Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tajomstvo Wardenov - 16. až 17. kapitola

27. 2. 2009

16. kapitola

 

Stratená

 

 

Obrázok Severus sedel v koženom kresle, zahľadený do plameňov kozuba. Bolo niečo pred pol piatou, keď sa zobudil. Necítil sa dobre. Zo dňa na deň sa cítil slabší a doktori u sv. Munga nevedeli prísť na to, čo mu je. Vedel, že tam nemal chodiť. Tí šarlatáni neprišli na nič. Zbytočne tam meral cestu, ale aspoň svojej dcére Ariane urobil radosť a konečne jej odľahlo. I keď nie tak ako si priala, keďže diagnóza nebola stále stanovená. Vzdychol si a podišiel k pracovnému stolu, na ktorom mal pre každý prípad prichystaný flakón s povzbudzujúcim elixírom. Odmeral požadované množstvo a vypil to. Tvár sa mu zvraštila od horkých kvapiek, ale nedbal na to. Zapil ho teplým harmančekovým čajom. V takýchto dňoch, keď ho kvárila tá čudná nevoľnosť myslieval viac ako inokedy na svoju nebohú manželku Yvainne. Jej strata ho stále neprebolela a určite ho nikdy neprebolí. Stále sa cítil mizerne, akoby mu zaživa vytrhli srdce z tela. Jej odchod z tohto sveta bol však pokojný. Prial by si, aby aj on mal také šťastie a smrť si ho vzala v spánku. Lenže to bolo len jeho prianie ... Kto vie, čo ho v živote ešte všetko čaká ... Uvažoval aj nad tým, že sa možno všetko obráti a on sa dožije vysokého, úctyhodného veku.

Niť jeho pochmúrnych myšlienok pretrhlo klopanie na dvere riaditeľne. Znelo rázne a naliehavo.

„Vstúpte!“ zavolal a začudovaný hľadel, keď sa dnu vrútila zadychčaná Minerva McGonagallová.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa, vyskočiac zo stoličky a náhliac sa k nej, aby postaršiu profesorku podoprel a pomohol jej sadnúť si. Ona len prikývla a hľadela naňho veľkými, prísnymi modrými očami.

„Minerva, upokojte sa,“ vyzval ju a ona naberala dych.

„Niekto ušiel ...“ jachtala, „nejaký študent. Len celkom nedávno,“ vysúkala zo seba.

„Ako ušiel? A prečo?“ nechápal. Kto by mohol mať nejaký dôvod utekať včas ráno z Rokfortu?

„Ja neviem, Severus, ale je to pravda. Videla som to na vlastné oči. Nemohla som však nič robiť! Vôbec nič! Bolo neskoro! Neviem dokonca ani to, či to bolo dievča, či chlapec!“ zvolala rozrušene.

„Upokojte sa, Minerva. Zistíme to,“ chlácholil ju. Vtisol jej do rúk šálku čaju, do ktorej pridal pár kvapiek ukľudnujúceho elixíru a prinútil ju vypiť ho. „Počkajte tu. Ja dám zobudiť vedúcich fakúlt a tí zistia, kto chýba. Potom budeme vedieť možno viac.“

Severus okamžite konal. Zobudil vedúcich svojich fakúlt a prikázal im, aby si okamžite overili, či im zo študentov nik nechýba, zatiaľ čo on spolu s Minervou napäto čakali v riaditeľni, kým profesori prídu.

Ako prvá sa ukázala profesorka Sproutová, vedúca Bifľomoru a rovnako ako profesor Flitwick, vedúci Bystrohlavu – tvrdila, že z jej študentov nik nechýba. Za nimi sa ukázal profesor Baddock, ktorý sa stal vedúcim Slizolinu len tohto roku na žiadosť samotného Severusa. Aj on potvrdil prítomnosť všetkých svojich študentov. Nakoniec sa dovalil Neville Longbottom,  celý zadychčaný a so znepokojeným výrazom v tvári.

