Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tajomstvo Wardenov - 18. a 19. kapitola

12. 3. 2009

18. kapitola

 

Spoločná sila

 

 

Obrázok Dorado zastal na druhom konci čistiny pokrytej ušliapaným snehom. Tesne za ním sa vyrojili z hradu ostatní wardenčania s prútikmi v rukách presne vo chvíli, keď sa zo Smaragdového lesa na protiľahlej strane začali vynárať ostatné bytosti. Divožienky i diví mužíci, čierni trpaslíci zo soľných baní vysoko v horách, ktorí sa vmiešavali medzi Nibelungov, stále stojac nepohnuto. A prišiel ešte niekto. Nevedel to s istotou, ale mal dojem, že sú to zblúdilí duchovia, kto sa hneď po trpaslíkoch vynoril z lesa. Vyzerali hrôzostrašne. Boli to duše ľudí, ktorí zahynuli v lese a nenašli svoj odpočinok. Vyzerali hnevlivo. To ukazovala i jedovatá zelená farba akejsi podivnej aury, ktorá ich obklopovala. Nevedel, akú majú moc a ľutoval, že nie sú radšej na ich strane.

Ani Dorado však nebol sám. Hneď za wardenčanmi sa vynorilo stádo kentaurov a z druhej strany vstúpili na zasneženú čistinu lesné víly za zvukov bubnov v divej melódii, v čele so svojou kráľovnou. Tá mala na sebe šarlátovo červené šaty a vlasy jej divo viali okolo tváre, hoci podúval len slabý vetrík. Postavila sa po chlapcovej ľavici a vyčkávala. Za nimi sa týčil vo svojej výške Mondrag a premeriaval si všetkých nepriateľským pohľadom. Funel, ale zatiaľ stál kľudne, bez pohybu. Vedeli, že ich čakanie nepotrvá večne. Svedčil o tom smiech, ktorý sa k nim niesol z hĺbok Smaragdového lesa.

Dorado sa otriasol. Vedel, že sa nesmie poddať strachu, ktorý ho sužoval. Jediná možnosť na záchranu je víťazstvo. A on to musí dokázať. Všetci tí, ktorí stoja za ním mu veria. Či už mocný kováč, či jeho vzdelaný brat. Alebo Daphne so svojimi piatimi dcérami, ktoré tu boli tiež, pripravené bojovať zaňho, za spravodlivosť. Nad hlavou mu krúžil jeho strieborný havran a škriekal, akoby sa ho aj on snažil povzbudiť.

„Si pripravený?“ opýtal sa ho Aeskulpus, keď prstom ukázal na vstup do lesa a približujúcu sa postavu ich spoločného nepriateľa. Dorado chabo prikývol. Bolo to vždy lepšie ako nič. Nahmatal svoj prútik, ktorý mu visel po boku a v malom koženom vrecku skontroloval ampulky s elixírom, ktorý si vzal do istoty so sebou a zabezpečil ich proti rozbitiu.

Ahriman kráčal po snehu, no jeho kroky nevydávali žiaden zvuk. Ani len ten najmenší šelest šiat. Avšak viditeľne sa približoval. Dorado ustrnul, keď uvidel pred ním vo vzduchu nehybné telo dievčaťa. Nejavila žiadne známky života. Vznášala sa sotva dva metre nad zemou otočená tvárou k oblohe, bledá a nehybná, podrobená Ahrimanovej moci kúzla, kým o chvíľu nedopadla na zem, k jeho nohám.

„Lily,“ zašepkal a bol by sa k nej rozbehol, keby ho Herón nezadržal.

„Nie! Nie teraz! Toto práve chce!“  

Doradov výraz tváre sa zmenil. Strach vystriedala zlosť a hnev sálal z celej jeho podstaty. Práve vtedy sa z lesa začali približovať mihotavé svetlá bludičiek. Dorado si prezrel rady nepriateľa a potom vlastné. Bolo pravda, že ich je menej, ale vo vojne sa nevíťazí počtom. Bludičky sa k Ahrimanovi nepridali – ako sa mu aspoň zdalo. Utvorili zo svojich svetiel žiarivú klietku okolo Lily, akoby ju chceli ochrániť. Videl Ahrimanov zlostný pohľad a videl i to, že nezakročil proti nim, hoci zrejme mohol. Vtedy mu jedno z najmenších svetielok čosi šepkalo do ucha, hoci si najprv myslel, že je to len prelud mysle, rozoznal tichý hlas. „Nie je mŕtva,“ opakoval mu dookola, kým neprikývol a kým mu neodľahlo.

„Nie je mŕtva,“ zopakoval a práve vtedy naňho Ahriman vypálil bez varovania prvú kliatbu.

Odrazil ju bez najmenších problémov a vystúpil dopredu.

„Ahriman, Niob Tyrtaios Insane, vyzývam ťa, aby si sa podvolil mojej moci,“ zvolal nahlas, hoci neočakával, že sa tak stane. „Prijmi svoj osud a ja ušetrím tvoj život.“ Odpoveďou mu bol hnevlivý, mrazivý smiech.

„A čo vy, ľudia hmly!“ ozval sa k bielym mužom s planúcimi očami. „Budete počúvať vodcu, ktorý zošalel? Keby nemal telo, už dávno by sa rozplynul v rannom opare!“

„Darmo sa snažíš! Oni budú počúvať len mňa,“ povedal mu spokojne. „Odíď odtiaľ. Nepatríš k nám! Nepoznáš nás! Nemáš s nami nič spoločné!“Obrázok

Ozval sa bojový pokrik, ako predpokladal od jedného z jeho kentaurov a boj sa začal. Lúka sa premenila na čudné javisko, kde v zmesi snehu a hmli proti sebe stáli rôzne bytosti. Ahriman stál uprostred toho všetkého a jediným kúzlom vtiahol Dorada k sebe do víriaceho kruhu zo snehu, ľadu a vetra. Aeskulpus mu chcel pomôcť, ale nemohol urobiť celkom nič. Nedostal sa do kruhu, v ktorom bol jeho brat s Doradom. Avšak aj tak mal čo robiť, pretože ako sa ukázalo, Nibelungovia predsa mali nejakú silu. Vychádzala z nich akoby elektrizujúce paprsky, ktoré na malú chvíľu dokázali oslabiť ich protivníkov, ale našťastie ich nemohli poraziť.

