Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LKT a Krik Mandragory - 4. až 6. kapitola

24. 7. 2008

4. kapitola

Tiffany

 

 

Obrázok Ariana sedela na svojej metle a kŕčovito zvierala jej rúčku skrehnutými prstami. Dážď ju šľahal do tváre, zmáčal jej vlasy i odev do poslednej nitky za pár sekúnd. Presne tak ako aj jej šiestich spoluhráčov. Mali ďalší tréning pred sobotňajším zápasom a im ostávali dva dni na to, aby sa zlepšili. Ich kapitán a stíhač Corin Zabini po nich vykrikoval a snažil sa ich povzbudiť, no svojim prístupom dosiahol skôr pravý opak. Bol do nastávajúceho zápasu celý žeravý, pretože hrali proti Bifľomoru a jeho dosť dlho provokovala ich kapitánka Jocelyn Halliwelová a rovnako mal na pamäti to, že v poslednom zápase, v ktorom sa proti sebe ocitli, on a jeho tím boli tými, ktorý prehrali.

„Pine! Do šľaka! Pozeraj sa kam mieriš tou odrážačkou!“ kričal na svojho spoluhráča, len čo sa uhol letiacej lopte.

„Prepáč, že nič nevidím, lebo mám oči plné dažďovej vody!“ zareval mu zúrivo John naspäť a odpálil loptu k Paulovi Smallwaterovi, ktorý ju unavene zachytil a pevne zovrel pod ramenom. Mal čo robiť, aby sa s mykajúcou loptou udržal na klzkej rúčke svojej metly.

„Povedz mu niečo,“ naliehala Ariana na brata, ktorý mal od zimy také modré pery ako ona. „Teba poslúchne,“ prosila ho.

„Skúsim to,“ privolil a odletel k ich kapitánovi a stíhačovi v jednej osobe. Chvíľu sa s ním dohadoval, ale na všeobecnú radosť nakoniec Corin privolil. Usúdil, že tri hodiny tréningu im na dnes celkom postačujú.

„Potrebujem teplú sprchu a horúci kamilkový čaj. A budem dúfať, že nikto z nás nedostane zápal pľúc,“ hundrala Muriel, keď zosadla zo svojej metly na ihrisku vedľa Ariany. Tak ako aj ostatní členovia družstva sa triasli od zimy až im drkotali zuby.

„Vďaka Wulf,“ zašepkala vďačne, keď okolo nej prechádzal jej brat.

„Nie je za čo. Aj tak som nad tým už uvažoval,“ odvetil a mávol rukou. „Aj vám sa zdá, že to ten Corin nemá v hlave v poriadku?“ opýtal sa, ale nepočkal na odpoveď. Šomrúc si popod nos zo seba zvliekal chrániče i mokrý dres a už si nikoho nevšímal.

Len čo zišli dole do žalárov, kde mali svoju klubovňu, zastali na chodbe pred holou, zvlhnutou stenou a Muriel vyslovila heslo. V stene sa objavili ukryté dvere, ktoré sa vzápätí samé otvorili. Ich klubovňa bola dlhá a nízka podzemná miestnosť s nevľúdnymi kamennými stenami a stropom. V tejto miestnosti bol veľký kozub. Bol tu tmavý nábytok, ktorý ladil s tmavozeleným kobercom a s poťahmi na gauči i kreslách rovnakej farby. Dokonca tu mali aj svoje gobelíny na stenách s logom ich fakulty. Strieborný had na zelenom podklade. Boli tam dvoje dvere. Tie vľavo viedli do dievčenských spální, tie napravo do chlapčenských. Vedúcim Slizolinskej fakulty bol stále profesor Snape, ale len preto, lebo Malcolm Baddock, profesor Numerológie sa toho dobrovoľne vzdal.

Obe dievčatá vybehli do dievčenských spální a prvé, čo urobili bolo, že si dopriali poriadne dlhú teplú sprchu. A len čo sa teplo obliekli, zišli do Veľkej siene na večeru. Ich spolužiačky Amber a Eliza, ktorá bola ešte len šiestačka, im kývli na pozdrav. Delili sa o spoločnú spálňu. Ariana zachytila aj nenávistný pohľad Tiffany Twisterovej. Vôbec nevedela pochopiť, prečo sa to protivné dievča na ňu hnevá a prečo sa stala práve ona terčom jej útokov. Ale dlho sa nad tým nezamýšľala a vypustila to z hlavy.

„Aký bol tréning?“ opýtala sa ich Eliza a zvedavo na ne pozrela. Ariana i Muriel namiesto odpovede kýchli.

„Ani sa nepýtaj,“ šepla Muriel a rukou si podoprela bradu.

„Corin nemusí používať neodpustiteľné kliatby, aby nás nimi týral. Stačí, keď nám dá trojhodinový tréning v takomto strašnom počasí,“ sťažovala sa Muriel, zatiaľ čo si Ariana smrkala nos.

Keď si začali naberať večeru, vošiel do Veľkej siene aj Wulfrick s Johnom. Ariana sledovala ako si Tiffany prehodila svoje dlhé hnedočervené vlasy cez plece a nahodila jeden zo svojich povestných úsmevov.

„Ahoj Wulf, poď,“ oslovila ho sladko, „držím ti miesto.“

Ale jej brat iba pokrútil hlavou. „Prepáč Tiff, sadnem si k sestre,“ odbil ju na Arianino prekvapenie a prisadol si k stolu, vtlačiac sa medzi chichotajúcu sa Amber a červenajúcu sa Elizu. John sa unavene žuchol na lavicu vedľa Muriel a obaja si naložili plné taniere zemiakovej kaše a pečeného kuracieho mäska.

Ariana už mala na jazyku zvedavú otázku a chcela sa opýtať brata čo sa stalo, no radšej si doň zahryzla. Videla, že nemá práve najlepšiu náladu a rozumnejšie bolo nedráždiť ho, pretože sa tváril tak kyslo, že aj to kyslé mlieko by mu mohlo závidieť.

„Už ste videli to nové Hagridovo zviera?“ spýtala sa Eliza, zmeniac tému rozhovoru, len aby prišli všetci na iné myšlienky a napätie, ktoré tam vládlo sa vytratilo, alebo aspoň zmiernilo.

„Myslíš toho Pegasa?“ zvolala nadšene prikyvujúc Amber. „Je to úchvatný tvor. Škoda, že k sebe nechce nikoho pustiť,“ riekla zasnene.

„Okrem Hagrida,“ pridal sa John. „Vraj ho dostal na konci minulého školského roka a skrotil ho len nedávno.“

Wulfrick ako aj Ariana boli myšlienkami niekde úplne inde. Zatiaľ čo on uvažoval nad tým ako dosiahnuť, aby ho tá protivná Tiffany prestala prenasledovať, Ariana rozmýšľala nad tým, čoho sa náhodou stala svedkom v dnešné ráno, keď išla na hodinu Herbológie. Ich profesor práve opravil rozbité črepníky a zametal roztrúsenú hlinu zo zeme. Keď nakukla dnu, ani si ju nevšimol. Na zemi boli škaredé krvavé škvrny a zvyšky Mandragor. Vyzeralo to naozaj hrozne. Skôr ako ju mohol profesor zbadať sa vykradla preč a zamierila do skleníka určeného pre siedmy ročník, kde s ním mali mať o chvíľu hodinu. Keď odchádzala zo Siene, nešla do svojej klubovne, ale zamierila na poschodie do nemocničného krídla, kde mali jej rodičia pridelený byt. Otvorila jej mama.

„Zlatko, čo sa stalo?“ opýtala sa znepokojene, len čo jej dcéra vošla dnu.