„Mali ste pravdu,“ hlesol prisadnúc si k stolu, kde už sedeli jeho kolegovia. „Niekto predsa chýba,“ pokračoval pozrúc na Minervu, ktorá znovu zbledla. Už si totiž začínala myslieť, že to bol len prelud, a že senilnie.

„Kto?“ opýtala sa, pretože jej ani len na um nemohlo prísť, kto by to tak bol.

„Lily. Lily Potterová,“ odvetil a tentoraz pozrel do očí priamo svojmu svokrovi a nadriadenému v jednej osobe.

Severus vzdychol a dosadol sťažka na stoličku. „Ale prečo?“ nechápavo krútil hlavou.

Na dvere sa ozvalo ďalšie zaklopanie, keď sa bez vyzvania otvorili a dnu vstúpil odetý do županu a v papučiach na nohách rozospatý a strapatý študent Chrabromilu, Albus Severus Potter.

„Myslím, že to viem, pán profesor,“ oslovil ho formálne.

Severus aj jemu pokynul, aby si sadol k stolu, kde napäto čakali ostatní profesori a prikázal mu povedať, čo vedel. Nemuseli to z neho ťahať. Albus sa už aj tak cítil vinný. Možno keby bol svoju sestru počúval lepšie, keby jej nejako pomohol, alebo vyhovoril jej to ... nemuselo sa to stať.

„Podľa mňa ...“ začal a neisto si prezrel tváre profesorov, „podľa mňa sa vybrala za Doradom.“

Severus sa zamračil a zvážnel. Ako by to mohlo byť možné? Veď ani nevedela, kde je. Alebo jej to vari len jeho syn prezradil?

„Z čoho tak usudzuješ?“ opýtal sa chlapca, ktorý sa krčil na stoličke.

„Veď zmizla, či nie?“ odvetil príkro, ale hneď sa pustil do vysvetľovania. „Možno kvôli tým snom, čo máva. Zrejme sa chcela uistiť, že je Dorado v poriadku.“

„Snom?“ ozval sa prekvapene profesor Flitwick piskľavým hláskom.

„Hej, snom,“ odvetil Albus a pozrel na Severusa tak, že ten pochopil, že z neho pred ostatnými viac nedostane. Preto im poďakoval a poslal ich so zmätenými výrazmi v tvárach preč. Ostal len Neville a Minerva. Dvaja ľudia, ktorých sa to týkalo azda najviac, a ktorý vedeli o jeho rodine skoro všetko.

„Tak hovor,“ vyzval ho netrpezlivo Severus. „Aké sny si mal na mysli?“

„Ale upozorňujem vás, že sa vám to nebude páčiť,“ odvetil opatrne Albus a zvesil plecia. Severus ticho čakal, premýšľajúc, o akých snoch to ten chlapec tára. Veď čo sú sny? Len obrazy nášho podvedomia, či nie?!

„Lily videla Dorada zomierať,“ odvetil a nevšimol si, ako riaditeľ zbledol. „Ten sen sa jej opakuje každú noc a je čoraz živší ... vravela, akoby to bol výjav blízkej budúcnosti.“

V riaditeľni sa ozval hrmot, keď prevrhnutá stolička dopadla na dlážku. Severus sa bledý v tvári sklátil hneď vedľa nej.  Zima a horúčosť, ktoré ho zovreli do svojich oceľových náručí azda naraz spôsobili, že stratil na chvíľu vedomie.

„Severus, Severus,“ počul ako v polospánku, keď sa znovu preberal. Do nosa mu udrela nechutná aróma podobná čpavku.

„Dajte ... to preč,“ zamumlal a odstrčil od seba ruku, ktorá držala tú nechutnú vec priamo pod jeho nosom. Zdvihol hlavu a prekvapený zistil, že hľadí sa do tváre Harrymu Potterovi.

„Si naozaj v poriadku?“ staral sa mladší muž a Severus unavene prikývol.

„Hej, to len ...“ nechcelo sa mu vysvetľovať, keď ani sám nevedel, čo sa stalo. Harry to však pochopil. Zazátkoval fľaštičku s odporne páchnucou látkou a sadol si na stoličku vedľa jeho postele, kam ho stihol Neville premiestniť.