Biely sneh sa už dávno poškvrnil krvou. Dorado s Ahrimanom po sebe hádzali kliatby, vôbec nevnímajúc svoje okolie. Zdalo sa, že Ahriman je ako bezodná studnica nápadov, pretože kliatby, ktoré naňho uvaľoval boli i silné i tak prefíkané, že keby mu čo i len na moment podľahol, znamenalo by to jeho skazu. A on si to uvedomoval. Najhoršie na tom bolo vari to, že prichádzal o silu, zatiaľ čo Ahriman stále a stále útočil. Len na malú chvíľu odvrátil pohľad, aby sa pozrel, čo sa okolo deje, keď ho Ahrimanova kliatba zasiahla do brucha. Neublížila mu, len ho omráčila. Avšak Ahriman sa už aj tak cítil ako víťaz. Vystrel sa v celej svojej výške a i on si doprial chvíľu na oddych. Rozhliadol sa okolo seba.
Na čistine vládol zúrivý boj. Venëa a jej víly bojovali s divožienkami, čierni trpaslíci oháňajúci sa svojimi ostrými kladivkami väčšinou útočili na wardenov. Kentauri zosielali do toho chaosu presne mierené spŕšky šípov, ktoré predtým Hesiodos i Aeskulpus vždy očarovali a tie za účinne zabárali aj do zozelenalých tiel zblúdilých duchov a tí sa po nich priam rozplývali pred očami. Mondrag zas trhal zubami na kusy tých, ktorí sa dostali do jeho blízkosti a drvil ich telá mohutnými labami na prach. Z hrozivo ostrých tesákov, ktoré ceril na nepriateľov kvapkala krv nielen na jeho srsť, ale zmáčala i sneh pod jeho labami. Stačilo, aby zareval tým dunivým hlasom a jeho nepriateľovi sa rozklepali všetky kosti v tele od strachu.

Nikto z nich si nevšimol Doradov pád, azda okrem páru čiernych očí, ktorý sa tam odrazu zjavil uprostred toho všetkého.

„Nik ti nepomôže. Si v mojej moci,“ prihováral sa mu Ahriman. „Dnes bude ten deň, kedy zomrieš.“ Namieril naňho ruku a z nej vyšľahli zelené, jedovaté lúče, ktoré obopli jeho hruď a začali doň vpíjať.

Severus bol od strachu celý bez seba. Iste, vedel, že sa schyľuje k boju, ale nepredstavoval si, že to bude tak skoro, a že ich tu bude toľko ... On už jeden boj absolvoval, hoci nestáli vtedy proti nejakému Ahrimanovi, ale proti samotnému stelesneniu pekla – Voldemortovi. A teraz ako sa zdalo sa história opakuje a jeho syn – nie Harry Potter – ale jeho syn bojuje na strane svetla, aby porazil temnotu v podobe toho starého, šialeného ničomníka. Vedel celkom presne, kde sa má premiestniť. Tie sny ... tie sny, ktoré mával i on ... boli horšie ako nočné mory. Videl to miesto v svojich predstavách už toľko ráz ... Stačilo, aby privrel oči a premiestnil sa. A on to spravil. Jeho inštinkty ... tie mu napovedali ... ale vďačil za to i najstaršiemu synovi. Pred tým ako sa odmiestnil, oznámil mu pomocou svojho patrona, že ich volá Dorado. A Severus nechcel chýbať. Nemohol dopustiť, aby ho vynechali. A teraz bol tu, uprostred boja a hľadal svojho najmladšieho syna, aby zabránil tragédii, o ktorej vravela Lily svojmu bratovi, a o ktorej sa pár krát prisnilo i jemu. Predieral sa cez dav, okolo hlavy mu svišťali kliatby. I on ich pár vyslal na čudných čiernych trpaslíkov, ktorí sa oháňali lopatami okolo seba ako mečmi.

„Impedimenta!“ ozvalo sa vtedy niekde zblízka a on napriek tomu huriavku rozoznal otcov hlas. Severus Snape stále nemohol uveriť, že sa mu sem podarilo premiestniť. Stál v besniacom dave a všade okolo neho zúrila bitka. Nevedel, ktorá strana vyhráva, lebo ho zaujímalo jediné. Nájsť svojho syna a zabrániť tomu, aby zomrel. Zbadal ho. Ležal na zemi a zvíjal sa v bolestiach pod Ahrimanovým kúzlom. Nepremýšľal. Rozbehol sa k nim. Avšak ochranná bariéra ho nechcela vpustiť dnu. Zľakol sa. Nemo civel na synovo utrpenie, kým Ahriman naň vzhliadol a škeril sa. Severus nemal na čo čakať. Namieril naňho ruku, v ktorej držal svoj prútik.
„Expelliarmus!“ zakričal a sledoval, ako kúzlo preniklo cez priehľadnú bariéru medzi nimi a vrazilo do hrude starca odetého v tmavofialovom hábite. Ten sa zapotácal a jeho škeriaca sa tvár potemnela. Svoju ruku namieril na Severusa a spustil kúzlo tak rýchlo, že ten nestihol vyčarovať štít. Severus sa zviezol k zemi s rukou natiahnutou dopredu, akoby sa naposledy chcel dotknúť syna.

„Otec!“ zvolal chlapec, ktorý sa tomu celému musel prizerať. Dorado to sledoval ako omráčený. Netušil, odkiaľ sa tam nabral jeho otec, ale jeho pád mu bol dostatočným impulzom, aby v sebe pozbieral zvyšky síl. Spomenul si na Aeskulpove slová.

„Ty si ich pán a oni ťa musia počúvať!“ preblesklo mu mysľou. Pozbieral v sebe všetku energiu a namieril ruku na Ahrimana, ktorého zrazu odhodilo dozadu a on dopadol tvárou do snehu prskajúc ako divá šelma. Z chlapcovej ruky vystrelilo ďalšie kúzlo a vyčarovalo strieborného patronusa, ktorému vydal rozkaz, ten okolo nich spravil ochranný kruh a zmizol. Zem pokrytá snehom odrazu akoby vzbĺkla ľadovými jazykmi plameňov a siahala do výšky pása. Všetko sa zmenilo v jednej minúte. Ahriman niečo také v živote nevidel a ten pohľad ho ochromil. Chlapec stál oproti nemu, oči mu planuli rovnakým ohňom a okolo neho bolo cítiť silné impulzy jeho magického jadra. O chvíľu nato, skôr ako sa prekvapený Ahriman stihol zdvihnúť zo zeme sa priamo do kruhu niekto premiestnil. Ahriman rýchlo vstal a čakal. Nevšimol si, že nik z prítomných, ktorí boli ešte nažive už nebojuje. Pozerali sa na nich v ohnivom kruhu a z rúk im padali zbrane. Čierny trpaslíci sa ešte viac prikrčili k zemi a začali ustupovať späť do lesa. Divožienky a diví mužíci len stáli a sledovali to ohromné divadlo.

Ahriman zúžil oči. Teraz tam nestál len ten chlapčisko, ale ešte ako sa zdalo, niekto jemu podobný zastal po jeho pravici. O necelých päť sekúnd sa znova ozvalo hlasné puk a po chlapcovej ľavici sa postavila krásna mladá žena s dlhými havraními vlasmi a vedľa nej sa objavil ďalší chlapec. Teraz boli štyria. Mierili naňho svojimi prútikmi a čakali na pokyn, ktorý onedlho prišiel.

