Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tajomstvo Wardenov - 10. až 12. kapitola

23. 1. 2009

10. kapitola

Doma

 

Obrázok Dorado sa zbalil priam bleskurýchlo. Aeskulpus ho naozaj pustil domov. Bol ten najpríhodnejší čas. Vianoce boli za dverami. Uvedomil si, koľko toho musí ešte zariadiť. Rozhodol sa, že najprv zájde za otcom a potom do ich domu v Rokville, aby sa prezliekol a vybalil. Potom musí zájsť do Šikmej uličky nakúpiť všetko potrebné na elixír, ale nesmie zabudnúť ani na darčeky. Vedel presne, čo komu kúpi. Mal dosť času premýšľať o tom.

„Si pripravený?“ opýtal sa starec odo dvier a s miernym úsmevom na vráskavej tvári.

„Samozrejme,“ prikývol a prehodil si batoh cez plece, len čo si obliekol bundu. Vonku bolo chladno. Celý kraj pokrývala hrubá snehová pokrývka a sneh sa ešte aj teraz sypal z oblohy ako páperie z pretrhnutého paplóna.

„Tak poď. Premiestnim sa s tebou, pre tvoju bezpečnosť. Nikdy nesmieme zabúdať na to, že Niob – teda Ahriman je schopný všetkého a je pripravený udrieť aj v neočakávanej chvíli. Tvoja bezpečnosť je prvoradá.“

Dorado prikývol. Nemienil mu odporovať. Necítil sa ešte natoľko pripravený, aby sa postavil zoči – voči tomu šialencovi, ktorý si uzurpoval nárok na to, čo patrilo jemu a jeho rodine celé generácie.

„Vyjdeme z hradu a hneď sa premiestnime,“ hovoril Aeskulpus. „Predpokladám, že sa chceš stretnúť s otcom. Ale nemôžeme sa premiestniť priamo do hradu, keďže je chránený silnými kúzlami. Aj to hrá proti nám. Môžeme len dúfať, že Ahriman sa o nič nepokúsi.“

Našťastie sa nič vážne nestalo. Zdalo sa, že všade je pokoj. Aj povestná hmla akoby sa niekam vytratila. Dokonca bol celkom pekný decembrový deň.

„Nezabudni, na čom sme sa dohodli,“ žmurkla naňho Grünhilda, keď sa lúčili na chodbe a on sa uškrnul. Zaprial všetkým Veselé Vianoce a zmizol spolu so starcom. Vidina starého hradu, otcova tvár i predstava tých najkrajších očí, aké kedy videl ho hnali stále dopredu.

Keď konečne jeho noha vkročila na Rokfort, zastal a zadíval sa na mohutný hrad. Tento pohľad ... toto miesto mu tak veľmi chýbalo. Vošiel dnu celkom nepozorovane. Všetci sa učili. Až pozajtra sa mali žiaci rozísť domov. Preto bolo všade tak ticho. Vianočná atmosféra tu dýchala zo všetkých kútov. Rozbehol sa hore schodmi práve vo chvíli, keď sa žiaci vyrojili zo svojich tried. Lenže on si ich nevšímal. Mal namierené do riaditeľne.

„Vojdite,“ ozvalo sa spoza dverí, len čo zaklopal a tak stlačil kľučku a vošiel dnu. Jeho otec mal hlavu sklonenú nad akýmisi papiermi, ale keď ju konečne zodvihol ... Tváril sa presne tak ako si to jeho syn predstavoval. Najprv ten jeho zamračený, nechápavý pohľad, ktorý okamžite vystriedal šťastný úsmev a nadšenie. Napriek tomu si nemohol Dorado nevšimnúť azda až prílišnú bledosť jeho pokožky a jemné kruhy pod tmavými, unavenými očami.

„Otec,“ šepol, keď k nemu Severus podišiel a strhol ho do svojho mocného objatia.

„Konečne si doma,“ povedal Severus zastretým hlasom, dojatý týmto prekvapeným.

„Hej, ale nie na dlho,“ povedal rýchlo. „Po sviatkoch sa musím vrátiť späť,“ upozornil ho a Severus prikývol.

„Dobre, ale teraz si sadni a rozprávaj, čo máš nové,“ prikazoval zvedavo. „Nedáš si čaj alebo horúcu čokoládu?“ Ani však nepočkal na odpoveď a domácemu škriatkovi, ktorý sa objavil prikázal doniesť malé občerstvenie a horúcu čokoládu. Vedel, že tú má jeho syn najradšej, hoci z toho už dávno vyrástol. A Dorado nenamietal. Nechcel pokaziť otcovi radosť.

Novinka o tom, že sa Dorado Snape znova objavil v škole sa rozniesla ako blesk.

„Takže je tu?“ opýtala sa Lily vzrušeným hlasom svojho brata.

„Áno,“ odvetil Albus Severus sledujúc pohľadom obrovskú kamennú obludu. Chcel ho vidieť. Už viac ako štyri mesiace o ňom nemal žiadne správy. A to bol Dorado jeho najlepší priateľ. Nevedel, či mu má radšej jednu vraziť, alebo zvítať sa s ním ako sa na dobrých priateľov patrí.

„Si si tým istý?“ ozvala sa znova a aj ona sa neurčito zahľadela na kamennú obludu.

„Na sto percent! Veď ti to vravím,“ odvetil trpezlivo. „Si v poriadku? Zdáš sa mi akási nesvoja ...“

Lily si vzdychla a prikývla. „Samozrejme, že som v poriadku. Nič mi nie je,“ odvetila a zdôraznila, „naozaj!“, lebo sa na ňu zahľadel dosť pochybovačne.

