Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LKT a Krik Mandragory - 1. až 3. kapitola

21. 7. 2008

1. kapitola

Profesor Herbológie

 

 

 

Obrázok Ariana Aderna Snapová stála v Rokville na vlakovej stanici a netrpezlivo vyzerala, kedy sa spoza zákruty vyrúti hvízdajúci červeno - čierny Rokfortský expres. Stála tam asi desať minút a snažila sa spomenúť si, či mal tento vlak niekedy meškanie. Nie, že by meškal práve dnes, to nie. Bola však príliš nedočkavá a napätá už od samého rána. Z Rokvillu sa do Rokfortu presťahovala jej rodina už včera. Predsa len bolo pohodlnejšie bývať v hrade a nemusieť schádzať do dediny. Hlavne preto, že jej rodičia stále pracovali na hrade. Otec bol zástupcom riaditeľky a prakticky na seba prebral väčšinu jej zodpovedností, medzi ktoré patrilo aj prijímanie nových profesorov do Rokfortu, hoci to samozrejme s McGonagallovou vždy spolu konzultovali. Mama pracovala ako ošetrovateľka, keďže Poppy pred pár rokmi zomrela. Ona so svojím dvojčaťom Wulfrickom chodili do siedmeho záverečného ročníka a ich mladší brat Efrain bol štvrták. Mali ešte jedného súrodenca, ale malý Dorado navštevoval len základnú školu v Rokville, keďže mal osem rokov.

 Konečne si mohla vydýchnuť, keď k nej už z diaľky doliehalo ohlušujúce pískanie rušňa. Remienok svojej tašky zovrela tuhšie v rukách a po tvári sa jej rozlial široký úsmev.

„Ari, ty si tu? Si ma predbehla, dievča,“ pozdravil ju veselo Hagrid, ktorý svoju prácu nadovšetko miloval. Tento robustný poloobor bol už pár dlhých rokov správcom Rokfortských lúk a hájov a tiež profesorom Starostlivosti o čarovné tvory. Poznala ho od svojho narodenia a vždy jej pripomínal skôr veľkého prerasteného maca.

„Ahoj Hagrid,“ odzdravila. „Predpokladám, že si si prišiel po prvákov.“

„Jasnačka, ako inak. Vodiť prvákov do hradu na člnoch cez jazero je mojou povinnosťou.“

Prikývla. Vlak s hlasným syčaním zastavil a stanicu na pár krátkych sekúnd zahalila biela para. Z vlaku sa začali rojiť študenti a ju obkľúčil hlúčik priateliek, s ktorými sa natešene zvítala, zatiaľ čo Hagrid začal svojim hromovým hlasom vyvolávať na prvákov.

Z vlaku však vystúpil okrem študentov aj iný cestovateľ. Bol to Neville Longbottom, rokfortský profesor Herbológie. Cestoval do školy najradšej vlakom. Hoci bola cesta Rokfortským expresom únavná, on si ju vychutnával. Svoj kufor i klietku so sivou sovou zložil k nohám a cez plecia si prehodil čierny cestovný plášť. Konečne si mohol vystrieť svoje dlhé nohy a nadýchol sa čerstvého vzduchu, hľadiac na starý, majestátny hrad a jeho vežičky črtajúce sa na pozadí jasnej, svetlomodrej oblohy, po ktorej sa plavne vznášali biele nadýchané obláčiky pripomínajúce vatové vankúše.

„Ahoj Neville,“ pozdravil ho Hagrid veselo a zovrel ho do svojho obrovského náručia.

„Ahoj, Hagrid, rád ťa znovu vidím,“ odvetil, šúchajúc si rukou krk, v ktorom mu čudne prasklo, keď ho Hagrid objal.

„Aké bolo leto? Znova si nám doniesol nejaký nový prírastok do skleníkov?“

„No, v podstate áno,“ odvetil a uškrnul sa mysliac na vzácne jasnočervené zrná veľkosti fazuiek s bielymi škvrnkami, ktoré odpočívali uložené v čiernom zamatovom vrecku medzi vecami v jeho kufri.

„Aj ja mám prírastky,“ zahučal Hagrid natešene a začervenal sa ako malý chlapec. „Dvoch Testralov, jedného Jednorožca a tomu neuveríš, ale máme v Zakázanom lese obrovskú vzácnosť!“ zvolal hromovým hlasom.

„Áno? A čo je to?“ usmial sa Neville a naozaj horel zvedavosťou.

„Máme Pegasa!“ radoval sa Hagrid a tlieskal rukami ako malé dieťa, keď dostane hračku, po ktorej už dlho túžilo. Hoci bol Neville presvedčený, že by sa oveľa viac potešil drakovi, alebo inej životu nebezpečnej beštii.

„Okrídleného koňa? To je super!“ nadchol sa Neville. „Ako sa ti to podarilo?“

„Šmária, šak? Ale pozhovárame sa neskôr, povinnosti volajú,“ dodal, keď ukázal na hlúčik asi tridsiatich detí, ktoré stáli na stanici a s vyvalenými očami a otvorenými ústami naňho čumeli. Ešte sa však k nemu otočil a žmurkol naňho. „Tvoj Aquiles je pripravený a čaká ako vždy.“

Neville sa zohol po svoje veci a vykročil pomedzi roztrúsených študentov, ktorí čakali na odvoz. Chodil rád aj pešo. Bola to síce dlhšia, ale aj príjemnejšia prechádzka. No oveľa radšej lietal. Pravda, nikdy neobľuboval let na metle, pretože mal z toho fóbiu, ale let na testralovi bolo niečo celkom iné. Keď prechádzal okolo chichotajúcich sa siedmačiek nebol si načistom, či práve on nie je terčom ich zábavy, ale snažil sa nevšímať si ich, hoci mu na líca vystúpila zradná červeň.

„Dobrý deň, pán profesor,“ ozvalo sa odrazu a on zdvihol hlavu. Pozrel sa rovno do zelených očí jednej zo svojich študentiek.

„Dobrý deň, slečna Snapová,“ odzdravil a skloniac hlavu prešiel okolo nej zamieriac k miestu, kde ho čakal jeho Aquiles.

„Tak leť, Freya,“ vyzval svoju Plamienku Driemavú a ona s tichým zahúkaním poslúchla, vyletiac do zvečerievajúceho sa dňa. Len čo to spravil, klietku i kufor začaroval na prenášadlo a počkal, kým zmizli. Tak ako vždy ich odčaroval priamo k sebe do izby. Potom sa za všeobecného ohúrenia vyšvihol na Testrala, ktorého ako jeden z mála videl. Pohladil ho po lesklej čiernej šiji a láskavo sa mu prihovoril. Keď okolo neho prechádzal jeden z kočov, stačil zachytiť slová jednej z dievčat: „Je to čudák. Vravela som vám to.“ Neville si takého reči prestal všímať už dávno. Stiahol pery do tenkej linky a svoj pohľad zaboril do zeme, mysliac si, že to dievča má vlastne pravdu. Keď okolo neho prešli na koči ťahajúcom neviditeľnými Testralmi, zacítil na sebe znova jej pohľad. Sedela tam a hoci bola zabratá do rozhovoru so spolužiačkami, hoci sa usmievala možno nejakej ich veselej príhode, aj tak mal veľmi zvláštny pocit, že ten úsmev patril jemu. A presne tak aj nepochybne dlhý uprený pohľad, ktorým na ňom visela, až zmizol koč za ďalšou zákrutou v lese. Len čo sa tak stalo, zahvízdal a jeho Testral roztiahol veľké netopierie krídla a vzniesol sa s ním do vzduchu. Neville sa usmial. Bol to povznášajúci pocit, keď mu vánok čechral vlasy. Iba v takýchto chvíľach sa cítil bezstarostne, slobodne. Len čo zakrúžili nad Rokfortskými vežičkami, uvidel lesknúce sa okná v lúčoch zapadajúceho slnka, ktoré v nich odrážalo svoju červeno - zlatú žiaru.