„Vzdaj sa, Niobe, kým nie je neskoro!“ vyzval ho i druhý raz Dorado, ale odpoveďou mu bol škrekľavý výsmech. Videli ako pred seba vystiera obe ruky, už viac nemohli čakať. Starec si čosi mrmlal popod nos a v jeho rukách sa začalo objavovať červené svetlo, ktoré ich malo všetkých zničiť.

Ale Dorado nezaváhal. „Scantoni per sempre in nuvola!“ (Strať sa navždy v hmle!), zvolal ich najmladší brat a oni po ňom jednohlasne kúzlo zopakovali. Z prútikov vyšľahli oslnivé záblesky rôznych farieb. Wulfrickov modrý, červený patriaci Ariane a zelený Efrainov sa splietli dovedna a zasiahli Ahrimana do hrude. Avšak všetky v sebe spútal a prežiaril Doradov zlatý, tryskajúci z jeho dlane. Dal im potrebnú silu a udrel ňou do Ahrimana, ktorý sa zapotácal a s prenikavým výkrikom sa zrútil na zem. Bol mŕtvy. Boj ustal. Ohnivý kruh, ktorý ich obkolesoval sa stratil. Ľudia hmly sa začali jeden po druhom meniť na opar, ktorý sa strácal, stúpajúc k oblohe. Mizli.

Vtedy Dorado vstal a premeriaval si pohľadom tých, ktorí prežili. Či už bojovali proti nemu, či s ním. Zdvihol k nebu svoju pravicu a nahlas vykríkol: „Io sono vostro Domine! Lasciarsi influenzare da mio arbitrio!“ (Ja som váš pán, podliehate mojej moci).

Dorado sa obzeral okolo seba a videl šťastné tváre, vyvolávajúce im na slávu. Avšak nehľadal ich. Očami pátravo blúdil po okolí a hľadal svojho otca ... a Lily.

„Otec!“ do ucha mu zaznel sestrin vystrašený výkrik, keď sa vrhla k nehybnému telu ležiacemu v snehu dolu tvárou. Videl, ako ho opatrne spolu s Wulfrickom otočila a dotkla sa jeho chladnej pokožky. Severus zaklipkal očami a usmial sa na ňu.

„Ari ...“ šepol, ale aj nádych mu spôsoboval bolesť.

„Pššt, ocko, nenamáhaj sa, budeš v poriadku,“ prihovárala sa mu nežne, ale Severus vedel svoje. Len sa pousmial a pozrel sa na miesto, kde ho čakal jeho osud.

„Dorado ... je v poriadku?“ opýtal sa trhane a vtedy k nemu pokľakol i jeho najmladší syn.

„Som v poriadku oci,“ povedal a vzdal do dlaní jeho studenú ruku. Šmátral v koženom vrecúšku, ktorý mu visel na opasku a vyťahoval elixír, aby mu dal napiť. Veril, že nie je neskoro, že by mu mohol pomôcť, ale jeho otec odmietol.

„Tak potom ... potom je všetko, ako má byť,“ hlesol spokojne. „Pomôž Lily,“ nabádal svojho syna a sledoval ho, ako sa ochotne odobral k miestu, kde stále ležala na zemi obklopená matným mihotavým svetlom. „Ľúbim vás,“ a s úsmevom na perách zavrel oči naposledy.

Len Efrainove oči sledovali miesto, kde sa predtým upieral otcov pohľad. A teraz sa mu z očí skotúľali prvé slzy, keď zazrel ...

„Mama,“ hlesol skoro nečujne a vystrel ruku k naoko prázdnemu miestu.

Yvainne stála opodiaľ a spokojne sa dívala na svoje ratolesti. Tak rýchlo dospeli. Bola tu preto, aby dodržala svoj sľub.

Dorado si kľakol a sledoval, ako žiarivá klietka mizne. Jemne sa dotkol tej drahej tváre. Bola síce bledá, no nie studená. Vtedy k nemu prikročil Efraine a s prútikom nad jej telom vyslovoval diagnostické kúzla.

„Ona zomiera, braček,“ hlesol vystrašene a pohliadol do tmavých očí, ktoré na ňu vyjavene hľadeli.

„Nezomrie!“ hlesol Dorado a vytiahol z vrecúška flakónik s červenkastou tekutinou, ktorý chcel dať vypiť pred chvíľou i otcovi. Jemne jej nadvihol hlavu, prihovárajúc sa jej.

„Pij, Lily, pij,“ šepkal a priložil jej ho k perám. Elixír bozk života. Stačilo pár kvapiek na to, aby sa jej do tváre vrátila farba a ona precitla.

 Dorado vzhliadol k bludičkám, ktoré sa teraz vznášali sotva tri metre od nich a pozorovali ich s úsmevom na perách.

„Prečo ste jej pomohli, keď mňa ste vtedy napadli?“ nedalo mu neopýtať sa.

„Odpusť, princ. Zabudla som, čo je dôležité, ale ona ... ona mi to pripomenula,“ šepkala najstaršia z nich.

„Ako?“ ozvala sa konečne i Lily, držiac sa Doradovej ruky.

„Pripomenula si mi moju sestru ... Lily ... zomrela, aby ma zachránila. Zabudla som na to ...“ otočila sa k Doradovi a uklonila sa až po zem. Jej družky ju nasledovali. „Prisaháme ti vernosť, pane náš. Odteraz, až navždy.“ A stratili sa skôr, ako im Dorado stihol odpovedať.

Lily sa k nemu pritúlila a on ju objal. „Myslela som si, že ...“ vzlykla.

„Všetko je v poriadku. Už je po všetkom,“ vyslovil šepky a jeho zrak padol nehybné telo jeho otca, ako i na telá ostatných, ktorí zomreli na čistine. Bojovali za správnu vec a vyhrali.

Obrázok

 19. kapitola

 

To, čo je správne

Obrázok Dorado nevedel povedať, ktorý z jeho milovaných rodičov mal smutnejší pohreb. Otca pochovali k matke do spoločnej hrobky, pod strážne krídla mramorovej sochy anjela, ktorý nad nimi láskavo skláňal hlavu. Stál vedľa svojho brata Efraina Aliotha a hľadel na navŕšený hrob obsypaný kvetmi.

„Ani som sa s ním nestihol rozlúčiť,“ riekol skoro šeptom a na čerstvú hlinu položil i on bielu ružu.

„Nik z nás, braček,“ opravil ho Efraine rovnako zarmútene a objal ho okolo ramien. Opodiaľ vzlykala Ariana, ktorú nežne objímal Neville, držiac v náručí i ich malú Auroru.

„Mali by sme ísť,“ zašepkal Wulfrick, o ktorého sa opierala jeho snúbenica Eliza, tiež utierajúca si vreckovkou vlhké oči.

Nik nenamietal. Boli poslední, ktorí tam ostali. Mraky na oblohe stmavli a hrozilo, že sa o chvíľu rozprší a oni premoknú do nitky.