Vôbec nevedela čo robiť. Nemohla sa predsa priznať k tomu, aké city v skutočnosti k Doradovi prechovávala. Albus sa chcel s Doradom porozprávať, ale čo ona? Popravde, nahovárala si, že ako sa na správnu kamarátku patrí, tiež ho chcela privítať doma, ale najradšej by sa mu bola hodila okolo krku a ... Vzdychla si. Keď sa kamenná obluda zrazu pohla, na malú chvíľu stŕpla a srdce sa jej rozbúšilo tak prudko, že to azda začul aj Albus. Zazmätkovala. Zrazu si nevedela spomenúť na dobré vysvetlenie svojej prítomnosti a tak sa otočila na päte a zmizla za najbližším rohom. Zastavila sa až v chrabromilskej klubovni. Zamierila priamo do svojej izby. V očiach ju pálili slzy a v hlave zneli výčitky, prečo tam len neostala a aspoň sa o niečo nepokúsila.

Dorado si všimol záblesk ryšavých vlasov, ktoré sa mihli za rohom a srdce mu zastalo. Albus sa však naňho zoširoka usmieval a zvítal sa s ním ako sa patrí, hoci si neodpustil poriadny štuchanec do rebier. Myšlienka na Lily mu však neschádzala z mysle. Len čo sa pozhováral aj s Albusom a vysvetlil mu všetky podrobnosti, na ktoré bol jeho priateľ nesmierne zvedavý, opustil Rokfort a vydal sa na nákup do Šikmej uličky. Spolu s Albusom. Severus nechcel, aby šiel sám, pretože rovnako ako Aeskulpus, aj on hovoril o jeho bezpečnosti až priveľmi vážne. Aj preto mu zakázal ísť do Rokville. Musel mu sľúbiť, že sa vráti späť do hradu a zajtra sa odmiestnia priamo k Longbottomovcom, pretože Ariana ich už očakáva a veľmi sa teší.

„Takže čo to vlastne potrebuješ?“ opýtal sa Albus, keď si v Apatieke obzeral rôzne sklíčka s nakladanými očami, sušené byliny aj dračie zuby rôznej veľkosti.

„Potrebujem sedem gramov Colombis cardis, sedem gramov Salamandris cardis a sedem gramov Draconis corno.“

„To je na nejaký elixír?“ opýtal sa so záujmom, pretože vedel o jeho záľube v tomto predmete veľmi dobre. Sám totiž tento predmet zbožňoval.

„Správne,“ odvetil úsečne a požiadal drobnú predavačku o všetky spomínané prísady.

„A prezradíš mi o aký sa jedná?“ vyzvedal ďalej Albus.

Dorado nevidel dôvod, aby mu to neprezradil, takže mykol plecami a odvetil: „Je to elixír Bozk života.“

„O takom som nepočul. Odkiaľ ho máš?“

„Od toho starca. Má svoju knihu elixírov. Ale nie je to žiadna čierna mágia. Ako vravel, je to niečo podobné ako elixír života, ale omnoho silnejšie,“ zašepkal tak, aby ho predavačka nemohla začuť.
Keď vyšli z Apatieky, zamieril každý z nich svojou cestou. Dorado odbehol do malého nenápadného krámiku ukrytého v kúte neďaleko Apatieky a Albus zatiaľ šiel kúpiť zopár sovích keksov.

Keď večer vošiel do Veľkej siene, cítil na sebe zvedavé pohľady spolužiakov. Iste ničomu nerozumeli, ale bolo mu to jedno. Sadol si k Albusovi, ktorý mu držal miesto a pohľadom blysol po Lily. Sedela oproti, hoci o pár miest ďalej a bavila sa so svojimi spolužiačkami. Vlastne len počúvala, o čom trkotali. Bola nesústredená, v jedle sa len prplala vidličkou a líca mala sfarbené do ružova. Tak veľmi si prial, aby aspoň na malú chvíľu zdvihla pohľad a pozrela sa naňho. Možno by mu to dodalo odvahu na to, na čo sa chystal už od leta ...

„Lily mi robí starosti,“ zašomral Albus, keď si aj on všimol Doradov pohľad a uvedomil si naplno čudné sestrino správanie.

„Skutočne? Prečo?“ zapojil sa konečne do rozhovoru aj on. Naozaj sa znepokojil.

„Hej. Neviem to isto, ale myslím si, že je zaľúbená,“ odvetil prežúvajúc poriadny kus mäsa, ktorý si odkrojil.

„Takže už chodí so Scorpiusom?“ opýtal sa skleslo Dorado a cítil ako sa mu žalúdok obracia hore nohami. Rozhliadal sa po sieni, lebo spomínaného spolužiaka nikde nevidel. Tvár mu skamenela od zúfalstva, ktoré sa mu vrylo hlboko do srdca. Neskoro. Bolo preňho už neskoro. Tak kŕčovito zovrel príbor v rukách, až mu obeleli hánky.

„So Scorpiusom? Čo? Ale kdeže! Ten predsa chodí s našou Rose!“ odvrkol, akoby to bola samozrejmosť a ukázal k dverám, ktorými práve spomínaný párik vošiel.

„Ale ... ale ja,“ zahabkal, „ja som si myslel, že sa mu páči Lily. Keď boli tak často spolu ...“

„Aj ja som si to myslel, ale Lily mi povedala, že mu len radila. Vieš, ohľadom Rose. A zrejme dobre, keď sú teraz spolu.“

„Mhm,“ zahundral. Všimol si, že Lily konečne zdvihla pohľad od svojho taniera. Pozrela sa na Rose a Scorpiusa a potom vrhla kratučký pohľad na Dorada. Lenže vzápätí sklonila hlavu a šepla niečo na ospravedlnenie kamarátkam, vytratiac sa z Veľkej siene, akoby jej horelo za pätami.

„No nevravel som, že sa správa čudne?!“ zašomral Albus krútiac hlavou.

„Prepáč, ale ja musím ... ísť,“ riekol aj Dorado a vyštartoval zo svojho miesta, nespúšťajúc z nej oči. Strčil ruku do vrecka habitu, len aby sa ubezpečil, že to čo kúpil, je tam a rozbehol sa pomedzi dlhé rady stolov, ktoré sa mu zdali zrazu nekonečné.

