzápätí vystriedalo druhé a na ich dvore sa objavila Lily. Pohľad, ktorý vrhla na Severusa bol viac ako nešťastný. Vedela, že prišla neskoro, no i tak sa musela uistiť.

„Už odišiel?“ opýtala sa a veľmi sa snažila, aby sa jej netriasol hlas.

Severus stojac na priedomí ako socha vytesaná z mramoru prikývol. „Áno. Minula si ich len o vlások.“ Lily sa musela premáhať, aby jej z pomedzi pier neunikol trpký povzdych. Oči ju začali páliť ako zadržiavala slzy. Rukami kŕčovito zovreli plot a zachvela sa.

„Lily?“ ozval sa mäkko. Ani si nevšimla, kedy prekonal vzdialenosť, ktorá ich delila. „Si v poriadku?“

„Ale hej, som, som,“ zaklamala. „Ja, budem už musieť ísť ... čakajú ma ... doma ... viete,“ potkla sa, keď spätkovala. „Dovidenia.“ S ďalším puknutím sa odmiestnila.

Severus bol zmätenejší ako predtým. „Čo to malo znamenať? Vari len ... Dorado a Lily?“„Bolo by možné, aby sa história opakovala?“ napadlo mu a jeho obočie sa stiahlo ako súmrak nad pekným dňom. Pokrútil hlavou, hoci sa mu to nezdalo až také bizarné. Všimol si, že v poslednej dobe chodil k Potterovcom akosi pričasto. A meno Lily padalo v ich rozhovoroch akosi pričasto, i keď nie v citovej rovine.

„Ak by to malo byť tak, potom je asi lepšie, keď odišiel. Ak by aj jeho srdce malo ostať zlomené ako bývalo dlho to moje ...“ vzdychol si a zavrel za sebou vchodové dvere. Napriek tomu, že bol unavený a smutný zo synovho odchodu, mal svoje povinnosti, ktoré nezniesli odklad.

Dorado sa ocitol v akomsi lese. Obklopený šerom a hmlou, cez ktorú len horko – ťažko prenikali posledné slnečné lúče. Na zem sa znášal tmavý plášť noci. Zvuky, ktoré ho obklopili, boli také jasné a zreteľné, akoby bol sám pri ich zdroji.

„Kde to sme?“ opýtal sa zvedavo.

„V Škótsku.“

„Kde presne?“ naliehal zvedavo, očarený touto krajinou.

„Cheviotské hory. Váš  zámok stojí na južnej strane vrchu Cheviot. Sivý zámok, tak sa volá,“ informoval ho starec a viedol ho von z lesa, ostražito sa obzerajúc okolo. Tá hmla sa mu vôbec nepozdávala. Vedel, že jeho brat má niečo za lubom. Hoci netušil, že sa mladý princ má vrátiť do kraja. Vlastne o jeho plánoch nevedel nič. Ich posledná hádka bola dosť prudká a výmena názorov ostrá. Aeskulpus sa liečil zo zranení, ktoré utrpel viac ako dva dni, čo už aj tak bolo veľa, keďže aj jemu sa rany hojili samé od seba, samoregeneráciou tela. Avšak ani on nebol nesmrteľný a pred sebou mal dôležitú úlohu. Vychovať z princa v krátkom čase dobrého a mocného panovníka, ktorý si dokáže zastať svoju úlohu.

Aeskulpus sa strhol, keď zachytil zvláštny zvuk. Otočil hlavu tým smerom a jeho oči sa snažili preniknúť belostnú hmlovinu, z ktorej vystupovala akási postava, meniaca sa z tieňa na bytosť. Dorado prekvapene otvoril oči, keď sa im vzápätí ukázala lesná víla, jediná a vari najkrajšia, akú doteraz videl na obrázkoch kníh, ktoré za celý svoj doterajší život prečítal.