Lily kráčala ticho vedľa Dorada sama nevediac, ako ho najlepšie utešiť. Možno preto, že jej samej pukalo srdce žiaľom. Dorado sa s ňou bez jediného rozumného dôvodu rozišiel. Teda aspoň pre ňu boli jeho argumenty zmätené a bezdôvodné. Ale prial si to tak, pretože ju chcel chrániť. To, že sa dostala do pazúrov toho šialenca Ahrimana skôr vlastnou vinou a neuváženým konaním si vôbec nepripúšťal. Všetku vinu za to, čo sa stalo vztiahol na seba. Ale to jej nebránilo v tom, aby s ním nemohla v túto smutnú chvíľu byť.

„Budem sa musieť vrátiť na Cheviott,“ riekol zamyslene a Lily k nemu vzhliadla s nevypovedanou otázkou v smaragdových očiach. „Musím zariadiť pár vecí. Sľúbil som to Aeskovi.“ Ešte stále si nemohol zvyknúť na to, aby ho oslovoval inak.

„A čo potom? Vrátiš sa do školy?“ opýtala sa a on sa pousmial.

Iste, aj na to myslel, ale zameškal tak veľa. Nikdy by nedohnal to, čo oni preberali vyše toho uplynulého polroka.

„Plánujem doštudovať, ak ťa to poteší,“ odvetil so šibalským úsmevom, ale vzápätí posmutnel. „Myslím, že otec by si to tak prial.“

„Určite,“ pritakala súhlasne, nič viac nehovoriac.  Nemohla. Stále jej zvieralo hrdlo a hrozilo, že prepukne v plač.

Harry ich z diaľky pozoroval. I on bol na pohrebe, aby vzdal posledný hold skvelému mužovi a otcovi, akým Severus Snape jednoznačne bol. Ginny ho držala za ruku a i ona upierala zamyslený pohľad na svoju dcéru a Dorada Snapa.

„Myslím, že sa rozišli,“ ozval sa ticho Harry.

„Vyzerá to tak,“ šepla Ginny a zamračila sa. Nemala z toho dobrý pocit, pretože bolo viac ako nad slnko jasnejšie, že sa tí dvaja ľúbia a z nejakého dôvodu nie sú spolu. „Mal by si sa s ním pozhovárať. Myslím, že je na čase povedať mu o tom starom príbehu,“ dodala zamyslene a Harry prikývol.

„Mal by asi vedieť pravdu. Ale poviem mu to len vtedy, ak to ty povieš našej dcére. Mali by to vedieť obaja.“

„Hej, mali by,“ súhlasila Ginny a v mysli už spriadala vlákenká príbehu Severusovho života tak, ako sa odohral v časoch, keď bol mladý a bezhlavo zaľúbený do Lily Evansovej, Harryho matky.

***

Pred bránou cintorína sa Dorado odmiestnil priamo do sivého zámku ležiaceho na úpätí Cheviottských hôr Škótskej vysočiny. Keď sa ocitol uprostred známej lúky, poobzeral sa okolo s neskrývaným smútkom v očiach. Ubehol len týždeň, čo sa táto lúka zmenila na bojisko. A on bol stále len korunným princom. Za kráľa a vládcu ho mali menovať po dovŕšení dospelosti, čo bude onedlho. No aj tak si plánoval medzi svojimi panovníckymi povinnosťami dokončiť v prvom rade školu. A potom, potom chcel ísť študovať ďalej. Vždy túžil kráčať v otcových šľapajach a elixíry zbožňoval. Nevidel preto dôvod, aby sa nevenoval tomu, čo ho baví. Veď aj jeho matka to tak robila. A napokon teraz sa zdalo, že je všetko v poriadku. Nibelungovia, ktorí proti nemu bojovali sa vyparili presne tak, ako o nich rozprávali legendy, aby sa hneď zrodili noví, ktorí mu prisahali svoju vernosť.

Aeskulpus naňho už čakal. Sedel v pracovni zohnutý nad nejakými listinami a o niečom sa s Venturou ticho zhovárali. Vyzeral spokojne. Ako napokon vždy, keď bola krásna Ventura v jeho blízkosti. Boli takí šťastní, keď boli spolu. Tak veľmi im závidel. Zastal pri dverách a zaklopal, aby si ho všimli.

„Neruším?“ opýtal sa a usmial.

„Ale kdeže, len poď,“ pozval ho ďalej prastarý otec.

„Tak? Čo si mi chcel povedať?“ opýtal sa, keď si sadal na stoličku oproti nemu.

„Odchádzame. Obaja. Ja i Ventura,“ upresnil Aesk a zasmial sa nad prekvapeným výrazom chlapca.

„Ale prečo? Vieš, že nemusíte. Tento hrad je aj tvojím domovom,“ ohradil sa Dorado.

„Iste a ďakujem ti za to, ale ...“ uhladil si dlhú bielosivú bradu a v očiach mu zaiskrilo.

„Snažíme sa ti povedať, že náš čas žitia sa tiež chýli ku koncu a radi by sme ho strávili spolu a nerušene,“ vmiešala sa do rozhovoru Ventura.

„Presne tak,“ potvrdil jej slová starec. „A Mondrag odíde s nami.“

„Ale ...“ Dorado nechápal. Každý ho opúšťa? Vari sa dohodli?

„Nesmúť chlapče, skôr ako odídem, niečo ti ukážem,“ prisľúbil a lišiacky sa uškrnul. „Bude to môj dar pre teba za všetko, čo si pre nás urobil.“

„Mal by si sa ísť zbaliť. Aj ty sa zajtra vraciaš domov, či nie?“ opýtala sa Ventura a Dorado vstal.

Domov. Tak divne to slovo teraz znelo. A hlave pri spomienke na mŕtvych rodičov. Kto ho tam bude čakať, aby ho privítal? Nik, len prázdne kúty izieb. Samota ho zovrie v náruči ako matka svoje stratené dieťa.


Pri dverách sa mihli čiesi sukne a on si všimol, že naňho máva Grünhilde. Nerozmýšľal dlho a vybehol na chodbu a hore schodmi do hradného krídla, kde mal svoju komnatu.

„Už máš zbalené,“ usmiala sa naňho zoširoka, keď ju dobehol na širokej kamennej chodbe lemovanej vyšívanými gobelínmi visiacich po stenách a rytierskymi brneniami stojacimi na mramorových podstavcoch. „Tešíš sa domov, však?“ opýtala sa a on si všimol náznak smútku, ktorý sa jej miešal v hlase.

„Hej, samozrejme. Sľúbil som to ... Lily a ...“ prehrabol si rukou vlasy a vzdychol si. „Nebudem tam stále. Budem sa sem vracať, veď to vieš.“

„Prídeš na moju svadbu?“ opýtala sa a oči jej zažiarili ako dve azúrové hviezdy na nebi.

„Takže Herón ťa požiadal o ruku?“ bol milo prekvapený. Aspoň nejaká dobrá správa po dlhom čase.

„Áno,“ prikývla a ukázala mu snubný prsteň, ktorý sa jej dokonale sedel na prstenníku.

„Samozrejme, že prídem, to by som si nenechal ujsť,“ hlesol a objal ju.

