Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LEN KVÔLI TEBE ... 18.- 19. kapitola

8. 10. 2009

18. kapitola

 

Sheela ...

 

Za oknom boli ešte haldy snehu a aj teraz vonku snežilo a pofukoval jemný studený vetrík, ktorý vytváral snehové záveje a kde tu i snehové jazyky. Bolo po prázdninách a škola bola znova plná študentov a konečne nebola zasa taká ... opustená. Cez prázdniny tak totiž pôsobila, hoci sa v nej samozrejme zopár osôb zdržiavalo. Ako napríklad Sibyla Trelawneyová, ktorá nemala vlastný domov. Jej domov bol tu, na Rokforte. Pred rokom si zažila naozaj hroznú chvíľu, keď ju chcela Vrchná inkvizítorka Dolores Umbridgeová odtiaľto vyhodiť. Ale našťastie sa to nestalo. Aj vďaka Dumbledorovi, ktorý zasiahol v poslednej chvíli. A aj on tu ostal cez tieto sviatky. Ani nevedel vlastne prečo, lebo tie vždy trávil utiahnutý vo svojom domčeku na Pradiarskej uličke. Vlastne on nezvykol sláviť sviatky. Tohto roku ich mal znova po dlhom čase. A to nielen vďaka tomu, že ostal v škole, ale aj zásluhou Yvainne. Severus si vzdychol už asi desiaty raz za posledných pätnásť minút. Znova pozrel na hodinky a zamračil sa zvraštiac svoje havranie obočie, ktoré sa klenulo nad rovnako čiernymi očami. Vlastne neboli čierne. Zblízka boli na pohľad čokoládovohnedé, a keď sa pozeral do slnka, bolo v nich vidieť aj drobné zlatisté škvrnky okolo zreničky.
Sedel vo svojej pracovni unudený skoro na smrť, keď ho Alecto Carrowová poctila svojou návštevou. Bol taký zahĺbený do vlastných myšlienok, že nepočul jej neobvykle tiché klopanie.
,,Ďalej," vyzval nečakaného a hlavne nevítaného hosťa a otočil stránku papiera, ktorý sústredene študoval. Alebo sa tak aspoň snažil tváriť.
,,Severus," oslovila ho sladko miesto pozdravu, keď si sadala na stoličku oproti nemu. Taký tón hlasu k nej nepristal, ale jemu to aspoň naznačilo, že bude niečo chcieť.
,,Počúvam," hlesol nenútene a vykrivil ústa v otravnej grimase, ktorú tak často používal. ,,Vari sa len niečo nestalo?" opýtal sa, ale neznelo to, že ho to skutočne zaujíma, pretože ho to nezaujímalo. Vôbec. Pozrel na ňu len krátko s výrazom tichého strpenia, akoby ho jej prítomnosť viac obťažovala ako tešila.
,,Nemám žiaden problém," odvetila sebaisto. ,,Ale niečo by tu predsa len bolo. Chcem učiť niečo iné. Obranu zvládne Amycus celkom dobre aj sám."
Severus konečne zdvihol oči z dokumentov a zamračene na ňu pozrel. ,,Skutočne?" nadvihol pochybovačne jedno obočie a oprel sa v kresle, prekrížiac si ruky na hrudi.
,,Isteže," prikývla tváriac sa celkom vážne.
,,A čo by si teda chcela učiť?" vyzvedal a čakal, aká odpoveď z nej vylezie.
,,Mukelskú výchovu," odvetila pohotovo. Z toho rýchlo vydedukoval, že nad tým musela už dlhšie uvažovať.
,,V poriadku," privolil po krátkom zvažovaní. Nemal nad čím vlastne uvažovať. Profesorka, ktorá učila tento predmet bola mŕtva. Charity Burbageovú zabil sám lord Voldemort ešte koncom augusta. Severus na túto nepríjemnú chvíľu nerád spomínal. Bol pri tom a videl ako sa to stalo. Charity ho dokonca trikrát prosila o pomoc. Ale ako mohol?! Pochopil by niekto, prečo to urobil? Možno Dumbledore, ktorý sám rozmýšľal nad tým, že nie je zlé, keď sa obetujeme pre vyššie dobro. A možno Yvainne. Možno. Severus zahnal pálčivé myšlienky. A nakoniec, aspoň odbremení Minervu, ktorá svoju kolegyňu zastupovala. Vedel, že aj bez toho je to na ňu veľa, hoci by to nikdy nebola priznala.
Len čo spokojná Alecto odišla, jeho myšlienky znova plne zaujala Yvainne. Nevideli sa už skoro päť dní, ale jemu sa zdalo, akoby to bolo už minimálne päť mesiacov. Pravdaže, to, že po sebe vysielali letmé a snáď aj nenápadné a krátke pohľady pri raňajkách, obede alebo pri večeri - ak mali to šťastie a stretli sa tam - nerátal. To sa mu jednoducho nerátalo. Za ten čas bol nútený vyrovnať sa s ďalším a preňho vlastne tiež novým pocitom. Chýbala mu. Nezdalo sa mu, že sa na ňu priveľmi naviazal, ale skôr si za ten krátky čas počas vianočných prázdnin na ňu prosto zvykol. Neraz sa prichytil ako počas dňa spozornel a načúval tichu kancelárie alebo svojej izby, ktorá sa mu ešte viac ako predtým zdala byť taká strohá a opustená, či ju nezačuje.
,,Stáva sa z teba paranoidný hlupák," hrešil sa potom v duchu zakaždým, keď sa mu to stalo. Ale jedno bolo isté. Sľub, ktorý mu raz ráno dala, že jeho plány neohrozí, sa snažila dodržiavať. A to si na nej vážil. Hoci ho to škrelo, pretože už spolu netrávili toľko času ako predtým. Inak to však nešlo. Ona mala predsa vyučovanie a on svoje povinnosti. Ale hoci sa nestreli, vedel aspoň, že naňho myslí. Naozaj si z jeho Vampi spravila ,,poštového holuba."
 ,,Akoby sme tu nemali viac ako stovku sov," hundral zakaždým, keď z maličkej netopierej nožičky odmotával správičku. Väčšinou sa v správe obmedzila na neosobný prístup, ktorý mu k nej jednoducho nepristal. Ani zmienka o citoch, ani o tom, že jej chýba. Nechcel si ti pripustiť, ale trocha ho to popudilo. Raz mu napísala, či si všimol, že sa z prázdnin nevrátila Luna Lovegoodová, a že o nej nikto nič nevie. Jasné, že si to všimol, ale ani on nič nevedel, hoci tušil, čo sa asi mohlo stať. Temný pán sa s ním už dlho neskontaktoval a jemu to pripadalo viac ako podivné. Avšak jeho znamenie ho pálilo teraz častejšie ako inokedy. Znamenalo to, že Smrťožrúti sú s Voldemortom stále v spojení a plnia jeho rozkazy. Aj teraz si musel pošúchať ľavé predlaktie svojej ruky. Kde boli tie časy, keď to znamenie bolo len neškodné tetovanie? Všetko sa však znova vrátilo do starých koľají, keď Voldemort pred viac ako dvoma rokmi povstal.
Severus si odložil správičku k ostatným do tajného šuflíčka ukrytého v písacom stole k ostatným. Yvainne mu v ďalšej správičke len tak napísala, aký mali hrozne nudný deň a potom mu vyčítala, prečo nezabráni Amycusovi používať kliatbu Cruciatus na žiakoch. Teda vlastne sa to akoby nič pýtala, ale Severus čítal medzi riadkami, kde bola ukrytá veľmi jasná a zreteľná výčitka. Mohol s tým niečo spraviť, ale musel myslieť aj na to, aby sa neprezradil. Vedel však, že ho Yvainne napriek tomu chápe a nebude sa hnevať, ak to predsa len nechá tak. A mal pravdu. Ešte v ten večer mu poslala ďalšiu správu po svojej sovičke Kalisto, nech sa pozrie na mesiac, s vysvetlením, že v dnešnú noc je mimoriadne krásny. Samozrejme, mala pravdu. Mesiac bol teraz ešte nízko a mohlo sa zdať, že sa dotýka zasnežených vrcholcov stromov. Vyzeral ako písmeno D a z časti bol zakrytý neveľkým obláčikom, čo ho privádzalo na myšlienku, akoby si ten strieborný samotár spokojne hovel na hodvábnom vankúši a zhora pozoroval svet. V tej chvíli Severus spozornel.
,,Je dokonalý, však?" ozvalo sa mu spoza chrbta a on nedokázal potlačiť úsmev, ktorý sa mu dral na pery, keď ju pred sebou uvidel. Aj ona sa usmievala. Jej zelené oči žiarili ako drahokamy, keď ju vzal do náručia. Spokojne si vzdychla, keď ju nedočkavo pobozkal a s rovnakou, ak nie väčšou vrúcnosťou mu opätovala bozk. Ani si neuvedomila, že jej neodpovedal. Ale kašľať na to! Veď ju tak krásne bozkával. Bol to neopísateľný pocit, keď cítila jeho horúce pery na svojich a jeho jazyk, ktorý sa s ňou tak nekonečne nežne a hravo maznal. Nemohla si nevšimnúť, že Severus zbožňuje dlhé bozky a rád sa mazná. Musela povedať, že sa jej to na ňom veľmi páčilo. Nikdy by to naňho nepovedala. Už z pohľadu naň sa jej podlamovali kolená a jeho bozky spôsobili, že sa ocitla azda na najvyššom poschodí siedmeho neba.
,,Tak veľmi si mi chýbal," šepla, keď ju prestal bozkávať.
,,Naozaj?" opýtal sa, akoby jej neveril. Severus ju stále objímal a stáli opretý jeden o druhého, pričom ju nežne hladil po chrbte. Nemohla preto vidieť, že sa spokojne usmieva. A ona netušila, ako veľmi si niečo také prial počuť.
,,Áno," potvrdila znova.
Severus bol aj teraz ticho. Oprel sa bradou o jej hlavu a spokojne zatvoril oči, vdychujúc jej omamnú vôňu, ktorá ho vždy tak opájala. Voňala ako ružová záhrada, alebo skôr možno ovocný sad, keď na jar zakvitne? Nemohol sa rozhodnúť, čomu z toho dať prednosť. A potom sa to stalo.
,,Yvainne!" zvolal prekvapene, keď zacítil jej ruky ako mu pohladili zadok.
,,Prepáč, ale nemohla som odolať," zvolala šibalsky na svoju obranu. Povedala to však tak vážne, že sa musel usmiať. Akú to v sebe mala zvláštnu schopnosť, keď ho dokázala šokovať rovnako rýchlo ako rozosmiať? Bola prosto čarovná. Presne ako všetko, čo sa s ňou spájalo.
,,Severus?" zamrmlala. ,,Túžim po tebe."
A už zabudol, že bola aj rovnako priama.
,,Ak konečne niečo nepovieš, tak ... " nedopovedala, pretože sa znova s pôžitkom zmocnil jej pier.
,,Vaše želanie mi je rozkazom," odvetil chrapľavo a vzal ju do náručia mieriac k posteli.