„Tak, čo sa stalo?“ opýtal sa skleslo. „Albus mi povedal, že Lily zmizla. Myslíš si, že naozaj mohla odísť za tvojím synom?“

Severus stroho prikývol. „Myslím, že áno.“

„Toho som sa bál,“ vzdychol si Harry a prehrabol si rukou vlasy. Ani po toľkých rokoch si s hrebeňom nepotykali. „Čo urobíme?“

„Neviem. Skúsim poslať Doradovi svojho patronusa,“ navrhol napokon a Harry len mlčky prikývol a sledoval, ako Severus vyčaroval krásneho strieborného draka a poslal po ňom svojmu synovi odkaz.

***

Len čo sa Lily premiestnila, poobzerala sa okolo seba. Všetko tu bolo pre ňu neznáme, ale bola si istá, že sa premiestnila správne, a že nič nepokazila, pretože sa sústredila tak veľmi, až sa čudovala, že sa neocitla priamo na hrade. Ten sa však črtal priamo pred ňou na úpätí kopca obkolesení lesom. Zdalo sa, akoby splynul s prostredím. I ten sivý kameň, z ktorého bol postavený priľnul k samotnej hore, hoci tak kontrastoval so snehovou pokrývkou a holými stromami bez lístia. Usmiala sa. Svoj cieľ mala na dosah. Tešila sa, že svojou neočakávanou návštevou prekvapí Dorada, ale rovnako sa bála, pretože nevedela, či nejde s varovaním neskoro. Striasla sa zimou, keď jej mráz zašiel až za nechty a vyštípal jej líca za malú chvíľu do ružova. Nebola by si pomyslela, že je tu chladnejšie ako doma. Preto si vybrala z vreciek bundy rukavice, aby sa zahriala, kým dôjde do cieľa.

„Lumos,“ šepla a vykročila z lesa na neveľkú lúku rozprestierajúcu sa pod kopcom a znova prerastajúcu v hustý les na jej protiľahlej strane. Vyľakane sa obzerala, keď náhodou zahúkala sova, alebo keď začula vlčie vytie. Ani raz sa však nezastavila. Keď bola azda už uprostred lúky zbadala, ako sa k nej z lesa, ktorý nechávala za svojím chrbtom nesú vzduchom ľahulinko ako pierka čudné, mihotavé svetielka. Zastavila a sledovala ich. Boli také veľké, žeby ich schovala v dlani. Jedno podišlo až k nej a pohojdávalo sa vzduchom priamo pred jej očami, akoby sa ju snažilo zhypnotizovať svojou mäkkou žiarou. Natiahla k nemu ruku a jemne sa ho dotkla. Nikdy predtým nič také nevidela.

„Au!“ zjojkla a stiahla ruku preč. Svetlo, ktorého sa dotkla nebolo teplé a mäkké, ako navonok vyzeralo, ale mrazivé a akési pichľavé. Ale to nebolo všetko. Svetielko vzbĺklo a jeho zlatá žiara zbelela a rozlievala sa z neho navôkol. Lily sa ani len nenazdala, keď pred ňou ostala stáť čudná žena s havraními vlasmi, bledá v tvári ako jas mesačného svitu, v otrhaných šatách a lampášom v ruke. Nenaľakala sa ani tak jej ako jej prvotného výrazu tváre. Striasla sa pod toľkou váhou zloby, ktorú videla v jej chladných tmavých očiach. Mimovoľne zovrela svoj prútik v ruke pevnejšie a cúvla o krok späť. Celkom presne vedela, kto pred ňou stojí. Bludička. A zhrozene sledovala, ako sa menili aj ďalšie dve svetielka a za nimi sa z lesa vynárala biela hmla, ktorá pokryla celý les i lúku ako nepriehľadná stena z vaty.

„Čo chcete?“ opýtala sa, ale pohľad mala upretý len na jednu z nich. Na prvú, ktorá sa premenila. Vedela, že táto Bludička má nad ďalšími hlavné slovo.

