Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LEN KVÔLI TEBE ... 13.- 15. kapitola

20. 6. 2009

13. kapitola

Tvrdá realita

 

Tvrdá realita sa zabárala Severusovi až do kostí. Predsa existoval na svete niekto, kto ho miloval. Aj on bol milovaný! Lenže hoci bolo toto zistenie krásne a pocity spojené s tým také čarovné, jeho radosť kazil fakt, že táto láska, alebo dokonca vzťah by bol nemožný. Ešte stále nemohol uveriť tomu, čo sa len pred malou chvíľou dozvedel.
,,Yvainne Angelová ma miluje?" opakoval si v mysli dookola.
Znova si spomenul na milovanú Lilly. Ale jeho Lilly už nemala svoju tvár. Ani smiech, hlas, ktorý mu znel v ušiach nepatril jej. Dokonca ani tie horúce pery, ktorých jemný dotyk cítil stále na svojich ústach. Bolo to zvláštne. Prvý raz v svojom živote mu niekto vyznal lásku a on s tým nemohol nič robiť. Ani len priznať si pravé city, pretože ak by to spravil, roztrhali by mu dušu na márne kúsky od bolesti, ktorá sa tak nečakane dostavila a zakvačila sa mu do srdca mrazivými pazúrmi, aby ho mohla dodriapať.
Snažil sa ju odohnať. Jeho noc bola prebdená a bezsenná. Jeho myšlienky túlavé a rozhárané.
,,Lilly," zašepkal do tmavej izby. ,,Všetko mohlo byť inak, len keby si ma ľúbila o trochu viac."
Áno. Všetko bolo inak. Spomienky na Lilly bledli, hoci nezmizli. To by ani nedovolil. Ona bude mať vždy v jeho srdci svoje zvláštne miesto. Bola prvá, ktorú miloval, ale nebude poslednou ako si mylne myslel. Yvainne Angelová sa mu dostala viac ako pod kožu. Yvainne si spravila cestičku k jeho osamelému srdcu.

Yvainne sedela v nedeľu na raňajkách medzi Ginny a Samanthou. Spolu so Seamusom a Nevillom rozoberali včerajšie správy z rádia. Lee Jordan spomenul dokonca aj ich spolužiaka Deana Thomasa. Ginny s ním kedysi chodila. Ešte predtým, ako sa dala dokopy s Harrym. Aj on bol na úteku, pretože nebol čistokrvný čarodejník a nechcel sa dostaviť na súdne konanie na Ministerstvo mágie. A vraj sa stretol s Tedom Tonksom, otcom Nymphadory Lupinovej. Všetci boli radi. Aspoň nie sú sami.
,,Otec mi nedávno písal, že sa mu v práci stala čudná vec. Jeden zo smrťožrútov sa k nemu vo výťahu naklonil a varoval ho, aby si dával pozor. A on je presvedčený, že to bol Harry, alebo dokonca Ron!" zašepkala nadšene. ,,Viete, čo to znamená?!"
,,No ... ani nie," hlesol Nevill vŕtajúc sa v raňajkách.
,,Žijú a sú v poriadku!" zapišťala Ginny veselo.
,,To áno, ale ktovie, čo ich tam donútilo ísť?" ozval sa Seamus.
Ginny mykla plecom. ,,To neviem, ale určite to nebude pre nič - za nič."
,,Hej. Škoda, že im nemôžeme pomôcť," nadhodila Samantha.
,,O niečom by som vedela," ozvala sa Ginny a na tvári sa jej zjavil tajomný výraz.
,,Čo máš na mysli?" opýtala sa Yvainne zvedavo.
,,Meč," odvetila jednoducho.
Neville sa usmial. ,,Meč Richarda Chrabromila?"
Ginny prikývla.
,,Ale ako ho získame? Veď vieš, že je v riaditeľni," zvolal znechutene Seamus.
,,Niečo vymyslíme," nedala sa odradiť Ginny. Vedela, že ten meč sa Harrymu zíde. Síce ešte nevedela na čo, ale musia ho nejako z riaditeľne ukradnúť. Nemal by to byť veľký problém, ak budú šikovní a vymyslia dobrý plán.

Yvainne si skoro poobede sadla k úlohám. Mali toho dosť, hoci rozhodne nie veľa. Najprv si spravila úlohu z Numerológie a potom pokračovala v Čarovaní. Len tak z dlhej chvíle si skúšala rôzne kúzla. Ale aj to ju po chvíli omrzelo a vzala si nový pergamen na úlohu z Herbológie. Ale aj tú spravila rýchlo. Dokonca sa naučila aj novú látku, ktorú im naposledy prednášal profesor Binns o Generačných rozdieloch medzi Obrami a Trollmi. A ešte si aj nejaké staré učivo zopakovala. Zajtra mala byť písomka a jeho hodina bola prvá.
,,Tak! A dosť!" zahundrala, keď odložila knihu do police.
Nemala na nič náladu. Tak veľmi naňho nechcela myslieť! Čo mala robiť? Samantha sa niekde vybrala so Seamusom, Ginny vymýšľala svoj plán na ukradnutie meča. Šla teda niekde, kde vedela, že ju v myšlienkach nikto nebude rušiť. Rozhodla sa predsa si len v nich poupratovať. Mala pravdu. V Astronomickej veži nebol nikto. Sadla si na lavičku a otvorom v kupole hľadela na holé hory, už dávno zbavené farebných listov. Zelenali sa len ihličnany. Bolo koniec novembra a ešte nesnežilo. Teda ... aspoň tu. Bola to podľa nej veľmi veľká škoda, pretože Rokfort bol v zime zvlášť čarovným miestom.
Yvainne si vzdychla. Celú noc zle spala a dokonca aj plakala, no napriek tomu nebola unavená. Myslela na Severusa a na všetko, čo mu prezradila.
,,Neviem, či som spravila dobre," rozmýšľala váhavo. Už si nebola istá ničím. Nevedela, či mu naozaj neprezradila priveľa. A teraz myslela na to, že mu potvrdila napriek tomu, že nechcela, že je jeho strážkyňou a ako keby to nestačilo, vyzvonila mu, že ho miluje. Možno to nemala urobiť, ale z celej duše túžila po tom, aby to vedel. Nevydržala a nechcela to v sebe dusiť.
Matka jej povedala, že môže milovať koho chce. Ale nebola to tak celkom pravda. Láska k Severusovi bola pre ňu zakázaným ovocím a ona to veľmi dobre vedela. Lenže zákony sa dajú obchádzať.
,,Čo by sa stalo, keby sme sa stretávali tajne?" napadlo ju. ,,Nikto by sa nič nedozvedel."
Jej rozbehnuté myšlienky sa prudko pribrzdili. ,,A čo ak predsa? Hovorí sa, že lož má krátke hony. Bolo by asi len otázkou času, keby na to niekto prišiel." Schovala si tvár do dlaní. ,,To nie je pravda, čo ma to napadá?! Veď ani neviem, aké sú jeho city! Čo ak stále miluje tú svoju Lilly?"
Keď znova zdvihla hlavu, zbadala k oblohe stúpať tenký prúžok bieleho dymu, vychádzajúci z komína na Hagridovej chatrči. Dlho nerozmýšľala. Potrebovala sa rozptýliť, hoci bude musieť zniesť ten odvar, ktorý on tak veľkodušne nazýval čajom. Ale aj snaha sa cení.

