Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LKT a Krik Mandragory - 22. až 26. kapitola

22. 9. 2008

22. kapitola

Cheirónov luk

 

 

 

Obrázok Severusovi sa zdalo, že zle rozumel. Ďalšie nešťastie a prízrak smrti nadosah? Toto už vážne prekračovalo všetky medze.

„Hagrid, ste si istý?“ ozval sa aj profesor elixírov. Terry Boot bol jedným z profesorov, ktorí o sebe nedali vedieť, ale úprimne dúfal, že sú už doma a v bezpečí.

„Úplne, profesor Snape. Je to on a je mŕtvy,“ hlesol Hagrid a pod vrstvou huňatej brady a fúzov bolo vidieť, že je bledý ako ten sneh. „Odniesol som jeho telo na ošetrovňu.“

„Dobre. Ďakujem, Hagrid,“ šepla Minerva a vykročila ráznym krokom do nemocničného krídla. Severus ju nasledoval a za nimi sa ozývali hromové kroky školského hájnika.

„Kde ste ho vlastne našli?“ vypytoval sa Severus a bol celkom nesústredený. Za celý ten čas, čo študoval a napokon i učil na škole, sa nestalo toľko nepríjemností ako tohto roku v priebehu jedného štvrťroka. Mŕtva študentka, skamenení žiaci, mŕtvy profesor, jeho chorá manželka a zmiznuté deti a za všetkým len jeden neveľký, hoc nebezpečný tvor.

„Triskáč ho vyhrabal spod snehu pri jazere. Nevyzerá moc dobre. Je celý modrý. Zamrzol. Ale to nebola príčina smrti.“

„Prečo si to myslíte?“ ozvala sa Minerva cez plece, vstupujúc na ošetrovňu, ale len čo podišla k nemu a prezrela si jeho zmrznuté telo a zdesený výraz v tvári, pohľadom zavadila o jeho kŕčovito zovreté ruky. „Ach. Už mi to je jasné.“ Kostnatým prstom ukázala na jeho zapálenú, teraz už fialovú ranu.

„Znova tá istá príčina.“ Severus zovrel pery do tenkej linky. Chvíľu bol ticho a premýšľal. „Kto vie, ako dlho tam tak ležal,“ podotkol zamyslene.

„Budeme musieť upovedomiť jeho rodinu. Myslím, že jeho matka a sestra ešte žijú. Napíšem im,“ ponúkla sa Minerva. Aj tak to bolo v jej kompetencii a okrem toho, Severus mal starostí dosť.

„A čo bude s ním?“ spýtal sa zadumane, hľadiac do modrej tváre mŕtveho profesora.

„Bude najlepšie ak zavoláme niekoho z ministerstva a oni ho prepravia do márnice u sv. Munga. Aj tak už nemôžeme nič robiť.“

Severus prikývol. Síce ešte hľadel na mŕtveho muža, ale myšlienkami už bol pri svojej chorej manželke. Stále sa jej nepolepšilo. Mala horúčky a blúznila, hoci sa mu zdalo, že je to o niečo lepšie. Lenže, keď sa jej stav zlepšil naposledy, znova sa jej vrátili horúčky. Nerobil si márne nádeje, ale veľmi dúfal, že sa z toho čoskoro vystrábi. Len čo sa vrátil do bytu, zamračil sa. Všade bolo akosi príliš ticho. Toto sa na jeho dvoch mladších synov vôbec nepodobalo. A potom začul tichý smiech. Prichádzal zo spálne. A bol mu taký známy, ľúbezný. Pár krokmi prekonal vzdialenosť, ktorá ho delila od dverí a s obavami ich otvoril. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa naň upreli žiarivé smaragdové oči jeho manželky. Opätoval jej úsmev, ktorým ho obdarila, držiac za ruky svojich dvoch synov.

„Oci,“ zvolal Dorado, len čo si všimol, že sa vrátil. „Mama je v poriadku!“ Vyceril naňho zúbky v širokom úsmeve a jeho tmavé oči žiarili spokojnosťou.

„Nekrič tak!“ štuchol do svojho brata Efrain. „Mamu bolí hlava!“

Dorado prevrátil očami a štuchol doňho aj on.

„Chlapci, prestaňte,“ upozornil ich Severus a sadol si na posteľ k manželke, ktorá z nich troch nespúšťala oči. „Naozaj si už v poriadku?“ Jeho hlas bol plný starostí. Musela ho uistiť, že áno.

Prikývla. „Budem. Ešte som slabá, ale už mi je oveľa lepšie. A kde je Ariana a Wulfrick?“ ozvala sa chrapľavým hlasom.

„Sú obaja preč!“ zvolal Dorado a zamračil sa. Yvainne sa div nerozosmiala. Tak veľmi jej pripomínal v tejto chvíli Severusa. Avšak keď naňho pozrela, vedela, že jej synček nežartoval.

„Je to pravda. Zmizli v ten deň, keď ťa zranilo to zviera.“ Priznal s ťažkým srdcom. „Poslal som za nimi patronusa. Ozval sa mi zatiaľ len Wulfrick. Vraj, kým nenájde úkryt toho tvora, nevráti sa. Odkazuje, že ťa ľúbi a robí to hlavne kvôli tebe, hoci ja si myslím, že sa stále cíti byť vinný zo smrti toho dievčaťa.“

„Len aby sa mu nič nestalo.“ Vzdychla si a vložila svoju ruku do manželovej teplej dlane. Cítila jeho pevné zovretie a zrazu vedela, že všetko bude v poriadku. Musí byť. Veď ide o jej deti ...

Neville prebdel pri Arianinej posteli celú noc. Sedel na kožušinách pri jej posteli a pozoroval ju v spánku. Bola taká krásna, nežná ... bola všetko, čo nemohol mať. Vzdychol si a uprel pohľad na okno. Brieždilo sa. Prvé slnečné lúče sa predierali cez tmavú oblohu, aby ju osvetlili a svet sa mohol rozjasniť v mrazivom decembrovom dni. Pohľad mu padol na náramkové hodinky, ktoré mu ukazovali aj dátum. Dnes bolo dvadsiateho druhého. Do Vianoc ostávali len dva dni. Veril, že ich oslávi doma, hoc sám, ako sa to opakovalo posledných pár rokov, po smrti Lottarie. Ale teraz si to nemyslel. Pred sebou mal ťažkú úlohu a musel ju dokončiť. Nemohol dovoliť, aby niekto iný preňho riskoval život tak, ako to urobila Ariana túto noc. Odkryl ju a prezrel si ranu na jej nohe. Nebolo po nej ani stopy, ale ona sa stále nepreberala. Nechápal to. Zmeral jej tep, ale ten bol pravidelný. Zamračil sa a v jeho očiach zahorelo znova to odhodlanie, ktoré sa nedalo ničím zastaviť. Pohladil ju po tvári a jeho pery sa pritisli na jej čelo v krátkom bozku.

„Len vydrž, ja niečo vymyslím.“ Vzápätí vstal a vyšiel z chatrče von. Sneh bol udupaný konskými kopytami a miestami bol klzký, zmenený na ľad. Musel dávať pozor, pretože už raz pošmykol a natiahol sa na zemi, aký bol dlhý. Rozhliadol sa okolo seba. Všetky tie domce vyzerali rovnako. Ako mal vedieť, ktorý patrí vodcovi kmeňa, Firenzovi? Dostal sa na začiatok dedinky a znova si ju prezrel skúmavým okom. Potom si spomenul. Prvý dom. O chvíľu už klopal na drevené dvere, ktoré sa otvorili po prvom zabúchaní.

„Čo chceš?“ opýtal sa ho kentaur zamračene.

„Potrebujem pomoc!“ zvolal podráždene. „A neopovážte sa mi povedať, že nič nemôžete, pretože to nie je pravda! A rovnako mi ani netrepte o tom, aký je dnes Mars jasný!“

Firenze sa zamračil ešte viac. „Neučili vás slušnosti?“

Neville sa na malú chvíľu zahanbil a do líc mu vystúpila červeň. „Prepáčte. Ale nemôžem dovoliť, aby sa tomu dievčaťu čokoľvek stalo.“

„Na to ste mal myslieť prv,“ odvrkol kentaur povýšenecky.

„Prosím, potrebujem pomoc. Moje bylinky na to nestačia. Prosím,“ šepol bezmocne. „Vari si mám kľaknúť na kolená?“

Firenze prestúpil s nohami metajúc okolo seba chvostom a vyšiel z domca. Vedel, prečo tu ten mladý muž je. Prečo by ho teda nemohol vyskúšať bez toho, aby o tom vedel? Pretože ak naozaj chce to, po čo prišiel, nedostane to zadarmo.

„Tak dobre. Poznáte Hadí koreň?“ opýtal sa a Neville prikývol.

„Poznám. Ten potrebujeme? Kde ho nájdem? Je vzácny. U nás v skleníkoch sa nevyskytuje.“

„Nájdeš ho rásť pod Vlčou skalou.“

„Pod Vlčou skalou? Nepatrí to územie vlkolakom?“ opýtal sa s obavou v hlase. Kentaur prikývol. Chvíľu si hľadeli do očí, akoby skúmali úmysly toho druhého. Napokon Neville odbehol po svoj batoh do chatrče a o chvíľu bol späť. Keď okolo neho prechádzal, kývol mu hlavou na pozdrav.

„Vrátim sa len čo budem môcť.“ A stratil sa za skalným previsom v ihličnatom lese medzi smrekmi, jedľami i borovicami.

„Prečo si ho tam poslal, otec?“ ozval sa Varro za jeho chrbtom. Bola to už dobrá hodina, čo Neville odtiaľ odišiel. „Je to nebezpečné! Vlkolaci sú teraz navyše veľmi diví.“

„Dúfam, že si si nemyslel, že mu ten Cheirónov luk len tak darujem.“ Firenze spražil svojho svojhlavého syna varovným pohľadom a vrátil sa do domca. Varro dupol kopytom o zem a jeho azúrový pohľad sa uprel smerom, ktorým odišiel profesor. Nevedel, čo má robiť. Či poslúchnuť otca a nemiešať sa do toho, alebo či má ísť za ním. Na bok mu dopadla čiasi studená dlaň a on prekvapene hľadel do bledej tváre Wardenskej princeznej.