Neville sa zamračil a jeho tmavé obočie sa stiahlo nad očami ako ochranné krídla, tak ako vždy, keď premýšľal. Ariana Aderna Snapová mu nevedno prečo neschádzala z mysle. Chodila do Slizolinu, spolu so svojim bratom a zároveň dvojčaťom Wulfrickom Brianom. Obaja teraz nastúpili do siedmeho ročníka. Po mame zdedila svoje smaragdovo zelené oči a krásu, po otcovi zas havranie vlasy, ktoré jej siahali niže pása v jemných, kučeravých kaskádach. Bola to veľmi nadaná študentka a najlepšia bola asi v Herbológii, hoci vynikala vo všetkom, presne ako jej brat. Ich mladší brat Efrain Alioth Celeano asi ako jediný zdedil nechuť venovať sa rastlinkám po svojom otcovi.

Do Veľkej Siene prišiel medzi poslednými a riaditeľka ho obdarila skúmavým pohľadom, zatiaľ čo Severus sa veľavravne pozrel na hodinky a pre zmenu naň pozrel hnevlivo. On nebol totiž z tých, ktorý by zvykli meškať a samozrejme, že to nespravil naschvál, ale chcel si vychutnať ten let. Teraz si sadol na svoje zvyčajné miesto hneď na konci stola medzi Hagrida a profesora Binnsa ako každý rok a tváriac sa veselšie ako sa naozaj cítil.

Celé triedenie prečkal nesústredený a len sem – tam si všimol nových žiakov, keď sa z triediacej stoličky a Severusa presúvali k stolu patriacemu Chrabromilskej fakulte. Už dobrých sedem rokov bol jej vedúcim. Po triedení mala riaditeľka McGonagallová krátky príhovor na úvod nového školského roka, kde nezabudla vymenovať celý profesorský zbor ako aj varovania týkajúce sa vstupu do Zakázaného lesa a potom sa začala bohatá hostina. Tento rok im pribudla nová profesorka Čarovania. Bola to Hannah Abottová. Neville vedel, že si školu dokončila zhruba pred desiatimi rokmi, pretože z Rokfortu odišla ako šestnásťročná, keď jej rodičov zabili smržožrúti. Nevedel, čo robila potom, ale teraz bola tu, pretože riaditeľka McGonagallová jej ponúkla miesto profesorky, hoci sama netušila, či to miesto prijme. Sám vedel, že ponuku posielala viacerým. No on počul iba o Hannah, o slečne Bobbinovej, ktorej rodina vlastnila sieť Apatiek a tiež o jeho bývalej spolužiačke Lawender Brownovej. Ako sa však ukázalo, Hannah bola tá úspešná.

Kým si všetci naberali na taniere z tých najrôznejších a najvyberanejších jedál, on otáľal. Nebol hladný. Síce si nabral na tanier trocha zemiakovej kaše a kúsok pečeného kuraťa s uhorkovým šalátom, ale zo svojej večere väčšinu nechal na tanieri a radšej sa natiahol za džbánom s tekvicovým džúsom. Pohodlne sa oprel v kresle a blúdil zrakom po dlhých štyroch radoch stolov, patriacich jednotlivým fakultám. Spomenul si na deň, keď sem po prvý raz prišiel on. Bol nízky, bacuľatý, nesmelý a zakríknutý. A v ten deň už po tretí raz stratil svoju žabu Gertrúdu. Bolo to tu pre neho všetko nové, hoci podobne ako Hermiona už predtým čítal knihu Dejiny Rokfortu. Zahľadel sa na strop. Ten bol podľa neho najúchvatnejší.

„Ty nebudeš jesť?“ štuchol doňho Hagrid a napichol si na vidličku kus mäsa, vložiac si ho do úst.

„Nie som hladný,“ odvetil zamyslene a očami vyhľadal dievča sediace za Slizolinským stolom. Ariana bola medzi spolužiačkami a zdravý apetít jej teda rozhodne nechýbal. Práve sa načahovala za svojim pohárom, keď sa ich pohľady stretli, hoci len na krátku chvíľu, lebo on ním uhol a začal sa zhovárať s Hagridom.

Severus Snape sediaci po pravej ruke riaditeľky ako jej zástupca, sa ako zvyčajne netváril vôbec prívetivo. Keď doňho jemne drgla manželka, skoro vôbec si to nevšimol. Sledoval pohľad svojej dcéry, ktorý sa akosi pričasto upínal na opačný koniec stola, kde sedel hájnik, profesor dejín Binns a ten otrasný Longbottom. Yvainne si vzdychla, prevrátiac oči a ruku mu položila na stehno.

„Severus, láska moja, ozaj musíš na tie deti tak zazerať?“

Otočil sa k nej, venujúc jej krátky úsmev. „Nebudem si predsa kaziť imidž pripečeného Škorta,“ uškrnul sa a prikryl jej ruku svojou dlaňou prepletúc si s ňou prsty, zatiaľ čo ona sa na jeho poznámke dobre bavila. Zbožňoval jej smiech i jej zmyselné pery, ktoré sa naňho usmievali. Veľmi dobre poznal všetky svoje prezývky i prirovnania, ktoré sa mu dostávali od študentov. Ale stál si za svojim a odmietal poľaviť v svojej prísnosti a disciplíne. Nie, že by bol nejakým diktátorom, ale mal rád zásady a poriadok. Bol zástancom teórie, že bez pravidiel vzniká anarchia a z anarchie chaos.

„Myslíš, že Dorado už spí?“ opýtal sa starostlivo mysliac na svojho najmladšieho syna.

Yvainne si upravila záhyb na sukni rovnošaty zdravotnej sestry a mykla neurčito plecami.

„Keď som odchádzala, tak spal. Alebo sa tak aspoň tváril.“

Severus sa musel usmiať. Jeho najmladší syn bol občas poriadne číslo. A to mal celkom nedávno osem rokov.

Aj Neville Longbottom si všimol Severusov zamračený pohľad, ktorým sledoval svoju dcéru a očividne mu neušli jej kradmé pohľady smerujúce do ich kúta profesorského stola. Lenže on nemohol za to, kam sa jeho dcéra díva. Zamračil sa. Ako tak si za tie roky vybudoval uňho svoj rešpekt a nemienil ho stratiť. Preto ostal po zvyšok večere sedieť so sklonenou hlavou a nútil sa nehľadieť na to dievča. Bol nesmierne rád, keď dovečerali a študenti sa vyhrnuli zo siene v sprievode prefektov. Aj on vstal a chcel sa pobrať preč, keď ho zastavila ruka kolegyne, ktorá mu znenazdania spočinula na pleci.

„Ahoj, Neville,“ pozdravila a usmiala sa naň.