Severus bol nervózny. Ak by bol fajčiarom, mal by určite vyfajčené tri krabičky 20 kusových cigariet. Toto sa mu ešte nikdy nestalo. Pravda, ale ani mu nik doteraz nevyznal lásku a vzápätí nezmizol. Celý deň aj uplynulú noc nad tým uvažoval.
,,Mal by som nám dať šancu?" uvažoval a vzápätí tú myšlienku od seba odháňal ako dotieravého komára. Yvainne Angelová sa mu páčila. Musel by byť slepý, keby nevidel jej pôvab a krásu. Ale ako ženu ju začal vnímať len nedávno. Vlastne len teraz, od začiatku školy. Pripadala mu iná, dospelejšia ako ostatné dievčatá.
To, že sa doňho zaľúbila práve ona sa dalo považovať za zázrak. A on nemohol nič robiť. Absolútne nič, hoci ju túžil zovrieť v náručí a bozkami mučiť dovtedy, kým by mu znova nezopakovala, že ho miluje. Túžil to počuť znova a znova.
Príval jeho melancholickým myšlienok vyrušilo zaklopanie na dvere riaditeľne.
,,Áno?" ozval sa podráždene.
Filch strčil hlavu do dverí. ,,Máte návštevu, pán riaditeľ." Uklonil sa a ustúpil, aby mohla vojsť Alecto a Amycus Carrowovci, noví učitelia OPČM.
,,Severus," pozdravila ho Alecto a sadla si na stoličku. Jej robustný, hoc trochu nahlúply brat si stal za ňu. Bolo bez pochýb evidentné, že tí dvaja sú súrodenci. Alecto mala pretiahnutú tvár. Výzorom pripomínala skôr kobylu. Ale bola inteligentná a až krutá. Neznášala deti. Presne ako jej tupý, svalnatý brat. Obaja mali modré oči a plavé vlasy. A líšili sa aj povahou. Alecto bola prchká, manipulátorská a krutá diktátorka a Amycus bol niečo ako jej poskok, ktorý sa však tiež vedel poriadne rozhnevať a vo vymýšľaní ukrutností bol neprekonateľný.
Severus nechápal, prečo dovolil Voldemort učiť práve tým dvom. Ale zasa to bola omnoho lepšia voľba ako keby mala na Rokfort nastúpiť na post učiteľa OPČM tá bosorka Bellatrix Lestrangeová.
Alecto si elegantne stiahla z rúk jemné rukavičky.
,,Čakal som vás skôr," zahundral Severus. Natiahol sa po pripravený pergamen a podal ho Alecto. ,,Rozvrh hodín."
,,Mali sme ešte nejakú prácu," zabručal Amycus.
Severus na to neodpovedal. Vedel si to živo predstaviť. Znova sa zrejme bavili mučením, alebo dokonca vraždením.
,,Iste. Tuto, náš školník, pán Filch vás odvedie do vašich spální. Večera sa podáva presne o siedmej."
Predtým ako znovu opustili riaditeľňu Severus videl Amycusov pohľad, ktorým poláskal meč. Napadlo ho, že by ho mal skryť, kým ho bude môcť odovzdať od tých správnych rúk.

,,Počula si to?" odchytila Samantha Yvainne pred Veľkou Sieňou.
,,Čo také?" opýtala sa.
,,Tí dvaja smrťožrúti sú už tu!" zvolala vystrašene s vyplúlenými očami.
,,Sam, ukľudni sa. Zatiaľ sa nič nedeje. Alebo vyzerajú až tak hrozne?" usmiala sa.
,,No, ja neviem. Ešte som ich nevidela," priznala sa.
,,Sam?" ozval sa zo schodov Seamus. ,,Počkajte na nás," sprevádzal ho Neville, Luna a Ginny.
,,Tak poďte," Ginny otvorila dvere a vstúpili do Siene, v ktorej to šumelo. Yvainne sa odvážila pozrieť na Severusa. A on zachytil jej pohľad a krátko jej ho opätoval.
Keď si sadli, Ginny sa k nim naklonila. ,,Mám ten plán," šepla tak, aby ju nik nemohol počuť, okrem tých pár zasvätených. ,,Operácia: Meč, sa uskutoční ešte dnes večer. Nikto to nebude čakať a tak budeme mať šancu ľahšie ho šľohnúť."
,,Už dnes?" zatvárila sa bojazlivo Sam.
,,Áno. Kto ide so mnou?" spýtala sa bojovne. Neville a Seamus sa prihlásili okamžite. Aj Luna zasnene oznámila, že s ňou môžu rátať. Vraj to iste bude zábavné dobrodružstvo. Aj Yvainne sa pridala. Čo už mala robiť, keď sa na ňu Ginny obrátila?
Večera prebehla bez väčšieho vzrušenia. Po tom ako predstavili nových učiteľov, najedli sa a vrátili sa do svojich klubovní, im Ginny vysvetlila bojový, operačný plán. Mali odlákať Snapa z kancelárie, vziať meč a dobre ho skryť. To bolo celé. Ginny mu chcela poslať správu a tak ho odlákať, ale Yvainne v tom videla problém a tak museli prísť na iné riešenie.
,,Tak ho musí niekto dostatočne dlho zdržať," hútala nahlas. ,,Urobíš to ty, Yvainne?"
,,Vieš dobre, že mňa nemôže ani cítiť," zahundrala v snahe vyvliecť sa z toho. Vôbec sa jej nepozdávala predstava, že by mu mala klamať.
,,To je pravda," uznala. ,,A čo ty Sam?"
,,J-ja?" Samantha zakoktala. Celá ozelenela od strachu.
,,Ja to spravím, zdržím ho," ponúkla sa Luna.
,,Dobre. Takže - Luna ho zdrží a my zatiaľ pôjdeme vziať ten meč. Sam ostane strážiť. Heslo na kamennú obludu viem. Neviem prečo, ale je ním Amortencia," Ginny sa uškrnula. ,,Asi je Snape zamilovaný."
,,On? Do koho? Do Voldemorta?" zachechtal sa Seamus uštipačne.
,,Takže, ideme na vec," povedala Ginny vážne.

Nielen Samantha bola nervózna. Aj Yvainne bola, hoci na sebe nedala nič znať. Minúty sa neúprosne krátili. Snape sa práve vracal zo Siene, keď ho Luna zastavila. Ani jeho varovný tón hlasu a mrzutý pohľad ju neodradili. S úsmevom sa ho opýtala, či verí v existenciu Narglov a čo si o tom myslí. Seamus zatiaľ bežal oznámiť, že môžu začať. Cez kamennú obludu sa dostali ľahko. Yvainne tušila, že sa niečo stane. Nemôže sa im to tak ľahko podariť. To by bolo príliš krásne. Neville strhol zo steny meč a už boli na odchode, keď sa na schodoch zrazili so Snapom.
,,Predpokladám, že aj vy si so mnou chcete prediskutovať otázku existencie Narglov, čo?" opýtal sa chladne.
,,Presne tak," odvetila pohotovo Ginny a opätovala mu nebojácny pohľad.
,,Weasleyová, ten meč," povedal ostro a natiahol k nej ruku.
Ginny mu ho podala zazerajúc pritom, akoby mal minimálne Dračie kiahne.
,,Každému z vás strhávam 20 bodov za pokus o krádež. Môžete ísť," povedal, ale opravil sa. ,,Okrem vás, Angelová."
Všetky hlavy sa otočili naňho.
,,Prečo?" zvolala Ginny. ,,Ona nič nespravila!"
,,Povedal som! Vy traja choďte a vy ... dnu!"
Yvainne bez slova poslúchla a Snape za nimi zabuchol dvere.

,,Čo to malo znamenať?" opýtal sa mierne, keď osameli a on ukladal meč na jeho pôvodné miesto.
,,Nemala som inú možnosť," odvetila so sklopeným pohľadom.
,,Vždy je iná možnosť," odvetil ticho.
,,Chcela ho odovzdať ..." nedopovedla. Nechcela a nemohla ich zradiť. Ani kvôli nemu.
,,Potterovi. Komu inému. Viem. Ale ako, keď nevie, kde je?" ozval sa nechápavo krútiac hlavou.
,,Aj snaha sa cení," protirečila mu.
,,Občas," odvetil.
,,Prečo ste nás potrestali ... tak mierne?" ozvala sa jedovito. Severusovi napadlo, aká je rozkošná, keď sa hnevá.
,,Hneváte sa na mňa, Yvainne?" opýtal sa. Pristúpil k nej a jemne jej nadvihol hlavu, dotknúc sa jej brady.
,,Nie. Nedokážem to," šepla.
,,Povedali ste mi, že mi veríte."
,,Verím," pritakala neochvejne.
,,Tak verte, že ten ... meč ... sa naozaj dostane tomu, komu ste ho chceli odovzdať."
,,Ale ..." chcela protestovať. Veď ani on nevedel, kde sa Harry, Ron a Hermiona nachádzajú. Alebo áno?! Ako to teda chcel ,,PÁN ÚŽASNÝ" dokázať?
,,Žiadne ale," usmial sa. ,,Aj ja mám svoje metódy."
Tvárila sa tak udivene, že neodolal. Musel sa zasmiať.
,,Mali by ste sa vrátiť, nech si nemyslia, že vás tu deriem zaživa z kože," dodal pobavene.
Prikývla a otočila sa na odchod, no zastavil ju. Neznášala, keď to robil, no začínala si zvykať.
,,Yvainne?" pristúpil bližšie zakrádajúc sa k nej ako lišiak k svojej obeti.
,,Áno?" opýtala sa so zdvihnutým obočím.
Severus sa k nej nahol a ukradol si od nej kratučký bozk.
,,Dobrú noc," zaželal jej a venoval jej pre zmenu zamyslený úsmev.
,,Dobrú," šepla úplne omráčená a odišla.
Tak rada by vedela, na čo myslel, ale obrnil sa pred ňou. Nedovolil jej ani len nahliadnuť.