„Dovedieš so sebou i Lily? Rada by som ju lepšie spoznala. A nakoniec, mala by na toto miesto aspoň krajšie spomienky.“

„Iste, viem, že by sa jej tu páčilo,“ odvetil vyhýbavo a Grünhilde sa zamračila.

„Stalo sa azda niečo?“ opýtala sa podozrievavo, ale on len pokrútil hlavou. Nechcel sa o tom baviť. Ešte sa s tým sám nevyrovnal.

„Nie, všetko je v poriadku,“ zaklamal a bol rád, keď sa s ním kamarátka rozlúčila a on osamel.

Rozchod. Už len to slovo strašne znelo. Necítil sa práve najlepšie, ale čo čakal? Lenže chcel pre Lily to najlepšie. Veď kvôli nemu skoro zomrela. Už niečo také nemohol pripustiť. Nemohol to dovoliť. Preto zvolil ľahšiu cestu. Rozišiel sa s ňou. Ešte teraz ju videl, ako sedela mlčky vedľa neho, po lícach jej stekali slzy, ale nevzlykala. Bola taká statočná. A zdalo sa mu, že aj oveľa statočnejšia ako bol on.

„Ako chceš,“ povedala šepky na jeho všetky jeho argumenty a dôvody, ktoré jej predložil, len aby jej zabránil v akejkoľvek námietke. Robil to predsa pre jej dobro a všetko, čo od nej počul bolo – ako chceš. Keď od nej vtedy doslova utiekol, cítil sa horšie ako predtým. Chránil ju pred sebou samým, ale nemal z toho dobrý pocit. Vlastne sa cítil ako zradca. A vnútri bol zrazu taký prázdny ...

Sadol si k Všehľadu vysloviac jej meno. Zrkadlo sa zahmlilo a vyjasnilo. Ukázalo mu jej krásnu, nežnú tvár. Sedela na posteli a Ginny ju objímala okolo pliec. Hladila ju po vlasoch a o čomsi sa zhovárali. Lily si opierala hlavu o matkino plece a ticho načúvala. Plakala. Nemohol sa na ňu takto dlhšie pozerať. Vedel, že plače kvôli nemu. Cítil sa hrozne, pretože chcel, aby nebol tým, kto jej dal dôvod na všetky tie potoky sĺz. Ale samému mu nebolo lepšie. Sadol si na podobločnicu a zadíval sa na hviezdne nebo. Tmavá obloha vyzerala akoby bola posiata miliónmi malých ligotavých diamantov. Keď sklonil hlavu, uzrel Mondraga. Sedel a díval sa tými svojimi žiarivými očami priamo naňho. Nakoniec zafunel, zavrtel chvostom a zložil svoje mohutné telo na zem.

Vôbec si nevšimol, že v dverách jeho izby stojí postava zahalená v habite a zvedavo si to tam obzerá, až kým dotyčný zdvorilo nezaklopal na pootvorené dvere, aby na seba upozornil.

„Strýko,“ zvolal prekvapene chlapec a Harry sa naňho usmial.

„Je to tu ... veľmi pekné. Trochu to pripomína Rokfort,“ povedal uznanlivo a uškrnul sa.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Dorado a ukázal na stoličku, aby si jeho nečakaný hosť mohol sadnúť. „A ako si sa sem dostal?“

„No,“ Harry sa poškrabal na brade, premýšľajúc, ako začať. „Dostal som sa sem ľahko. Lily mi povedala,“ vysvetlil.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa, mysliac na najhoršie.

„Nie, nie, všetko je v najlepšom poriadku, len ...“ Harry si vzdychol. Nevedel ako má začať. „Lily vravela, že si sa s ňou rozišiel.“

Dorado si vzdychol a jeho tvár nadobudla akýsi bledý, či skoro až popolavý odtieň. Čo mal na to povedať? Skleslo sebou žuchol do druhého kresla.

„Nechcem sa do vás miešať, ale ...“ Harry si nervózne odkašľal. Nikdy nerobil dohadzovača a necítil sa v tejto úlohe príliš svoj. „Hovoril ti niekedy otec o mojej mame?“ opýtal sa po chvíli ticha a vzdychol si, keď Dorado pokrútil hlavou.

„Nie, nikdy ju nespomínal. Prečo?“ opýtal sa chlapec, keď si Harry pripomínal, že to robí práve kvôli nemu a svojej milovanej dcére. Chcel aby bola šťastná a ona bola očividne šťastná len s Doradom. Nevedel, či by sa to Severusovi páčilo, či nie, ale musel to spraviť.

„Hm, myslím, že to nepovažoval za potrebné, vŕtať sa v minulosti po tom, čo mal tvoju matku a vás ...“ začal Harry znovu. „Vieš, keď tvoj otec spoznal moju matku, boli ešte deti. Ale už vtedy sa do nej bezhlavo zamiloval. Naozaj, jeho city k nej boli silnejšie ako čokoľvek. Lenže osud im neprial.“

„Zvláštne, myslel som si, že sú s mojou mamou spolu odjakživa. Boli takí nerozluční ... Čo ... čo sa stalo?“ zahabkal chlapec, ktorému pri pomyslení na nebohého otca zvieralo hrdlo.

„Áno, vyzeralo to tak. Ale spoznali sa až na škole. A ... no, volám sa Potter, či nie?“ odvetil Harry a uškrnul sa pri návale všetkých tých spomienok. „Moja matka mala tvojho otca rada, no nie tak ako milovala Jamesa Pottera. A tvoj otec to vedel, preto sa jej vzdal. No nikdy ju neprestal milovať, hoci paradoxom bolo, že Jamesa priam nenávidel. Aj v škole si stále robili prieky. Vieš o tom, že bol Severus dokonca smrťožrútom?“ opýtal sa Harry opatrne, lebo naozaj netušil, čo vedia Severusove deti o jeho minulosti. A bol prekvapený, keď Dorado prikývol.

„Asi to patrilo do tej časti jeho života, na ktorú nerád spomínal,“ priznal chlapec. „Ocko tomu hovoril temné obdobie. Raz mi dokonca ukázal tú tenkú jazvu na ľavom predlaktí.“

„Veru, bolo temné. Ale tvoj otec bol silný muž, odvážny a čestný. Preto jednej noci prišiel za Dumbledorom a žiadal ho, aby ochránil nielen moju matku, ale i mňa a Jamesa Pottera, ktorého tak nenávidel. Lenže zasiahli neskoro. Keď prišli k nám domov, našli živého len mňa.“

„Iste, spomínam si ... chlapec, čo prežil,“ riekol Dorado a smutne sa pousmial. „Ale načo mi to všetko vravíš?“