„Ahoj, Luna,“ odvetil a zamyslene si prezeral jej výzor. Mala na sebe habit jasnoružovej farby a pod ním akési krémové šaty siahajúce až po zem. Plavé vlasy mala vyčesané na temene hlavy a zopnuté ružovou sponou. V ušiach sa jej hojdali náušnice pripomínajúce jahody a na krku jej visel náhrdelník upletený z kvetov.

„Aké si mala prázdniny?“ opýtal sa prešľapujúc na mieste.

„Boli fajn, ďakujem. S Rolfom sme boli v Cumbrianských horách chytať Čierne svetlušky.“

Neville iba prikývol. Už dávno, ešte ako študent sa naučil nepýtať sa Luny viac ako bolo treba. S manželom sa k sebe naozaj skvele hodili.

„Síce sme na žiadne nenatrafili, ale boli to skvelé prázdniny,“ hovorila zasnene.

Na Rokforte pôsobila iba dva roky. Po smrti profesorky Trelawneyovej nastúpila na jej miesto. Bola v tom naozaj dobrá, to uznal aj on, ktorý veštenie neznášal.

„Budem musieť ísť Luna,“ ospravedlňoval sa a v mysli bol už so svojimi fazuľkami. „Mám ešte prácu.“

„Iste, veď sa uvidíme zajtra,“ povedala, ale vôbec sa nezberala na odchod.

Trochu ho znervózňovala. Otočil sa na odchod, keď ho znova zastavila. Akoby mu to robila naschvál.

„Neville? Mal by si si dať veľký pozor,“ povedala akoby nič a na perách jej stále hral ten zasnený úsmev, pre ktorý ju podobne ako Sibylu považovali skôr za blázna ako za serióznu profesorku.

„Pozor? A na čo?“ zamračil sa, nechápajúc o čom hovorí.

„Visí nad tebou znamenie zla,“ odvetila celkom bezstarostne a hneď na to odišla zanechajúc ho tam stáť akoby naňho uvalila znehybňujúce kúzlo.

 

2. kapitola

Kráľovná noci

Obrázok Neville premýšľajúc nad čudným varovaním Luny Scamanderovej a zvierajúc v ruke vzácne vrecúško so zrnkami a so svojím rozsvieteným prútikom mieril do skleníka Herbológie určeného k vyučovaniu tretiakov. Bol rozhodnutý zasadiť vzácne fazuľky ešte dnes, hoci už bola neskorá hodina.

Zdvihol hlavu k nebu, keď mu na líce dopadla prvá kvapôčka dažďa. Bola studená a jej silný dopad sám prezrádzal, že toto nebude jedna z tých teplých letných búrok. Tmavú oblohu na malú chvíľu ožiarilo svetlo blesku nasledované dunivým, i keď ešte vzdialeným hromom. Napadlo mu, že ak sa poponáhľa s prácou, nemusel by sa vrátiť do hradu premočený do nitky. To by mu školník iste pílil uši tým, že robí horší neporiadok ako tá banda vandalov, ako zvykol označovať študentov. Neville sa pri pomyslení naňho uškrnul. Bol stokrát horší ako bývalý školník Argus Filch. Igor Donkey však nebol šmukel a rád využíval svoj starý, odratý prútik. Do Rokfortu bol prijatý pred šiestimi rokmi, keď Filch odišiel do penzie. Bolo to len pár rokov potom, čo mu zdochla jeho milovaná mačka pani Norissová. Aj tak už podľa všeobecného názoru žila nezvyčajne dlho. Občas mu zišlo na um, či jej v tom niekto nepomohol. Lenže aj Donkey mal svojho miláčika. Bol ním pes s hrdzavou krátkou srsťou. Malý mopslík, ktorý sa výzorom až zarážajúco ponášal na svojho pána. Aj Donkey totiž vyzeral tak, akoby sa práve zrazil so stenou. Nevillovi sa zdalo, že ten pes je tisíckrát horší ako bola Filchova mačka.

Len čo rozsvietil v skleníku, pohľadom skontroloval svoje rastlinky, ale zdalo sa, že boli v poriadku. Prosil Yvainne, aby sa im počas prázdnin venovala, keďže on ich tu netrávil a ona bývala s rodinou v Rokville, mala to na skok. Bola to jeho bývalá spolužiačka a dobrá kamarátka. A jediná rozumná voľba medzi Hagridom a Minervou. Zdalo sa mu, že pod jej opaterou to tu len tak prekvitalo. Podišiel k pracovnému stolu a zhodil zo seba habit. Vyhrnul si rukávy na košeli a z najvyššej police si zobral prázdny črepník. Z plateného vrecka stojaceho pod stolom si vzal potrebné množstvo hliny a zamiešal doň štipku hnojiva. Nakoniec vybral zrnká z vrecka a opatrne ich vložil do vyhĺbenej jamky. Prikryl ich zvyškom hliny a polial vodou. Potom vzal črepník a postavil ho k tým, na ktoré svietilo svetlo zo žiarovky ako náhrada za teplé slnečné lúče.

Vôbec mu neprekážalo, že má ruky zababrané od hliny. Rád pracoval bez rukavíc. Pravdaže, len ak ich nemusel mať. Pri niektorých rastlinkách potreboval dokonca aj chrániče na uši a na oči. Svoju prácu miloval nadovšetko. Zbožňoval vôňu hliny. Bolo to to najkrajšie čo poznal. Len tu mohol byť sám sebou. Keď si umýval ruky pod prúdom tečúcej vody, spomenul si na varovanie Luny. „Visí nad tebou znamenie zla,“ znel mu v ušiach jej zasnený hlások. Povedala to tak, ako keby mu oznamovala predpoveď počasia na nasledujúci týždeň. Neville sa zamračil, keď bral zo zeme dlhú zelenú hadicu na polievanie. Len čo otvoril kohútik s vodou, prechádzal uličkami medzi kvetmi a polievajúc ich premýšľal, prečo práve znova on a čo to malo vlastne znamenať. Dúfal, že smola, ktorá sa naňho lepila od narodenia ho viac nebude prenasledovať, ale zrejme sa prerátal.

Zrazu zastal a výraz jeho tváre sa zmenil. Zamyslenie vystriedal hlboký smútok. Opatrne sa načiahol za tmavofialovým črepníkom, v ktorom mal posadenú vzácnu čiernu Orchideu, prezývanú aj Kráľovná noci. Vyschla. Už sa s ňou nedalo nič robiť. Položil črepník na stôl a ostal naň nehybne hľadieť. Vôbec mu neprekážalo, že voda z hadice stále tečie a on stojí v poriadnej kaluži vody.

Tento kvet mu darovala jeho snúbenica a on ho nazval po nej, Lottie. Teraz bola preč aj ona a jemu ostali iba spomienky.

Pri raňajkách bol zamĺknutejší viac ako zvyčajne. Dokonca bol taký zahĺbený do vlastných myšlienok, že nepočul nesmelé oslovenie svojej kolegyne, ktorá sa potom znova stiahla, mierne sa červenajúc. Bola to Hannah Abottová. Nastúpila k nim iba tento rok, aby mohla učiť Čarovanie. Ariane sa zdala celkom sympatická. Bolo vidno, že je nesmelá, ale v očiach mala niečo, čo hovorilo o vážnosti, o prísnosti. Ariana si odhryzla z hrianky natretej jahodovým džemom a zamračene sledovala pohľad novej profesorky, ktorý sa tiahol cez celú Veľkú sieň za Nevillom.