V klubovni sa svietilo. Ginny, Neville, Sam a Seamus ju čakali.
,,Čo chcel?"
,,Nič ti nespravil?"
Prekrikovali sa jeden cez druhého.
,,Som celá, nebojte sa. Chcel len vedieť, čo sme zamýšľali s tým mečom. Jasné, že som mu to neprezradila, ale mám také tušenie, že na to prišiel aj bezo mňa."
,,No, nakoniec, veď nie je hlúpy," šomrala Ginny nespokojne. Škrelo ju, že to nevyšlo, ale nič sa nedalo robiť. Proste nemali šťastie.
,,Myslím, že pôjdem do postele," šepla neprítomne Yvainne. ,,Zajtra máme tú písomku."
,,Veru," poznamenal Seamus. ,,Na to by sme sa mali vyspať."
,,Hej," pridal sa Neville. ,,Môžeme byť radi, že nám iba strhol body."
Ginny možno nemala v tú noc práve pokojný spánok, ale Yvai áno. Na perách sa jej usadil spokojný, šťastný úsmev menom: ,,som zamilovaná až po uši." A ostal jej kráľovať na perách celú noc.

 

14. kapitola

Hnutie odporu

 

Škola sa po príchode Carrowovcov rozdelila na dva táborby. Slizolin a ostatné tri fakulty. Alecto a Amycus dávali svojim študentom dosť zabrať. Vôbec sa neštítili používať neodpustiteľné kliatby, hoc išlo o prvákov, ktorí v OPČM neboli ešte takí skúsení ako študenti z vyšších ročníkov. No tí ich aspoň bránili a v prípade potreby oboch súrodencov neverbálne začarovávali. Hoci za to boli patrične potrestaní. Alecto a Amycus sa v trestoch priam vyžívali. Ale neboli jediní, kto sa v tom tiež vyžíval bol školník Filch. Toto si študenti uvedomili hneď. Bystrohlav, Bifľomor a Chrabromil sa stali najviac trestanými fakultami, čo študentov iba spojilo. Hodiny OPČM už neboli obranou proti čiernej mágii, oni sa stali čiernou mágiou.
Vďaka tomu sa vytvorilo ,,Hnutie odporu," akési združenie s anonymným členstvom, ktoré ako poddruh DA bojovalo všemožne s útlakom nepríjemných súrodencov. Na stenách sa ráno objavovali rôzne nápisy ako: ,,Smrť smrťožrútom!", ,,Dumbledore večne živý!", ,,Sláva Harrymu Potterovi!" a iné podobné vety, ktoré súrodencov dostávali do varu. Zaujímavé však na tom bolo, že nikdy nikoho neprichytili, hoci obaja po nociach striehli zakrádajúc sa chodbami Rokfortu ako duchovia. Aj to len preto, že mali na svojej strane toho najväčšieho zlomyseľníka spomedzi obyvateľov hradu. Ducha Zloducha. On strážil a on ich včas varoval, ak sa niektorí so súrodencov priblížili. Takže sa študenti mohli včas ukryť.
,,Si v poriadku?" opýtala sa Yvainne Nevilla, ktorý sa práve vrátil z ,,výkonu trestu." Pod pravým okom mal nielen modrinu, ale celé oko mal riadne opuchnuté.
,,Samozrejme," odvetil s úsmevom a skoro sa potkol o koberec. No Colin Creeve ho včas zachytil. Bolo to čudné, ale vždy sa od nich vracal s úsmevom na tvári a rovnakou vetou: ,,Ale som im dal zabrať," uškŕňal sa, hoci ho neraz bolela celá tvár. Yvainne mu na oko priložila obklad z esencie murtlapa a iba krútila hlavou. Ale Neville nebol jediný, kto sa od nich takto vracal. Seamus tiež nezaháľal a ani Colin za nimi nezaostával. A aj dievčatá našli odvahu vzdorovať.
Yvainne vždy o takomto čase sedela v klubovni a v miske už mala pripravený patričný odvar, elixír, prípadne hojivú masť, ktorou ju zásobovala profesorka Sproutová a madam Pomfreyová. Dokonca si dovolila o niektoré prísady do elixírov požiadať samotného Severusa a ten jej bez najmenších problémov vyhovel. Raz ho dokonca požiadala o pár kvapiek elixíru Dúšok nenávisti. Nepýtal sa na čo jej bude a sľúbil jej ho pod podmienkou, že ho neužije ona.
Naozaj ho nechcela pre seba. Poprosila jedného z domácich škriatkov, aby to nalial do nápoja jedného zo súrodencov pri raňajkách. Bol to Dobby, ktorý jej žiadosť s radosťou splnil a oni sa stali svedkami úžasného divadla, keď Amycus vybuchol ako zle načasovaná sopka a začal pred všetkými haniť a nadávať svojej sestre Alecto. Dokonca aj večne zamračená Minerva McGonagallová a zadumaný profesor Flitwick sa dobre zabávali.
Yvainne sa dokonca zdalo, že aj Severus sa horko - ťažko ovláda, aby sa nerozosmial. Všetko sa to začalo tým, že Alecto upozornila brata, aby tak nahlas nesŕkal.
,,Staraj sa o seba, striga," zahučal a tresol pohárom po stole.
,,Voľakdo vyhupol z postele ľavou nohou, čo?" ozval sa prekvapený Hagrid a tiež sa uchechtol. Ale Amycus si ho nevšímal. Nenávistne zazeral na svoju prekvapené sestru.
,,Ako sa to so mnou zhováraš?" spytovala sa ho zarazene.
,,Ako si zaslúžiš!" zagánil na ňu, vyplaziac jej jazyk.
,,Zbláznil si sa?" zhíkla neveriaco.
,,Nie! To ty si ako šialená ... krava!" nadával jej. Alecto začínala byť poriadne rozhnevaná a už strácala trpezlivosť.
,,Sklapni, idiot!" zrevala na plné hrdlo, ale jej brat na to vôbec nedbal.
,,Ty sklapni! Mali ťa dávno upáliť na hranici!" bolo posledné, čo povedal. Alecto vytiahla bleskovo svoj prútik a omráčila ho. Amycus sa zviezol na zem ako vrece zemiakov. Odniesli ho na ošetrovňu, kde mu madam Pomfreyová len veľmi neochotne pomohla a dala protiliek.

Keď sa Alecto prišla sťažovať Severusovi, ten ju odbil s tým, že ich varoval. Prísne jej pripomenul, že telesné tresty patria do stredoveku a vrátane mučenia sú ZAKÁZANÉ - zdôraznil - a ak to naďalej nebudú rešpektovať, sám ich vykáže z Rokfortu.
,,Nebuď arogantný, Severus," precedila Alecto pomedzi zuby. Navzdory tomu, že vyzerala ako kobyla, zuby mala špicaté ako piraňa. ,,Alebo teba sa príkazy Temného pána netýkajú?"
,,Staraj sa o seba a o svojho podareného brata, Alecto. Ja mám svoje príkazy od Temného pána a okrem toho, mám aj zodpovednosť voči rodičom žiakov, ktorých vy tak s radosťou trestáte. Ale možno by sa ti páčilo, keby si sem s vami prišli vyrovnať účty a zlynčovali by vás, nie?"
Alecto mu na to nepovedala nič. Venovala mu však jeden zo svojich nevraživých pohľadov a ako fúria sa vyrútila z jeho kancelárie, pričom tresla dverami tak prudko, až sa obrazy na stenách rozkývali.