„Musím ísť za ním,“ šepla, stále trošku krívajúc na zranenú nohu.

„Pôjdeme spolu,“ šepol a obzrel sa ponad plece k domcu rodičov. Pokľakol si na predné laby, len aby mohla vysadnúť na jeho chrbát.

„Môžeme,“ šepla a chytila sa jeho bujnej čiernej hrivy, snažiac sa priveľmi ho za ňu nekmásať. V duchu uvažovala, ako ďaleko profesor zašiel a či nebude neskoro. Ľutovala, že sa neprebrala skôr a ľutovala, že nezbadala Acromantulie mláďa. Taká školácka chyba! Už jej nebolo tak zle. Vlastne jej bolo čoraz lepšie. Aj farba sa jej začala vracať do tváre. Varro necválal príliš rýchlo, za čo mu ďakovala, ale zároveň sa bála, že si nesplní svoje povinnosti strážkyne. Takto zlyhať ... nikdy si nemyslela, že sa jej to prihodí. Možno to bolo preto, lebo si príliš verila?

„Ako ďaleko je ešte k Vlčej skale?“ opýtala sa, keď cválali cez borovicový háj.

„Ani nie dva míle,“ odvetil jej mladý kentaur a v dlhom skoku preskočil zvalený strom.

Vedela, čo bude znamenať, keď sa profesorovi niečo stane. Ak mu nepomôže, zomrie nielen on, ale i ona, pretože sú zviazaný neviditeľným putom, až kým ohrozenie nepominie. Vlkolaci ... zdivočení, nakazení vlci, celkom nepremenení na monštrá, ale i tak so zlou krvou, väčší ako obyčajný vlci. Hagrid jej raz spomínal, že sa tohto roku rozmnožili o pár kusov. Ariana zavrela oči, tuho ich prižmúriac.

„Len nech prídeme včas,“ modlila sa v duchu. „Len nech prídeme včas.“

Neville kľačal v snehu, rozhrabávajúc ho skrehnutými prstami. Vedel, že našiel to pravé miesto. Bol si tým istý. Teraz mu ostávalo len dostať sa ku koreňu rastlinky, ktorú potreboval. Avšak zem bola zamrznutá a jemu to šlo dosť ťažko. Bol taký zabratý do práce, že si nevšimol tiene mihajúce sa poza krovie i husto rastúce stromy. Ani lesklé oči, ktoré po ňom jastrili pohľadom. Neville len ďalej hrabal. Keď mu to už nešlo rukami, vybral si z batoha malú lopatku a pomáhal si ňou. Bol príliš sústredený, aby vycítil hroziace nebezpečenstvo. Až potom, keď už bol skoro pri malom čiernom korienku rastliny, až vtedy mu po chrbte prebehol mráz a vlasy na zátylku sa mu zježili. Avšak neprestával hrabať. Konečne uchopil korienok do ruky a opatrne ho vytrhol zo zovretia zamrznutej zeminy, keď sa lesom ozvalo vlčie zavytie a zúrivé zavrčanie. Neville sa otočil a uvidel za svojím chrbtom obrovského vlka pripraveného k skoku. Od ľaku ustrnul. Zviera sa naňho vrhlo a Neville padol na chrbát. Jediný zvuk, ktorý nastal nebolo Nevillove volanie o pomoc, ale zvieracie zavytie, keď narazil do akejsi neviditeľnej steny. Neville prezieravo použil ochranné kúzla. Avšak nevedel čo ďalej, pretože vlčia svorka sa zhŕkla okolo neho.

„Stupefy!“ ozvalo sa odniekiaľ z pravej strany. A potom znova. „Impedimenta! Stupefy!“

Neville sa otočil za zvukom toho hlasu a zbadal Harryho. Vlci upriamili svoju pozornosť teraz naňho. Hoci dvoch z nich úspešne omráčil, ešte stále ich tu ostalo päť. Neville neváhal a pridal sa k nemu vo chvíli, keď ďalšieho vlka zranil šíp vystrelený z luku. Vzápätí sa Ariana skĺzla z Varrovho chrbta a po boku Harryho omračovala vlky. Keď sa z neba spustila ďalšia spŕška šípov, vlci sa dali na ústup a s hlasným zavíjaním sa stratili hlboko v lese.

Neville zrušil svoje kúzla a pribehol k Harrymu. „Si v poriadku?“

„Jasné. Myslel som si, že je s tebou koniec. Ale keď som videl, že ti nič nespravil ...“

„No vieš, občas mám aj ja celkom dobré nápady,“ uškrnul sa Neville a Harry ho potľapkal po pleci.

„Ale rád by som vedel, čo tu robíš ty, mladá dáma,“ prísne pozrel na Arianu, no tá sa len tajomne pousmiala.

„Už ste v poriadku?“ staral sa Neville a jeho oči žiarili nezvyčajnou nehou. Ariana sa zapýrila, ale prikývla. „Takže ten Hadí koreň nebudem potrebovať,“ hlesol a zahľadel sa do roztvorenej dlane, kde ležal neveľký, skrútený čierny korienok.

„Zdá sa mi, že celkom nerozumiem, ale nevadí. Veď mi to porozprávate,“ pozrel na priateľov a tí len kývli na znak súhlasu.

„Nie tak celkom,“ prehovoril hlas spoza nich. Bol to Firenze a jeho druhovia, kto spustil poslednú dávku šípov, ktorá zahnala vlkov na útek. Firenze venoval synovi zlostný pohľad, ktorý jasne naznačoval, čo si myslí o jeho disciplíne, ale nepovedal nič. „Harry Potter, vedel som, že sa znova stretneme.“

„Tak potom vieš, po čo som prišiel,“ odvetil Harry a podal mu ruku na znak pozdravu i priateľstva.

„Viem. Lenže to, po čo si prišiel, už má svojho majiteľa,“ povedal a uprel oči na profesora Herbológie. Teraz to bol Neville, kto niečomu nerozumel.

 

23. kapitola

Elixír z Čiernej krvi

 

 

Obrázok „Nie tak celkom,“ prehovoril hlas spoza nich. Bol to Firenze a jeho druhovia, kto spustil poslednú dávku šípov, ktorá zahnala vlkov na útek. Firenze venoval synovi zlostný pohľad, ktorý jasne naznačoval, čo si myslí o jeho disciplíne, ale nepovedal nič. „Harry Potter, vedel som, že sa znova stretneme.“

„Tak potom vieš, po čo som prišiel,“ odvetil Harry a podal mu ruku na znak pozdravu i priateľstva.

„Viem. Lenže to, po čo si prišiel, už má svojho majiteľa,“ povedal a uprel oči na profesora Herbológie. Teraz to bol Neville, kto niečomu nerozumel.

Neville ohromene sledoval, ako si vodca kentaurov zložil z mohutného svalnatého pleca nádherný azda mahagónový luk a kožený tulec so šípmi.

„Poňho si vlastne šiel do Zakázaného lesa, je tak?“ opýtal sa kentaur a Neville ohromene prikývol.

„Ďakujem, veľmi si vašu pomoc vážim,“ odvetil uchvátený skvostným predmetom i jeho precíznym vypracovaním. Neville vedel túto starodávnu zbraň oceniť. Kedysi ako dieťa sa venoval streľbe z luku ako svojmu obľúbenému športu.

„Dokázal si, že si ho zaslúžiš. A poviem ti ešte niečo. Elixír musíte pripraviť ešte dnes v noci, inak jeho účinok nebude dostatočný.“

Harry pozrel na Arianu a tá, akoby presne vedela, čo má strýko na mysli, prikývla. Vyčarovala svojho patronusa. Pred nimi sa objavil krásny, strieborný a žiarivý vlk, ktorý vystrelil z konca jej prútika a na jej príkaz sa rozbehol lesom smerom k hradu, s odkazom pre otca.

„Mali by sme ísť,“ poznamenal Harry vzápätí, pozrúc na hodinky. Bolo len desať hodín, ale ich úloha sa neskončila. A okrem toho, dnes bol Štedrý večer. Sľúbil Ginny, že sa neomešká a Vianočný stromček bude ozdobovať spolu s ňou a deťmi. Cestou sa skúsil dozvedieť, prečo sa Neville vybral sám do Zakázaného lesa a čo tam vlastne hľadala Ariana. Avšak zodpovedaná mu bola len prvá otázka.

„Musel som to spraviť, Harry. Nemohol som dovoliť, aby sa niekomu znova niečo stalo. Ani tebe. Máš predsa svoju rodinu, o ktorú sa musíš starať.“

„No, Neville, mal by si vedieť, že na hrade našli ďalšie telo.“

„Čo?“ zvolali Ariana i Neville unisono.

„Veru. Je to tvoj kolega, profesor Terry Boot. Moji ľudia mi poslali včera popoludní správu. Hoci je nepochybné, že bol mŕtvy už pár dní, na svedomí bolo ďobnutie Zlatého kogrifina. A Ari, tvoja matka je na tom už podstatne lepšie.“

„Naozaj? To som rada,“ zvýskla a jej nálada sa aspoň o niečo zlepšila. Nie však Nevillova. Mal na svedomí ďalšieho človeka. Kým sa Ariana s Harrym zhovárali, on za nimi kráčal ako telo bez duše. Hlavou mu vírili myšlienky na Lottie, na Kogrifina, na dnešné nebezpečné stretnutie s vlkmi i na to, že musia pripraviť elixír. Veľmi dúfal, že Severus naozaj ten elixír pozná, hoci vravel, že jeho príprava je náročná, nepochyboval, že práve on to zvládne. Nepoznal nikoho, kto by sa v elixíroch vyznal lepšie ako on.

„Musíme sa s vami rozlúčiť,“ riekol Firenze so všetko vážnosťou a rukou naznačil synovi, aby sa zdržal akýchkoľvek slov. Varro nepokojne buchol kopytom o zem, ale inak nedal najavo nesúhlas s otcovým počínaním. „Viete, čo musíte urobiť.“ Potom sa otočil k Nevillovi. „Profesor, očakávam, že nám Cheirónov luk vrátite po splnení svojej úlohy.“

„Samozrejme,“ odvetil Neville a znova im za všetko poďakoval.