„Gloria et honor et pax omni operanti bonum. Gens una sumus,“ šepla zvonivým hlasom a jemu to pripomenulo šum lístia v korunách stromov, keď zaduje vetrík. Vzápätí sa pôvabne uklonila a preložila, čo povedala. „Vitajte, princ. Sláva, česť a pokoj čakajú na každého, kto koná dobro. Sme z jedného rodu,“ a potom dodala, „a predsa sme rozdielny.“ Hneď za ňou sa vynorili jej družky, oblečené v tunikách, ktoré viali v bezveternom počasí ako jemné vlákna rôznofarebnej pavučinky. Neboli tak honosne oblečené a Doradovi napadlo, že toto musí byť ich pani.

„Ďakujem za privítanie,“ odvetil a aj on sa uklonil.

Víla s krásnymi zlatými vlasmi, ktoré jej zakrývali nahé ramená sa usmiala.

„Buď pozdravená, Venea,“ prehovoril aj starec a naznačil mierny úklon hlavou. „Som rád, že si nám zachovala svoju priazeň a nepridala sa na jeho stranu.“

„Vždy sme boli loajálne kráľom, od nepamäti. Čudujem sa, že si vôbec pochyboval, Aeskulpus. Ale teraz sa ponáhľajte. Zlo má oči a uši všade. Je bližšie, než si myslíte,“ varovala ich a v jej žiarivých zelenkavých očiach sa sa zablýskalo.

Starec kývol na chlapca a vykročili oveľa rýchlejším tempom. Dorado sa ešte naposledy obzrel. Lesné víly pomaly mizli a k jeho ušiam sa stále niesli ich tichučké slová: „Gloria tibi, Domine (sláva tebe, pane).“

 

6. kapitola

Všehľad

 

 

Obrázok Konečne sa dostali von z lesa. Hustá hmla, ktorá ich ešte nedávno obklopovala postupne redla a čoraz väčšmi  sa strácala. V podvečernom šere sa ozvalo havranie zakrákanie kdesi za ich chrbtami a Aeskulpus sa pri tom zvuku strhol a zastal.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Dorado, no odpovede sa nedočkal. Starec natiahol ruku pred seba a o chvíľu mu na ňu zosadol azda jeden z tých najväčších havranov akého kedy len videl, s perím lesknúcim sa čerňou pripomínajúcou tmavú kolomaž.

„To je Corvus, nesie mi správy. Dúfajme, že budú dobré,“ poznamenal a sťahoval správu z nohy vtáka, ktorú mu nastrčil.

„Myslel som, že na správy máme soviu poštu,“ podotkol zamyslene sledujúc vtáka, ktorý si ho rovnako zvedavo obzeral.

„Iste. Ale ja mám svojho havrana,“ povedal a jeho tvár sa konečne rozjasnila. „Vracajú sa.“ Nič viac nedodal, len kývol rukou, aby ho zbytočne nezaťažoval otázkami a nasledoval ho. Dorado si vzdychol a poslúchol. Nič iné mu ani neostávalo. „Mali by sme sa dostať čím skôr za hradné múry. Len tam sme chránení,“ povedal starec a tmavozelený had ovinutý okolo jeho hrboľatej palice súhlasne zasyčal.

Netrvalo dlho a dostali sa na prašnú cestu, ktorá ich zaviedla cez most nad akousi riečkou priamo k hradnej bráne vystavanej rovnako ako mohutná stavba hradu, zo sivého kameňa. Dorado zastal na moste a v úžase otvoril ústa. Čakal všetko, ale skutočný hrad ... nie. Starec mu však nedovolil dlho kochať sa pohľadom na svoj nový domov, pretože ho schmatol za ruku a ťahal za sebou.

„Na obzeranie bude času aj potom, teraz pridaj do kroku mladý muž,“ káral ho. Len čo obaja zastali pred ťažkou kovanou bránou, starec pred seba vystrel ruku a čosi si zamrmlal popod nos. Padací most sa otvoril a s hlasným rinčaním reťazí sa zviezol na zem, aby mohli vojsť. Len čo tak spravili a starec pomocou svojich čudných kúzel otvoril aj ďalšiu bránu, ocitli sa na neveľkom hradnom nádvorí a brány sa za nimi s treskotom uzatvorili.