Severus si to všimol a ticho si povzdychol. Napil sa tekvicového džúsu a zabodol svoj zamyslený pohľad od dverí, ktorými zmizli práve tí dvaja. Tušil to, už dlhšie. A premýšľal, či by mal Doradovi povedať o tom, ako dopadol jeho vzťah ... s Lily Potterovou. Lenže na čo by to bolo dobré? Otvárať staré rany? A okrem toho, tie už aj tak preboleli a spomienky pomaly bledli a strácali na intenzite.

„Yvainne, láska moja,“ pomyslel si, „zdá sa, že sa náš syn zaľúbil,“ a jeho pery sa zvlnili do jemného úsmevu.

Lily sa zastavila až na druhom poschodí, kde z chodby viedli okná na neveľkú terasu, či skôr balkón. Otvorila okno a nechala studený vzduch schladiť horúčosť tváre. Nočná obloha bola zatiahnutá a ona nepochybovala, že bude v noci znova snežiť. Vzdychla si a srdce jej naplnil pocit beznádeje. Vrátil sa. Dorado Snape, jediný chlapec, o ktorého kedy prejavila záujem, ktorého obdivovala a potajme ľúbila sa vrátil. A bol ešte krajší ako si ho pamätala. Zdalo sa jej to, alebo skutočne na sebe cítila jeho pohľad vo veľkej sieni? Nechápala čo sa to s ňou deje. Prečo sa nemohla odhodlať povedať mu, čo k nemu cíti? Popravde, bála sa. Mala strach, že by ju odmietol. To by nezniesla a žiaľom by jej puklo srdce. Zachvela sa, keď v tom ucítila na pleci čiusi teplú dlaň ...

„Dorado,“ šepla, keď sa otočila, aby sa pozrela na votrelca, ktorý ju vyrušil zo zamyslenia.

„Lily? Si v poriadku?“ opýtal sa pozorne skúmajúc jej tvár svojimi tmavými očami, v ktorých by sa dokázala pokojne utápať na celé hodiny, ba i dni.

„Ja ... samozrejme. Ako si vedel, kde ma nájdeš?“ opýtala sa bez rozmyslu a snažila sa nabrať stratený pokoj.

„Viem o všetkých tvojich obľúbených miestach,“ prezradil hanblivo a naklonil hlavu nabok.

„Ach, aha,“ zaševelila a oblizla si suché pery. Ruky sa jej chveli, ale nespôsobil to chladný závan nočného vzduchu.

Dorado si vzdychol. Vôbec nevedel ako začať. Chvíľu sledoval rozkošný rumenec v jej tvári a potom zabodol pohľad do zeme.

„Vraveli, že si sa vrátil. Je to fajn. Ari aj tvoj otec sú iste nadšení,“ riekla ticho prerušiac ticho, ktoré na malú chvíľu medzi nimi zavládlo.

„A čo ty? Ty ... ty si rada, že som ... späť?“ zahabkal odrazu, ani sám nevedel, ako to z neho vykĺzlo, ale napäto čakal na jej odpoveď.

„Samozrejme, ako sa na to vôbec môžeš spytovať?!“ odvetila okamžite pohoršená jeho otázkou, ktorá akoby jej nedávala zmysel.

Dorado sa spokojne usmial. Bol to ten krásny, známy úsmev, ktorý jej bral dych a prinútil srdce tĺcť rýchlejšie a hlasnejšie. Siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ akúsi škatuľku.

„Síce ešte nie sú Vianoce, ale keďže budem so svojou rodinou, myslel som, že ti to môžem dať teraz,“ vyjachtal a podal jej neveľkú, štvorcovú, zamatovú škatuľku. „Otvor to,“ nabádal ju, keď sa jej váhavo dotkla a chvejúcimi sa prstami otvárala jej veko.

 „Predavačka povedala, že je to vhodný dar pre toho, koho ľúbime z celého srdca, a tiež vravela, že sa dá rozdeliť. Druhú časť môžeš dať tomu, na kom ti najviac záleží. Koho ... máš rada,“ vyjachtal tak rýchlo, že mu sotva rozumela. „Hľadal som niečo vhodné a ona vravela ... no ... myslela si, že toto by mohlo byť to pravé, keďže ... ja ... ty ... proste sa to dá rozdeliť a tú druhú polovicu môžeš venovať ... tomu, koho máš ... rada.“

Najprv naňho neveriaco hľadela a vpíjala sa mu očami do tváre, akoby sa snažila rozlúštiť, či to, čo práve povedal, bolo to, čo naozaj túžila počuť a či tie slová myslel vážne.

„Prečo to dávaš práve mne?“ spýtala sa nervózne. Nebola si istá, či to naozaj znamenalo to, čo si myslela.

 

„No, vieš, ja ... celý ten čas, čo som bol preč ... ja ... myslel som na teba a uvedomil som si ...“ zhlboka sa nadýchol, teraz aj on s rumencom v tvári. „Lily, ja ťa ... mámťarádakonikohonasvete ...“ vychrlil zo seba tak, že mu sotva rozumela.

 

Potom sklonila hlavu a prezerala si krásny strieborný medailón. Opatrne ho vytiahla zo škatuľky. Dve retiazky, jeden medailón. „Tak potom,“ šepla, „patrí druhá polovica ... tebe.“

Presne toto potreboval počuť. Pristúpil k nej bližšie a prstom jej nadvihol bradu, aby sa mohol zblízka pozrieť do tých nádherných smaragdových očí. Sklonil sa a jemne ju pobozkal na pery. Vláčne, sladké a hebké ako ružové lupienky. Jeho Lily. Jeho sladká Lily ...

„Ľúbim ťa,“ šepol, keď sa od nej odtiahol. Usmievala sa. Aj on sa usmieval. Nikdy sa necítil lepšie, šťastnejšie ...

„Skvele, dokázal to!“ zatlieskala šťastne Grünhilda, sledujúc túto scénku vo Všehľade, hoci sa cítila nepríjemne, ako špión. Táto chvíľka mala patriť len im dvom a ona bola ich neželaným svedkom. Hneď nato sa obraz Dorada a Lily stratil. Podišla k oknu a zadívala sa do dediny. V kováčskej vyhni sa ešte kúrilo. Vedela, že Héron ešte pracuje. Vždy pracoval neskoro do noci.