Firenze sa potom zahľadel uprene na Arianu. „Princezná,“ uklonil sa a odkráčal na čele skupinky. Nevillovi napadlo, že sa jej neskôr musí opýtať na to oslovenie.

Kráčali lesom, známou cestičkou, po ktorej sem aj prišli. Ešte teraz tu boli ich stopy, ktoré našťastie celkom nezakryl novo napadaný sneh, pretože biela vrstva sypkého snehu bola tenká.

„Kedy si vlastne odišiel z hradu?“ vyzvedal Harry, ktorý si dával dokopy súvislosti.

„Keď odišli študenti na prázdniny. Vykradol som sa zadným vchodom,“ priznal sa Neville. „Nehneváš sa na mňa však? Vieš, že som to musel spraviť.“

„Prečo by som sa mal hnevať? Vždy som vedel, že v tebe drieme spiaci lev, len potrebuje zobudiť,“ doberal si ho Harry. „Ale zaujímalo by ma, ako si vlastne našiel dedinku Hippés. Mne sa to nepodarilo.“

„Nenašiel som ju,“ hlesol a začervenal sa. „Vieš, stalo sa to vtedy, keď som sa zamotal do pavučiny a Ariana mi pomohla. Potom ju uhryzla Acromantula, a v tom sa objavil odniekiaľ Varro.“

„On vás doviedol do dediny?“ Harry bol prekvapený. Vedel, že kentauri si svoje súkromie nadovšetko strážia a vyhýbajú sa čarodejníkom ak len môžu. Aj on vďačil veľkej náhode, že sa s ním Firenze, terajší vodca spriatelil, keď bol ešte študentom. Ale nevedel, či by mu bol ochotný ukázať ich dedinu.

„Presne tak. Bál som sa, že mi Ariana zomrie,“ hlesol ledva počuteľne. „Chcel som sa vrátiť do hradu, ale on ma zastavil a vzal do Hippés. Avšak nechceli mi pomôcť. Našťastie vždy nosím pri sebe svoje bylinky. Zrejme jej pomohli.“

Ariana len počúvala. Do ich rozhovoru sa nezapájala. Nechcela, aby obaja vyzvedali, ako je možné, že sa tam zrazu objavila, alebo ako sa tak rýchlo vyliečila zo zranenia. Ale musela uznať, že Nevillove bylinky hojenie rany naozaj urýchlili. A ktovie, možno to strýko Harry aj tak tuší, veď vie, že jej mama je Wardenka a niečo o tom už čítal. Ale pochybovala, že Neville o existencii starého kmeňa vôbec niekedy počul. Určite nie. Veď ten skoro vyhynul. Wardeni – teda až na nich – žili už len v spomienkach a starých povestiach, či legendách.   

Severusovi prišla správa od dcéry práve vo chvíli, keď sa venoval najobľúbenejšej činnosti, bozkávaniu svojej manželky.

„Ahoj otec, mami, prepáčte, že som sa neozvala skôr, nemohla som. Som v poriadku, ešte dnes večer prídeme všetci domov. Otec, potrebujem, aby si začal s prípravou elixíru z Čiernej krvi. Ďakujem, oboch vás ľúbim.“

„No, tak to aby som začal,“ zahundral, odtiahnuc sa neochotne od Yvainne.

„Mal by si. A neželám si, aby si na ňu kričal, keď sa vráti. Mám taký dojem, že len plnila svoje poslanie. Rozumel si?“ dohovárala mu.

„Vari som niekedy na ňu kričal?“ opýtal sa prekvapene a pátral v pamäti. Jeho manželka sa len uškrnula. Pristúpila k nemu a vtisla mu na pery mľaskavý bozk.

„Nie, ja len keby ťa to napadlo.“

Pokrútil hlavou a keď ho chcela obísť, tľapol ju po zadku, na čo zvýskla a so smiechom sa pobrala za chlapcami, aby dozrela na ich kúpanie. Severus vyšiel z bytu a zamieril do žalárov, kde mal stále svoj profesorský kabinet a malú pracovňu. V jednej zo starých kníh, viazaných v hrubej čiernej koži našiel potrebný recept a pozorne si ho prezeral, posúvajúc ukazovák z ingrediencie na ingredienciu. Zastavil sa až na poslednej a chvatne sa postavil preskúmavajúc svoje zásoby.

„Do trolla! Vedel som to! Bude to problém,“ hlesol sám pre seba a zrazu nevedel, čo robiť. Znova si sadol za stôl a nahliadol do knihy. Ako zistil, nechýbala mu len jedna z ingrediencií, ale hneď tri. Hadí koreň a krv Pegasa zmiešaná s kvapkami krvi Jednorožca. Kvôli tej krvi by mohol zájsť za Hagridom, ale čím nahradí Hadí koreň, netušil.

Z Hagridovej chalupy sa kúrilo. Bol teda doma. Len nedávno priniesol do Veľkej siene jedličku a pomáhal ju riaditeľke a Yvainne s chlapcami ozdobovať. Teraz bol vo svojej chatrči a Severus nepochyboval, že popíja čaj, alebo pochrapkáva, ako mal v poslednej dobe vo zvyku. Prv než zaklopal na jeho dvere, privítal ho hlasný štekot psa.

„Severus, stalo sa niečo?“ ozval sa Hagrid zmätene, pretože sa nestávalo, aby profesor za ním chodil na návštevy.

„Veru stalo. Potrebujem tvoju pomoc, Hagrid,“ priznal Severus obzerajúc si interiér chatrče.

„Vážne? Tak to sa asi čosik stalo, ne?“ Hagrid sa posadil do kresla a Triskáč si sadol k jeho nohám, zatiaľ čo on ho hladil po hlave. „Tak vrav, ako ti môžem pomôcť?“

„Potrebujem krv Jednorožca a pár kvapiek krvi Pegasa,“ odvetil a Hagrid vystreštil oči.

„A to ich mám akože kvôli tebe podrezať?!“ okríkol ho.

„Jasné, že nie! Vari si nepočúval? Potrebujem len pár kvapiek na prípravu elixíru, aby pomocou neho mohli zabiť toho Zlatého Kogrifina,“ vysvetľoval.

„Tak s Jednorožcom by som ti hádam vedel pomôcť, ale s Pegasom ...“

„Veď to by pre teba nemal byť problém.“

„No, Sirius počúva len tvoju dcéru. Ani mňa k sebe už nechce pustiť.“

„Ale za pokus to stojí, či nie? Ak treba, skúsim to sám, ale pomôž mi.“ Hagrid naňho hľadel, akoby sa Severus načisto zbláznil, ale ten trval na svojom. Nakoniec teda vstal a urobil, o čo ho žiadal. S Jednorožcom nebol problém. Hagrid len zapískal a z oblohy sa zniesol na zem jeden z tých skvostných zvierat, bielych ako jasný deň. Kým si Severus bral vzorku krvi, Hagrid tam len stál, držiac zviera za hlavu a čosi mu šepkal do ucha pokojným hlasom, aby sa neplašil, keď ho Severus porezal a nastavil skúmavku k ranke. Len čo odobral požadované množstvo, ranku mu ihneď zacelil a Hagrid prepustil zviera.

„Tak a ešte Pegasovu,“ hlesol Severus, obzerajúc sa po oblohe, keď ho vtom niečo štuchlo do chrbta. Zľakol sa a otočil na hlasné zaerdžanie. Pred ním stál nádherný okrídlený kôň, vynímajúc sa na žiarivo bielom snehu s roztiahnutými krídlami, stojac na zadných.

„Pokoj, pokoj!“ volal Hagrid, ale nebolo to potrebné, pretože Sirius si zastal priamo k Severusovi a veľkými čiernymi očami sa naňho zahľadel, akoby chápal, čo musí urobiť. „To som teda blázon,“ šepol Hagrid a díval sa, ako Severus opatrne pristúpil k zvieraťu, sám mu šepkajúc slová na utíšenie i poďakovanie.

„A ty si vravel, že s tým bude problém,“ otočil sa spokojne k Hagridovi, keď zacelil ranu aj Pegasovi a ten sa stratil v oblakoch.

„Mýliť sa je predsa ľudské, či nie?“ zahundral dotknuto Hagrid a vrátil sa do chalupy. Aj Severus sa chcel vrátiť, keď zbadal malú skupinku blížiac sa z lesa. Pohľadom prebehol postavy a odľahlo mu. Jeho deti sa vracali domov. Obaja. Ariana i Wulfric a s nimi Harry i Neville. Potom sa zarazil.

„Čo do kotla hľadal Longbottom v Zakázanom lese!“

 

24. kapitola

Neveselé Vianoce

 

 

Obrázok Severus hľadel na skupinku ľudí vychádzajúcich z lesa a na jazyku mal najmenej milión otázok. Ako prvý si ho všimol Wulfrick a ten štuchol jemne do svojej sestry, ktorá pri pohľade na zamračeného otca zdvihla hlavu a bojovne vystrčila bradu. Skoro sa rozosmial.

„Celá Yvainne,“ pomyslel si pyšne.

„Som rád, že ste všetci v poriadku,“ privítal ich a nesúhlasným pohľadom spražil svoje dve najstaršie ratolesti. „Idete práve včas na Štedrovečernú oslavu. Hoci vlastne oslavovať nebudeme, keďže škola má smútok.“ Prstom ukázal na čierne súkna visiace z okien hradu. „Iste už viete, že k Tiffany Twisterovej nám pribudla ďalšia obeť, profesor Terry Boot. Včera mal pohreb.“

„Vieme to, moji ľudia mi to oznámili,“ povedal Harry. „Začal si s prípravou elixíru?“

„Ešte nie. Zháňam potrebné prísady. Práve som si obstaral krv Jednorožca i Pegasa, ale neviem, čím vhodným môžem nahradiť Hadí koreň, ktorý mení farbu elixíru a jeho konzistenciu.“

„Netreba ho nahrádzať,“ ozval sa Neville, ale Severus si odfrkol.

„Čo vy Longbottom viete o príprave elixírov?!“

„Priznávam, že nie veľa,“ odvetil a z vrecka vytiahol malý uzlíček. Roztvoril vreckovku a vybral z nej malý skrútený korienok.

