Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


LEN KVÔLI TEBE ... 10.- 12. kapitola

20. 6. 2009

10. kapitola

 

Nový riaditeľ

 

Severus sa musel sústrediť, aby si vyprázdnil myseľ. No stalo sa tak až na druhý pokus. To, čo sa v poslednej dobe dialo ho veľmi silno zasiahlo a ovplyvnilo zrejme aj jeho schopnosti.
,,Ako som to len mohol pripustiť?!" rozčuľoval sa. No rýchlo znova vychladol. ,,Len žiadne emócie," opakoval si v duchu starú poučku.
Mal sa stretnúť s Temným pánom a nechcel ohroziť ani seba, ani to pochabé dievča a ani Harryho plány. A lord Voldemort bol v oklumencii a legillimencii oveľa skúsenejší. Bol v podstate neprekonateľný ... po smrti Dumbledora. A Severus vedel, že mu bude skúmať jeho myšlienky, nakoniec tak ako vždy. Preto ich potreboval bezpečne schovať za múr bariéry, ktorý si v mysli vystaval. Veď sa to naučil už dávno. A doteraz to nebol žiaden problém.
,,A ani teraz to nebude," pomyslel si spokojne, keď si bol istý, že jeho múr pevne stojí.
,,Môj pane," uklonil sa Severus, keď dorazil na určené miesto ich stretnutia.
,,Severus," odvetil Voldemort. Jeho tvár bola rovnako ohavná ako jeho sykotavý hlas. Skrz - naskrz pripomínal hada. Voldomortove červené oči sa zabodli do tých jeho.
,,Má môj pán pre mňa nejaké rozkazy?" opýtal sa ešte v úklone.
,,Samozrejme," pritakal Voldemort. ,,Už sa ti asi dostalo do uší, že Scrimgeour je mŕtvy. Teraz je Ministrom mágie náš človek. Povedal som ti, že ťa o zmenách budem informovať, Severus."
,,Áno," odvetil krátko. Vedel, že Voldemort neprišiel len kvôli takej banálnej veci ako bola vražda nepohodlného ministra.
,,Konečne sa začala čistka, Severus. Konečne bude náš svet bez muklov a šmuklov. Bez tých odporných humusákov nečistej krvi a ich obdivovateľov a priaznivcov!" zvolal a zasmial sa. Už aj z jeho smiechu naskakovala človeku husia koža.
,,A plánujem zmeny aj na Rokforte," usmial sa, no viac to pripomínalo úškrn. ,,Školská rada rozhodla v tvoj prospech, zariadili sme to. Staneš sa riaditeľom. Potrebujem ťa na tom poste, Severus."
,,Čo bude so Slughornom, pane?" dovolil si opýtať sa.
,,Môže ostať učiť," odvetil Voldemort. Bolo mu absolútne jedno, čo sa stane s tým starcom.
,,Ak sa nemýlim, profesorom Obrany proti čiernej mágii je teraz Sirius Black, však?" zamumlal skôr pre seba. ,,Aj to sa v blízkej budúcnosti zmení. Alecto a jej brat Amycus to určite zvládnu lepšie ako ten všivavý bastard," vyjadril sa na Siriusovu adresu.
,,Mám ho zabiť?" ozval sa okamžite Severus.
,,Nie. Teraz nie. A okrem toho, Bella by nebola rada, keby si ju pripravil o jej hračku. Niet nad dobré rodinné vzťahy," zachechtal sa. ,,Dobre, Severus. To je na teraz všetko. Vráť sa na Rokfort a čakaj na správy."
,,Áno, môj pane," uklonil sa.
Voldemort sa vzniesol do vzduchu a odletel preč.

Konečne si mohol vydýchnuť. Bol v bezpečí svojej kancelárie. Sedel za stolom, lakťami opretý o operadlá stoličky so spojenými končekmi prstov.
,,Budem riaditeľ," zahundral. Netešilo ho to, ale díval sa na to z tej lepšej stránky. Bude si môcť robiť čo chce, získa ľahší prístup k meču a okrem toho, bude môcť hovoriť s Dumbledorom. V podstate sa mu táto zmena celkom zapáčila. Až na jedno. Musel sa vysťahovať zo svojho bytu. To sa mu nepáčilo. Mal rád svoj jednoduchý byt. Ale nič sa nedalo robiť. Musel hrať s kartami, aké dostal. A k tomu patril aj riaditeľský apartmán.

Yvainne sedela na posteli a rukami si objímala kolená. Hľadela do tmavej izby a premýšľala. ,,Všetko sa zmení."
Samantha tvrdo spala. Niekedy jej ten pokojný spánok z celej duše závidela. Ona taký nemala celý svoj život.
Z oka sa jej vykotúľala horúca, slaná slza. Nevedela, čo má robiť. S jediným, čo si nevedela poradiť boli jej nové city, ktoré jej opantali dušu a vkrádali sa do srdca.
,,Zamilovala som sa," uvažovala, prehrabávajúc sa v myšlienkach a citoch stále znova a znova. ,,Ale prečo práve doňho?!" zovretou päsťou udrela z celej sily do matraca. Pôvodne naňho ako aj na to málo, čo sa medzi nimi stalo chcela zabudnúť. Ale nešlo jej to.
,,Ver tomu, že to dobre dopadne," šepla znova. Ale ako tomu mala veriť? Všetko okolo nej sa rúcalo. Čo malo v dnešnej dobe zmysel? Má vôbec jej láska zmysel?
,,Zaľúbiť sa do niekoho, koho nenávidím! To sa fakt môže stať len mne! Ja nie som normálna! Už ma mali dávno odviesť k sv. Mungovi ako veľmi nebezpečný prípad s doživotnou recidívou!" zlostila sa.
Ľahla si na vankúš, do ktorého si zaborila uslzenú tvár. Rovnako chcela stlmiť aj vzlyky. Nevedela, čo ju bolí viac. Či to, že uňho nemá ani najmenšiu šancu, alebo to, že žiarli na mŕtvu!
,,To je choré!" zaúpela v duchu.
Zaspať sa jej podarilo až neskoro ráno. Spala len dve hodiny. Preto vyzerala tak, akoby ju niekto mučil kliatbou Crucio.
,,Waw, Yvainne, čo sa ti stalo?" ozvala sa Ginny, hľadiac na ňu ako na zjavenie. ,,Plakala si, však?" opýtala sa, prezerajúc si jej opuchnuté oči.
Yvainne si len vzdychla, smutne prikývnuc.
,,Je to kvôli nemu? Trápiš sa kvôli tomu?" vyzvedala Ginny.
,,Áno. Neviem, čo mám robiť. Ja ... ľúbim ho napriek všetkému, ale ..." stíchla.
,,Nemôžete byť spolu," Ginny ju pohladkala po chrbáte so súcitom v očiach.
,,Nie, nemôžeme. Nehodíme sa k sebe a naše svety ... sú rozdielne," šepla Yvainne. Napadlo jej, že toto si mala uvedomiť už veľmi dávno. Možno potom by nedovolila, aby to zašlo až tak ďaleko.
,,Do klubovne, rýchlo!" zvolala Urshula, ktorá vpálila do kúpeľne a hneď zmizla, aby zohnala aj ostatné dievčatá.
,,Čo sa stalo?" opýtala sa Ginny so zvrašteným čelom. Tušila, že to nebudú žiadne dobré správy.
Ale Yvainne len pokrčila plecami. Keď vošli do klubovne, bola už plná.
,,Sme tu všetci?" opýtala sa profesorka McGonagallová.
,,Áno," ozvalo sa zborovo.
Všetci videli, že to, čo sa im chystá oznámiť ich profesorka a vedúca fakulty, nie je nič dobré.
,,Takže, mám pre vás tri správy. Len neviem, ktorá je horšia," zahundrala. ,,Prvá zmena sa týka nášho vedenia školy. Riaditeľom bol novovymenovaný profesor Snape," ozmánila im a chvíľu dala prechod ich búrlivej reakcii.
,,Utíšte sa!" zakričala a šum ustal. ,,Elixíry teda znova preberá profesor Horace Slughorn."
,,Veľmi si to riaditeľovanie neužil," poznamenal ktosi z davu, ale Minerva si to nevšímala.
,,Druhá zmena vás asi nepoteší o nič viac. Sirius Black, váš profesor OPČM musí do večera opustiť Rokfort."
Opäť sa zdvihla vlna búrlivého protestu.
,,Žiaľ, je to tak. My s tým nemôžeme urobiť nič viac. Len dúfam, že ste sa od neho za tie tri mesiace stihli naučiť čo najviac, pretože jeho nástupcovia ...no, povedzme si to rovno, veľmi dobre ovládajú a aj používajú čiernu mágiu."
,,Kto príde?" ozvalo sa zo zadu.
,,Koľkí sú?" vytreštil oči Neville.
,,Kto je to? Kto príde?" opýtala sa Samantha Hurleyová.
,,Alecto a Amycus Carrowovci," odvetila im profesorka.
,,Veď sú to Smrťožrúti!" zvolal Neville prekvapene a všetci vyľakane zhíkli.
,,Máte pradu, Longbottom. Preto vás chcem pred nimi varovať a poprosiť, aby ste si dávali pozor. Sú nebezpeční a sú to vrahovia. Neprovokujte ich, pretože nechcem, aby vám ublížili. Sľúbte mi to," požiadala ich na záver, ale ozvali sa len prváci, druháci a zopár tretiakov. Ostatní boli ticho. Zaryto mlčali, tváriac sa zamračene. Vedela, že sa im to nebude páčiť, ale nemohla nič robiť.
,,Tak dobre. Dúfam, že viete, čo robíte. Dávajte teda na seba pozor. Ja budem stáť na vašej strane. Rovnako ako aj ostatní profesori."
Otočila sa a odchádzala. Pred portrétovou dievou však začula niečo ako bojový pokrik.
,,Za Harryho a Dumbledora!"
Jasne rozoznala hlas Nevilla Longbottoma. Toto by do toho tichého a nemotorného chlapca nikdy nepovedala. Strhla sa, keď mu ostatní nahlas, zborovo odpovedali: ,,Za Harryho a Dumbledora!"
,,Kto sme?!" opýtal sa ich a oni mu znova odvetili: ,,Dumbledorovo armáda!"
,,Kto?!"
,,DA! My sme DA!"
Neville ich vyhecoval. ,,A nedáme sa!"
Minerva vyšla cez portrétovú dieru a rýchlym šmahom ruky si z tváre zotrela dotieravú slzu.
,,Starneš, moja milá," pomyslela si, keď sa rozcitlivela kvôli niečomu takému.