Severusa, ktorý sa práve vracal z obedu, upútala útla postava, ktorá sa prechádzala po kamennom nádvorí. Nemýlil sa, bola to ona. Zastal pri okne a oprel sa o múr nerušene ju pozorujúc. Na pleci jej sedela neveľká sova a ona ju kŕmila sušienkami. Musel sa uškrnúť, keď sa sova s hlasným protestným húkaním vzniesla do vzduchu, lebo začula veselý psí brechot. Párkrát zakrúžila nad hlavou svojej panej a potom sa zniesla na konár najbližšieho stromu. Videl ako sa zohla k psovi a s veselým smiechom ho zadržala, keď ju oblizoval. Za Tesákom sa dovliekol Hagrid a o niečom sa chvíľu veselo zhovárali. Keď sa s ňou lúčil, na niečo ešte ukázal a ona prikývla. Severus nevidel, čo to bolo.
Ale keď Hagrid odišiel, Yvainne dostala inú spoločnosť. Pomalým, opatrným krokom sa k nej približoval nejaký chalan. Spoznal ho. Bol to Otis Sabriel, ten nafúkaný truľo z Bystrohlavu. Severus sa zamračil. Veľmi rád by počul o čom sa zhovárajú. Naozaj. A spomenul si na ,,Predlžovacie uši," vynález Weasleyovských dvojčiat.
,,Nebuď detisnký, Seve,"
napomenul sa v duchu. Tí dvaja by mu aj tak nič nepredali, pokiaľ by to nebolo nejaké Arsenicum alebo iný veľmi účinný a hlavne dostupný jed ako odvar z Ruty a podobne.

,,Čo chceš, Otis?" opýtala sa Yvainne, neskrývajúc svoju zlosť a opovrhnutie.
,,Ahoj," pozdravil a odkašľal si. ,,Chcel som sa ti ospravedlniť, za to ..."
,,Za to, že si na mňa zaútočil tak zbabelo od chrbta?" opýtala sa štipľavo.
,,Hej. Bolo to odo mňa hlúpe. Prepáč."
Yvainne naňho neveriaco zízala. Nielen, že sa jej nikdy za nič neospravedlnil, ale dokonca sa aj červenal. Mala chuť rozosmiať sa. Napriek tomu ostala opatrná. Prútik v ruke zvierala už dobrých pár minút, kým sa k nej priblížil a súkal zo seba ospravedlnenie. Nevedela o čo mu ide a či to, čo na ňu teraz hrá je úprimné, alebo len obyčajná pretvárka. Pri ňom si uvedomila byť istá už ničím.
,,Dobre, možno ti prepáčim," odvetila napokon rozmýšľajúc, či sa neunáhlila. Nikdy sa však nevedela na nikoho dlho hnevať. Ani na takého tupca akým bol Otis. A ona to považovala za svoju slabosť.
Otisovi sa na perách zjavil starý známy víťazoslávny úsmev.
,,Ja som to vedel, že si stále do mňa," usmial sa samoľúbo a v sekunde ju zovrel v náručí prilepiac svoje ústa na jej pery.
Yvainne prekvapene vytreštila oči. Držal ju ako v okovách a ona sa nemohla ani pohnúť.
,,Ja hlupaňa! Ako som si čo i len na sekundu mohla myslieť, že sa zmenil?!" vyčítala si.
Dochádzal jej už dych, keď ich niečo od seba odtrhlo. Yvainne netušila, čo to bolo, ale bola za to neskonale vďačná.
,,Čo si to dovoľuješ!" jačala naňho. Stála tam s prútikom v ruke mieriac naňho a výzorom pripomínajúc Cornwolskú divožienku.
,,Veď som ti nič nespravil!" bránil sa Otis vstávajúc zo zeme.
,,Ako to nič?! A čo ten bozk?!" sypela. Teraz by si veľmi priala byť jedovatou zmijou, aby ho mohla uhryznúť.
,,Moje bozky sa ti vždy páčili!" osopil sa na ňu samoľúbo. Jeho ego prerástvlo znova jeho mozog.
,,To je totálna blbosť! Zapíš si konečne za uši, že som ťa nikdy nemilovala, nemilujem ťa a ani ťa nikdy v živote milovať NEBUDEM! Aj keby si bol posledným mužom na zemi, Otis Sabriel!"
Otis zbledol. Takúto ju ešte nezažil. Bola stokrát horšia ako fúria alebo xantipa. Jej šialený krik skôr pripomínal kvílenie víly Benší.
,,Pochopil si ma?!" zvolala nakoniec. Otis vyľakane prikývol. Nie, že by bol nejaký bojko, ale naozaj nevedel, čo od nej môže čakať.
,,A teraz sa prac! A dobre ti radím, vyhýbaj sa mi!" varovala ho už oveľa miernejším hlasom.
Netrebalo mu dvakrát hovoriť. Utekal odtiaľ, až sa za ním prášilo. Yvainne si vydáchla. Chvíľu jej trvali, kým sa upokojila. Aj ruku, v ktorej držala prútik sa jej triasla. Sklonila ho, až jej Otis zmizol z očí.
,,Hlupák," zamrmlala a otočila sa kráčajú nazad do hradu. V okne na druhom poschodí ju upútal nejaký pohyb. Nebola si istá, ale mala dojem, že tam zazrela Severusa.

Severus sa skryl za roh steny v poslednej chvíli. Ruky mal ešte stále zovreté v päsť a na tváry veľmi chmúrny výraz. Vôbec netušil, čo to malo znamenať, ale bol taký rozzúrený. Mal chuť toho trúfalého hlupáka roztrhnúť napoly ako žabu! Alebo aspoň nechať ho do konca školského roka po škole! Vedel, že sa na to nemá pozerať, ale ostal ako priklincovaný, keď videl ako sa na ňu bez varovania nalepil.
Severus v tej chvíli zovrel ruky v päsť tak tuho, až mu zbeleli hánky. Vtedy puklo sklo na okne, cez ktoré sa na nich díval a vtedy ich od seba odtrhlo. Uvedomil si, že tá sila skutočne vyšla z neho bez toho, aby sa čo i len dotkol svojho prútika.
Stál opretý o chladný, kamenný múr a vydychoval. Potreboval sa upokojiť.
,,Čo to do Škrota so mnou je?!" pýtal sa sám seba v duchu. Strácal nad sebou kontrolu. Zdalo sa mu, že ho opúšťa aj zdravý rozum.
Ani nevedel ako sa dostal do svojej pracovne. Ani Vampi, ktorá po nej veselo poletovala si nevšimol. Zvalil sa do kresla a prikryl si oči rukou.
,,Čo ťa trápi, Severus?" ozvalo sa z posledného portrétu visiaceho na stene vpravo.
,,To vám nemôžem povedať, Albus," hlesol neprítomne.
,,Chápem," zatiahol znova Dumbledore, uhladiac si svoju dlhú, bielu bradu. ,,Priveľa očí a uší, však Phineas?" podotkol celkom nevinne, pretože jeho kolega naťahoval uši. Phineas Nigellus sa nafučal a urazene sa otočil na druhú stranu.
,,Ale dovoľ mi poradiť ti, Severus," usmial sa Albus.
Severus si vzdychol. ,,Akoby o tom niečo vedel," pomyslel si svoje.
,,Ak už ... mŕtvi odpočívajú, neznamená to, že na nich máme zabudnúť, ale tiež to neznamená, že by živí nemohli žiť šťastne."
Severus otvoril oči a hľadel na Dumbledora, ktorý sa zanovito usmieval, naprávajúc si svoje polmesiačikové okuliare, rozmýšľajúc, čo tým chcel ten chlap povedať. Niečo podobné mu raz poradil aj Firenze. Severus sa zamyslel, ale vyrušila ho Phineasova pripomienka.
,,Budeme tu mať seansu, alebo čo, keď je tu taká pohrebná nálada, vrátane rád?" ozval sa naduto.
,,Sklapni Phineas, ničomu nerozumieš!" oborila sa naňho jedna z bývalých riaditeliek, ktorej portrét visel na protiľahlej stene.
,,A ty vari áno?" zahučal mávajúc si prstom pred nosom.
Ale ona nepovažovala za potrebné odvetiť mu.
Severus ich hádku nevnímal. Nepovažoval to za potrebné. Rozmýšľal odkiaľ by Dumbledore vedel o tom, že ...
,,Aj tak by to nešlo. Musím sa predsa držať zákonov a pravidiel," odvetil na margo Albusovej rady.
,,Severus, Severus. Držíš sa ich až príliš úzkostlivo. Skús nájsť konečne aj ty svoje šťastie. Ktovie, koľko takých vzácnych chvíľ ťa v živote ešte čaká. A budúcnosť je neistá," odvetil zhovievavo, snažiac sa ho povzbudiť. ,,A okrem toho, každý zákon i nariadenie majú nejakú i hoc nepatrnú medzeru."
,,No, ale tak toto! Dumbledore!" zaburácal znova Phineas, zatiaľ čo ostatní len chápavo prikyvovali Albusovi, alebo sa tajomne pochechtávali.