„Počkaj a neprerušuj ma,“ zahriakol ho jemne Harry. „Keď som prišiel do školy, bolo to zlé. Nič som o čarodejníckom svete nevedel, no oni vedeli o mne azda všetko. Tvoj otec ma nenávidel, lebo si myslel, že sa vyžívam v sláve, no napriek tomu mi neraz zachránil život a pomáhal mi, aby sme mohli zničiť Voldemorta. Podarilo sa to a on len o vlások unikol smrti. Dodnes neviem, ako sa to stalo, ale som si istý, že má na tom zásluhu tvoja matka. Tvoj otec, keď si myslel, že už zomiera mi dal svoje spomienky. Videl som ich a ... prekvapilo ma to. Nevedel som, že tak veľmi miloval moju matku ... povedal by som, že do posledného dychu ...“

„Stále neviem, čo si mi tým chcel povedať,“ odvetil chlapec strápene a Harry sa nepokojne pomrvil v kresle. „Azda to, že môj otec moju matku nemiloval tak ako sme si všetci mysleli?“

„Nie, samozrejme, že nie. Ale ... je to jednoduché,“ odvetil s úsmevom. „História sa tak trochu zopakovala, keď si sa zaľúbil do mojej Lily. Ale snažím sa ti povedať, že to nemusí mať smutný koniec. Severus by bol iste šťastný, keby vedel, že tebe sa podarilo to, čo jemu nie. Moja matka tvojho otca mala rada len ako dobrého priateľa, ale moja dcéra ... moja Lily ťa miluje, chlapče. A ty to chceš len tak zahodiť?“

Dorado očervenel, odrazu sa cítil tak trápne a hlúpo. „Ale strýko ...“ len tak tak potlačil povzdych.

„Pozri, mal by si dať vášmu vzťahu šancu.“

„Ja som ju chcel len chrániť,“ habkal.

„Aj ja som sa rozišiel s Ginny, keď som chcel zničiť Voldemorta. A vedel som, že s nikým iným nebudem šťastný, len s ňou. Ale rovnako som mal mysli časť proroctva, ktoré hovorilo o tom, že ani jeden z nás dvoch nemôže žiť, pokým je ten druhý na žive. To znamenalo celkom reálnu možnosť, že zomriem pri hľadaní a ničení horcruxov, alebo rukou samého Voldemorta.“

„Ale nezomrel si, zvíťazil si nad ním!“ oponoval mu chlapec.

„Iste, ale to som vtedy nevedel a chcel som svoju lásku ochrániť. Hlavne preto, že všetkých, ktorých som miloval, a na ktorých mi záležalo zomreli. Moji rodičia, môj krstný otec a ich priateľ Remus s manželkou. Voldemort bol krutý, nechcel som, aby sa dostal aj k Ginny a ublížil jej. Ale keď bolo po všetkom ... vrátil som sa k nej. Vedel som, že bez nej nemôžem byť.“

Dorado mlčal, no uprene si hľadel na špičky topánok premýšľajúc, čo robiť.

„Chcem, aby si vedel, že tvoj otec Yvainne miloval z celého srdca. Veď vieš, že jeho patronus sa po dlhej dobe zmenil z lane na draka, či nie? Nie je to dostatočný dôkaz?“ Na chvíľu sa znovu odmlčal, hľadajúc vhodné slová. „Pozri chlapče, tvoj otec urobil, čo musel. Nebojoval o srdce svojej Lily, lebo vedel, že by to bolo zbytočné. Ty máš však to šťastie, že bojovať nemusíš. Len sa nesmieš vzdať toho, čo máš. Nevzdaj sa jej. Som si istý, že tvoj otec by ti poradil to isté. Nevzdaj sa LIly, patríte k sebe, viem to. Počúvni hlas svojho srdca.“

Harry vstal, podišiel k nemu a postrapatil mu vlasy tak, ako to robil, keď bol ešte malým chlapcom a potom ho potľapkal po pleci. „Aspoň o tom porozmýšľaj.“ Hneď na to sa s ním rozlúčil.

Keď na druhý deň zastal Dorado na dvore, čakajúc Aeska a Venturu, zastal pred Mondragom a dotkol sa jeho hlavy, aby ho mohol pohladiť. Mal šťastie, že ten obor ležal a dokonca k nemu naklonil hlavu, inak by na ňu ťažko dosiahol. Teraz ticho a spokojne vrnel pod jemným dotykom chlapcovej ruky.

Aeskulpus vyšiel z hradu, držiac za ruku Venturu. „Ideme sa rozlúčiť,“ hlesol a had na palici, ktorú zvieral v druhej ruke ticho zasyčal. Aj k nemu načiahol Dorado ruku a jemne mu prešiel prstami po hlávke. Had spokojne privrel oči.

„Uvidíme sa ešte niekedy?“ opýtal sa chlpec.

„Myslím, že nie,“ odvetil starec a hoci aj on bol smutný preto, že sa musia rozlúčiť, úsmev z tváre mu nezmizol ani na chvíľku. „Sľúbil som ti, že ti niečo ukážem,“ povedal. „Poď so mnou chlapče,“ volal ho za sebou mieriac ku kamennej studni stojacej opodiaľ na nádvorí. Vystrel ruku nad jej pokojnou hladinou a zamrmlal akési zaklínadlo. „Dívaj sa veľmi pozorne,“ prikázal mu a obaja sledovali ako sa obraz hladiny sčeril.

Dorado uzrel akúsi hodovnú sieň. Teda, aspoň tak vyzerala s tými ozdobenými stenami a prestretým dlhokánskym stolom. Bolo tam tak jasno a svetlo ... A vtedy Dorado zbadal svojho otca sedieť za stolom vedľa svojej matky, ktorú držal za ruku. Obaja vyzerali tak šťastne a uvoľnene. Smiali sa a potom sa jeho otec nahol k matke a venoval jej dlhý bozk. Obraz sa posunul a ukázal iný rovnako šťastný pár. Sedeli hneď vedľa Severusa a Yvainne. Tá žena sa nápadne ponášala na jeho matku.

„To je moja dcéra Aurora,“ zašepkal spokojne starec. „A jej muž Lucianos Ilírio.“ Obraz sa znova a znova presúval z páru na pár a zdalo sa, že všetci sú rovnako šťastní ako jeho rodičia. Odrazu zastal obraz na dvojici, ktorá sa usmievala na ostatných. Sedeli za vrchstolom a na hlavách mali žiarivé koruny. Aj Aeskulpus pri tom pohľade vydýchol úžasom.

„A kto je toto?“ opýtal sa prekvapene Dorado, sledujúc mladíka i jeho družku po jeho boku.

„Ak sa nemýlim, je to sám Pomeroy a Griselda. Konečne našli pokoj ...“ dodal celkom dojato a obraz sa rozplynul. „Musíme ísť, chlapče. Je najvyšší čas.“

Dorado prikývol. Sledoval, ako starec pomohol vysadnúť Venture na chrbát Mondraga a sám sa vyšvihol za ňu. Mondrag vstal a rozprestrel svoje mohutné krídla. „Aby som nezabudol, v izbe som ti nechal svoju knihu. Verím, že sa ti zíde,“ zakričal Aesk a objal Venturu v páse, keď sa Mondrag pohol. Ten však ešte otočil hlavu k Doradovi a jemu sa zdalo, že naňho žmurkol.