Severus sedel vo svojej novej kancelárii. Zrazu sa nudil. Nemusel učiť, nemusel opravovať písomku a čítať tie nezmyslené hlúposti, ktoré študenti popísali. Na stole mal vedľa seba položené prianie a útržok papiera, tiež s odkazom.
,,Kto len si?" hútal pozerajúc na ne. Po rozume mu už dávno - teda od plesu - chodila možnosť, že jeho tajomná neznáma je študentka. Prečo by ho inak oslovovala ,,pán profesor?"
,,Len ak by ma chcela zmiasť," pripustil. Ale veľmi tomu neveril. Skúšal si predstaviť, že by to bol niekto, koho pozná. Ako prvá mu napadla tá malá drzaňa - Angelová. Teda, vlastne bola jediná, ktorá ho napadla. Ostatné študentky boli v porovnaní s ňou ... nesiahali jej ani po členky. Nie, že by boli neschopné čarodejnice, ale ... boli iné. V ich očiach čítal o strachu a opovrhnutí. Zato z jej očí ... bol zmätený. Ani len netušil, čo k nemu cíti. Teda, čo by mohla cítiť. Áno, iste - tvrdila, že ho nenávidí, ale jej bozky tomu protirečili. Prečo by ho tak odovzdane bozkávala? Nerozumel tomu.
,,Čo ak by to naozaj bola ona?" hútal stále dookola rozoberajúc ten nápad. Severus by si to v živote nebol priznal, ale páčila sa mu. Veľmi mu pripomínala nebohú Lilly. Ale nie podobou. Boli však rovnako krásne, šikovné a perfektné v elixíroch. Obe mali nádherné oči. Líšili sa len v jednom. Lilly ho nikdy ani len neobjala. Zato Angelová, ... opätovala mu bozky, ani čo by bola pod vplyvom Imperiusa.
,,Yvainne," zamumlal si. Len preto, aby počul ako znie jej meno, keď ho vysloví. Ešte nikdy ju neoslovil krstným menom. Veď ani nebol dôvod.
,,Yvainne," povedal znovu, vychutnávajúc si jeho zvuk. Mala nezvyčajné a krásne meno.
Severus sa zamyslel. ,,Bolo by možné, aby to bola ona?" Skúsil si spomenúť na tú noc, keď bol opitý. Vtedy, keď si myslel, že bozkáva Lilly. Ale márne. Chcel vedieť, či to boli jej pery, ktoré vtedy pobozkal. Jeho snaha bola márna. Ani to len netušil. Vedel však jedno. Už len pri jej mene sa celý zachvel a túžobne si spomenul na ten bozk. Jeho vnútorná rovnováha, ktorá držala jeho potrhanú dušu i zlomené srdce ako - tak pokope sa rúcala a on tomu nevedel zabrániť.
V poslednom čase sa správal tak ... doslova ako pubertiak. Keď chodil do Siene, či už na raňajky, obed, či večeru, tajne dúfal, že ju uvidí. A ak tam skutočne bola, tajne ju pozoroval, tak, aby to nikto nezistil. Párkrát k nemu zdvihla oči aj ona, ale hneď sa odvrátila. Akoby jej aj pohľad naň pripadal odporný. Práve takáto chvíľa ho vrátila vždy do reality a musel si pripomínať ako veľmi ho to dievča nenávidí.
,,Áno, dievča," hundral si popod nos. ,,Čo vlastne od nej chcem? Som pre ňu starý a okrem toho, som Snape! Smrťožrútsky netopier, ktorého nemožno milovať. Však, Vampi?" jeho zachmúrený pohľad padol na malú Večernicu Severskú, visiacu dolu hlavou v otvorenej klietke. Práve sa zamotávala do svojich jemných krídelok, vydajúc zvuk podobný zapišťaniu. Akoby mu rozumela aspoň ona.