„Kto si?“ opýtala sa zvláštnym, plačlivým hlasom a naklonila hlavu nabok, pozorne si ju obzerajúc, Najviac zo všetkého však civela do jej tváre, akoby jej niekoho vari pripomínala.

Lily neodpovedala. „Nechajte ma prejsť,“ bol to viac príkaz ako prosba, ale bludička sa zamračila a pokrútila nesúhlasne hlavou.

„Kto si?!“ zopakovala otázku stále jej hľadiac uprene do očí.

Lily premýšľala, čo urobiť. Nevedela, ktoré kúzlo by na ne účinkovalo. Neboli to prízraky, a nemali nič spoločné ani s dementormi, na ktorých platilo kúzlo patronusa. Len na skúšku teda vyslovila neverbálne kúzlo spútania a s ľútosťou zistila, že sa nič nestalo.

„Volám sa Lily,“ odvetila napokon, snažiac sa aspoň získať čas.

„Lily?“ šepla bludička neveriaco a jej sa zdalo, že má v očiach temných ako tiene lesa slzy. Sledovala ako k nej naťahuje svoju ruku v snahe dotknúť sa jej. Všimla si tie dve, ktoré mali v tvárach zrazu rovnaký výraz. Akýsi presýtený bôľom, žiaľom. Cúvli od nej, ale bola to hmla, ktorá ju zrazu obklopila. Ani si neuvedomila, ako pokročila a odrazu všetko okolo nej bolo biele. Nielen sneh, ale i hmla. Všade okolo samá beloba. Aj bludičky to zrejeme prekvapilo. Strhli sa a poobzerali sa okolo. Napokon jej najstaršia z nich kývla.

„Poď, ponáhľaj sa, Lily, poď!“ volala ju kráčajúc chytro pred ňou s rukou natiahnutou pred sebou. Mierila tam, kde hmla nedosiahla konca a kde bolo vidno ešte krajinu nepokrytú hmlou. Lily však váhala. Hľadela na zem. V snehu po nich neostávali žiadne stopy.

„Poď!“ zvolala navka naliehavejšie a ona sa predsa rozbehla za nimi. No ako bežala zdalo sa jej, že i hmla postupuje rýchlejšie. Tvorila sa okolo nej biela stena, ktorá ju snáď chcela pohltiť. Bežala ako len vládala a teraz ľutovala, že si so sebou nevzala svoju metlu. Teraz by sa jej bola ohromne zišla. Preľakla sa, keď videla, ako sa voľný priestor pred ňou zužuje stále viac. Nielen ona, ale aj navky mali v tvárach zlostnejšie a vydesenejšie výrazy zároveň.

„Nestihneme to!“ zavolala za nimi. Ledva s nimi držala krok.

„Musíme! Nesmieš zomrieť! Nesmieš!“ počula ako ozvenu, keď sa k nej navka s vlasmi jagavými ako striebro otočila.

„Zomrieť? Ako to myslela?“ uvažovala Lily a pulz sa jej zrýchlil. Vari bolo všetko zbytočné? Nepodarí sa jej zachrániť Dorada? Zomrie kdesi v pustine pod hradom bez toho, aby ho čo i len videla?

Navky odrazu ostali stáť a nemo civeli do tmy pred sebou. Ich oči sa upierali do úzkej štrbiny, ktorú hmla nestihla pohltiť. Lenže teraz tam niekto stál. Lily si všimla akéhosi muža. Mal na sebe tmavo fialový habit dlhý až po zem a jeho okraj sa váľal v snehu. Ruky mal založené na hrudi skryté v širokých rukávoch. Jeho oči boli hrozivé, s jantárovými dúhovkami ako oči dravca. Pokožku mal snedú, črty tváre prísne a okolo tváre mu povievali vlasy čierne ako uhoľ. Jeho pohľad padol na žalostne kvíliacu trojicu bludičiek, ktoré vzápätí zmizli, len čo k nim načiahol svoju ohavnú ruku s pazúrmi namiesto nechtov. Lily cúvla o krok späť. V tvári mala vystrašený výraz a v mysli jej blúdila jediná myšlienka na to, že nestihne varovať Dorada. Skôr ako stihla čokoľvek urobiť pocítila príšernú bolesť, ktorá jej zvierala azda celé vnútro ... Zamdlela.

