Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LKT a Krik Mandragory - 7. až 9. kapitola

30. 7. 2008

7. kapitola

Mŕtvy Auguruj

 

 

Obrázok Ariana prišla v sobotu najprv za Hagridom, lebo sa s ním chcela pozhovárať, ale nenašla ho doma. Preto si sadla na schody vedúce do jeho chatrče a rozhodla sa počkať naňho. Počasie sa ochladilo a jeseň sa ukazovala byť tohto roku dosť sychravá. Listy sa začínali farbiť pestrými odtieňmi žltej, oranžovej i červenej. Dnes bol deň ako stvorený na lietanie. Ariane napadlo, či profesor Longbottom skutočne príde, keď ho zavolala. Po tom rozhovore sa jej uľavilo. Hoci len trochu. S otcom sa však odvtedy rozprávať neskúšala. Povedala si, že počká na vhodnú príležitosť. Svojho plánu študovať Herbológiu sa vzdať nemienila.

Od lesa k nej doľahlo štekanie psa a ona sa postavila, ale lepšie videla. Naozaj. Hagrid kráčal po úzkej ceste s lopatou na pleci a jeho pes veľký ako mladé teľa sa mu motal okolo nôh.

„Fuj, Triskáč, nechaj! Všade musíš pchať ten svoj ňufák!“ okríkol psa, keď si všimol Arianu. „Ahoj, Ari, jak sa máš?“ volal už zďaleka a mával jej.

„Ahoj Hagrid, mám sa fajn, čo ty?“

„Samé starosti,“ krútil hlavou a stále sa neprestával mračiť.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa a pohladkala Triskáča po hlave, keď ju oňuchával a zastal pri nej s vyplazeným jazykom.

„Ale, našiel som tutok v lese mŕtveho Auguruja. Len včera som jedného zakopal a dnes ďalší.“ Oprel lopatu o stenu chalupy a posrkoval ju dovnútra. „Poď, dáme si čaj.“

Sadla si za stôl a podoprela si hlavu rukou. „Auguruj? To je ten vták, ktorý nosí smolu?“

„Ten, ale to sú len hlúpe povedačky,“ zašomral. „To, že nosí nešťastie nie je vôbec pravda.“

„Počula som ho včera spievať,“ priznala a sledovala ako Hagrid sype do kotlíka nad ohňom voňavú zmes sušených byliniek.

„Hej, pretože včera pršalo. Čo by pršalo, lialo!“ opravil sa a drevenou varechou zamiešal zmes vo vode. „Auguruj spieva iba vtedy, keď sa blíži dážď.“

„A čo sa im vlastne stalo? Boli chorí?“ vyzvedala. Hagrid stál pri kotlíku a uhládzal si svoju hustú bradu, stále miešajúc variaci sa čaj.

„Nie. Veď to je práve čudné. Boli v poriadku. Aspoň sa mi zdalo,“ odvetil zamyslene. Zobral poháre veľkosti vedier a nalial do nich pariaci sa čaj, len čo odstavil kotlík s bublajúcou zmesou.

„Ty si sa nepozrel, čo sa im stalo?“ opýtala sa a bola naozaj prekvapená, že spravil takú hlúposť a zahrabal ich bez obhliadky.

„Nie, Ari. Bol som z toho taký smutný, že ma to ani len nenapadlo,“ priznal a sadol si k stolu aj on. Triskáč vyskočil na kreslo a uvelebil sa v ňom, zložiac si hlavu na predné laby.

„Čo ak sa to zopakuje?“ premýšľala Ariana nahlas.

„Ak sa to nedaj merlin naozaj zopakuje, tak si toho operenca dôkladne prezriem,“ povedal rozhodne a zamiešal si čaj veľkou lyžicou, len čo si doň pridal trocha cukru.

Ariana si čaj tiež osladila a zahľadela sa von oknom, keď jej Hagrid začal rozprávať o starých časoch. Jeho príbehy boli fantastické a ona si často krát priala, aby aj ona mohla zažiť nejaké dobrodružstvo. Lenže tu by sa nič stať nemohlo. Veď čo by aj? Bola tu príšerná nuda. Keď od Hagrida odchádzala skoro sa v dverách jeho chatrče zrazila s malým tmavovlasým chlapcom. Poznala ho. Bol to prvák z Chrabromilskej fakulty James Potter. Hagrid ho privítal ako starého dobrého priateľa a tiež ho ponúkol čajom a koláčikmi, tak ako ju. Stihla mu však zašepkať, aby tie koláče zdvorilo odmietol, inak si vyláme všetky zuby. Chlapec sa uškrnul a povedal, že ho už otec stihol varovať.

Neville kráčal po točitom schodisku do Severnej veže, kde mala triedu profesorka Veštenia, Luna Scamanderová. Vôbec sa mu sem nechcelo, ale tie strašné sny už trvali akosi pridlho a stále sa zhoršovali. A včera prišiel znova o pár Mandragor. Uvažoval nad tým, že Yvainne mala zrejme pravdu a len Luna mu môže dať odpovede na jeho otázky. Keď tam vošiel, rozhliadol sa po triede, no nikde ju nevidel. Jej trieda sa veľmi nelíšila od zariadenia bývalej profesorky Sibyli Trelawneyovej. V miestnosti bolo stále dvadsať neveľkých kruhových stolíkov natlačených na seba, okolo ktorých boli kreslá a na zemi boli pohodené aj vankúše na sedenie. Vlastne to tu vyzeralo ako v nejakej čajovni. Závesy na oknách však neboli zatiahnuté a namiesto červených lámp, ktoré tu kedysi boli, mali na každom stole svietnik s hrubou voskovou sviecou. Ani tak teplo tu už nebolo. Vzduch bol svieži a voňal jemnou vôňou santalu, jazmínu a nejakého korenia, ktoré nemohol určiť. Police na kruhových stenách boli stále zapratané množstvom kníh, bŕk, sviečok, ako aj balíčkov kariet, avšak nebolo tam ani smietko prachu. Krištáľové gule boli rozložené na stolíkoch potiahnutých modrými zamatovými dečkami a boli prikryté farebnými šatkami. Pri jednom z okien visela aj zvonkohra.

„Hľadáš odpovede, Neville?“ ozvalo sa mu za chrbtom a on sa vyľakal. Otočil sa a zastal tvárou v tvár Lune. Dlhé vlasy mala zopnuté na temene hlavy striebornou sponou. V ušiach nemala žiadne náušnice, ale zato na krku jej visel starý korkový náhrdelník a zápästia jej zdobili cinkotavé náramky. Ukázala mu na najbližšie kreslo a stiahla oranžovú šatku z krištáľovej gule. Len čo si sadla, sadol si opatrne aj on.

„Čo si myslela tým, že nado mnou visí znamenie zla?“ opýtal sa, ale ona mu naznačila, aby bol ticho. Chytila guľu do rúk a mierne zakloniac hlavu a zavrúc oči sa sústredila. Neville sa sústredil na guľu, ktorá sa vnútri zahmlila a stmavla. Toto videl prvý raz v svojom živote. Profesorka Trelawneyová im nikdy neveštila pomocou gule a teraz pochopil prečo. Keď Luna znova otvorila oči, Neville sa preľakol. Nevidel jej dúhovky, videl len bielka, akoby sa jej oči vyvrátili stĺpkom. Už aj toto bolo podľa neho strašné a mal chuť zobrať nohy na plecia a vypadnúť odtiaľ, no potreboval odpovede.