Severus kráčal k Rokfortskej bráne. Čakala ho nemilá povinnosť. Vyprevadiť Siriusa Blacka a uistiť sa, či skutočne opustil areál školy. Stál pri bráne spolu s Hagridom. Sirius sa niesol pomalým krokom.
,,Maj sa, Hagrid," povedal Sirius a podal mu ruku. Ale ten ho zobral do svojho medvedieho objatia.
,,Aj ty," povedal hromovým hlasom. ,,A dávaj na seba pozor. Šak ty už véš koho myslím."
Sirius sa len usmial.
,,Idem, neznášam lúčenie," zahučal Hagrid a pobral sa preč.
,,Tak čo, Fňučko! Si šťastný? Toto si predsa chcel. Po tomto si túžil od začiatku. Nie?"
Severus sa uškrnul. ,,Máš pravdu."
,,Samozrejme. Vždy som ju mal, ty trkvas. A vieš čo?" opýtal sa berúc svoj kufor do ruky.
Severus nadvihol jedno havranie obočie.
,,Naozaj dúfam, že skončíš zle. Veľmi zle," povedal a usmial sa tak, akoby mu želal ďalších sto rokov šťastného života. Sirius bol už za bránou, keď sa Severus ozval.
,,Vieš čo? Vždy si bol beznádejný skrachovanec. Nafúkaný a márnomyseľný úbožiak, rovnako ako Potter a Lupin. Boli ste banda všivákov."
Sirius zastal. V okamihu sa otočil s prútikom v ruke.
,,Expelliarmus!" zvolal, ale Snape sa uhol. Aj on už držal svoj prútik v ruke. Na sľub, ktorý dal Dumbledorovi zabudol. Starý spor a nenávisť medzi nimi vyhrala.
,,Impedimenta!" vypálené kúzlo Siriusa len tesne minulo.
,,A čo tak načrieť do študentských čias, Fňučko," posmieval sa mu Sisius. ,,Levicorpus!"
Kliatba Snapa skoro zasiahla, ale on ju odrazil. No Sirius bol šikovný, a keď naňho vyslal kúzlo znova, už nestačil uhnúť. Visel metajúc sa vo vzduchu dolu hlavou. Ale i napriek tomu visielal na Blacka zaklínadlá a jedno ho skutočne trafilo rovno do hrude a odhodilo na pár metrov vzad.
Sirius sa prestal rehotať a pomaly sa zdvíhal zo zeme.
,,Vieš, Harry mi rozprával o jednom tvojom kúzle. Minulý rok ho dokonca použil na Malfoya," uškŕňal sa.
,,Sectu..." zvolal, ale ustrnul.,,Nie!" ozvalo sa nahlas.
,,Čo to do Trolla?!" Sirius sa ako obarený díval na ženu, stojacu medzi ním a Severusom. Bola zahalená v čiernom plášti a cez hlavu mala kapucňu.
,,To nesmiete," varovala ho prosebným hlasom. ,,Neubližujte mu, Sirius. Viem, že mu neveríte, ale Snape bude ešte veľmi užitočný," snažila sa ho presvedčiť.
,,On? A užitočný? Nebuďte smiešna! To by bol skôr užitočný ten Troll!" zvolal pobavene.
,,Verte mi," žiadala ho.
,,Nemôžem, veď vás ani nepoznám! Ako mám vedieť, že nie ste na jeho strane?!" zvolal hnevlivo. ,,Ustúpte mi z cesty, nech dokončím jeho agóniu."
,,Nie. Možno toto vás presvedčí," povedala pokojne a v okamihu sa dotkla jeho očí. Sirius zmeravel. Videl Harryho, Rona i Hermionu. Boli v akomsi stane a o čomsti sa bavili.
,,Žijú," zamrmlal a ona stiahla ruky z jeho očí. ,,Kto ste?" znova sa na ňu zahľadel.
,,To nesmiem prezradiť, ale som na vašej strane," povedala ticho.
,,Tak prečo ho chránite? Je to Smrťožrút a Voldemortov poskok!"
,,Sirius, nič nechápete. Nikdy ste ho nechápal. Nikdy ste mu nedali ani len šancu. Prosím, odíďte. Prosím! Nenúťte ma, aby som na vás zaútočila," jej hlas bol tichý, no znel hrozivo a isto.
,,Dobre. Teraz ho nechám na pokoji. Ale nabudúce sa to nestane," zahučal a zohol sa po svoj kufor, sklopiac svoj prútik.
Nikto z nich si nevšimol, že Snape sa medzičasom zbavil kúzla a teraz stál pevne na nohách. Tesne predtým ako sa Sirius odmiestnil po ňom vyslal svoju kliatbu. Tá však netrafila Siriusa. Zasiahla tmavú postavu, stojacu pred ním.
,,Nie," vzdychla si a od ostrej, nepredstaviteľnej bolesti zvraštila tvár. Zviezla sa na zem a ostala tam nehybne ležať.
Severu nevidel, koho zranil. Bola tma a aj mesiac sa skryl za oblak.
,,Lumos," šepol a vykročil k nehybnému telu. Zmeravel. Toto určite nebol Sirius. Jedine, že by si nevšimol, že mu narástli prsia. Kľakol si vedľa toho schúleného ženského tela. Chytil ju za rameno a otočil na chrbát. Z hlavy sa jej zviezla kapucňa. Ak bol doteraz bledý, teraz bol určite priesvitný.
,,Pre Merlina!"
Stratil reč. Jeho myseľ a celé telo opantala nekonečná hrôzna z toho, čo práve spôsobil. Díval sa do bledej tváre Yvainne Angelovej. Na ruke, ktorou jej zvieral rameno sa v svetle prútika zaleskla jej tmavočervená, teplá krv.

11. kapitola

 

V Zakázanom lese

 

Severus bol bezradný. Skúšal všetko. Aspoň teda všetko, čo mohol, ale nič sa nestalo. Stále krvácala, hoci sa mu na chvíľu zdalo, že akosi ... čudne. Ale nemal kedy nad tým rozmýšľať. Musel rýchlo konať. Ešte nebol v novej funkcii ani deň a už si skoro zabil študentku. Hoci by rád vedel, odkiaľ sa tam vzala a čo tam hlavne robila?! Áno, skoro. Čo mal robiť? Rýchlo vyčaroval nosidlá a položil ju na ne, náhliac sa do hradu, aby ju odniesol do nemocničného krídla. Dostal sa však len pár metrov za Rokfortskú bránu, keď začul dunivý dupot kopýt. S obavami pozrel na zranenú Yvainne. Teraz tak akurát potreboval nejaké problémy!
,,Stoj, človek!" zahučal hromovým hlasom vodca kentaurov. Bol to Bane.
,,Čo tu robíte a čo chcete?" ozval sa Severus. V jeho hlase bolo cítiť napätie. Nečudo. Veď bol spolu so zranenou Yvainne obklopený kentaurami, ktorí sa netvárili príliš priateľsky a on vedel, že neznášajú čarodejníkov. Tak čo chceli? Neušlo mu, že všetci hľadia na Yvainne. Žeby im išlo o ňu? Nech sa deje čokoľvek, nedovolí, aby jej ublížili. Už aj tak na tom bola dosť zle a to len a len jeho pričinením.
,,Nasleduj nás," prikázal mu Bane a kentaury sa odstúpili. Urobili mu síce cestu, ale nie k hradu.
,,Musím sa ponáhľať! Mám tu zranenú študentku! Teraz na vaše taľafatky nemám čas!" zlostil sa. Stále bol však v strehu, aby v najhoršom prípade použil prútik.
,,Len nás nasleduj. Všetko bude v poriadku," hovoril pokojne Bane. Ale keď sa Severus nehýbal, rozčúlil sa. Mal prudkú povahu. ,,Choď!" prikázal a Severus naveľa predsa len poslúchol.
,,Ak zomrie, máte ju na svedomí!" zahučal a chytil ju za zápästie, aby jej aspoň zmeral tep.
,,Ak naozaj zomrie, nikdy si to neodpustím," dumal a jeho výraz bol čoraz zamračenejší. Hlavne preto, lebo jej tep bol odrazu pravidelný. Severus bol taký prekvapený, že zabudol zavrieť ústa. ,,Ako je to možné?" hútal. Veď len pred chvíľou mala tak slabý pulz, že ho ledva nahmatal.
Kentaurovia ho viedli do Zakázaného lesa. Nepovedal nič, len si pozorne prezeral cestu, aby vedel, kadiaľ idú. No bolo to dosť obtiažne. Bola noc a nebo bolo zamračené. Nešli však ďaleko. Asi po desiatich minútach sa dostali k jazeru. Na jeho brehu stála drevená chatrč.
,,Zober ju dnu," prikázal mu Bane. ,,My ostaneme strážiť."
,,To malo byť varovanie?" zamračil sa a urobil ako mu ten polokôň prikázal.