Yvainne sa zobudila uprostred noci. Čakala ju veľmi nepríjemná skutočnosť a síce, musí vstať z vyhriatej postele a odobrať sa z objímajúceho Severusovho náručia a musí sa vrátiť do svojej postele. Prázdnej a studenej. Z úst sa jej vydral tichý vzdych. Tak veľmi sa jej odtiaľ nechcelo, ale musela. Nedalo sa nič robiť. Sľúbila mu predsa, že bude ostražitá a nijako neohrozí jeho poslanie. A vedela, že stále sa pred Samanthou vykrúcať nemôže. A ona bola neochvejne rozhodnutá dodržať svoj sľub. Vedela predsa, že snaha raz a navždy poraziť lorda Voldemorta má prednosť a je dôležitejšia ako všetko ostatné. Aj ako je jej šťastie a láska.
,,Láska," šepla tíško, keď si vychutnávala posledné sekundy dnešnej noci v jeho hrejivom náručí. Áno, bola to láska, ktorú k nemu cítila. Nevedela ako, alebo kedy sa v nej ten cit objavil, ale bol tam. Silnel a rástol. Bol mocnejší zo dňa na deň.
Yvainne sa opatrne, aby ho nezobudila, vymanila z jeho objatia. Po tme si rýchlo zhľadúvala rozhádzané veci. Ešteže vedela, na ktorom mieste ležali. Chvatne sa obliekala a skoro spadla, keď si poskakujúc na mieste obúvala ponožky po stojačky. Zakopla pri tom bosou nohou o roh stola a len - len, že od ostrej bolesti nevykríkla. Rýchlo si zakryla rukou ústa a druhou sa chytila za boľavé miesto. S bolestnou grimasou na tvári si prsty chvíľu masírovala, kým bolesť neustúpila. Naposledy sa rozhliadla po izbe, ktorá bola slabo osvetlená mesačným svitom, skúpo sa predierajúcim cez závesom zahalené okenné sklo. Pohľadom spočinula na Severusovi, ktorý pokojne spal.
,,Prečo je pre mňa také ťažké odchádzať od teba?" pomyslela si skľúčene a znova si vzdychla. Musela však myslieť na to, že aspoň takto môžu byť spolu. Hoci potajme a musia sa skrývať, ale predsa sú spolu. Aj to málo ju tešilo. Každá chvíľka, ktorú si pre seba ukradli bola pre ňu krásna a výnimočná.
Yvainne si spomenula na to, čo jej prezradila matka, keď bola v tú noc zranená.
,,Videla som ako zomrel, Yvainne. Nevidela som jeho tvár, ale viem, že to bol on. Musíš tomu zabrániť! Ochráň ho, nespusť ho v ten deň z očí!" žiadala ju naliehavo a ona len stroho prikývla.
Kľakla si k jeho posteli a pohľadom zastala na jeho tvári. V očiach sa jej ligotali slzy strachu.
,,Čo ak to nedokážem?" napadlo ju zrazu. Veľmi sa bála. Nie o seba, ale oňho. Ten strach sa zakvačil do jej vnútra a nechcel ju opustiť. Márne sa mu bránila. Trápila sa, hoci to na sebe nedala poznať. Premýšľala, čo by jej na to povedala mama. Bolo by to niečo ako: ,,Bojuj Yvainne so svojím strachom! Nevzdávaj sa a nepoddávaj sa mu!"
,,Áno, toto by mi mama poradila," uvažovala, utierajúc si slzy chrbtom ruky z tváre.
Yvainne vedela, že toho strachu sa nezbaví, až kým nenadíde ten osudný deň. Až vtedy zistí, či dokáže splniť sľub, ktorý dala matke dokonca dvakrát. Chcela ju vidieť spokojnú a šťastnú, bez toho bremena, ktoré ju so Severusom spútavalo, hoci ona za to bola teraz vďačná, rovnako ako bola z celého srdca vďačná osobe, ktorá vyslovila Wardenskú prosbu.
Vstala zo zeme a na pery mu vtisla ľahučký bozk. Nezobudil sa, hoci sa pomrvil a pretočil sa na bok. Yvainne sa usmiala.
,,Možno mám priveľký strach a bojím sa, či to dokážem, ale budem sa snažiť zo všetkých síl a budem na sebe pracovať, aby som to dokázala," sľubovala odhodlane sebe i jemu.
Vedela, že v niektorých oblastiach svojej moci má ešte drobné medzery a preto sa rozhodla ich zdokonaliť. Keď nastane ten deň, musí byť perfektne pripravená. Nesmie ju nič prekvapiť. A urobí ešte viac. Preňho a len kvôli nemu ...
Nebola len ochotná položiť zaňho život, ak by to bolo nevyhnutné, ale urobí ešte viac. Ak to všetko zvládnu a podarí sa im prežiť, pokúsi sa urovnať odveký spor, ktorý panuje medzi ním a Siriusom Blackom.
,,To by veru nebolo na škodu," pomyslela si spokojne, hoci sa znova zamračila, keď si spomenula na Siriusovu vyhrážku, že to Snapovi nabudúce nedaruje.
,,Ach áno, tí dvaja budú ťažký oriešok," hlesla a potichu zmizla.

,,Čo to máš na sebe?" ozvala sa spýtavo Samantha, čudne na ňu hľadiac. Také tričko na nej ešte nikdy nevidela. Yvainne ju nechápala.
,,Čo by som na sebe asi tak mala mať? Predsa tričko," odvetila namrzene a sklonila hlavu, aby sa pozrela na čo tak Sam civie. Ale aj ona vypleštila oči, ako krtko na dennom slnku, keď zbadala, že omylom na seba v noci natiahla Severusove tričko. Ako inak bolo čierne, ale vpredu malo svojský nápis. Stálo tam: ,,Milujem elixíry,"
,,Čo je? Nepáči sa ti? Podľa mňa je super," vyjachtala zahovárajúc.
,,No, ... čo ja viem? Možno ... keby tam bol iný nápis," zahundrala Sam nerozhodne. ,,Odkiaľ ho máš?" opýtala sa zrazu a Yvainne nevedela, čo jej má narýchlo odpovedať. V tom zaťukala na okno sova a ona jej bežala otvoriť, len aby sa mohla vyhnúť odpovedi. Sova zletela na stôl a otrčila jej svoju nôžku. Na liste bolo jej meno a tak ho otvorila. Písmo však nepatrilo Severusovi, ako sa pôvodne domnievala.

,,Ahoj Yvainne,
prosím ťa, povedz Ginny a ostatným, že som v poriadku. Cestou vlakom na prázdniny z Rokfortu ma uniesli Smrťožrúti. Držali nás spolu s ostatnými v dome Malfoyovcov. Stretli sme Harryho, Rona a Hermionu. Sme všetci v poriadku, ale mám aj zlú správu. Škriatok Dobby, ktorý nám veľmi pomohol je mŕtvy. Zabila ho Bellatrix Lestrangeová. S pozdravom, Luna L."
 
Yvainne nevedela, či sa má tešiť, či plakať. Oči sa jej zaleskli slzami. Sadla si na stoličku a ruka s listom jej ochabla. Cítila neuveriteľnú úľavu i smútok naraz.
,,Čo ti je?" opýtala sa Samantha prekvapene a podišla k Yvainne. Tá jej bez slova podala list a ona ho rýchlo prečítala.
Samantha posmutnela. ,,Yvainne, veď sú v poriadku," snažila sa ju utešiť.
,,Ja viem," odvetila a utrela si slzy z očí. Myslela na Dobbyho, ale aj na svoj strach a na to, či zvládne ochrániť Severusa. Niekedy by o tom možno nepochybovala, tak prečo teraz? Robila z nej láska, ktorú k nemu cítila viac zraniteľnú, než si chcela pripustiť? Yvainne potlačila nutkanie na ďalší hlboký povzdych a pozrela sa na hodinky.
,,Mali by sme sa poponáhľať, ak sa chceme stihnúť aj naraňajkovať," odvetila a vyštartovala do kúpeľne so Samanthou v pätách. Naozaj sa zdržali a už bolo po pol ôsmej. Prvú hodinu mali mať Mukelskú výchovu s profesorkou McGonagallovou a tá veru nedochvíľnosť netolerovala.