„Vitajte doma, pane,“ povedal vznešene prorok a znova sa mierne uklonil. Vtedy si Dorado všimol, že sa otvorili hlavné dvere a von vyšla akási staršia žena. Zdalo sa mu, že je azda ešte staršia ako ten prorok. Aj ona sa podopierala bakuľou a jej chrbát už nebol taký rovný ako kedysi. Mala ho ohnutý vekom i ťažkým životom. Zastala priamo pred ním a premerala si ho oveľa zvedavejšie.

Na všetko, čo sa zmohol, bol ten najjednoduchší pozdrav: „Dobrý večer.“

Starenka neodpovedala hneď. Najprv si chvíľu hmkala obchádzajúc ho dookola a potom konštatovala. „Zdá sa, že si viac po otcovi, ale aj z matky máš veľa. Mhm, už to vidím ... mhm ... si to ty ... určite,“ rapotala akoby sama pre seba, obchádzajúc ho a skúmajúc svojím pozorným sivým zrakom. „Tak poďte chlapče, iste ste hladný, dáme si čosi pod zub,“ volala ho s úsmevom na perách a postrkovala ho pred sebou do vnútra. Aeskulpus sa pobavene uškrnul a potom sa zamračene otočil nazad smerom k lesu. Hmla ho halila stále ako nepriehľadná clona. Vedel, že to stretnutie raz bude musieť absolvovať a nie je dobré stále ho odkladať. Ťažko si povzdychol pred neľahkou úlohou a jeho oči zahalil mrak smútku.

Dorado si zložil veci v príjemne vykúrenej kuchyni. Vlastne sa mu zdalo, že je tam horúco ako v pekle, ale starenka, ktorá sa mu predstavila ako Wesna sa za to hneď aj ospravedlňovala, že v tomto starom hrade stále fúka pomedzi škáry a ju z toho bolia všetky kosti v tele. Jedli v tichosti. Teda, až na Wesnu. Tá mu stále hrkútala o tom, aké to tu bolo za starých dobrých čias a bola rada, že sa sem niekto vrátil. Dúfala, že sa tu po rokoch všetko znova zmení k lepšiemu.

Len čo dojedli, Aeskulpus ho zaviedol na poschodie a ukázal mu jeho izbu. Nebola v takom hroznom stave, ako očakával, súdiac podľa ostatných viditeľných nedostatkov na hrade. Nebola ani veľká, ani malá, ale zato bola dostatočne priestranná, primerane vykúrená, posteľ sa zdala byť mäkká a obliečky voňali sviežo, až mal chuť zaraz sa do nich ponoriť a spať. Lenže nemohol. Jeho myseľ sužovali starosti o otca a o dievča, ktoré mu ukradlo srdce. Bol od nich na míle ďaleko, pripútaný k tejto krajine, k preňho cudziemu hradu, k poslaniu, o ktoré nestál. Napriek tomu si však uvedomoval svoju povinnosť a zvedavosť, ktorú mal azda v sebe vštepenú od útleho detstva ho hnala dopredu a doviedla ho sem. Lenže tak rád by ich videl, rozprával sa s nimi ...

Dorado zoskočil z postele a len tak ako bol, bosý a napoly vyzlečený s prútikom v ruke vyšiel na tmavú chodbu. Zdola k nemu doliehali hlasy Wesny a Aeskulpa, ktorý sa ešte zhovárali. Nevšímal si to. Namiesto toho vykročil ticho sa zakrádajúc širokou chodbou a nakukujúc do jednotlivých miestností s rozsvieteným prútikom. Napadlo ho, že lepšie by bolo obzrieť si ich za denného svetla, ale momentálne to bola lepšia zábava ako nudné civenie do stropu. Vedel presne, čo hľadá, len chvíľu trvalo, kým to aj našiel. Otvoril jedny z dvojkrídlových dverí a vošiel dnu. Hneď vedel, že našiel izbu svojej matky. Vošiel opatrne dnu a jediným pohybom prútika zažal všetky sviece na troch dvanásťramenných stojanoch, ktoré sa tam nachádzali rozostavané v kútoch izby. Bola veľká, väčšia ako tá jeho. Jeho však zaujalo čosi iné. Rámčeky rôznych veľkostí na nočnom stolíku pred starodávnym zrkadlom, vsadeným v akomsi kovovom ráme.