Dvere chatrče sa s buchotom otvorili. Najprv dnu vošiel Severus, aby si to tam obzrel a potom tam vleteli aj levitujúce nosidlá s Yvainne. Stále bola v bezvedomí. Napriek tomu, že pulz mala ustálený, nepreberala sa. V izbe sa svietilo. Bola tam zažatá petrolejová lampa, trochu zaprášená, ale to teraz neprekážalo. Bola tam aj posteľ. Skôr by sa to však dalo nazvať slamníkom. Severus vyčaroval deku a prestrel ju naň. Vzal Yvainne do náručia a preložil ju na lôžko. Bola ľahučká ako pierko. Uložil ju a kľakol si k nej. Musel zistiť čo je s tými ranami. Dal jej dole plášť a vyzliekol jej aj kliatbou dotrhaný sveter. Na čiernom tričku škvrny od krvi nebolo veľmi vidno, ale vedel, že tam sú, lebo tričko bolo vlhké na prerezaných miestach. Vytiahol jej ho. Ruky sa mu trochu triasli, keď odhaľoval jej nahú pokožku.
,,Pre Merlina! Toto snáď ani nie je pravda! Prizabijem študentku a ani ju nemôžem odniesť na ošetrovňu, pre akúsi bandu nahlúplych koní! Do Trolla! Toto nezvládnem!" hundral si popod nos. A pustil jej tričko. Ako mohol? Práve sa ju chystal ... vyzliecť. Ale veď len chcel zistiť, aké vážne sú zranenia, ktoré jej spôsobil! Nič viac! Čo na tom, že ju uvidí ... polonahú?!
,,Severus, zvládneš to. Len odvahu. Nemôže ti tu predsa zomrieť!" dohováral si v duchu. Zťažka si vydýchol a konečne je dal dole aj tričko.
,,Och," povzdychol si hľadiac na rany. Mala ich pod kľúčnou kosťou, na bruchu a na rukách. Ale vážne boli divné. Netiekla jej krv.
,,Ako to, že nekrváca?!" zvolal nahlas a ona sa pri tom zvuku strhla.
,,Yvainne," oslovil ju. ,,Yvainne, preberte sa," skúšal ju prebrať, ale nič. Nereagovala. Nevedel, že je od neho vzdialená a ani len netušil ako veľmi.
,,Keby som vedel, čo mám robiť!" zamumlal nervózne. Urobil aspoň jedno. V starom kozube zapálil oheň, lebo bolo dosť chladno a vyčaroval novú deku, ktorou ju opatrne prikryl. Pritiahol si k jej posteli stoličku a sadol si, sledujúc každý jej výdych a nádych, každé zamračenie. Natiahol k nej ruku a zo spoteného čela jej odhrnul prameň mokrých vlasov. Horela. Mala horúčku. O tom nebolo pochýb. V tom dostal nápad. Nie ktovie čo, ale predsa. Z habitu si vytiahol čistú bavlenenú vreckovku. Zamieril s ňou k jazeru a namočil ju doň. Vôbec ho netrápilo, že kentaury naňho zvedavo zazerajú. Vrátil sa dnu a utrel jej ňou spotené čelo. Minúty sa vliekli slimačím tempom. Yvainne ťažko dýchala, hoci bol jej dych pravidelný. Ruky mala zložené pozdĺž tela. Vyzerala tak bezbranne. Vôbec nie ako tá malá bezočivá potvorka, akú ju poznal on.
Ešte trikrát bol medzitým pri jazere opláchnuť vreckovku. Prikaladal jej ju na rozpálené čelo.
,,Nezomri, prosím," zašepkal a chytil ju za ruku.
V tom sa stalo niečo zvláštne. Cítil sa, akoby ho zasiahol elektrický prúd. Najprv nevidel nič. Cítil len jej ruku vo svojej dlani. Ocitol sa na akomsi zvláštnom mieste. Kráčal lesom, držiac Yvainne za ruku. Tá sa však naňho len letmo pozrela a kráčala ďalej. Chcel sa opýtať, čo to má znamenať a kde sú, ale rozmyslel si to. Niečo mu zabránilo rušiť to pokojné ticho. Mierili nejakou prašnou cestou pomedzi domy k malému sivému zámočku, stojacom na úpätí nejakej hory. Yvainne mala na sebe žiarivo biele šaty. Vyžarovala taký pokoj, ktorý ho napĺňal a upokojoval. Dostali sa na dvor. Tam ich už čakala nejaká žena. Bola nádherná a podobala sa na Yvainne.
,,Mama," šepla Yvainne a Severus hľadel ako sa z jej oka vykotúľala slza. Videl, že by rada podišla k matke a objala ju, ale nemohla.
,,Dcérka, prečo si ho sem priviedla?" opýtala sa vážne.
,,Prišiel sám," odvetila.
Severus sa zamračil. Mal chuť obom vyjadriť svoj názor na túto celkovo čudnú situáciu a aj to, že on nikam nešiel a vôbec nechápe o čo tu ide. Pohľad tej ženy ho však umlčal.
,,Yvainne, pusť ho," požiadala ju matka. ,,To, čo ti chcem povedať, nemôže počuť. Pusť ho."
,,Nemôžem. Dáva mi silu. Som slabá," odvetila nesúhlasne jej dcéra a Severus pocítil silnejšie zovretie jej ruky.
,,Miláčik, ty si silná za vás oboch! Si posledná Wardenská princezná! Pamätáš sa ako som ti vravela, že ty nie si vôbec obyčajná? Máš v sebe obrovskú silu. Tak ho pusť. Neboj sa," hovorila matka.
Severus pocítil ako zovretie poľavilo. Hľadela mu do očí akoby sa s ním lúčila.
Strhol sa, obzerajúc sa okolo seba. Opäť sedel v chatrči, na stoličke vedľa nehybnej Yvainne. Teda, nie celkom nehybnej. Videl ako si pomaly presunula ruku na brucho. Ak doteraz nič nechápal - to, čo sa okolo dialo - teraz už vôbec ničomu nerozumel.

,,Mama? To je sen? Sníva sa mi to?" opýtala sa Yvainne, hľadiac na svoju matku.
,,Nie, to nie je sen. Prišla som, lebo ma zavolali."
,,Kto?" čudovala sa. Ona myslela na svoju matku skoro stále, ale nikdy sa jej nepodarilo to, čo sa dialo teraz. Nebolo to síce ono, lebo ju nemohla objať, ale stačilo už aj to, že ju videla a mohla sa s ňou rozprávať.
,,Kentaury," odvetila jej matka. ,,Požiadala som o to ich vodcu a ona ma s tebu spojil. Aj oni majú svoju mágiu, hoci ju neradi používajú. Dávajú prednosť astronómii a astrológii. To vieš. Oni sú jediný, ktorý vedia ako sa spojiť s druhým svetom," vysvetľovala jej.
Yvainne prikývla.
,,Yvai," šepla matka. ,,To, čo sa deje teraz, je síce v tvojom podvedomí, ale je to skutočné. Dobre ma počúvaj, dievčatko."
,,Áno, mama, hovor," hlesla jej dcéra poslušne.
,,Neviem, či vieš, ale si zranená. Ten muž, s ktorým si sem prišla ťa zranil svojou kliatbou. Nechtiac. No neboj sa, budeš samozrejme v poriadku. Len neviem ako mu vysvetlíš to samovoľné zahojenie rán."
Yvainne sa zamračila. To ju vôbec nenapadlo. Rovnako ani to, že Severus bude mať zrejme celú kopu otázok. Má mu klamať?
,,Yvainne, som tu, lebo ťa chcem varovať. Musíš dávať na svojho človeka pozor. Chlapec, ktorý prežil útok Temného pána a jeho priatelia sú na dobrej ceste zvíťaziť, ale človek, ktorého strážiš, má zomrieť. Musíš ho ochrániť, Yvai!"
,,Má zomrieť?" hlesla skoro nečujne. ,,Takže ... ak zomrie on, zomriem aj ja."
,,Nezomrieš! Yvainne, sľúbila si mi, že ho ochrániš! Ja viem, že ty to dokážeš dcérka! Tesne pred svojím odchodom z tohto sveta ... som mala vnuknutie. Videla som čo sa stane. A videla som ako toho človeka zabil sám Temný pán, hoci som jeho tvár nevidela, počula som hlas toho, ktorého strážiš. Lord naňho poštval svojho hada. Potreboval niečo vlastniť a bez jeho smrti to nešlo. Stalo sa to v deň veľkého boja. Neviem, kedy presne sa to stane, ale nesmieš ho spustiť z dohľadu. Rozumela si? Chcem ťa vidieť šťastnú a slobodnú Yvainne, bez toho wardenského bremena. Sľúbila si mi to."
,,Urobím, čo budem môcť, mamička," prisľúbila znova.
,,Dobre. Moja posledná úloha je týmto splnená," šepla a smutne sa usmiala. Už sa nikdy viac neuvidia. Jej matka to veľmi dobre vedela. A na túto chvíľu čakala príliš dlho.
,,Mama? Môžem sa niečo opýtať?"
,,Samozrejme miláčik, neodídem, kým nezačne svitať. Máme ešte chvíľku."
,,Môj človek ..."
,,Nezabúdaj, že sa nikto nesmie dozvedieť, kto to je, prerušila ju včasne matka. ,,Je to len tvoje tajomstvo."
,,Viem, neboj sa. Z nášho posledného rozhovoru si pamätám každé slovo."
Jej matka sa spokojne usmiala. Žiarila pýchou a šťastím pri pohľade na svoju dcéru.
,,Už dlho rozmýšľam nad tým, prečo som bola určená strážiť práve ja svojho človeka?"
,,Prečo?" spýtala sa jej matka pobavene.
,,Pretože ... je trocha starší ako ja. To ho predtým nikto nestrážil?"
,,Je možné, že ho naozaj nik nestrážil. Náš wardenský osud a naše poslanie sú také starodávne, že si už nikto presne nespomína ako, alebo od čoho to závisí. Ale jedno je isté. Strážcom sa stávaš až na požiadanie."
,,Na požiadanie? Nerozumiem tomu."
,,Viem, nestihla som ti všetko vysvetliť. Je to moja vina. Stále som si myslela, že máme pred sebou celý život. Mýlila som sa. Ide o to, že niekto vysloví prosbu o niečiu ochranu, pričom to nesmie žiadať sám pre seba. Ak je tá prosba dostatočne vrúcna a silná, sama si vyberie svojho ochrancu spomedzi wardenov."
,,Ako si môže prosba vybrať ochrancu?!" čudovala sa. Toto bolo trochu nereálne. Aspoň podľa nej.
,,Žiaľ, aj toto je zahalené tajomstvom a opradené toľkými legendami, že sa nevie, či môžeme niektorej veriť. Prosiaci však musí vedieť o našej existencii a musí vyriecť žiadosť. Je to vlastne ako kúzlo, ktoré letí vzduchom a hľadá svoj cieľ. Ako keby ho viedla samotná duša toho, kto prosí."
,,Ach," vzdychla si. Nerozumela tomu o nič viac, ale aspoň jej predstava bola o niečo málo jasnejšia.
,,Vidím, že ťa niečo trápi. Niečo iné ako tieto problémy. Zdôver sa mi," nabádala ju matka a Yvainne mala dojem, že jej vidí až na dno duše.
,,Máš pravdu," chvíľu sa okúňala, ale bola príliš zvedavá. ,,Čo ak sa stane, že strážca sa zamiluje do toho, koho má strážiť?"
,,Nestane sa nič," jej matka sa zasmiala rovnakým zvonivým smiechom aký mala aj jej dcéra. ,,Yvainne, dievčatko, môžeš milovať koho chceš."
,,Aj napriek tomu, že som bola zasnúbená od narodenia s Wardenom?"
,,Áno, i napriek tomu. To zasnúbenie bolo vôľou tvojho otca. Ale nikdy by sme nenástojili na tom, aby si si vzala niekoho, koho nemiluješ."
Yvainne si uľahčene vydýchla. Keby bola vedela, že je to tak, zrušila by to zasnúbenie so Sabrielom už dávno!
,,Naozaj ho ľúbiš?" opýtala sa rozcítene jej matka. ,,Aj napriek tomu, že má chlapčenské roky za sebou?"
,,Veľmi, hoci som ho spočiatku z celej duše nenávidela," priznala sa.
,,Miláčik, medzi láskou a nenávisťou je tenká čiara. Prekročiť ju, znamená dať srdcu nový život."
,,No, to by bolo treba povedať skôr jemu," uškrnula sa Yvainne.
,,Bol by hlúpy, keby ťa nemiloval. Vyrástla z teba krásavica," odvetila jej matka, pyšne na ňu hľadiac.
Obloha zosvetlela. Jej matka sa otočila na východ. Ranné zore zružoveli.
,,Budem musieť ísť. Nezabudni na to, čo som ti povedala. Dodrž svoj sľub a budeš voľná," pripomínala jej naposledy.
,,Neboj sa, budem sa snažiť zo všetkých síl."
,,Ľúbim ťa, miláčik," šepla jej matka so slzami v očiach.
,,Aj ja ťa ľúbim, mamička." Yvainne sa dívala ako sa jej matka stráca v slnečných lúčoch vychádzajúceho slnka, sťa ranný hmlový opar.