„Zdá sa, že ma nikdy neprestanete udivovať, však, Longbottom?“ zahundral a vzal si od neho korienok. „Tak dobre. Idem sa do toho pustiť.“ Chcel odísť, ale zastavil sa a pozrel na svoje deti. „Vy dvaja sa neopovážte znova utiecť. Mama vás očakáva.“

Proti tomu nik nemohol namietať. Harry s Nevillom na seba pozreli a vykročili za Wulfrickom a Arianou, idúcimi za svojím otcom ako obetné baránky.

Severus nezamieril priamo do žalárov. Musel si najprv vypočuť deti a až potom sa mohol pokojne venovať príprave náročného elixíru.

„Chcem počuť, kde ste boli a prečo ste zmizli bez ohlásenia,“ vyrukoval na nich ani sa nestihli zvítať s matkou.

Yvainne sa naňho zamračila, ale nepomohlo to. A tak ho prosila, aby bol zhovievavý ... zbytočne.

„Ja asi vysvetľovať nemusím,“ ozval sa Wulfrick ako prvý. „Poslal som ti odkaz po patronusovi.“

„Tak to sa mýliš, mladý muž. To, že ste Wardeni vám nedáva právo robiť si, čo si zmyslíte. My s matkou sme za vás stále zodpovední, pokiaľ  ste nedosiahli plnoletosť. A to sa nestalo.“

„Ocko, ty veľmi dobre vieš, čo sa tu deje,“ skúsila šťastie Ariana. „To sme mali čakať so založenými rukami, keď vieme, že môžeme pomôcť?“

Ani tento argument nezabral. Severus sa stále mračil. „Vy si neuvedomujete, že ste mohli zomrieť? Veď ten Kogrifin na vás mohol kedykoľvek zaútočiť!“

„To by som netvrdil,“ prerušil ho Wulfrick. „Jeho útoky nie sú cielené, používa ich v sebaobrane a hlavne, keď je hladný.“

„A ty to odkiaľ vieš? Ha?“

„Sledoval som ho. Viem, kde ho možno nájsť,“ odvetil prosto Wulfrick a konečne sa zvítal s mamou. „Som rád, že si už v poriadku. Veľmi som sa bál. Ľúbim ťa, mama.“ Objal ju tak mocne, až zvýskla. Otočil sa k otcovi a venoval mu akýsi zvláštny pohľad. „Aj teba mám rád, otec,“ uškrnul sa. „Ale teraz ma ospravedlňte. Musím si dať poriadny kúpeľ. Aké je heslo do prefektskej kúpeľne?“

„Bublinky,“ odpovedala mu matka napochytre a vyprevadila ho pohľadom z izby. Potom podišla k svojej jedinej dcére a objala ju. „Som rada, že si živá a zdravá.“

„Prečo to spomínaš?“ zháčila sa Ariana a zvraštila obočie, presne ako Severus v tejto chvíli.

„Pretože viem, čo sa stalo,“ odvetila záhadne.

„A čo ešte vieš?“ ozvala sa Ariana a jej hlas znel zrazu neisto a vystrašene.

„Nič zaujímavé. Nevidela som toho veľa. Takže zranenie je v poriadku?“

„Zranenie?“ zvolal Severus, ktorý pozorne počúval, hoc neveľmi rozumel.

Ariana pozrela z otca na matku a do líc jej stúpol rumenec. Prikývla. „Nič to nebolo.“

„Si naozaj v poriadku? Nemá sa ti mama pozrieť na to ... zranenie?“ opýtal sa Severus, zmierený s tým, že sa znova nedozvie nič, pretože ako tušil, zhovárali sa o jej povinnostiach strážkyne.

„Nie ocko, som naozaj v poriadku. Mal by si ísť variť ten elixír, nech sa toho tvora zbavíme raz a navždy.“

Severus prikývol, ba dokonca sa i usmial. Aj on pristúpil k svojej dcére, aby ju objal a vtisol jej bozk do hodvábnych čiernych vlasov. „Ľúbim ťa. Neviem, čo by som robil, keby sa ti niečo stalo.“

„Nemusíš sa o mňa báť, ocko. Som predsa polovičná Wardenka.“ Žiarivo sa naňho usmiala a vycerila svoje zúbky v širokom úsmeve. Severus si vzdychol. Bolo ľahké povedať, že sa nemusí báť. Ale sú to predsa jeho deti. Vždy sa o ne bude báť.

Teraz sa však musel sústrediť na prípravu elixíru. Mal všetko čo potreboval. Dokonca aj Hadí koreň a krv z oboch zvierat. Vzácnu krv Pegasa a ešte vzácnejšiu krv Jednorožca, ktorá má navyše magickú moc. Vôbec sa nečudoval, že je ako ingrediencia aj v tomto elixíre. Postavil kotlík nad kozub a celkom sa zabral do svojej práce. Keby ho nebola o tri hodiny neskôr zavolala Yvainne na slávnostnú večeru, bol by ju zmeškal.

Minerva mala krátky slávnostný, príhovor, ktorý nebol práve najveselší, ale večera bola vynikajúca. Hneď potom sa Severus vrátil k dovareniu elixíru. Plameň bol stíšený na minimum, tak nehrozilo, že sa elixír pokazí, alebo prevrie. Teraz tam stačilo pridať po sedem kvapiek krvi z Jednorožca i Pegasa a sedemkrát zamiešať raz po smere hodinových ručičiek, potom opačne a celé miešanie sedemkrát po sebe zopakovať. Severus bol spokojný, pretože elixír nabral požadovanú farbu. Bola taká jasnomodrá ako letná obloha zrána. Teraz plameň pridal a priviedol elixír do varu. Keď vrel, v tejto fáze stačilo dať tam nadrobno nasekaný Hadí koreň a znova zopakovať miešanie. Severus odstavil oheň a spokojne sa díval do kotlíka, z ktorého stúpala para z elixíru Čierneho ako tmavá noc.

Neville sedel vo svojej spálni, oblečený už v pyžame a šarlátovom župane s hrnčekom horúceho čaju v rukách a hľadiac do ohňa o všetkom premýšľal. Na kolenách mu spočívala kniha jeho prapradeda Neilla Alberta Longbottoma s názvom Záhady Zakázaného lesa. Čítal ju ešte ako malý chlapec, keď ju objavil v ich rodinnej knižnici. Prešiel prstom zamyslene po písmenách názvu a potom ju otvoril a obrátil pár listov, ocitnúc sa na kapitole o kentauroch.

„Silný jedinci, dobrí bojovníci, skvelý astronómovia. Nepočúvajú nikoho okrem svojho vodcu a kráľovských potomkov z rodu Wardenov.“

Neville si vzdychol. O Wardenoch vedel svoje. Bola to práve jeho Lottarie, kto mu o nich veľa porozprával. Jej praprateta pochádzala vraj z toho starodávneho kmeňa a jej manžel, tiež warden bol strážcom samotného Armanda Dippeta. Neskôr sa dokonca dozvedel, že aj Yvainne je Wardenka. A nie hocijaká, ale samotná kráľovná. Povedala mu to pri jednej príležitosti, keď na vlastné oči videl ako sa nechtiac porezala a rana sa jej vzápätí zacelila. Nebol si istý, ale tušil o dôvode Arianinho náhleho objavenia sa v Zakázanom lese. Potom si spomenul na jeden zo spoločných večerov s Lottie. Presne v predvečer jej smrti sa milovali. Prišla k nemu rozrušená a hľadala útechu v jeho objatí. Od objatia a nežných slov prešli do bozkov a od bozkov k milovaniu. V tú noc, keď mu ležala v náručí mu z polospánku pošepla, že mu dá ochranu ... ak by sa jej niečo stalo. Vtedy to nechápal. Teraz mu to zmysel dávalo.

Kútikom oka pohladil nádherný luk ležiaci na jeho pracovnom stole. Bolo úžasné, ako sa všetko zvrtlo. Keď sa stalo to nešťastie a Arianu pohrýzol ten ozrutný pavúk, celkom naň zabudol. Vlastne zabudol na všetko. Jediné, čo ho zaujímalo bolo pomôcť jej. Nechcel a nemohol ju stratiť. Nemohol dopustiť, aby sa jeho zlý sen stal skutočnosťou. Ale všetko sa napokon vyriešilo akosi samo. Zdalo sa, že ho šťastie neopustilo. Stretol Harryho, od kentaurov dostal Cheirónov luk a spolu s Arianou sa vybrali späť na hrad. Dokonca cestou stretli aj Wulfricka. Kráčal smerom od Medvedej zátoky a už zďaleka im kýval. Bol premrznutý, ale na tvári mu sedel spokojný výraz, pretože ako im prezradil, jeho plán vyšiel a našiel, čo hľadal. Až na Harryho a sestrino naliehanie im prezradil, že bol stopovať Zlatého Kogrifina. Vedel celkom presne, kde teraz hniezdi, pretože z jazera ušiel. A jemu neostávalo nič iné, ako počkať, kým sa dovarí elixír a zabiť toho vtáka, ktorý tu napáchal viac škody ako Bazilisk z Tajomnej komnaty.

Minerva nemohla spať. Takéto Vianoce ešte nezažila. Smutné a neveselé, sprevádzané vidinou hrozby a smrti. Ani ozdobovanie Vianočného stromčeka s Efrainom, Doradom a Hagridom jej náladu nezlepšilo. Spomenula si, že zabudla prezrieť pracovňu profesora Boota. Najprv o to chcela požiadať Severusa, ale keďže nemohla spať, rozhodla sa tak urobiť sama. Cez plecia si prehodila župan, obula si teplé papuče a s rozsvieteným prútikom v ruke sa vybrala po opustených, tmavých chodbách hradu, až kým nezastala pred profesorovou pracovňou.

„Alohomora,“ šepla a v zámke to šťuklo. Vošla dovnútra a rozsvietila veľký, stropný krištáľový luster. Bola to ponurá miestnosť, napriek tomu, že jej okná boli otočené na juh a tak tu po väčšinu dňa svietilo slnko. Závesy boli príliš tmavé a zatiahnuté aj teraz. Na poličkách boli vrstvy prachu, akoby tu poriadne dlho nik nebol. Knihy boli všade navôkol a neúhľadné poskladané na kôpkach nielen na stole, stoličkách, ale aj na zemi a na policiach. 