„Luna? Si v poriadku?“ ozval sa opatrne, ale neodpovedala. Namiesto toho si vzdychla a sklonila hlavu, zahľadiac sa naňho tými strašnými očami bez dúhoviek a zreničiek.

„Neville, visí nad tebou znamenie zla,“ zopakovala tentoraz smrteľne vážne. „To, čo sa stalo dávno pred rokmi, znova zopakuje sa.“

„Ale prečo? Prečo zase ja?“ opýtal sa zhrozene lamentujúc.

„Nemôžeš za to, no i tak si vinný. Nestrážiš si dobre svoje rastliny.“

„Čože?!“ hlesol a ruky sa mu spotili. Nikto nevedel o tom, čo sa dialo pár uplynulých dní v skleníku. Bolo by možné, že by bola Luna naozaj schopná odhaliť jeho tajomstvá?

„Črepy a škvrny krvavé, dievča v lese túlavé,“ hovorila ďalej a Neville ju počúval so zatajeným dychom. Práve hovorila o tom, čo on vídal vo svojich snoch.

„Osud ťa vedie cestou zlou ...“

„Povedz mi, čo sa stane ... s ňou?!“ prerušil ju, no ona ho nevnímala a pokračovala. Veľmi si prial, aby mu povedala, že to dievča bude v poriadku, pretože ten sen vždy končil tak, že neuzrel jej tvár, no zato počul príšerný vtáčí krik.

„Len na tebe bude, či vykročíš alebo budeš naďalej obklopený tmou. Nebezpečenstvo sa priblíži, keď posledný vták svoju smutnú pieseň zakvíli. Len ty však môžeš všetko napraviť, ak sa spojíš s mladou ženou, ktorá ...,“ Luna prestala, akoby nevedela ako ďalej ... „ktorá,“ zopakovala a viečka jej oťažievali a klipkala nimi čoraz rýchlejšie, až prestala.

„Ktorá čo?! Čo, Luna?!“ naliehal a skočiac zo stoličky zatriasol ňou. Luna však nedokončila. Keď znova otvorila oči, hľadela naňho ako predtým, tými svojimi zasnenými očami, modrými ako jasná obloha. Došlo mu, že sa koniec už dnes nedozvie. A kto vie, či sa ho dozvie vôbec niekedy.

„Pomohlo ti to?“ opýtala sa ho s úsmevom a on si znova sadol na stoličku, zložiac si hlavu do dlaní.

„Trochu. Som z toho všetkého zmätený,“ priznal. „Nepovedala si mi nič určité. Ja neznášam neistotu!“

„Tak počkaj. Vyskúšame niečo iné. Uvarím ti čaj a podľa usadenín uvidíme, čo sme sa nedozvedeli z gule,“ navrhla a on si len vzdychol. Nevedel, čo iné by mohol spraviť a tak ju nechal, aby mu pripravila čaj. Bol taký zvedavý, že ho vypil ešte horúci a potom ho chytro otočil hore dnom a čakal, aký obrazec sa tam ukáže.

„Máš tam zvieratko,“ usmiala sa Luna. „Je to vtáčik,“ povedala usmievajúc sa a ukázala mu nesúmerný obrazec, ktorý sa podľa nej podobal na vtáka, zatiaľ čo podľa neho na obyčajnú machuľu.

„A čo to znamená?“ snažil sa dospieť k vysvetleniu.

„Toto má viac výkladov. Chytiť ho znamená, že skončí obdobie neistoty. Kŕmiť ho, že si pozveš návštevu. Ak ho vidíš letieť v povetrí, dostaneš zlé správy a budeš mať problémy. Ale mne sa zdá, že tam vidím akúsi zbraň. Ten vták vyzerá akoby umieral. Ak bol zastrelený, znamená to víťazstvo.“

„Fajn, tak mám aj na výber,“ šomral si popod nos. Ale aspoň tri zo štyroch možností neboli zlé. To bolo celkom dobré. Neville nebol o nič spokojnejší ako sem išiel. Potreboval si prečistiť hlavu. Potom si spomenul na pozvanie, ktoré dostal od Ariany Snapovej. Teraz mu ten nápad zalietať si pripadal celkom dobrý. Neváhal a vykročil z hradu smerom k chalupe školského hájnika a jeho dobrého priateľa Hagrida. V domčeku sa kúrilo a tak nepochyboval, že bude doma. Zbehol dole brehom a prejdúc okolo tekvicového poľa zaklopal na jeho dvere.

„Ahoj Hagrid, nie je tu náhodou slečna Snapová?“ opýtal sa udychčane.

„Čauko Nev,“ odvetil mu, no pokrútil hlavou. „Nie, odišla pred pol hodinkou asi. Šla sa preletieť.“

„Už zasa si ju pustil samu? Čo ak jej ten Pegas zlomí krk? Pomyslel si na to, že by ťa Severus roztrhal v zuboch?“ hrešil ho a bežal bližšie k lesu. Zapískal a netrpezlivo čakal, kedy sa na oblohe objaví jeho miláčik, Aquiles.

„Preháňaš. Sirius by nikomu neublížil. A jej už vôbec nie,“ zakričal za ním Hagrid, no bolo vidno, že už o tom nie je až tak presvedčený.

Len čo testral pristál, Neville sa vyšvihol na jeho chrbát a vzlietli. „Ktorým smerom odletela?“ zavolal naňho, a keď mu Hagrid ukázal na juh, vydal sa tým smerom.

Ariana sedela na oblej skale uprostred lúky a vyhrievala sa na slniečku. V rozpustených vlasoch mala zapletené kvety a zamyslene si pospevovala. Sirius, krásny okrídlený čierny Pegas stál na čistine neďaleko nej a popásal sa na posledných šťavnatých steblách zelenej trávy. Jeseň sa neodvratne blížila. V ruke mala svoj prútik z jaseňového dreva a pokyvovala ním vo vzduchu ako taktovkou. Okolo skaly vyrašili z trávy popínavé kvety, ktorú ju celú obopli. Keď ju tam tak Neville uvidel sedieť, napadlo mu, že vyzerá ako lesná víla. Bol taký očarený, že na malú chvíľu zabudol zavrieť ústa. Len tam stál a vyvaľoval na ňu oči.

„Nepočkali ste ma,“ vyčítal jej mierne, keď podišiel až k nej.

„Myslela som si, že už neprídete,“ odvetila a pokrčila plecami.

„Zdržal som sa u profesorky Scamanderovej,“ pokrčil plecami, zahľadiac sa na Pegasa, ktorý pohodil hrivou a podišiel kúsok ďalej.

„Aha,“ zamrmlala. „Už viete, čo je s tými rastlinami?“

„S akými rastlinami?“ odpovedal jej otázkou.

„S Mandragorami predsa.“

„Odkiaľ to viete? Povedala vám to matka?“ spýtal sa trpko, ale ona ho rýchlo vyviedla z omylu.

„Nie, sama som to zistila. Dokonca som videla upratovať vás ten neporiadok, ktorý tam ostal,“ priznala. „Bol ste taký zamyslený, že ste si ma nevšimol a ja som vás nechcela rušiť.“

Prikývol a zhrbil sa. Strčil si ruky do vreciek a oprel sa o skalu, na ktorej sedela. „Ak mám povedať pravdu, nemám poňatia, čo sa to deje. Myslím si, že ich niečo požiera, ale neviem si predstaviť, čo alebo kto.“

Dlho sa tam zhovárali. Vlastne skoro zmeškali večeru. Vôbec si to neuvedomili. Neville sa jej zveril s tým, že si nevie rady a uvažoval o tom, že to bude musieť oznámiť zástupcovi i riaditeľke, hoci by na to prišiel radšej sám. Potom dostal nápad, ktorý mu vnukla ona.