„Bolo by možné, aby sa jej páčil?“ napadlo ju a sama nevediac prečo, znervóznela.

„Čo si myslíš o tej novej profesorke?“ opýtala sa jej spolužiačka a dobrá priateľka Muriel Cashinová, keď videla ako si ju jej kamarátka obzerá.

„Neviem,“ odvetila Ariana vyhýbavo. Čo si o nej mala asi tak myslieť? Bola celkom pekná. Mala krátke hnedé vlasy, ktoré sa jej stáčali okolo uší, pôsobivé veľké hnedé oči, bledú okrúhlu tvár s mierne ružovými lícami a troška plnšiu postavu. Ale bola pekná. A pokiaľ vedela, bola aj slobodná. Tak ako väčšina tunajších profesorov. Teda okrem jej rodičov, Luny a Angeliny Weasleyovej, ktorá už zopár rokov učila Lietanie a bola rozhodkyňou v Metlobale, keďže ho kedysi sama hrávala za Chrabromil ako jedna z triafačiek. Napadlo ju, aký musí byť profesorský život smutný, ak nemáte niekoho, komu sa môžete zveriť so svojimi radosťami i starosťami. Ak vás nemá kto objať, pobozkať ... ak nie je nik taký, kto pozná aj vaše najtajnejšie sny a túžby.

„O čom zasa snívaš?“ Wulfrick jemne štuchol do svojej sestry, keď si k nej prisadol.

„Čo chceš, Wulf?“ opýtala sa otrávene a radšej sa zahľadela do svojho prázdneho taniera.

„Pripomenúť ti, že po vyučovaní máme metlobalový tréning. Aby si nezabudla.“

„Vari som už niekedy zabudla?“ opýtala sa otrávene a Muriel sa zachichotala.

„Nie, lebo som ti to vždy pripomenul,“ odvetil s roztopašným úsmevom a zberal sa preč. „O tretej. A mala by si si pohnúť,“ napomenul ju. „Vieš, že otec zúri, ak niekto mešká na jeho hodiny.“

„Hej, hej,“ šepla otrávene a vzala si knihy zo stola. Muriel ju uškŕňajúc sa nasledovala. Keď už boli pri schodoch vedúcich do žalárov, dobehli ich aj Witany a Shelby.

„Kde ste boli tak dlho?“ vyzvedala Muriel. „Čakali sme na vás vo Veľkej sieni vyše dvadsať minút.“

Witany Stownová iba mávla rukou. „Ja som zaspala. A práve dnes, keď máme prvú hodinu s tvojím otcom,“ otočila sa k Ariane a prevrátila očami. „Ale Shelby meškala pre niečo iné. Povedz im to. Podľa mňa je to dosť čudné,“ vyzvala zanovito svoju kamarátku. Shelby si napravila okuliare. Ich sklá boli zasadené v tenkom čiernom ráme a ukrývali prenikavé svetlozelené dúhovky mierne zošikmených očí. So svojou opálenou pokožkou tak vyzerala Shelby priam exoticky. Pekná, inteligentná a skromná Bystrohlavčanka sa zatvárila nanajvýš tajomne.

„Tak dobre. Ale podľa mňa na tom nie je nič zvláštne.“

„Tak už ich nenapínaj!“ Witany prevrátila očami a prehodila si cez plece vlasy zopnuté do dlhého chvosta.

No Shelby sa stačila jedine nadýchnuť a všetky zastali na mieste prikované. Pred dverami stál ich profesor Elixírov a ako inak, ani teraz sa netváril vôbec prívetivo.

„Dobré ráno, profesor Snape,“ pozdravili a vbehli do triedy, len čo ich počastoval svojim zachmúreným pohľadom.

„Dobré ráno,“ odvetil pokojným hlasom, oveľa prísnejšie sa zahľadiac do očí svojej dcéry, ktorá sa zatvárila nanajvýš kajúcne.

Ariana šepla: „Prepáč oci.“ Severus na ňu žmurkol a zavrel za nimi dvere.

Hoci bola Ariana zvedavá, čo im chcela Shelby povedať, rozhodla sa sústrediť radšej na kotlík a elixír, ktorý v ňom začínal bublať. Amortencia nebol práve z tých ľahkých elixírov. Mali ho síce už pred rokom, ale teraz si učivo opakovali kvôli MLOKom, ktoré ich čakali na konci siedmeho ročníka. Ten jej elixír bol skoro hotový. Svedčilo o tom aj otcovo spokojné zamrmlanie, keď prechádzal okolo. Elixír, ktorý pripravovala jej kamarátka Muriel nebol až taký vynikajúci, ale bol obstojný. Aj jej brat Wulf bol hotový s tým svojim a už ho naberal do skúmavky, pričom naňho jeho kamarát Ellador len zbožne hľadel, pretože jeho elixír pripomínal skôr huspeninu z Tryskochvostého škrota. Avšak všetci museli rýchlo opustiť učebňu, pretože z kotlíka Bifľomorského študenta Hyacinta Rosemana sa na celú učebňu vyvalil hustý ružovkastý dym, z ktorého sa všetci rozkašľali. Ešte aj ich profesor elixírov, ktorý ich duril von z triedy a rýchlo otváral všetky okná, aby sa čím skôr vyvetralo, hundrúc si popod nos o „úžasných“ schopnostiach toho hromotĺka.

„No, to bola zas hodina,“ zlostil sa, pretože ju musel predčasne ukončiť a zastaviac sa pri pracovnom stole Rosemana nechal obsah jeho kotlíka zmiznúť ako zvyčajne jediným švihnutím prútika.   

„To zase bolo,“ chichúňala sa Muriel a s ňou aj Witany.

„Ten Hyacint má proste smolu,“ zamrmlala Shelby listujúc v nejakej knihe o prastarom národe Entov.

„Hej, nezávidím mu. Musím sa priznať, že ani mňa elixíry veľmi nebavia, ale otec by nebol nadšený, keby som prestala chodiť na jeho predmet. A ja ho nechcem sklamať. Aj tak sa mi v nich celkom darí,“ priznala sa Ariana a zahľadela sa na fontánu. Akýsi vtáčik sa zniesol na hladinu vody a veselo si tam teraz šplechotal.

Sadli si pod veľký buk v záhrade a Ariana sa nedočkavo spýtala na to, čo im Shelby nestačila prezradiť.

„Naozaj to podľa mňa nie je nič zvláštne,“ zopakovala, neodtrhnúc oči od rozčítanej kapitoly. „Počula som profesora Longbottoma ako sa sťažuje Hagridovi, že mu zo skleníka Herbológie pre druhý ročník zmizol pár mladých Mandragor. Všetko čo našiel boli len rozbité črepníky, roztrúsená hlina a krvavé škvrny.“

Ariana zvážnela. Možno sa to Shelby zdalo byť normálne, ale jej nie. „A čo ešte vravel?“ vyzvedala, len aby sa dozvedela čo najviac. Napadlo ju, že večer zájde aj za matkou. Ona bola s profesorom Nevillom dobrá priateľka a rozumeli si, možno sa jej zdôverí.

„Nič také. Pýtal sa Hagrida, či nevie, čo to mohlo byť, ale nevedel.“

Ariana zamyslene prikývla. Sledovala Shleby ako obracia stránku v knihe a pozorne číta. Tú knihu videla už skôr, ale nedostala sa k nej.