„Nič mami, len som vás chcela vidieť,“ odvetila. „Dorado už spí?“

„Áno. Ale kvôli tomu si neprišla,“ povedala. „Natoľko ťa už poznám, aby som to vedela s istotou.“

„Tak dobre. Máš pravdu. Zaujíma ma, či ti Neville, teda ... profesor Longbottom nehovoril o svojich Mandragorách.“

„Nie zlatko. A čo by s nimi malo byť?“ opýtala sa a jej pekné obočie sa skúmavo zamračilo, keď hľadela na svoju zamyslenú dcéru. „Dnes sme sa skoro vôbec nevideli, ak nerátam obed. No bol taký zamyslený, že mi ledva odzdravil,“ odvetila zatváriac sa znepokojene.

„Myslela som, že keď ste priatelia, že sa ti azda zdôverí,“ mykla plecami, akoby o nič dôležité nešlo. „Bola som len zvedavá.“

„Iste, no teraz som už aj ja. Tak, povedz mi o čo ide,“ nabádala ju matka a Ariana jej povedala to málo, čo vedela ona.

„Teraz už chápem tvoju zvedavosť. Je to naozaj čudné. Kto vie, či o tom vie tvoj otec alebo riaditeľka,“ podotkla zamyslene Yvainne a sadla si do kresla.

„To netuším, ale radšej im nič nehovor,“ prosila ju Ariana. „Keby to bolo niečo vážne, profesor by im to oznámil sám, nemyslíš?“

„Asi áno. Tak dobre. Budem mlčať, hoci vieš veľmi dobre ako nerada pred tvojím otcom tajím čokoľvek.“

„Iste, prepáč,“ šepla Ariana a pobozkala matku na líce. „Pôjdem. Dobrú noc, mami.“ Kráčala späť do podzemia, keď na chodbe na prvom poschodí začula akési hlasy. Zastala a načúvala. Veľmi jasne rozoznala hlas profesora Herbológie, ktorý sa rozprával s ich profesorkou Čarovania.

„Ďakujem za pekný večer, Neville,“ riekla a usmiala sa naň.

„Ja som vďačný tebe, Hannah,“ odvetil a naklonil sa k nej, aby ju pobozkal na líce, hoci to spravil trocha neohrabane. Ona odišla a on zmizol za dverami kabinetu.

Ariana si vzdychla. Tajne dúfala, že začuje niečo o Mandragorách, ale nič. Toto vyzeralo skôr na rande ako na riešenie problému s rastlinami. Bola taká nahnevaná a vlastne sama nevedela prečo. Cestou do klubovne uvažovala nad tým, prečo sa Neville stretol s profesorkou.

„Vari sa mu páči? Naozaj mali rande?“ hútala v duchu. „Veď ona sa k nemu vôbec nehodí!“ durdila sa ani nevediac ako dospela k tomuto záveru. Jedno však bolo isté. Vôbec jej nebolo do reči a len čo sa vrátila do klubovne, zaliezla do svojej postele a otvorila si knihu, ktorá ju zaujímala najviac, a ktorú ešte nestihla prečítať.

V piatok po večeri sa Wulfrick vytratil z Veľkej siene celkom nebadane. Musel ujsť pred Tiffany. Schoval sa v knižnici. Predpokladal, že tam by ho určite nehľadala. Každý vedel, že čítanie nie je jeho obľúbenou činnosťou, hoci sa knihám nevyhýbal. Ako tam sedel a premýšľal nad tým, čo ho trápilo, v duchu si nadával do zbabelcov. Ale naozaj nevedel, čo robiť. Potreboval byť chvíľu sám a popremýšľať.

Keď sa otvorili dvere, na chvíľku celý stŕpol. Lenže tá, ktorá vošla, nebola jeho prenasledovateľka. Eliza Moonová zastala v dverách, keď ho zbadala sedieť pri jednom zo stolov. Vôbec si to nevedela ani len predstaviť. Wulfrick Snape a knihy. Nie! To nešlo dohromady. Ale rozhodla sa nevšímať si ho. Požičanú knihu vrátila späť na svoje miesto a vybrala sa nájsť si inú. Spoza police zapratanej množstvom kníh ho nenápadne pozorovala.

Wulfrick Brian Snape bol pekný. Dokonca veľmi pekný. Mal pôsobivé sivé oči, krátke hnedé vlasy, ktoré sa mu na spánkoch jemnučko stáčali do kučier, výrazné lícne kosti, rovný nos, a keď sa usmial, mal v lícach jamky. Bol vysoký a štíhly, no nie tak vychudnuto ako iní chlapci v jeho veku. A veľmi sa jej páčil. Problém bol v tom, že on o jej existencii sotva vedel. Mala dojem, že nepozná ani jej meno.

„Kto vie, prečo sa pred Tiffany skrýva?“ uvažovala berúc si z police knihu, ktorú si chcela prečítať už dávno. Volala sa Dedič a Tajomná komnata. Zaujímala ju hlavne preto, lebo opisovala skutočný príbeh, ktorý sa tu odohral pred vyše dvadsiatimi rokmi. Keď chcela odísť, na jej ohromenie ju Wulfrick zastavil.

„Dedič a Tajomná komnata?“ hlesol, keď si všimol, akú knihu drží v ruke. „Dobrý výber, no mal som už aj lepšie.“

Elizabeth sa naňho dívala a rozmýšľala, čo tým chcel povedať. Nebola schopná jediného slova. Kolená sa jej roztriasli a dlane nepríjemne spotili. Neznášala, keď sa jej to stávalo, ale nemohla si pomôcť.

„Ty si to už čítal?“ opýtala sa po chvíli prekvapene, keď nabrala odvahu osloviť ho. Nikdy predtým sa nezhovárali.

„No hej, čudné, čo?“ uškrnul sa a pripustil, že hoci knihy nie sú jeho koníčkom, sem tam si niečo prečíta. „Už odchádzaš?“ opýtal sa zrazu a ona prikývla. Dívala sa ako vstáva a berie si rozčítanú knihu so sebou. „Tak idem aj ja,“ hlesol a pozrel sa na hodinky. Bolo čosi pred deviatou. Veľmi dobre vedel, že to ho pred stretnutím s Tiffany nezachráni, ale príšerne sa tu nudil. A nechcel sa skrývať.

Keď prechádzali cez chodbu v hale, z Veľkej siene vychádzala práve jeho prenasledovateľka so svojimi najlepšími priateľkami Horaciou, Tracy a Selmou. Tie tri sa pri nej držali len preto, že bola krásna a populárna. A oni sa tiež chceli vyhrievať na jej výslní. Pravdou bol fakt, že Tiffany Twisterová bola krásna, no bola aj drzá, malicherná a rada ohovárala. Najhoršie na tom bolo to, že si rada vymýšľala a sama trúsila nepravdivé lži, a vôbec sa nezaujímala o to, komu tým ublíži a ako veľmi. Preto, keď ju zazrel, strhol Elizu do tmavého úzkeho výklenku za sochou kentaura, pritlačiac ju o stenu a zakryjúc jej ústa rukou. Nie, že by to Elize vadilo, ale trochu ju vyľakal tým náhlym strhnutím. Len čo jej prstom naznačil, aby ani nemukla, stiahol jej ruku z úst.

„Ja neviem Tiff, ale mne sa zdá, že sa ti zámerne vyhýba,“ riekla drobná pehavá hnedovláska opatrne, len aby nevyvolala záchvat výbuchu u svojej priateľky. Už aj tak na nej bolo vidno, ako v nej všetko bublá. Ako elixír v kotlíku pod pokrievkou, ktorý sa chystá vybuchnúť.

„Hlúposť. Len nevie, čo chce,“ odvrkla nahnevane. „Zrejme sa stále hnevá preto, že som ho nechala kvôli Tristanovi, hoci fakt neviem prečo! Veď sa nič také nestalo!“

„No, ak považuješ za nič to, že vás pristihol bozkávať sa, tak fakt netuším,“ šepla Horácia.

„Hlúposť! Garantujem vám, že do konca školského roka bude žobrať, aby so mnou mohol chodiť! Veru tak,“ usmiala sa spokojne. „Wulfrick Brian bude onedlho môj. Mám totiž skvelý plán,“ zapriadla a rozosmiala sa na plné hrdlo.