Aké však bolo ich prekvapenie, keď do triedy vpochodovala Alecto Carrowová a na jej konskej, pretiahnutej tvári mala ten svoj pomstychtivý, jedovatý úsmev.
,,Odo dnes vás budem učiť Mukelskú výchovu ja," oznámila na všeobecné zdesenie. Všetci si vedeli veľmi dobre predstaviť, čo to pre nich bude znamenať.
Alecto sa posadila za katedru, otvorila knihu na požadovanej strane a prečítala názov novej témy: ,,Život muklov." Hneď na to knihu zaklapla s hlasným buchnutím a pohodlne sa oprela na stoličke.
,,Život muklov je predovšetkým otravný a zbytočný. Muklovia sú v podstate odporní a špinaví humusáci, ktorí sú dobrí akurát na to, aby nám posluhovali," hovorila to tak povýšenecky a s takým odporom, že nikto zo študentov ani len nepochyboval, že každé jedno slovo myslí naozaj vážne.
Pre všetkých, rovnako ako aj pre Yvainne bola táto hodina utrpením, až kým sa všetko neskončilo Nevillovou otázkou, ktorou prerušil jej zápalisté trkotanie. Neville Longbottom sa slušne prihlásil. Všetci videli aký je zamračený, ale netušili, o čo mu ide.
,,Čo chceš, Longbottom?" opýtala sa Alecto zo zdvihnutým obočím a svojím prútikom si netrpezlivo poklopkávala po stehne.
,,Zaujímalo by ma, koľko máte tej mukelskej krvi v sebe Vy s bratom pani profesorka?!" zahučal Neville, ale dosť zrozumiteľne na to, aby od zúrivosti zbledla. V triede to zašumelo potláčaným chichotaním a k Nevillovi sa otáčali jeho spolužiaci, ktorým na tvárach žiarili úškrny. Keby mohli, hneď by mu zablahoželali.
,,Ticho, chamraď! Ticho!" jačala Alecto. ,,Longbottom," ukázala naňho svojím prútikom sťa predĺženým prstom.
,,Áno, pani profesorka?" zatiahol provokačne uvedomujúc si, že ju to ešte viac naštve.
,,Dostanete trest! O šiestej, v mojej kancelárii!" zvolala, schmatla knihu ležiacu na stole, ktorú so sebou priniesla a odišla z triedy ako fúria.
,,To bolo fakt dobré, kamoš," ozval sa Seamus a potľapkal ho po pleci.
,,Áno, si skvelý Neville," pridali sa aj Padma a Parvati Pattilové a aj Lavender mu zatlieskala spolu s ostatnými.
,,Ále, veď to nič nebolo," povedal Neville červený ako paprika. Napriek tomu v ňom pocit spokojnosti narastal a prevážil nad obavou, čo ho zas bude čakať večer, aký trest preňho prichystá Alecto Carrowová.