„Dnes v noci prenocujem v skleníku a ak budem mať šťastie, zistím, čo sa to deje,“ povedal a oči mu zažiarili nad tým skvelým nápadom. „Neviem, prečo ma to nenapadlo skôr!“ zvolal spokojne. „Ale mali by sme ísť, lebo keď prídeme po večierke, bude zle. Okrem toho, som strašne hladný.“

Ariana sa zasmiala. „Veď aj ja.“ Zavolala na Pegasa a ten k nej poslušne priklusal. Pred vstupom do hradu si jednoduchým kúzlom očistila vlasy od kvetov a vykročila do Veľkej siene. Neville si dal načas. Nechcel, aby si niekto myslel, zvlášť nie Severus, že sa vo voľnom čase poflakuje s jeho dcérou. Iste by to nedopadlo dobre.

Uprostred čistiny v Zakázanom lese stál kentaur Firenze a znepokojene hľadel na oblohu. Hviezdy hovorili jasnou rečou a on jej veľmi dobre rozumel. Aj jeho druhovia iste videli znamenia, pretože dnes boli veľmi mlčanliví. Firenze sa zamyslený, pomalým krokom dostal na kraj lesa a zahľadel sa do rozsvietených okien Rokfortského hájnika. Po chvíli sa jeho zrak uprel na svietiace okná školy stojacej na návrší. Prednou nohou hrabal zem a premýšľal, čo má urobiť, keď za sebou začul kroky. Tiché a opatrné, no i tak ho nemohli prekvapiť.

„Varro,“ ozval sa bez toho, aby sa čo i len obzrel. „Nepovedal som ti, že máš ostať pri matke?“ opýtal sa prísne, zložiac si ruky na hrudi.

„Ale otec,“ hlesol otrávene mladý kentaur a podišiel k nemu. „To je nuda. Okrem toho, videl si ten kruh okolo mesiaca?“ opýtal sa, snažiac sa otca presvedčiť, aby ho neposlal domov.

„Videl.“

„Takže vieš, čo to znamená,“ pokračoval a jeho zrak sa uprel na striebornú guľu plávajúcu oblohou, ktorá bola v splne.

„Viem.“

„Ale o aké nebezpečenstvo ide?“ ozval sa znovu, no Firenze mu nedal odpoveď akú jeho syn očakával.

„Vyhýbaj sa jazeru,“ varoval ho. „Hoci ani mimo neho nie je bezpečno.“

„Ty vieš viac, otec a nechceš mi to prezradiť!“ hneval sa Varro a zlostne dupol s nohou. Už mal dosť tých tajností a nejasných odpovedí, ktoré sa mu vždy dostávali. A tak nerád sa učil. Mama sa ho snažila naučiť všetko čo vedela nielen ona, ale každý z jeho kmeňa, no jemu sa to všetko zdalo príliš nudné a únavné. Radšej pozoroval oblaky plávajúce na jasnej oblohe, behal za motýľmi, pozoroval mravcov pri ich usilovnej práci, alebo vtáčikov, keď si stavali hniezda, či učili lietať svoje mláďatá.

„Keď sa budeš učiť, aj ty budeš všetko chápať,“ povedal mu Firenze, veľmi dobre poznajúc všetky jeho záľuby. Lenže Varro bol dosť starý na to, aby sa prestal zabávať a začal sa učiť tak ako ostatní mladí kentaury z jeho kmeňa. Varro si len vzdychol a zvesil plecia.

„Poď, vrátime sa,“ povedal Firenze a ustúpil späť do tmavých tieňov spolu so svojím synom.

Keď sa vtedy pred rokmi vrátil, po Banovej smrti späť medzi svojich rodných, stal sa vodcom. Už vtedy sa dohodli, že svoj odstup a nevraživosť voči čarodejníkom zmiernia. Aspoň čo sa týkalo pomoci škole. Ešte stále im celkom nedôverovali, no Firenze nebol ako ostatní. Bol ochotný pomôcť, pokiaľ si to bude situácia vyžadovať. O to viac, že v škole žila osoby, ktoré si ctili a vážili. Jediní, ktorým plne dôverovali boli Wardeni. Oni ich kedysi dávno prichýlili v čase núdze, postarali sa o nich a žiadali za to len ich priateľstvo. Dostali viac. Dostali ich úctu a dôveru. A Firenze veľmi dobre poznal prastaré zákony. Wardenská kráľovná žila v hrade so svojím manželom a rodinou. Svoje práva a povinnosti si plnila naďalej, i keď len na diaľku. Firenze vedel, že ak má niekoho varovať, mala by to byť ona. No nemohol si nevšimnúť náznaky ukazujúce na rodiacu sa hviezdu v područí horiacej kométy. To bolo jasné znamenie. Nemohol sa do toho zatiaľ pliesť. Sami musia zistiť, čo sa deje a prísť na spôsob nápravy. A nebude to kráľovná, ktorej osud táto udalosť zamotá a určí raz a navždy ...

 8. kapitola

Prvá obeť

 

 

Obrázok Severus bol vrcholne rozčúlený. Jeho syn ležal na ošetrovni a spamätával sa zo silnej koncentrácie elixíru Amortencia, ktorý vypil nevedno ako. Zvlášť preto, lebo to nedopadlo celkom tak ako si slečna Twisterová zrejme priala. Namiesto toho, aby sa jej začal zaľúbene dvoriť celý zmodral, akoby sa dusil. Keby to nebolo pri raňajkách a oni by na to neboli prišli a neposkytli mu hneď pomoc, mohol zomrieť. Naozaj sa veľmi snažil ovládnuť svoj hnev, ale keby mohol, bol by to dievčisko začaroval na škaredú ropuchu aspoň na celý týždeň!

„Uvedomujete si, že ste ho mohli zabiť?“ opýtal sa jej cez zuby, keď konečne zastal. Doteraz tam len pochodoval ako zúrivý drak v klietke.

Tiffany sa naňho neodvážila ani len pozrieť. Ruky sa jej triasli a slzy mala na krajíčku. Toto predsa nechcela. „Je mi to ľúto,“ šepla a prikrčila sa na stoličke, keď ju okríkol. „Toto som nechcela.“

„Tak vám je to ľúto! To by malo! Strhávam vám sto bodov a celé dva týždne máte trest u hájnika Hagrida. Dúfam, že si nabudúce rozmyslíte, či vyvediete podobnú hlúposť! Môžete ísť,“ zasipel a sám ju nasledoval. Ona zamierila do klubovne a on vybehol hore schodmi mieriac na ošetrovňu za svojím synom a manželkou. Chcel byť mierny, ale nemohol. Ale bol aspoň spravodlivý. Taký trest by si zaslúžil každý, hoci sa previnil neuvážene. Pripraviť človeka o život hoci nechtiac, bol vážny prečin a on také pochabosti tolerovať nemienil. Keď otvoril dvere na ošetrovni, uvidel zhovárať sa riaditeľku so svojou manželkou. Kývol im obom hlavou na pozdrav a podišiel k posteli. Jeho syn pokojne spal.