Keď sa stratili, Eliza vykukla von, aby si overila, či naozaj odišli preč. Potom sa otočila k Wulfrickovi, ktorý stál opretý o stenu s pohľadom zabodnutým do zeme.

„Môžeš už vyjsť,“ povedala opatrne a on nebadane prikývol.

„Prečo si myslí, že som len bábka, s ktorou možno manipulovať?“ spýtal sa šepky. „Prečo nevie pochopiť, že o ňu nestojím? Je síce krásna, no je povrchná a plytká. Ak má niekto kúsok rozumu v hlave, už len pár jej slov by mu malo stačiť na to, aby vedel, že mu nestojí viac ako za pohľad. Toľko som už pochopil aj ja.“

Eliza naňho zmätene hľadela a dívala sa ako odchádza preč. Dokonca by bola prisahala, že sa ho dotklo to, čo počul. Tiffany ho chcela ako trofej a mala svoj plán. Sledovala Wulfricka ako vybehol hore schodmi. Vedela, že len tak skoro sa do klubovne nevráti. Cestou do žalárov uvažovala, aký typ dievčaťa by ho mohol zaujať a páčiť sa mu, keď už o Tiffany stratil všetok záujem. Napadlo jej, že by sa možno mohla osmeliť a pozvať ho niekam. Trebárs do Rokvillu, keď im to konečne povolia. Lenže nevedela si predstaviť, že by tam chcel ísť práve s ňou. No chcela niečo vymyslieť. Možno by sa mohli spriateliť. Možno potom by bolo pre ňu ľahšie, keby mu povedala, čo k nemu cíti. Keď sa vrátila do spálne, na svoje prekvapenie našla Arianu spať. Muriel s Amber boli ešte v klubovni. Ona sa šuchla do postele a otvorila si knihu na prvej strane a začítala sa do pútavého deja.

 

5. kapitola

Nepokojné sny

 

 

Obrázok Neville sa prebral uprostred lesa. Nevedel, kde je. Všade bola tma a hmla, ktorá všetko zahaľovala bola hustá, vlhká a studená. No najhoršie bolo to ticho, ktoré neveštilo nič dobré. Opatrne našľapoval hoci nevedel, kam smerujú jeho kroky. Počul búšenie vlastného srdca a dych, ktorý sa v mrazivej noci zhmotnil prezrádzal jeho úzkosť. Z oblohy sa spustil studený dážď. Chlad sa mu zabáral až do morku kostí, keď začul vtáčí spev. Krásny a smutný, akoby ten tvor spieval nejakú tragickú pieseň, ktorá mu vychádzala zo samého vnútra. Akoby spieval o jeho vlastnej bolesti, ktorá ho gniavila už toľké roky. V hmle niekoho zbadal. Aspoň si to myslel. Keď podišiel bližšie, vedel, že sa nemýli. Chcel vykríknuť a zavolať na toho človeka, no hlas sa mu zasekol v hrdle a on nebol schopný jediného slova. Keď podišiel ešte bližšie, uvedomil si, že to nie je muž, ale postava, ktorú zahaľuje hmla patrí žene. No čím sa k nej viac približoval, tým viac sa ona vzďaľovala. Nasledoval ju. Viedla ho pomedzi stromy a husté kry, pomedzi spletité korene stromov, ktoré vystupovali na povrch. Zastala až pri jazere. Vykríkla a padla na zem vo chvíli, keď smutná vtáčia pieseň doznela. Bežal. Bežal ako len vládal, aby jej pomohol. Jemne ju zdvihol zo zeme a otočil. Dlhé čierne vlasy jej zakrývali tvár a on jej ich chcel odhrnúť a pozrieť sa jej do tváre, keď sa ozval hrozný škrekot. Ten zvuk bol najhoršie, čo doteraz počul. Ochromil ho tak, že nevnímal nič iné a želal si, nech to konečne prestane. Keď zvuk skutočne doznel a on otvoril oči, dievča tam už nebolo. Namiesto nej tam boli krvavé škvrny a zvyšky Mandragor. Voda v jazere sa červenela od ich krvi a on začul Lunin hlas, ktorý sa k nemu niesol z druhej strany jazera. Stála tam a ukazovala naňho prstom.

„Ty môžeš za jej smrť! Znamenie, ktoré viselo nad tebou zotrela vlastnou krvou! Ty môžeš za jej smrť!“

Neville sa strhol zo sna tak prudko, až padol z postele. Kľačal na kolenách a najprv nejasne rozoznával obrysy nábytku. Cez okno presvital do jeho spálne strieborný mesačný lúč a ako tak poskytoval kúsok svetla. Sadol si na posteľ. Ruky sa mu triasli a bol spotený.

„Bol to len sen, len sen,“ opakoval si pošepky a pomaly sa upokojil. Dych sa spomalil a aj tep sa vrátil do normálu. Nemohol si však ľahnúť späť. Bál sa, že sa ten sen vráti. Nechcel, aby sa zopakoval. V duchu z toho obviňoval Lunu. To ona mu povedala, že nad ním visí to znamenie zla. Vôbec nevedel, čo to má znamenať a ona sama mu to zrejme ani nehodlala vysvetliť. Napadlo ho, že by za ňou mal možno zájsť sám, aby mu to azda vysvetlila. Možno potom by sa ukázalo, že to celé je nezmysel. Dobre, bolo jasné, že priťahoval problémy, ale žeby to prerástlo do takých rozmerov? To sa mu nepozdávalo. Veď čo by sa už mohlo stať? Voldemort bol mŕtvy dlhé roky a naozaj nehrozilo, aby sa vrátil. To bolo nemožné. Veď bol porazený raz a navždy.

„Ale o čom teda Luna hovorila?“ uvažoval a tá otázka mu nedala pokoj. Nakoniec si prezliekol spotené tričko za iné a vrátil sa do pracovne. Na stole sa mu kopili práce študentov. Domáce úlohy tretiakov, ktoré nestihol skontrolovať na hodine a písomky piatakov. Rozhodol sa opraviť ich teraz. Bol rád, že je dnes sobota, a že nemusí skoro vstávať. No potom si spomenul na ten zápas. Dnes mal hrať Slizolin s Bifľomorom. Prvý zápas sezóny. Oba tímy boli dobré a sám nevedel, ktorému z nich by mal priať výhru. Už po hodine mu klesala hlava a on zaspal na opravených písomkách sediac za svojím stolom v pracovni.

Tribúny boli napratané na prasknutie. Odvšadiaľ sa ozývala vzrušená vrava, a len čo vyšli oba tými na ihrisko, študenti začali hlasno skandovať. Severus Snape sedel na profesorskej tribúne spolu so svojou manželkou a ich osemročným synom a zamračene hľadel na ihrisko, kde boli hráči zhromaždení v žlto zelenom kruhu okolo rozhodkyne, Angeliny Weasleyovej. Dve z jeho detí boli v metlobalovom družstve. Nie, že by na ne nebol hrdý, ale bál sa, aby si neublížili. Veď za celý život nielen počul, ale aj videl toľko nehôd ... Jeho manželka ho už poznala natoľko, aby vedela, prečo ten zamračený pohľad. Darmo ho upokojovala, nič nezaberalo. Pokiaľ sa to týkalo jeho rodiny, bral všetko smrteľne vážne. A vôbec mu nevadilo, že si ho manželka kvôli tomu doberá. Jednostaj mu pripomínala výnimočné vlastnosti ich detí, ktoré po nej zdedili. Boli poloviční Wardeni a ako takým sa ich zranenia hojili samé a veľmi dobre bez toho, aby po nich ostávali stopy. A hoci to jej manžel vedel, predsa sa na jeho tvári zračili zakaždým obavy.

Len čo rozhodkyňa vyhodila prehadzovačku do vzduchu, zápas sa začal. Pri komentátorskom stolíku bol Hyacint Roseman, ktorý dnešný zápas moderoval. Zdalo sa, že je vo svojom živle.

„Aspoň v niečom je dobrý,“ zašomral Severus tak, aby ho začula len jeho manželka a uhol sa ruke svojho najmladšieho syna, ktorý vystrelila do vzduchu, len aby nedostal päsťou do brady.