 

17. kapitola

 

Volanie

 

Obrázok Dorado sa prechádzal po svojej izbe a na odostlanú posteľ civel zamračene ako na nepriateľa. Už bolo čosi pred siedmou ráno, ale on nemal na spánok ani len pomyslenia. Vedel, že sa niečo deje a nebolo to nič dobré. Jeho obavy sa potvrdili, keď si včera ako každý večer sadol k Všehľadu, aby sa pozrel na Lily, ktorá sa mu ukazovala veľmi rozmazane. Najprv nechápal, čo to má znamenať. Hmlistý obraz vystriedala napokon v malom, okrúhlom zrkadle ... len čierňava ... A potom mu prišiel len celkom nedávno odkaz od otca po jeho striebornom patronusovi v podobe draka.

„Ahoj Didi,

Lily zmizla. Myslíme si, že šla za tebou. Albus Severus vravel, že ju k tomu dohnali akési sny. Ohlás sa, keď príde.

Mám ťa rád,“ dokončil patronus citlivejšie a azda aj smutnejšie ako kedykoľvek ho počul už predtým. No zmiatlo ho i to oslovenie, ktorým ho častovali najmä súrodenci v detstve. A teraz aj otec? Nechápal, čo to doňho vošlo. Avšak netrápil sa preto až tak veľmi ako pre zvyšnú časť odkazu. Lily bola na ceste za ním, kvôli nejakým snom? Akým? A prečo konala tak neuvážene? Vari jej nezdôrazňoval, aké je to nebezpečné? Hoci sa mu doteraz neskrivil ani vlas na hlave, ale aj tak. Sám nevedel, čo má očakávať od toho Ahrimana – či Nioba, či kým vlastne bol ...

Vyzrel von oknom a až vtedy si všimol, že sa niečo zmenilo. Celé údolie pod hradom bolo zahalené hustou, nepreniknuteľnou hmlou. Celý svet zrazu obelel. Nielen sneh, ale i hmla spôsobili tento čudný úkaz. Ale nie toto mu naháňalo zimomriavky po celom tele. Znova mu padol zrak na hodiny. Sedem. Lily tu už mala dávno byť.

„Čo mám do kotla robiť? Čo?!“ uvažoval. Postavil sa k oknu a otvoril ho. Musel ich vidieť inak ako ich videl teraz. Chcel vedieť ako vyzerajú oni. Nikdy predtým to neskúsil, ak nerátal ten zážitok s Niobom, vtedy na lúke uprostred leta. Zavrel teda oči a sústredil sa. Keď ich znova otvoril, dúhovky mu zmizli a jeho oči žiarili rovnako ako tá hmla, cez ktorú prenikalo slnečné svetlo. Doradove ruky sa zovreli v päsť, keď uvidel ten zástup Nibelungov. Jeho hrad bol v ich obkľúčení, tých podivných stvorení. Nikdy by si nebol pomyslel, že ich je toľko. Rátal, že ich tam je minimálne sto. Ani ich počet mu nenaháňal obavy ako tá ich hmla, ktorú okolo seba vytvárali a šírili do sveta. Všetko boli muži. Zamračení muži, ktorým nemohol z tvárí nič vyčítať. Akoby neboli schopní žiadnych emócií. Keď znova zavrel oči a jeho zrak sa vrátil do normálu, rozhodol sa vyhľadať Aeskulpa. Musel mu to povedať. Bál sa o Lily. Ak by sa teraz naozaj premiestnila priamo sem, dostala by sa priamo medzi nich. Spomenul si, čo mu o nich hovoril na jednej z hodín Hesiodos.