Yvainne sedela vo svojej spálni a cez okno sledovala skupinky študentov, ktorí sa v sprievode profesorov ponáhľali na vlak. Pískanie lokomotívy Rokfortského expresu sa k nej nieslo už zďaleka. Vonku stále nesnežilo, hoci mrazy boli tuhé. Počasie si dávalo načas. Spomenula si, že minulého roku tu mali hotovú snehovú kalamitu. A teraz? Ani jediná vločka.
,,Ozaj nechceš stráviť sviatky u nás?" opýtala sa jej naposledy Samantha.
,,Nie, ale ďakujem ti. Ostanem radšej tu."
,,No dobre. Ale aj tak s tebou nesúhlasím," zahundrala, nasadzujúc si na hlavu čiapku.
,,Viem, ale nebudem tu predsa sama. Ostáva tu zopár deciek a aj niektorí profesori," odvetila s úsmevom.
,,Veď hej. Aspoň, že tí sadisti smrťožrútsky už odišli," zahundrala a objala ju.
,,Sam? Ideš už?" Ginny strčila hlavu dovnútra. ,,Ó, tak si si to nerozmyslela," hlesla neveselo.
,,No, asi nemám dobré presviedčanie schopnosti," odvetila Sam a zohla sa po svoj kufor.
Yvainne objala aj Ginny a šla ich odprevadiť až k bráne. Dlho sa za nimi dívala. Bolo jej ľúto, že nemôže ísť s nimi, ale na druhej strane ... chcela byť lbízko neho. Naposledy im zamávala a Hagrid zatvoril bránu.
,,Stále trváte na svojom presvedčení, slečna Angelová?" ozval sa profesor Firenze, ktorý stál opodiaľ, tiež dozerajúc na bezpečný odchod študentov.
,,Nemala by som?" ozvala sa so smutným úsmevom na perách.
,,Hviezdy nič konkrétne nehovoria," zamumlal.
,,Ach tie ich hviezdy!" myslela si svoje.
,,Slečna Angelová, nepridáte sa ku mne?" ozvala sa Sibyla, usmievajúc sa na ňu spoza hrubých skiel svojich okuliarov, ktoré si práve čistila.
,,Ach, iste," odvetila a profesorka sa do nej zakvačila.
,,Čo od vás chcel ten polokôň?" spýtala sa obzerajúc sa ponad plece na Firenzeho.
,,Nič zvláštne," odvetila uškŕňajúc sa. Bolo všeobecne známe, že oni dvaja sa veľmi ,,nemusia."
Sibyle prekážalo, že ho Dumbledore prijal do školy ako pomocného učiteľa Veštenia. Akoby ona bola len nejaká hlúpa kartárka. Dumbledore ju však upokojil, že miesto profesorky jej nik neberie. No ona si napriek tomu nevedela naňho zvyknúť. Len čo sa dostali do školy, Sibyla sa pustila jej ramena a rozlúčiac sa s ňou, pobrala sa do svojej izby, niečo si šomrajúc popod nos.

Yvainne prešla cez portrétovú dieru a vošla do klubovne. Bolo tam pár deciek, ktoré ostali tu. V kresle pri kozube si nejaká prváčka čítala knihu, dvaja chalani - mala dojem, že to boli bratia Murdochovci - hrali čarodejnícky šach a skupinka, pozostávajúca z troch chlapcov a dvoch dievčat, hrali pľuvadlíky, dobre sa na tom baviac.
Ona na nič nemala náladu. Vošla do spálne a zavrela za sebou dvere. Otvorila skriňu a kľakla si pred ňu. Z dlhej chvíle sa rozhodla spraviť si poriadok vo veciach. Keď po dobrej hodinke skončila, mala dobrý pocit, keď hľadela na úhľadné komínky v skrini, vystavané z poskladaného oblečenia.
Vonku sa zvečerievalo. Jej pohľad padol na hodinky, tikajúce na jej nočnom stolíku. Bolo niečo po piatej.
,,To mi je, ale expresná služba!" šomrala.
Už dva celé dni čakala na jednu špeciálnu zásielku. Nechcela si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby balíček nedorazil. Ale nestalo sa tak. Keď sa vrátila z večere, na vonkajšej parapetnej doske už sedel čierny výr a čakal na ňu.
Yvainne zvýskal a bežala k oknu otvoriť ho, aby ho vpustila dnu. Výr sa elegantne zniesol na stôl a otrčil jej svoju nôžku, o ktorú bol balíček priviazaný. Do batôžka z jemnej kože mu vložila mince a on odletel.
Sadla si na posteľ a s obavami i vzrušením ho otvárala. Dúfala, že to bude vyzerať tak úchvatne aj v skutočnosti ako na tom obrázku v časopise ,,Čarodejka."
Spokojne si vydýchla. Bolo to tak. Tá vec, na ktorú sa očarene dívala bola nielen jemnučká ako pavučinka, ale aj zvodná a príjemná na dotyk. Yvainne ju opatrene poskladala a odložila späť. Jej čas ešte len príde. A bude to čoskoro. Naozaj čoskoro.

 

15. kapitola

Vianočný darček

 

Yvainne sedela na podobločnici, keď zazrela Hagrida, ako kráča do hradu, nesúc so sebou obrovskú jedličku. Vedľa neho ako vždy poskakoval Tesák. Nečakala na nič a zbehla dolu, do Veľkej Siene. Nemusela sa báť, že by náhodou stretla Severusa, pretože ten sa celý včerajší deň ani neukázal. Dokonca ani počas večere ho nevidela, čo bola podľa nej veľká škoda. Bolo to naozaj zvláštne, ale city, ktoré v nej teraz prebývali spôsobili, že jej veľmi chýbal. A to i napriek vedomiu, že neodišiel a ostal na hrade aj on. Vedela, že sa trápi rovnako ako ona a úmorne bojuje s novými citmi, ktoré ho zožierali. Ani jeden z nich to nemal ľahké. Študentka zamilovaná do svojho riaditeľa a riaditeľ so slabosťou pre študentku? Nevedela, či sa v dejiných Rokfortskej strednej školy čarodejníckej už vyskytol taký prípad. Ak aj naozaj bol, nikde sa o tom nedočítala. A okrem toho im obom na pleciach ležalo aj iné bremeno, ktoré si vyžadovalo ich plnú pozornosť a zodpovednosť. Severus bol hráčom, hrajúcim na dve strany, hoci vždy usiloval o víťazstvo len tej jedinej. A ona chápala, že ak by náhodou Voldemort niečo zistil, bez váhania by mu vzal život ako najhoršiemu zradcovi. A jej svätou povinnosťou bolo uchrániť ho a tak chrániť aj seba. Dala predsa sľub. A sľuby sa musia dodržiavať. Lenže čo oni? Čo ich šťastie? Yvainne si trpko vzdychla. Prečo by nemohli byť šťastní, aj napriek svojim povinnostiam?
,,Ó, áno. Ako som na to mohla zabudnúť?" pomyslela si neveselo. ,,Ešte stále tu ostala jedna prekážka."
Tou prekážkou nebolo nič iné ako pochybnosť, ktorá im ako kyselina rozleptávala vnútro. Isteže pochybovali obaja. Severus pochyboval o sebe. Neveril, že by ho mohla skutočne milovať. Stále mal pred očami milovanú Lilly a tú bolestnú chvíľu, keď ho odmietla, rovnako ako aj neustále výčitky, ktoré ho prenasledovali za jej smrť. A Yvainne pochybovala, že by ju taký úžasný muž, akým Severus v skutočnosti bol - hoci skrývajúci sa za masku chladu a kamennej tváre -, mohol skutočne milovať. Pokiaľ išlo o city voči nemu, verila si. Ale ona sa nepokladala za žiadnu krásku a netušila, či v nej Severus nevidí len obraz svojej zbožňovanej Lilly. Keď si na to čo i len spomenula, pukalo jej srdce.