„Slizolin do toho!“ kričalo chlapča sediace na lavici medzi nimi na plné hrdlo a vôbec mu nevadilo, že jeho hlások zanikol v pokrikoch z ostatných tribún. Mal na sebe teplý čierny svetrík, okolo krku mal omotaný zeleno – strieborný šál, darček od Minervy a na hlave mal čiapku v tvare hadej hlavy, takisto zelenú. V jeho ruke bol rapkáčik, z ktorého lietali trblietavé zelené iskri a vydával hlasný rachot.

„Tuším som mu mala kúpiť iný darček,“ vyhlásila Cassia, ďalšia profesorka a členka rodiny Weasleyových. Pred rokmi sa vydala za Charlieho, druhého syna Arthura a Molly Weasleyových. Severus ju poznal dlhé roky. Najprv ako jej profesor, potom aj ako priateľ. Teraz sa len uškrnul a jeho pohľad jej hovoril: „A nevravel som ti to?“ Musela sa zasmiať, ale vzápätí zbystrila pozornosť, lebo do nej štuchla Yvainne ukazujúc na Arianu, ktorá práve trafila obruč a vyrovnala skóre na 80.

Ozval sa nový nával potlesku a Severus mal plné ruky práce so synom, aby dal naňho pozor, keď začal pojašene poskakovať.

„Oci, videl si to? Naša Ari dala gól! Dala gól!“ kričal.

Neville hľadel očarene na Dorada i na Severusa, ktorý sa usmieval. Naozaj sa veľmi zmenil. Mal čo chcel. Mal svoju rodinu. Mal lásku ženy, ktorá ho milovala, a ktorú miloval on. A mali úžasné deti. Malý Dorado sa azda najviac ponášal na otca. Neville sa radšej sústredil na hru. Nechcel myslieť na to, že jeho také šťastie ako Severusa možno ani nestretne. Potom mu zrak padol na Hannah, ktorá zápas sledovala celkom nevzrušene a rozmýšľal, či je ona tou pravou.

„Corin Zabini zdá sa si práve vybavuje rande s krásnou Jocelyn Halliwelovou. Pozor, aby ti nedala košom,“ ozvalo sa pobavené varovanie. „No zdá sa, že zbadal ohnivú strelu!“ ozvalo sa do mikrofóna a všetci otočili hlavy sledujúc Zabiniho. Naozaj, zbadal ohnivú strelu a letel za ňou v tesnom závese s bifľomorským stíhačom Mathiasom Springfieldom.

Severus však nesledoval ich, ale svojho syna Wulfircka, ktorý bol strážcom a práve obratne chytil triafačku letiacu na pravú obruč. Hodil ju Ariane a tá mierila na druhú stranu ihriska prenasledovaná bifľomorskými odrážačmi, ktorí sa snažili pripraviť ju o loptu.

„Ariana, tu som! Prihraj!“ zvolal na ňu jej spoluhráč Rufus Northon a ona postrkovaná medzi brifľomorskými triafačmi a uhnúc odrážačke z cesty mu hodila loptu. Keď sa pozornosť ostatných zaostrila na Rufusa, snažila sa dostať čo najbližšie k obručiam, nespúšťajúc svojho spoluhráča z dohľadu, no bola pri ňom Muriel, ktorej nahral loptu, a len tak - tak sa uhol tribúne, stočiac metlu prudko doľava. Muriel namierila a hodila, no Jocelyn, bifľomorská strážkyňa a kapitánka loptu zachytila a hodila ju späť Alexovi Perkinsovi. Ariana však bola šikovnejšia a uchmatla mu ju spred nosa, znova vypáliac na bočnú obruč. Vtedy ju trafila letiaca odrážačka a ona stratila vedomie za hlasného zvuku píšťalky rozhodkyne Weasleyovej.

„Ou, tak toto bolo drsné pristátie,“ skonštatoval Hyacint Roseman. „Nechcel by som byť v tvojej koži Daren Sprout,“ poznamenal a kútikom oka zachytil čierny plášť, ktorý sa mihol cez tribúnu. Severus bežal hneď za svojou manželkou, nevnímajúc konečné výsledky zápasu. To ho teraz vôbec nezaujímalo. Chcel byť len pri svojej dcére a presvedčiť sa, že jej tá rana neublížila, a že bude v poriadku. A hneď potom si vymyslí nejaký spravodlivý trest pre Darena Sprouta, ktorý bol už teraz celý zelený, keď zosadal so svojimi spoluhráčmi na ihrisko.

„Bude Ari v poriadku, teta?“ opýtal sa Dorado sledujúc všetko ešte z tribúny.

„Určite bude. Neboj sa. Len čo ju mama ošetrí, pôjdeme ju navštíviť a povieme jej, ako skvele hrala, dobre?“ chlácholila ho Cassia, držiac Dorada za ruku.

„Vyhrali sme!“ usmial sa napokon. „Bifľomor na nás nemá!“ zašvitoril a vôbec si nevšimol znechutený pohľad vedúcej Bifľomorskej fakulty Fortúny Painovej.

„Ako ti je srdiečko?“ opýtala sa Yvainne svojej dcéry, len čo sa prebrala na ošetrovni.

„Už lepšie,“ zašomrala. „Vyhrali sme?“

„Vyhrali. 280:190,“ odvetil Severus a odhrnul dcére spotené vlasy z čela.

„To je dobre. A čo mi vlastne je?“ vyzvedala a chcela sa posadiť, no keď pohla rukou, sykla od bolesti.

„Nič, čo by sme nezvládli. Len prasknutá kosť v ramene. Zasiahla ťa odrážačka. Vypi toto,“ Yvainne jej podala elixír podporujúci rast kosti a pozorovala dcéru, ktorá ho pila so zvraštenou tvárou vysvetľujúc jej, že jej lopta zlomila ruku. Nepovedala jej však, že ju do chrbta zasiahla aj druhá odrážačka, ktorá spôsobila, že od silného nárazu stratila vedomie.

„Je to odporné,“ zahundrala nespokojne, keď si znova ľahla.

„Hlavne, že to pomôže, aby sa ti tá rozštiepená kosť naspäť zrástla,“ oponoval jej Severus. „Takže len tak skoro ošetrovňu nebudeš môcť opustiť.“

„Ale oci, akoby si nevedel, že do večera budem v poriadku!“ Ariane sa skutočne nepáčila myšlienka, že by tu mala preležať zvyšok dňa i celú noc k tomu, zavretá celkom sama na ošetrovni v spoločnosti matky. Nie, že by jej mama prekážala, to nie, ale prečo by tu musela trčať, keď bude v poriadku.

„Veľmi dobre vieš, že o vašich schopnostiach nik nevie. A nemyslíš si, že by bolo podozrivé, keby si už večer vyliezla z postele, zatiaľ čo iní tu strávia viac času?“ dohováral jej Severus a Yvainne s ním len súhlasila.

„Ariana, tvoj otec má pravdu. Túto miestnosť opustíš len ak ti to dovolím,“ ukončila rozhovor na túto debatu práve vo chvíli, keď vošla Cassia s Doradom a za nimi aj Wulfrick s ostatnými z tímu, Efrainom a jej priateľkami. Hneď sa prestala mračiť a na tvári sa jej usadil úsmev. Keď všetci obkolesili posteľ, Severus prešiel k svojej manželke do prednej časti ošetrovne.

„Nepáči sa mi, že hrá. Videla si, čo sa dnes stalo,“ šepkal a sadol si na stoličku. Rukou si podoprel bradu a pozoroval smejúcu sa bandu stojacu okolo Ariany.

„Sev, už sme o tom hovorili najmenej miliónkrát,“ prevrátila očami a uškrnula sa.

„Ja viem, viem. Ale je fakt dobrá,“ musel uznať a na perách sa mu usadil roztopašný úsmev. „Videla si ako šikovne uchmatla tomu trdlu prehadzovačku, pred tým ako dostala ten dvojitý zásah?“ opýtal sa jej nesmierne hrdý na dnešný výkon svojej dcéry.