Sadol si na kraj postele a vzal do ruky fotku otca a matky. Vyzerali tu tak šťastne. Obaja. Aj otec. A smial sa. „Ako dlho sa teraz neusmial?“ napadlo mu a odpoveď mu vzápätí zišla na myseľ takmer okamžite. „Od jej smrti.“

„Chýbaš nám mama,“ šepol to ticha izby a prstom pohladil jej tvár na fotke. Mala ich tam všetkých. Jeho i súrodencov. Myslela na nich aj pri práci. Aj tu chcela byť s nimi aspoň takto. Dorado si znova spomenul na Lily. Vedel, že isto spí pokojným spánkom v školskom internáte v svojej chrabromilskej klubovni. Aj on tam mal byť. Síce v inej miestnosti, vo svojej posteli, ale len kúsok od nej. Bol by jej nablízku. Lenže teraz ... Ako mal o ňu bojovať? Ako jej mal dať najavo, že to, čo k nej cíti, vyviera z hĺbky jeho srdca? Namiesto toho uvoľnil pôsobisko Scorpiusovi. Zložil si hlavu do dlaní a z jeho pier uniklo skoro nečujným šeptom jej krásne meno. Najkrajšie meno na svete: „Lily.“

Vtedy sa niečo stalo. Nevedel ako, ani kedy, ale keď zdvihol hlavu, uvidel v zrkadle obraz tej, o ktorej sníval aj vo dne, keď bdel. Obraz sa po chvíľke vyjasnil a on prekvapene civel na tvár spiaceho dievčaťa. Vlastne nespala ... Jej telo sa chvelo pod prikrývkou vytiahnutou skoro až po bradu. Vzlykala a bielou vreckovkou si utierala oči.

„Čo sa jej stalo?“ pýtal sa sám seba a natiahol ruku k zrkadlu, aby mohol aspoň pohladiť jej užialený odraz. „Lily, keby som tak mohol byť pri tebe ... keby som tak bol vtedy našiel dostatok odvahy, aby som sa ti priznal, čo k tebe cítim ... Lily,“ šepkal so stiahnutým hrdlom. „Neplač láska moja, neplač,“ šepkal s rukou vystretou k jej obrazu, ktorý pomaly mizol, avšak nie úplne, lebo ho vystriedal iný obraz. Ukázala sa mu veľmi známa miestnosť. Rokfortská riaditeľňa. Pred kozubom nervózne pochodoval jeho otec a on si až potom všimol hlavu v ohni kozuba. Jeho sestra Ariana zrejme zaskočila za otcom na pár slov. Vlastne sa hádali a on sa až teraz započúval do ich hádky.

„Ako si mu to mohol dovoliť? Čo ak sa mu niečo stane!“

„Zlatko, si príliš precitlivená. Ber to aj z tej druhej stránky. On je ten, ktorý bol na to určený a svoju úlohu musí splniť,“ oponoval otec jeho sestre.

„Veď ešte nie je plnoletý! Nedokončil školu! A čo ak sa mu niečo stane?!“ zopakovala svoje obavy jeho sestra a pozrela nahnevane na otca.

„Neboj sa oňho. Dosť, že sám mám veľké obavy, nemusíš prilievať olej do ohňa. Ja mu verím. Zvládne to. Viem to,“ povedal rázne jeho otec a zastal na mieste. Privolal si kreslo bližšie ku kozubu a sadol si doň. Pošúchal si unavené oči a zívol. „Pamätáš sa, aké starosti si nám svojho času narobila ty? A tiež si to zvládla aj bez našej pomoci,“ pripomenul jej a ona si vzdychla.

„Tak dobre, máš pravdu. Ale aj tak sa oň bojím. Vie o tom Wulf a Efrain?“ opýtala sa skleslo a jej otec prikývol.

„A čo povedali?“ vyzvedala, dúfajúc, že možno u jedného z nich nájde podporu.

„Povedali, že on je ten pravý a že to iste zvládne,“ povedal neochvejne otec a ona napokon prikývla.