Severus bol vyčerpaný. Pod očami mal tmavé kruhy, ale to mu neprekážalo. Vadilo mu iné. Už skoro tretí raz spadol zo stoličky, keď zadriemal. Asi do tretej v noci bol hore, aby na ňu dozeral. Horúčka jej klesla a aj jej rany sa hojili veľmi dobre. Akurát, že on na tom nemal žiadnu zásluhu. Vôbec ničomu nerozumel. Márne dumal nad udalosťami dnešnej noci. A to si myslel, že vyprevadenie Blacka je banálna záležitosť. Ani netušil, kedy sa to zvrtlo. Alebo kedy a ako sa tam zjavila ona?! Ako to, že ju nevidel? Jedným si bol istý na 100 percent. Ráno mu bude mať mladá dáma čo vysvetľovať.
Znova sa dotkol jej čela. Horúčka ustúpila a keď skontroloval jej rany zistil, že sa zacelili, no koža bola ešte sčervenalá. Spokojne si vzdychol. No po chvíli naňho znova prišla obrovská únava. Za posledné dva noci toho veľa nenaspal. Díval sa na Yvainne, pokojne ležiacu na tom slamníku, ktorý mu pripadal zrazu taký obrovský.
,,Stalo by sa niečo, keby som ju posunul a ľahol si na kraj?" uvažoval, znova si zívnuc. ,,Veď jej neodhryznem z nosa."
Severus urobil, čo si zaumienil. Naozaj sa potreboval vyspať aspoň na pár krátkych hodín. Opatrne ju vzal do náručia, cítiac jej teplú, zamatovú pokožku. Na malý moment mu napadlo, čo to tu vlastne vystrája, pretože ten nevinný dotyk naňho pôsobil veľmi elektrizujúco. Yvainne posunul skoro o meter ďalej. Slamník bol ozaj veľmi široký. Ešte raz zvážil svoje rozhodnutie, ale potom sa rozhodol kašľať na to a ľahol si na samý kraj postele, dúfajúc, že z nej nespadne na tvrdú a špinavý zem. Predtým ako zaspal, otočil k nej hlavu. Stále ležala na chrbte s rukami pri tele. Polodlhé, gaštanové vlasy utvorili okolo jej srdcovitej tváre vejár. Bola taká krásna. Severus si zťažka vzdychol. Prečo by sa mal páčiť práve jej? Je od neho o dosť mladšia a je jej učiteľom. Jej jemné črty tváre ho vábili k poláskaniu asi tak ako i jemne pootvorené pery. Túžobne si spomenul na ten nečakaný bozk. Zastonal.
,,Do Škrota! Prečo práve ja mám taký nanič život?!" Neodolal. Z posledných síl si ľahol na bok a podoprel sa na lakti. Hľadel na ňu možno aj ďalších päť minút, opakujúc si: ,,Mám - nemám?" Neodolal. Jej pery boli príliš vábivé. Nahol sa k nej a vtisol jej na pery jemnučký bozk. Chcel si oživiť pamäť a pripomenúť si ich chuť, mäkkosť ... sladkosť. Keď sa od nej odtiahol, nadávajúc si do starých bláznov, Yvainne sa pohla a on zmeravel.
,,Severus," zastonala ticho, ale spala ďalej.
Severus sa bleskovo odsunul na svoj kraj slamníka. Zaspal s tvárou otočenou k nej.
Tak ako rýchlo zaspal, tak rýchlo sa aj ráno prebudil. Spalo sa mu totiž nezvyčajne dobre. Vlastne by sa tak skoro ani nebol prebudil, keby ho pod nosom niečo nepošteklilo. Ale čo? Rozospatý uvažoval, či mu za noc náhodou nenarástli fúzy. Lenivo otvoril oči a vzápätí ich vytreštil.
,,Kde to pre Merlina som?" napadlo ho, ale spomenul si hneď ako zistil, že si z neho niekto urobil vankúš.
Yvainne sa k nemu v noci pritúlila, hľadajúc teplo, keď v kozube vyhaslo. Ležala na jeho ramene, rukou ho objímajúc. Cez oboch bola prehodená deka, ktorú jej v noci vyčaroval ako prikrývku. Našťastie spala. Severus mal teda možnosť vymaniť sa z jej objatia a opäť sa presunúť na stoličku. Musel to však urobiť tak, aby ju nezobudil. Podarilo sa mu to, hoci to chcelo istú dávku šikovnosti.