„O čom to je?“ vyzvedala, nevšímajúc si rozhovor ostatných dievčat, ktoré sa stále bavili na účet Hyacinta, ktorý sa motkajúc cez dvor dostal až k fontáne. Chcel si sadnúť na jej kamenný okraj, ale skoro do nej spadol. Shelby, ktorá ho kútikom oka pozorovala sa zdvihla a poprosila Arianu, aby počkala.

Ariana hľadela na Shelby, ako podišla k vysokému chlapcovi, ktorý bol samá ruka, samá noha a spýtala sa ho, či je v poriadku. Očividne však nebol. Zdvihla sa zo zeme a Witany s Muriel povedala, že zavedú toho chalana do nemocničného krídla. Vzala knihu o Entoch pod pazuchu, prehodila svoju tašku cez plece a Shelbyinu vzala do ruky.

„Mala by sa naňho pozrieť tvoja mama,“ povedala jej priateľka, keď k nim podišla.

Hyacint bol celý popolavý v tvári a tváril sa tak, akoby mal každú chvíľu zamdlieť. „Veru mala. Vyzerá dosť zle. Kto vie, čo dal do toho elixíru,“ zamrmlala zadumane.

Hyacint si celou cestou čosi nesúvisle mrmlal a im sa zdala cesta do nemocničného krídla obzvlášť dlhá. Keď tam konečne došli, Ariana zistila, že jej matka má spoločnosť.

Profesor Longbottom sedel na jednej z postelí a kým ona niečo miešala v porcelánovej miske, on jej čosi po šepky hovoril.

„Ja viem, nehnevaj sa na mňa. Tá kvetina zvädla zo dňa na deň. Nemohla som nič urobiť. Bolo mi za ňou veľmi ľúto,“ povedala a stlačila mu ruku.

„Ja ťa predsa z toho neviním,“ povedal potichu. „Teraz ma trápi čosi iné.“

„A čo? To Lunine proroctvo?“ opýtala sa, neberúc ho na ľahkú váhu.

„Hej, aj to. Ale viac ma trápi to, čo sa stalo mojim Mandragorám. Nechápem čo to mohlo byť. Skleník bol síce otvorený, ale viem, že som ho zamykal. Je to čudné.“

„Áno. Rovnako ako to, čo ti povedala Luna o tom, že nad tebou visí znamenie zla,“ hlesla Yvainne a vrhla naňho súcitný pohľad.

Vtom sa obaja otočili a zbadali dievčatá podopierajúce stále mrmlúceho chlapca.

„Čo sa mu pre Grifa stalo?!“ zvolala Yvainne a pobehla k nim. Dlhé tmavé vlasy za ňou viali ako hodvábny závoj. Neville si uvedomil, ako sa jej dcéra na ňu veľmi podobá. Ariana naňho sotva pozrela. Pomohla mame doviesť pacienta k lôžku a postavila sa k čelu postele, zatiaľ čo Shelby vysvetľovala pani Snapovej príčinu jeho stavu.

„No, to zas musel otec zúriť,“ rozosmiala sa a aj Nevillovi sa zjavil na perách úsmev.

„Hej, zdá sa, že nie som jediný, kto bol najhorší,“ poznamenal, ale stíchol, lebo dvere na ošetrovni sa otvorili a dnu vstúpil samotný Severus Snape.

„Veru. Ani zďaleka,“ zahundral a pristúpil k pacientovej posteli. Neville vzápätí vstal a porúčal sa. Ariana ho pohľadom vyprevádzala až k dverám.

„Čo si im to dal robiť?“ opýtala sa ho manželka spýtavo zdvihnúc pekne klenuté tmavé obočie. „Elixír pomätenia?“ dovolila, aby jej dal rýchly bozk na pery a šikovne sa ďalej zvŕtala okolo pacienta. Dievčatá sa uškrnuli, ale inak nedali vedieť, že si niečo všimli.

„Ale kdeže. Mali pripraviť Amortenciu. Mala si vidieť ten dym, čo naplnil celú triedu. Také niečo som ešte nezažil. A to som zažil už všeličo,“ poznamenal a unavene sa žuchol na stoličku. Až vtedy si všimol, že jeho dcéra s priateľkou sú ešte stále tam.

„Vy nemáte vyučovanie?“ opýtal sa pre neho charakteristickou prísnosťou.

„Nie oci. Máme voľnú hodinu. Čakáme, že nám mama povie, čo je s Hyacintom a ideme. Chceme si ešte zopakovať kúzla, ktoré sme mali na minulej hodine Čarovania.“

„Mhm,“ zamrmlal. „Ako sa vám pozdáva nová profesorka?“

„Je fajn. Vie byť milá, ale aj prísna. Mal si vidieť ako šikovne usadila nášho Wulfa, keď vyrušoval na hodine,“ uškrnula sa.

„To som rád. Keď sme ju prijímali, nevedeli sem, či sa osvedčí.“

„Tak, myslím, že bude v poriadku. Zrejme sa nadýchal tých výparov viac ako iní. Večer bude fit,“ oznámila im Yvainne a dievčatá poďakovali a odišli.

Severus vrhol pohľad na spiaceho pacienta a usmial sa na svoju manželku. Vstal a objal ju, prisajúc sa jej perami na citlivé miestočko na krku, ktoré poznal len on a len on vedel, čo to s ňou robí.

„Ako dlho bude spať?“ opýtal sa akoby nič a usmial sa, keď jeho manželka tichučko zastonala.

„Dosť dlho,“ hlesla a obrátila sa mu v náručí. „Myslíš, že nebude vadiť, ak sa nachvíľu vytratíme do nášho bytu?“ spýtala sa pomedzi bozky, ktorými ju zasypával.

„Presne to si myslím,“ pritakal a chytiac ju za ruku, obaja chichúňajúc sa ako dáky pubertiaci bežali do svojich izieb, susediacich blízko nemocničného krídla.

 

3. kapitola
Čierny Pegas
 

Obrázok Neville sa skláňal nad črepníkom, v ktorom boli posadené jeho vzácne zrnká. Už vyklíčili. Boli ojedinelé, pretože práve z nich vyrastal jeden zo zvláštnych kvetov. Bol veľmi spokojný. Kvietočku sa zatiaľ darilo. Mal dostatok vlahy, správne životné prostredie a vďaka umelej žiarovke aj dostatok svetla a tepla. Bol vďačný Harrymu, ktorá nezabudol na jeho narodeniny a hoci oneskorene, predsa mu daroval takú vzácnosť ako boli fazuľky kvetu Nymphaea tetragona pochádzajúceho zo severných miest Indie. Jeho korene, ktoré sa jedia pečené i varené a zrná, ktoré sa melú na prášok majú liečivé účinky. Ružový lotos je veľmi vzácny a je to chránená rastlina. Hoci sa pokúšal získať ju, nepodarilo sa mu to, preto uvažoval ako sa to pošťastilo Harrymu.

Vyrušilo ho zaklopanie na dvojkrídlové dvere skleníka. Dnu práve vstupovala Ariana Snapová. Oči jej žiarili ako smaragdy a na perách pohrával nesmelý úsmev.