„Samozrejme. Veď si ich tú hru sám učil a to mali ešte len sedem,“ smiala sa. „Nevedeli ešte poriadne ani lietať.“

„Sú to prirodzené talenty,“ odvetil pyšne a objal ju okolo pása.

„Ako ich otec,“ šepla Yvainne a vtisla mu bozk na pery, no hneď sa od seba odtrhli, keď začuli hlasné: „Hm, hm.“

„Áno, Cassia?“ opýtala sa s úsmevom Yvainne svojej priateľky, ktorá sa na nich usmievala od ucha k uchu.

„Budem musieť ísť. Sľúbila som Charliemu, že si urobíme spoločný víkend. Tento víkend má voľný,“ oznámila im veselo.

„Tak odovzdaj svojmu dračiemu mužovi vrelý pozdrav,“ uškrnul sa Severus, nezabudnúc podpichnúť ju. „A povedz mu, že učiteľku budeme potrebovať počas celého školského roka.“

Cassia naňho zazrela premýšľajúc, čo jej chcel naznačiť a potom očervenela ako rak. „Len aby si si dal pozor ty, Severus,“ pohrozila mu prstom a žmurkla na Yvainne. Hneď na to ich so smiechom opustila.

Yvainne napokon po chvíli poslala všetkých preč, aby si Ariana oddýchla a trochu pospala. A hoci tvrdila, že nie je vôbec unavená, zaspala ako nemluvňa.

„Neviem, čo to má znamenať. Tie sny sú horšie ako nočná mora, Yvainne,“ sťažoval sa Neville svojej priateľke. Jedinej, ktorej bezvýhradne dôveroval. A už po piaty raz vrhol pohľad na posteľ, kde nehybne ležala jej dcéra.

„Neboj sa, spí. Nebude nás počuť. Len už pokračuj,“ vyzvala ho, keď si všimla jeho znepokojenie i obavy.

Ariana v polospánku zachytila čiesi hlasy. Síce hovorili pošepky, ale aj tak celkom dobre rozumela. Napriek tomu, že už bola hore, tvárila sa, že spí a počúvala o čom sa s jej matkou rozprával profesor Neville.

„Naozaj sú zvláštne. Vravíš, že trvajú už nejaký čas?“ opýtala sa ho znova a on prisvedčil.

„Hej. Vôbec im nerozumiem. Jediné, čo mi z toho celého je jasné sú tie Mandragory. Tuším som ti to nepovedal, ale aj dnes ráno, keď som bol skontrolovať skleníky som našiel ďalšie rozbité črepy a krvavé škvrny. Niekto alebo niečo ich hubí a požiera. Je to nechutné,“ poznamenal. „Skleník bol zamknutý. Sám som ho zamykal. Nechal som otvorené len vetracie okienko. Neviem si predstaviť čo za tvora sa tam mohlo dostať. Ak sa ta dostalo cez neho.“

„Nezdá sa ti, že to bude mať niečo spoločné s tou Luninou veštbou? Bol si už za ňou?“ opýtala sa ho premýšľajúc a nevediac, čo si má o tom myslieť.

„Nebol. Nemal som čas a pravdu povediac, vieš aká je Luna ...“ zašomral. „Čo by mi povedala? Že ma budú prenasledovať Nargly?“ ozval sa posmešne a poklopkal si prstom po čele.

„Neville!“ okríkla ho jemne. „Dobre, je možno trochu strelená, ale len ona ti môže dať odpovede na tvoje otázky.“

„Nie! Nejdem za ňou!“ trval tvrdohlavo na svojom. „A možno je to celé len nejaká náhoda. Počkám. Ak to neprestane, prvé, čo spravím bude, že si od nej pôjdem pýtať vysvetlenie. Skôr nie!“

„Rob ako myslíš, ale povedz mi, koľko tých rastlín už zmizlo?“

Neville si nahlas vzdychol. „Sedem. Ostalo ich ešte dvadsaťpäť. Sú to len malé priesady. Nechápem kto môže mať potešenie z ich záhuby.“

„Neboj sa, určite sa to vyrieši.“ Rada by mu povedala viac, ale nemohla. Sama to nechápala a vedela o tom len z počutia. A bolo to naozaj čudné. Nikdy nepočula o nikom ani o ničom, čo by kántrilo rastliny. Pravda, okrem bylinožravcov. Ale nikdy nešlo o Mandragory. A keď už, prečo im nemizli len listy, ale aj koreň?!

„Veď hej. Aby to už bolo. Pôjdem. Mám sa stretnúť s Hannah,“ povedal po chvíli ticha.

„Stretávaš sa s ňou? To som nevedela. A čo Lottie? Ešte stále na ňu myslíš?“

„Lottarie som miloval, veď to vieš, ale ... ja ... nechcem ostať sám.“ Stolička pod váhou jeho tela zavŕzgala, keď sa z nej zdvihol. „Vieš čo je smiešne?“ spýtal sa zahľadiac sa na jej spiacu dcéru.

„Čo?“ Yvainne naňho uprela svoj skúmavý pohľad.

„Závidím Severusovi. Nikdy by som si to nebol ani len pomyslel, že mu raz budem závidieť. Má teba a rodinu. Čo mám ja? Len svoje rastliny.“

Yvainne sa naňho dívala a posmutnela. Keď vyšiel z dverí, podišla k dcérinej posteli. Pohladila ju po líci a pobozkala na čelo. Potom sa vytratila aj ona. A bolo to dobre, pretože Ariana viac nevedela zadržať slzy, ktoré sa jej tisli do očí. Najhoršie na tom bolo, že sama nevedela, čo ju tak rozľútostilo.

„Žeby to boli Nevillove slová?“ napadlo jej a pretočila sa nabok, snažiac sa znova zaspať. Netušil to. Nemohol. Ale mal viac ako svoje rastliny.

 

6. kapitola

Zbabelec?

 

 

Obrázok Eliza stála pri okne v knižnici a pozorovala zapadajúce slnko, ktoré vrhalo na vrcholky hôr posledné teplé lúče a zalievalo ich svojím dohasínajúcim jasom. Obloha tmavla a sčervenela, akoby krvácala. Vzduch bol teplý a voňal zmesou pokosenej trávy i posledných kvetov, ktoré odkvitali. Všetko tu bolo také idylické a čarovné, akoby sa tu nič nezmenilo a čas tu ostal stáť, nevnímajúc pokrok. Knihovníčka Irma Pinceová sedela sa svojím dubovým stolom a jej brko, ktorým zaznamenávala niečo na pergamen vydávalo tiché škrípavé zvuky. Elize napadlo, že by si mohla ostrúhať jeho konček, alebo si kúpiť nové, ale to tú starú ženu asi netrápilo. Študenti ju už dávno zaradili do kategórie „rokfortských duchov,“ pretože presne tak aj vyzerala. Nevysoká, mierne zhrbená stará dáma s bledou pokožkou a s vlasmi jemnými a bielymi ako krídla holubíc mohla pôsobiť celkom ako rozprávková babička, no nebolo to tak. Sluch jej napriek veku slúžil vynikajúco. Stačilo urobiť trocha viac hluku ako bolo dovolené a bola schopná vyťahať vás za uši – v tom lepšom prípade. V tom druhom po vás vrhala kliatby zviazania jazyka a podobné, aké jej len napadli a ak sa jej niekto včas a svižne neuhol, neraz sa stávalo, že študenti končili na ošetrovni, kde si s nimi madam Snapová hravo poradila.