Yvainne sa ráno prebudila na vôňu slamy. Bolo to čudné. Veľmi čudné. Nemala predsa matrac napchatý slamou, nie?! Pretočila sa v posteli a naťahovala sa. Spalo sa jej fantasticky. Pod chrbtom jej však divne šušťalo.
,,Čo to má znamenať? Kde som?" hútala. Ak si matne spomínala, mala by byť sobota. Lenivo si pošúchala oči a naveľa ich aj rozpepila. Zrak jej padol na starý, polorozpadnutý kozub, v ktorom veselo pukotal ohník. Z kozuba sa zviezla na podlahu, snáď storočnú stoličku ... špinavé okno, cez ktoré ledva presvital lúč denného slnka. Yvainne sa posadila a v tej chvíli sa z nej zviezla deka, ktorou bola prikrytá. Ledva nezakričala.
,,Veď som skoro nahá!" uvedomila si. Spala len v podprsenke. Ešteže ten, kto ju vyzliekal jej nechal nohavice. To by na ňu bolo už priveľa. Ale, ktorý to bol grobian? Potom si spomenula, čo sa stalo predošlú noc.
,,Ale kde to som?!" zvolala vystrašene. V tom začula nejaké hlasy. Jeden spoznala s určitosťou. Patril Snapovi. Ale ten druhý ...
Na nič nečakala a rýchlo na seba natiahla dotrhané tričko a sveter. V tom sa dvere otvorili a dnu vstúpil Snape. Práve si zapínala sveter.
,,Vy ste už vstala?" opýtal sa naoko vecne.
,,Vy ste ma vyzliekli?!" opýtala sa podráždene. Teraz jej to už bolo jasné.
Severusovi neušlo, že sa červená ako pivonka. Pristalo jej to. Musel sa veľmi ovládať, aby sa nerozosmial.
,,Boli ste zranená," odvetil, akoby to malo vysvetliť všetko.
,,No a?" ozvala sa ostro a odhodila zo seba deku.
,,Čo keby ste mi radšej poďakovala," odvetil, hoci veľmi dobre vedel, že v podstate ani nemá za čo. A vedela to aj ona. Vystrela chrbát a zložila si ruky v bok, zazerajúc naňho. ,,Mimochodom, máte mi čo vysvetľovať. A ja mám veľmi veľa otázok, ohľadom dnešnej noci," povedal a podišiel k dverám. Otvoril ich a čakal. Vyšla von ako strela, no vzápätí zastala. Pred tou biednou chatrčou bolo snáď celé stádo kentaurov. Cúvla a narazila do Severusa. Chytil ju za plece a chcel jej povedať, že sa nemá čoho báť, ale aj on ostal vyjavene hľadieť na tie premúdrelé polokone. Všetci si pokľakli na koleno a uklonili sa.
,,Dobré ráno, princezná," pozdravil ju ich vodca Bane. Vôbec ho netrápilo, že je tam ten druhý muž.
Yvainne sa usmiala a pristúpila bližšie. Aj ona sa uklonila a zaželala im dobré ráno. Podišla až k Baneovi. Priložila mu ruku na líce, niečo mu šepkala a kentaur jej odpovedal. Severus však nerozumel čo. Hútal nad iným. ,,Naozaj je princezná?"
Hľadel na ňu ako sa rozlúčila so stádom a bez toho, aby si ho všímala, vybrala sa späť do hradu. Vzdychol si. Nasledoval ju bez slova. Veď aj tak ešte budú spolu. Naozaj bol zvedavý na veľa vecí. A ona mu ich objasní, či chce, alebo nie. ,,Hm, princezná?"

 

12. kapitola

Žeby zmena?

Yvainne sa do hradu dostala bez povšimnutia. Utekala pred ním ako sa len dalo. Musela vyzerať hrozne. A okrem toho ... hanbila sa. Stále jej behali po rozume šialené predstavy ako nad ňou Snape kľačí a vyzlieka ju. A ona sa červenala čím ďalej - tým viac.
,,Ako si to vôbec dovolil!" nešlo jej do hlavy. ,,Pche! Vyhovorí sa na moje zranenia,",,Veď ani ja som ho nevyzliekla, keď bol zranený," napadlo jej. Ale musela uznať ten rozdiel. On nemal jej schopnosti, ona sa zotavovala dlhšie a inak a ešte, keď boli v tej chatrči ...
Keď sa konečne dostala do spálne v svojej klubovni, Samantha spala. Čo bolo vlastne skvelé, lebo sa nebude pýtať, kde celú noc bola, ale bolo to aj pochopiteľné, keďže bolo ešte len pol siedmej ráno. Znova, tak ako predtým si zváľala posteľ a šla sa osprchovať. Vzala si čisté veci a tie dotrhané a zakrvavené uložila na samé dno skrine. A keďže bola hladná ako vlk, zišla do Veľkej Siene, ktorá zívala prázdnotou. Teda nie tak úplne. Za profesorským stolom sedel Snape. Otočila sa bleskovo na päte a zamierila spať k východu ako ohnivá strela.
,,Slečna Angelová," oslovil ju a ona zmeravela. Teraz na vysvetľovanie nemala náladu. Bola iba veľmi hladná.
,,Vráťte sa," prikázal jej a utrel si ústa do papierového obrúska, keď odložil príbor.
krútila hlavou.

,,Áno?" ozvala sa nie veľmi ochotne a ešte neochotnejšie sa k nemu otočila.
,,Veľmi dobre viete, že od vás očakávam vysvetlenie," odvetil pokojne. Nereagovala. Namiesto toho sa tvárila, že sústredene študuje kamennú štruktúru podlahy, ktorú momentálne pokladala za zaujímavejšiu. ,,A chcem ho počuť ešte dnes."

Yvainne si vzdychla. Tón jeho hlasu - hoci bol na počudovanie mierny - jasne naznačoval, že neprijíma žiadne námietky.
Vstal od stola a pristúpil bližšie. ,,Yvainne," oslovil ju jej krstným menom. ,,Naozaj potrebujem vedieť, čo sa tu deje," povedal skoro šeptom. Akoby ten milý hlas ani nepatril jemu!
Na malú chvíľu k nemu preto zdvihla oči a skúmala tie jeho. Čuduj sa svete, videla v nich len číru a úprimnú zvedavosť.
,,Tak dobre. Bude to ešte dnes," súhlasila a on spokojne prikývol.
,,Ďakujem," povedal ešte tichšie a vypochodoval zo Siene.
Bleskovo sa za ním otočila. ,,Počula som dobre? Poďakoval alebo mám len halucinácie?"
Za stôl si sadla s veľmi divným pocitom. Vôbec jej neušlo, že sa správal inak. Nezazeral na ňu. Nekričal. A dokonca poďakoval. ,,Vari mu padlo na hlavu niečo ťažké?"
Pred ňou sa objavilo päť druhov jedla a razom zahnala doterné myšlienky späť. Bola taká hladná, že si zobrala z každého jedla po troche. Nie, že by mala štyri žalúdky, len si nevedela vybrať.