„Severus, nebojte sa, dostane sa z toho,“ riekla povzbudivo Minerva. „Hoci stále nemôžem pochopiť, prečo to to nešťastné dievča spravilo.“

„Dal som jej trest a strhol som fakulte body. Bude pomáhať Hagridovi. Možno sa naučí, že elixíry nie sú na zábavu.“

Minerva prikývla, no nič nevravela. Potľapkala Yvainne po pleci a odišla preč.

„Naozaj bude v poriadku?“ opýtal sa Severus svojej manželky. Objal ju okolo pliec a zovrel v náručí. „Strašne som sa zľakol.“

„Bude, nerob si starosti. Ten koncentrát bol síce silný, ale dostane sa z toho. Urobili sme mu predsa výplach žalúdka a naviac, dostal protilátku. Nedávno sa prebral a znova zaspal,“ povedala a on prikývol. Vedel, že ju to vystrašilo rovnako ako jeho. Povrchové zranenia boli niečo iné, z toho sa mohli deti dostať i samé, no niečo také ako otrava elixírom, to bolo problematické. Keby neboli zasiahli, možno by to nebol prežil.

„Vieš, že žartoval? Vlastne bol rád tomu, čo sa stalo,“ šepkala, aby ho nezobudili. „Prezradil mi, že to dievča mu nechcelo dať pokoj a verí, že teraz mu ho konečne dá.“

„Takže ona doňho bola naozaj zaľúbená?“ čudoval sa Severus a ešte viac ho to rozčúlilo. „Ako potom mohla urobiť niečo také?!“

„Nezlosti sa,“ uškrnula sa Yvainne a ťahala ho preč od synovho lôžka. „A nekrič tak, lebo ho zobudíš!“ karhala ho. „Zrejme si sama celkom neuvedomila, čo mu tým mohla spôsobiť. A teraz prosím ťa, choď za Doradom, lebo je už pár hodín len s krstnou mamou. Ja za vami prídem o chvíľu.“

Severus si vzdychol a prikývol. Len čo jej na pery vtisol vrúcny, hoc krátky bozk, odišiel za svojím najmladším synom a Cassiou, aby ju odbremenil od povinností navyše a aby dohliadol a uložil spať svojho syna. Len čo Yvainne znova skontrolovala Wulfricka a uistila sa, že bude v poriadku a spí, pobrala sa preč aj ona.

Pred polnocou sa dvere na ošetrovni otvorili a dnu vstúpila štíhla postava. Zreničky mala vo svetle prútika rozšírené od strachu a pery sa jej chveli. Zastala pri posteli a zahľadela sa na čiernovlasého chlapca, ktorý tam ležal a zdalo sa jej, že pokojne spal. Na čele sa mu perlili drobné kropaje potu a ona neváhala. Natiahla k nemu ruku a starostlivo mu ich jemne zotrela. Vyčarovala si stoličku a sadla si k jeho posteli, chytiac ho za ruku. Bol to príjemný pocit. Len tak ho držať. Eliza si vzdychla. Celú tú scénu videla na vlastné oči a veľmi sa zľakla. Myslela si, že Wulfrick umiera. Až potom jej došlo, čo mal znamenať ten Tiffanin prípitok na zmierenie. Bola taká egoistická, že ho chcela za každú cenu. Vôbec ju neľutovala, keď si ju profesor Snape dal okamžite zavolať do kabinetu, aby jej udelil náležitý trest. A keď sa potom vrátila neskoro večer do klubovne, oči mala červené od plaču a opuchnuté, Eliza si myslela, že ľutuje skôr seba ako to, čo vykonala.

„Tvoja mama povedala, že ráno budeš v poriadku,“ šepla tíško, skoro nečujne. Veď spal, nemohol ju počuť. „Veľmi som sa zľakla. Bála som sa, že ... och, prečo to nemôžem vysloviť? Veď aj tak ma nemôžeš počuť.“ Tak rada by povedala konečne aspoň raz nahlas, čo k nemu cíti a predsa jej v tom niečo bránilo. „Budem musieť ísť. Je neskoro a zajtra máme písomku z Dejín mágie. Dobrú noc, Wulfrick,“ zaželala mu a ešte chvíľu sa naňho len tak dívala. Natiahla k nemu ruku a pohladila ho po líci. Potom odčarovala stoličku a tak ticho ako prišla, aj odišla. Netušila však, že Wulfrick počul každé jej slovo. Keď odchádzala, pootvoril oči a cez úzku štrbinku pozoroval ako odchádza. Prv ako znova upadol do hlbokého spánku, napadlo ho, čo mu to nemohla povedať. Ale teraz nad tým nechcel premýšľať. Chcel iba spať.

Neville nasledujúce dni skleníky starostlivo kontroloval a zamykal. Dokonca zatváral aj vetracie šachty na noc. Už si nebol istý ničím. Keď sa chvíľu nič nedialo, upustil od nápadu ísť v noci striehnuť na toho násilníka. Lenže v štvrtok v noci sa všetko zopakovalo. Sklo na dverách skleníka bolo rozbité a chýbali ďalšie rastliny. Sklo opravil pomocou jednoduchého kúzla a znova všetko poupratoval. A potom sa rozhodol ísť strážiť. Zobral si všetko, čo mohol potrebovať do batoha a ten zmenšil kúzlom a strčil si ho do vrecka na bunde. Po večierke sa vykradol zo školy a vybral sa k skleníkom.

„Alohomora,“ zašepkal a otvoril si sklené dvere vedúce do skleníka pre vyučovanie tretiakov. Zavrel ich za sebou a znova kúzlom zamkol. S rozsvieteným prútikom sa najprv prešiel po skleníku a skontroloval, či je všetko v poriadku a na svojom mieste. Keď tak urobil, zložil sa do kúta miestnosti a vybral si z vrecka batôžtek. Namieril naň prútikom a šepol: „Reducio.“ Jeho batoh sa vrátil do svojej pôvodnej veľkosti ako aj všetky veci v ňom. Na zem si však vyčaroval samovyhrievaciu deku, aby mu nebolo chladno a ešte jednu na prikrytie. Z batoha si vybral svoju starú knihu Príšer a pri slabom svetle prútika ju pohladil po chrbte. Kniha spokojne zamrnčala a otvorila sa na strane, kde prestal čítať. Asi po hodine ju znova zaklapol a zaistil proti otvoreniu, aby nevyvádzala a vytiahol si z batoha jablko. Potom zhasol svoj prútik a čakal, jediac zelené jablko, či sa niečo stane, alebo nie.

Keď naposledy kontroloval čas na hodine, bolo pol jedenástej. Bol tu iba hodinu a pol a už sa mu zatvárali viečka, keď zrazu niečo začul. Dvere ticho šťukli a pomaly sa otvárali. Niekto vošiel dnu a znova za sebou zavrel a zamkol. Neville videl v tme akúsi postavu, ktorá sa blížila priamo k nemu.

„Profesor Longbottom?“ ozvalo sa odo dverí a vzápätí ho oslepilo svetlo z cudzieho prútika.

„Čo do kotla ...!“ zahundral a aj on rozsvietil svoj prútik. „Slečna Snapová! Čo tu pre Merlina robíte?!“

„Videla som vás sem ísť. Spomínal ste, že chcete ísť strážiť a nemohla som odolať. Som strašne zvedavá, čo alebo kto to robí. A okrem toho, naozaj vám chcem pomôcť,“ hovorila a sklonila svoj prútik, aby mu ním nesvietila do očí.

„Keby váš otec vedel, že ste tu, zabil by ma. Mali by ste radšej ísť. Kým na to niekto nepríde,“ povedal a ona mohla znova uvidieť jeho autoritatívnu stránku, ktorá sa prejavovala len na hodinách Herbológie a len veľmi zriedka i mimo nich.