„Ak si to dokázal ty, dokážem to aj ja,“ šepla a vybehla z izby mieriac z hradu priamo do dediny. Len čo si cez plecia prehodila vlnenú pelerínku. K dverám vyhne dobehla zadychčaná a rozhorúčená. Nechcela to odkladať, pretože by určite bola stratila odvahu. Zovretou päsťou zabúchala na dvere. Nečakala dlho. Keď sa dvere otvorili a objavila sa v nich Héronova statná postava, na perách sa jej objavil trochu nervózny úsmev. Bez slova k nemu pristúpila, vypla sa na špičky a pobozkala ho. Bola presvedčená, že v tomto prípade činy povedia viac ako slová. Mala pravdu. Kováč bol síce najprv prekvapený, ale potom ju jemne objal a vtiahol do vnútra, šepkajúc jej sladké vyznania.

 

11. kapitola

 

Rodina

 

Obrázok Severus sedel za Štedrovečerným stolom a zamyslene pozoroval svoju početnú rodinu. Naozaj nikdy ani len nedúfal, že bude mať toľko šťastia. Dostal niekoľko darov naraz a jeden vzácnejší ako druhý. Najprv to bola Yvainne, ktorá mu dokázala otvoriť srdce a prinútiť ho znova milovať a potom jeho deti. Jedno po druhom. Teraz bol dokonca starým otcom a mal svoju prvú vnučku. Auroru. Najstarší Wulfrick sa mal čochvíľa ženiť a zdalo sa, že zanedlho ho bude nasledovať aj mladší Efrain Alioth. Ale už ani Dorado nebol teraz sám. Ako mu nadšene zvestoval Takmer bezhlavý NIck  len predvčerom, tí dvaja si konečne vyjadrili svoje city. Nevedel, či o tom Harry vedel, ale on bol spokojný. Jeho syn bol šťastný a to bolo hlavné. Dosiahol to, čo sa jemu pred rokmi nepodarilo. Získal si srdce Lily Potterovej. Veľmi však dúfal, že im to vydrží. Prvé lásky bývajú najkrajšie a nikdy sa na nich nezabúda.

Tmavými očami prebehol po všetkých prítomných, ktorý sa hlučne zhovárali, smiali a rovnako tak radostne džavotala i jeho vnučka, sediaca mu na kolenách. Hodiny na stene odbili osem.

„Je čas ísť do postele, mladá dáma,“ zašepkal a vstanúc od stola, vzal ju do náručia, otočiac sa k svojim deťom a ich polovičkám. „Nedajte sa rušiť,“ povedal dcére s úsmevom. „Postarám sa o ňu.“ Vyšiel z miestnosti a zamieril hore schodmi do jej izby susediacej so spálňou rodičov. Opatrne ju prezliekol, zhovárajúc sa s ňou najprv o počasí a potom o tom, aký je šťastný, že sú všetci spolu. Vôbec netušil, že ho odo dverí pozoruje a počúva dcéra Ariana.

„Veru, veru, škoda, že sa toho nedožila tvoja babička. Iste by bola rovnako šťastná,“ hundral si popod nos, ukladajúc dievčatko do kolísky. Podal jej prst a ona ho zovrela drobnou rúčkou, usmievajúc sa naňho ako anjelik. Vlásky mala tmavé, ale jej oči už zmenili farbu a on vedel, že budú presne také, aké mala aj jej babička. Smaragdové.

„Ocko,“ hlesla dojato Ariana a objala ho okolo pása postaviac sa ku kolíske aj ona. Aj on ju objal okolo pliec a vtisol jej bozk do tmavých vlasov.

„Vieš, že ťa ľúbim, však?“ ozvala sa, skúmavo mu hľadiac do tváre. Napočudovanie, dnes vyzeral celkom dobre. Akoby sa mu vrátila sila a ... život.

„Samozrejme, že to viem,“ vzdychol si, znova uprúc milujúci pohľad na svoju vnučku. Zaspávala. S hlavičkou vyvrátenou do boka, s jemne ružovými líčkami a pootvorenými ústočkami.

„Ariana,“ začal zdráhavo, „viem, že sme sa o tom nebavili, ale chcem sa ťa opýtať, či ti nevadí, že si ten starec vybral ako nástupcu tvojej matky Dorada a nie teba.“

„Ale ocko, ako by mi to mohlo vadiť? Vlastne som rada, že pri svojich povinnostiach, ktoré mám nemusím zachraňovať niekde ďaleko česť a titul rodiny,“ odvetila pobavene a Severus sa pousmial.

„Nechcel som, aby preto medzi vami vznikli hádky,“ vysvetľoval. „Sú to len povinnosti navyše. A musím priznať, že mám o Dorada strach. Viem, že to zvládne, ale ... nemám dobré tušenie,“ priznal sa.

„Neboj sa otec. Dorado vie, že ak nás bude potrebovať, stačí zavolať a my prídeme, nech budeme kdekoľvek. Nevravel si mu to isté aj ty?“ opýtala sa vľúdne a on prikývol. „Tak vidíš. Nerob si oňho starosti. Vyzerá, že je v dobrých rukách a nič mu nechýba. Ak nás jedného dňa bude potrebovať, budeme pri ňom. Sme predsa jedna rodina, jedna krv.“

„Presne tak. Sme rodina,“ pritakal a vzal ju do náručia, aby ju mohol objať.