Vo Veľkej Sieni nebolo veľa ľudí. Hagrid práve upevňoval azda ten najkrajší Vianočný stromček, aký doteraz v škole mali. Neďaleko neho stál profesor Flitwick a zopár študentov z iných fakúlt, ktorých poznala len z videnia. Všade okolo nich boli porozkladané veľké krabice s vianočnými ozdobami.
,,Čau, Yvainne," pozdravil ju veselo Hagrid, keď sa mu konečne podarilo upevniť stromček do kovového stojanu.
,,Ahoj," odzdravila zdvorilo.
,,Prišla si pomôcť zdobiť?" opýtal sa, na čo sa profesor Flitwick otočil.
,,Slečna Angelová," povedal piskľavo. ,,Moja najlepšia študentka."
,,Môžem vám pomocť, pán profesor?"
,,Samozrejme, vaša pomoc bude vítaná," odvetil veselo a otočil sa k ostatným študentom, pretože im vysvetľoval, čo sa vešia na stromček najprv.
,,Tak, ja pôjdem," zahučal Hagrid. ,,Ešte mám toho veľa. A musím zaskočiť aj do Zakázaného lesa. No, šak vieš prečo."
Jasné, že vedela. Veď predchádzajúci rok a časť toho predošlého tam ukrýval svojho brata - obra.
,,Jasné. Uvidíme sa," odvetila.
,,Tak večer, čauko."
Profesor Flitwick zatiaľ našiel, čo hľadal. Jednu obrovskú krabicu so sviečkami.
,,Slečna Angelová, budem rád ak mi pomôžete hneď s týmto. Samému mi to pôjde ťažko."
Yvainne prikývla. Bola vďačná za akúkoľvek prácu. Aspoň potom nemusela myslieť na Severusa.
Obaja začarovali sviečky plazivým kúzlom. Flitwick očaroval tie jednofarebné a ona si vzala na starosť farebné. Ostatní, hlavne prváčikovia híkali a pozorovali, ako sa sviečky omotávajú okolo zelených, pichľavých konárov krásne rozvoniavajúcej jedličky.
,,Skvelé, slečna Angelová," zapišťal a podišiel ku krabici s veľkou, striebornou, trblietavou hviezdou. Namieril na ňu svojim prútikom a len čo ju neverbálne očaroval, hviezda sa vzniesla do výšky, mieriac k samotnému vrcholčeku stromu. Len čo ju tam bezpečne upevnil, otočil sa opäť k študentom.
,,Vy," ukázal na ryšavé dievča, lebo si nevedel spomenúť na jej meno, ,,rozvešiate gule z tejto krabice." Dievča prikývlo - zrejme prváčka - a veselo sa pustilo do práce.
,,Douglasová, tá druhá krabica je vaša," ukazujúc na o čosi väčšiu krabicu sa otočil k poslednému dievčaťu.
,,Kirkland, Donahue, vy rozvešiate tie strieborné reťaze a ostatné ozdoby, len čo dámy skončia."
Yvainne podišla k tomu ryšavému diečaťu a ponúkla jej svoju pomoc. Dievča sa na ňu okato usmialo a privolilo. Volala sa Dorothea.
,,Ale kamoši ma volajú Dora alebo Dorotka," vysvetlila hanblivo.
,,Veľmi ma teší. Ja som Yvainne," podala jej ruku a Dora ňou potriasla.
,,Ja viem, poznám ťa," prekvapilo ju dievča. ,,Tebe dal Snape ten strašný trest, roztriediť očká mušky Zlatoočky a sosáčiky motýľa Očkáňa."
Yvainne bola veľmi prekvapená. ,,Ako to vieš?"
,,Počula som, ako sa o tom zhováral Krvavý barón so Šedou dámou."
,,Ach," prikývla. Netušila, že je taká ,,populárna."
,,Vraj nenávidíš profesora ... teda riaditeľa Snapa a on teba, a preto sa tak hádate. Je to pravda?" opýtala sa zvedavo Dora.
,,No vieš, zdanie môže niekedy klamať. Hoci ani ja sama už poriadne neviem, čo je vlastne pravda," odvetila vyhýbavo.
,,Myslím si, že nie je zlý. Je iba veľmi nešťastný," riekla znovu s vážnou tvárou.
,,Kto Krvavý barón?" opýtala sa Yvai nechápavo. Nikdy si ho príliš nevšímala. Ale vedela, že sa netváril veľmi láskavo. Pôsobil skôr večne zamysleným dojmom.
,,Nie, nie on. Profesor Snape," odpovedala, keď na stromček zavesila ďalšiu guľu. ,,Teda riaditeľ. Stále si na to nemôžem zvyknúť, že ho mám tak oslovovať. Je to zvláštne."
,,Akurát toto práve potrebujem," pomyslela si nešťastne Yvainne. ,,Analyzovať jeho psychické problémy. Och!" Ale musela uznať, že to dievča je veľmi bystré.
,,Z ktorej si fakulty? Bifľomor? Alebo Bystrohlav?"
Dora pokrútila hlavou.
,,Nie, som Slizolinčanka." Dívala sa na Yvainninu reakciu, čakajúc po tom priznaní nejaké posmešky, alebo možno ešte horšie. Ale Yvainne sa iba usmiala.
,,Si veľmi milé a šikovné dievča," povedala uznanlivo.
Dora sa začervenala až po korienky vlasov. ,,Ďakujem. Vieš, nie všetci, ktorí sme tam, sme zlí. Ani my nesúhlasíme s tým, čo sa teraz deje. Ani my neznášame tých odporných Carrowovcov. Lenže nemôžeme nič robiť. Sme len deti a náš názor dospelých väčšinou nezaujíma."
,,Chápem." Yvainne sa teraz spokojne prizerala ako chlapci vešajú na stromček bohaté reťaze.
,,Skvelé, Macnairová," pochválil Doru profesor a tá vzápätí vyvalila oči na Yvainne znovu. Z jej výrazu pochopila, že nechcela, aby sa dozvedela, kto vlastne je.
Yvainne si na muža s tým menom veľmi dobre pamätala. Veď bol jedným zo Smrťožrútov. A dokonca ho aj poznala. Bol pracovníkom Ministerstva mágie. Pracoval ako kat. Jeho úlohou bolo zabíjať životu nebezpečné čarovné tvory. Pred pár rokmi bol dokonca pracovne na Rokforte, aby vykonal popravu Hrdozobca, ktorý napadol Draca Malfoya. Nikoho nezaujímalo, že ten si za to mohol sám, svojím správaním. Ale nepochodil. Hrdozobec záhadne zmizol. Nešlo jej však do hlavy, ako môže mať taký netvor, tak úžasnú dcéru.
,,No," vzdychla si Dora a zvesila plecia. ,,A už to vieš. Aj ty budeš teraz odo mňa bočiť ako oni?" kývla hlavou k ostatným trom študentom, stojacim za profesorom.
,,Nie, pretože viem, že ty taká nie si," odvetila jednoducho, veselo jej frnknúc do pehavého nošteka a hľadela ako profesor vyčaroval umelý sneh a postriebril ním jedličku so slovami: ,,Ak už nie skutočný, tak aspoň takýto."
,,Myslíš to vážne?" ozvala sa neisto.
,,Samozrejme. Nezvyknem nikoho odsúdiť len kvôli jeho menu. A okrem toho, viem, že rodičov si vyberať nemôžeme."
Dora hmkajúc prikývla, krútiac prútikom v ruke.
,,Skvelá práca, vážení. Budeme mať krásne Vianoce," povedal spokojne profesor. Tí traja zostali ešte v Sieni, ale oni sa vytratili.
,,Nechcela by si sa ísť so mnou trochu pred obedom prejsť?" opýtala sa jej Yvainne. Bolo pol dvanástej. Dora nadšene súhlasila. Bolo to fakt lepšie ako hlivieť niekde na zadku v Sieni alebo v opustenej klubovni.
,,Naozaj ti nevadí, kto som?" opýtala sa znova podozrievavavo.
,,Nie, fakt," odvetila Yvainne pobavene.
,,To je dobre. Aspoň niekomu to neprekáža."
Yvainne cítila, že sa potrebuje porozprávať a tak ju k tomu opatrne a nenásilne viedla.
,,Vieš, zdá sa mi priam neskutočné, že máš takého otca a ty si pritom ... jeho úplný opak."
,,No áno. Babička vraví, že som celá po mame. A nikdy nezabudne dodať - našťastie!" povedala teatrálne, pokúsiac sa napodobniť aj jej hlas.
,,Tvoja mama musela byť úžasná," riekla Yvainne ticho, spomenúc si s láskou na svojich rodičov.
,,Aj bola. Zomrela, keď som bola ešte malá."
,,Ja si na svojho otca už ani nepamätám, zomrel ešte pred mojím narodením. A moja mama zomrela, keď som mala sedem."
,,Ale milovala si ich, však? Aj mamu, aj otca." Yvainne prikývla. ,,Zato ja svojho otca nemám rada."
,,Prečo? Len kvôli tomu, čo robí?"
,,Ale nie, kdeže. Nikdy ma nemal rád. Vlastne ma ani nechcel. Chcel syna, nie dcéru. Aj preto sa hneval na mamičku. Vlastne neviem, či ju vôbec niekedy aspoň trošku miloval. Stále po sebe len kričali. A po mne už nemali nikoho. Som jedináčik. Po jej smrti ma starká vzala k sebe. Je mi tam lepšie. Otec už asi aj zabudol, že existujem."
Yvainne ju objala okolo pliec. Čo jej mala povedať? ,,No, veď dobre aj tak? Bez neho ti bude lepšie?" Áno, možno mohla. Ale nechcela až natoľko zasahovať do jej súkromnia, aby jej radila nenávidieť otca, hoci na to mala svoje dôvody a ona ju plne chápala. Jej matka opisovala jej otca ako úžasného človeka a milujúceho manžela. Nevedela si pomyslieť, že by mal byť takým netvorom, akým bol Macnair v skutočnosti. Bolo jej Dory trochu ľúto, ale babička jej zrejme lásku rodičov dostatočne nahrádzala. Inak by z nej nebola taká skvelá mladá dáma.