„Toto vám posiela mama,“ povedala a podávala mu akýsi kvet v hranatom, čiernom črepníku. „Je jej veľmi ľúto, čo sa stalo s vašou orchideou a dúfa, že toto vás aspoň trochu poteší.“

Neville sa načiahol za črepníkom a ich ruky sa na chvíľu spojili. „Ja ... mhm ...,“ odkašľal si cítiac sa trošku trápne preto, že sa znova červenal. „Odkážte mame, že jej ďakujem, ale že to nemusela robiť.“

Ariana sa naňho dívala veľkými očami a uvažovala, či profesor Longbottom vie, aký je milý, keď je takýto. Vyzeral ako chlapec. Jeho modré oči boli pokojné ako hladiny jazera. Páčila sa jej jeho rovná línia nosa i úzke, no pekne krojené pery. Aj tie polodlhé vlasy, ktoré si v posledných rokoch nechal narásť čosi niže pliec mu celkom pristali. Často ich nosil zviazané do chvosta tenkým prúžkom čiernej kože. Mal na sebe čierny habit, ktorý bol teraz rozopnutý. Pod ním sa belela košeľa s vyhrnutými rukávmi zapásaná do čiernych nohavíc zažehlených na puky. Bol vysoký, prevyšoval ju o hlavu. Mal široké plecia a jeho hrudník sa zužoval k úzkym bokom, pevnému bruchu a štíhlym, dlhým nohám.

„Iste, odkážem jej to,“ odvetila a prehodila si vlasy cez plece.

Kým on tam stál ako prikovaný, neschopný pohybu, ona sa nahla a pohľadom zavadila o črepník, ktorý mal na pracovnom stole.

„Čo to je?“ opýtala sa zvedavo a pristúpila bližšie. Nestihol jej však ani odpovedať, keď znova vyhŕkla odpoveď: „Nymphaea tetragona – Ružový lotos.“

„Ako to viete?“ ozval sa konečne, neskrývajúc svoj úžas.

„Prečítala som veľa kníh o Herbológii. O tejto som čítala práve v Liečivých rastlinách Orientu. Je to Indický národný kvet, ale tento druh je vzácny.“

„Áno,“ prisvedčil, rozhovoriac sa o tom, čo ho bavilo a napĺňalo. „Ojedinelý lotos a jeho výnimočnosťou je práve koreň, ale aj...“ nedokončil, lebo ho doplnila sama.

„Zrná, ktoré sa ako prášok pridávajú do rôznych elixírov.“

Neville sa prvýkrát usmieval od ucha k uchu a po dlhom čase si nepripadal ako blázon. „Je skvelé, že vás tak Herbológia zaujíma,“ povedal obracajúc v rukách hranatý kvetináč, ktorý mu doniesla.

„Milujem ju,“ odvetila a znova naňho pozrela spôsobom, akoby to adresovala priamo jemu a nie hovorila o obľúbenom predmete. Možno aj preto mu vyschlo v krku a spotili sa mu dlane.

„Budem musieť ísť. Máme metlobalový tréning,“ povedala nakoniec a hoc nerada, zberala sa na odchod. „Budúcu sobotu je zápas. Hráme s Bifľomorom. Prídete sa pozrieť, pán profesor?“ opýtala sa stojac medzi dvermi a čakajúc na jeho reakciu.

„Samozrejme,“ prisvedčil a rýchlo prikývol. „Nenechám si to ujsť. Talent na lietanie síce nemám, ale dobrú hru viem oceniť.“

„Dobre, budem sa na vás tešiť,“ zvolala a s krátkym zamávaním odišla rozmýšľajúc, prečo povedala na vás, keď v podstate chcela povedať, že sa len poteší.

Neville položil črepník na stôl, o ktorý sa oprel celou váhou svojho tela. „Budem sa na vás tešiť,“ znelo mu v hlave ešte teraz. Musel uznať, že povahovo bolo to dievča skôr po svojej matke. Milé, priateľské a bezprostredné. Hoci pobadal isté črty jej osobnosti, ktoré neodmysliteľne zdedila po svojom otcovi. To dievča bolo ozaj zvláštne. Na svoj vek bola dosť vyspelá. Nie taká bláznivá ako jej spolužiačky. Jeho myšlienky pretrhla Hannah, ktorá po tichom zaklopaní nakukla dnu.

„Ahoj, neruším?“ opýtala sa hanblivo.

„Samozrejme, že nie, len poď,“ usmial sa. „Aká bola tvoja prvá hodina?“ ponúkol jej stoličku, ale odmietla. Prešla do vedľajšej uličky a zrakom sa kochala kvitnúcimi kvetmi. Neville ju mlčky nasledoval.

„Bola fajn. Ďakujem za opýtanie. Siedmaci boli asi najdivokejší, ale zvládla som ich. Musím sa priznať, že ma dosť prekvapilo, keď som sa dozvedela, že Snape má rodinu,“ priznala sa a jej tvár odzrkadľovala ohromenie.

„No, ver mi, že aj pre mňa to bol šok. Hlavne preto, že sa oženil s Yvainne, našou spolužiačkou,“ uškrnul sa.

„Áno, ale je to dobre. Zmenil sa, hoci z neho stále ide hrôza. No myslím, že to k nemu už akosi neodmysliteľne patrí,“ povedala a na tvári sa jej usadil zadumaný výraz.

Neville pozoroval ako prstami pohládza jeho rastliny, ledva sa ich dotýkajúc. Taká bola nežná a opatrná. Hannah Abottovú nevidel celé roky. Odišla po skončení šiesteho ročníka a vrátila sa len nedávno.

„Čo si robila po skončení školy, keď si odišla?“ zaujímal sa.

Hannah zastala a zadívala sa cez sklené tabule skleníka do diaľky. „Myslíš po tom, čo som odtiaľto ušla?“ otočila sa k nemu a jej oči zahalil tieň prežitého smútku. „Nepopieram. Naozaj som ušla. Možno si počul, že smrťožrúti mi zabili matku. Vraj bolo jej telo v takom hroznom stave, že mi nedovolili ani len naposledy ju vidieť a rozlúčiť sa s ňou. Vraj pre mňa bude lepšie, ak si ju budem pamätať takú akou vždy bola. Krásna, veselá a dobrosrdečná. Nikdy neublížila ani muche.“ Odmlčala sa, len aby sa nadýchla a trocha upokojila, pretože spomienky na tie časy jej znova vohnali slzy do očí. „Mala som dosť tohto sveta. Čary a mágia ... ani tie mi matku neochránili. Už vtedy som bola rozhodnutá viac sa nevrátiť, ale ... po čase mi to všetko začalo chýbať. Bola to nakoniec moja teta, ktorá ma presvedčila vrátiť sa sem a dokončiť si školu.“

„Aj mne chvíľu trvalo, kým som dokázal zabudnúť na prežitú hrôzu, ale ak mám byť úprimný, nikdy na to celkom nezabudnem.“

„To sa ani nedá,“ šepla a otočila sa k nemu tvárou. „Počula som, že aj ty si sa v tom boji vyznamenal.“ Neville len mávol rukou hanblivo sa usmievajúc, akoby to nič nebolo. „Prosím ťa, veď to nestojí za reč.“

„Podľa mňa áno. Bol si statočný. Veľmi statočný,“ dodala a opätovala mu úsmev. „Budem musieť ísť,“ povedala, pozrúc sa na svoje hodinky, ktoré začali hrať akúsi rytmickú, hoci tichú melódiu. Neville si všimol, že má na nich ružový remienok. Stále bola tým plachým dievčatkom, ktoré spoznal pred rokmi, hoci ju životné rany zocelili. „Mám poslednú hodinu s tretiakmi,“ prezradila mu a on iba prikývol.