Keď sa otvorili dvere a dnu vošiel Wulfrick Snape, Eliza zrumenela. A to len preto, lebo zachytil jej uveličený pohľad a usmial sa na ňu. Nebolo to prvý raz, čo sa tu stretli. Ešte stále mala srdce v žalúdku, keď si spomenula na ten okamih, keď ju zatiahol do tmavého výklenku v stene na chodbe, skrývajúc sa pred Tiffany Twisterovou. Bolo to len včera, čo ho videla lapeného v jej náručí, hoci podľa jeho výrazu tváre usúdila, že je to nedobrovoľné. Musela si však priznať, že na ňu žiarli. Tak rada by sa ocitla v jeho náručí práve ona. Vzdychla si a pozornosť preniesla na hodinky, ktoré ukazovali pár minút pred šiestou. Večierka bola o siedmej a to znamenalo, že má ešte chvíľu čas. Rozhodla sa ísť trochu poprechádzať a prečistiť si myšlienky. Vôbec nevedela, že ju Wulfrick potichu nasleduje.

„Ahoj,“ oslovil ju, len čo vyšli z knižnice a ona sa skoro potkla. Kniha jej vypadla z ruky a s hlasným buchotom padla na zem. „Prepáč,“ ospravedlnil sa vzápätí a nemohol skryť úsmev, ktorý sa mu dral na pery.

„Ja ... to nevadí, len som sa zľakla,“ odvetila vyplašene a vzala si do rúk knihu, ktorú jej podával.

„Nechceš sa ísť prejsť?“ opýtal sa ukazujúc na veľké dvere, ktoré viedli na školský dvor.

„Rada,“ odvetila a usmiala sa. Nasledovala ho. Počkala, kým jej galantne otvoril dvere a vyšla na dvor. Neboli tam sami. Posledné teplé slnečné lúče dnešného dňa si vychutnávalo viacero študentov. Našťastie Tiffany a jej podarené priateľky nebolo nikde vidieť. Nohy ich samé niesli k jazeru.

„Eliza?“ opýtal sa pozorujúc jej jemný profil. „Často chodíš do knižnice?“

„Áno. Rada čítam,“ odvetila. „Ale v poslednej dobe tam chodíš častejšie ako ktorýkoľvek iný študent.“

Wulfrick sa uškrnul a zohol sa odtrhnúc si steblo zelenej trávy, ktoré potom zamyslene žmolil medzi prstami.

„Prepáč, ale nemohla som si nevšimnúť, že sa skrývaš pred Tiffany. Nič ma do toho nie je, ale nezdá sa ti to zbabelé?“ opýtala sa a potom si uvedomila, že si mala radšej zahryznúť do jazyka. Kedy sa jej pošťastí len tak sa poprechádzať s chlapcom svojich snov? Teraz jej vynadá a určite odíde. Nebude utekať len pred Tiff, ale aj pred ňou. No nič z toho sa nestalo.

„Jedno je isté, si vnímavá a nič ti asi neunikne, čo?“ hlas mu znel akosi cudzo a myšlienky sa mu rozutekali. Nebolo by to tak, keby vedel, čo má robiť. „Problém je v tom, že Tiffany nestačí povedať nie. Zdá sa, že to slovo je jej cudzie. Nechce ma počúvať.“

„Takže si sa s ňou skúšal rozprávať?“ ocenila jeho prístup a celkom dobre pochopila aj terajšiu taktiku skrývania sa.

„Hej a nepomohlo.“

„Čo sa medzi vami vlastne stalo? Pokiaľ viem, rozišli ste sa na konci šiesteho ročníka, nie?“

Wulf prikývol a sadol si do trávy, oprúc sa o hrubý kmeň stromu s košatou korunou. Starý dub im tvoril nad hlavami bohaté zelené nebo. Wulfrick sa zahľadel na dievča sediace po jeho boku. Hľadela na pokojnú hladinu jazera a trpezlivo čakala. Líca sa jej mierne červenali a on mal chuť opýtať sa jej, prečo ... Prehrabol si rukou vlasy. Vôbec mu nebolo do reči. A už vôbec sa nechcel zhovárať o tej potvore Tiffany.

„Nechajme to,“ odbil stroho jej otázku, oprel si hlavu o strom a vydýchol si. Eliza urobila to isté. Len tam tak sedeli so zavretými očami a nevnímali nič iné len jemnú silu vánku, ktorý sa im hral s vlasmi, tiché šumenie jazera i šelest tŕstia a vzájomnú blízkosť.

Keď Eliza vošla do Veľkej siene s Wulfrickom, Ariana im obom venovala krátky pohľad a jej zdvihnuté obočie naznačovalo, že je zvedavá.

„Boli sme sa prejsť,“ hlesol Wulfrick, ktorý svoju sestru pridobre poznal.

„Nič som sa nepýtala,“ odvetila Ariana s roztopašným úsmevom.

„Ale chcela si sa,“ odvetil a naberal si na tanier večeru. Ariana sa naňho zaškerila a viac si ich nevšímala.

Bola už hlboká noc a Wulfrick stále nemohol zaspať. Myšlienky mu bzučali v hlave ako roj včiel a nedovolili mu zažmúriť oka. Myslel na Tiffany Twisterovú. Krásne dievča, s ktorým chodil uplynulý školský rok. V hlave si presne na deň vyrátal koľko to bolo. Päť mesiacov, štrnásť dní a deväť hodín čo ju konečne zbalil. Vtedy bol taký šťastný a spokojný, že práve on, Wulfrick Brian Snape chodí s tým najkrajším dievčaťom z celej školy. Mala plavé vlasy jemné ako hodváb a žiariace ako tekuté zlato. Skvele sa hodili k jej opálenej pokožke. V zelených očiach jej žiarili veselé ohníčky a úzke pery boli dostatočne červené a lákavé na pohľad. Veľmi dobre si pamätal na ich prvý bozk. V ten deň vyhrali metlobalový zápas nad Bystrohlavom. Pobozkala ho priamo na chodbe pred klubovňou, kde naňho čakala, za búrlivého pokriku a potlesku chlapčenskej časti ich družstva ako aj ostatných členov z ich fakulty. Vtedy bol ešte zaslepený jej krásou a nevidel aká v skutočnosti je. Bol veľmi nahnevaný, keď ju prichytil bozkávať sa s Tristanom Dewlinom. Keď od nej žiadal vysvetlenie, vysmiala sa mu do tváre a nazvala ho naivným hlupáčikom. Bola to preňho tvrdá rana hlavne preto, lebo ju mal naozaj rád. Až potom pochopil, že ona nebude mať nikdy nikoho úprimne rada, iba seba. Bol čas zabudnúť na ňu a naozaj si myslel, že sa mu to počas prázdnin podarilo, no zdalo sa, že to bol omyl. Potom si spomenul na to dievča, s ktorým bol dnes večer von. Bola to kamarátka jeho sestry. Tajne si prial, aby ho s ňou Tiffany uvidela a vôbec by mu neprekážalo, keby si myslela, že sú pár. Bolo to od neho síce sebecké, ale možno by to pomohlo. To dievča bolo milé. Bolo fajn len tak tam s ňou sedieť, hoci sa nerozprávali. Dokonca mal v jednej chvíli chuť chytiť ju za ruku. Pretočil sa na posteli a hlavou buchol o vankúš. Počul sípavé chrápanie Corina i Johnovo nesúvislé mrmlanie zo sna. Ale oni aspoň na rozdiel od neho spali.

Hannah sa prechádzala po Nevillovej pracovni a zamyslene si prezerala fotky vystavené na kozubovej rímse. Na troch z nich boli čierne pásky. Jedna bola na fotke mladého muža, ktorý sa nápadne ponášal na Nevilla a z toho usúdila, že to bol jeho otec. Ďalšia bola na fotke akejsi starej ženy v smiešnom klobúku s hlavou supa a posledná bola na ráme fotky mladej ženy. Mala vľúdnu oválnu tvár, ktorú rámovali polodlhé orieškovohnedé vlasy a smiala sa.

„Kto je na tej fotke?“ oslovila ho a sledovala ako podišiel bližšie, nežne sa zahľadiac na tú mladú ženu.

„To je Lottarie,“ odvetil a ani ho nemusela nabádať, aby pokračoval v rozprávaní. „Boli sme zasnúbení. V deň našej svadby ju našli mŕtvu. Sedela vo svojom obľúbenom hojdacom kresle oblečená v bielych šatách, so závojom na hlave. Vyzerala akoby spala. A ja som si myslel, že mi dala košom vo svadobný deň,“ usmial sa nakrivo a snažil sa zahnať slzy.