„Nasleduj svoje srdce, princ a všetko bude tak, ako má byť. Nezabúdaj, že každý je strojcom svojho šťastia.“ Len čo to dopovedal, preskočil plot a len čo sa ocitol na lúke rozbehol sa po nej mávajúc krídlami a vzápätí vzlietol. Dorado im mával, kým sa mu nestratili z dohľadu. Myslel na to, čo mu povedal Harry a teraz i Mondrag a uvedomil si, že to, čo spravil, bola riadna hlúposť. Usmial sa. Vedel, čo musí urobiť. Ale potreboval čas ...

***

Bola sobota, krásny júlový deň, stvorený ako na svadbu. Lily sedela hneď v druhom rade s rodičmi a za najbližšou rodinou ženícha. Boli tu skoro všetci. Ariana s Nevillom a malou Aurorou a Efraine Alioth so svojou snúbenicou Daliou Weasleyovou. Aj oni sa chceli v blízkej budúcnosti zosobášiť. Ale dnes to bol deň Wulfrica a Elizy. Avšak niekto predsa len chýbal. Bol to Dorado. Pri spomienke naňho jej zakaždým pichlo pri srdci. Nedal o sebe nikomu vedieť. Aspoň jej teda nie. Podľa všetkého bol však zdravý a v poriadku a to bolo hlavné. Vzdychla si a otočila pohľad na nevestu, ktorá sa objavila v uličke vystlanej lupeňmi kvetov. Bol to vskutku dobrý nápad, usporiadať svadobný obraz vonku. Lily sa otočila, presne tak ako všetci, len aby mohla uzrieť nevestu v celej jej kráse a zrazu jej úsmev zamrzol na perách. Nemohla uveriť vlastným očiam. Eliza kráčala k oltáru zavesená do mladého muža. Áno, do muža, ktorým sa stal, zatiaľ čo ho nevidela o nemala o ňom žiadne správy. Dorado Snape sa rozhodne zmenil. Zachvela sa pod pohľadom, ktorý jej vzápätí na krátku chvíľu venoval a bleskovo sa otočila. Nevedela, či by nebolo lepšie, keby ihneď ušla, niekam sa vyparila ... alebo aspoň odmiestnila. Celý obraz presedla na svojej stoličke so sklopenou hlavou. Len nejasne vnímala, že sa celá tá ceremónia blíži ku koncu. Dúfala, že keď zablahoželá šťastným novomanželom, podarí sa jej nepozorovane ubziknúť. Lenže nestalo sa tak. Len čo odozneli gratulácia a ona sa chcela nepozorovane vytratiť, odrazu sa pred ňou objavil on. Dorado Snape.

Dorado bol nervózny. Tak dlho ju nevidel. Koľko to bolo? Tri – štyri mesiace? Pravda, vídaval ju cez všehľad, no nebolo to ono. A keď kráčal uličkou spolu s Elizou a videl svojho brata žiariaceho šťastím, závidel mu a túžil byť na jeho mieste. Túžil po tom, aby tam stál on a aby k nemu kráčala jeho Lily, žiariaca šťastím, tak ako práve teraz Eliza. Lenže nevedel, ako ho prijme. Nevideli sa od pohrebu jeho otca. On to tak chcel. Potreboval premýšľať, potreboval si zariadiť svoj život. Potreboval sa zmieriť s otcovou smrťou, s Aeskovým odchodom a s novým postom – wardenského princa. Dlho hútal nad tým, čo mu povedal Harry o jeho otcovi a svojej matke. Mal pravdu. Teraz to už vedel. A vedel i to, že nikdy by nebol šťastný, keby Lily stratil. Bola taká krásna. V splývavých zelených šatách z akéhosi jemného materiálu vyzerala skôr ako víla.

„Prejdeme sa?“ ozval sa k nej, len čo vystriehol vhodnú chvíľu. Mal dojem, že chcela odísť preč, ale prikývla a nasledovala ho udržiavajúc si odstup. Kráčali mlčky, až kým sa im veselí svadobčania nestratili z dohľadu. Záhrada bola krásne ozdobená. Kamenné fontány boli ovinutými kvetmi rôznych farieb, nad hlavami sa im vznášali farebné lampióny a stromy i kry boli ovešané malými svetielkami.

Dorado zastal pri jednej z fontán a otočil sa k Lily. „Si krásna,“ povedal, neprestávajúc jej hľadieť do tváre.

Lily sklopila oči a začervenala sa. „Dlho si sa neozval. Som rada, že si v poriadku,“ odvetila celkom formálne, akoby bola prepočula jeho kompliment.

Dorado si nervózne hrýzol spodnú peru, nevediac, čo spraviť. Rukou si prehrabol vlasy. Potom si všimol prívesok, ktorý jej daroval na Vianoce a napadlo mu, že možno ešte nie je všetko stratené. „Môžeš mi odpustiť?“ opýtal sa, nespúšťajúc z nej oči.

Vzhliadla k nemu, nakloniac hlavu na stranu. V jej zelených očiach hrali slzy a pery sa jej chveli, keď konečne prehovorila. „Ublížil si mi,“ riekla. „Rozhodol si aj za mňa. Vôbec ťa nezaujímalo, čo si myslím, alebo čo cítim?“

„Odpusť mi,“ zopakoval. „Bol som sebecký, ale myslel som len na to, že ťa nemôžem stratiť. Vlastne som nemyslel,“ priznal skrúšene. „Mal som ťa pred očami ako ležíš nehybne v tom snehu a ... zomieraš. Vedel som, že keby nebolo mňa, nebolo by sa to stalo a bola by si v poriadku.“

„Dorado, to je ...“ nedovolil jej dokončiť.

„Odpusť mi, prosím. Teraz už viem, že to bola chyba. Ale vtedy ... ja ... nevedel som si ani len predstaviť, ako by som žil bez teba a s pocitom, že som za všetko vinný. Myslel som na to, aké by to bolo, keby som ťa naozaj stratil a mal som dojem, že zomriem od žiaľu. Lily ... bola to chyba. Od tej chvíle, keď som sa s tebou rozišiel ... umáram sa smútkom ...“

„Tak prečo si to spravil?!“ opýtala sa vyčítavo a on jej to nezazlieval. Videl slzy, ktoré jej vyhŕkli z očí a natiahol ruku k jej tvári, aby ich mohol zotrieť. Nebránila sa.

„Chcel som ťa chrániť ... aj pred sebou, ak to bude možné. Ale zistil som, že nemôžem ... Zistil som, že moje rozhodnutie bolo zlé. Pretože ťa nemôžem chrániť, keď nie som s tebou. A ... ja sám potrebujem zachrániť,“ ševelil, zotierajúc jej prstami slané slzy, kotúľajúce sa po lícach.

„Po-potrebuješ za ... chrániť?“ hlesla zajakavo a on prikývol.