„Och Merlin! Tu to ale vyzerá!“ zalomila rukami a jediným mávnutím prútika dala do pohybu handričku, ktorá začala sama odstraňovať nánosy prachu. Potom sama začala ukladať knihy do políc. Keď už sedela za jeho pracovným stolom, otvárala postupne všetky šuplíky, zvedavo sa v nich prehrabávajúc. Našla pár starých bŕk a zopár kúskov čistého pergamenu. Dokonca aj doopravované písomky z Astronómie, ktorú profesor učil. Posledný šuplík však bol zatvorený a dokonca začarovaný akýmsi kúzlom. Našťastie sa jej ho podarilo odčarovať a šuplík už poľahky otvorila. Natiahla ruku a vybrala z neho akési dva pomerne tenké knihy. Len čo si ich pozorne prezrela, zamračila sa a zhíkla.

„Pre Merlina! No to snáď nie!“ v ruke obracala jednu z kníh s názvom: „Domáci miláčik, či beštia?“

Minerva zhrozene hľadela na obrázok zlatistého, okrídleného vtáka na titulke pod názvom. Bol to vlastne akýsi návod na to, ako si Kogrifina chytiť a vychovať tak, aby sa pre majiteľa nestal nebezpečným. Ak teda bola jej dedukcia správna a Terry Boot bol skutočne majiteľom Zlatého Kogrifina, záhadou ostávalo, prečo sa ten tvor postavil proti svojmu pánovi. Avšak to nebolo nič oproti tomu, čo našla v druhej knihe. Zdalo sa jej, že profesorov denník je horší ako jeho príručka na chov Kogrifina. Minerva doň nazrela a po prvých prečítaných stranách knihu zabuchla. Toto nebolo nič pre ňu. Ale vedela o niekom, komu budú informácie z tejto knihy užitočné pri vysvetľovaný mnohých skutočností.

 

25. kapitola

 

Krik Mandragory

 

 

 

Obrázok Minerva zhrozene hľadela na obrázok zlatistého, okrídleného vtáka na titulke pod názvom. Bol to vlastne akýsi návod na to, ako si Kogrifina chytiť a vychovať tak, aby sa pre majiteľa nestal nebezpečným. Ak teda bola jej dedukcia správna a Terry Boot bol skutočne majiteľom Zlatého Kogrifina, záhadou ostávalo, prečo sa ten tvor postavil proti svojmu pánovi. Avšak to nebolo nič oproti tomu, čo našla v druhej knihe. Zdalo sa jej, že profesorov denník je horší ako jeho príručka na chov Kogrifina. Minerva doň nazrela a po prvých prečítaných stranách knihu zabuchla. Toto nebolo nič pre ňu. Ale vedela o niekom, komu budú informácie z tejto knihy užitočné pri vysvetľovaný mnohých skutočností.

Z pracovne nebohého profesora vybehla akoby bežala maratón. Nik, kto by ju v tej chvíli videl, by jej netipoval cez sedemdesiat. Bolo ešte len niečo okolo druhej v noci, keď sa okolím hradu rozľahol akýsi príšerný krik. Poznala ho. Kto by ho nepoznal. Bol to krik Mandragory vytrhnutej zo svojho prirodzeného prostredia. Minerva chcela zísť po schodoch, no tie sa vzápätí rozhýbali meniac smer. Zhíkla, pretože to nečakala a chytila sa zábradlia, aby nespadla.

„Do kotla aj so schodami,“ zamrmlala, hlasno oddychujúc. Keď schody zastali, rýchlo z nich zišla na chodbu vedúcu k štvrtému poschodiu, kde mal profesor Herbológie kanceláriu, keď od ľaku zvreskla.

„Pre Merlinov posmrtný život! Profesor Longbottom, ale ste ma vyľakali!“ hlesla, priložiac si ruku na hruď, snažiac sa upokojiť svoje starecké, splašene bijúce srdce.

„To ma mrzí,“ riekol náhlivo. „Ste v poriadku?“ opýtal sa a ona prikývla.

„Musím s vami niečo prejednať,“ vyjachtala, ale Neville to zamietol.

„Teraz nie, nemám čas. Musím sa poponáhľať,“ zakričal na ňu cez plece a zmizol na konci chodby.

„Ale Longbottom! Neville! Je to súrne!“ zavolala za ním naposledy a zvesila plecia, keď jej po pár minútach došlo, že sa tak skoro nevráti. Pozrela na knihu, čo mala v ruke a pokrčila plecami. „No, tak mu ju dám predsa len potom.“

Neville a Minerva neboli sami, kto počul žalostný krik Mandragory. Ariana sa prebrala z polospánku a ako bola - len tak v nočnej košeli – cez plecia si prehodila sveter, kabát a obula si čižmy. S rozsvieteným prútikom v ruke a s páliacim zápästím, kde jej teraz svietilo písmeno W sa vybrala tichými chodbami hradu nasledujúc volanie svojho znamenia. Akosi podvedome tušila, že dnes bude tá noc, ktorá sa im stane osudnou. Dnes sa všetko vyrieši, ale zničí raz a navždy. A ona bude pri tom. Dlhé vlasy za ňou viali, keď bežala po kamenných schodoch z piateho poschodia a čo najkratšou cestou sa snažila dostať von z hradu. V ušiach jej hučalo a srdce jej divo búšilo.

Neville nezamieril priamo von. Nezabudol na to, ako toho vtáka možno zničiť. Vedel, že musí použiť elixír a ten bol už uvarený, ako ich informoval krátko po večeri Severus. Sám nevedel, či bude fungovať, ale vravel, že postupoval presne podľa návodu. Nik by si nedovolil pochybovať o jeho práci, keďže bola vždy bezchybná a prvotriedna, naozaj nik okrem neho samého. Ani Neville by si nebol nikdy pomyslel, že nejaký jeho elixír by nemusel byť v poriadku. Preto ani teraz nepochyboval, že zaberie. Vošiel do zástupcovho laboratória a prútikom si posvietil na jeho pracovný stôl. V troch skúmavkách tam bol nadávkovaný elixír z Čiernej krvi a čakal na svoje použitie. Vzal len dve skúmavky, strčil si ich do náprsného vrecka kabáta a vyrazil zo žalárov, mieriac von z hradu priamo k svojim skleníkom. V snehu za ním ostávali stopy.

„Alohomora!“ šepol a dvere skleníka sa so škripotom otvorili. Začul akýsi čudný zvuk a tichý plač miešaný s krikom, ktorý sa k nemu niesol z najzadnejšej časti a pomaly ustával. Po chrbte mu prebehli zimomriavky. Vedel, že by mal mať na ušiach chrániče, ale toto úbohé kvílenie jeho obľúbenej rastlinky mu už nemohlo nijako ublížiť. Neville našľapoval potichu, snažiac sa očami preniknúť tmu. Striebristé mesačné svetlo mu poskytovalo len chabé osvetlenie, ale aj tak bol rád, že nebolo zamračené. Prikrčil sa, keď zbadal len pár metrov od seba akýsi pohyb. Zaostril zrak a v ruke zovrel luk. Neďaleko od neho sa niečo zlatisto zalesklo. Tvor, ktorého zazrel vôbec nebol takých rozmerov, ako o ňom predčítal Harry zo starých kníh. Tento Kogrifin bol vysoký niečo vyše pol metra a jeho telo, lesknúce sa zlatými šupinami mohlo mať od hlavy k chvostu aj niečo vyše metra. Neville počul, ako Mandragora naposledy zakňučala a skončila v zobáku toho tvora. Jeho tvár potemnela. Nikdy nebol taký nahnevaný ako teraz. Obočie stiahnuté nad očami, ktoré sršali bleskami a hnevom nad odporným tvorom a pery stiahnuté do tenkej linky. Uvedomil si, že teraz má ideálnu šancu zabiť ho. Neváhal. Z náprsného vrecka odzátkoval jednu skúmavku s elixírom a už chcel do nej namáčať hrot šípu, keď vták zatrepotal ohromnými krídlami a s príšerným škrekom vzlietol, zmiznúc v otvore rozbitej strechy. Neville si prikryl uši, pretože ten drásavý zvuk mu trhal bubienky na kusy. Nič také hrozné v živote nepočul. Až keď sa díval rozbitou strechou za Kogrifinom, zbadal, že skúmavka leží rozbitá na chladnej kamennej zemi. Celkom na ňu zabudol, keď si chránil sluch.

„Do škrota!“ zahrmel, vstávajúc a vybehol zo skleníka von. Na oblohe zazrel však len malú tmavú bodku, ktorá sa mu poľahky stratila z dohľadu. Bol však odhodlaný. Už sa nechcel vrátiť. Zamieril k Zakázanému lesu nasledujúc smer, ktorým uletel Kogrifin s myšlienkou na to, že má so sebou už len jednu skúmavku s elixírom a že nesmie spraviť ďalšiu chybu.

„Profesor!“ zavolal za ním niekto a on sa otočil. Wulfrick Snape bežal priamo k nemu.

„Čo vy tu robíte? Vráťte sa, to je len moja záležitosť. Ak by sa vám niečo stalo, váš otec ma ...“

„Môj otec by to určite pochopil. Viem, kam uletel a zavediem vás tam,“ odvetil. Proti tomu nemohol Neville jednoducho namietať.

„Tak dobre, veďte ma.“

Kráčali v tichosti a rýchlo. Neville si obzeral okolie, aby sa aspoň zorientoval. Vošli do lesa a po pár krokoch odbočili na sever. Aspoň to predpokladal. Prešli cez zasnežené vresovisko až sa dostali k mostu nad zamrznutou riekou. Bol pokrytý ľadom, preto si museli dávať pozor, aby sa nepošmykli. Rieku pokrývala len tenká vrstva ľadu a mohlo sa ľahko stať, že keby spadli, vtiahlo by ich pod vodu a mohli by sa utopiť.

„Kam vlastne ideme?“ opýtal sa Neville, ale neodvetil mu Wulfrick. Len čo zišli z mosta, z tieňa sa vynorila akási postava a mierne sa pred chlapcom uklonila.

„Princ,“ pozdravil ho mladý kentaur.