„Nikto na to nepríde, verte mi,“ žobronila.

„Nie! Je to neprípustné! Vráťte sa. Nemali ste sem vôbec chodiť!“ hneval sa. Vôbec nebrala do úvahy svoju bezpečnosť. Čo ak by sa jej bolo niečo stalo už cestou z hradu sem? Nechcel si to ani len predstaviť. „Alebo vás radšej odprevadím,“ navrhol a chytil ju za plece, no ona sa mu vytrhla.

„Nie!“ zvolala rozhodne. „Nejdem nikam! Ostanem tu s vami, či chcete, alebo nie!“

„Slečna Snapová! Čo si to ...“ nedokončil. V jej pohľade videl také odhodlanie, akého bol kedysi sám schopný. No teraz bolo preč.

„Prosím, profesor, ani nebudete vedieť, že som tu,“ nástojila a on vedel, že ju odtiaľ nedostane po dobrom, či po zlom.

„Tak dobre. Ale skoro ráno sa vrátite späť do hradu a nikomu nepoviete, že ste tu vôbec bola, jasné?“ ozval sa prísne, ale po jeho hneve nebolo už ani stopy.

„Jasnačka,“ hlesla, a len čo sa posunul, sadla si k nemu a aj ona sa prikryla dekou. Prv než zhasol svetlo, všimla si tú čudesnú knihu. „A toto je čo?“ opýtala sa a ukázala na ňu prstom.

„To je Príšerná kniha Príšer,“ prezradil jej. „Je nebezpečná. V treťom ročníku sme ju dostali medzi povinnú literatúru od Hagrida. Len sa nám zabudol zmieniť, ako ju bez problémov otvoriť. Keď som to spravil prvý krát, skoro mi odhryzla prsty,“ uškrnul sa a ona sa zachichotala.

„To skutočne?“ ozvala sa neveriaco. „A ako ju treba otvoriť?“

„Je to neuveriteľné, ale stačí ju len pohladkať,“ šepol. Keď konečne zhasol svetlo, obaja na chvíľu stíchli.

„Čo si myslíte, že je za tým?“ opýtala sa a pevnejšie zovrela v ruke svoj jaseňový prútik.

„Naozaj neviem. To ma trápi najviac. Neviem o ničom a nikom, kto by ubližoval Mandragorám, alebo ich nebodaj pojedal. Lebo podľa mňa práve o to ide. Niekto sa nimi kŕmi.“

„To je naozaj zvláštne,“ šepla a oprela sa o stenu za sebou. „Viete, že včera bol okolo mesiaca v splne kruh?“

„Nie. Nevšimol som si. Vari to niečo znamená? O Astronómiu som sa nikdy veľmi nezaujímal,“ priznal sa a mykol plecami.

„Znamená,“ odvetila nevzrušene. „Je to predzvesť nebezpečenstva.“

„To vôbec neznie dobre,“ povedal a zahniezdil sa.

„Nemusíte sa báť. Som tu s vami,“ povedala a keby tu bol aspoň kúsok svetla, bol by videl, že sa usmieva.

„Ja sa nebojím,“ oponoval jej statočne. „Len vravím, že to neznie dobre.“

„Nehnevajte sa, nemyslela som to zle,“ ospravedlnila sa a on niečo zahundral. Potom už boli ticho a striehli na každý aj ten najnezvyčajnejší zvuk.

Ráno prebudili Nevilla prvé slnečné lúče, ktoré ho pošteklili na tvári. Trochu sa pohol a otvoril oči. Keď si rozpamätal, kde je a prečo, uvedomil si aj skutočnosť, že sa k nemu túli v spánku jeho študentka a on ju objíma okolo pliec. Hlavou sa opierala o jeho plece, ľavú ruku mala prehodenú cez jeho hrudník, na ktorom spočívala jej dlaň. Zrazu si uvedomil ako rýchlo mu bije srdce. Časť tváre jej zahaľovala hustá záplava ebenovo čiernych vlasov. Spala opretá oňho v sediacej polohe, tak ako on. Ústa mala pootvorené a jej dych ho šteklil na krku. Neville sa zachvel a znervóznel. Keby ich bol takto niekto prichytil, vyhodili by ho zo školy bez mihnutia oka. Natiahol k jej tvári ruku a pohladil ju po líci, osloviac ju.

„Slečna Snapová, vstávajte,“ ozval sa šeptom. „Už je najvyšší čas. Ariana, no tak, preberte sa,“ opakoval, kým konečne neotvorila oči. Keď zdvihla hlavu z jeho pleca a stiahla ruku z jeho hrude, len si lenivo zívla a natiahla sa, obzerajúc sa zvedavo okolo seba.

„Nič sa nestalo,“ povedala napokon, keď zhodnotila celú situáciu.

„Nie, nič. Boli sme tu celkom zbytočne,“ zašomral a aj on si zvedavo obzeral neporušený skleník. Zlostilo ho však, ako mohol zaspať. Keby sa bolo niečo stalo, možno by o tom ani nebol vedel a mohlo sa im niečo stať.

„Tak dobre, ja pôjdem. Škoda, myslela som si, že toho zločinca prichytíme,“ odvetila sklamane a naprávala si pokrčený habit. „Možno nabudúce,“ hlesla a odchádzala. Keď za ňou zakričal, že žiadne nabudúce pre ňu už nebude, len sa usmiala a odkráčala preč.

Keď sa Ariana vracala do klubovne, prvé čo zazrela bola Eliza ležiaca na chodbe v žalároch. Nad ňou sa skláňala Tiffany a štuchala do nej rukou, kľačiac vedľa nej. Jej vyľakaný výraz v tvári si všimla až potom.

„Tiffany, čo si jej spravila?“ ozvala sa Ariana zlostne a podišla k nim bližšie, pripravená s prútikom v ruke.

„Ja ... ja... ja neviem, čo sa stalo,“ koktala nesúvisle. „Našla som ju tu ležať,“ odvetila plačlivo. „Vyzerá akoby skamenela.“

Ariana sa zamračila a sklonila sa vedľa nej. Skúšala jej nahmatať pulz, no len čo to spravila, ustrašene stiahla ruku.

„Čo si jej spravila?!“ skríkla na ňu a vôbec si nevšímala svojich spolužiakov, ktorí sa začali rojiť cez vstupné dvere z vchodu do ich fakulty. „Tiffany! Toto už nie sú žarty!“ zvolala nahnevane. „Povedz mi, čo si jej spravila!“

Tiffany teraz už naozaj plakala. Z očí sa jej kotúľali krokodílie slzy a celé telo sa jej otriasalo vzlykmi. „Nič! Prisahám, že nič!“ kričala.

Ariana sa vzápätí otočila a vrazila do Muriel. „Bola som po tvoju mamu. Už ide,“ povedala jej a Ariana len prikývla.

„Pozor, uhnite! Rozíďte sa! Vráťte sa späť do klubovne!“ prikazovala im Yvainne a snažila sa prejsť cez dav študentov. V pätách jej bol Severus a s ním i Minerva, Cassia a Hannah. Len čo študenti zočili Severusa, snažili sa všetci vytratiť. Školník Donkey a jeho pes Drvič, ktorý tam zlostne štekal spôsobovali viac chaosu ako tí študenti a Severus mu venoval zlostný pohľad. Pes sa razom stiahol.