„Rodia sa z rosy, zo slnečných lúčov i zo vzduchu, keď sa noc prebúdza do rána. Nie sú nebezpeční. Neovládajú skoro žiadne kúzla. Sú stvorení na to, aby počúvali a strážili. Ale ich vládca má moc. A jeho moc je veľká. No nesmie ju zneužiť. Má pomáhať, nie škodiť. Ak sa to však nestane, jeho život bude prekliaty. Sám sa zmení po čase na ranný opar, ktorý sa stratí navždy.“

„A čo ak sa nezmení na opar, ale dostane ľudské telo?“ opýtal sa ho vtedy mysliac na Ahrimana i jeho šialené ambície, či pomstu.

„Získa väčšiu moc akú má teraz, ale nie neobmedzenú. Ty budeš mať nad ním moc vždy a stále, pamätaj si to. Je ti podriadený ako služobník a ty si jeho pán. Vzoprel sa ti a tak ho môžeš kedykoľvek zničiť.“

„Zničiť? Myslíš tým – zabiť, Hesiodos?“ opýtal sa Dorado zamyslene. Nikdy predtým nikomu inému neublížil. Prečo by mal teraz, hoc mu ten niekto chce ublížiť? Zabiť. Veď už len to slovo samo o sebe znelo strašne. Nevedel si predstaviť, že by dokázal vykonať takú ohavnosť.

Lenže to bolo predtým. Teraz si už nebol načistom. Nevedel, čo by spravil. Všetko sa zmenilo. Lily zmizla. A ak sa naozaj ocitla v tej hmle, ak jej nebodaj ublížili a on jej nemohol pomôcť ...

***

„Už ťa čakáme,“ ozvalo sa spoza dvier.

Dorado teda vošiel dnu a bol prekvapený, keď v pracovni svojho prastarého otca našiel sedieť nielen Venturu, ale i Hesiodosa, Hérona a kentaur Dromedár sa opieral zvonku o okenný rám tváriac sa dôstojne rovnako, ako vždy. Ich tváre boli vážne. Akoby všetci vedeli, že hodina boja je na dosah.

Bol to Aeskulpus, ktorý k nemu podišiel a vystrel svoju ruku. Bol v nej list a pletený, zelený šál. Poznal ho veľmi dobre. Patril Lily. Dostala ho od svojej starej matky na Vianoce. Nepríjemné tušenie sa potvrdilo, keď si list prečítal.

„Ja, Ahriman Tyrtaios Insane Veľkolepý, vyzývam Teba, Dorado Snape, aby si sa mi vzdal. Odovzdaj mi svoju moc do rúk, inak dievča, na ktorom Ti tak záleží zomrie skôr, ako sa mesiac v splne dotkne prvý raz oblohy. Vzývam Ťa na súboj, ale vedz, že zomrieš.“

Dorado dočítal a sadol si na stoličku, ktorú k nemu prisunul Herón. Ten chlap sa mu v liste vysmieval a otvorene mu predpovedal istú smrť. Z myšlienok ho znova vytrhol mocný kováč, keď mu položil svoju mohutnú ruku na plece.

„My budeme bojovať. A rozhodne zvíťazíme,“ dodal pevne, lenže Dorado si nebol na čistom.

„Ďakujem, za vašu podporu, ale myslím si, že ... že už viem,“ odvetil po chvíli uvažovania. Nebol to ich boj. Bol to jeho boj. „Ak som správne pochopil, musím sa mu postaviť ja sám. Je tak?“ opýtal sa prechádzajúc pohľadom ich tváre. Dorado si spomenul na situáciu strýka Harryho. Aj on bol vtedy v podobnej situácii. Aj on sa ocitol postavený proti zlu a musel bojovať. A aj bojoval. Stál sám tvárou v tvár Voldemortovi presne tak, ako sa on musel postaviť pred Ahrimana a musel ho poraziť. Ten príbeh počul azda tisíckrát. Jeho otec pri tom skoro zomrel. A teraz ... teraz sa spečatí jeho vlastný osud.

„Dromedár, ak sa nemýlim, spln má byť už zajtra, však?“ opýtal sa kentaura a ten prikývol.

„Ale nepôjdeš sám. Budeme s tebou. Prisahali sme všetci vernosť. Neopustíme ťa,“ povedal kentaur pokojne a ostatní prikývli na znak jeho slov. Dorado stroho kývol hlavou, na znak toho, že rozumel. Ruky si strčil do vreciek nohavíc, aby nebolo vidno, že sa mu chvejú. Aj predtým mal pocit, že je toho naňho priveľa, tak prečo by ho nemal aj teraz?