„Varro,“ odvetil na pozdrav a aj on sa mierne uklonil. Neville len čosi zašomral a poháňal Wulfricka, aby pokračovali v ceste.

„Ak sa nemýlim, idete k Bobrej hrádzi. Vysadnite mi na chrbát, budeme tam skôr. Nesmieme strácať čas. Kým je mesiac v splne a hviezdy nám prajú, máme väčšiu šancu poraziť ho.“

Neville ani teraz nenamietal. Ešte nikdy sa neviezol na chrbte kentaura. Vlastne to bola veľký výsada, smieť naň vysadnúť. Nikdy sa neznížili k noseniu ľudí, tak ako obyčajné kone. Oni boli príliš hrdí. Varro bol mladý, silný a rýchly. Onedlho zastali v húštine neďaleko zamrznutého jazierka a neveľkej bobrej hrádzi, kde mal na samom jej vrchu svoje hniezdo Zlatý kogrifin. Teraz tam sedel a zobákom si opravoval pierka, šuchoriac si ich a znova urovnávajúc v mohutných krídlach, ktoré mal teraz roztiahnuté.

Pod nohami im vŕzgal sneh, ale našťastie, vták ich nezavetril ani nezapočul. Sedel si aj naďalej spokojne v svojom hniezde a zjavne sa ukladal k spánku.

„Teraz je vhodná chvíľa,“ šepol Neville a Varro s Wulfrickom len prikývli. Neville vybral poslednú skúmavku s elixírom od Severusa a namočil v nej hrot šípu, ktorý sa v mesačnom svetle zaleskol tekutou čerňou.

„Myslíte si, že to skutočne zaberie?“ opýtal sa Wulfrick hľadiac na profesora, ktorý priložil šíp do drážky luku a natiahol tetivu.

„Vari pochybuješ o schopnostiach svojho otca?“ uškrnul sa, pretože mu táto samotná predstava pripadala veľmi komická. Chlapec však po chvíli premýšľania pokrútil hlavou a tiež sa uškrnul. „Dobre, že to nepočul tvoj otec.“

Neville zamieril, ale luk, ktorý držal v ruke mu poklesol. S ohromením zistil, že vták stojí na nohách a hľadí priamo naňho. Nevedno prečo, prišlo mu nevoľno a celý sa roztriasol.

„Do Slizolina!“ zasyčal Wulfrick. „Nepozerajte sa naň!“ zvolal polohlasne, lenže to sa profesor už zaknísal. Keby ho nebol Varro zachytil, asi by omdlel. Neville si uvedomil dve veci. Odporné zelené oči, ktoré sa ho snažili otráviť a teplú ruku, ktorú cítil na svojej studenej pokožke pod svetrom.

„Ariana!“ Wulfrick nemo civel na sestru, ktorá sa postavila pred profesora, rozopla mu kabát a priložila svoju žiariacu dlaň na hruď, kde mu bilo srdce. Jeho tep sa po pár sekundách vrátil do normálu a Nevillovi bolo odrazu oveľa lepšie. Len tam stál, hľadiac do jej tmavých očí, vlasov, pokrytých striebristou námrazou a kochal sa pohľadom.

„Ariana?“ zopakoval jej brat a ona sa k nemu otočila. Pochopil čo sa deje aj bez vysvetlenia. Na nič sa jej nepýtal. Namiesto zbytočných otázok sa otočil k profesorovi, podávajúc mu luk so šípom.

„Chce odletieť. Máme poslednú šancu,“ šepol. „Nepozerajte naň. Len zatvorte oči,“ prikázal mu.

„Lenže ako ho uvidím? Veď ho netrafím!“ namietal Neville oduševnene.

„Ja budem vaším zrakom,“ povedal chlapec a Neville naveľa poslúchol. Len čo zavrel oči, Wulfrick mu prikril dlaňou oči a Neville užasol. Bol to zvláštny pocit, ktorý ho vzápätí opantal. Ale nebol to len pocit, ktorý ho prekvapil. Videl! Nevedel, čo za kúzlo chlapec použil, ale on videl ako za jasného dňa! Bolo to fantastické. Avšak Kogrifin znova zaškriekal. Jeho zelené oči, ktoré sa naň upierali mu už nemohli ublížiť. Neville znova namieril vo chvíli, keď vták roztiahol svoje mohutné krídla a chystal sa vyletieť z hniezda. Vystrelil.

Všetci zatajili dych. Dokonca ani on sám nedýchal v obave, že netrafí, alebo, že sa niečo pokazí. Ich obavy boli zbytočné. Šíp vystrelený z Cheirónovho luku trafil Zlatého vtáka priamo do jeho jedovatého srdca.  Hrot šípu prezeral jeho lesklé, šupinaté telo a neomylne sa zabodol priamo do bijúceho srdca. Jeho výkrik ich nachvíľu omráčil, až kým nestíchol úplne. Zlatý Kogrifin zvesil svoje operené krídla cez okraje obrovského hniezda a jeho telo sa doň sklátilo.

„A je dokonané,“ ozvalo sa za nimi. Varro, Neville, Ariana i Wulfrick sa otočili k skupine kentaurov s horiacimi pochodňami v rukách. Tí ich obišli a obkolesili bobriu hrádzu. K jej základom priložili horiace fakle a hrádza sa od nich zapálila. Všetci potom sledovali ako plamene oblizujú hrádzu i hniezdo s mŕtvym tvorom. Keď ho konečne pohltili, oheň vzbĺkol zelenou farbou a do vzduchu sa vznieslo pár iskier.

Firenze si zastal pred profesorom, svojím synom a potomkami Wardenov. Neville natiahol ruku, v ktorej držal luk. „Ďakujem. Myslím, že svoju úlohu splnil. Tak ako ja.“

Firenze prikývol a prehodil si vzácny poklad cez svalnaté plecia. Vyvrátil hlavu dohora a zadíval sa na hviezdy. „Mars je dnes veľmi jasný,“ odvetil so širokým úškrnom, keď nielen jeho syn, ale aj Ariana, Wulf a Neville prevrátili očami. „Profesor, váš osud je ako otvorená kniha. Hviedy mi vravia, že odo dnes už nič nebude také ako predtým. Zlé znamenia sú zažehnané drobnou dlaňou, ktorá už roky stráži vaše sny a srdce.“ Firenze pozrel na Arianu, ktorá sa červenala azda až po korienky vlasov a ďakovala múdrej prírode, že je tma naozaj tmou.

„Ideme,“ zavelil Firenze a jeho družina ho nasledovala. Aj Varro sa pobral na odchod. Ale musel sa s nimi ešte rozlúčiť.

„Aj vám chcem za všetko poďakovať,“ hlesol Neville. „Bez vašej pomoci ... no, neviem, ako by to všetko bolo dopadlo.“

Varro sa naňho skúmavo zahľadel a presne tak ako jeho otcovi pred chvíľou, aj jemu ústa roztiahlo do úsmevu. „Bol to náš osud. Ja som pomohol vám a vy mne, aby som dokázal otcovi, že nie som nezodpovedný a viem toho oveľa viac, než si myslí.“ S týmito slovami odcválal preč.

„Mali by sme sa vrátiť,“ povedal Wulfrick, ktorému sa zívlo ako prvému. „Som strašne unavený.“

„Veru, mali by sme. Viete, že dnes sú Vianoce?“ opýtal sa Neville a všetci sa šťastne rozosmiali.

 

26. kapitola

 
 

 Splnený sen

 

 

Obrázok Neville bol taký uťahaný, že len čo vošiel do svojho bytu, zobliekol sa a okamžite zaspal tak tvrdo, ako sa len dalo. Riaditeľka za ním zašla hneď ráno, ale Harrymu, ktorému posielal správu, keď vychádzali z lesa sa mu ho nepodarilo zobudiť. Preto sa rozhodli, že bude lepšie, ak to nechajú na večer.
Aj Ariana s Wulfrickom sa vrátili vyčerpaní a uzimení vo chvíli, keď ich otec a matka vstávali. Nemali ani tušenia, že ich dvojčatá neboli v noci doma. Keby neboli odkväcli do svojich postelí, otec by im poriadne vyčistil žalúdky, ale nestalo sa. Napokon sa upokojil, keď mu manželka chvíľu dohovárala a chvíľu ho presviedčala vášnivými bozkami. Presne vedela, čo naňho zaberie, keď je nahnevaný. Darčeky si teda rozbalili len oni štyria a potom celý rozjarený zišli do Veľkej Siene, kde už sedel Hagrid s riaditeľkou a Harrym a čakali len na nich.

„Dobré ráno, Severus, Yvainne,“ pozdravili ich svorne a na ich tvárach nechýbali veselé úsmevy.

„Stalo sa niečo, alebo ste si vypili viac vaječného koňaku?“ uškrnul sa Severus prezerajúc si malý kolektív.

„Tak ty to nevieš?“ čudoval sa Harry a ochotne mu všetko vyrozprával.

„Kogrifin je mŕtvy? A zabil ho Longbottom?“ vyvalil oči, neschopný uveriť.

„Skutočne. Hoci mal pomoc, zvládol to bravúrne.“

„Pomoc, hej? Kohosi mi to veľmi pripomína,“ zašomral Severus hľadiac na Harryho prižmúrenými očami, no ten len mávol rukou.

„Priznaj sa, že si ho nikdy nemal rád. Dokonca si mu neveril. Ale zvládol to. A tak to malo byť.“

„Severus, Harry má pravdu. Tebe proste Neville ležal stále v žalúdku. Uvedom si, že každý nemôže mať nadanie na elixíry. A každého to nemôže ani baviť. Ty si v tom majster, on sa zas vyzná v Herbológii,“ snažila sa aj Yvainne.

Severus len krútil hlavou. „Vravte si čo chcete, Longbottom je ...“

„Hrdina!“ zvolal duch Zloduch, ktorý sa objavil znenazdajky v Sieni a plachtil vzduchom vysoko nad ich hlavami.