Sirius Black sedel v kuchyni. Len teraz odtiaľ vyhnal ich starého rodinného škriatka Kreachera. V ruke zvieral knihu, ktorú napísala Rita Skeeterová. Sirius by ju bol najradšej roztrhal alebo hodil do ohňa, ale nebola jeho. Aj na Molly Weasleyovú škaredo zazeral, pretože ju priniesla do tohto domu. Vôbec nechápal, prečo ju kupovala.
,,Vraj: Život a lži v živote Albusa Dumbledora! Pche!" odfrkol si posmešne.
,,Čo si to šomreš popod nos?" opýtala sa ho Molly, ktorá sa otočila od syčiacich hrncov na sporáku.
,,Nechápem, prečo si kupovala tú knihu," odvetil mračiac sa.
,,Aby som mala všeobecný prehľad. Ani mne sa nepáči, čo tam tá povrchná blondína načmárala, ale možno mala v niektorých veciach pravdu."
,,Ale Molly!" zvolal neveriaco. ,,To snáď nemyslíš vážne!"
,,A prečo nie? Niektoré veci stoja v tej knihe za úvahu."
Sirius si radšej zahryzol do jazyka.
,,Obed bude o chvíľu," zmenila tému rozhovoru a očkom pozrela na hodinky. Bolo o pár minút dvanásť.
Sirius sa načiahol po novinách, ale nečítal ich. Rozmýšľal, prečo všetko v jeho živote je také čierne. Súviselo to azda s tým jeho nešťastným, starobylým menom Black? Jeho detstvo a mladosť v tomto rodičovskom dome bol zlým snom. Jeho najlepší priateľ s manželkou sú mŕtvy, jeho krstňa prenasleduje Temný pán s jasným úmyslom zabiť ho, Dumbledore, s ktorým mali najväčšiu šancu poraziť ho, je mŕtvy tiež a jeho nenávidený, starý známy je riaditeľom Rokfortu. Sirius zaškrípal zubami a ruky zovrel v päsť, pričom pokrčil noviny, ktoré držal. Horko si spomenul na tú čudnú noc, ktorú zažil, keď bol ešte zatvorený v Azkabane. Od vtedy ubehlo viac než desať rokov, ale nezabudol na ňu. Rovnako ako nezabudol na to bláznivé, plavovlasé dievča. Ani po toľkých rokoch nechápal, čo mala tá jej zvláštna prosba znamenať. A uvažoval, či sa naozaj týka toho Severusa, ktorého on tak nenávidel a opovrhoval ním z celej svojej duše, alebo predsa len išlo o iného človeka. Ale na to asi už nikdy nepríde. To dievča si to vzalo so sebou do hrobu. V tú istú noc.
Dokonca ani Remus dnes nemal prísť. Aspoň naňho sa usmialo šťastie. Mal svoju Doru a mal malého Teddyho. Sirius sa uvoľnil. Včera ich bol navštíviť. Malý bol fakt rozkošný. Keď ho videl prvý raz, mal tmavé vlasy, ale keď ho bol pozrieť pred svojím odchodom ešte raz, mal ich plavé. Nebolo pochýb, čo zdedil po svojej matke. Rovnako ani nikto, kto ho videl nepochyboval, že sa malý podobá na šťastného otecka.
,,Však je krásny?" pýtal sa ho Remus, držiac malého v náručí.
,,Je," odvetil Sirius. Vedel, ako sa toho jeho priateľ bál. Mal veľké obavy, či nebude jeho syn ako on. Premieňal sa počas splnu na vlkolaka a on sa bál, aby to nečakalo aj jeho. Ale jeho obavy sa ukázali ako zbytočné. A jemu teraz zišlo na um, či aj on raz bude taký šťastný ako sú oni. Aspoň na malú chvíľu.
Sirius ako tak vydržal v dome do večera. Potom sa vykradol do tmavej noci v podobe čierneho psa. Blúdil tichými ulicami Londýna, keď ho zaujali čudné zvuky a záblesky žiari z jednej bočnej, slepej uličky. To, čo videl sa mu nepáčilo. Na konci tej uličky bola skupinka ľudí. Presnejšie povedané, jedna žena a oproti nej stáli štyria chlapi, ktorí sa vôbec nesprávali priateľsky. Potichu sa k nim približoval.
,,Naposledy sa ťa pýtam, kto si?" zavrčal jeden z tých chlapov mieriac na ženu svojim prútikom.
,,Už som vám to povedala!" zvolala vyčerpane. ,,Alebo ste hluchí, vy hlupáci?!"
Sirius si nemohol nevšimnúť tú provokačnú otázku, ale aj bláznivú odvahu, s akou si nad sebou vypisovala ortieľ, akoby si neuvedomovala, že sú v prevahe.
,,Zdá sa mi to, alebo sa nám tá humusáčka vysmieva?" ozval sa ďalší z chlapov v otrhanom kabáte a zovrel svoj prútik pevnejšie.
,,Crucio!" zvolal iný mieriac na ňu, ale ona jeho kúzlo odrazila a uhla i pred ďalším. Zasiahlo ju však iné, omračujúce kúzlo a ona padla nevládna na zem. Sirius nepochyboval, že tí štyria sú Smrťožrúti. Zhŕkli sa okolo nej a o čomsi sa potichu dohadovali, keď sa za nimi ozvalo: ,,Páni? Nehanbíte sa? Štyria proti jednej slabej žene?"
Všetci sa ako na povel otočili a civeli do tmavej ulice, no nikoho nevideli.
,,Kto to povedal?" ozval sa jeden z nich.
,,Ukáž sa!" skríkol druhý.
Ale počuli len hlasný výsmech, ktorý sa na nich odrážal z okolitých stien.
,,Tak sa ukáž, ty zbabelec!" ozval sa jeden z nich hromovým hlasom a vtedy sa z tmy vynorila tmavá, štíhla postava a kúzlo z jej prútika zasiahlo toho tĺka do pŕs a on padol nevládny na zem. Zo zvyšných troch prútikov naňho pálili kliatby, ale on ich odrážal a uhýbal pred nimi, pričom úspešne zneškodnil ďalšieho protivníka.
,,Byť ... na ... vašom ... mieste ... vzdám ... to," vysmieval sa im pomedzi kliatby, ktoré na nich energicky vysielal.
,,Protego!" kričal jeden zo zvyšných dvoch chlapov, ale potom sa obarene ostal dívať, ako k zemi klesá aj jeho ďalší kumpán. Ostali už len oni dvaja. Až teraz sa ukázalo, kto je tým zbabelcom. Chlap sa odmiestnil.
Sirius pobehol, jej prútik vychmatol Smrťožrútovi z ruky a kľakol si k nehybnému telu ženy. Nečakal na nič a vzal ju do náručia odmiestniac sa n ňou. Vedel, že ten lotor nebude čakať a vráti sa aj s posilou. Dlho nepremýšľal. Nemal kam inam ísť, ani ju nemal kam inam vziať ako do svojho domu na Grimmauldovom námestí. Dnes mal byť prázdny, preto nehrozilo, že by mu kvôli tomu niekto pucoval žalúdok. A do rána jej bude iste lepšie a odíde preč skôr, ako na to niekto príde.
Keď sa bezpečne dostal do domu, vyniesol ju na poschodie a nehybné telo mladej ženy zložil vo svojej starej izbe na posteľ. Rozsvietil nočnú lampu a bol rád, že v tomto dome funguje aspoň niečo. Vytiahol svoj prútik a namieril ho na ňu.
,,Ennervate!" zamumlal a čakal, kým sa preberie. Sirius jej zatiaľ odhrnul vlasy z tváre a ohromene sa zadíval na jej tvár. Kúzlo zabralo. Preberala sa z bezvedomia. Klipotavo otvorila oči a keď zazrela Siriusa, zľakla sa.
,,Kde to som? Čo chcete?" namáhavo sa posadila, ale urobila to príliš rýchlo a chytila sa za hlavu, ktorá jej trešťala, akoby jej chcela puknúť napoly.
,,Nebojte sa," odvetil ticho hlasom, ktorý by ani nebol jeho a preto si musel odkašľať. ,,Ste v bezpečí. Kto boli tí muži?"
Netvárila sa, že by mu veľmi dôverovala, ale on to chápal. Bol predsa ešte stále považovaný za Smrťožrúta. Len jeho blízky vedeli, že je to obyčajná lož. V jej pohľade videl, že ho spoznala. Všetci ho predsa poznali. Bol naozaj známy. Veď bol Black.
,,Nepoznáte si starých priateľov?" spýtala sa nevrlo, ale on sa len srdečne zasmial.
,,No, týchto nie. Oni nie sú moji priatelia."
,,Nevravte! Kde to som?" opýtala sa znova, obzerajúc sa po tmavej miestnosti.
,,V mojom dome a ... v hlavnom stane Fénixovho rádu," odvetil a s potešením sledoval jej prekvapenie zračiace sa jej na tvári.
,,Neverím vám ani slovo," vyhŕklo z nej.
,,Dobre, vaša vec," mykol nedbalo plecom. ,,Ale očakával by som aspoň malú vďaku za záchranu života," podpichol ju a ustúpil odo dverí naznačiac jej, že východ je voľný. Jej prútik však mal stále on vo vrecku kabáta. Nedôverčivo naňho zazrela a zložila nohy z postele, keď sa domom rozľahlo hlasné: ,,Sirius!"
,,Tu som Rem," ozval sa, načo jeho starý priateľ vstúpil zanedlho do ponurej izby.
,,Čo tu prosím ťa ..." zasekol sa a ostal civieť na neznámu ženu. ,,Azda ... vyrušujem?" opýtal sa a hľadel zmätene z jedného na druhého.
Mladá žena zhíkla a začervenala sa až po korienky vlasov medovej farby. Siriusovi sa z hrdla vydral iba veselý, zvonivý smiech.
Remus vytiahol priateľa z izby von, vedúc ho za čierny šál, ktorý mu nedbanlivo visel na krku.
,,Zbláznil si sa?!" skríkol naňho tlmeným hlasom Remus. Nepochybne bol rozčúlený. ,,Čo tu robí? Chceš, aby nás vyzradila?"
Hoci sa snažil šepkať, musela by byť hluchá, aby ho nepočula. Sisius si to na rozdiel od Rema uvedomoval.
,,Potrebovala pomoc, tak som jej pomohol. Napadli ju Smrťožrúti, chceli ju zrejme zabiť," zlostne mu odpovedal Sirius. Remus ho hrešil ako malého chlapca.
,,Dobre, ale prečo si ju vodil sem?!"
,,A kam inam som mal?!" zvýšil hlas Sirius.
,,Hm, hm," odkašľala si stojac v dverách izby, nervózne prešľapujúc z nohy na nohu. Obaja k nej otočili tváre.
,,Ak je toto naozaj sídlo Fénixovho rádu a vy nie ste Smrťožrút ... chcem sa k vám pridať," povedala.
,,No, neviem, neviem," nadhodil pochybovačne Sirius. ,,Ak je to, čo som videl všetko, čo dokážete - zlatko - tak to nech pri nás stojí sám Merlin!"
Mladá žena sa znova začervenala a odula pery. Vystrčila bradu a v očiach jej pri pohľade na Siriusa zaiskrilo.
,,Čo by ste dokázal bez prútika vy? Dokážem toho omnoho viac!"
Sirius vedel, že mala pri sebe prútik, ale nechcel zabŕdať viac ako bolo nutné. Namiesto toho si drzo premeral celú jej peknú postavu nie práve nevinným, či slušným pohľadom.
,,O tom nepochybujem, zlatko," zatiahol a ona naňho zagánila. Nepochybovala, že tá aura drzosti a namyslenosti, ktoré ho obklopuje sa raz azda niekedy zmení. Takých ako on, už stretla.
Remus, ktorý len zúčastnene počúval, konečne zasiahol.
,,Sirius," upozornil ho, nech sa správa slušne.
,,Rem, to otcovstvo na teba vplýva akosi priveľmi. Ja nie som Teddy," odbil ho mrzuto.
,,Nie si, ale niekedy sa správaš horšie ako on," uškrnul sa Remus.
,,A okrem toho, táto kráska mi ešte nepoďakovala," trval na svojom tvrdohlavo Sirius a hodil na ňu ďalší šibalský pohľad.
,,Ďakujem, ale poradila by som si aj sama," odvrkla.
,,To iste," podpichol ju znova.
,,Ako sa voláte a prečo na vás zaútočili Smrťožrúti?" opýtal sa zvedavo Remus.
,,Som Sheela Whiteová," podala Remusovi ruku, keď sa konečne predstavila. ,,Smrťožrúti asi pred mesiacom prepadli náš dom a pokúsili sa nás zabiť," odvetila skleslo a Siriusovmu pozornému oku neušlo, ako veľmi sa snaží, aby sa jej nechvel hlas. ,,Ja a moja sestra Estel sme ušli, ale keď nás objavili, rozdelili sme sa. Už týždeň o nej nič neviem a ostatní sú mŕtvy."
,,Viete, že ak ste raz tu, už vás odtiaľ len tak ľahko nemôžeme pustiť?" opýtal sa Remus vážne.
,,Áno. Chápem to. Ale nechcem odísť. Chcem sa k vám pridať," odvetila. ,,Pravda je, že nemám kam ísť. Ak ma nájdu, zabijú ma, lebo nie som čistokrvná a okrem toho, podarilo sa mi utiecť zo súdu, kde ma odsúdili."
Remus pozrel na Siriusa. Pohľad, akým sa díval na Sheelu hovoril za veľa a trochu sa toho obával.
,,Dobre, ale to, či zostanete nezávisí len odo mňa, alebo od Siriusa," odvetil po chvíli uvažovania. ,,Zajtra zvoláme poradu," povedal rozhodne a znova sa na ňu pozrel.
,,Dúfam, že viete, že toto je dom patriaci rodine Blackovcov a to znamená, že budete poctená tuto Siriusovou spoločnosťou."
Sheela sa tvárila, že túto skutočnosť chvíľu zvažuje, ale inú možnosť predsa nemala.
,,Áno, uvedomujem si to a som ochotná priniesť túto ... obeť," riekla a pohľadom zavadila o Siriusa, ktorý sa stále len uškŕňal.
Remus jej venoval tiež úsmev, hoci nie taký veselý ako bol ten Siriusov. ,,Nie ste hladná?"
Keď prikývla, odviedol ju do kuchyne.
Sirius sa oprel o zábradlie a s úsmevom od ucha k uchu za nimi hľadel, až kým sa mu nestratili z dohľadu.