,,Ty si už hore?" ozvala sa rozospato Samantha, ktorá sa ešte zachumlala pod perinu, hoci si ľahla na bok a rozospato hľadela na Yvainne.
,,Áno, nemohla som spať," odvetila a zabuchla knihu. ,,Môžem ísť k tebe?" opýtala sa a s veselým úškrnom si ľahla k Sam pod perinu. ,,Ako ti to ide so Seamusom?"
Samantha sa celá rozžiarila. ,,Och, Yvai, je skvelý! Nikdy by som doňho nepovedala, že je taký romantický. A bozkáva sa tak skvele. Cítim sa pri ňom ako v raji," švitorila celá nadšená.
,,To som rada. Môžem sa ťa niečo opýtať?"
,,Jasné, len sa pýtaj," povzbudila ju Sam.
,,Vieš, ide o tom, že som zaľúbená a ..."
,,Hm, tušila som to," zamumlala Sam.
,,Ako to?" ozvala sa pochybovačne Yvainne.
,,No vieš, občas máš taký divný výraz a stáva sa ti, že si nesústredená," odmlčala sa. ,,Ale dúfam, že si sa nezaľúbila do toho idiota Otisa, s ktorým si predtým chodila! To by som ti musela do nápoja pridať elixír Nenávisti!" durdila sa ako nespokojný moriak. ,,Vieš, čo ten obmedzenec urobil? Náhodou nás prichytil so Seamusom ako sa bozkávame, vyfotil nás a rozvešal rozmnožené fotky snáď po celom Rokforte!"
,,Čo? Kedy sa to stalo?" ozvala sa Yvainne prekvapene. Bola fakt rada, že sa so Sabrielom rozišla. Bol na hlavu, to bolo jasné.
,,Včera večer. Asi do druhej v noci sme ich so Seamusom hľadali a zlepovali zo stien, obrazov, sôch, brnení a dokonca boli aj na wc-ku! Len aby Snapa neporazilo, keď je teraz riaditeľ. Ale nie som si istá, či sme ich pozbierali všetky."
,,Je to fakt pako!" súhlasila s ňou.
,,Kde si mimochodom bola v noci ty?" spýtala sa zrazu jej kamoška a Yvainne si musela rýchlo vymyslieť výhovorku.
,,No, bola som večer v Astronomickej veži. Potrebovala som popremýšľať. Bola som unavená a zrejme som tam zaspala, ale vrátila som sa, hoci neviem, kedy to bolo. No ty si už spala."
,,Veď som bola aj riadne unavená. Ale prepáč, prerušila som ťa. Chcela si sa ma niečo opýtať," zívla si.
,,No, už som zabudla čo to bolo. Nevadí, snáď si neskôr spomeniem," zaklamala znova nadávajúc si v duchu do odporných klamárok.
,,Do Trolla! Neznášam, keď musím klamať, ale čo iné mi zostáva?" Yvainne vedela, že Sam by mala množstvo otázok. A ona potrebovala poradiť a nie spovedať.
Ale pomohla jej Ginny Weasleyová. Keď sa Yvainne bezcieľne prechádzala po Rokforte, zavolala na ňu, keď vychádzala zo soviarne.
,,Ahoj, čo tu robíš?" opýtala sa jej s úsmevom a prehodila si vlasy cez plece. ,,Bŕŕ, ale je dnes poriadna zima," striasla sa.
,,Ahoj, to je. Nechceš sa prejsť kúsok so mnou?" ozvala sa.
,,Jasné," Ginny sa jej zakvačila za ruku a kráčali nevedno kam.
,,Ginny? Môžem sa ťa niečo opýtať?"
,,Pýtaj sa," usmiala sa a čakala.
,,Vieš, ja ... už sme sa o tom trochu bavili. Som zamilovaná a jednoducho neviem, čo mám robiť," hlesla nešťastne.
,,Stále ten istý?" ozvala sa Ginny pobavene, ale zvážnela, keď videla aká je utrápená. ,,Prepáč. Vieš, niečo sa na mňa nalepilo od bratov," ospravedlňovala sa.
Yvainne sa uškrnula. Samozrejme, Fred a George boli skvelá výhovorka.
,,A čo by si odo mňa chcela počuť? S čím ti mám poradiť?"
,,Myslíš si, že by bolo odo mňa veľmi hlúpe, keby som mu naznačila, čo k nemu cítim?" vychrlila zo seba.
,,Ak som správne pochopila, chceš mu vyznať lásku, tak?"
Yvainne si vzdychla. ,,Ja viem, je to hlúposť. Len ma to tak napadlo. Ani neviem prečo."
,,A keby si počkala, kým to spraví on?" ozvala sa Ginny po chvíli ticha.
,,Lenže to by som sa asi nedočkala vôbec."
,,Kto vie? Možno by ťa prekvapil," dumala nahlas.
,,On? To veľmi pochybujem. Je taký ... och! Ako ti ho opísať? Je niekedy taký arogantný a nepredvídateľný, ale keby si ho lepšie spoznala, zistíš, že aj on má srdce a city a je vlastne úžasný. Hoci ho nikto nemá rád," hovorila nadšene akoby opisovala bájneho gréckeho hrdinu. Yvainne si znovu vzdychla.
,,Ak by som ťa nepoznala, tipovala by som, že mi tu opisuješ Snapa alebo Malfoya," pokrútila hlavou. Yvainne bola rada, že sa pri tej poznámke na ňu nepozrela, lebo už by to nebola len nevinná domnienka. ,,No dobre. Chceš vedieť, čo by som urobila v takom prípade ja? Povedala by som mu, čo k nemu cítim a počkala na jeho reakciu."
,,Naozaj si nie som istá jeho citmi. Čo ak nebude reagovať vôbec?"
,,Tak ho pobozkaj. Z bozku sa dozvieš veľa," mykla ramenami Ginny. ,,Pozri, osobne si myslím, že to bude tupec, ak nezareaguje. Veď patríš k najkrajším dievčatám na Rokforte!"
,,To tak určite," odvetila pobavene. Obe sa rozosmiali.
Keď sa vracali do hradu, stretli Nevilla s Lunou. Išli navštíviť Hagrida. Pridali sa teda k nim.