„Slečna Twisterová a Snapová tu ostanú!“ zvolal Severus a díval sa na nehybné telo dievčaťa i na svoju manželku.

„Čo jej je Yvainne?“ spytovala sa riaditeľka, ale len preto, aby sa uistila. „Nie je mŕtva, však?“

Yvainne vrhla pohľad na Severusa a potom na Minervu. „Nie, ale skamenela.“

„Ale to nie je možné,“ šepla Minerva mysliac na to isté, čo aj oni. Záhada Tajomnej komnaty bola dávno vyriešená, tak čo sa mohlo stať?!

„Zdá sa, že je,“ hlesol Severus. Zatiaľ čo Yvainne vyčarovala nosidlá a odniesla dievča do ošetrovne, on s Cassiou a riaditeľkou zavolali dievčatá do riaditeľne.

 

9. kapitola

Porada

Obrázok Minerva sa náhlila chodbou vedúcou k svojej kancelárii. Nasledovalo ju pár ďalších ľudí. Dvaja prísne sa tváriaci profesori a dve študentky. Jedna vystrašená a zmätená, druhá smutná a znepokojená. Riaditeľkin zástupca i profesorka Obrany proti čiernej mágii kráčali vedno za dievčatami.

„Lietajúci drak,“ riekla pevným hlasom riaditeľka a obluda spred vchodu do jej kancelárie uskočila nabok. Keď vošli dnu, šepot medzi portrétmi stíchol. Riaditeľka si sadla za svoj stôl a pokynula dievčatám, aby sa usadili, keď im vyčarovala stoličky. Oprela sa v kresle a zamyslene si spojila končeky prstov oboch rúk, opierajúc sa lakťami o svoj pracovný stôl, zatiaľ čo Severusov zrak zablúdil k prázdnemu Dumbledorovmu portrétu a Cassia si zastala pri okne.

„Kto mi povie, čo sa stalo?“ opýtala sa prísne a zazrela na nich spoza rámu svojich okuliarov v tenkom čiernom kostenom ráme.

Ariana vzhliadla k otcovi a hodila očkom po Tiffany, ktorá stále vzlykala. „Viem len toľko, že keď som sa ocitla na chodbe, Elizabeth ležala na zemi a Tiffany sa nad ňou skláňala,“ odvetila, pustiac sa prvá do vysvetľovania.

„Tiffany? Čo mi k tomu môžeš povedať ty?“ Minerva uprela zrak na uplakané dievča a podajúc jej čistú vreckovku čakala, kým si utrie nos a odpovie jej.

„Nie veľa, pani riaditeľka,“ šepla, snažiac sa potlačiť ďalší vzlyk. „Prišla som tam len chvíľku pred Arianou. A ona tam ležala. Bola ... vyzerala ako ... ako mŕtva,“ jachtala. „Kľakla som si k nej, lebo som chcela zistiť, čo sa jej stalo. Bola studená. A ako z kameňa,“ riekla a znova sa jej oči zaliali prúdom sĺz.

„Nič ste nám nezamlčali?“ Minerva si zložila ruky na operadlá kresla a prstami po nich nervózne bubnovala. Bolo však na nej vidno, že im verí. Len čo pokrútili hlavami, požiadala Arianu, aby ju odviedla k matke na ošetrovňu, lebo Tiffany to očividne vzalo a dúfala, že jej Upokojujúci elixír a trocha spánku pomôžu. Len čo dievčatá opustili kanceláriu, obrátila sa na svojich kolegov, ktorý len mlčky počúvali. „Čo si o tom myslíte vy dvaja?“

„Ja obom verím,“ povedal Severus neochvejne.

 Cassia sa k nemu pridala. „Aj ja. Faktom však ostáva, že to nič nerieši.“

„Presne tak,“ uznala Minerva, šúchajúc si rukou spánky, akoby tak chcela zmierniť bolesti hlavy. „Myslela som si Severus,“ šepla nesústredene, „že po vašom návrate a svadbe ma už nemôže nič prekvapiť. A! Prekvapivo som sa mýlila,“ zašomrala sarkasticky.

Severus s Cassiou si vymenili pobavené pohľady, no znova sa zamračili, len čo sa vrátila k načatej chúlostivej téme.

„Čo sa mohlo tomu dievčaťu stať? Veď záhada Tajomnej komnaty bola vyriešená pred mnohými rokmi a tá beštia bola zabitá!“

„Veru, ani ja si to neviem vysvetliť,“ Severus podišiel k stoličke, na ktorej predtým sedela jeho dcéra a usadil sa. „Dievča skamenelo. Ale celá vec okolo toho je zvláštna. Mali sme tu doteraz dva takéto prípady. Prvým bolo muklovské dievča, ktoré to neprežilo, keď bola komnata otvorená prvý raz. Umrnčaná Myrta. A potom druhý raz, keď Slizolinov dedič znova otvoril komnatu v čase, keď bol Harry druhákom.“

„Jasné. Aj vtedy išlo našťastie iba o skamenenia a nie úmrtia,“ doplnila ho Cassia a žuchla sa na druhú prázdnu stoličku vedľa neho.

„Nevšimli ste si na tomto prípade nič zvláštne?“ opýtal sa zamyslene Severus, trpezlivo čakajúci za ich odpoveďou.

„Čo tým myslíš?“ ozvala sa netrpezlivo Minerva.

„To dievča nielen, že bola čistokrvná čarodejnica, ale nemala pri sebe ani zrkadlo, nebola tam žiadna mláka vody, v ktorej mohla uzrieť toho tvora, alebo čo to je, ani nič podobné, tak ako to bolo naposledy. Proste len skamenela,“ vysvetlil.

„To je síce pravda, ale my nevieme, či ide naozaj o Baziliska,“ hútala Cassia, no Severus sa zamračil.

„A o čo iné by podľa teba šlo?“ ozval sa spupne. „To dievča skamenelo. A jediný tvor, ktorý to dokáže spôsobiť je predsa Bazilisk,“ trval na svojom Severus neoblomne.

„Možno, ale čo ak ...“ chcela namietať, no Minerva ich svojim zdvorilým odkašľaním si upozornila na svoju prítomnosť.

„Nehádajte sa, prosím vás. Teraz urobíte len jedno. Pôjdete na raňajky a vrátite sa spolu s ostatnými na krátku poradu. Ja zavolám z ministerstva toho najpovolanejšieho. Len on nám môže pomôcť dostať sa do Tajomnej komnaty.“

„To myslíte vážne?“ spýtal sa prekvapene Severus. „Chcete ...“

„Presne to chcem. Treba to tam preskúmať. A vy dvaja tam pôjdete spolu so mnou a pánom Potterom. Teraz choďte. Ja sa musím pozhovárať s Yvainne a s Nevillom. Musím sa informovať ako sme na tom s Mandragorami.“

Ariana viedla Tiffany k matke na ošetrovňu. Naozaj na tom nebola dobre. Celá sa triasla.

„Tiffany, upokoj sa,“ povedala mierne a chytila ju za lakeť, aby sa jej nezosypala na chodbe. „Nič sa predsa také hrozné nestalo. Elizabeth bude v poriadku, len čo jej pripravia odvar.“

„Naozaj som sa zľakla. Vyzerala ... ako ... ako mŕtva,“ šepla, utierajúc si uslzené oči.

„Viem a prepáč, že som na teba kričala. Aj ja som sa vyľakala. Vieš, Eliza je moja priateľka,“ ospravedlňovala sa, hoci nevedela, prečo to robí, keď Tiffany neznášala. Keby sa správala normálne a nie tak povýšenecky a pokrytecky, bolo by z nej celkom normálne dievča. A možno aj milé.