 

19. kapitola

 

 

 

Patronus

 

Yvainne mala cez víkend voľno. Ale nerozhodla sa pre Rokville tak ako ostatní. Dokonca musela s ťažkým srdcom odmietnuť Severusovu ponuku, aby sa stretli v Škriekajúcej búde, lebo aj on mal túto sobotu voľnú a neťažili ho žiadne povinnosti. Bola však veľmi blízko k tomu, aby súhlasila. Naozaj by svoj voľný čas trávila radšej s ním, ale mala niečo dôležitejšie. Aj on by mal vedieť, že platí staré známe porekadlo - najprv práca, potom zábava. Napriek tomu mu poslala po svojej sovke Kalisto odkaz, že ak nemá nič proti, môžu sa stretnúť o pol šiestej v Škriekajúcej búde tak, ako chcel. Severus jej odpovedal obratom. Ochotne súhlasil.
Kráčala zadumane k Zakázanému lesu a v bielučkom snehu za ňou ostávali stopy, ktoré za sebou šikovne prútikom hneď mazala. Prešla okolo Hagridovej chalupy a úzkou cestičkou vedúcou poza chatrč mierila priamo doň. Zakázaný les bolo jediné miesto, o ktorom vedela, že ju tam nebude rušiť nik. Pravdaže, mohla ísť aj do núdzovej miestnosti, ale tá sa jej z nejakého neznámeho dôvodu nechcela ukázať. Napadla ju len jedna možnosť. Bola obsadená. Yvainne sem chodievala často, hoci o tom nikto ani len netušil. Bolo to síce zakázané a niekedy naozaj životu nebezpečné, ale ona si jednoducho už vtedy potrebovala vyskúšať, čo všetko dokáže. Ešte ako prváčka objavila veľmi peknú lúku neďaleko jazera, kde na jeho brehu stála tá chatrč, kam ju zobral zranenú Severus. Alebo lepšie povedané, kde bol prinútený ju odniesť. Rozhodla sa, že dnes pôjde tam. Toto miesto bolo na cvičenie veľmi vhodné. Najprv tam len chvíľu stála a obdivovala divokú krásu spiacej prírody pod bielučkou prikrývkou zo snehovej periny. Pozorne sa poobzerala dookola a až potom si našla na čistinke vhodné miesto. Najprv si potrebovala vyčistiť myseľ, aby sa mohla sústrediť. To zvládla hravo. Vedela o niečom, čo si potrebovala precvičiť, ale kúzla ani čary to neboli.
Keď bola ešte malé dievčatko, dokázala k sebe privolať vtáčatká. Samozrejme, že bolo ľahšie vyčarovať si ich, ale práve toto nechcela. Privolávanie bolo oveľa náročnejšie, hlavne bez prútika a bez kúziel. Rozhodla sa začať niečím menším. Možno vrabcom alebo sýkorkou. Sústredila sa a silou mysle sa k sebe snažila privolať vrabčiaka. Otvorila oči, ale nič sa nedialo. Skúsila to teda znovu a keď opätovne otvorila oči, zbadala pred sebou sedieť na zemi malú veveričku, ktorá na ňu vyjavene civela, držiac v malých labkách šišku.
,,No super!" zahundrala a kľakla si k zvieratku. ,,Ty si vrabec?" opýtala sa jej, na čo ryšavá veverička ušla a v okamihu sa vyštverala na vysokú borovicu, stojacu opodiaľ.
,,Dobre, tak znova," nedala sa odradiť. O malú chvíľu k nej naozaj zletel odkiaľsi vrabec a pristál jej nebojácne na pleci, akoby nebola živým človekom, ale poľným strašiakom. Ale jej to vôbec neprekážalo. Skúšala to stále dookola, kým okolo nej nepoletovalo pol tucta ukričaných vrabčiakov. Bola spokojná, ale ešte nie tak celkom. Veď takéto drobné vtáky si dokázala privolať už ako dieťa. Chcela skúsiť niečo väčšie. Ďateľ, Sojka alebo Kukučka by tiež nebolo zlé. Po ďalšej polhodinke skúšania a námahy sa jej podarilo aj to, ale ona si chcela trúfnuť na niečo ešte trošku väčšie. Pred časom videla v skalách hniezdo Orla kráľovského a tak ju napadlo privolať ho. Tentoraz sa však nestalo nič. Yvainne porazenecky zvesila plecia, ale nevzdávala sa. Skúsi to nabudúce. A ak to nevyjde, skúsi to nabudúce a bude to skúšať dovtedy, kým to nezvládne. Netušila, na čo jej je dobrá aj táto schopnosť, ale nepochybovala, že sa jej raz iste zíde.
Z toho privolávania bola unavená, ale nie tak, aby si ešte nemohla vyskúšať nejaké kúzla. Z vrecka svojho plášťa vytiahla prútik a začala si nejaké kúzla precvičovať. Jednoduché i tie ťažšie a náročnejšie. To jej išlo fakt dobre, pokým ju nenapadlo, že si vyskúša kúzlo Patronusa. V poslednej dobe s ním mala totiž problémy. Nie, že by ho nevedela, alebo nedokázala vyčarovať. Jej patronus však stratil formu, tvar. A ona nechápala prečo. Najprv si myslela, že má niečo s prútikom, ale keďže pri ostatných kúzlach nezlyhával usúdila, že to bude zapríčinené niečím iným. Len nevedela čím.
,,Expecto Patronum," zvolala a z jej prútika vyšľahli len strieborné, hmlisté záblesky. Skúsila to teda ešte raz.
,,Možno tá spomienka nebola dosť silná," napadlo ju a tak skúsila silnejšiu a šťastnejšiu spomienku.
,,Expecto Patronum!"
Yvainne sledovala, ako sa z jej prútika vyrútil akýsi tvor. Nebol to jej patronus, pretože ním bol odjakživa drak. S určitosťou mohla povedať, že aj tento patronus mal štyri nohy. Ale drak to rozhodne nebol. Ani tentoraz nemal dokonalý tvar a ona nevedela určiť, čo to vlastne je. Keď na ňu smutne hľadel a ona naňho, napadlo ju, že by to možno mohla byť srnka, alebo žeby koza ...? Yvainne si vzdychla a pošúchala si oči. Bola akási unavená. A to bolo ešte len pol piatej poobede. Rozhodla sa, že na dnes má tréningu dosť. Otočila sa a zamierila von z lesa. Ten patronus ju tak zmiatol, že si vôbec nevšimla, že ju niekto už dosť dlho pozoruje. Keď vychádzala z lesa, začula zvuk šípu letiaceho vzduchom. A naozaj. Do neďalekého stromu sa zabodol šíp, na ktorom bol upevnený zvitok pergamenu. Podišla k stromu a šíp z neho vytiahla. Roztvorila pergamen a prečítala si odkaz. Ani len nezapochybovala, že by bol určený pre niekoho iného. Ten šíp poznala. Takéto si vyrábali kentaurovia. Preletela odkaz pohľadom, potom ho zložila a strčila si ho do vrecka. Bola na ňom prosba o stretnutie od vodcu kentaurov, Bana. Príde a stretne sa s ním, tak ako ju prosil, ale teraz na to myslieť nechcela. Zamierila k Zúrivej vŕbe, ale predtým ako vyšla z lesa von, zmizla. Nepotrebovala predsa, aby ju niekto odhalil.

,,Kam sa tak ponáhľaš, Severus?" opýtal sa ho pobavene Dumbledore zo svojho obrazu, keď si všimol, že znova pozerá na hodinky.
,,Myslím, že to si nechám radšej pre seba," odvetil vyhýbavo a z vešiaka si zobral kabát so šálom.
,,Takže si ma predsa len poslúchol?" uškrnul sa pyšne Albus. A hoci mu Severus neodvetil, vedel, že je to tak. ,,To je dobre. Som rád."
Severus mu venoval zamyslený pohľad a akýsi pobavený úškrn, keď si zapínal kabát. Potom sa vychytil a odbehol preč. Stále sa však obzeral, či ho niekto nesleduje, keď sa blížil k Zúrivej vŕbe. Ešte predtým, ako sa dotkol hľuzy, aby sa vŕba nehýbala sa naposledy poobzeral a rýchlo vkĺzol otvorom dnu. Na tvári mal nedočkavý výraz. Neboli spolu viac ako týždeň. A zhovárali sa len cez správy a listy. Nestačilo mu to. Chcel znova počuť jej hlas, hľadieť jej do usmievavých očí, objímať ju, bozkávať ... Vybehol hore schodmi a otvoril dvere. Ostal v nich však na malú chvíľu zarazene stáť. Yvainne bola tam. Znova ho predbehla. Lenže ležala v tej starej, veľkej posteli s baldachýnovými závesmi a sladko spala.
Severus vošiel potichu dovnútra a zavrel dvere bez toho, aby staré pánty zaškrípali. Zhodil zo seba kabát a aj jeho topánky skončili v kúte izby. Ľahol si k nej, šuchnúc sa pod perinu. Objal ju a ona sa k nemu v spánku privinula. Severus si spokojne vydýchol. Stačilo mu, že bol pri nej.