Už bola skoro pri dverách, keď na ňu zavolal. „Hannah?“

Otočila sa a čakala.

„Ja ... chcem sa opýtať, či by si neprišla v nedeľu na čaj. Ku mne. Pozývam ťa,“ koktal neohrabane. „Teda ... ak nemáš iný program ... ak ti to vyhovuje.“

Hannah sa usmiala a Nevillovi napadlo, ako veľmi jej pristane úsmev.

„Ďakujem za pozvanie. Prídem veľmi rada. Povedzme o ôsmej?“ opýtala sa a keď prikývol, odišla.

Hagrid stál na čistine neďaleko Zakázaného lesa češúc Čierneho Pegasa. Neville sedel na pni obrastenom machom obďaleč a v ruke nervózne drvil kúsok stebla.

„Takže si ju pozval na čaj?“ zopakoval Hagrid svojím hromovým hlasom. „Urobil si dobre kamoško. Je to správne dievča,“ poznamenal a pohladil Pegasa po lesklom čiernom chrbte.

„Hej, ale o čom sa s ňou budem rozprávať?“ ozval sa utrápene. Predsa to bolo pár rokov, čo mal rande naposledy a takú ženu ako bola Lottie už asi nestretne.

„Pozri, niečo sa nájde. S mojou Olympe sme sa rozprávali o všetkom,“ povedal a z oka sa mu pri spomienke na ňu vykotúľala slza. „Mal som ju fakticky moc rád, kamoško. Bola to skvelá žena. Škoda, že zomrela pri záchrane tých dievčat.“

„Je mi to ľúto, Hagrid,“ povedal Neville, cítiac s ním. „Nikdy si o tom nehovoril. Čo sa vlastne stalo?“

Hagrid si vysmrkal nos do hnedej vreckovky veľkej ako obrus a chrbtom ruky si otrel vlhké oči. „Bola s dievčatami na akomsi výlete. Niečo ako škola v prírode, tak mi vravela. Boli v Škótsku pri jazere Loch Ness. Ja som ju varoval, že to tam nie je bezpečné, ale nepočúvala ma. Smiala sa, že tam nikdy žiadnu obludu nevideli a všetko sú len babské povedačky. Ukázalo sa, že nemala pravdu,“ povedal, ešte stále roztraseným hlasom.

„Objavila sa tam vari Lochnesská príšera?“ Neville vytreštil oči a živo si predstavil, ako obrovský vodný tvor útočí na dievčatá i ich mohutnú riaditeľku.

„Presne. Obrovský vodný had, aspoň tak vraveli dievčatá, ktoré sa neskôr spamätali zo šoku. Tri sa jej podarilo zachrániť, no jedno z nich zahynulo spolu s ňou.“

Hagrid už neplakal, len si utieral svoje mokré oči a jednostaj pohládzal krásneho čierneho Pegasa po lesknúcej sa srsti, akoby ho to upokojovalo.

„Vieš jako sa volá?“ opýtal sa zamyslene a Neville pokrútil hlavou.

„Sirius. Je čierny, tvrdohlavý a divoch, presne jako bol on.“

Neville len čosi zašomral. Až tak dobre Siriusa Blacka nepoznal, aby mohol povedať, či bol tvrdohlavý, alebo divoch. Všetko, čo on o ňom vedel bolo to, že bol Harryho krstným otcom, bol nespravodlivo obvinený zo smrťožrútstva a preto sedel v Azkabane asi dvanásť rokov, a že zomrel na Ministerstve mágie rukou svojej sesternice Bellatrix Lestrangeovej, ktorú Neville tak nenávidel, lebo mučila jeho rodičov, až ich dohnala k šialenstvu.

Vtom si všimol, že Hagrid komusi máva svojou veľkou rukou, pripomínajúcou skôr lopatu.

„Čauko,“ zavolal a Neville sa vystrel, aby videl kto k nim kráča.

Aj Pegas veselo zaerdžal a pohodil hrivou, len čo zachytil známy pach Ariany Snapovej. Podišla k nemu a z vrecka habitu vytiahla mrkvu a kocku cukru, ktorú isto ukoristila v hradnej kuchyni. Keď Nevillovi kývla hlavou na pozdrav a bez námahy sa vyšvihla okrídlenému koňovi na chrbát, od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa.

„Pre Merlina! Okamžite zlezte dole z toho zvieraťa!“ zvolal autoritatívne a ona naňho vrhla začudovaný pohľad. No bolo neskoro. Pegas roztiahol krídla a rozbehol sa po lúke, vznesúc sa do vzduchu za sprievodu Hagridovho veselého smiechu. Nevillovi preblesklo mysľou len jedno. Ak sa jej niečo stane a Snape zistí, že tomu mohol predísť a nič nespravil, isto ho zabije. Veľmi dobre si pamätal na to ako im Hagrid v treťom ročníku na ich prvej spoločnej hodine ukázal Hipogrifa a ako vysadil Harryho na jeho chrbát. A pamätal si aj na to, čo potom spravil ten Hipogrif Dracovi Malfoyovi, hoci si za to mohol sám. Vyvrátil hlavu dohora a na oblohe videl iba čiernu machuľu. Nepomohlo ani Hagridovo ubezpečenie, že Sirius ju má rád a nikoho iného k sebe nepustí. Neville zahvízdal a čakal hľadiac na oblohu, kým sa objaví Aquiles. Len čo pri ňom pristál, vyšvihol sa mu na chrbát a prikázal mu, aby nasledoval Pegasa, nespúšťajúc ich z dohľadu, hoci boli ďaleko.

„Kde do Žiabrovky môžu byť!“ hundral, keď sa im nad hustým lesom stratili z dohľadu. No len čo zleteli nižšie, zazrel ich stojac na brehu jazera, ktoré sa rozprestieralo okolo Rokfortu zo severnej strany.

Ariana počula mávanie krídiel a Sirius pohodil hlavou naznačujúc, že majú hostí. Vyvrátila hlavu dohora, ale videla len Nevilla, ktorý obkročmo sedí ... na vzduchu. Došlo jej, že za ňou priletel na testralovi, keď ho nepočúvla a nezosadla z Pegasa hneď tam na lúke.

„Zbláznili ste sa?!“ oboril sa na ňu, keď zoskočil z testralovho chrbta.

„Nie, prečo?“ opýtala sa nevinne.

„Čo keby vás bol zhodil? Hagrid mi povedal, že si ho skrotil len nedávno. Mohli ste si zlámať väzy!“ kričal. Prvý raz v živote na niekoho kričal. Lenže pred očami mal zúrivého Snapa, ktorý ho preklína tými najhoršími kliatbami nad nehybným telom svojej jedinej dcéry.

Sirius sa spätil a nespokojne pohodiac dlhou hrivou zaerdžal. Hneď na to sa vychytil a vzniesol sa do vzduchu.

„Čo som vám vravel?“ hundral Neville hľadiac za Pegasom.

„Keby ste neboli kričali, nič z toho by sa nestalo!“ odvrkla a zelené oči jej sršali bleskami. „Sirius je veľmi pokojný a spoľahlivý! Nikdy by mi neublížil!“ bránila svojho miláčika.