„Asi mu budem musieť napísať. Chcem aby vedel, že na to nemusí byť sám. Sme rodina. Má nás. Ak mu nepomôžeme my, tak kto?“ hlesla skleslo, no odhodlane. Severus sa spokojne usmial.

„Veru, aj ja sa mu chystám napísať. Trochu ma mrzí, že sa neozval a neviem, či dorazili na miesto v poriadku.“

„Dobre, tak mu napíš. I ja to urobím, len mi povedz, kde mám poslať svoju sovu. Nechcem, aby poblúdila.“

„Škótsko. Cheviott. Sivý zámok. Presnejšiu adresu ti nepoviem. Sám ju neviem,“ odvetil zachmúrene a Dorado si pomyslel, že by im mal naozaj napísať, že došli v poriadku a celý a hneď im pripísať aj spiatočnú adresu. A musí tak urobiť čo najskôr. Najlepšie hneď.

„Takže ste našli izbu svojej matky,“ ozvalo sa mu za chrbtom a starenka sa potuteľne usmiala.

„Nemohol som zaspať,“ hlesol a sledoval, ako obraz v zrkadle mizne. „Čo je to za vec?“ opýtal sa a ukázal na zrkadlo.

„Všehľad,“ odvetila. „Vaši starí rodičia ho dostali do daru od Veney, kráľovnej lesných oreád. Je čarovné. Ukáže vám to alebo toho, na koho myslíte najintenzívnejšie.“

„Takže Všehľad,“ zopakoval a prikyvoval. „Mohol by som si ho zobrať do svojej izby?“ opýtal sa s nádejou v hlase a starenka prikývla.

„Samozrejme. Všetko, čo je v tomto zámku odteraz patrí vám. I naše životy,“ riekla tajomne a vytratila sa z izby. Dorado za ňou dlho hľadel a rozmýšľal nad tým ako to myslela. Napokon si vzdychol a vzal vzácny predmet do rúk, prenesúc ho do svojej izby. Našiel mu vhodné miesto na jednom stolíku a konečne si ľahol do postele aj on, len čo napísal krátky list svojmu otcovi i sestre. Oznámil im, že cesta prebehla bez problémov, že sa má dobre a stále na nich myslí, čo bola vlastne pravda. Nakoniec pridal adresu a chcel poslať listy, keď zistil, že nemá po kom, alebo po čom. Tak ich nechal zapečatené v obálke ležať na stole a zaumienil si, že sa hneď ráno opýta starca, ako by mohol vyriešiť tento malý problém.

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

nádherná kapitola

(Efka, 4. 11. 2008 0:57)

Parádne, len v náznakoch (sem-tam nejaká vetička) vykreslené "ticho pred búrkou". A k tomu tá nálada, ktorá sa nesie celou novou kapitolkou: smútok Dorada za svojimi najbližšími a neistota, čo ho čaká... Perfektne vystihuje aj moju náladu teraz (veď vieš prečo).

jeeeej

(kathleen, 3. 11. 2008 21:33)

a preco nenapise aj lily??podla mna by mohol.....a je to pekna kapitola...taka trosku zahadna mi pripadala....ten vsehlad sa mi paci aj ja by som taky chcela...

krása...

(sevy, 3. 11. 2008 20:49)

jsem zvědavá až to rozjedeš, co sis na nás připravila... :o)

Tess

(soraki, 3. 11. 2008 17:30)

pro Merlina... to bylo... úžasné. Já chci taky věehled :-)
moc podařená kapitola, ostatně, jako všechny :-)

Nobody,

(Tessa, 3. 11. 2008 14:55)

NIČ VYMAZANÉ NIE JE!!! LEN CHOĎ DO KOLONKY PRÍBEHY V HORNEJ LIŠTE A NÁJDI SI TO TAM, OK? PAPA

Kapitoly

(Nobody, 3. 11. 2008 14:39)

Už jednou jsem ti napsal, že jsi vymazala Tajemstvo Wardenov: PROLOG a 1.a 2. KAPITOLU.
Naprav to, prosím!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Tereza,

(Tessa, 3. 11. 2008 14:24)