V tom čase, v dome na Grimmauldovom námestí číslo 12, prebiehala živá diskusia medzi členmi Fénixovho rádu. Dom, ktorý bol po väčšinu dní taký opustený sa teraz ozýval nielen všelijakými názormi, ale aj reptaním a sem - tam i súhlasmi. Jediný dvaja ľudia sedeli v tom hurhaji ticho, bez slova pozorujúc celý vývoj situácie. Sirius sa na to díval nezúčastnene, zatiaľ čo Sheela si chvíľami pripadala ako vydedenec pred popravčou čatou. Nemohla poprieť, že by bola najradšej, keby ju medzi seba prijali. Mala by tak nielen strechu nad hlavou, ale konečne by niekam patrila. Ukradomky zazerala na Siriusa. Ten sa spokojne rozvaľoval na stoličke za vrch stolom a uškŕňal sa popod fúzy. Ach, ako len neznášala, keď to robil! Snáď sa v tej svojej samoľúbosti vyžíval, pomyslela si už neraz. Odtrhla od neho zrak a sústredila sa na rozhovor. Či skôr živú debatu.
,,Podľa mňa je skvelé, že máme ďalšieho človeka," začula ako povedal jeden z dvojčiat. Bol to ten bez ucha. Povedal jej dokonca ako oňho prišiel. Pri prevážaní Harryho. Bol jedným z tých, ktorý mu robil dvojníka. Bol to Fred.
,,Máš pravdu, braček," odvetilo jeho dvojča.
,,Ďakujem, braček."
,,Buďte ticho, obaja," zahriakla ich jemne matka a úkosom pozrela na Sheelu.
,,Nesmiete sa na nás hnevať, ale isto chápete naše obavy," obrátila sa konečne Molly priamo na ňu, zatiahnúc ju tak do debaty.
,,Samozrejme, že vás chápem. Máte obavy z toho, či nie som náhodou špeh," odvetila a zvesila plecia.
,,Správne," dodal vysoký muž, ktorého volali Kingsley.
,,A čo keby ste ma teda preverili?" opýtala sa s novou nádejou v hlase.
,,Veľmi dobrý nápad," ozval sa zrazu Sirius. ,,Rád sa na to podujmem."
Dvojčatá sa veselo zachichúňali, pretože Siriusove narážky pôsobili skoro vždy dvojzmyselne, pokiaľ sa to týkalo jej osoby.
,,Myslím, že to nie je zlý nápad," pritakal Arthur Weasley a pozrel sa na ostatných sediacich za stolom. ,,Čo vy na to?"
,,Hm, dobre," odvetil zamyslene Bill a aj Remus Lupin prikývol. Vlastne bol rád, že sa konečne na niečom dohodli.
,,Ale preverím ju ja," odvetil Kingsley a kývol na ňu, aby ho nasledovala, na čo sa Sirius zlostne zaškeril.
Sheela si vydýchla. Teraz prišla jej šanca. Zistia, že sa naozaj nemajú čoho obávať.
Presne tak aj bolo. Kingsley Shacklebolt ju zobral do vedľajšej miestnosti, kde ju spovedal dobrú hodinu. Ako zlatý klinec programu na ňu použil na záver kúzlo: ,,Legillimens," ktorým jej starostlivo preskúmal myseľ. Nebránila sa. Musela mu to dovoliť, ak chcela patriť medzi nich. Našťastie to bolo rýchle a skoro bezbolestné. Hrabať sa niekomu násilne v hlave veru nie je nič príjemné. Keď sa vrátili do kuchyne, všetky hlavy sa k nim otočili s otázkou v očiach.
,,Tak?" ozval sa ako prvý Remus, ktorý prerušil napäté ticho.
,,Myslím, že môžem pokojne a s čistým svedomím povedať, že táto mladá dáma je odteraz novou členkou Fénixovho rádu, a že pre nás bude iste skvelým a neoceniteľným prínosom," vyhlásil slávnostne a žmurkol na ňu.
Všetci si vydýchli a zablahoželali jej. Dvojčatá ju dokonca vyobjímali parodujúc tak svoju matku, ktorá ich vzápätí vyzauškovala, hoci už dávno neboli malými chlapcami. Nikto okrem nej asi nepočul ako si Sirius posmešne odfrkol, pri Kingsleyho zmienke o jej neoceniteľnom prínose. Lenže Sirius nevidel to, čo videl on, keď na ňu použil kúzlo vniknutia do mysle. Keď naňho nenávistne zazrela, znova sa len odporne usmial a poslal jej letmý bozk. S hnusom sa od neho odvrátila a viac mu nevenovala svoju pozornosť.

Problém nastal až neskoro v noci, keď si uvedomila, že jej stále nepridelili izbu. Tá, v ktorej bola sa jej vôbec nepáčila. A okrem toho musela dookola počúvať to otrepané frflanie domáceho škriatka, že je odporná humusáčka, čo špiní izbu jeho pána. Sprvu to nechápala, keďže jediný, o kom vedela, bol Sirius. No ráčil jej naveľa oznámiť, že zaujala izbu jeho mladšieho nebohého brata Regula, ktorého škriatok Kreatcher zbožňoval.
,,Tak kam si mám ľahnúť? Potrebujem sa predsa vyspať!" spytovala sa ho namrzene už snáď desiaty raz. Vždy ju odbil.
Sirius sa oprel o zábradlie, ktoré včera z dlhej chvíle leštila a znova si ju premeral tým svojím röntgenovým pohľadom od hlavy až po päty, ktorý tak nenávidela.
,,Moja posteľ je dosť veľká," zazubil sa a spokojne sa díval na jej rozpálené líca a šokovaný výraz.
,,Ďakujem, ale nemám záujem! To si radšej ľahnem k tomu otrasnému škriatkovi, alebo k Hrdozobcovi!" odsekla mu jedovito. Už mala tých jeho hlúpych poznámok i neslušných návrhov plné zuby!
,,Tak teda, prajem sladké sny," odvetil naoko sklamane a odchádzal.
Sheela sa dívala s otvorenými ústami na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Keby pohľad vedel zabíjať, bol by Sirius na pol ceste do pekla, lebo tam podľa nej patril.
,,Tak dobre," zamrmlala a otočila sa na päte. ,,Je síce neskoro, ale prehliadka domu sa zíde."
Jej vpády do jednotlivých izieb boli rázne a s istým cieľom. Zakaždým otvorila dvere, zasvietila a pokiaľ sa v miestnosti nenachádzala posteľ, zhasla. Zatváraním dverí sa už neobťažovala. V izbách, kde boli väčšie sedačky alebo gauče si skúsila, akoby sa jej ležalo, a keď sa jej nepozdávalo lôžko, pobrala sa ďalej. Na prízemí bolo pár izieb, ale z jedného gauča si urobili pelech čiernožienky, z postele, ktorá sa nachádzala v hosťovskej izbe na prízemní trčala pružina cez deravý matrac a na ďalšom gauči bola zlomená jedna noha. Vyšla hore schodmi a pustila sa do svojho pátrania tam. Do Regulovej izby už ani nešla. Ráno ju Kreatcher prekvapil svojim darčekom a ráčil jej do postele vysypať akúsi háveď. Myslela si, že sú to nejaké zelené červíky. Bližšie si ich obzrieť nestihla, lebo s krikom odtiaľ vypálila, rozhodnutá viac do tej izby nevkročiť. Otvorila dvojkrídlové dvere, ktorých mosadzná kľučka bola parádne zanesená kopou prachu. Do tejto izby zrejme už dávno nik ani len nevkročil. Predpokladala, že to bude spálňa rodičov. A keď si aj zasvietila, zistila, že sa nemýli. Pobrala sa teda ďalej. Prešla popri dverách, za ktorými počula Siriusovo tiché chrápanie a zamierila k ďalšej izbe, zúfalo si želajúc, aby tam bol aspoň nejaký matrac, na ktorom by sa vyspala hoc aj na zemi. Nakoniec našla nejakú tmavú izbu s neveľkým oknom a keďže vyzerala pomerne čisto, utiahla sa tam. Dokonca aj posteľ bola celkom pohodlná, hoci poťah matraca bol miestami prešúchaný. Ľahla si, prikryla sa teplou dekou, ktorú so sebou vliekla a spokojne zavrela oči. Bola rada, že je v posteli. Už začínala pochybovať, či predsa len nemala prijať Fredov návrh, aby prišla bývať k nim. V byte nad svojím obchodom vraj mali ešte voľnú hosťovskú izbu. Ale usúdila, že to by asi nebolo správne. Hoci to, že bola v jednom dome so Siriusom a so starým, pomäteným škriatkom, tiež nebola veľká výhra.