„Je mi to ľúto,“ hlesla Hannah. Vôbec to netušila. Keby jej to bol niekto spomenul, mohla sa vyhnúť tejto trápnej situácii.

„To nič. Nemohla si o tom vedieť. Bolo to už dávno. A hoci ubehlo už päť rokov, stále to bolí.“

Hannah nevedela ako inak než objatím vyjadriť Nevillovi svoju účasť, a keď sa ocitla v jeho náručí, napadlo ju, či to zasa neprehnala. Neville objatie povolil a omámený jej blízkosťou i zvláštnosťou tej chvíle sa k nej naklonil a ústami sa obtrel o jej pery. No Hannah uskočila akoby ju bol uhryzol jedovatý štrkáč.

„Čo si to spravil?“ zvolala prekvapene s vyvalenými očami.

„Ja ... pre – prepáč,“ jachtal. „Chcel som len, pobozkať ťa,“ odvetil strápene.

„Och, Neville,“ vzdychla si a rukou si zakryla oči.

„Prepáč,“ ospravedlňoval sa znova hľadiac do zeme ako malý chlapec. Uvedomoval si, že to prehnal.

„Nehnevám sa,“ hlesla hľadajúc tie správne slová. „Neville ... nechcem, aby medzi nami bol iný vzťah než ten, čo máme. Naše priateľstvo si cením. Nechcem sa viazať. Ani teraz, ani v budúcnosti. S tebou to však nemá nič spoločné.“

„Chápem,“ šepol a strčil si bezradne ruky do vreciek. Dúfal, že sa nečervená viac ako zvyčajne.

„Je mi to ľúto,“ zopakovala a odišla. Neville mal dojem, že týmto prišiel o poslednú nádej na to, aby mohol byť šťastný. Cítil sa ako hlupák. Nič mu nevychádzalo a akoby nestačilo to, že mal problémy so svojimi rastlinami, strápnil sa aj pred svojou kamarátkou. Najradšej by do toho všetkého kopol! Potreboval sa prejsť, vyčistiť si myseľ a prísť na iné myšlienky. Rozhodol sa dať prednosť svojim skleníkom ako večeri. Tú si môže dať aj neskôr.

Keď prechádzal školským dvorom, bolo už šero. Vyhrnul si golier habitu, lebo sa ochladilo a od návalu studeného vzduchu ho striaslo.

„Mal som si vziať plášť,“ zahundral sám pre seba a pridal do kroku. Zamieril k skleníku pre prvý ročník a zarazene zastal pred dverami, ktoré boli pootvorené. Vnútri niekto plakal. Neville tam stál neschopný pohybu a uvažoval, či vojsť, alebo sa vrátiť. Premohla ho však zvedavosť a tak vošiel. Sprvu nevidel nič kvôli popínavým rastlinkám, ktoré utvorili akúsi zelenú stenu v jednej časti skleníka a akoby naschvál, niekto bol práve tam.

„Kto je tu?“ ozval sa, no nie príliš nahlas. Nechcel nikoho vyľakať. Nik sa však neozval. Zato počul hlasné smrkanie nosa.

Ariana sedela na stoličke a vreckovkou si práve doutierala nos. Slzy si z tváre zotrela chrbtom ruky, prv než ich mohol Neville zbadať, keď vykukol spoza steny.

„Čo tu robíte?“ opýtal sa zamračene hľadiac na jej opuchnuté oči a červenajúci sa konček nosa.

Ariana stisla pery do tenkej linky a silno prižmúrila oči. Priala si, aby tam nebol práve on. Ešte mala v živej pamäti ich poslednú hádku. Nechcel jej dovoliť lietať na Pegasovi.

„Vy ste plakala?“ ozval sa znova o niečo tichšie a len tam tak stál a zízal na ňu, nevediac, čo má povedať.

Zavrtela hlavou na znak nesúhlasu, ale samozrejme, že to nebola pravda. Sadol si na úzku drevenú lavicu a hľadel na ňu. Videl, že sa hnevá a napadlo ho, či by nemal radšej odísť. Ale neprišiel sem preto, aby hneď utekal preč. Aj on potreboval pokoj a možno tiež sa chcel s niekým pozhovárať. Aj jemu bolo strašne.

„Nechcete sa porozprávať?“ navrhol nesmelo a čakal. Pripomínala mu svojimi gestami i výrazom v tvári Severusa. Aj on sa tak mračil, keď bol nahnevaný. Aj on stískal pery do takej tenkej linky. Aj on bol niekedy taký tvrdohlavý, zaťatý.

Vzdychla si a on jej podal svoju vreckovku, aby si utrela tvár. „Pohádala som sa s otcom,“ odvetila napokon hľadiac si uprene na špičky čiernych leštených topánok.

„Prečo?“ ozval sa a postavil sa k nej chrbtom berúc do ruky krhlu s vodou, aby popolieval mladé priesady.

„Nechce ani počuť o tom, aby som šla študovať Herbológiu. Ale mňa to baví viac ako elixíry!“ zvolala. „A nechcem byť ani aurorkou! Do trolla!“ zavrčala zlostne a zoskočila zo stoličky.

„Otec od vás chce, aby ste išla študovať elixíry?“ opýtal sa a vôbec ho to neprekvapovalo. Zato ho prekvapil jej záujem o jeho predmet. Poznal ju už dlho a vedel len to, že je naozaj šikovná. Ale to, že má až taký záujem o tento predmet ho zaskočilo.

„Hej. Keďže Wulfrick sa chce ďalej venovať metlobalu, rozhodol sa, že to musím byť ja, kto pôjde v jeho šľapajach! Ale prečo si nepočká na Efraina? Veď ten elixíry zbožňuje!“ zlostila sa.

„Možno by ste mu to mali skúsiť vysvetliť,“ navrhol, ale ona naňho pozrela pohľadom, ktorý jasne hovoril: „Veď som to skúšala!“ „Váš otec je tvrdohlavý, ale má vás rád. Určite by nechcel, aby ste boli nešťastná,“ snažil sa ju upokojiť. „Viete, s vaším otcom sa tie roky stal zázrak,“ povedal a ani si neuvedomil, že sa usmieva.

„Zázrak? Čo tým myslíte, pán profesor?“ ozvala sa nechápavo sledujúc ho ako olamuje rastlinkám zosušené lístky.

„Neviem, či ste to vedeli, ale váš otec bol kedysi považovaný za toho najnenávidenejšieho človeka na tejto škole,“ odvetil a vrhol na ňu krátky pohľad.

„Prosím?“ ozvala sa a zamračila sa.

„Neberte ma v zlom,“ ospravedlňoval svoj výrok a snažil sa jej to vysvetliť. „Nikto ho nemal rád, pretože bol prísny a kedysi nadŕžal len študentom svojej fakulty. K ostatným bol v správaní hrozný. Aj ja som si s ním užil svoje. Zvlášť preto, lebo som a bol som do elixírov, priznávam sa, úplne ľavý,“ usmial sa, ale ona sa stále mračila.

„Nechápte ma zle. Vášho otca obdivujem. Naozaj. Získal si môj rešpekt i úctu. Je to výnimočný človek, hoci sa nám spočiatku tak nejavil.“

Ariana nemohla uveriť tomu, že jej tu profesor skúša opisovať jej otca. Veď toho poznala ako starostlivého, láskavého a príjemného človeka, hoci mal svoje chyby ako ostatní. Ale bol to jej otec. Ona ho poznala najlepšie. Alebo si to len myslela?

„Ale nemám naňho zo školských čias len hrozné spomienky. Musím priznať, že mám aj pár veselých. Chcete jednu počuť?“ obrátil sa k nej a ona prikývla.