Aj tak sa však v ten istý večer pozhováral aj s Wulfrickom i Efrainom, aby sa uistil v tom, čo aj tak vedel. Aj oni mu potvrdili, že dohliadnu na svojho najmladšieho brata. Vedel, že sa na nich môže spoľahnúť. Vo všetkom.
Nakoniec sa vytratil do knižnice a sadol si do kresla pred kozub, mysliac na ich predošlé spoločné Vianoce, ktoré trávili spolu s Yvainne. Po chvíli tuho zaspal. V tú noc mal zvláštny sen. Znova sa ocitol v tom lese, kde bol aj párkrát predtým. Napriek tomu, že ho celý zahaľovala nepreniknuteľná hmla, vedel, že je to ten istý, kde bol so svojou manželkou. Stál na mieste, kde stála predtým ona, keď sľubovala, že ho bude čakať.
 V ruke držal prútik a rozhliadal sa okolo seba. Nikde nebolo nikoho. Zrazu začul výkrik a kdesi v tej hmle padla na vlhkú zem akási žena zasiahnutá kúzlom. Vtedy zbadal svojho najmladšieho syna, ktorému sa na tvári práve podpísalo zúfalstvo i zármutok. Prebehol okolo neho akoby ho ani nevidel, hoci naňho Severus kričal a volal. Vtedy padla ďalšia rana a zasiahla ho priamo do hrude. Chlapec sa sklátil stojac sotva meter od nehybného tela dievčaťa mŕtvy a on tam len stál, trasúc sa na celom tele, z očí mu tiekli horké slzy, keď sa lesom ozýval víťazoslávny smiech.

***

Dorado si nemohol pomôcť. Musel vidieť Lily stoj, čo stoj. Vedel, že budú určite v Brlohu a keďže ich nechcel rušiť, chcel, aby ho počkala vonku, presne o desiatej. Sám sa potom premiestnil zo sídla Longbottomovcov priamo pred Brloh, kde mu vzápätí padla do náručia vysmiata Lily, vítajúca ho nesmelým, krátkym bozkom na pery.

„Šťastné a Veselé Vianoce,“ zapriala mu a načiahla k nemu ruku s akýmsi darčekom zabalenom v ozdobnom papieri.

„Lenže ja pre teba nič nemám,“ namietal, keď mu ho strkala do rúk.

„Veď ty si mi dal darček a dokonca dva,“ šepla, červenajúc sa v tvári ako ruža.

„Dva? Pokiaľ viem, dal som ti len retiazku,“ uvažoval nahlas obzerajúc si ligotavé pozlátko.

„A čo tvoje srdce? To sa neráta?“ opýtala sa hanblivo a sklopila oči.

„Myslím, že by sa malo, pretože potom si aj ty mne dala veľmi vzácny dar,“ šepol a sklonil sa k nej, aby ju znova pobozkal. Hebké, jemné pery, sladké ako jahody. Dokázal by ju bozkávať bez prestávky.

„Tak si to už otvor,“ žiadala ho netrpezlivo a on bez reptania poslúchol.

Vytiahol z nej neveľký kovaný rám, z ktorého sa naň usmievala ona. Darovala mu svoju podobizeň, hoci by bol oveľa radšej, keby s ním bola každú minútu jeho ďalšieho života.

„Ďakujem Lily,“ riekol a prstom pohladil cez sklo jej tváričku, premýšľajúc, či by jej nemal povedať o Všehľade.

„Páči sa ti?“ šepla nesmelo.

„Presne tak ako originál,“ pousmial sa a pohladil ju po líci. Tentoraz sa ona vypla na špičky a nastavila mu svoje pery, aby ju mohol pobozkať už oveľa náruživejšie.

Lenže vtedy sa im spoza chrbtom ozvalo zdráhavé: „Mhm, mhm,“ keď si ktosi odkašľal a oni od seba priam uskočili.

„Ocko!“ zvolala zahanbene a jej oči preskakovali zo strýka Rona, na otca a to zas na Georga, ktorý sa nad tým tváril len pobavene.

„Ahoj strýko Harry,“ pozdravil červenajúc sa azda až po korienky vlasov. „Ujo Ron, George,“ kývol aj im na pozdrav.

„Ahoj Dorado,“ pozdravil ho Harry, nevediac sám, či sa má smiať, alebo tváriť naoko prísne. „Myslím, že by ste mali ísť dnu. Aj ostatní ťa chcú vidieť. Je pekné, že si sa vrátil na Vianoce. Severusa to určite potešilo.“

„Hm, to ... hej, hej,“ zahabkal a počkal, kým sa Ron s Georgom nevrátili dnu. „Strýko?“ ozval sa zdráhavo, no hľadiac mu pevne do očí.

„Áno?“

„Ľúbim Lily,“ povedal pevným, rozhodným hlasom a čakal na jeho reakciu.

„Tušil som to,“ usmial sa Harry, odľahčiac napätie. „Predpokladám, že vaše city sú vzájomné,“ usúdil a chlapec prikývol. „Tak potom je všetko v najlepšom poriadku. Ale teraz už poď, lebo mi začína byť poriadna zima.“ Na potvrdenie slov zadrkotal zubami a vtisol ho dovnútra, kde sa veselo zvítal aj s ostatnými. Pohľadom však vyhľadal Lily. Tá sedela vedľa Rose a žiarivo sa naňho usmievala, držiac mu pri nej miesto.

***

Aeskulpus zadumane hľadel von oknom z najvyššej veže hradu, kde mal svoju skromnú komnatu. Pozoroval hustý les, tiahnuci sa vôkol hradu a premýšľal nad poslednými slovami svojho brata Nioba.

„Ty ma nazývaš šialencom?! Vlastný brat, ktorý sa mi otočil chrbtom, keď som ho najviac potreboval?! Nie, nie,“ zasmial sa mrazivo. „To ty si šialenec, Aesk. A teraz zmizni, kým si to nerozmyslím a nezabudnem, že sme mali spoločnú matku!“ vystrel svoju priesvitnú ruku a ukázal na východ z jaskyne.