,,Spíš?" ozvala sa Yvainne tíško.
,,Nie," odvetil Severus bez toho, aby otvoril oči.
,,Kedy si prišiel? Prečo si ma nezobudil?" opýtala sa ho s jemnou výčitkou v hlase.
,,Nechcel som ťa budiť. Zrejme si bola unavená a bolo by odo mňa dosť sebecké, keby som to bol spravil a obral ťa tak o spánok."
Yvainne sa usmiala a pohladila ho po tvári. Severus konečne otvoril oči. Bolo také príjemné byť s ňou a zhovárať sa. Nikdy sa takto - doslova obyčajne - nezhováral so žiadnou ženou. Ak nerátal tých pár prchavých okamihov, keď bol s Lilly.
Bolo to zvláštne. Vlastne s Yvainne bolo všetko také.
,,Vyzeráš ... inak," odvetila zamyslene hľadiac naňho, akoby skúmala, v čom sa zmenil.
,,Ako inak?" ozval sa prekvapene. ,,Stoja mi vlasy dupkom alebo mám na tvári bobrie bradavice?" napadlo mu.
,,No, ešte nikdy som ťa nevidela v normálnom, mukelskom oblečení," odvetila a on sa uškrnul.
,,Myslela si si, že ten habit mám k telu prirastený?" doberal si ju a ona sa usmiala.
,,Občas áno," odvetila popravde. ,,Ten čierny rolák ti veľmi pristane. Aj džínsy. Ale ty by si vyzeral dobre aj v plátenom vreci. A ešte by si bol aj neodolateľný," zasnívala sa a spokojne sa započúvala do zvuku jeho smiechu. Bola to pre ňu veľká vzácnosť, počuť ho smiať sa.
,,Si nenapraviteľná šibalka," karhal ju nežne a pobozkal ju na čelo.
,,Prečo si zrušila schôdzku? Čo si robila?" vyzvedal.
,,Ty si mi ale zvedavec."
,,Je zlé, keď chcem vedieť, čo si cez deň robila?" čelo mu zastrela drobná vráska, keď sa trochu zamračil.
,,Nie. Páči sa mi to. Pre mňa to znamená veľa, Sevie," oslovila ho zdrobneninkou. ,,Aspoň viem, že na mňa myslíš."
,,Sevie?" ozval sa a jedno obočie sa mu nadvihlo, keď na ňu začudovane pozrel.
,,Nepáči sa ti to?" spýtala sa skoro namrzene.
,,No, už som si zvykol na oslovenie ,,netopier." A teraz si musím zvyknúť na iné," odvetil martýrsky a prevrátil očami.
Tentoraz sa rozosmiala ona. Keď jej smiech ustal, odvetila: ,,Neboj sa, pre ostatných stále ostaneš tým Netopierom."
,,Uf, to si ma upokojila," zahundral.
Yvainne si uvedomila, že mu ešte neodpovedala na otázku, ktorú jej položil predtým.
,,Naozaj chceš vedieť, kde som bola a čo som robila?"
Severus bez slova prikývol.
,,Bola som v Zakázanom lese," videla ako sa nesúhlasne zamračil, a preto rýchlo dodala: ,,Cvičiť. Potrebujem niekde rozvíjať a usmerňovať všetky svoje schopnosti. A tam mám ideálne podmienky."
,,Vieš, že študenti tam majú vstup zakázaný," upozornil ju prísne.
,,Jasné, preto ma tam nik nemôže ani objaviť, ani vyrušiť."
,,Ten zákaz nebol vydaný zo žartu, Yvainne," ohradil sa znova.
,,O mňa sa báť nemusíš," dodala zmierlivo a pobozkala ho, aby ukončila túto háklivú tému.
,,A čo si robil ty?"
,,Behal som po hrade a pol dňa som odstraňoval zo stien nápisy tipu: ,,Dumbledorova armáda, alebo Stále verbujeme! Neznášam, keď to robia! Fakt to neznášam! Stavím sa, že v tom má prsty Longbottom!" hneval sa.
,,No a?" zapriadla milo.
,,No a?!" zvolal neveriaco, ale upokojil sa rovnako rýchlo, ako aj vzplanul. ,,Nemohla by si mu dohovoriť, aby sa radšej venoval tým svojim burinám, ako tomu heroickému vandalizmu?"
Yvainne však rázne pokrútila hlavou.
,,Nie, nemohla. Je to to isté, prečo ty nemôžeš zastaviť Alecto a Amycusa v tom krvavom terore. Ani ja nepôjdem proti svojim. Je to síce forma vandalizmu, ale je to protest a ja ho podporujem. Tých dvoch neviem vystáť!" odvetila rovnako zápalisto a horlivo. ,,A okrem toho, keď sa hneváš, si taký rozkošný."
Severus sa stále mračil. ,,To preto si ma tak často vytáčala?"
,,Nie preto. Išiel si mi niekedy poriadne na nervy, keď si sa tváril ako boh pomsty, ničil mi bezchybné elixíry a strhával body pre nič za nič," vyletelo z nej.
Severus musel uznať, že má pravdu. Naozaj to robil a fakt bol ten, že skoro bezdôvodne.
,,Prepáč. Bol som proste ... ja ... neviem, prečo som to robil." To malo byť jeho ospravedlnenie.
,,Chcete nejaké body pridať, slečna Angelová?" oslovil ju formálne a podoprel si hlavu rukou, ľahnúc si tak na bok.
Zmohla sa iba na nechápavé: ,,Hm?"
,,Pridávam vám 5 bodov za to, že máte také krásne oči," šibalsky sa usmial a pokračoval. ,,Ďalších 10 bodov za to, že máte také nádherné pery." Nahol sa k nej a ukradol si od nej bozk. ,,Sto bodov za to, že viete tak skvele bozkávať a tisíc bodov za to, že ste tu so mnou."
Yvainne sa šťastne usmiala. V oku sa jej zaleskla slza, ale ona ním zaklipkala a odohnala ju tak preč. Nepamätala si, keby jej povedal niečo ... romantickejšie. Keď chcel, vedel byť nielen milý, ale aj šarmantný. Jasné, že to s tými bodmi nebolo vážne, ale aj tak to bolo od neho skvelé. Dúfala, že to hlavne znamená to, že je s ňou rád.
,,Severus?"
,,Áno?"
,,Som príšerne hladná," v bruchu jej zaškvŕkalo, akoby na potvrdenie tých slov.
,,No," pozrel sa na hodinky. Bolo skoro desať. ,,Večeru sme zmeškali. Ale to by nemal byť problém. Obslúžime sa sami. Poď," zdvihol sa z postele a ona ho poslušne nasledovala.
Severus ju zaviedol rovno do školskej kuchyne. Nechcela mu však pokaziť radosť priznaním sa, že tu už bola. Zbytočne, poľahky na to prišiel z výrazu jej tváre. Asi sa to až príliš snažila zakryť.
,,Neviem prečo ma to neprekvapuje," odvetil trochu sklamane a snažil sa to napraviť tým, že jej sám pripravil výbornú večeru. Už len z tej vône sa jej zbiehali slinky. Chcela mu pomôcť, ale nedovolil jej to. Nudila sa a tak vytiahla svoj prútik, lebo ju napadlo, že Severus by možno vedel identifikovať jej patronusa a tiež by jej možno vysvetlil, prečo sa zrazu zmenil.
Severus nevidel, čo Yvainne robí. Otočil sa až vtedy, keď ju počul vysloviť kúzlo: ,,Expecto Patronum." Už sa jej chcel opýtať, či ho považuje za dementora, alebo čo, keď zbadal vyskočiť z jej prútika striebristé, hmlové zviera, ktoré sa postavilo rovno pred neho a uprelo naňho svoj planúci zrak. Zo zmätenia a zamyslenia ho prebrala až Yvainnina otázka.
,,Nevieš mi povedať, čo je to za zviera? Ja si myslím, že je to srnka, alebo možno koza," odvetila skúmavo sledujúc svojho patronusa. ,,A dúfam, že mi odpovieš aj na to, prečo sa vlastne môj patronus zmenil, keď ním bol odjakživa drak."
Severus neodpovedal. Len sa neprítomne díval ako kúzlo zrušila a patronus, ktorý ho držal v zajatí svojím pohľadom, zmizol. Otočil sa k večeri, aby neprihorela a bez slova ju zamiešal.
Yvainne si všimla zmenu v jeho správaní. Nebola predsa slepá, alebo nevšímavá. Jedli v tichosti. Teda, jedla len ona, lebo Severus sa vo svojej porcii zadumane prehŕňal. Do úst si vložil sotva tri sústa. To napätie už nevydržala. Nech to je, čo to chce, ale ona to prosto musela vedieť.
,,Seve ...?" ozvala sa, keď sa zrazu chytil za ľavé predlaktie. Nemusel hovoriť nič. Nebolo treba. Vychytil sa a ponáhľal sa preč. Pred tým ako sa stretne so svojím pánom sa musí prezliecť do habitu a nesmie ho nechať príliš dlho čakať.
Dojedla, vstala a prehodila na seba svoj cestovný plášť. Skôr ako vyšla z kuchyne, dotkla sa znamenia, ktoré mala vzadu na krku schované pod hustou záplavou vlasov a zmizla. Rozhodla sa, že Severusa počká pri bráne.
Netrvalo dlho a on sa objavil. Odomkol bránu a znova ju zavrel, tak ako vždy, keď šiel na stretnutie. Ani myseľ si nezabudol vyčistiť a bezpečne zablokovať.
,,Pán môj?" ozval sa v úklone, keď dorazil na miesto stretnutia, hneď ako sa odmiestnil od brány.
,,Severus," sykol spokojne lord Voldemort a uprel naňho svoje červené hadie oči, ktoré skôr pripomínali štrbiny.
,,Máte pre mňa nové rozkazy? Počúvam, pane."
,,Bol by som ťa kontaktoval skôr, ale mal som na práci dôležitejšie veci. No aj tie sa zdarne riešia a ja - lord Voldemort - budem konečne neporaziteľný!" zvolal viac ako spokojne.
,,Samozrejme, pane, o tom nepochybujem," odvetil pohotovo, rozmýšľajúc, prečo ho dal vlastne zavolať.
,,Chceš vedieť, prečo som ťa zavolal, však?" na tvári Temného pána sa objavilo niečo, čo malo zrejme pripomínať samoľúby úsmev. ,,Chcem vedieť, čo je nové a či sa náhodou Potter nevrátil späť. Ale to by som už zrejme vedel."
,,Nič nové, pane. Ani chlapec sa neukázal."
,,Iste, iste. Dobre, aj tak viem, že skôr, či neskôr príde. A keď sa to stane, dáte mi okamžite vedieť. A ešte niečo, Severus. Rokville bude od zajtra pod našou kontrolou. Po ôsmej večer bude platiť zákaz vychádzania."
,,Ako si želáte."
,,Môj čas sa blíži a moje víťazstvo je na dosah."
Severus bol tentoraz ticho. Iba počúval jeho zanietené vystatovanie sa.
,,Severus? Mám ešte jednu otázku. Dumbledorova hrobka. Je tam? Je v Rokforte?"
,,Áno," pritakal a nechápal, prečo sa ho na to vôbec pýta, keď si bol viac ako istý, že to vie.
,,Kde presne je?"
,,Blízko jazera."
,,A aká je?" Voldemort si založil ruky za chrbát a zahľadel sa na svetlá Rokfortu, ktoré blikotali do noci.
,,Je z bieleho mramoru. Jednoduchá."
,,Áno, jednoduchá a úbohá, presne ako bol on. Bláznivý starec!" odfrkol si posmešne. ,,Odchádzam. Nezabudni, že mi máš hlásiť akúkoľvek zmenu, Severus," povedal prísne a uprel naňho svoje červené, hadie oči.
Severus prikývol a sledoval, ako sa Voldemort vzniesol do vzduchu a odmiesntil sa.