V nedeľu večer strávila Yvainne tým, že balila pripravené darčeky a jej sova Kalisto nespokojne poletovala po izbe. Zrejme sa už nevedela dočkať, kedy sa znova poriadne preletí.
,,Pôjdeš najprv k Ginny," povedala, keď jej priväzovala o nohu darček zabalený v bielom papieri s modrými snehovými vločkami. Otvorila okno, aby ju vypustila.
,,Och!" striasla sa, keď ju ovanul mrazivý vzduch. Sova však vyletela preč. Rýchlo zavrela okno, šúchajúc si ramená a ruky. Stačila malá chvíľočka, aby sa jej dotieravý mráz zahryzol do tela.
V noci mala nepokojné sny. Snívalo sa jej, že Severusovi ide o život. Kľačal na kolenách v snehu s hlavou položenou na kláte. Ruky mal zviazané za chrbtom. Pri ňom stál Voldemort a dal pokyn Macnairovi, ktorý brúsil svoju popravčiu sekeru, smejúc sa odporným, pomstychtivým smiechom. A potom sa to stalo. Jediným švihom sekery oddelil Severusovi hlavu od tela. Yvainne vykríkla a zakryla si rukami tvár. Hlavou jej prebleskla jediná myšlienka. Zlyhala. Pomedzi prsty hľadela na drobné i väčšie krvavé škvrny na snehu a na Severusovo nehybné telo. Na kôš so slamou, v ktorej ležala jeho hlava sa pozrieť ani neodvážila. Prišlo jej zle a v rovnakej chvíli pocítila, ako ju opúšťajú sily a jej duša uniká z jej tela.
,,Severus! Nie!" prebudila sa na vlastný, zúfalý krik, sediac na posteli celá spotená a lapajúc po dychu. Prehodila na seba župan a vzala do ruky prútik. Musela tam ísť. Musela sa presvedčiť. Vedela, že je v hrade a zrejme tvrdo spí, ale ona ho musela vidieť a ubezpečiť sa, že je v poriadku.
Naozaj spal. Ale ako sa zdalo, ani on nemal pokojný spánok. Videla ako mu myká viečkami. Niečo sa mu snívalo. Sklonila sa k nemu a niečo mu pošepkala. Severus si zo spánku zťažka vzdychol a otočil sa na bok. Yvainne sa usmiala. Zabralo to.

Konečne nadišiel ten dlho očakávaný večer. Ten Štedrovečerný, Vianočný. Mali sa obliecť neformálne, preto si Yvainne obliekla jediné šaty, ktoré jej viseli v skrini. Boli len o odtieň tmavšie ako farba jej očí. Pozrela sa na hodinky.
,,Najvyšší čas ísť," zamrmlala a naposledy sa obzrela v zrkadle. Bola so sebou spokojná.
Pred Veľkou Sieňou sa stretla so Snapom.
,,Dobrý večer, pán riaditeľ," pozdravila a venovala mu jeden zo svojich úsmevov.
,,Dobrý večer aj vám," odvetil a galantne jej otvoril dvere, aby mohla vojsť.
Práve vtedy upozornila Sibyla profesora Flitwicka, že celkom zabudol na imelo a on ho práve, keď vošli vyčaroval nad dverami do Siene. Kúzlo imela spôsobilo, že sa nemohli pohnúť z miesta. Museli sa pobozkať. Yvainne sa začervenala a stŕpla. Čakala na Severusovu reakciu. Ten sa k nej nahol, že ju pobozká na ústa, ale keď zbadal jej vytreštené oči, uvedomil si, že nie sú sami a vtisol jej bozk na líce. Keď kúzlo pominulo, okamžite imelo odčaroval s hundraním, ako veľmi tieto taľafatky neznáša a sú mu protivné.
Dora držala miesto Yvainne a on si sadol na opačný koniec stola, jediné miesto, kde bolo voľné. Večera prebehla na počudovanie v odľahčenej a dokonca veselej nálade. Ale Yvainne sa už nemohla dočkať, kedy sa skončí. Spoločnosť sa začala rozchádzať až o jedenástej, pričom ona väčšinu času odratávala zostávajúce minúty. Severus opustil miestnosť už o deviatej, chvíľu po tom, čo dovečerali. O jedenástej odišla aj ona. Cestou hútala, či si predsa len nemá ešte rozmyslieť to, čo si zaumienila, ale rozhodla sa, že to predsa len spraví. Nech už sa stane čokoľvek, urobí, čo si zaumienila.