Bolo to tak dávno, keď sa ešte priatelili alebo len tak neúprosne plynie čas? Vzdychol si a sadol si do kresla. Teraz už vedel, z čoho pramení bratov hnev, ale aj tak ho nechápal. Veď on nemohol za to, že to práve jeho si pred rokmi vyvolil vládca Nibelungov za svojho nástupcu. Niob vedel, čo ho čaká. Pomalá a bolestivá premena, strata ľudského tela. Azda to bolo o to ťažšie, že sa zamiloval a o to bolestivejšie. Venëa mu city opätovala. Aj keď skryto. Ona vedela, že nikdy nebudú môcť byť spolu a statočne sa podriadila svojmu osudu. Opustila ho a stala sa tým, čím je. Lenže on po svojej premene netúžil a bránil sa jej. Obviňoval brata, že mu nepomohol a jeho city naplnila žlč, plodiaca len nenávisť.

Kto vie, čo by sa bolo stalo, keby k Niobovej premene vôbec nedošlo? Možno aj Venëa by sa bola vzdala svojej večnosti a vymenila ju za jeho lásku a smrteľnosť. A aj napriek tomu, že kedysi Nioba milovala, teraz sa proti nemu postavila.

A potom tu bol chlapec. Dorado. Následník trónu. Mal moc, o ktorej možno netušil ani on. Lenže mal ju a čoraz viac sa usmerňovala a mocnela. Vedel, že ak niekto dokáže poraziť Ahrimana, je to práve on. On by to nedokázal. Príliš ho miloval, hoci on ho nenávidel. Bol jeho mladším bratom a tak to ostane navždy. Had na jeho palici smutne zasyčal, akoby čítal jeho myšlienky.

„Ach, Serpe, snáď všetko dobre dopadne,“ utrúsil a pohľad jeho očí skalených od žiaľu zasa padol na hustý les, bez hmly.

 

12. kapitola

 

Návrat

 

 

Obrázok Čas, ktorý Dorado trávil s rodinou sa neúprosne krátil. Neostávalo mu veľa času a o to viac ho to trápilo preto, lebo sa musel znova odlúčiť od Lily. Tak rád by sa vrátil do školy, medzi svojich spolužiakov. K metlobalu. K Lily. K otcovi a k všetkým ostatným. Vzdychol si, keď si znova balil veci do batoha. Nevšimol si, že jeho otec sa rovnako skleslo ako on opiera o veraje dverí a pozoruje ho, kým neprehovoril.

„Takže sa už balíš?“ jeho hlas znel tak neveselo a pochmúrne, až ho to zarazilo. Veď to bol práve on, kto ho povzbudzoval a dohováral mu, hoc mu nechával možnosť výberu.

„Áno, nechcem to nechávať na poslednú chvíľu,“ riekol a načiahol sa za vrecúškom, v ktorom mal prísady do nového elixíru.

„Čo v tom máš?“ opýtal sa Severus a prstom ukázal na balíček, ktorý jeho syn vložil do batoha.

„Prísady do elixíru. Možno si o ňom už počul. Volá sa Bozk života,“ odvetil, lenže Severus po chvíli premýšľania pokrútil hlavou.

„Nie, taký nepoznám. Učí ťa ich ten starec?“ ozval sa trochu žiarlivo a jeho syn prikývol. Severus zmĺkol. Bolo dobré, keď sa naučí niečo, čo by ho on nevedel naučiť, na tom nebolo nič zlé. Obával sa iného. Toho čudného sna, ktorý mal nedávno a musel si priznať, že to nebol jediný zlý sen, ktorý sa spájal s jeho synom. Avšak stále si to odôvodňoval ako prehnanú starostlivosť a úzkostlivosť, ktorú spájal aj so stratou milovanej manželky. Chcel odviesť svoje myšlienky inam.

„Lily vie, že zajtra odchádzaš?“

„Ešte nie. Chcem jej to povedať dnes večer,“ odvetil a konečne zatiahol pracku na batohu.

Severus siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ škatuľku. Chvíľu si ju zamyslene prezeral a potom mu ju podal.

„Čo je to?“ opýtal sa, ale už ju chvatne otvoril. „Ocko, ale ... ale ja sa ešte nechystám ženiť,“ namietol, ale Severus ho zastavil, usmievajúc sa od ucha k uchu.

„Viem, samozrejme, že viem. Ja len, že ... patril tvojej starej mame, Eleine. To jediné mi po nej ostalo. Chcem, aby si ho mal ty. Nosila ho aj tvoja matka. Pred tým, ako zomrela ... odložila ho a prikázala mi, aby som ho dal práve tebe,“ pousmial sa smutne, no bol to veľmi skľučujúci úsmev.

„Ďakujem, oci, budem ho strážiť ako oko v hlave,“ riekol a pozrel na zlatý krúžok s drobným, zeleným kamienkom navrchu. Napadlo ho, že tento by sa skvele hodil k Liliným očiam.

Severus svojho syna krátko objal a potom sa potichu vytratil na chodbu, aby jeho syn nevidel, že mu prišlo nevoľno. Nestalo sa tak prvý raz, no nebolo to nič vážne. Pravú ruku si držal na hrudi, kde mu srdce tĺklo splašene ako zvon na poplach a jeho dych bol plytký. Oprel sa o stenu a snažil sa upokojiť, ako to urobil toľkokrát predtým. Nesmel pripustiť, aby si jeho syn teraz oňho robil starosti. Len čo sa po dobrej minútke činnosť srdca znova ustálila a dych sa vrátil do normálu, pomaly, pridržiavajúc sa steny vošiel do spálne a sadol si na posteľ. Z nočného stolíka vybral tmavú fľaštičku s akýmsi elixírom a na pripravenú lyžičku si nakvapkal stanovené množstvo. Keď prehltol horkú tekutinu, tvár sa mu zvraštila odporom a jemne chvejúcou sa rukou siahol po pohári vody. Potom sa zvalil unavene na posteľ a zavreté oči si prikryl rukou.

***

„Už zajtra?“ šepla Lily a znelo to rovnako strápene, ako sa on cítil.

Prikývol, sediac vedľa nej na gauči. Chvíľu boli obaja ticho a počúvali, ako sa z kuchyne niesli zvuky tichého rozhovoru Harryho a Ginny.

„Ako dlho budeš preč?“ opýtala sa azda ešte tichšie.