Severus sa pozrel na hodinky. Bolo o pár minút desať.
,,Nepríde," zamrmlal. Čo vlastne čakal? Že mu padne do náručia, vyzná mu lásku a povie celú pravdu o svojom pôvode?
,,Som naivný hlupák, keď som si myslel, že ak zmením svoje správanie, zmení sa aj jej postoj," zamrmlal znova sklamane. Čakal na ňu celý deň. Horel zvedavosťou a nevedel sa dočkať, čo všetko sa dozvie. Príliš sa nádejal a teraz bol sklamaný. Celý jeho život bolo jedno veľké sklamanie.
Hneď po raňajkách si vyhľadal v spisoch niečo o Wardenoch. Musel hľadať veľmi dlho. A keby mu nebol poradil Dumbledore zo svojho portrétu, ani by to nenašiel. Jeho knižnica bola veľmi veľká. A kniha o živote Wardenov sa nachádzala skrytá v kúte. Ešte aj jej názov bol zavádzajúci. No koho by napadlo hľadať pod názvom: ,,Zaprášená história?" Bola to malá, tenká knižočka. Mal ju prečítanú za pol hodinky. Ale nebol spokojný. Veľa sa nedozvedel. Ani autor nemal pri získavaní informácií zrejme šťastie. Wardeni si stvoje tajomstvá strážili dosť úzkostlivo. Ale dozvedel sa aspň niečo. Boli to strážcovia, ktorými sa stávali od narodenia a na zvláštne požiadanie.
Znova mu padol zrak na hodiny. Zmieril sa s tým, že už nepríde. Vstal a z pracovne zamieril do svojho bytu. Bol o niečo väčší ako ten jeho predošlý, no tamten sa mu páčil viac. Bol jeho dlhé roky. Zvykol si naň. Tu sa cítil cudzo. Ako vydedenec. Stal si k oknu a zahľadel sa na nočnú oblohu.
Zrazu spozornel. Mal zvláštny pocit, že v miestnosti nie je sám. Natiahol sa za prútikom, ale niečo ho zastavilo. Bol to dotyk teplej dlane.
,,Som tu," ozvalo sa vzápätí a pred ním sa začala ukazovať postava Yvainne Angelovej.
,,Ako to ...?" hľadel na ňu ako obarený. ,,Máte neviditeľný plášť?"
Pokrútila hlavou.
,,Sadnite si," ponúkol jej stoličku. ,,Dáte si čaj?" opýtal sa zdvorilo.
,,Pokiaľ mi doň nepridáte Veritaserum, potom áno, ďakujem," odvetila a Severus sa usmial. On sa usmial!
,,Nedám, sľubujem," odvetil a dal postaviť vodu.
Yvainne ho ticho pozorovala. Fakt bol iný. Už od rána, keď ju POPROSIL, aby prišla a dokonca jej aj POĎAKOVAL.
,,Dnes som niečo o Wardenoch čítal," priznal sa, keď začaroval šálku s pariacim sa nápojom, ktorá teraz plavne letela vzduchom k nej.
,,Naozaj? A dozvedeli ste sa niečo?"
Sledoval ako si zamiešala čaj a odložila lyžičku na tanierik. ,,Dáte si cukor?"
Znova pokrútila hlavou. ,,Dúfam, že vám nevadí, že som prišla sem. V kancelárii je priveľa obrazov."
Znova sa usmial.
,,Uvedomje si vôbec, že sa usmieva?" napadlo ju.
,,Samozrejme. Ale ak vám to viac vyhovuje, môžem zaistiť aj túto miestnosť." Yvainne prikývla. Nemohla predsa vedieť, či sa o tom nikto nedozvie. Snape vzal do ruky prútik a neverbálne miestnosť začaroval.
,,Ste naozaj Wardenka?" opýtal sa po chvíli ticha, keď si aj on sadol za stôl, oproti nej.
Yvainne prikývla.
,,A ste ... princezná?" pamätal si, čo povedala tá žena v tú včerajšiu zvláštnu noc.
,,Pamätáte sa na včerajšiu noc? Viete, kde ste so mnou boli?"
,,Viem, že sa niečo stalo, keď som vás chytil za ruku, ale netuším, kde som sa s vami ocitol."
Yvainne sa zahľadela na svoje ruky, ktoré zvierali teplú šálku. ,,Boli sme u nás. Videli ste môj domov a moju matku."
,,Zomrela?" opýtal sa ticho.
,,Áno, už je to dávno."
,,Wardeni sú strážcovia, však? Nikde som sa nedočítal o tom, že aj ženy sú strážkyne," radšej zmenil tému rozhovoru, aby sa nerozžialila.
,,Pretože ak je Wardenka strážkyňou, musí pochádzať z kráľovského rodu."
Snape prikývol a napil sa čaju.
,,Teda aj vy niekoho strážite," povedal skôr sám pre seba. Ak by to bola pravda ... dosť vecí by dávalo zmysel. Ale to sa jej nechcel zatiaľ pýtať.
Yvainne čakala, že jej položí otázku, koho stráži, ale on bol ticho. Namiesto toho sa opýtal iné.
,,Ako to, že sa vám rany zahojili samé od seba? Ste vari nesmrteľná?"
Yvainne sa uškrnula. ,,Nie, to nie som. Mám však isté ... schopnosti," odvetila vyhýbavo.
,,Ako napríklad stať sa neviditeľnou, alebo ošetriť dosekaný chrbár bez poznania, že bol niekedy vôbec zranený?"
,,Napríklad," odvetila ticho.
,,Ale to nie je všetko, však?" ozval sa.
,,Nie, nie je."
Severus vstal a znova podišiel k oknu. Ešte ráno mal snáď tisíc otázok, ale teraz ... Yvainne sedela tu, v jeho byte a ochotne na všetko odpovedala. V to ani nedúfal. Ale on nedúfal vo veľa vecí. Chcel sa však uistiť a opýtať sa na jednu, jedinú vec. Hoci dopredu tušil aká bude odpoveď.
,,To vy ma strážite, však, Yvainne?" stál k nej otočený chrbtom.
,,Tak predsa sa opýtal," napadlo jej, predtým ako prehovorila. ,,Strážca nikdy a nikomu nesmie prezradiť koho stráži. Je to len jeho tajomstvo. Mohlo by sa stať, že ten človek sa bude správať ľahkovážne a ohrozí bezpečnosť seba, aj svojho strážcu."
Snape prikývol, že rozumie.
,,A ak vám poviem, že sa tak nikdy správať nebudem?" otočil sa a chrbtom sa oprel o okno. ,,Ak vám to sľúbim, Yvainne, potom mi odpoviete?"
Mlčala.
,,Chápem. A odpoviete mi ešte na poslednú otázku?"
Zdvihla k nemu zrak čakajúc, na čo sa ešte opýta.
,,Viete, kde sa nachádza môj starý byt?"
Yvainne sa začervenala. ,,Viem."
,,Bola to ona! Predsa to len bola ona! Ona mi pomohla a dala mi aj Vampi! Je mojou strážkyňou!" uvažoval v duchu. Záhada bola vyriešená. Až teraz plne pochopil slová Firenzeho: ,,Máš niečo veľmi vzácne a ani o tom netušíš." Opäť mal ten kentaur pravdu. Severus doteraz o Wardenoch ani len nepočul.
,,Ale nemyslím si, že chápete," prerušila tok jeho myšlienok.
,,Čo?" opýtal sa zmätene. Sedela za stolom s neprítomným výrazom v tvári.
,,Veľmi dobre viem, na čo myslíte. Viem, že viete to, na čo som vám neodpovedala."
,,Ako to?" napadlo Severusovi a zvraštil obočie, hľadiac na ňu nechápavo.
,,Ako to?" zopakovala jeho otázku nahlas. ,,Pretože ja nie som obyčajná a ani priemerná, dokonca ani v čarovaní taká nie som," prepaľovala ho pohľadom svojich jadeidovo zelených očí. Severus sa už bál na čokoľvek myslieť. Pravda, kedysi si to myslel. Ale jeho názor na ňu sa zmenil. Obrnil sa proti nej, ale nepomáhalo to.
,,Ja ..."
,,Nemusíte sa ospravedlňovať," usmiala sa. V jej slovách už nebolo ani stopy po nedávnom hneve.
,,Ale niečo musíte vedieť. Nehovorím vám to preto, lebo o to žiadate a chcete to vedieť, ale preto, lebo vás ..." hlas sa jej zasekol. V hrdle jej navrela akási hrča, ktorá nechcela povoliť. Vstala a podišla k nemu. Veľmi blízko. Veľmi. Chytila ho za ruku a otočila ju dlaňou hore. Prešla po nej bruškami prstov a vtisla mu do nej bozk.
,,Pamätajte si vždy jedno, pán ... riaditeľ. Môj život je vo vašich rukách, tak ako ten váš v mojich."
Keď k nemu zdvihla zrak, oči sa jej jagali ako hviezdy na nebi. Severus nevedel, čo má povedať.
,,Ja chránim vás, ale aj vy musíte chrániť mňa. Ak by sa Temný pán dozvedel, že existujem, nezaváhal by a zabil by vás, len aby ma získal pre seba. Tak ako moju matku."
Severus neodpovedal. Tiež si to práve uvedomil. A Yvainne pokračovala.
,,Ale on nevie, že ak by vás zabil, zomriem aj ja. A to nemôžem. Sľúbila som, že vás ochránim a ja svoj sľub dodržím."
To bolo viac ako si prial počuť. V očiach sa jej zaleskli slzy. Severusa nečakane pichlo pri srdci. Cítil sa, akoby mal srdce v žeravých okovách, ktoré mu nedovolia nič. Túžil ju objať, upokojiť a povedať, že jej tajomstvo je uňho v bezpečí. Namiesto toho k nej natiahol ruku a pohladil ju po tvári, zotrúc jej slané slzy, ktoré si na jej lícach drzo robili cestičku. Zastonal. Vlastné telo ho zrádzalo. Nevedel sa ovládať. A ani nechcel. Nahol sa k nej a pobozkal ju. Držal ju v náručí a cítil ako sa chveje. Ich nežný bozk sa menil na vášnivú búrku a prehlboval sa. Obaja si ho vychutnávali. Yvainne sa k nemu túlila a on ju jemne objímal.
Keď sa od nej odtiahol, na perách sa jej usadil smutný úsmev.
,,Yvainne, ja ..." Ako jej mal povedať, že mu na nej záleží, ale že ich vzťah by bol ... absurdný a neprípustný?! Nemohol. Bolo príliš kruté, čo i len myslieť na to, nie to ešte vysloviť.
Priložila mu prst na pery, aby ho umlčala a aby radšej nepokračoval. ,,Neospravedlňujte sa za niečo, čo sa mi tak veľmi páči. Len by ste ma ranili. Milujem vás, Severus Snape. Z celého srdca a tak veľmi, až ma to samu desí. Vždy som vám verila a budem vám veriť, hoci robíte čo robíte. Viem, že ste na Harryho strane. Len si pamätajte, že si máte dávať pozor a zbytočne nás oboch nevystavujte nebezpečenstvu. Budem vždy pri vás. Vždy, nech ste kdekoľvek," uistila ho. Nahla sa k nemu a vtisla mu na pery posledný, ľahučký bozk slaný od sĺz.
,,Dobrú noc, pán riaditeľ."
Zmizla. A nechala ho tam stáť v ohromení svojho priznania. Severus nevedel, či má plakať, či sa smiať. V jeho vnútri sa ako tekutá žiara rozlial príjemný, povznášajúci pocit, keď mu povedala, že ho miluje. Presne tak si predstavoval účinok elixíru Felix Felicis, ktorý žiaľ nikdy v živote neochutnal.



 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.