,,Yvainne, zobuď sa, lebo zaspíš!" budila ju už druhý raz Samantha. ,,Vstávaj! Veď vieš, že máme hodinu s McGonagalkou a bude skúšať! Yvainne!" Sam sa rozčúlila a stiahla z nej perinu.
,,Veď už som hore," odvetila nahnevane, ale obrátila sa na druhý bok.
,,Ty si hrozná spachtoška! Pre mňa, za mňa si zaspi!" s týmto vyhlásením odpochodovala do kúpeľne. Yvainne rozlepila oči a zívla. Zošuchla sa z postele a pobrala sa za ňou.
Deň sa jej príšerne vliekol. Písomku zvládla celkom dobre, hoci sa jej ustavične zívalo a profesorku to dosť znervózňovalo. Celé poobedie strávila v kruhu svojich spolužiakov. Neville a Seamus im hovorili svoje zážitky z mučenia, ktoré im spôsobili Alecto alebo Amycus. Yvainne stále figurovala ako ich osobná zdravotná sestra a dohliadala na to, aby sa im opuchy miernili a tržné rany nezapálili a dobre sa hojili. Pravdaže, o Seamusa sa väčšinu starala len Sam.
Yvainne sa vracala od Hagrida, keď stretla na chodbe profesora Flitwicka. Chcela sa mu vyhnúť, keď ju v tom niečo napadlo. Možno sa dozvie od neho to, čo jej Severus nepovedal.
,,Pán profesor?" oslovila ho už z diaľky.
Otočil sa k nej odtrhnúc zrak od zeme, pričom si okuliare posunul ukazovákom na koreň nosa.
,,Slečna Angelová," oslovil ju so širokým úsmevom. ,,Ako vám môžem pomôcť? Alebo pomôžete vy mne? Stratil som tu niekde gombík z kabáta," povedal a znova sa zahľadel na zem.
Yvainne sa tiež porozhliadla a zbadala ho. Zakotúľal sa až k soche akejsi starej čarodejnice.
,,Tu je," odvetila a zohla sa poň.
,,Ďakujem. No hej, vyššia perspektíva," odvetil pobavene, uťahujúc si zo svojho nízkeho, trpasličieho vzrastu. ,,Tak, čo môžem pre vás urobiť?" vyzvedal, keď si gombík bezpečne odložil do náprsného vrecka kabáta.
,,Chcem sa vás opýtať, či by ste mi nemohli odpovedať na niečo, čo sa týka kúzla," odvetila záhadne.
,,Ohľadom kúzla vravíte? No iste, iste, snáď áno. Čoho sa to týka?"
,,Chcem vedieť, či sa môže Patronus zmeniť a ak áno, pri akej príležitosti?"
Profesor sa zamyslel a poklopkával špičkou svojej topánky po dlažbe.
,,Môže sa to stať, samozrejme. Náš patronus môže zmeniť svoju podobu, ale tento stav je výnimočný a skoro ojedinelý."
,,Za akých podmienok sa to deje?" opýtala sa napäto.
,,Pri veľkých emočných pochodoch, vypätiach. Dobre, že sa na to pýtate. Viem o jednom takom prípade. Mal som jednu známu - mimochodom, už nežije - a toto sa stalo práve jej. Jej patronusom bol vždy bobor, keď sa zrazu zmenil na výra. Vtedy sa veľmi preľakla, ale nemala sa čoho obávať. Zaľúbila sa a jej patronus sa zmenil. Bola to však nešťastná láska. Keď z toho vytriezvela, jej podoba patronusa bola späť."
,,A čo sa stane v prípade, ak z toho človek nevytriezvie?"
,,Nebudem vám klamať, ani vás zavádzať, pretože netuším. Domnievam sa však, že keď sa city ustália, podoba patronusa sa navráti, alebo nadobudne novú podobu. Takého, akého patronusa má človek, ktorého nadovšetko milujeme."
Yvainne sa zamyslela a upravila si prameň svojich gaštanových vlasov, ktorý jej spadol do tváre.
,,Ďakujem za váš čas, pán profesor."
,,Rado sa stalo," odvetil milo a pobral sa preč, pohmkávajúc si akúsi veselú pesničku.

,,Zasiahlo vás niečo, čo ste nečakali?" ozval sa Firenze odo dverí na konci chodby.
Yvainne sa otočila a uškrnula sa.
,,Nuž, popravde - áno." Bola to pravda. Vôbec ani len netušila, že sa môže stať niečo také. Ale teraz na to nechcela myslieť.
,,Predvčerom som sa stretla s Banom. Je tvrdohlavý."
,,Prečo mi to vravíte?" zahučal a jeho nozdry sa rozšírili.
,,Pretože viem, že vám priatelia chýbajú a tiež viem, že nie je veľmi príjemné byť zatvorený v jednej miestnosti ako ..." zháčila sa.
,,Chceli ste povedať - ako zviera -?" ozval sa hnevlivo. Pozrel do zeme a párkrát poklopkal kopytom o dlažbu. ,,Veru, nie je to príjemné. A už vôbec nie, keď viete, že ste vydedencom. Však, princezná?"
Na konci chodby sa ozvali čiesi kroky. Obaja sa pozreli tým smerom. Firenze nahnevane, Yvainne skôr prekvapene.
,,Ale, ale," ozvalo sa nepríjemný, ľadovým hlasom, ktorý neveštil nič dobré. ,,Čo to tu máme?" Alecto sa postavila do pozoru a prekrížila si ruky na hrudi, posmešne sa vyškierajúc.
,,Mutanta ... a študentku po večierke," zatiahla lenivo. ,,Pre vás príkazy neplatia?!" zaškriekala ako stará vrana.
Obaja na ňu zhnusene zazerali, ale zatiaľ boli ticho.
,,Ste nemí?" zvolala znova.
,,Profesor Firenze nie je žiaden mutant," odvetila Yvainne pobúrene.
Alecto sa najprv zarazila a potom sa nepríčetne rozosmiala. Hneď však vytriezvela. Načiahla sa a vylepila Yvainne za ucho. Tá sa chytila za boľavé líce a zatackala sa. Keby ju nebol Firenze zachytil, určite by bola spadla na zem.
,,Čo si to dovoľuješ, ty malá, bezočivá ..." spoza pása vyťahovala svoj neohybný prútik a bola by ho určite použila, keby sa nebol objavil Severus.
,,Alecto?!" ozval sa ľadovým hlasom a kráčal k nim, sledujúc ich prižmúrenými očami s prútikom v ruke. Bol nahnevaný. To bolo neprehliadnuteľné.
,,Dobre, že idete, pán riaditeľ. Týchto dvoch som spolu prichytila pri rozhovore. A naviac, je po večierke," vysvetlila a škodoradostne sa usmiala.
,,Pokiaľ viem, študenti nemajú zákaz rozprávať sa so svojimi profesormi," odvetil chladne Severus.
,,Možno nie," pripustila Alecto, ,,ale aj tak porušila zákaz vychádzania."
,,Ten zákon platí iba odo dnes," pripomenul jej a otočil sa k Yvainne. Jeho tmavé oči blčali hnevom. Ale Yvainne sa ich nezľakla.
,,Boli ste dnes večer vo Veľkej Sieni, keď sa o tom hovorilo?" opýtal sa jej ostro.
Yvainne si zložila ruku z líca a opätovala mu pohľad. ,,Nie, nebola, pán riaditeľ."
,,Tak už o tom viete. Nech sa to viac neopakuje. A teraz choďte do mojej kancelárie, dostanete trest. Heslo je Dúšok nenávisti."
Yvainne ho bez slova poslúchla a nechala ho tam, hádať sa s Alecto Carrowovou.

Severus vošiel do kancelárie a zistil, že tam nie je. Vzdychol si a rozopol si golier habitu pod krkom. Mal dojem, že je príliš na tesno a škrtí ho. Zamieril hore schodmi do svojho bytu. Bola tam. Sedela na podobločnici a hrala sa s Vampi. Prisadol si k nej a odhrnul jej vlasy z tváre, aby si prezrel, aké škodu Alecto napáchala. S úľavou videl, že to nie je až také hrozné, ako sa zdalo na prvý pohľad.
,,Si v poriadku?" opýtal sa starostlivo.
,,Áno."
,,Prečo si nebola na večeri?"
,,Bola som za Hagridom a bola som aj cvičiť."
,,Nie si hladná?" opýtal sa znova. Všimol si, aká je dnes mlčanlivá.
Yvainne len pokrútila hlavou.
,,Budem musieť ísť. Ráno máme písomku z Elixírov," odvetila a vstávala. Vampi zložila na jej bidielku v klietke a chcela odísť.
,,Severus? Aký je tvoj patronus?" ozvala sa. V tom tichu zaznela tá jednoduchá otázka ako výstrel z kanóna. Neotočila sa. Nemohla. Asi by nezvládla pohľad naň, pretože cítila, že jeho odpoveď sa jej páčiť nebude.
Severus stuhol. Vôbec nechápal, prečo sa ho na to pýta, ale potom mu to došlo.
,,Yvainne, ja ..."
Zdvihla ruku, aby ho umlčala. Stále k nemu bola otočená chrbtom.
,,Akého patronusa mala Lilly?" opýtala sa znova a hlas sa jej zatriasol. ,,Mám dojem, že Harry spomínal laň," zasmiala sa tak trpko a bolestne, až ho to samého zasiahlo.
,,A ja som si myslela, že je to koza!" zvolala neveriaco i hnevlivo. Nikdy sa necítila viac úbohejšie ako teraz. Z hrdla sa jej vydral zvuk podobný vzlyku.
Severus vstal a chcel ju zadržať, ale skôr ako to stihol spraviť, zmizla.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.