„To ... ne - nevadí,“ koktala a dych sa jej upokojoval. Keď vošli na ošetrovňu, mama sa skláňala nad Elizou. Zrazu vystrela chrbát a neveriaco pokrútila hlavou.

„Mami?“ zavolala na ňu Ariana a usadila Tiffany na najbližšiu stoličku. „Tiffany potrebuje Upokojujúci elixír.“ Len čo jej to oznámila, podišla ku kamarátkinej posteli a zovrela jej studenú, stuhnutá ruku do svojej teplej dlane. Veľmi dobre si uvedomovala, že tu viacero vecí nesedí. A navyše, Mandragory, z ktorých sa pripravoval elixír proti skameneniu boli v ohrození. Ak rýchlo na niečo neprídu a nedaj Merlin sa takýchto prípadov vyskytne viac, a keď aj Mandragory budú aj naďalej miznúť, neskončí sa to dobre. Nevedela, či o tom profesor Longbottom vie, ale ak nie, nepochybovala, že ich všetkých riaditeľka zvolá na poradu. A on bude musieť s farbou von. Ariana si odkryla ľavé zápästie ruky. Znamenie, ktoré sa jej tam objavilo len pred pár rokmi zosilnelo. Najprv sa zľakla, ale potom všetko pochopila. Nastal čas, keď bude musieť dokázať, že je pravou dcérou svojej matky a zvládne každú úlohu, pred ktorú bude postavená.

„Ariana, poď,“ zavolala na ňu Yvainne. „Necháme ich oddýchnuť si a ja musím na poradu. Raňajkovala si?“ spytovala sa jej a nevšimla si, že si rýchlo schovala zápästie.

„Ešte nie. Ale nechce sa mi do Veľkej siene. Pôjdem za Doradom. Aj tak naňho bude treba dohliadnuť, keď obaja pôjdete do riaditeľne,“ navrhla.

„No, je tam už Efrain, ale predsa budem pokojnejšia, keď na nich dohliadneš. Aspoň nevyvedú žiadnu hlúposť,“ usmiala sa a objala vďačne svoju dcéru.

Len čo mama a sestra opustili ošetrovňu, prešmykol sa dnu Wulfrick. Tiffany, ktorá spala na posteli najbližšie k dverám si skoro ani nevšimol. Venoval jej len letmý pohľad. Zastavil sa až pri posteli, kde bola Eliza. Stále nemohol uveriť tomu, čo sa stalo. Elizabeth Moonová však ležala na posteli bez jediného pohybu ako socha vytesaná z kameňa. Bolo to len včera, čo ho bola pozrieť a teraz tu ležala v oveľa horšom stave. Jej črty tváre však nevyzerali vystrašene. Ak niečo naozaj videla, nezľakla sa toho. Wulfrick si vzdychol.

„Koľká irónia. Skamenie pri čítaní knihy o Tajomnej komnate,“ šepkal. „Ale aj tak tomu nerozumiem. Veď je predsa z čistej krvi.“

Keď sa neskôr vrátil späť do klubovne, Corin a John sa zhovárali o raňajšej udalosti. Oni ju nevideli, iba počuli, čo sa stalo.

„Tak čo?“ štuchol doňho Corin, keď sa unavene zvalil vedľa neho na sedačku. „Videl si ju?“

„Hej, videl. Je to pravda,“ prisvedčil a zahľadel sa do prázdna.

„No a?“ pridal sa k vypočúvaniu aj John a namieril naňho svetlo zo zažatej lampy.

„Aké no a? A čo ti šibe? Vypni to svetlo!“ Wulfrick a načiahol sa za Denným prorokom, aby si ho prelistoval, ale neprestal zazerať na Johna, kým nevypol stolnú lampu.

„No, chcem len vedieť, čo si o tom myslíš Wulf. Čo ak ju má na svedomí Tiffany?“

„Prečo by to robila?“ opýtal sa zvedavo Corin, ktorý sa pohrával s ohnivou strelou. Vyhadzoval ju do vzduchu a znova chytal raz jednou a raz druhou rukou.

„Neviem. Proste jej šiblo,“ mykol plecami John, ale vzápätí stíchol, lebo do klubovne vošla cez dvere práve Tiffany. No nikoho si nevšímala a zamierila priamo k dievčenským spálňam.

„Nezdá sa ti, že preháňaš?“ prehovoril Wulfrick a poklopkal si po čele, snažiac sa mu tým naznačiť, že mu určite preskočilo.

Neville sedel v riaditeľni pri dlhom pracovnom stole a nervózne sa pohrával s končekom svojej kravaty. Boli tu všetci profesori vrátane riaditeľky a jej zástupcu. Dokonca aj Yvainne tu bola. Všetci čakali čo sa stane. Neville si myslel, že nejako zistili, čo sa deje s jeho Mandragorami, kým im riaditeľka nepovedala, čo sa skutočne stalo. Zdalo sa, že bol jediný, ktorý o tom nevedel.

„Ako vždy sa dozvedám všetko medzi poslednými!“ zlostil sa a zvraštil tmavé obočie. Najradšej by sa tu nevidel. Dlane sa mu potili a bol príliš nervózny. Príliš. Keď Minerva prehovorila, ani nedvihol hlavu, len sústredene počúval a cítil ako ho oblieva vlastný pot. Nemohol uveriť tomu, čo im tu rozprávala.

„Takže ako som povedala. Tieto situácie sme tu mali počas celej histórie školy dva razy. Len v jednom prípade zomrelo muklovské dievča. Ale zato sme zaznamenali viacero prípadov skamenenia, presne ako dnes. Otázkou ostáva čo a kto to spôsobuje?“

„Ale ako si môžeme byť teraz istý? Pokiaľ vieme, toto všetko dokáže spôsobiť len jediný tvor, Bazilisk a ten je dávno mŕtvy. Tak čo potom? Ako máme vedieť, že sme v bezpečí?“ spýtala sa Hannah Abottová a ostatní súhlasne mrmlali.

„To nemôžeme nijako vedieť,“ odvetila Minerva. „Treba byť prosto zatiaľ opatrný. Poprosila som pána Pottera, aby sa hneď ako to bude možné dostavil na Rokfort, bohužiaľ je momentálne služobne mimo Anglicka, no mal by sa vrátiť vo večerných hodinách. Celú situáciu preberáme teda do rúk zatiaľ my s profesorkou Cassiou Weasleyovou a mojím zástupcom Severusom Snapom. Od vás žiadam, aby ste sa snažili zachovať pokoj a varovali študentov. Nechcem však žiadne zastrašovanie, ktoré by prerástlo do chaosu. Zatiaľ sa nič hrozné nestalo a dúfam, že sa ani nestane. To je všetko. Môžete sa rozísť,“ riekla a znovu si sadla. Potom ju však niečo napadlo a odkašľala si.

„Pán Longbottom, vy tu prosím ostaňte. Aj madam Snapová,“ vyzvala ich a oni si znovu sadli na svoje miesta.

Keď Luna odchádzala z riaditeľne, vrhla naňho ten svoj azúrový pohľad a nevinný úsmev, ktorý hovoril za všetko. „Ty môžeš za to nešťastie. Nad tebou visí znamenie zla a bude sa rozsievať po celej škole.“ Neville naprázdno prehltol. Mal pocit, že má v ústach vyprahnutú púšť.