„Myslím, že sa musím pripraviť,“ povedal a skoro vybehol z izby. Nemal času nazvyš. Zajtra je spln. Odpovie tomu tyranovi na správu. Stretnú sa na svitaní. Nevzdá sa zbabelo a bez boja. To by potom nebol Snape!

***

Bolo už čosi po pol tretej, keď vstal. Veľa času mu už neostávalo. Vedel, že o pár hodín sa začne brieždiť a slnečné lúče sa rozlejú údolím zahaleným do hmly. Aj teraz stál pri okne a sledoval svojím druhým zrakom priehľadných Nibelungov. Možno keby sa mu s nimi podarilo pozhovárať, stiahli by sa. Na ich bledých tvárach nevidel známky hnevu, či nevraživosti, posty, či akejkoľvek inej emócie. Stáli tam a bdeli, lebo im tak prikázal Ahriman, ich vodca. Lenže ich vodca sa pomiatol. A nielen to. Stal sa nebezpečným. A on, Dorado bol stále jeho pánom. Možno by dokázali prijať a pochopiť, možno by uznali, že viac nie je ich pánom on a oni stále podliehajú jemu.

Na dvere jeho komnaty niekto zaklopal a dovnútra vošla Grünhilde.

„Toto ti posiela Herón,“ povedala a položila balíček na jeho posteľ.

„Čo to je?“ opýtal sa prekvapene a podišiel k posteli, horiac zvedavosťou.

„Mythril,“ odvetila. „Vďaka nemu bude tvoje telo chránené pred akýmkoľvek druhom zbrane. A je očarovaný tak, aby odrazil i tie jednoduchšie kliatby. Vyrobil ho v časoch, keď sa učil u najlepších elfích majstrov.“

„Nevedel som, že ...“ vydýchol. Bolo toho ešte toľko, čo nevedel. A času mal tak málo. Nevedel si predstaviť, čo spraví, ak zlyhá. Mal v rukách nielen svoj život, ale i život Lily a životy tých, ktorí mu verili. Zahľadel sa na košeľu vyrobenú z najtvrdšej ocele, ale aj tak bola na dotyk jemná ako hodváb a ľahká ako pierko. Keď si ju obliekol, vôbec necítil jej váhu. Žiarivý strieborný kov obopol jeho mladícku hruď, štíhly pás i boky. S údivom sa na seba zahľadel do zrkadla. Akoby to ani nebol on.

Grünhilde sa usmiala. „Nepochybuj o sebe, ani o svojich schopnostiach, Dorado. My ti veríme. My ... veríme v Teba, wardenský princ,“ opravila sa a vzdialila z miestnosti, zanechajúc ho tam skľúčeného.

Presne o tri hodiny neskôr vyšiel z hradu. Oblečený v žiarivom mythrile, s prútikom v ruke a s priateľmi po bokoch, pripravený na všetko. Alebo si to aspoň myslel. Bránu hradu otvoril jediným mávnutím ruky, ako sa to naučil od Aeskulpa a zastal na druhom konci čistiny pokrytej snehom

***

Wulfrick Snape sa zobudil z čudného sna. Nikdy sa mu nič také predtým nesnívalo, len vtedy, keď ... Videl svojho najmladšieho brata odchádzať v žiare zapadajúceho, krvavého slnka. Vôbec netušil, čo to má znamenať. Možno aj preto sa tak vyľakal.

„Mal si zlý sen?“ Útle žieňa po jeho boku, ktoré ešte nedávno celkom pokojne spalo sa zobudilo.

„Ja neviem, neviem, čo to bolo,“ odvetil Elize, ktorá sa k nemu naklonila a odhrnula mu z čela pramene spotených vlasov.

„O kom sa ti teda snívalo?“ opýtala sa opatrne, neistá, či jej to vôbec chce prezradiť.