Severus sedel na stoličke v svojej spálni a hľadel na jantárovú tekutinu Dračieho srdca, ktorá sa jagala v kryštáľovom pohári ako tekuté zlato. Nebol opitý. Mal v sebe len jediný dúšok. Chcel zahnať mučivé myšlienky na Yvainne. Bola pôvabná. Pohľad na ňu mu bral dych. Túžil ju objať, ale ... A potom to nešťastné imelo.
,,Skoro som ju tam pred všetkými pobozkal a na ústa!" zamrmlal krútiac neveriacky hlavou. Našťastie sa skoro spamätal a to i vďaka nej, keď videl jej vystrašený výzor. Znova si vzdychol. Mámivé predstavy o Yvainne sa mu vkrádali už aj do snov. Nevedel, čo má robiť. Musel to už nejako vyriešiť, ale ako?
Spozornel. Znova mal ten neurčitý pocit, že tam nie je sám. Pozrel sa na hodinky. Bolo pár minút pred dvanástou.
,,Yvainne?" ozval sa do ticha izby, blúdiac po nej očami. Nič nevyzeralo byť iné. Na stole horeli sviečky a vedľa stála karafa s Dračím srdcom a poloprázdny pohár. Objavila sa stojac len pár krokov od neho. Skutočne. Mal pravdu. Bola tam. Prišla.
,,Stalo sa niečo?" opýtal sa pozorne si obzerajúc jej vážnu tvár.
Jemne sa usmiala a prikývla. ,,Chcela som vám popriať Veselá Vianoce a dať vám dar? A tiež ... chcela som si vychutnať ten bozk," odvetila akoby nič a on bez slova hľadel ako vytiahla prútik a vyčarovala nad nimi imelo.
,,Yvainne," šepol, keď sa vypla na špičky, objala ho okolo krku a perami sa mu obtrela o ústa. Ako sa mohol vzpierať? Pootvoril ústa a pobozkal ju so všetkou odovzdanosťou.
Keď sa od neho po chvíli odtiahla, hľadel na ňu ako v omámení. Dívala sa mu priamo do očí a pritom si uvoľnila sponu, ktorá držala jej čierny plášť. Ten sa zviezol na zem okolo jej nôh a Severus onemel od úžasu.
,,Veselá Vianoce," šepla. Yvainne pred ním stála skoro polonahá, v akejsi skoro priesvitnej, čiernej nočnej košieľke. Na ruke sa jej trblietala akási červená mašlička. ,,Ona má byť tým darom?" napadlo mu.
,,Yvainne?" oslovil ju zmeneným, zastretým hlasom. ,,Prečo mi to robíte? Som tiež len človek," zvolal nešťastne odvrátiac sa od nej. ,,A som aj muž. Mám v žilách krv a nie vodu!"
Yvainne sa nedala odradiť. Pristúpila k nemu a prinútila ho otočiť sa.
,,A ja som žena, ktorá vás navyše miluje, Severus. A túžim po vás. Po nikom inom a nikdy som tak netúžila, ako túžim po vás," šepkala, zasypávajúc mu tvár horúcimi bozkami.
,,Prečo?" vyjachtal a znelo to skôr zronene. Nevládal s ňou bojovať. A aj on po nej priam bytostne túžil.
,,Pretože vás milujem," odvetila prosto opakujúc mu to znova.
Severus zastonal. Z hrdla sa mu vydral chrapľavý vzdych, keď ju zovrel do náručia a prisal sa na jej pery.
Yvainne sa usmiala. Túto maličkú vojnu s ním vyhrala. Teraz si už mohla pokojne vychutnávať jeho bozky a roztápať sa mu v náručí.
Zdvihol ju na ruky a odniesol k posteli. Opatrne ju zložil do perín a prikryl ju vlastným telom. Yvainne si pamätala aký sa jej zdal byť ťažký, keď nu vtedy pomáhala opitému z kancelárie, ale teraz takým vôbec nebol. Neprestával ju bozkávať. Znova sa však odtiahol a zahľadel sa jej do roztúženej tváre.
,,Naozaj to chceš? Skutočne chceš mňa?" opýtal sa znovu, čakajúc, že si to náhodou rozmyslela a on sa zobudí ako z krutého sna.
Ale Yvainne sa len usmiala a pohladila ho po tvári. ,,Čakala som na teba celý život," šepla nežne. ,,Nenechaj ma čakať už ani minútku dlhšie." Pobozkala ho, čo bola podľa nej ďalšia jasná odpoveď, zatiaľ čo jej ruky šikovne rozopínali jeho čiernu košeľu. Stiahla mu ju z pliec a obdivne ho pohladila. Tušila, že pod tými horami oblečenia bude práve takýto. Taký mužný a ... sexi. Vzrušoval ju, presne ako jeho bozky. Yvainne dovolila, aby jej perami opäť našiel ústa, pretože sa odtiahol, aby si zhodil košeľu. Pristála niekde na zemi. Páčilo sa jej, ako sa jej nesmelo a opatrne dotýka na miestach, ktorých sa nik iný nikdy nedotkol. A on ju láskal nežne, akoby bola z rannej hmly a nie z mäsa a kostí. Ako odpoveď mu ovinula ruky okolo krku. Zareagoval s okamživotu odozvou, akoby bol teraz ešte hladnejší po jej perách a jazykom jej zvedavo zablúdil do úst, maznajúc sa s ňou. Strácala nad sebou kontrolu. Celkom ju pohltil vír prudkých emócií, ktoré ďaleko predbehli jej skromné, doterajšie skúsenosti. Začal ju bozkávať na krku, príjemne ju dráždil a rozpaľoval jej krv v žilách. Túžobne vzdychla, keď dlaňou prešiel po jej vzpínajúcej sa hrudi. Stačil mu jediný pohyb, aby sa tenká nočná košieľka ocitla na zemi, pri jeho košeli. Ostala pred ním celkom nahá, vnímajúc jeho jemné dotyky a bozky, ktorými ju zasypával. A hoci vedela, že Severus nemá také horúce pery, zdalo sa jej, že ju bozkami spáli. Vášeň, ktorú cítila sa prehlbovala. Vnímala, ako ju zaplavujú vlny horúčavy, prenikajúc až k jadru jej túžbou zapáleného tela.
Ani Severus na tom nebol inak. Horel túžbou, ktorú v ňom vyvolávala svojimi odvážnymi dotykmi a ohnivými bozkami. Jeho doteraz prázdna, ponurá izba sa ozývala vášnivými vzdychmi. Nikdy by si ani len nepomyslel, že je vôbec niečo také azda možné.
Yvainne zatajila dych, lebo Severus si práve vyzliekol nohavice. Vzápätí vnímala už len jeho horúci dych na prsiach, bruchu a rozpálenú pokožku na stehnách. Blúdil jej rukami hore - dolu po chrbte, zastal na bokoch a pomaly ju láskal nižšie a nižšie.
Yvainne mu položila ruky na hlavu a prstami mu vošla do vlasov. Boli príjemné, ako vlasy bábätka. Tento jednoduchý pohyb jej spôsobil nesmiernu radosť, pri ktorej si uvedomila, že to chcela urobiť už dávno. Usmiala sa. Bola šťastná ako ešte nikdy vo svojom živote.
Aj on sa usmial. S úsmevom na perách vyzeral tak chlapčensky a príťažlivo, až sa jej v žalúdku rozlieval pocit opojného šťastia. A on určite vnímal, čo cíti, lebo mal odrazu na tvári zamyslený výraz. Až sa jej z toho zatajil dych.
Opäť jej bozkával ústa a nežnými dotykmi rúk láskal jej nahú pokožku, akoby skúmal to, čo bolo predtým skryté. Nemala strach z ničoho, a snažila sa sústrediť na každý moment, každučký nový pocit, len aby si ho navždy zapamätala. Mala dojem, že uviazla vo vášni, ktorú v nej Severus vyvolával.
Odrazu ju prestal bozkávať, len aby mohol sledovať pohyby svojich rúk, ktorými ju hladil po tele. Naozaj mal pohľad predchnutý akousi zbožnou úctou, alebo to bola len jej fantázia? Bola prekvapená, ale jeho pohľad ju neprivádzal do rozpakov.
,,Povedz mi," požiadal ju hlasom chrapľavým od vrzušenia. ,,Povedz mi to, Yvainne," zašepkal znova.
,,Milujem ťa," odvetila mu medzi bozkami, ktoré jej brali dych. ,,Milujem ... a som len ... tvoja Severus, len tvoja ..."
Tie slová mu zneli v ušiach ako rajská hudba, ktorá mu liečila dotrhanú dušu.
Keď sa ich roztúžené telá konečne spojili, Yvainne slabo vykríkla, ale Severus stlmil jej krik ďalším bozkom.
Nikto z nich si ani len nevšimol, že za oknom začalo husto snežiť.

 

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

***

(Martina, 25. 6. 2009 0:09)

Díky, že si nezapomněla přidat pokračování :-))