„Ako iste viete, pán Longbottom, proti skameneniu existuje jediná pomoc a tou je odvar z Mandragor. Ako sme teda na tom? Máme nejaké priesady dozreté?“ spýtala sa jastriac po ňom svojím prísnym pohľadom.

„No, viete ... nie tak celkom. Prvé dozreté priesady budú až koncom budúceho týždňa,“ odvetil a povolil si kravatu, ktorá ho zrazu akosi priveľmi škrtila. Bezmocne pozrel na Yvainne, ktorá nebadane kývla hlavou. Musel s farbou von. „Je tu však niečo, o čom by ste mali vedieť, pani riaditeľka.“

„Počúvam,“ Minerva z neho nespúšťala oči. Videla, že nie je vo svojej koži a predpokladala, že sa niečo deje. Tušila, že to niečo sa jej veru páčiť nebude.

„Ide o Mandragory. Pred časom ...“ Neville si útrpne vzdychol a pokračoval, dodávajúc si v duchu odvahy. „Pred časom začali zo skleníka miznúť.“

„Prosím?“ Mala dojem, že mu nerozumela. „Hovoríte, že začali miznúť? Čo máte na mysli?!“

„Začalo to len pár dní od začiatku školského roka. Keď som ráno kontroloval všetky skleníky, našiel som len črepy, hlinu na zemi a krvavé škvrny so zvyškami rastlín. Toto sa zopakovalo odvtedy len trikrát. Zakaždým som sa večer ubezpečil, či sú skleníky zavreté, ale nepomohlo to, pretože tento štvrtok som našiel rozbité sklo na dverách. Niečo ich očividne požiera a ja tomu neviem zabrániť.“

„Robíte si mňa žarty, profesor?!“ zlostila sa riaditeľka, ale zbledla, keď nič nevravel. „To my chcete tvrdiť, že niečo požiera naše Mandragory?“

„Je mi to ľúto, ale je to tak. Túto noc som ostal v skleníku, len aby som toho tvora, či človeka dolapil, no nič sa nestalo. Bol celú noc pokoj a ráno bolo všetko v poriadku. Nechýbala ani jedna rastlina.“

„Ale to je neslýchané! Koľko Mandragor nám ešte ostalo?“ opýtala sa bledá v tvári pri pomyslení, aká vážna môže byť celá tá situácia.

„Dosť. Zatiaľ ich zmizlo len deväť,“ odvetil. „Asi som vás mal informovať skôr, ale chcel som to vypátrať sám.“

„To ste teda mali. Už nemienim ďalej riskovať. Ešte dnes premiestnime všetky Mandragory.“

„Ale kde?“ hlesla Yvainne, ktorá bola doteraz ticho.

„No, urobíme im miesto vo Veľkej sieni. Je tam dostatok miesta, aj svetla. Bude sa im tam dariť.“

„Ako si želáte,“ pritakal Neville, spokojný s jej rozhodnutím. Škrelo ho, že ak by sa jej bol priznal skôr, možno by ušetril pár mladých priesad.

„Je ešte niečo, čo ste mi zamlčali?“ opýtala sa ho so svojou vážnou tvárou, ale on pokrútil hlavou. „Tak môžete ísť pripraviť miesto vo Veľkej sieni. Zoberte si na pomoc pár študentov.“

„V poriadku. Pustím sa hneď do toho,“ riekol a odišiel.

Yvainne pozrela na riaditeľku s výčitkami svedomia, len o niečo menšími ako boli Nevillove. „Vedela som o tom.“

„Yvainne!“ zhíkla Minerva.

„Prepáč, ale nechcela som ti nič vravieť. Sľúbila som, že mu dám čas, aby sa ti priznal sám. Myslel to dobre. Naozaj urobil všetko preto, aby tie rastliny ochránil.“

„Veď ja viem,“ vzdychla si Minerva. „Ten chlapec má proste smolu. Ale toto čo sa stalo dnes je oveľa vážnejšie a to, že nám o mandragorách nepovedal hneď všetko len komplikuje. Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme nemali rastliny na prípravu odvaru? Vznikla by katastrofálna situácia.“

„Iste. Prepáč. Nabudúce sa to nestane.“

„To dúfam,“ hlesla miernejšie.

Keď Minerva znova osamela, prešla k svojmu pracovnému stolu. Albus tam znova nebol a portréty si medzi sebou šuškali a dohadovali sa. Hľadela na prázdny rám a priala si, aby sa konečne objavil. Potrebovala jeho radu a on sa zatiaľ kdesi zabával. Nakoniec, aby prišla na iné myšlienky, vzala si z police starú knihu patriacu ešte Albusovi o čarovných tvoroch z celého sveta a pustila sa študovať ju, nádejajúc sa, že možno na niečo príde.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:o))))

(sevy, 1. 8. 2008 11:24)

včera jsem projevila veliké sebeovládaní, když jsem to tu večer nešla zkouknout, abych si to nechala na dnešní narozky... a je to skvělé, chudák Nevill... já si říkala o tom Baziliškovi, že by byl na tvůj styl příliš prozíravý... no nic, máš skvělé nápady, tempo a vůbec jsi super ;o))

nooo

(Baja, 1. 8. 2008 11:22)

sak to uz snad tusime vsetci

aj ja

(Sayuri, 31. 7. 2008 23:38)

tuším, čo je to za tvora...:)

Gweni,

(Tessa, 31. 7. 2008 21:32)

a prečo by som mala mať tajný?

Tessa

(GwenLoguir, 31. 7. 2008 20:19)

Inak, chcem sa to spýtať už dlhšie... prečo máš vlastne dva blogy, keď na oba uverejňuješ poviedky a ani jeden nie je tajný?

Je ešte niečo, čo ste mi zamlčali?“

(GwenLoguir, 31. 7. 2008 20:17)

Ak neberiem do úvahy, že tú noc som tam strávil so slečnou, Snapevou, nie...
:D
Skvelo!!!

a...,

(Baja, 31. 7. 2008 20:16)

myslim ze jeho meno sa zacina na B...??

hmmm

(Baja, 31. 7. 2008 10:54)

nvm jak to vypada ale zije to myslim v mociaroch... ano, ci nie???

Sevy, Baja,

(Tessa, 30. 7. 2008 23:21)

neprezradím vám čo to je, ale je to zviera ... a mám ho dokonca aj nakreslené - vlastnoručne, takže ho potom aj budete môcť vidieť ... myslím, že vám týmto došlo že to nebude ten Bazilisk :D

Baja

(sevy, 30. 7. 2008 21:34)

a tebe napadá i jiná potvora než ta co byla, v tejemné komnatě??

jeeee

(Baja, 30. 7. 2008 21:15)

ja asi viem co je to za tvora....mozem prezradit???

pekne

(Baja, 30. 7. 2008 21:12)

zase skvela praca tess, ten tvor co to poziera je teda zahada.

to mělo být

(sevy, 30. 7. 2008 16:11)

,,je to asi praštěné,,

bezva!

(sevy, 30. 7. 2008 16:11)

ráda chodím tady na ty stránky... máš je strašně příjemně udělané, je asi praštěné... potter.sk taky miluju a je to tam vše pohromadě, ale tak nějak si tuto povídku vychutnávám víc tady a obrázky jsou vždy super ;o)...

Sevy,

(Tessa, 30. 7. 2008 16:03)

dik za pripomienku, celkom som na to zabudla ... tu to teda je ...
Mimochodom, to dievča je Eliza :)