áno, majú symboliku ... mám rada mýty, takže z nich čerpám nápady :D

cim dal vic

(Tereza, 3. 11. 2008 14:02)

se mi ten pribeh libi.. zacina to mit takovou zvlastni napjatou atmosferu.. neco je ve vzduchu a brzy se semele.. nemuzu se dockat pokracovani.. jeste mam jeden dotazek.. ty jmena starce a stareny maji nejakou symboliku? Aeskulpus mi pripomina reckou mytologii a Vesna zase slovanskou.. nebo se mylim?

tak to je

(tina, 27. 10. 2008 16:42)

uuuuuuplne naa.. nic:( ...samozrejme ze tym nemyslim tento pribeh lebo ten jeee uuuplnee ale uuuuuuplne uuzasny:))... toto je moj prvy komentar k tomuto pribehu -prepac mi to Tess-ale ja vazne nestiham:((... az teraz som mala chvilku casu a preciiitala som si to a je to kraaaaaasne :)) .. momentaalne mam tolko restov co sa tyka citania hlavne na potter.sk az sa za to hanbim:'((( ... vaznee:'(( je mi stoho nanic:((... vlasne sa priznam ze momentalne citam len tot... ale urcite raz docitam aj vsedko ostatne o tom nie je pochyb( a osobne dufam ze to bude co najskor...:(( ) ... noo ateraz idem viac k tomu pribehu:)).. je to velmi zaujimave sem zvedava ako to bude pokracovat:))... Dorado bude urcite vybornym panovnikom:D :o)) .. a pevne verim ze to nakoniec dopadne dobre a budu s Lili spolu:)) -lebo tak to ma byt!:D ...a ten zaciatok bol smutny myslim to s Yvannie:'(( ...ale chapem preco si to tak urobila..

jáááj

(Efka, 26. 10. 2008 19:24)

to bolo... waw! Pokoj sálal i z lúčenia, i z príchodu víl. A napriek tomu pokoju tam bolo napätie a silné emócie. Majstrovské...

nemam slov

(Tereza, 26. 10. 2008 16:14)

krasa.. :)

no skvělé,

(sevy, 26. 10. 2008 15:15)

takže se nám to pomalu rozjíždí :o) koukej si múzu přivázat za nohu k posteli, ať nás pak nemučíš dlouhýma prodlevama :o) ten obrázek, to zase tak krásně dotváří... vždycky přemýšlím kam na to chodíš ;o) skvělé! :o)

tak a konečně

(sevy, 24. 10. 2008 15:13)

jsem si to mohla přečíst! ;o) tessíku, kdepak na ty nápady chodíš? nebuď labuť a trošku se poděl, ne? :o)))) taky potřebuji trošku, ať můžu dodělat to svoje ;o)

Nobody,

(sevy, 24. 10. 2008 14:12)

Tess je nevymazala... jen jsou na hl. stránce skryty, když rozklikneš záložku Príbehy, tak na konci stránky jsou.. :o)

První kapitoly

(Nobody, 24. 10. 2008 11:12)

Víš, že jsi vymazala první díly Tajemstvo Wardenov?

TESS

(soraki, 21. 10. 2008 10:32)

nádhera, já tedy moc nekomentuji, že, to my neviditelní :-D často neděláme, ale tahle kapitola...mňam. Škoda jen, že si to s Lily neřekli, ale ono to příjde, že jo?

super

(Efka, 21. 10. 2008 3:11)

že si sa po takom náročnom dejovom zlome, akou bola smrť Yvainny, pustila ďalej. A už len dúfam, že to nepôjde cestou Emila Zollu - blbý začiatok, ešte horší koniec. Ešte viac tragédie v jednom príbehu by som len ťažko predýchavala. :-) Ale... ty si tu šéfkuchár. Necháme sa prekvapiť lahôdkou, ktorú nám pripravíš.

no takze

(Baja, 20. 10. 2008 21:20)

to budem mat zase co citat :)
super tess, som na tuto poviedku velmi zvedava

teda

(Tereza, 20. 10. 2008 17:07)

je to cim dal lepsi.. jsem zvedava co bude dal :)

KacabaM,

(Tessa, 20. 10. 2008 13:46)

áno, takého škriatka by som brala i ja :D