„Neviem, Lily. Naozaj neviem,“ hlesol. „Ale ... chcem,“ vzdychol si. „Neviem, či to od teba môžem žiadať, ale ... bol by som rád, keby si na mňa počkala. Viem, že spolu dlho nechodíme, ale ...“

„Samozrejme, že počkám!“ zvolala odhodlane. „Hádam si nemyslíš, že ...“ vzdychla. „Och, Dorado, na koho iného by som mala myslieť, ak nie na teba? Koho iného by som mala ľúbiť, ak ... ak nie teba?“ usmiala sa placho a dovolila, aby ju pobozkal. Pritúlila si líce k jeho teplej dlani, keď ju pohladil, vychutnávajúc si posledné spoločné chvíle.

„Sľúbiš mi, že si budeš dávať pozor?“ spytovala sa, hľadiac mu priamo do tých tmavých očí, ktoré na ňu hľadeli s toľkou nehou.

„Áno,“ pousmial sa. „Už som to musel sľúbiť aj otcovi a predtým bratom i sestre. Zatiaľ si však robíte zbytočné starosti. Ja naozaj neviem, čo mám od toho ... Ahrimana očakávať. Doteraz neurobil celkom nič. Čakal by som, že niečo podnikne, ale on nie.“

„Možno vyčkáva na vhodnú chvíľu,“ uvažovala. „Nevravel si, že chce získať späť svoje telo?“ spýtala sa Lily.

Dorado si prehrabol rukou vlasy a vzdychol si. Len pred pár dňami jej povedal celú pravdu, pretože jej jednak veril a jednak sa o tom potreboval s niekým pozhovárať. A ona sa mu zdala ako najvhodnejšia osoba, ktorej sa mohol zveriť. Svoju rodinu nechcel znepokojovať ešte viac. Už aj tak si oňho robili starosti a otec, ten by možno prestal pokojne spávať.

„Lenže nebolo by lepšie poraziť ho teraz, kým je taký ... nehmotný, ako potom, keď bude mať späť svoje telo a zrejme aj oveľa väčšiu moc?“ spytovala sa ďalej, vytrhnúc ho z myšlienok.

„Skúsila si niekedy zabiť ducha?“ opýtal sa trochu posmešne, ale ona sa nenahnevala. Len bezmocne rozhodila rukami.

„Bol to len nápad. Veď aj prízraku sa dá zbaviť jednoduchým kúzlom, či nie?“

„Lenže on nie je prízrak, Lily. Je to vládca Nibelungov, ľudí hmly. Má svoju moc, aj keď nie je taká, akú by si asi prial, ale má ju. A okrem toho, má na svojej strane aj iné bytosti, okrem svojich ľudí. A stráži ho celkom veľký pes ... Tuším mu hovorí Ortes ...“ uvažoval, „alebo Orthos? A má dve hlavy.“

„A čo ten Aeskulpus? On ho nemôže poraziť?“

„Nie. Myslím, že sa mu prieči vztiahnuť ruku proti svojmu bratovi, ale nebude v tom len to. Podľa mňa je za tým niečo viac, ale zatiaľ som na to neprišiel. Aeskulpus je veľmi zvláštny a má viac tajomstiev ako my všetci dohromady.“

„Aký je?“ vyzvedala a oprela si hlavu o jeho plece. Dorado sa pousmial, keď ho omámila vôňa jej vlasov. Voňali ako rozkvitnutá záhrada v lete, plná tých najkrajších kvetov.

„Aký je?“ zopakoval po nej a zamyslel sa. „Je múdry. A spravodlivý. Veľa toho vie a veľa ma naučil. Dokonca ovláda také elixíry, o ktorých nevie ani môj otec. V ruke stále zviera tú svoju palicu a na jej vrchole má obtočeného hada, ktorého volá Serpe a správy mu nenosí sova, ale čierny havran Corvus.“

„Je tam okrem neho ešte niekto iný? Myslím na hrade,“ dodala, prepletúc si s ním prsty na ruke.

„Hej. Je tam Wesna a Daphne s dcérami. Grünhilda, Jelena, Katie, Vręna a Erica. Celkom milé dievčatá,“ zasmial sa z plného hrdla, keď videl, ako naňho žiarlivo zazrela.

Lily zneistela. Toľko mladých žien v jednom hrade? Čo ak sú stokrát krajšie ako ona? Čo ak tam po ňom poškuľujú?

„Sú to Wardenky?“ opýtala sa meravo vystrúc chrbát.

„Sú. Lenže žiadna z nich sa ti nevyrovná,“ dodal dychtivo, pritiahnuc si ju do náručia. „Jelena je už zasnúbená a Katie je dokonca vydatá. Vręna má priateľa a Erica je hanblivá, vyhýba sa každému. Niekedy aj matke, len aby sa mohla nachvíľu zatvoriť v knižnici a čítať. Grünhilda je jediná priateľka, ktorú tam mám. Pripomína mi tak trochu Arianu,“ dodal a spomenul si na ich dohodu. Zrazu bol zvedavý, či ju aj ona dodržala. Alebo nie? Teraz ľutoval, že tu nemá svoj Všehľad. Vedel by to.

***

Ahriman netrpezlivo pochodoval po svojej kamennej sieni, sledujúc východ slnka a jeho kroky nevydávali žiaden zvuk. Pred nedávnom prikázal svojim ľuďom, aby sa načas stiahli.

„Nech si myslia, že som ustúpil. Aspoň na krátky čas,“ hundral si popod nos. „Nech si myslia, že je všetko v poriadku. Trochu ich zmätiem, kým získam, čo chcem,“ pousmial sa a jeho tichý smiech sa ozýval v chladnej jaskyni odrážajúc sa od jej vápencových stien ako ozvena.

Už viac ako týždeň očakával vzácneho posla. Veľmi vzácneho. Len jeden tvor mohol vedieť, kde je to, čo hľadá. Len on, strážca Knihy života a smrti, spoločník sestry kráľovnej víl, Ventury. Faun, ktorého volali Matto, mal naozaj príhodné meno. Blázon. Bol blázon, keď skutočne uveril rečiam Ahrimana. Lenže bol bláznom do svojej vyvolenej, dryády Fiory. Nečudoval sa mu. Táto lesná víla bola naozaj krásna. Jedna z najkrajších.