Pri tom oslovení sa silno začervenal a sklonil hlavu. Ešte stále bol ospalí, ale bol taký hladný, že mu hodnú chvíľu škvŕkalo v žalúdku, kým sa napokon rozhodol vstať z postele. A nakoniec, musel pár vecí vysvetliť. Len čo sa najedli, riaditeľka ho odtiahla do svojej kancelárie, nasledovaná Harrym i Severusom, ktorý bol príliš zvedavý na to, aby si tú historku nechal ujsť. Tak prečo si ju nevypočuť z prvej ruky. Stalo sa. Miestami žasol, keď sa Neville zmieňoval o úlohe jeho detí v tejto nebezpečnej výprave a jeho temné oči ho kosili bleskami, čo si našťastie profesor nevšímal.

„Napokon som vystrelil a zasiahol ho. Firenze s ostatnými bobriu hrádzu podpálili a Kogrifin zhorel,“ dokončil svoje rozprávanie, šúchajúc si unavené, mierne sčervenané oči.

„Takže sa ti to podarilo,“ šepol Harry s úsmevom od ucha k uchu. „Vedel som, že to dokážeš,“ hlesol a potľapkal ho po ramene.

„Iste, ale nie je to len moja zásluha,“ zašepkal, spomenúc si mladého kentaura i na Severusove deti. „Ja ... mohol by som? Som unavený,“ riekol ticho a chcel odísť, ale Minerva ho zastavila.

„Profesor, mám tu niečo, čo vás bude zaujímať. Našla som to v kancelárii profesora Boota. Myslím, že to veľa vecí vysvetľuje.“ Mlčky mu podávala v koži viazanú knihu a Neville na ňu letmo pozrel. Prikývol a odobral sa preč. Minerva ho sprevádzala žalostným pohľadom. Ten denník bude tým posledným, ktorý rozpletie nite minulosti a dá všetkému zmysel.

Neville sa vrátil do postele, ale tentoraz nemohol zaspať, hoci sa mu oči zatvárali, spánok neprichádzal. Spod privretých viečok civel na knihu ležiacu na nočnom stolíku, ktorá vábila jeho zrak i ospalé vedomie. Nakoniec sa po nej predsa len načiahol a čítal. A čím viac toho prečítal, tým viac bol zhrozený, znechutený a strápený. Terry Boot bol bratranec jeho Lottarie. Bol to muž, ktorý ju dlho tajne miloval, až sa jej zo všetkým priznal a ona ho odmietla. Nezmieril sa s tým a prenasledoval ju. Keď sa zasnúbila s ním, preklial ho a sľuboval mu pomstu. Opisoval tu záhadného, nádherného tvora, ktorý mal Nevilla pripraviť o život a uvoľniť mu tak cestu k jeho láske, ktorá jej zaslepila zrak a preto nemohla milovať jeho, Terryho. Neville popísané stránky priam hltal očami, keď opisoval tú najhoršiu vec, ktorú musel podstúpiť. V ten deň zabil sám seba, keď otrávil Lottarie v deň jej svadby. Pod zámienkou zmierenia jej dal vypiť otrávené víno a ona ho v svojej naivite a dobrote vypila.

„Ak nemôže byť moja, nebude ani jeho!“ napísal kostrbatým písmom, akoby sa mu ruka triasla. Neville zaklapol denník a s hlasným, srdcervúcim výkrikom ho hodil ho ohňa. Klesol na kolená a plakal ako malé dieťa.

Práve tak ho našla Ariana. Kľakla si k nemu a privinula si ho do náručia. Nebránil sa tomu. Ani sa nečudoval, kde sa tam tak odrazu nabrala.

„Všetko bude v poriadku,“ šepkala mu tíško do ucha, hladiac ho po jemných tmavých vlasoch. „Som tu s vami.“

Neville sa napokon upokojil a odtiahol sa od nej, cítiac sa trošku trápne, že ho našla v takom žalostnom stave.

„Čo tu robíte?“ opýtal sa vyhýbajúc sa očnému kontaktu. Stále hľadel na špičky svojich papúč.

„Musím sa s vami pozhovárať. Myslím, že je tu zopár vecí, ktoré by som vám mala vysvetliť,“ hlesla.

Podišla k stoličke a sadla si na ňu, zložiac si ruky v lone. „Viete, že moja matka je Wardenka? Viete, čo to znamená, profesor?“ opýtala sa ho a pozrela naň.

Neville sa konečne osmelil. Zahľadel sa jej do tmavých očí, ktoré jej tak veľmi pripomínali Severusove a navzdory tomu, že si myslela opak, prikývol.

„Nemusíte mi nič vysvetľovať, Ariana. Viem, kým ste a čo ste robili celý čas. Viem to. Pochopil som to, keď ste sa vtedy objavili v lese a zachránili ma pred tou strašnou Acromantulou. A chcem, aby ste vedeli, že som vám za to nesmierne vďačný.“ Nevedel, čo viac dodať. Keby tak mohol, zniesol by jej modré z neba, lenže ... bola jeho študentkou ... Severusovou dcérou. Nemohol v tejto chvíli urobiť viac, ako jej len poďakovať.

Ariana chápavo prikývla. Teraz sklonila hlavu ona, aby nevidel, že sa jej oči naplnili slzami. „Takže on necíti nič, len vďaku,“ pomyslela si a srdce sa jej lámalo na kúsky. Vstala a so zvesenými plecami opustila jeho izbu. Len čo sa za ňou zavreli dvere jeho kancelárie, rozbehla sa po opustených chodbách Rokfortu hoc nevidiac na cestu, pre zaslzené oči. Možno keby bola videla, kam beží, nebola by vrazila do mocnej hrude a neboli by ju vzápätí objali mocné otcove paže.

„Srdiečko, čo sa stalo?“ spytoval sa, no márne. Odpoveď neprišla, tak sa ju snažil len utešiť. Vzal ju do náručia a odniesol do ich bytu, uložiac do postele, ako keď bola malým dievčatkom. Ostal pri nej, držiac ju za ruku, až kým nezaspala, zmorená slzami i únavou. Dlho pri nej sedel, aby sa uistil, že jej spánok bude pokojný. Sedel tam dovtedy, kým ho odtiaľ nevytiahla Yvainne s otázkou v očiach.

„Neviem, čo sa jej stalo,“ hlesol. „Bežala po chodbe ako zmyslov zbavená a len plakala. Trhalo mi srdce pri pohľade na ňu.“

„Myslím, že sa zaľúbila,“ šepla Yvainne a privinula sa manželovi do náručia.

„Ale, prosím ťa a do koho?“ čudoval sa Severus s dávkou sarkazmu. Akoby na škole bol niekto taký, kto by bol dobrý pre jeho dcéru.

„Nevšimol si si, že nám medzičasom vyrástla? Vždy mala svoju hlavu. Je celá po tebe. Len škoda, že to nevyšlo.“

„A ty to ako vieš?“ zašomral, ale neprestával ju hladiť po chrbte.

„Keby to bolo dobre dopadlo, neplakala by predsa,“ šepla Yvainne skleslo. Súcitila so svojou dcérou. Sama si predsa spomínala na svoj príbeh lásky. Nevedela by, čo by robila, keby ju Severus odmietol. Keby ju neľúbil. „Čas zahojí rany, hoci jazvy ostanú. A kto vie, ešte nič nie je stratené.“

„Nemám rád, keď hovoríš v hádankách,“ zahundral a prevrátil oči, keď sa jeho manželka len roztopašne zachichotala.

Wulfrick postával na vlakovej stanici v Rokville a nedočkavo vyčkával, kedy sa spoza zákruty vyrúti hvízdajúci Rokfortský expres. Len čo sa tak o pár minút stalo, naťahoval krk, aby v dave uzrel zbožňovanú tvár a veselé oči. Eliza sa predierala davom s úsmevom na perách a vrhla sa mu do náručia. Wulfrick ju privítal vášnivým bozkom, čo ostaní ocenili smiechom,  potleskom, či obdivným hvízdaním. Nešťastie bolo zažehnané a žiaci sa mohli vrátiť do školy bez toho, aby boli ich životy ohrozené. Všetci sa dozvedeli, čo sa stalo a svojho profesora Herbológie si vážili oveľa viac aj tí, ktorým sa zdal nekonečne nudný a tuctový.

Školský rok im ubehol rýchlo. Zimu vystriedala jar a tú zasa hrejivé leto a slnkom prežiarené dni. Ariana to však takto vôbec nevnímala. A ani Neville, ktorý sa trápil a sužoval svojimi citmi možno viac ako ona. Asi aj preto nemohol zniesť lúčenie v posledný deň školy. Aby sa nemusel dívať, ako mu navždy odchádza zo života aj ona, vybral sa na lúku pod Zakázaný les a zapískal na svojho Testrala. Aquiles sa k nemu zniesol z oblohy a spolu odleteli do diaľky. Aký bol však prekvapený, keď ju už z výšky uzrel sedieť na skale s rozpustenými vlasmi.

„Ariana, myslel som, že už odchádzate,“ hlesol.

„Odchádzam. Ale nechcela som odísť bez rozlúčenia a bez toho ...“ nadýchla sa a na líca jej vstúpila červeň. Bola taká krásna. Priam ako víla.

„Počul som, že vám otec predsa len dovolil, aby ste šli študovať Herbológiu. To som rád,“ povedal a nastalo ticho, ktoré sa však nedalo označiť za trápne. Len na seba hľadeli a premýšľali, čo spraviť. Ariana zoskočila z kameňa.

„Áno, povedal, že moje šťastie je preňho všetkým,“ odvetila a pousmiala sa.

„Presne tak,“ pomyslel si Neville. „Tvoje šťastie je pre mňa všetkým. Preto ti nemôžem povedať, čo k tebe cítim, pretože nie som pre teba vhodným. Som starý a nemožný.“

„Neville?“ oslovila ho mäkko a jemu jej hlas znel ako rajská hudba. „Ja viem, že nás veľa vecí rozdeľuje, ale rovnako aj nás veľa vecí spája. Už nemôžem ďalej predstierať, že k vám nič necítim. Ľúbim vás celým svojím srdcom.“ Len čo to však povedala, priložila si roztrasenú ruku na ústa, oči sa jej naplnili slzami a ušla preč. Nezniesla by, keby ju odmietol.

Neville tam ostal stáť ako obarený škrot a civel za ňou, kým mu nedošlo, čo práve povedala. Až potom sa za ňou rozbehol ako o život a zadržal ju práve včas, lebo už stála pri Siriusovi. Obrátil ju k sebe.