„Bolo to v treťom ročníku. Na školu k nám prišiel nový profesor, aby učil Obranu proti čiernej mágii. Bol tým najlepším, akého sme za tie roky mali. Naozaj sa nás snažil niečo naučiť. Volal sa Remus Lupin.“

„Ten vlkolak?“ ozvala sa prerušiac ho.

„Vy ho poznáte?“

„Len z otcovho rozprávania. Keď sme boli s Wulfom ešte malý, rozprával nám rôzne príhody. Pár z nich bolo o ňom,“ švitorila.

„Viem si živo predstaviť, ako vám ho opísal,“ zahundral Neville nespokojne.

„Podľa otca bol hrdinom. Bol čestný a spravodlivý, skvelý čarodejník, ktorý sa obdivuhodne dokázal vyrovnať so svojim osudom,“ odvetila Ariana a Neville na ňu hľadel, akoby sa zbláznila.

„To, že vám povedal?“ spýtal sa neveriaco a krútil hlavou.

„Hej, ale dokončite to svoje rozprávanie, som zvedavá,“ hlesla a oprela sa lakťami o pracovný stôl.

„Mali sme hodinu a preberali sme prízrak. Viete, čím je prízrak charakteristický?“

„Samozrejme, berie na seba podobu toho, čoho sa najviac desíme.“

„Správne,“ prisvedčil Neville. „A ja som sa najväčšmi desil vášho otca.“

Ariana sa rozosmiala. Podľa nej bolo neuveriteľné, že jej otec niekedy pôsobil na škole ako strašiak.

„Nesmejte sa, myslím to vážne,“ povedal s úsmevom a pokračoval. „Ako iste viete, prízrak treba zmiasť a to tak, že si ho zosmiešnime. Profesor Lupin mi poradil, aby som si ho predstavil v oblečení svojej babičky a tak sa stalo, že keď prízrak vyliezol – a skutočne to bol váš otec – mal na sebe zelený kabát s kožušinou okolo krku, v ruke akúsi chlpatú kabelku a na hlave klobúk so supou hlavou. Dokonca mal topánky na podpätkoch. Veci, ktoré nosila moja babička.“

Ariana sa tak smiala, až jej tiekli slzy a chytala sa za brucho a Neville sa smial tiež, pretože jej zvonivý smiech bol nákazlivý. Keď sa po pár minútach prestali smiať, Ariana sa naňho dívala celkom inak.

„Viete, že ste celkom fajn?“ opýtala sa ho a naklonila hlavu na bok. Videla ako sa začervenal a znervóznel.

„Ale, kdeže,“ mávol rukou a skoro zhodil kvetináč s priesadou na zem. Ariana ju však zachytila a znova sa rozosmiala.

„Som rada, že sme sa porozprávali. A viete čo? Túto sobotu si idem znova zalietať. Ak sa tak bojíte o môj krk, môžete sa ku mne pridať,“ povedala a rozlúčila sa s ním mávnutím ruky.

Neville sa stále usmieval. Hľadel na ňu ako beží do hradu a tmavé vlasy jej poskakujú na chrbte. Usmial sa a pustil sa do práce. Uvedomil si, že aj on sa cíti oveľa lepšie, ako sem išiel. Celkom zabudol na ten trapas s Hannah i na to, čo ho trápilo. Aspoň na chvíľu.  

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

oprava

(GwenLoguir, 29. 7. 2008 11:58)

arab

Tessa

(GwenLoguir, 29. 7. 2008 8:56)

Nie že by nebol pekný a sympatický, ale vyzerá tak trochu ako.. hm.. arba? Alebo niekto odtiaľ...

jeeeeeeeeej

(Baja, 28. 7. 2008 21:53)

to bolo milene :D :D Neville je strasne zlaty :) uz sa tesim ako sa bude vyvijat tento pribeh. si proste sikulka tess :)

jo,

(Tessa, 28. 7. 2008 16:29)

presne tak. Neville je veľmi vďačná téma na písanie :) rozkošný, no statočný truľko :)

Hm, myslím, že keď som v Záverečnej

(GwenLoguir, 28. 7. 2008 16:23)

práci z Wordu napísala, že názory čitateľov ovplyvňuje FF, strafila som sa do čierneho. Neuveriteľne som si Nevilla obľúbila a to som ho vždy považovaal iba za truľka! (Aj keď, všetko má svoje obmedzenie... myslím, že Ronalda by som si ani v päte neobľúbila)

madam

(sevy, 28. 7. 2008 13:26)

Snapeová, to zní srandovně... :o)) já už jsem děsný závislák, jak jsem si přečetla, že to tu bude do oběda, tak asi poslední 2 hoďky jen klikám a ostatní povinosti házím za hlavu :o))) to s tou Hannah, myslím jako ten huban, to doufám nic neznamená, já předpokládám, že na to pak bude navazovat Tajemství Wardenů... jůů, Wulfrick je docela kus ;o) ještě jsem tě nepochválila, chválím! jsi skvělá! :o)) těším se na projížďku na pegasovi... ;o)

Páči sa Vám?

(Tessa, 28. 7. 2008 13:18)

Takto by približne mal podľa mňa vyzerať Wulfrick :D

Gweni,

(Tessa, 28. 7. 2008 13:13)

nie, to bude strašne krááátke, len päť kapitol. Chcela som to skúsiť - napísať o nich dvoch, že čo mi z toho vznikne. Tak uvidíme, možno sa ti to bude pozdávať aspoň trochu - inak, zabudla som tam dať upozornenie, že to bude aj tak trochu erotické - no, aspoň tu som sa rozhodla odviazať :D

Všimla som si

(GwenLoguir, 28. 7. 2008 9:59)

a dúfam, že bude naozaj kratučký... nič v zlom, len ja Draca nejako...

Gweni,

(Tessa, 27. 7. 2008 16:41)

cez víkend mám pauzu, takže nová kapča až zajtra doobedu. Musím si aj oddýchnuť, pridávať budem len cez týždeň. A okrem toho, pracujem na novom kratučkom príbehu, ktorý sa onedlho objaví na mojej prvej stránke :D

Prosííííííííííííííííííííme

(GwenLoguir, 27. 7. 2008 13:45)

si novúúúúúúúúúú kapitolkuuuuuuuuu!!!!!!!!

že ale dokážeš

(sevy, 25. 7. 2008 17:43)

popsat noční můru... :o)) zase to bylo skvělé (píšu pořád to sáme dokola, že? už je to asi nuda! ;o) )... takže o víkendu si dáváš vážně pauzu??? :o( ...

:-))

(Martina, 25. 7. 2008 3:39)

Zítra na deset dní odjíždím a ani se mi skoro nechce, když se ten příběh tak hezky rozjíždí :-( Ale až se vrátím, zase toho budu mít haldu na čtení :-)))

a ozaj...

(Baja, 24. 7. 2008 21:37)

krasna kapitolka :) som zvedava na ten Tiffanin plan :)

hmmm

(Baja, 24. 7. 2008 21:37)

lenze ja potrebujem asi pozvanku....

Bajka,

(Tessa, 24. 7. 2008 21:07)

snad pomozem?

http://www.priori-incantatem.sk/show.php?page=site/velka_sien

help me

(Baja, 24. 7. 2008 20:43)

cawte ludia...ja vas chcem poprosit ci by mi niekto nemohol zohnat kod na www.priori-incantatem.sk , ktory je treba na prihlasenie....doteraz som ho neziadala len preto lebo som ho nejako nepotrebovala....pozrela som si len denneho proroka a fanfiction....prosim dajte mi ho niekto lebo potrebujem nieco napisat jednej babe :)

Tessa

(Sayuri, 24. 7. 2008 19:12)

aby si vedela, že stále čítam a že stále sa mi tvoje poviedky dosť páčia a tvoje tempo ešte viac...:D

aaano,ano

(tina, 24. 7. 2008 18:33)

ano si sikulka Tess:)) ...a ano zacina sa to kraasne zamotaawat.... a je to vyybornee ako vsedko od teba:))

Tess,

(sevy, 24. 7. 2008 15:11)

já to říkám pořád, že jsi šikulka! ;o)