Ahriman sa vzduchom plavne preniesol ku klietke, v ktorej ju väznil. Ležala na zemi, skrútená do klbka. Jej svetlozelená pokožka sa matne leskla v žiare ohňa horiacich pochodní, ale už nie tak živo ako v prvý deň jej väzby. Jej dlhé vlasy gaštanovej farby ešte teraz zdobili listy stromov a drobné, uvädnuté kvety. Vedel, že umiera. Pomalou a bolestivou smrťou. Jej telo chladlo, strácalo životnú energiu. Lenže nespala. Pootvorila oči a spod privretých viečok naň uprela svoj žalostný smaragdový pohľad, z ktorého napriek všetkému sršali blesky. Avšak neplakala. So svojím osudom sa zmierila. Jej ústa sa ledva hýbali a jej slovám skoro nebolo rozumieť, ale ona vedela, že ju bude počuť.

„Tu se dannato!“ vyriekla a jej viečka znova oťaželi.

„Možno som prekliaty,“ odvetil s arogantným úsmevom na perách, „ale ty si tá, ktorá zomiera!“

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

To snáď nie!!!

(Efka, 6. 2. 2009 3:56)

Normáne ja som si toto nechala ujsť?!?!?! Ja nemám zdravý rozum!!! Už hlavou do stola netrepem... Rovno som si ju vrazila celou silou až pod drevenú tabuľu len tak-tak minúc klávesnicu... aspoň že tak, lebo inak by som si ju odpiekla a nemohla by som pokračovať ani nie tak v písaní komentára, ako v čítaní. Ja už teraz prosím o 14, 15, 16... neviem koľko kapitoliek to bude mať.
A moooc ma znepokojujú Severusove sny i zdravotný stav a Ahrimanove kulehy... :-(

Aaaach, tak to bola nádhera...

(Efka, 6. 2. 2009 3:38)

...také sviatky vianočné by som želala každému. Po 11-tke premýšľam, že čítanie nových kapitol takto naraz má aj určité svoje výhody. Nemusím napríklad trpieť neprítomnosťou pokračovaia. (Žiaľ, pravdepodobne stav len dočasný.) Takže šup na ďalšiu. :-)

vypúlené oči mám

(Efka, 6. 2. 2009 3:25)

Neviem, či si mám jednu vraziť alebo sa tešiť. Ja som normálne prehliadla, že tu pribudli ŠTYRI nové kapitoly k Wardenom. Ja som nenormálna!!! Búcham hlavou do stola, ale len chvíľu, a potom, keď sa mi začnú pred očami mihať prvé riadky, len zíram s vytreštenými očami, ako je to krásne napísané. Zatiaľ som len po 10tke a som veľmi rozcitlivená. To zvítanie Dorada s otcom a potom aj s Lily... Joooj... nádherné :-)

a já ti

(sevy, 30. 1. 2009 18:22)

nepochválila obrázek k 11... chris z čarodějek je pěkný kluk ;o)... ahriman se mi nelíbí... nene... a ten severus... tessíku, co mi to provádíš???!!! ty mu dáš rodinu, štěstí a co mu to teď provádíš??? *brečím, ti tu a smutně koukám* ...chjo... budu věřit v dobrotu tvého srdce!

teda

(soraki, 29. 1. 2009 14:59)

Severusův stav mě začíná děsit! A ten Ahrim, proč mučí tu dryádu? Chuděra, dobře, že ho proklela. A co Lily, bude čekat???

a jéje...

(sevy, 28. 1. 2009 10:37)

ten sevův sen zavání průserem... skoro mám strach číst tu další, že bude ještě napjatější a já budu zvědavější... *valím oči* ...a já si tu další nechám až jako za odměnu, jak mi půjde učení ;o) je to zatím moc pěkné! zatím, protože se mi vůbec nelíbí ty sevovy stavy :o( ...nechci vyhrožovat, nebo tak, ale dej si na mě opravdu veliký pozor! :o)))

hmm

(Tereza, 28. 1. 2009 0:02)

to jeste bude koukam komplikovane.. pridava se tam co raz viz postav.. jednim slovem skvele :)

nemam slov

(Tereza, 26. 1. 2009 18:40)

dalsi perfektni kapitola.. :)) i kdyz ten Severusuv sen byl ponekud zneklidnujici.. nejdriv jsem se vydesila ze se chysta zemrit ve spanku jako Yvainne ale ten jeho sen me moc neuklidnil.. tak doufam ze to byla spis nejasna pretucha nez jasnovidny sen :))

Tak

(soraki, 26. 1. 2009 17:36)

jsem se tu dlouho neukázala /stydlivě se dívá do země/ a teď nevím, kde najít slova chvály. Moc se mi všechny kapitolky líbí, opravdu. A tahle poslední? Romantická mňamka, co víc si přát? Snad jen rychle další pokračování :-D

...

(Tereza, 24. 1. 2009 0:10)

krasa Vanoce snih romantika.. nemam co dodat.. perfektni :))

hm...

(sevy, 23. 1. 2009 23:19)

tak lucy mě předběhla... teď se mi to všechno nechce znovu opakovat! ;o) ... dávej si na mě ale velkého majzla! sevíček... bacha na mě! :o))) ty kruhy a tak... mám na tváři podezřívavý výraz! jinak krása ;o)

Nieeeee,

(Lucy, 23. 1. 2009 22:51)

to si tam SEvovi nemohla dať trošku viac priestoru? ČO mu chudákovi chystáš? Inak krása... romantikuš... no jo, Vianoce, lásky čas, tak dobre, za to ti odpúšťam, ale nabudúce chcem riadnu scénu Dorado a Seve, kapišto? :-D
Good job, baby

jéééééééj

(meg, 23. 1. 2009 20:01)

no to byla romantika...až jim to závidim :-)