„Nie, nie, nie, už žiadne slzy,“ riekol, zotierajúc jej ich nežne svojimi prstami. „Chceš mi utiecť teraz, keď viem, že ... ,“ šepol a sklonil hlavu, aby ju mohol ostýchavo a trochu zdráhavo pobozkať. Zastonal, keď zacítil omamnú chuť jej pier a ohromne zistil, že sa poddáva jeho láskaniu a dovolila, aby jej oddelil pery jazykom a prenikol dnu celkom pomaly. Jej prvý bozk. Ariana vedela, že naň nikdy v živote nezabudne. Možno preto, lebo to bol práve Neville, ktorý ju bozkával, možno preto, že o tom snívala ešte ako dievča. Osmelila sa. Objala ho a prstami mu vošla do vlasov, prekvapene zistiac, aké sú husté a napriek tomu jemné. Zacítila, že jeho objatie zosilnelo. Pocity, ktoré v nej ten bozk vyvolal boli sotva opísateľné jedným, či dvoma slovami. Zmocnilo sa jej vzrušenie a telo jej zaliala príjemná horúčosť, stúpajúca snáď od končekov prstov na nohách až po samotné korienky vlasov. Keď sa od seba odtrhli, zahľadel sa jej do očí a konečne sa usmial aj on. Napriek tomu sa musel uistiť.

„Myslela si to vážne? Naozaj ma ľúbiš?“ opýtal sa držiac jej ruky v dlaniach a hľadiac jej odhodlane do očí. „Pretože napriek tomu si nemyslím, že som pre teba ten pravý. Som pristarý a nudný a ...“

Ariana sa musela zasmiať. Priložila mu prst na ústa, aby zastavila príliv tých nezmyslov. „Nie si ani starý a už vôbec nie nudný. Ľúbim ťa Neville Longbottom a budem ťa milovať do konca svojich dní.“ Tak žiarivo sa naňho usmiala, akoby bola jej krásna, nežná tvár samotným slnkom.

Schytil ju do náručia a zatočil sa s ňou, smejúc sa tak, ako už dlho nie. Šťastne, spokojne, od srdca. „Aj ja ťa ľúbim. Ľúbim ťa!“

Hoci mu na chvíľu zastrel tvár mráčik pochybností, keď si spomenul na Severusa, ona ho hneď rozohnala. Ako povedala, Severus nemusel hneď vedieť, že sa ľúbia. Stačí mu to povedať potom, neskôr, keď si budú svojim vzťahom istý.
A tak aj bolo, hoci Severusa o dva roky neskôr napriek všetkému skoro ranila mŕtvica, prekonal to s pričinením svojej manželky a jej trpezlivého dohovárania. Nakoniec ani nevytiahol na Nevilla prútik, aby ho začaroval na nejakú nechutnú, slizkú potvoru, pretože si uvedomil, že dcéra by mu to asi nikdy neodpustila a navyše, keď videl, že ich láska je vzájomná, a že Neville sa o ňu stará ako o skutočnú kráľovnú svojho srdca, jeho námietky prešli len do tichého hundrania, ktoré ho po čase prešlo.

 

 Koniec

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zase som si to prečítala,

(GwenLoguir, 20. 12. 2010 18:22)

za jedno popoldnei som to zhtla a teraz si všimla jednu nepresnosť: To nebol Arianon prvý bozk. Bozkávala nejakého Wulrickovho spolužiaka alebo kamaráta či čo, potom Harryho a nakoniec Nevilla keď nevedel zaspať, ale zaspal..

Vážená pani spisovateľka!

(Kathy, 7. 10. 2008 18:02)

Také oficiálne oslovenie som si nemohla odpustiť...pretože si skutočne autorka, ktorá si to zaslúži!
Krik Mandragory som začala čítať už na začiatku, keď si ju začala uverejňovať, no priznám sa, že veľmi nerada čítam rozpísané poviedky. Nechce sa mi totiž čakať v napätí na nové kapitoly ;-) Navyše, mala som aj toho dosť, a tak...O to viac som sa však tešila na tvoju poviedku, keď ju už ukončíš. Dočkala som sa, a ako sa mi už stáva pri tvojich dielach, nemohla som sa odtrhnúť. Wow! Napätie vystupňované tak, že som miestami ani nedýchala (myslím to doslovne, a ako takmer astmatik je to pre mňa vážna vec!), čas bol pre mňa úplne neznámou veličinou a úplne som sa vnorila do deja. Charakter postáv bol vykreslený detailne a uveriteľne, prostredie Zakázaného lesa som priam videla pred očami, a osudy jednotlivých postáv boli spletené ako šikovnou krajčírkou. Len sem tam ma rušili gramatické chybičky, a v posledných kapitolách som si nebola istá dátumom (teda, čo sa v ktorý deň stalo), ale to sú drobnosti. Súhrnne, LKT a Krik Mandragory pokladám za úžasné dielo, hodné všetkej pochvaly, a teba pokladám za autorku, ktorá je vyzretá a plne hodná označenia "pani spisovateľka".
Na záver iba jedno prianie: Nech ťa Múzy majú naďalej tak rady, ako doteraz!

Balzam pre dušu

(GwenLoguir, 6. 10. 2008 22:41)

Inak sa to ani nedá opísať........

takaa skoda

(tina, 5. 10. 2008 22:21)

ze uz je koniec:(:( ...ten koniec bol dost rychli:(...ale presto prekraaasny:))... strasne sa mi cely tento pribech paciil:o))... bol excelenty:)... pises kraasne Tess:o)).. snaad nam este nieco o Severusovi napises :)) noo a aj o ostatnych:))... stalo by zato vidiet Severusa ked mu Ariana a Nevil oznamili ze su spolu:D... noo snad by si mohla aspon nejaku tu jednorazovku tochto tipu;o))-myslim ze nie len ja by sa niecomu takemu potesilo:D...ale to je len a len na tebe:))... este raz chvalim ta Tess a velmi:D

ježiši to bylo

(sevy, 5. 10. 2008 21:52)

krásné! vůbec nechápu, že mi unikla 25. kap... zato teď jsem obě zhltla jak malinu! celý ten příběh byl krásný!!! a já ještě nechci konec... fňuk! :o( ale asi nezbývá, než pogratulovat k další skvělé povídce! ;o)

takze

(Baja, 5. 10. 2008 21:09)

si to rychlo ukocila?? chces teraz pokracovat v tej rozpisanej poviedke, pokracovani len kvoli tebe???
bolo to velmi pekne tess :)

.............

(Baja, 29. 9. 2008 20:32)

super tess len tak dalej

uuuplne

(tina, 28. 9. 2008 22:36)

prekrasne:))... strasne sa mi paci ako pises:))...noo ale to uz snad vies:)).. a tiez este nechcem konieec:((..prosiiiiim natahuj naaas naam to newadi:D:D... najlepsie nejake tie romanticke vsuvky;o)) -len NIE KONIEC!!:(( ...juuu tesim sa na dalsiu kopitolku ako malaa:D

joooj :)

(janka:), 28. 9. 2008 21:51)

to je take supeeeer:) tak este nas chvilku mozes natahovat sak este daku romantikus treba;) heh je to super poviedka :) ako vsetky .. tak nech sa ti len dari aby si nam mohla pisat dalsie pokracovania :)

úžasné!

(sevy, 28. 9. 2008 19:03)

ten severus je prostě zlatíčko! ale tato skvělá povídečka ještě nemůže končit!!! :o( to nejde... :o( moc moc pěkné! ;o)

je to

(tina, 27. 9. 2008 22:44)

vyborneee:))... velmi sa mi pacilo to s Yvainne:D:D ...ale inac vsedko bolo uuzasnee:))... tesiim sa na pokracovanie:))...len dufam ze koniec nebude skoro:(( ...a snad sa aj Wulfrickovi podarilo splnit co si zaumienil ked sa snimi uz vracia:))...

no, já nevim jak to napsat...

(sevy, 27. 9. 2008 19:11)

nepíši tato slova příliš často, zvlášť ve tvém případě, ala bylo to strašně... hezké!!! ;o))) dobře, chabý pokus o vtip... :o))) asi tě nepřekvapi, že se těším na další, viď?! ;o)))

Tessa

(tina, 26. 9. 2008 23:34)

mno ved na tom nezalezi:))... vsedci vieme ako si to myslela;))... takze takyto detail v niecom tak vybornom ako to co pises je uuuuplne ale uuuuplne nepodstatny;o))...

Tinka,

(Tessa, 26. 9. 2008 16:23)

no hej, mohla som to spraviť inak, ale čo už ... :D

proste

(tina, 23. 9. 2008 21:43)

kraaasne,uzasne,napinave:))... uz nwm coo pisat normalne..uff.. nooo ale musim powedat ze nwm proste ked uz nemam co pisat tak tu dam aspon toto: ..tazee v jednej vete mi nieco nie celkom sedelo..je to len detail:))..ale ako som uz spomenula nemam co pisat:oD ...noo tazee bola to tato veta: Pokľakol si na predné laby, len aby mohla vysadnúť na jeho chrbát. -to slovko laby:D -no proste sa mi pri tom vybavili macacie(to viete ked ich mam rovno pod nosom:D lebo ta moja mica sa na mne uvelebila a pomerne dobre sa jej spii:D ) po pripade psie laby a vyzeralo to v mojej halve dost komicky:D ..no skuste si to skombinovat s kentaurom:D

juj

(leannka, 23. 9. 2008 18:31)

mno konecne..ale je to fakt dobre...

jee

(Baja, 23. 9. 2008 9:15)

no dockali sme sa :)....len tak dalej tess

super....

(Yvainne, 23. 9. 2008 9:15)

bolo to úžastné...už sa neviem doćkať ďalšej!!!

Překvapení

(KacabaM, 23. 9. 2008 8:48)

Děkuju moc ta hezkou kapitolku. Vždycky, když už to vypadá, že se začínáš opakovat (podobnost s LKT), uděláš otočku a je z toho něco úplně nového. SUPER!

sakriš...

(sevy, 22. 9. 2008 23:08)

to bylo zas napínavé!!! tessíku, bylo to skvělé, boží a vynikající!!! ;o)) těším se na další! :o)