„Potrebujem. Daroval som svoje srdce jednej slečne, ktorá je celý môj život, ale to jej som hlúpo odvrhol a teraz mám v hrudi prázdne miesto ... a tá slečna ... tá má nielen to svoje, ale aj moje srdce. Bije len a len pre ňu ... pre nikoho iného už biť nedokáže.“

Lily sa vydral z úst tichý vzlyk. Slzy sa jej z očí neprestávali kotúľať. A ona len hľadela do jeho tváre a počúvala slová, ktoré sa niesli až k jej srdcu.

„Lily?“ oslovil ju nežne skloniac hlavu tak, aby bol len na pár milimetrov od jej horúcich pier. Cítila ako ju na tvári šteklí jeho teplý dych. „Daruješ mi svoje srdce? Nemôžem bez neho žiť ... nemôžem žiť bez teba, láska moja.“

Stačil celkom nepatrný pohyb, aby ju pobozkal. Jej pery chutili ako si to pamätal. Sladké ako jahody, zamatové ako hodváb. Bozk bol jemný a krátky. Potreboval počuť z jej úst, že mu odpúšťa ... potreboval ju ...

„Lily?“

„Veď moje srdce už dávno máš, hlupáčik,“ šepla a tými krásnymi očami sa zahľadela do tých jeho tmavých ako horúca čokoláda. „Ľúbim ťa, ľúbim, ľúbim,“ opakovala, zatiaľ čo on ju zvieral v náručí. „Nemám ti čo odpúšťať. Ale musíš mi sľúbiť, že to už nikdy neurobíš,“ žiadala ho.

„Urobím niečo viac,“ šepol jej medzi bozkami. Siahol do vrecka a pokľakol pred ňu na jedno koleno, držiac v ruke prsteň so smaragdovým očkom, ktorý patril jeho starej mame Eleine. Keď jej ho nastokol na prst, sľúbil jej nielen svoje srdce na večné veky, ale aj život po jeho boku. Lily súhlasila a tak sa zasnúbili. Na svadbu mali ešte čas a obaja to vedeli. Ale to neznamená, že nemohli dať všetkým najavo, že si vymenili viac než len sľuby.
Oni si vymenili svoje srdcia.

  


 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:´-(

(Tria, 8. 12. 2009 22:43)

Prezerala som stránky, že čoby som si také prečítala...a pozerám...dokončený Wardeni...
Pamätám sa ako som čítala prve dve kapitoly, keď si ich zverejnila...a musím povedať,že som vtedy odmietla čítať niečo...čo ma prinútilo plakať...a to že Severus neuveriteľne trpel stratou svojej lásky....ako si ju mohla usmrtiť???
Povedala som si,že v žiadnom prípade...nechcela som trpieť počas celej poviedky...čo by som trpela a ronila slzy.
A Severusova smrť...vedela som že on bude šťastný iba po boku svojej manželky...ale to nezmiernilo moju bolesť.
Plakala som....nadávala na teba...prečo si im len nedopriala aby boli všetci ŽIVI a spolu...plakala nad Yvainn a nad tým,že ich opustila...plakala som nad Severusom, ktorý cítil, že umiera podobne ako Yvainn...Plakala som s ich detmi.....
Chápem, že takto to bolo najlepšie...nemôžu žiť večne...a dopriala si im krásny posmrtný život...takže to bol vlastne happyend...
Ale...proste...neviem ako to vyjadriť...neviem či ma chápeš...
Príbeh bol krásny, dojímavý, plný napätia, nehynúcej lásky, mystiky a záhadnosti...bolo to krásne...a po dlhšom čase to bola poviedka, ktorá ma rozplakala. Tie scény si proste opísala s takým citom a dušou, že som nemohla neplakať... Našťastie si na konci dala na zmiernenie žiaľu pohľad na nich ako sú usmievav, spolu a šťastní...
Ešte raz ďakujem za taký krásny príbeh...
*smrk*

to je strašné...

(sevy, 27. 7. 2009 22:54)

skončili wardeni... :o( yvainne i seve mrtví... :´( nevím, jestli ti kdy tohle dokážu odpustit :oP mé oblíbené postavy, oba dva! alespoň, že jsi dala nakonec lily a dorada dohromady... :o) ale byla to pěkná trilogie!!! ;o)

Ach jo...

(Efka, 28. 3. 2009 15:22)

...to je vždy s tými príbehmi také beznádejné. Najprv sa nevieme dočkať každej novej kapitolky a potom BU!!! a zrazu je tu posledná a nám je ľúto.
Ale bol to pekný doják v závere.
Celkovo vynikajúce dielko. Wardeni boli moji obľúbení už od prvej chvíle, ako som sa do nich začítala. No ktohovie, možno nejaké pokračko ešte vymyslíš, tak nech sa ťa múza drží zubami-nechtami... :-)))

parada

(perretka, 20. 3. 2009 8:28)

je to krasne dokoncenie pribehu wardenov

konec korunuje dilo..

(Tereza, 19. 3. 2009 22:43)

nadhera!! :)

Překvapení - závěr!!

(KacaM, 19. 3. 2009 21:12)

Myslela jsem si, že by to ještě nějaký závěr potřebovalo. A je tady!
Pěkně jsi to ještě natáhla. A ten konec...
A pokračování nebude? :)

Najväčšia bitva tohto veku...

(Efka, 16. 3. 2009 2:36)

Veru, veru. Naposledy bola taká sekačka pred bránami Minas Tirith.
Tých pár drobností, ktoré si doplnila tomu pomohli a je hlúposť, že vraj nevieš opisovať boje. Jasné, že vieš!!! :-)
Fajný masaker, ktorému nechýbal dojímavý záver a happyend. Až sa mi nechce s Wardenmi lúčiť, ale čo už... Keď už len jedna kpča, tak snáď Ti napadne časom nejaké nové pokračko v podobe celého príbehu. :-D

já si myslím,

(soraki, 14. 3. 2009 21:41)

ře si to napsala skvěle. Má to náboj, spád, nechybí pocity... prostě nádhera, nemám slov...

Tereza,

(Tessa, 12. 3. 2009 20:11)

ďakujem :)

nemam slov

(Tereza, 12. 3. 2009 14:47)

zaver to byl velkolepy.. uvodni scena kde se vsichni pripravovali k boji byla magicka.. a vubec cela kapitola :) nebo cely pribeh kdyz uz jsme u toho :)) vazne nadhera!!
a vojna sem vojna tam.. pacilo sa nam velmi :)

uf, takže pár slov ...

(Tessa, 12. 3. 2009 13:01)

Mali by ste si uvedomiť a myslím, že po tejto kapitole si aj uvedomíte, že ja neviem dobre opisovať boje a ... vojny, či čo to ... ale snažila som sa aj s pomocou Efky, ktorá mi to kontrolovala, lebo mi tam čosi chýbalo ... nemyslím teraz gram. chyby, ktoré sa tam voľakde isto vyskytnú - sorry, žiaľ.
Ja len dúfam, že sa vám to bude aspoň trochu páčiť ... a ... sme vlastne na konci wardenov ... ešte kapitolka a ...