„O Doradovi. Ale bol to čudný sen, veľmi. Vystrašil ma. Mal som podobný, keď ...“ zbledol v tvári a Eliza nenaliehala. „Keď zomrela naša mama,“ dokončil napokon.

„Sľúbil vám, že ak vás bude potrebovať, zavolá vás, či nie?“ Eliza naňho hľadela skľúčene. So smrťou matky sa vyrovnával ťažko. Nevedela si predstaviť, ako by ho vzala predčasná smrť brata. Ak bol jeho sen naozaj akousi strašnou predzvesťou. Potom jej čosi napadlo.

„Skús sa pozrieť, kde je a čo robí,“ navrhla. Vedela, aké sú jeho schopnosti a toto preňho nebude žiaden problém.

Wulfrick prikývol. Zavrel oči a sústredil sa. Dlho sa nedialo nič. Eliza si myslela, že mu napokon tento dar na takú diaľku asi nefunguje, ale potom postrehla emócie, ktoré sa zračili v jeho tvári a ich zmenu. Pochopila, že sa mu to podarilo. Telo sa mu chvelo vypätím a tep sa zrýchlil. Chvíľu ostal ako v tranze a potom sa prebral. V tvári mal vystrašený výraz a tak trochu neprítomný.

„Wulf? Stalo sa niečo?“ dožadovala sa vysvetlenia a on prikývol.

Lenže práve v tej chvíli sa v ich spálni objavil strieborný jednorožec, patronus jeho najmladšieho brata.

„Potrebujem ťa,“ hlesol krátko potriasajúc bujnou hrivou a odcválal  odovzdať odkaz Ariane a Efrainovi. To bolo všetko, čo Wulfrick Snape potreboval počuť. V okamihu sa obliekol, Elize venoval rýchly, krátky bozk a odmiestnil sa.

Obrázok

 

 

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

páni...

(sevy, 26. 7. 2009 23:35)

a máme tu bitvu... nevím, jestli bylo dobré, číst to před spaním.. :o))) moooc napínavé! ;o)

oou,,,

(sevy, 12. 7. 2009 21:49)

16 je napínavá a 17 bude ještě asi víc! já teď nevím co bych dříve, ale budu se napínat a nepřečtu si 17 hned... je to pěkné! ;o) ale chudák sevík... :o(

balzam

(Monča, 11. 3. 2009 22:38)

to znamenajú tvoje poviedky pre mňa.... celý deň človek maká a potom si dopraje chvíľku oddychu. Vtedy kapitola od Teba vie veľmi potešiť! :)
Ďakujem :)

ty vestecke sny

(Tereza, 10. 3. 2009 21:07)

se nejak mnozi.. tak doufam ze se doopravdy nesplni.. ale je to neskutecne napinave.. parada!!

NÁDHERA!!!

(soraki, 10. 3. 2009 13:23)

ten závěr byl úplně úžasný, strhující!!! Opravdu vyvedené kapitoly, i když ta druhá se mi líbila o malinko víc. Děkuji za super čtení :-D

dalšííííí

(Stana, 9. 3. 2009 14:21)

super chce to další kapču

Merline dobrý!

(soraki, 1. 3. 2009 14:25)

to je jak kšandy!!! Parádní a napínavé :-D
se nemůžu dočkat další

Strhující

(KacabaM, 28. 2. 2009 21:46)

Tak, a mají co dělat aby Lily vysvobodili. Ahriman určitě bude Dorada lákat pravě na Lily. Nebo se pletu? :) Díky!

To si teda usekla!!!

(Efka, 28. 2. 2009 0:19)

:-)))) to dôverne poznám, v najlepšom...
No, už len trpezlivo čakať na pokračko. Dobre napínavé a ďalšia záhada, že sa bludičkám uľútostilo Lily...

ajajaj

(Tereza, 27. 2. 2009 15:31)

Ahriman teda neztraci cas.. zacina to byt poradne hruzostrasne.. vytvaret atmosferu gradujiciho napeti ti jde dokonale jen co je pravda :) kazdopadne doufam ze se brzy dozvime ze je Lily v poradku :))