„Neverím vám! Vedia vôbec vaši rodičia o tom, čo vo svojich voľných chvíľach stvárate?!“

„Je to stále lepšie ako nudenie sa, alebo vymýšľanie nových kúzel na trápenie spolužiakov!“ Ariana naňho bola veľmi nahnevaná. Nemal právo na to, aby ju poučoval, alebo jej kázal. Bol síce jej učiteľ, no nebol jej rodičom. Vôbec nechápala jeho hnev. „A okrem toho, už nie som malé dieťa. Celkom dobre viem sama posúdiť, čo môžem a čo nie!“

„Ani by som nepovedal!“ odsekol jej podráždene. „Vrátime sa do hradu na mojom testralovi.“ Povedal to tak autoritatívne, že nemohla neposlúchnuť. Takéhoto ho ešte nezažila. Pozorovala ho ako ho zavolal a načiahol k nemu ruku. Predpokladala, že ho hladká po šiji.

„Pomôžem vám nastúpiť,“ povedal, ale zarazil sa. Položila mu svoju dlaň na jeho ruku a so zavretými očami tam len tak stála.

„Je úchvatný,“ povedala nakoniec. „Ešte nikdy som ho nevidela. Otec nám ich síce opisoval, ale nepredstavovala som si ich takto.“

Neville zrazu stratil reč. Hľadel na ňu, cítiac jej dlaň na svojej ruke a zrazu mal taký zvláštny, neurčitý pocit. Očami pátravo skúmal jej nežnú oválnu tvár. Kochal sa pohľadom na biele čelo schované pod ofinkou, na peknú líniu jej tmavého obočia, na závoj mihalníc, ktoré ukrývali tie krásne, zelené oči, drobný, všetečný noštek a ružovkasté pery, teraz roztiahnuté v úsmeve. Zrazu otvorila oči a on tam bez slova stál hľadiac jej rovno do očí. Mal pocit, že to neboli sekundy, ktoré ubehli, kým sa znova rozkýval, ale celé hodiny, čo trvala tá krátka chvíľka. Na testrala vysadla sama a on tichší ako obyčajne sa vyšvihol za ňu. Pridržiavajúc ju okolo pása popchol Aquila a oni sa vzniesli do vzduchu.

Keď znova pristávali na lúke blízko Hagridovho domca, Ariana sa k nemu otočila so spýtavým výrazom v tvári.

„Chcela by som vás poprosiť, aby ste nepovedal rodičom, že som letela na Siriusovi. Otec je veľmi precitlivený a bojím sa, že by tú správu zniesol veľmi zle.“

Neville na ňu hľadel chvíľu ako na človeka z inej planéty. „Severus a precitlivený?!“ Skoro sa nad tým prirovnaním rozosmial.

„Tak dobre. Nepoviem im to, ak mi sľúbite, že to viac nespravíte,“ povedal a čakal, ako zareaguje na jeho podmienku. Chvíľu naňho hľadela, odhadujúc, či by to spravil, keby mu to nesľúbila. Nakoniec sa len otočila a bez slova odišla. Neville za ňou dlho hľadel a potom sa otočil k svojmu testralovi.

„Ozaj zvláštna. Čo povieš, Aquiles?“ opýtal sa ho a testral zafŕkal akoby mu dával za pravdu.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

uzasne

(shalmakia, 28. 7. 2008 13:14)

Naozaj sa mi to velmi paci Tess.. proste krasa :)

Gweni,

(Tessa, 24. 7. 2008 13:27)

chuderka Hannah, ty si jej ale dala :D

Fiha!

(GwenLoguir, 23. 7. 2008 21:22)

Severus precitlivený :D to nemalo chybu.... a Hannah treba vylucit z hry! cervenu kartu!

hmmmmmmm

(Baja, 23. 7. 2008 21:11)

som strasne zvedava ako sa to bude vyvijat s tou hannah :)

moc

(sevy, 23. 7. 2008 17:08)

pěkná kapitola ;o) ...autoritativní Neville a přecitlivělý Severus? (*ušklebek* vzápětí *smích*)...opakuju se, ale nemůžu se dočkat další!!! :o)
Tina: jj, teď si vzpomínám, že jsem na ten odkaz koukala, ale že bych si to pamatovala... na to je moje hlava přílíš líná... a těch weasleyových je, jak malých myší... :o))

k predoslemu mojmu komentu...

(tina, 23. 7. 2008 15:18)

na tej stranke to najdete v sekcii guma:))(staci kliknut na tu ruzovu gumu na stole a potom otvorit dvere;o))...

aaano

(tina, 23. 7. 2008 15:15)

raz som davala odkaz na potter.sk na rodokmen Weasleyovcov je to tento odkaz: http://www.jkrowling.com/en/index.cfm ...a okrem Weasleyovcov je tam aj Luna a Draco ..je to stranka J.K.Rowling a ten rodokmen pisala ona:))...a aano Angelina a George su manzelia a mali deti Freda a Roxane:o)))

áno,

(Tessa, 23. 7. 2008 11:18)

ale to som našla na nete. Neviem, či to bolo aj v HP7, ale na nete som našla info, že Angelinu si vzal George a mali tuším 2 deti ...

Angelinu jsi

(sevy, 23. 7. 2008 9:11)

přiřadila asi k Georgovi, že?

:-))

(Martina, 23. 7. 2008 4:47)

Krásně to napínáš hned od začátku, to se mi líbí :-)) Ale kterého z Weasleyových si vzala Angelina?

ty jsi ale

(sevy, 22. 7. 2008 18:47)

rychlík :o) ...nebojíš se, že nás velice brzy rozmazlíš touto rychlostí? teď nevím jestli mi zase něco uniklo, ale od koho je ta Angelina Weasleyová?? těším se na další... ;o)

juchu

(Baja, 22. 7. 2008 17:06)

diky tess, si sikulka...to som teda zvedava co sa stalo s tymi mandragorami :).....

jejda,

(Baja, 21. 7. 2008 22:48)

zas budem na niecom zavisla.....tess ja budem muset ist potom na nejake liecenie....odvikanie si od dobre pisanych poviedok :), lebo sa od pc ani neodtrhnem :)

Tess,

(sevy, 21. 7. 2008 22:06)

to víš povolilo lepidlo, které mi drželo zadek na židli u internetu... :o)))

Sevy, lásko,

(Tessa, 21. 7. 2008 20:46)

karamba! sa divím, že si tu nebola medzi prvými :)

:o)

(sevy, 21. 7. 2008 20:20)

začíná to slibně, už se těším na reakce Snapeíka :o)) ...

:-))

(Martina, 21. 7. 2008 18:32)

Díky, už je mi to jasné, Třaskavý skvorejš :-)))) Doparoma, to mě nenapadlo :-)))

Gweni,

(Tessa, 21. 7. 2008 18:16)

presneeeee taaaaak :D

Martinka,

(Tessa, 21. 7. 2008 18:15)

neviem presne, ako to máte vy, ale u nás je to Tryskochvostý škrot ... u vás by to asi malo byt Třaskavý chrastýš - ale nie som si istá ...

Och, ja som najprv myslela..

(GwenLoguir, 21. 7. 2008 17:43)

To je jedno *široký úškrn*. Takže sevieho dcéra sa dala s manželom dokopy rovnako ako jej rodičia? *ešte širší úškrn.*